Černobyľ – miesto, ktoré pochovali výbuch a nezodpovednosť

Pripjať, v ktorej bezprostrednej blízkosti sa nachádza elektráreň, museli evakuovať a postupne sa pretransformovala na mesto duchov. Pre vysokú radiáciu vedci a experti predpovedali, že v meste a bezprostrednom okolí elektrárne sa nebude dať žiť desiatky tisíc rokov. Čo sa týka Pripjati, je to pravda. Pri meste Černobyľ to tak už celkom neplatí.

Na tragédiu, ktorá šokovala svet pred takmer štyrmi dekádami, sme sa pozreli z historického, ale aj cestovateľského hľadiska. Ešte pred vypuknutím pandémie covidu a následnej vojny na Ukrajine sme v BUBO zorganizovali zájazdy do Černobyľu, kam v súčasnosti nechodíme. V blogu sme však zúročili naše poznatky z čias, kedy sa sem dalo dostať. 

Pripjať založili 4. februára 1970. Štatút mesta získala v roku 1979. Hlavným dôvodom založenia mesta bola výstavba a následná prevádzka jadrovej elektrárne Černobyľ. V tejto súvislosti nazývali Pripjať aj mestom jadrových vedcov. Pripjať sa stala deviatym „atómovým hradom“ v Sovietskom zväze – teda satelitným mestom jadrovej energetiky.

Podľa posledného sčítania ľudu pred evakuáciou z novembra 1985 mala Pripjať 47 500 obyvateľov. V meste žili ľudia 27 národností. Ročný prírastok obyvateľstva bol v tom čase vyše 1 500 ľudí, medzi ktorými bolo asi 800 novorodencov, a približne 500 až 600 ľudí, ktorí tam prišli bývať natrvalo z rôznych oblastí Sovietskeho zväzu. Začiatkom dekády pritom v Pripjati žilo len 14 000 osôb. Ľudia tam chodili bývať aj s rodinami z jednoduchého dôvodu – aby to mali blízko do práce v elektrárni.

Mesto malo tiež slúžiť aj ako „výstavná vitrína" sovietskeho budovateľského ducha dokladujúca úspechy a prosperitu pracujúceho ľudu. Preto rýchlo pribudli nemocnice, moderné stanice, prístav či kultúrne a športové strediská.

Výstavba černobyľskej jadrovej elektrárne sa začala v roku 1977. Do roku 1983 dokončili štyri reaktory a v nasledujúcich rokoch sa plánovalo pridanie ďalších dvoch.

O tri roky neskôr však bola táto vízia už len utópiou. Zapríčinilo to rutinné testovanie toho, či bude núdzový vodný chladiaci systém fungovať pri výpadku prúdu. Začalo sa po polnoci 26. apríla 1986.

Jadrová elektráreň produkovala elektrickú energiu vďaka štiepeniu jadra v reaktoroch typu RBMK-1000. Jeden z nich - reaktor číslo 4 - sa počas experimentu prehrial a zhasol. Jeho opätovné spustenie vyústilo nekontrolovanú reakciu a zvýšenie tlaku. Došlo k explózii, po ktorej nasledoval mohutný požiar. Para odpálila strechu reaktora a uvoľnila oblaky radiácie a kusy horiaceho rádioaktívneho odpadu.

O dve až tri sekundy neskôr vyvrhol druhý výbuch ďalšiu paru. Požiar vypukol na streche reaktora č. 3 a hrozilo, že dôjde k pretrhnutiu tohto zariadenia. Automatické bezpečnostné systémy, ktoré by sa za normálnych okolností spustili, tak neučinili. Pred testom ich totiž vypli.

Hasiči dorazili na miesto v priebehu niekoľkých minút a začali bojovať s plameňmi bez vybavenia, ktoré by ich chránilo pred radiáciou. Mnohí z nich krátko na to figurovali na zozname mŕtvych v dôsledku radiácie – bolo ich 28. Túto bilanciu doplnili dvaja ľudia, z ktorých jeden zomrel pri explózii a ďalší na následky incidentu v nemocnici.

