Andy - Juhoamerické Kordillery

Pohorie Ánd osídľuje priestor medzi pobrežím Karibiku až po najjužnejší bod kontinentu Južnej Ameriky a prechádza tak finálne 7 krajinami, v dĺžke takmer 8 900 km. Tiahne sa od exotickej Kolumbie po nespútanú patagónsku oblasť štátov Čile a Argentíny.

Andy tak nachádzajú svoj záver v Ohňovej zemi, kde je i známy andský prechod pre automobilovú dopravu v tomto regióne - Paso Garibaldi. Komplex vrcholov je pomerne vysoký s priemernou výškou 4 000 m n. m. a najvyššie vrcholy nachádzame v severných a južných oblastiach. Ich celková rozloha tak činí takmer 3 371 000 kilometrov štvorcových.

Najvyšším a populárnym lezeckým vrcholom je argentínska Aconcagua. Pýši sa výškou 6 959 m n. m. Za povšimnutie však stoja i ďalšie šesťtisícovky. Nevados Ojos del Salado s výškou 6 893 m n. m., argentínsky Monte Pissis s výškou 6 793 m n. m. či Bonnete (6 759 m n. m.).

Andy, resp. Kordillery Južnej Ameriky, sa spravidla delia na severné, centrálne a južné Andy - najmä kvôli prehľadnosti medzi jednotlivými regiónmi a krajinami, ktoré koexistujú s týmto pohorím. Úchvatnosť prináša fakt, že hory osídľujú niekoľko podnebných pásem a sú tak domovom tej najpočetnejšej fauny a flóry sveta. Časť hôr osídľuje trópy, zatiaľ čo iné vrcholy so svojou výškou sú takmer celoročne pokryté ľadom a snehom.

Kým západné Andy sú zelené, šťavnaté a mokré, s bohatým úhrnom zrážok, východ je suchý, pustý a veterný. Niekoľko rôznych podnebí tvorí excelentné podmienky pre výskyt rozmanitých druhov rastlín a živočíchov. V Andách tak nachádzame oblasti s výskytom iba jedného, jedinečného druhu fauny či flóry alebo územia, kde žije niekoľko druhov spoločne.

Druhy lám ako guanaco, alpaka, pumy, nelietavé vtáky nandu, vačice, kolibríky a prekrásne kondory nachádzajú svoje bydlisko v týchto horách dlhšie, než človek sám.

Kolosálny horský systém Ánd hrdo zdobí juhoamerický kontinent niekoľko tisíc desaťročí. Je prekrásnym pohorím, ktoré je súčasťou Kordiller. Je najdlhším pohorím na svete a druhým najvyšším po Himalájach, kde šírka pohoria dosahuje v priemere 200 - 300 km, pričom jedno z najširších miest je na území Bolívie so šírkou takmer 640 km.

Mystickosť a krása pohoria sa odráža predovšetkým v jeho vlastnostiach, ktoré ako celok dokopy tvoria nespútaný a živý, drsný obraz týchto hôr. Celé pohorie disponuje vysokou seizmickou a sopečnou činnosťou. Hory sú tak geologicky nestabilné, pritom však s výnimočne vysokými vrcholmi. Každodenné jemné záchvevy zeme v tejto oblasti nie sú ničím výnimočným.

Hory sú súčasťou tichomorského ohnivého kruhu. Najpríťažlivejší je snáď fakt, že sú to hory nestabilné, počasím nepredvídateľné, s vysokými výškovými metrami, no i napriek tomu si tu našlo domov niekoľko pôvodných starých civilizácii, ktoré sa prispôsobili reliéfu i nadmorskej výške krajiny.

Andy sú považované za geologicky mladé. Predpokladá sa, že v období druhohôr región zaberalo vnútrozemské more. Podmaňujúcim sa javí najmä vznik Ánd, spojený s platňovou tektonikou a teda s pohybom kontinentálnych platní. Tieto platne boli zmapované v závere 20. storočia, kedy bol zapísaný i pohyb platní voči sebe.

Platňová tektonika objasňuje tektonické javy Zeme, kde podáva obraz o vzájomnom pohybe kontinentov a rozchádzaní oceánskeho dna. V prípade prekrásnych Ánd nás zaujíma platňa Nazca a Juhoamerická platňa.

