Dali – kráľovstvo troch pagod

Pri celkovej populácii mestskej aglomerácie Dali sa dnes bavíme o populácii, ktorá osciluje niekde medzi 800 tisíc až 1 miliónom obyvateľov. Je tu veľká železničná stanica, z ktorej sa viete dopraviť do veľkých čínskych miest, akými sú Guangzhou, Shenzhen, Kunming alebo Chongqing. Okrem toho je v Dali aj menšie vnútroštátne letisko, ktoré operuje lety z okolitých menších letísk, prípadne z tých najväčších v Pekingu a Šanghaji.  

Dali sa v minulosti preslávilo vďaka ručnej výrobe rôznych predmetov a túto tradíciu si zachovalo dodnes. Medzi typické remeslá patrí opracúvavanie mramoru (v čínštine sa tento materiál nazýva dalishi), z ktorého sa vyrábajú mramorové a kamenné platne umiestňované na rôzne miesta, ktorých názvy sú na platňách vytesané čínštinou. Okrem toho sa v meste zachovali aj praktiky spracovania striebra a výroby rôznych šperkov.

Z poľnohospodárskeho hľadiska sa Dali stalo hlavným mestom regiónu, kde sa pestuje ryža, kukurica a jačmeň, najmä v oblastiach medzi starým a novým mestom. Rastie tu aj veľa kvetov, ktoré sa využívajú jednak na dekoráciu, no mnoho z nich sa dáva aj do jedál, prípadne do rôznych liekov a mastí. Dali je súčasťou regiónu v provincii Yunnan, kde kvety rastú celoročne, a preto sa región niekedy nazýva ako „kvetný pás Yunnanu“.  

Ak máte radi ovocie, prídete si tu na svoje. Po tom, ako sa pozbiera na jeseň ryža, lokálni farmári presunú svoju pozornosť k pestovaniu jahôd alebo jabĺk. Tie patria k symbolom regiónu a sú známe svojou čerstvosťou a sladkou chuťou.

V okolí Dali sa okrem ovocia pestuje aj veľa tabaku, ktorý sa spracúva v modernom meste a distribuuje ďalej po celej krajine. Neďaleko mesta vyrástlo množstvo veterných turbín, čím sa Dali usiluje o vedúcu pozíciu v oblasti ekológie v provincii Yunnan. Veľkou mierou k rozpočtu mesta prispieva aj turizmus, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je BUBO, keďže už vyše 30 rokov pravidelne organizujeme zájazdy do Číny.

Historická časť mesta Dali patrí k jedným z mojich najobľúbenejších miest v celej južnej Číne. Prečo však bolo práve toto mesto v histórii tak významným? Na to sa musíme pozrieť do roku 738. V týchto rokoch žili v okolí jazera Erhai viaceré kmene, ako napríklad Bai Yue alebo Wuman, či mnoho ďalších. Tieto kmene boli pod silným vplyvom Tibetského kráľovstva, ktoré malo vtedy veľkú moc po vládach kráľov ako Songtsen Gampo a Trisong Detsen.  

Dali sa nachádzalo na jednom z úsekov hodvábnej cesty, ktorý prechádzal z Tibetu až do krajín juhovýchodnej Ázie, na sever Barmy, Laosu a Vietnamu. Táto časť hodvábnej cesty sa nazývala aj ako cesta čaju a koní. Každé mesto, ako Lijiang, Dali alebo Shangri-la, ktoré sa na nej nachádzalo, porástlo na dôležitosti.

V okolí Dali existovalo 6 malých kráľovstiev, ktoré sa nazývali zhao. V spomínanom roku 738 sa ich rozhodol spojiť líder jedného z týchto kráľovstiev, Piluo Ge, s povolením od dynastie Tang, ktorá v tom čase vládla Číne. Tak vzniká veľké kráľovstvo, známe ako Nanzhao (južné Zhao). Cisári uznávali toto kráľovstvo ako svojho vazala, no neskôr jeho dôležitosť a moc narástla, a po spojení s Tibetským kráľovstvom dokonca porazili dynastiu Tang. Vo svojom najväčšom rozkvete kráľovstvo ovládalo územie väčšiny dnešného Yunnanu, severu Mjanmarska, Laosu a Thajska, časti provincie Sečuán a Guizhou.  