Svedecké výpovede hasičov, ktorí pomáhali pri boji s požiarmi, opísali podľa televízneho kanálu History Channel radiáciu prívlastkom „chutí ako kov“. Pociťovali bolesť ako po bodnutí špendlíkmi a ihlami do tváre. O niekoľko dní neskôr mnohí z týchto hasičov zomreli.

Nikto im totiž pri hasení nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne. Rádioaktívna tavenina mala ale teplotu okolo 2 000 stupňov Celzia. Voda sa preto pri styku s ňou rozkladala na vodík a kyslík, ktoré vzápätí explodovali. O chybách sa hovorilo však už pred samotným výbuchom.

Séria chýb pokračovala. Reaktor č. 3 odstavili až o 5.00 h nasledujúceho dňa. Asi o 24 hodín neskôr odstavili aj reaktory č. 1 a 2. Do popoludnia 26. apríla sovietska vláda zmobilizovala jednotky, aby pomohli v boji s ohňom. Niektorí spadli na strechu reaktora, aby odhodili trosky zo zariadenia a rozprášili vodu na odkrytý reaktor, aby ho udržali v chlade.

Pracovníkov vyzdvihli v priebehu niekoľkých sekúnd, aby sa minimalizovalo ich vystavenie žiareniu. Uhasenie všetkých požiarov pomocou piesku, olova a dusíka trvalo takmer dva týždne. Po nehode sa tiež urobilo veľa pre dekontamináciu územia mesta, čo viedlo k výraznému zníženiu úrovne radiačnej kontaminácie.

V meste Pripjať medzitým život plynul ako zvyčajne takmer deň. Okrem pohľadu na kamióny čistiace ulice penou bolo spočiatku len málo znakov toho, že by dochádzalo k akejsi katastrofe.

Až na druhý deň, 27. apríla, začala vláda s evakuáciou 50 000 obyvateľov Pripjati. Obyvateľom povedala, že budú preč len zopár dní, takže si so sebou vzali veľmi málo vecí vrátane oblečenia či jedla. Absolútna väčšina z nich sa už nikdy nevrátila do svojich domovov, hoci o tom vtedy nemala ani šajnu.

Sovietskemu vedeniu trvalo niekoľko dní, kým informovalo medzinárodné spoločenstvo o tom, že došlo ku katastrofe. Sovietska vláda neurobila žiadne oficiálne vyhlásenie o havárii v elektrárni. Zmena nastala v momente, keď švédski lídri požadovali vysvetlenie. Prevádzkovatelia jadrovej elektrárne v Štokholme totiž zaregistrovali nezvyčajne vysoké úrovne radiácie v blízkosti ich elektrárne.

Nakoniec 28. apríla Kremeľ oznámil, že v Černobyle došlo k havárii a úrady ju riešia. Po vyhlásení nasledovalo štátne vysielanie podrobne opisujúce jadrovú haváriu USA na ostrove Three Mile Island a ďalšie jadrové incidenty na Západe.

ZSSR si ťažkú hlavu z incidentu nerobil, čoho dôkazom bolo, že o tri dni neskôr sa v Moskve, Kyjeve a Minsku konali sovietske prvomájové sprievody na oslavu robotníkov. A to napriek tomu, že z havarovanej elektrárne stále prúdilo nebezpečné množstvo radiácie. Väčšina ľudí, dokonca aj na Ukrajine, stále nevedela o nehode, úmrtiach a unáhlenej evakuácii Pripjati.

Poškodená elektráreň medzitým počas nasledujúcich desiatich dní vypúšťala do ovzdušia veľké množstvo rádioaktívnych látok vrátane jódu-131, cézia-137, plutónia a stroncia. Rádioaktívny mrak sa usadil neďaleko ako prach a úlomky, no vietor ho zaniesol aj nad Ukrajinu, Bielorusko, Rusko, Škandináviu a ďalšie časti Európy vrátane vtedajšieho Československa.