Litosféra je pevná so zložením najmä hliníka, kremíka, železa a kyslíka. Zatiaľ čo astenosféra je plastická, vo väčších hĺbkach však naberá na pevnosti. Litosféra tak „pláva" na astenosfére a je rozlámaná na menšie a väčšie platne (napr. Africkú, Antarktickú, Austrálsku, Euro-Ázijskú, Severo- a Juhoamerickú, Pacifickú, Indickú, Nazca...).

Na plastickej astenosfére sa tak tieto pevné platne pohybujú, pričom dochádza k ich konvegertným, divergentným či transformným stretom. Výsledkom týchto stretov je sopečná činnosť, zemetrasenie, vznik pohorí a oceánskych priekop. Andy tak vznikli platňovou tektonikou, kde subdukcia (pokles) platne Nazca pod Juhoamerická platňu spôsobuje tvorbu tohto pohoria a kde hranicou týchto platní je Peruánsko-čilská priekopa.

V priebehu subdukcie Nazca platne vznikal vulkanizmus spojený s intrúziou (prenikanie magmy do zemskej kôry), kde práve v tomto období, najmä na území Čile, vznikajú významné ložiská medeno-porfyrových rúd, ako napr. ryolit, ekvivalent žuly. Subdukcia postihla i pobrežné časti pohoria, kde sa v oblasti Atacama vytvoril zlom, ktorý umožnil výstup a tvorbu intruzivného žulového batolitu, či je rozsiahla hornina, najčastejšie kruhovitého tvaru.

Oblasť Ánd tak bola neustále zmietaná vulkanickou činnosťou, prenikaním magmy a hlbinných hornín do zemskej kôry s následnou transgresiou- zalievaním pevniny morom, a tak i sedimentáciou morských uloženín. V tomto období vzniká i platforma Aconcagua, kde neskôr z oblasti more ustupuje takmer úplne, no naďalej pokračuje silný vulkanizmus.

Južné Andy sú tak známe silnou sopečnou činnosťou a to najmä v panve Neuquen, ktorá sa plnila morskými uloženinami, čo malo za následok akumuláciou a vznik zmesí uhľovodíkov a ich zlúčenín, a tak sa tieto územia stali významnými náleziskami ropy. Subdukcia platne Nazca je neutíchajúca a stále aktívna. Preto sa o Andách hovorí, že sa neustále menia ako život samotný, hýbu sa a rastú.

V súčasnosti je pohorie domovom stále aktívnych sopiek ako napr. Villarrica či Llaima, resp. neaktívnych sopiek ako napr. stratovulkán San José. Každého cestovateľa ohúria Andy práve svojimi farbami jednotlivých usadených hornín a slnkom odrážajúcimi odtieňmi týchto hôr, ktoré sa menia z hodiny na hodinu. Pri troche šťastia vie pohorie poskytnúť krásny obraz hôr s okoloidúcim gauchom na koni spoločne s plachtiacimi kondormi, a tak si dych berúce zábery a spomienky hôr nesieme so sebou.

Andy sú jedinečné, sú neprebádané a dušu človeka lákajú spoznať a dotknúť sa ich bližšie, najmä ak berieme do úvahy ich nehostinné podmienky väčšiny území a vrcholov. Hory tak učia, že malý človek by mal neustále hľadieť na nich a prírodné javy a úkazy s pokorou a porozumením.

Aconcagua - najvyšší vrch Južnej Ameriky

Najvyšší vrchol pohoria Ánd, býva označovaný ako dobrý tréningový vrchol pre tých, ktorí by chceli raz kráčať ku ôsmim tisícom.

Názov Aconcagua v preklade z kečuánčiny znamená „biela stráž“. Rozľahlosť pohoria v jej okolí, zemepisná poloha a dominujúci vietor pripravujú pre horolezcov nie ľahké podmienky pre výstup, preto sa Aconcagua stáva klimaticky zrovnateľná s himalájskymi vrcholmi.

V priemere je rastlinstvo v Andách iba do výškových 3 500 - 4 000 m n.m., vlhkosť vzduchu je tak nízka, a tak v tejto nadmorskej výške najvyššieho bodu Ánd býva menej kyslíka a búrlivý vietor vie vytvoriť oblasti nízkeho tlaku, ktorý tieto efekty zosilňuje ešte viac. Cesta na najvyšší vrchol Ánd technicky nie je až tak náročná, ako okolnosti, ktoré je možné počas výstupu zakúsiť.

Orientácia v zlom počasí a obávaný Viento Blanco - mrazivý neústupný vietor. Najvhodnejším obdobím výstupu je naša zima, obdobie december až január. Výstupová trasa tak býva už takmer bez snehu a výstupným bodom je známe Puerte del Inca vo výške 2 700 m n. m., mesto známych kúpeľov dávnej civilizácie Inkov.