Vnútorné nezhody a súperenie o moc spôsobili, že Nanzhao stratilo svoju dôležitosť a v roku 902 sa po prevrate rozpadlo. Vzniklo krátko existujúce kráľovstvo Dazhong, ktoré však vydržalo iba niekoľko rokov. Moci sa v roku 937 ujal generál Duan Siping, ktorý pod svojou taktovkou zjednotil bývalé časti kráľovstva a založil kráľovstvo Dali. To si dokázalo udržať svoju nezávislosť aj počas dynastie Song a stalo sa patronátom budhizmu v regióne. Miešali sa tu prvky teravádskeho a mahajánskeho budhizmu. Kultúrne to bolo jedno z najrôznorodejších kráľovstiev, keďže sa tu miešali prvky Číny, Tibetu a rôznych etník žijúcich v juhovýchodnej Ázii.  

Kráľovstvo bolo dobyté až Kublajchánom v roku 1253. Dôležitosť Dali klesla a moc sa presunula do neďalekého Lijiangu a Baishe. Napriek relatívnej samostatnosti regiónu počas vlád dynastií Yuan a Ming však tento región svoju nezávislosť stratil za vlády poslednej dynastie Qing.  

O týchto príbehoch histórie rozpráva staré mesto Dali. To sa dnes prispôsobilo turistickým potrebám a hlavná ulica (dlhá asi 1,5 km) vedúca od severnej po južnú bránu sa renovovala. Severná brána – Tonghai (v preklade smerujúca k jazeru) viedla k Tibetu a okolitým častiam sveta. Dnes je zo všetkých historických budov najmenšia.

Väčší je jej náprotivok, južná brána Cangshan, pomenovaná po priľahlom pohorí. Tá v minulosti slúžila na privítanie významných návštev, keďže bola veľkolepejšia. Do mesta viedli aj východná a západná brána, ktoré boli od seba vzdialené približne 1 kilometer, no tie nie sú až tak významné a okázalé.

Najväčšou budovou v centre mesta je však veža Wuhua, ktorá sa nachádza v doslovnom centre, na prieniku dvoch osí, ktoré spájajú sever s juhom a západ s východom. Wuhua bola niekedy súčasťou palácového komplexu a slúžila ako ceremoniálna miestnosť. Počas dynastie Ming stratila túto funkciu a neskôr prešla rekonštrukciou. Dnes je možné zadarmo vyjsť na jej druhé poschodie a obdivovať staré mesto Dali.

Uličky starého mesta ponúkajú nádherný celovečerný program pre turistov. Prejdete sa medzi množstvom reštaurácií s lokálnymi špecialitami a niekoľkými kaviarňami, kde podávajú kvalitnú kávu z Yunnanu, jednu z najlepších v Číne. Môžete tu kúpiť aj sušené mäso a samozrejmosťou sú obchody s čajom. My v BUBO však preferujeme ochutnať čaj v jednej z najstarších čajovní, ktorá sa nachádza mimo starého mesta, kam sa pozrieme v tomto blogu neskôr.

V starom meste nájdeme jedinečnú uličku lemovanú barmi a nočnými podnikmi, ktorá stúpa do mierneho kopca. Jej stredom preteká malý potok, ktorý často vytvára zaujímavé scenérie ideálne na fotografovanie.

Za budovou Wuhua, v južnej časti starého mesta, sa nachádza väčšie námestie s revolučnou sochou, kde každý večer o siedmej prebieha tanec lokálnych etník okolo horiaceho ohňa. Táto show trvá vyše hodinu a je známa svojou nákazlivosťou, pretože sa do tanca často pridajú aj okoloidúci turisti. 