V snahe obmedziť spád nariadil 14. mája sovietsky vodca Michail Gorbačov vyslanie státisícov ľudí vrátane hasičov, vojenských záložníkov a baníkov na miesto, aby pomohli pri jeho čistení. Zbor vytrvalo pracoval, často s nedostatočným ochranným vybavením, až do roku 1989, aby odstraňoval trosky a obmedzil katastrofu.

Ako uzavreli vyšetrovanie? Oficiálne vyriekli rozsudok, že pracovníci elektrárne nedodržali potrebné bezpečnostné predpisy. Riaditeľa elektrárne a hlavného inžiniera odsúdili na desať rokov odňatia slobody.

Počas uponáhľanej doby - 206 dní - postavili posádky oceľový a cementový sarkofág, aby „pochovali“ poškodený reaktor a zabránili ďalšiemu úniku radiácie. Nazvali ho „objekt ukrytie“, teda úkryt alebo útočisko.

Ešte pred začatím stavby vybudovali chladiacu dosku pod reaktorom, aby sa zabránilo pretaveniu jadrového reaktora z horiaceho otvoru v základni. Štyristo baníkov povolali, aby vykopali 168-metrový tunel pod reaktorom - začali 24. júna 1986. Keď sa budova stala príliš rádioaktívnou, nedalo sa už priamo naskrutkovať matice a skrutky alebo použiť akékoľvek priame navarenie do sarkofágu, využili preto robotov.

Počas stavby sarkofágu použili viac ako 400 000 m3 betónu a 7 300 ton kovu. Uzavrel tak viac ako 740 000 m3 silne kontaminovaných trosiek a pôdu. Má viac ako 60 otvorov umožňujúcich pozorovanie vnútrajška jadra, rádioaktívny materiál cez ne neuniká.

„Pracovali sme na tri smeny, ale pre nebezpečenstvo len päť až sedem minút naraz. Po skončení sme naše oblečenie vyhodili do odpadu," povedal dávnejšie bývalý likvidátor Jaroslav Melnik pre BBC.

Od roku 2010 organizovalo medzinárodné konzorcium stavbu väčšieho, bezpečnejšieho sarkofágu pre toto miesto. Ťažký 35 000-tonový nový bezpečnostný kryt postavili a doviezli na koľajniciach. V  novembri 2016 ho umiestnili ponad poškodený reaktor a existujúci sarkofág.

Po inštalácii novej konštrukcie klesla radiácia v blízkosti elektrárne podľa oficiálnych údajov len na jednu desatinu predchádzajúcej úrovne. Štruktúru navrhli tak, aby udržala rádioaktívne trosky po dobu 100 rokov.

Jednotlivé zdroje uvádzajú rozdielne odpovede na túto otázku, Ukrajinská vláda v roku 1995 vyhlásila, že na následky černobyľského žiarenia zomrelo 125 000 ľudí. Správa Černobyľského fóra Organizácie spojených národov z roku 2005 odhaduje, že zatiaľ čo v mesiacoch po havárii skonalo menej ako 50 ľudí, až 9 000 ľudí mohlo nakoniec zomrieť na nadmerné úmrtia na rakovinu spojené s vystavením žiareniu z Černobyľu.

V roku 2005 pripísali vedci asi 6 000 prípadov rakoviny štítnej žľazy a 15 úmrtí na rakovinu štítnej žľazy Černobyľu. Účinky černobyľskej katastrofy na zdravie ale zostávajú nejasné - okrem prvých 31 ľudí, pri ktorých sovietska vláda potvrdila, že zahynuli pri výbuchoch a akútnej radiácii. Po výbuchu sa neuskutočnili žiadne oficiálne vládne štúdie na posúdenie jeho dosahov na pracovníkov, likvidujúcich a okolité obyvateľstvo.