Andy poskytujú i krásne aklimatizačné túry v okolí pred samotným výstupom a ktorými bližšie človek ucíti a porozumie nespútanej kráse hôr a zvykne si na horský expedičný režim. Prvenstvo vo výstupe na vrchol patrí generálovi José de San Martinovi a jeho armáde, ktorý sa cez masív dostal v roku 1817.

Prvým Európanom bol významný nemecký lezec Paul Gussfeldt, ktorý sa dostal do nadmorskej výšky 6 560 m n.m. a následne švajčiarsky horský vodca Mathias Zurbriggen v roku 1897.

Nevado Ojos del Salado - najvyšší vrch Čile

Druhý najvyšší bod Ánd a najvyšší neaktívny stratovulkán a zároveň najvyšší vrch Čile (6 893 m n. m.). Názov v preklade znamená „slaná rieka", resp. „slané oko“. Vrch tvorí zároveň hranicu medzi Argentínou a Čile. I keď patrí medzi významné šesťtisícovky, sneh jeho vrchol zdobí iba v zimných mesiacoch, keďže sa zároveň nachádza v extrémne suchej atacamskej oblasti. Navždy mu ostáva prvenstvo najvyššieho vulkánu, ktorý kedy chrlil lávu v histórii Zeme.

Taktiež sa na jeho východnom svahu nachádza permanentné kráterové jazero, ktoré je zároveň najvyššie položené jazero sveta v nadmorskej výške 6 480 - 6 500 m n. m a pokrýva 0,6 hektárov plochy. Vody stekajúce do jazera dosahujú teploty 40 - 40,8 stupňov. I keď je sopka neaktívna, nie je považovaná za úplne vyhasnutú, keďže v roku 1993 produkovala zvýšené emisie plynov.

Zaujímavosťou je, že v minulosti prebiehali neutíchajúce debaty ohľadom prvenstva v nadmorskej výške práve medzi Nevado Ojos del Salado a Aconcaguou, kde víťazom sa stala definitívne Aconcagua. Ojos však vo svojej podstate nie je len jediným vrcholom, ale masívom, ktorý tvorí zároveň komplex viacerých menších vulkánov a viacerých kráterov. Masívny komplex hostí i ďalšie dve menšie jazerá, približne 2,4 km vzdialených od toho najvyššie položeného.

Každé dosahuje takmer 0,25 ha plochy. Tieto jazerá sú však ohrozené údajným blízkym zánikom, v dôsledku kontinentálnych zmien permafrostu (trvalo zamrznutej pôdy). Ojos del Salado bol vždy lákajúcim vrcholom lezeckých expedícií. Najvýznamnejšou bola práve poľská expedícia v roku 1937, kedy 26. februára vystúpil na vrchol Jan Szczepański a Justyn Wojsznis. Ich bližšie dokumentácie a mapy tohto vulkánu však boli stratené počas druhej svetovej vojny. Lezecký nástup na pohorie je jednoduchší z čilskej strany, keďže východzí bod je dobre prístupný autom, technicky je však výstup jednoduchší zo strany Argentíny.

Táto vulkanická hora stojí väčšmi v tieni najvyššej hory Ánd, avšak od väčšieho rozvoja komerčného cestovného ruchu v roku 1990 v tejto oblasti sa podarí navštíviť vulkán pár stovkám zvedavých lezcov ročne a číslo postupne rastie príchodom 21. storočia. Ojos del Salado tak ostáva jeden zo siedmich najnavštevovanejších vrcholov juhoamerických Ánd.

Prvovýstupy na ďalšie top vrcholy Ánd

Monte Pisis

Kým Aconcagua a Nevado Ojos del Salado obsadzujú prvé dve miesta najvyšších hôr v Andách, tretie miesto patrí krásnemu vrcholu Monte Pisis s nadmorskou výškou 6 792 m n. m. Leží severne od najvyššieho bodu Ánd a prvovýstup naň bol zaznamenaný v roku 1937 Poliakmi Stefanom Osieckim a Janom Szcepanskym. Následne sa o výstup na tento vrchol nepokúsil nikto až do roku 1985.