Najväčšou a najdôležitejšou pamiatkou v starom Dali je chrámový komplex Chongsheng. V minulosti slúžil ako hlavný palác panovníkov z Dali. Komplex existuje už z čias kráľovstva Nanzhao, no hlavným sídlom sa stal až o čosi neskôr. Hlavné haly sú postavené v centrálnej osi, kolmo na pohorie Cangshan nad mestom.

Naša prehliadka začína vstupom do chrámového komplexu, pri ktorom sa nám hneď ponúka výhľad na tri pagody. Tým sa však budeme venovať ku koncu prehliadky. Naše kroky smerujú mierne doprava, kde nasadneme na malé autíčko (shuttle bus), ktoré nás vyvezie k hlavnej hale chrámu. Táto príjemná jazda trvá asi 5 minút a prekonáme ňou niekoľko desiatok výškových metrov. Naša prehliadka teda bude smerovať zhora nadol celým komplexom.  

Auto nás vykladá pri hale Manavira, kde nájdeme desiatky sôch budhov a bodhisátvov. Tri hlavné sochy predstavujú Budhu Shakyamuni v jeho troch formách: v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Sú obklopené ďalšími sochami bodhisátvov a učencov, ktorí nasledovali Budhu. V hale je možné si spraviť okruh okolo hlavných sôch a na stenách pri tom obdivovať rôzne fresky, ktoré zobrazujú historické aj fiktívne budhistické príbehy.

Napriek historickému vzhľadu celého chrámového komplexu je však aktuálna forma veľmi mladá. Chrám bol počas histórie viackrát poškodený viacerými zemetraseniami, pričom najsilnejšie bolo v roku 1925. V 60. rokoch 20. storočia sa však chrám stal tŕňom v oku komunistickým predstaviteľom, a preto sa rozhodli sami zničiť jeho veľké časti. Rekonštrukcia sa začala koncom tisícročia a bola dokončená v roku 2005. Súčasná forma chrámu má teda 20 rokov.

Neďaleko hlavnej haly sa nachádza sieň eminentných mníchov. V nej nájdeme postavených 9 sôch vysokých 4 metre. Sochy boli venované panovníkom z Dali, ktorí prijali budhizmus a stali sa mníchmi. Čo len dokazuje, aký veľký vplyv mal budhizmus, keď boli králi ochotní vzdať sa materiálneho bohatstva v prospech duchovného osvietenia.

Od tejto haly sa vraciame späť na centrálnu os a ideme o jednu halu nižšie. Nájdeme v nej veľkú zlatú sochu Avalokitešváru, bodhisátvu súcitu. Táto socha meria až 9 metrov. Je obklopená bohatou drevorezbou, ktorá rozpráva príbeh o zosobneniach tohto bodhisátvu. O jednu halu nižšie zas nájdeme vyobrazenie budhu šťastia, známeho aj ako Budai.  

V poslednej hale, nachádzajúcej sa na samom spodku komplexu, je vyobrazené božstvo, ku ktorému sa modlia najmä obyvatelia etnika Bai. Socha je modrá – a jej farba má zaujímavý príbeh: Jadeitový cisár zoslal božstvo Dahei na Zem, aby skontroloval, či sú ľudia poslušní a pracujú. Keď ich prvýkrát navštívil, zistil, že nič nerobia, a tak usúdil, že sú leniví. Dahei mal preto otráviť jedom vodné zdroje dedín v okolí jazera Erhai.

Keď sa však Dahei vrátil druhýkrát, objavil pravdu: ľudia v skutočnosti nie sú leniví, len žijú na tak veľmi úrodnej pôde, kde im všetko rastie takmer samo, že nemusia robiť nič. Cítil sa previnilo, pretože ich skoro potrestal bezdôvodne. Namiesto toho, aby zničil dediny, otrávil seba – a podľa tradície práve preto zmodral.