Štúdia amerického Národného inštitútu zdravia z roku 2011 dospela k záveru, že vystavenie rádioaktívnemu jódu-131 z černobyľského spadu bolo pravdepodobne príčinou spomenutej rakoviny štítnej žľazy, ktorú stále hlásili medzi v čase nehody deťmi alebo dospievajúcimi ľuďmi.

Okrem neustále sa zväčšujúceho počtu obetí katastrofy na ľudských životoch po sebe havária v Černobyle zanechala aj obrovskú oblasť pôdy zasiahnutej radiáciou. Nemožno ju použiť na ťažbu dreva alebo poľnohospodárstvo z dôvodu kontaminovaných rastlín a pôdy. Do roku 2017 však podnikatelia našli pre územie nové využitie.

V decembri 2017 ukrajinsko-nemecká spoločnosť Solar Chernobyl oznámila výstavbu masívnej solárnej elektrárne na opustenom území. Megawattovú elektráreň, postavenú len niekoľko stoviek metrov od poškodeného reaktora 4, vybavili 3 800 fotovoltaickými panelmi. Ukrajinská vláda uviedla, že skupina spoločností plánuje v tejto lokalite vyvinúť až 99 ďalších megawattov solárnej energie.

To je veľa energie, ale ani zďaleka sa to nepribližuje bývalému výkonu zničenej jadrovej elektrárne. V čase havárie mohli štyri reaktory v Černobyle generovať každý až tisíc megawattov.

V Pripjati je stále veľa rádioaktívneho prachu pozostávajúceho z rádioaktívnych prvkov s relatívne dlhou životnosťou. Tento prach sa usadil v priekopách či priehlbinách. Pevne sa dostal do pôdy, stromov či domov. Na juh od mesta sa nachádza takzvaný Červený les, ktorý zničili pri dekontaminácii Pripjati. Dnes sa les spamätáva a absorbuje žiarenie zo zeme.

Mesto je zarastené kríkmi a stromami, ktoré ho menia na skutočný les. Nebude to trvať dlhšie než desiatky rokov, kým sa betónový les zmení na normálny a budovy sa masívne zrútia. Preto majú turisti k dispozícii len niekoľko najbližších rokov, aby videli mesto v takom apokalyptickom šate, do akého je odetý teraz - kým sa postupne začnú betónové konštrukcie strácať. Potom si ich už neodfotia.

Čo sa týka zveri, podľa štúdie z apríla 2016 divoká zver vrátane kancov, vlkov, bobrov a bizónov vykazovala v černobyľskej lokalite známky prekvitania. Výskumníci poukázali na to, že hoci vystavenie žiareniu nemôže byť dobré pre zvieratá, výhody neprítomnosti ľudí prevážia riziko ožiarenia.

A ani sa neočakáva, že ľudia v blízkej dobe znovu osídlia oblasť. Ukrajinské úrady uviedli, že pre nich nebude bezpečné žiť v uzavretej zóne Černobyľu viac ako 24 000 rokov.

Niektoré mestské budovy a stavby po dekontaminácii využívali rôzne organizácie uzavretej zóny, no do dnešného dňa sú takmer všetky opustené. V roku 2017 bolo na území Pripjati len niekoľko zariadení - špeciálna práčovňa, garáž pre špeciálne vybavenie, ale aj kontrolný bod pri vstupe do mesta.

Podotknúť treba, že na rozdiel od iných osád černobyľskej zóny, mestá Pripjať a Černobyľ nezbavené štatútu obcí. Pripjať je formálne považovaná za mesto regionálneho významu, podriadené Kyjevskej regionálnej rade.

Dnes je mesto Pripjať zatvorené a premenené na sovietske mestské múzeum pod holým nebom. Pravidelné prehliadky mesta vykonáva niekoľko kyjevských cestovných kancelárií. Je tiež obľúbeným miestom stalkerov, ktorí nelegálne vstupujú do mesta.