Huascarán

Štvrtým najvyšším stratovulkánom je Huascarán (6 768 m n. m.), avšak tento vrch je zároveň v podstate najvyšším vrchom Peru, ležiaci v provincii Yungay. Prvýkrát človek stál na hore už v roku 1908 a následne bola objavená cesta južnou stenou nemecko-rakúskou výpravou. Vrch je veľmi významný najmä z hľadiska histórie Južnej Ameriky, keďže tamojší obyvatelia či celý svet nezabudne na ničivé zemetrasenie so silou 7,9 stupňov Richterovej stupnice, ktoré zasiahlo práve tento vrchol Huascarán a spôsobilo mohutný zosuv ľadovca do dolín.

Posuv tejto masy ľadovca bol zaznamenaný až v dĺžke 20 km, kde takmer úplne zničil mesto Yungay a Huaraz, kde zahynulo približne 20 000 ľudí. Sila zemetrasenia bola veľká a spolu si tak vyžiadala takmer 66 000 obetí. Dodnes je to najväčšia prírodná katastrofa v dejinách Latinskej Ameriky. Pre slovenské dejiny je táto udalosť taktiež významná, keďže medzi obeťami bola aj československá horolezecká výprava so 14 členmi, ktorí mali v tom čase cieľový vrchol Huandoy. Zahynuli, bohužiaľ, všetci.

Bonete

Piate miesto patrí menej známemu vrcholu Bonete so 6 759 m n. m. Prvé prelezenie je známe v roku 1913 Walterom Penckom a následne sú ďalšie výstupy datované až po roku 1950. V súčasnosti je vrchol už viac vyhľadávaný v rámci populárnych a menej náročných technických ciest.

Nevado Tres Cruces

S nadmorskou výškou 6 748 m n. m. ide o šiesty najvyšší vrch Ánd. Vrch je známy dlhodobou vulkanickou aktivitou okolo 1,5 milióna rokov, kde posledná erupcia prebehla pravdepodobne 22 000 rokov dozadu. Hora je srdcom známeho parku Nevado Tres Cruces založeného v roku 1994. Boli to opäť poľskí lezci, ktorým patrí prvovýstup na túto prekrásnu horu v roku 1937, kde na vrchole stáli Stefan Osiecki a Witold Paryski.

Mercedario

Siedmou najvyššou horou Juhoamerických Ánd je Mercedario s výškou 6 720 m n. m. Opätovne ako prví stáli na jej vrchole Poliaci vo výprave v roku 1934, a to Adam Karpiński a Wiktor Ostrowski. Údajne však na tejto hore stál človek skôr, keďže je to hora Inkov, ktorí na ňu chodili uctievať boha Slnka a potvrdené náleziská datujú rok 1480.

Objavovanie južných stien tohto vrcholu pokračovalo v roku 1968 argentínsko-japonskou expedíciou a neskôr boli jej severné steny vylezené rakúskou expedíciou v roku 1971.

Yerupaja

Yerupaja s výškou 6 635 m n. m. je ôsma najvyššia hora Ánd a zároveň druhý najvyšší vrch Peru. Je prekrásna a svojimi dramatickými stenami láka viacerých lezcov. Jej prvoobjavitelia boli David Harrah a Jim Maxwell, ktorí sa vyšplhali na jej vrch v roku 1950.

Incahuasi

Nadmorskou výškou 6 621 m n. m. sa pýši hora Incahuasi, ktorá bola vysoko a dlhodobo aktívnym vulkánom v minulosti. Ako aj už jej názov prezrádza, v minulosti bola významnou horou opäť pre kultúru Inkov, o čom svedčia i početné náleziská na tomto vrchole. Prvýkrát na jej vrchole stál Walter Penck, a to už v roku 1913.

Tupu Ngato

Desiatou najvyššou horou je práve Tupu Ngato, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Čile a Argentínou a nadmorskou výškou 6 570 m n. m. Je prenádhernou lávovou kupolou, ktorá stojí hneď neďaleko stále aktívneho vulkánu Tupungatito. Prvovýstup bol skorý, a to už v roku 1897, kde na jej vrchole stáli Matthias Zurbriggen a Stuart Vines.

Južné patagónske Andy

Sú komplexom doteraz najznámejších vrcholov Južnej Ameriky vôbec. Keďže patagónske územia a príroda Južnej Ameriky je stále neprebádaným svetom, patagónske južné Andy sú tak najviac poznané horolezeckou komunitou, odvážnymi turistami či objaviteľmi, ale i širokou verejnosťou vo svete. Najvýznamnejšie mená ako Cerro Castillo, žulové masívy Fitz Roy, a Torres del Paine sú vrcholy a sústavy vrcholov, za ktorými dnes už cestuje každý vášnivý cestovateľ.