Kyvadlovou dopravou – naším malým autom sa presúvame ďalej a zastavujeme pri malom jazierku. K pagodám je to ešte zdanlivo ďaleko, no pri tomto jazierku je jeden z najlepších bodov na fotografiu, pretože na vodnej hladine sa krásne odrážajú všetky tri pagody. Táto nádherná scenéria na našich zájazdoch očarila vždy aj najscestovanejších Slovákov. Miesto je označené nálepkou, ktorá tiež prípomína, že sa nachádzame v nadmorskej výške 2056 metrov nad morom. Popri jazere sa dostávame priamo k trom pagodám.

Najvyššia, stredná pagoda sa nazýva Qianxun a meria 69,13 metra. Bola postavená z tehál a dokončená približne okolo roku 840. Má štyri steny a je formovaná v jednoduchom štýle, typickom pre architektúru dynastie Tang. Slúžila ako náboženský symbol a mala tiež ochrániť celý chrámový komplex pred prípadným nebezpečenstvom. V 20. storočí boli v jej interiéri nájdené rôzne budhistické relikvie, ako skriptá, hlinené a bronzové sošky.  

Vedľa hlavnej pagody sú postavené dve identické pagody. Tie boli dostavané do areálu niekedy v polovici 10. storočia. S výškou 42 metrov a 10 poschodiami sú menšie v porovnaní s hlavnou pagodou, ktorá má 16 poschodí. Ich tvar je komplexnejší, osemuholníkový. Ten je znakom prechodu z architekturálneho slohu dynastie Tang do dynastie Song. Tieto pagody boli počas svojej histórie niekoľkokrát rekonštruované, no ich pôvodná štruktúra vydržala dodnes. Odolali desiatkam zemetrasení, aj veľkému v roku 1925, kedy bolo zničených viac ako 90 % budov v Dali a jeho okolí.  

V rámci našej návštevy Dali nevynechávame ani okolitú dedinu Xizhou, ku ktorej sa dostávame asi polhodinovou jazdou popri jazere. Žije tu predovšetkým etnikum Bai, čo sa odráža aj na architektúre domov – väčšinou sú biele. V strede každého domu sa nachádza veľké nádvorie, ktoré využívajú všetky rodiny žijúce pod jednou strechou. Celková architektúra je jednotná a jednoduchá, no pri majetnejších rodinách sa celé komplexy domov využívajú pre viaceré generácie jednej rodiny. Tieto domy sú často zdobené farebnými motívmi, zobrazujúcimi predovšetkým kvety alebo ovocie.

Jednou z ulíc prechádzame na lokálny trh, o ktorom vždy svojim klientom na zájazdoch tvrdím, že patrí medzi najlepšie miesta, aké môžu v danej krajine alebo meste navštíviť. Tieto miesta sú tie najautentickejšie a ponúkajú pohľad do života bežných ľudí.

Predáva sa tu predovšetkým ovocie, zelenina či koreniny, pričom nájdeme množstvo druhov ovocia známych aj z našich končín, ale aj exotické, napríklad voskovník. Okrem toho sa na trhu predáva aj mäso, ktoré môže bežného turistu prekvapiť či šokovať, no naši najscestovanejší Slováci vedia, že v Číne je bežné, že sa využíva každá časť zvieraťa a nič sa nevyhadzuje.

Neskôr sa prejdeme ďalej hlavnou ulicou až na malé námestie, ktoré by sme vedeli označiť ako centrum Xizhou. Cestou tam míňame viaceré kaviarne a turistické predajne.  

Na tomto námestí stojí veľký dom, ktorý kedysi patril rodine Yan. Mal až štyri nádvoria, čo svedčí o bohatstve tejto rodiny. Vnútri domu nájdeme množstvo miestností zasvätených budhizmu, a na konci posledného nádvoria sa nachádza moderná časť domu, inšpirovaná európskou architektúrou, konkrétne francúzskym štýlom. Hneď za vilou je aj malý protilietadlový kryt, ktorý slúžil počas japonskej invázie do Číny v roku 1937.

Na to, aby sme pochopili maľbu indigom, sa musíme presunúť do neďalekej dedinky Zhoucheng. Jazda sem trvá asi iba 10 minút a my zastaneme pred ďalším veľkým nádvorím. V ňom sa dozvieme viac o tejto tradičnej technike, ktorá sa stala kultúrnym dedičstvom etník žijúcich v Yunnane.