Kým postihli Černobyľ dve rany, ktoré položili, resp. pozastavili tamojší turizmus, čísla záujmu o lokalitu rástli. Široká verejnosť sa oveľa intenzívnejšie začala zaujímať o černobyľskú tragédiu v roku 2019. Vtedy prudko vzrástol aj záujem o turizmus v tejto lokalite. Niežeby bolo miesto, ktoré približuje, ako by to vyzeralo počas reálnej apokalypsy, turisticky neatraktívne aj predtým, v spomenutom roku sa však spopularizovalo oveľa viac. Môže za to najmä miniséria Černobyľ z dielne HBO. Tá len s miernymi odchýlkami stopercentnej pravdy reálne priblížila, čo sa stalo v roku 1986.

K súčasnému dianiu okolo elektrárne sa seriál už nedostal, hoci v závere hovoril o osudoch postáv, ktoré prežili jadrovú tragédiu. Ako to vyzeralo do roku 2020 – to by vedeli priblížiť nielen turisti, ktorí miesto navštívili, ale aj sprievodcovia, ktorí tam chodili už vyše 10 rokov. Medzi nimi sú aj sprievodcovia BUBO Juraj Ondrejčík a Jozef Zelizňák. Vo svojom dávnejšie zverejnenom blogu svedectvo z Černobyľu priblížili, že v Černobyle bol v roku 2019 život takmer už normálny. V kontraste s ním je mesto duchov Pripjať.

Sprievodcovia BUBO zároveň vyvrátili mýty o tom, že pre vysokú radiáciu boli návštevy severu Ukrajiny nebezpečné. „Vždy prebiehajú s dozimetrom v ruke a človek presne vie, v akom stupni radiácie sa práve nachádza. Na väčšine miest je porovnateľná, ba dokonca nižšia, ako v ktoromkoľvek veľkomeste. Pravdepodobnosť, že si vyvrtnete členok na nerovnom povrchu, je vyššia, než šanca, že sa z organizovanej prehliadky černobyľskej oblasti vrátite ožiarení,“ hovoria potvrdzujúc fakt, že na niektorých miestach je miera radiácie priam zanedbateľná.

Prekvapujúce podľa nich je, že Pripjať je stále dokonalým svedectvom svojej doby – prirovnávajú ju ku skanzenu alebo urbanistickej makete v mierke 1:1. „Nerušene si tu možno prezrieť, ako sa plánovalo mesto pre 50 000 prominentných občanov, ba miestami priamo precítiť, ako sa im žilo. Predstavte si vysídlenie obrovského sídliska v priebehu troch dní. Všetci odídu, nechajú nedovarený obed, pootvárané skrine, všetko tak, ako im odpadlo od ruky. A vy tam potom prídete o 30 rokov, okolo vás hrdzavé karosérie škodoviek, reklamné plagáty na vtedajšie kultúrne akcie a produkty a veľa vecí presne na rovnakom mieste, kde ich majitelia zanechali,“ opisujú atmosféru zničeného mesta.

Nie všetko, čo turisti uvidia, však malo podľa nich pravdivý charakter. Keďže je to najmä miesto priťahujúce fotografov, nájde sa tam aj veľa naaranžovaných zátiší podfarbujúcich emócie. Sú to napríklad pred škôlkou vyložené detské topánky. Sú však pôvodné a naozaj ich tam zanechali. Záujemcovia sa tiež nemuseli limitovať – dostali sa všade, hoci na niektorých miestach mohli pre radiáciu ostať len kratšie. Najlákavejšími pre fotografie boli kolotoče či obrazy Lenina na stenách.