Hovoríme tak o území začínajúcom pri jazerných oblastiach na severe, ktoré vedie k Puertu Natales a pokračuje na juh k Ohňovej zemi, kde sa človek pomaly stráca v horách, ktoré spočívajú na stovkách ostrovov a ostrovčekov na „konci sveta“. Väčšina týchto hôr nenesie špecifické meno, nikdy neboli prelezené a ostávajú tak nedotknuté, kde noha človek len ťažko môže plánovať výstup, vzhľadom na extrémne a nehostinné počasie, pripravujúce podmienky nepodporujúce život.

Najmenej známa oblasť týchto Ánd je pásmo ťahajúce sa od jazernej oblasti Monte Tronador až po Lago Buenos Aires. Horský reťazec dlhý približne 600 km je skutočne nazývaný ako „terra incognita", neprebádaný lezcami ani turistami. Od Laga Buneos Aires začínajú juhopatagónske Andy, ktoré sú súčasťou juhopatagónskeho ľadovcového poľa. Pole údajne pokrýva neustále meniacich sa 18 000 kilometrov štvorcových ľadu, v Argentíne sa tento ľad označuje ako „Hielo Continental".

Pre porovnanie, ľadovcové pole pokrývajúce európske Alpy má iba necelých 2 800 kilometrov štvorcových. V prípade ľadovcového poľa však nevravíme o súvislej ploche ľadu, ležiacej na kontinente. V skutočnosti ide o rozľahlé vysokohorské planiny s vyvýšeninami a úzkymi koridormi. Na východ a na západ tiahnu sa a pretekajú dva veľké ľadovce s označením Campo de Hielo Norte y Sur, a teda Severné a Južné patagónske ľadovcové pole.

Práve medzi nimi na mape nachádzame jednu z najvodnatejších riek Río Baker a vysoký masív Cerro San Lorenzo (3 706 m n. m.). Najvyšším bodom týchto patagónskych hôr je Cerro San Valentín s výškou 3 910 m n. m. Zároveň na juhozápade kontinentu a Ánd nachádzame bohato rozložené fjordy, ktoré sú taktiež neobývane, tentokrát pre daždivé podmienky s viac ako 300 daždivými dňami v roku, pokryté však stálo zelenými lesmi. Známe obydlia na tomto území sú len Puerto Edén a Caleta Tortél.

Pozornosť sa oplatí venovať najmä podnebiu v tejto oblasti, ktoré je fascinujúce. Južné patagónske Andy majú snáď najdivokejšie podnebie z celého pásma Ánd, čo je zapríčinené viacerými podmienkami, ktoré v oblasti nastávajú. Situovanosť Ánd zo severu na juh, blízkosť Antarktídy a fakt, že Patagónia je jedinou zemskou hmotou v južnom oceáne.

Južnú Ameriku nachádzame v zóne západných vetrov, kde sa vlhké vzdušné masy z Tichého oceánu ženú k Andám. Tam vystúpajú a ochladia sa. Chladnejší vzduch dokáže udržať menej vlhkosti, a tak prší a vo vyšších polohách sneží. V západných patagónskych Andách priemerne za rok spadne od 2 500 do 8 000 milimetrov zrážok na meter štvorcový, čo sú absolútne najvyššie hodnoty zrážok na celej planéte. Na zadnej strane už tak suchý vzduch klesá so vznikom katabatických vetrov, kde následne silné slnko v letných mesiacoch tento efekt ešte zosilní.

V južných Andách sa počasie a úkazy na oblohe menia v minútach neuveriteľnou rýchlosťou. Medzi pokojnou a takmer bezveternou slnečnou oblohou a oblohou s náhlym silným vetrom a dažďom či snehom vie byť rozdiel len niekoľko hodín, a tak v patagónskych Andách zažívame pre naše európske oko všetky štyri ročné obdobia v priebehu jedného dňa. Nepriaznivé počasie sa zvykne ohlásiť príchodom západného vetra, spojeného s poklesom tlaku vzduchu, kde sa nad horami tvoria takzvané „reinas del viento“, veterné kráľovné/princezné.