Kmene využívajú na maľbu indigom rastlinu známu ako indigovník farbiarsky (lat. Indigofera tinctoria). Listy tejto rastliny sa najprv nechajú vymáčať vo vode, do ktorej sa pridajú aj ďalšie látky. Z listov sa vylučuje látka indoxyl, z ktorej oxidáciou (premiešaním, aby sa do nádoby dostal vzduch), vzniká farbivo indigo.

Týmto farbivom sa farbí buď na bavlnu, vlnu, alebo hodváb. Na látku sa vyšívaním pridávajú rôzne vzory a obrazce. Zošitie konkrétnych častí látky spôsobí, že sa pri namáčaní do farbiva nezafarbia, a keď sa neskôr uzly rozstrihnú, ostanú tieto miesta nezafarbené. Uzly vytvárajú obrazce najmä kvetov, ktoré vždy boli pevnou súčasťou kultúry Bai.  

Zošitá látka sa namočí do indigového farbiva a nechá sa schnúť na slnku niekoľko dní. Aby vznikla sýta modrá, musí sa často namočiť 10 až 20-krát. Nakoniec sa uzly rozstrihnú a vzniká výsledný produkt. Táto tradícia sa v kmeňoch Yunnanu udržiava už viac ako 1 000 rokov.

Rozľahlé jazero s dĺžkou 42 kilometrov a šírkou okolo 8 kilometrov je často považované za domov etnika Bai. Ide o sladkovodné jazero položené v približnej nadmorskej výške 1 970 metrov nad morom. Dnes sa na jeho južnom brehu rozprestiera veľké mesto Dali, no v minulosti tvorili populačné centrá predovšetkým dedinky, ktoré sme v tomto blogu už navštívili. My sa teraz vydáme bližšie k tomuto známemu jazeru, ktoré svojím tvarom niekedy pripomína ucho.

Možno vás prekvapí, koľko lokálnych dievčat sa k brehu jazera chodí fotografovať v krojoch typických pre etnikum Bai. Ak sem však neprichádzate kvôli fotkám, naši skúsení sprievodcovia z BUBO Cestovateľskej Akadémie vám odporúčajú požičať si za 20 yuanov bicykel a povoziť sa po cykloceste vybudovanej okolo celého jazera. Tá je dlhá až 120 kilometrov, no na nasatie atmosféry úplne stačí pár desiatok minút.

Deň v Dali zakončujeme ochutnávkou čaju, ktorý je typický pre danú oblasť Yunnanu. Ide o čaj puer. O tomto špecifickom čaji sa dočítate viac v blogu TOP 10: Zaujímavosti o čaji. Ktorý je najlepší? My na našej ochutnávke chutnáme štyri rôzne druhy čaju puer, ktoré si v krátkosti opíšeme.  

Prvým čajom je „puer ripe tea“, známy ako „dozretý“ puer. Čajové lístky sa pri ňom pozbierajú, zrolujú a usušia. V tejto fáze by vznikol čaj typu „raw puer“, ktorý ochutnáme neskôr. Ripe však následne prejde procesom rapídnej fermentácie, ktorá mu dodá jeho typickú „kompletnosť“.

Druhý druh, „surový“ (raw) puer, rapídnou fermentáciou neprechádza. Fermentuje prirodzene, postupne, počas niekoľkých rokov. Kým ripe tea má červenohnedú farbu a výraznú, až mierne „mastnú“ chuť, raw puer je svetlejší a chuťovo jemnejší.

Jednoducho povedané – ripe tea absolvuje zrýchlený proces toho, čím by raw puer prirodzene prešiel až po rokoch.

V provincii Yunnan sa produkuje aj špeciálny druh čierneho čaju s názvom Dian Hong. Tento typ čaju sa podával aj pre kráľovnú Alžbetu II. v roku 1986, keď navštívila Čínu. Čajové lístky prebiehajú rovnakým procesom ako pri predošlých dvoch čajoch, no tieto sú navyše ešte pražené. Čaj má prekvapivo sladkastú chuť a mierne hnedé sfarbenie. 