Turisti tam rovnako nemohli očakávať dvojhlavé mačky či podobné. Ako sme už spomenuli, zvieracia ríša tam naberá druhý dych. Na mnohých druhoch zvierat, ktoré tam žijú, nie je nič neobvyklé. Prerastené sú tam sumce, avšak z dôvodu prekrmovania. Mýtom je aj nefunkčnosť elektroniky na danom mieste, odkiaľ nie je zakázané ani telefonovať.

Hoci v Pripjati turisti nemohli prespávať, jednoduchý hotel v Černobyle bol úplne bezpečný. Nepôsobil ani strašidelne, ani nebezpečne. Z mesta bolo možné vybrať sa aj k ikonickému radaru Duga, ktorý je najväčším na svete. „Je gigantický a stojac pod ním si človek uvedomí, aké obrovské rozmery mala studená vojna,“ opisujú Juraj Ondrejčík a Jozef Zelizňák.

Niekoho by mohlo prekvapiť, že v černobyľskom obchode sa dali kúpiť aj magnetky či pohľadnice, hoci kvalitatívne nie sú najlepšie. Pri vstupe do nich bolo treba rátať s kontrolami – z dôvodu bezpečnosti. Merala sa miera radiácie na oblečení, obuvi či dopravných prostriedkoch. Nemožno tiež opomenúť, že tam nie je povolené úplne všetko a ľudia nemôžu na miesto zavítať bez sprievodcu.

Tiež sa napríklad nesmeli požívať alkoholické nápoje, nosiť zbrane alebo jesť či fajčiť v otvorenom priestore. Rovnako tak ani sedieť na zemi, dotýkať sa budov a vegetácie, umiestňovať na zem akékoľvek zariadenia okrem statívov. Návštevníci si tiež nemohli odnášať zo zóny predmety vrátane plodov rastlín, piť vodu z vodných zdrojov, prinášať alebo vynášať zvieratá a porušovať predpisy ohľadom odevu – teda nenosiť sukne, krátke nohavice či otvorené topánky.

Turistický rozlet Černobyľu je teraz, žiaľ, pozastavený na neurčito. Začiatkom roka 2020 sa tak stalo pre celosvetovú koronavírusovú pandémiu, ktorá uzavrela hranice štátov sveta. A definitívne 24. februára 2022, keď Rusi napadli Ukrajinu. Ukrajina na cestovný ruch nemyslí a ruský svet mení veľké časti jej územia na podobné ruiny, pri akých sme v bázni klopili oči v Černobyle.

Práve pri Černobyle, ležiacom tesne pri bieloruských hraniciach, ruské vojská zaútočili vo februári 2022 na Ukrajinu zo severu. Elektráreň dokonca obsadili, robili pri nej zákopy a spomínalo sa jej rabovanie, neskôr sa z nej stiahli. Vystavili sa vysokým dávkam radiácie pre nezodpovedné správanie sa. Dnes je Černobyľ opäť pod kontrolou Ukrajiny.

Mier na Ukrajine je niečo, v čo každý dúfa, no v súčasnosti to vyzerá tak, že je v nedohľadne. Samozrejme, o mieri budeme môcť hovoriť len v prípade, že sa ruské vojská stiahnu z Ukrajiny a prestanú bezprecedentne zabíjať tamojší ľud pod falošnou zámienkou oslobodzovania. Východný sused Slovenska môže prosperovať len ako slobodná suverénna krajina, ktorá sa bude sama rozhodovať, akým smerom sa vyberie a do akých štruktúr sa zaradí.

V tom prípade budeme môcť hovoriť snáď aj o obnovení turistického ruchu na Ukrajine. Rozlet vtedy zažije aj Černobyľ. O apokalyptickú atmosféru určite nepríde.

Ako na záver dodávajú sprievodcovia BUBO Juraj Ondrejčík a Jozef Zelizňák, Černobyľ a mesto Pripjať evokujú a aj budú evokovať: „Obrovskú tragédiu modernej civilizácie, smútok obetí a odporné zahmlievanie zo strany kolabujúceho impéria, pre ktoré bola pýcha dôležitejšia ako človek.“