Za teplým frontom nasleduje studený a vietor sa stáča na juhozápad, dosahujúci silu orkánu mení dážď v sneh, ktorí sneží i v nízkych polohách a údoliach. Obvykle ďalší teplý vzduch dorazí k Andám skôr než posledný studený vzduch odchádza, a tak je neutíchajúce niekoľkodňové nepriaznivé počasie v Andách niečím typickým, učiacim trpezlivosti, kde pokojné slnečné priaznivé dni sa javia ako veľmi vzácne. Zmena klimatických podmienok je však v týchto dňoch potvrdená i domácimi obyvateľmi, ktorí vravia o nevídaných horúcich dňoch v studených oblastiach, búrkach v pásmach, kde bol neustály ľad a sneh a taktiež potvrdený ústup podstatných ľadovcov pre chladnú klímu v krajine.

V januári v roku 2007 zažil El Chaltén búrku po viac než tridsiatich rokoch. Dnes je známy ústup veľmi podstatného ľadovca Marinelli, ktorý ustúpil v priebehu rokov o 15 kilometrov a prestáva tak existovať. Meniace sa podmienky predstavujú zároveň meniacu sa krajinu pre človeka, život v nej, či zdolávanie horských ciest vo všeobecnosti, kde napríklad strata ľadu prináša zmenu ciest, viac sute, vznik nových trhlín a tak nutnú zvýšenú opatrnosť.

Cerro Fitz Roy 

Hora s výškou 3 375 m n. m. známa domácim menom Cerro Chaltén, dymiaca hora, kôli neustále sa vyskytujúcej oblačnosti. Tvorí prirodzenú hranicu medzi Čile a Argentínou a nachádzame ju v parku Los Glaciares, a teda v oblasti južného patagónského ľadovca. Vrchol pomenovali podľa kapitána lode Beagle, ktorý oblasť skúmal.

Hora láka každého výškového lezca svojou pôsobivosťou a neustálymi zmenami v počasí. Ak je hora prívetivá a ponúkne priaznivé pokojné slnečné dni, vydajú sa naň skupiny lezcov čakajúce niekoľko i niekoľko týždňov na túto príležitosť. Prvovýstup uskutočnili francúzski lezci Lionel Terray a Guido Magnone v roku 1952. Argentínsky prvovýstup sa uskutočnil v roku 1965 severovýchodnou stenou „Supercanaletta". Lezcami boli Carlos Comesana a Jose Luis Fonrouge.

Následne boli vylezené cesty v roku 1968. Americká cesta juhozápadným pilierom, prvé sólo severným pilierom uskutočnil bravúrne Renato Casarroto. Pre slovenské dejiny je míľnikom rok 1983 a prvovýstup západnou stenou, cesta dodnes nazývaná ako „Slovenská cesta" Róbert Gálfy, Michal Orolin, Vladmír Petrík.

O slovenskom prvovýstupe vznikol i film v roku 1984 s názvom Fitz-Roy. Slovákov patagónske Andy neprestali lákať. Zoltán Demján a Josef Nežerka vystúpili v roku 1990 už známou americkou cestou opäť na vrchol. Významné je i druhé sólo prelezenie tejto hory, a to práve českým vynikajúcim lezcom a sólo lezcom Miroslavom Šmídom, ktorý vystúpil na Fitz Roy (sólo), Cerro Torre i Aguja Poincenot.

Cerro Torre

Vrchol južných patagónskych Ánd (3 133 m n. m.), s osobitou pozornosťou, keďže má najobťažnejší alpinistický terén sveta. K jeho zdolaniu lezci prekonávajú snehové polia, ľady ostré vertikálne skaly a silnú nepriazeň počasia.

Hora má najpestrejšiu históriu výstupov a prvovýstupov, keďže k nej smerovali všetci najvýznamnejší horolezci krajín, no vrchol nedosiahli úplne, resp. výstupy nedokončili. Prvý nespochybniteľný výstup je uskutočnený v roku 1974 Casimirom Ferrarim, ktorý kráčal na vrchol cestou, pôvodne započatou Bonattim a Maurim.

V roku 1991 vychádza i film Cerro Torre, mapujúci históriu lezectva a horu ako takú.

Juhoamerické Kordillery sú čarokrásnym priestorom na Zemi, ktorý sa oplatí vidieť. Vezmú za srdce nie jedného cestovateľa. Drsnosť a živelnosť prírody spoločne s krásou celého juhoamerického kontinentu a vľúdnosťou domácich obyvateľov naučia trpezlivosti, pokore a túžbe ocitnúť sa v krajine zas a znova. Krásne zážitky získavame a spoločne navštevujeme toto územie na zájazdoch Patagónia, Argentína Brazília. Pridajte sa k nám.