Posledným druhom čaju, ktorý ochutnáme, je špecialita – puer biely čaj. Biely čaj patrí všeobecne k najvzácnejším a najdrahším typom čaju, aký na trhu je. Pri výrobnom procese tohto druhu sa lístky nerolujú, iba sa nechajú vysušiť na slnku, aby si čo najviac zachovali pôvodnú chuť čaju. Jeho farba je najsvetlejšia zo všetkých a je typický svojou jemnou chuťou.  

Puer čaj ochutnávame v Dali v jednej z najstarších čajovní v meste, fungujúcej od roku 1902. Ochutnávka je komplikovaná ceremónia, ktorou nás prevedie miestna pracovníčka. Jej znalosti hltáme spoločne s dúškami rôznych druhov čaju. Okrem rozširovania našich obzorov o druhej najkonzumovanejšej tekutine obohacujeme aj naše chuťové poháriky. 

Dali je v rámci južnej Číny jedným z najautentickejších miest, aké môže turista navštíviť. Ide o fúziu náboženstva, prírody, chutí a lokálnych kultúr viacerých menšín, ktorá vyústi vo finálny produkt, ktorý nadchne každého turistu. Dali a jeho okolie sa stalo stabilným bodom na našom BUBO zájazde Najkrajšia Čína a nemal by ho vynechať žiadny správny cestovateľ, hľadajúci autentické zážitky v Ríši stredu.

1. Tri pagody – takmer 1200 rokov historické pagody sa stali symbolom Dali. Vydržali storočia prírodného, ale aj kultúrneho náporu a dnes ich zrekonštruované verzie zdobia panorámu tohto mesta. 
2. Jazero Erhai – jedna z najkrajších prírodných vodných plôch v provincii Yunnan. Jazero o približnej rozlohe 320 km² je usadené pod pohorím Cangshan a  v minulosti bolo dôležitým zdrojom obživy pre viaceré etniká žijúce na jeho brehoch.
3. Centrum Dali – turistické uličky plné stánkov a obchodíkov, ktoré ožívajú najmä v noci. Autentická atmosféra, vďaka ktorej si Dali každý zamiluje. 
4. Chrámový komplex Chongsheng – susediaci komplex budhistických svätýň bol prerobený len nedávno, no na základe vzoru z minulosti. Dnes tu môžeme obdivovať viacero monumentálnych budhistických sôch a vyobrazení. 
5. Čaj puer – typický čaj pre región Yunnanu. Pri návšteve Dali by bolo hriechom neochutnať tento unikát, ktorého chuťový profil je síce komplikovanejší, no o to zaujímavejší. 
6. Farbenie indigom – veľká časť kultúrneho odkazu etnika Bai, ktorá sa zachovala stovky rokov. Ide o zdobenie materiálov rôznymi vzormi pomocou viazania uzlov a farbenia prírodným indigom.  
7. Lokálny trh v Xizhou – stovky domácich obyvateľov chodí každý deň ráno na trh nakúpiť potraviny pre seba a svoje rodiny. Návšteva tohto miesta vám umožní pochopiť, ako žijú domáci a zažiť ich každodenný život.
8. Moderné Dali – dnes takmer miliónové mesto, je jedným z najväčších spracovávateľov mramoru, tabaku a liekov v regióne. Nájdeme tu aj obrovské športové centrum, kde trénujú čínski olympionici. 
9. Káva v Dali – najlepšiu kávu možno ochutnať v dedinke Xizhou v špeciálnej kaviarni, no „yunnanská“ káva je dobrá všade. Čína nie je zvyčajne synonymom výnimočnej kávy, no tá yunnanská tento precedens búra. 
10. Dom rodiny Yan – ukážka toho, ako žila vyššia vrstva obyvateľstva pred približne 100 rokmi. Je symbolom vtedajšieho bohatstva, čo sa odráža v jeho nádhernom exteriéri a pôsobivom interiéri.