Veľký Čínsky múr - realita a mýtus

Veľký Čínsky múr - realita a mýtus

M

Martin Slobodník

Číňania zvyknú hovoriť: Kto nevystúpil na Čínsky múr, nie je naozajstný Číňan. Tento symbol Ríše stredu je doteraz veľmi aktuálny.

Keď britská sinologička Frances Woodová písala svoju knihu Marco Polo nedošiel do Číny, všimla si, že Marco Polo vôbec v zápiskoch z Číny nespomenul Veľký čínsky múr. Spolu s nezaznamenaním zvyku pitia čaju a špecifikosti čínskeho písma ju to viedlo k pochybnostiam o tom, či Marco Polo vôbec navštívil túto krajinu. Kedy naozaj vznikla táto pozoruhodná stavba? Môžeme hovoriť o jednom Veľkom čínskom múre (čín. Wan-li čchang-čcheng, "Múr dlhý 10 000 li")? A prečo sa Číňania vôbec podujali na takú náročnú stavbu?

Je ho vidieť z vesmíru? Nie je.

Napriek tomu, že Veľký čínsky múr je známy na celom svete, encyklopedická literatúra nám ponúka až prekvapujúco rozporuplné informácie: o jeho dĺžke možno nájsť údaje od 2 400 až do 6 250 km a ani začiatok výstavby nie je jednoznačný. Dokonca aj inokedy pomerne bohaté dobové čínske pramene obsahujú menej záznamov viažúcich sa k tejto stavbe, ako by sme si želali.

Budovanie ochranných múrov nebolo v Číne ničím nezvyčajným. S postupujúcou centralizáciou Číny sa ich rozsah zväčšoval. Spočiatku si predkovia dnešných Číňanov stavali ochranné valy okolo svojich príbytkov. Na čínskom vidieku dodnes možno vidieť usadlosti zo štyroch strán obohnané vysokými múrmi. V priebehu 3. tisícročia sa valy začali stavať okolo dedín a osád. Najintenzívnejšie obdobie tejto prvotnej etapy budovania múrov v Číne nastalo v 8. až 3. st. pred n.l., za vlády dynastie východných Čou. Vtedajšia nepokojná politická situácia a neexistencia účinnej centrálnej moci vyvolali nielen vznik najvýznamnejších čínskych filozofických škôl, ale politická nevraživosť a vzájomná súperivosť jednotlivých čínskych štátov viedli k horúčkovitej výstavbe obranných múrov (čchang-čcheng, "dlhý múr"). Keďže vtedy neexistoval jeden spoločný nepriateľ, tieto valy sa stavali na hraniciach štátov súperiacich o titul hegemóna, aj na severozápade Číny proti útokom nečínskych etník, ktoré už v tomto období začali výrazne ovplyvňovať priebeh čínskych dejín.

Dlhý múr mal zároveň zabrániť čínskym obyvateľom, aby unikali pred vyberačmi daní.

Po zjednotení Číny cisárom Čchin-š' chuang-ti roku 221 pred n.l. vznikla v priestore Ďalekého východu nová geopolitická situácia. K moci sa dostala dynastia Čchin, ktorá za svojej krátkej vlády (221-206 pred n.l.) vytvorila základy efektívne fungujúceho štátu. Múry, ktoré stáli v čínskom vnútrozemí stratili svoju opodstatnenosť a pôsobením prírodných živlov zanikli. Časti obranných valov, ktoré už existovali na severozápadnej hranici čínskeho impéria (oblasť dnešných provincií Kan-su, Ning-sia, Šen-si) sa cisár rozhodol spojiť do takmer súvislého celku. Podľa niektorých autorov sa stavby zúčastnilo 400 000 osôb. V tomto období bola nútená práca jednou z foriem odvodu dane a pracovná sila, ktorá bola k dispozícii, sa využívala aj na stavbu Dlhého múru (čchang-čcheng). Stavba obranného múru mala prispieť k vytýčeniu hranice na miestach, kde neexistovali prirodzené deliacie čiary (pohoria, vodné toky). Múry sa stavali zo zmesi kameňov a udupanej hliny a dosahovali iba niekoľkometrovú výšku. Dlhý múr mal byť fyzickou prekážkou proti nájazdom nečínskych etník ("barbarov") a zároveň tvoril aj istú hranicu vlastnej expanzie čínskej dynastie. Juhovýchodné hranice Číny boli pevne stanovené morským pobrežím, ale otázka, kde sa končí Čína a začína vnútorná Ázia, trápila čínskych štátnikov dlhé storočia a v jednotlivých obdobiach ju rozlične zodpovedali. Dlhý múr mal zároveň zabrániť čínskym obyvateľom, aby unikali pred vyberačmi daní, ktorých vysielala centrálna vláda. Všetky čínske dynastie sa usilovali - často neúspešne - zamedziť, aby čínski roľníci utekali do stepných oblastí a ponúkali svoje služby a technologické poznatky vnútroázijským nomádom, ktorí sa tak stávali ekonomicky - a pravdaže, aj politicky - nezávislými od Číny.

Ani ďalšia dynastia neprikročila k obnoveniu Dlhého múru, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou v tom čase už vôbec neexistoval.

Pred 2000 rokmi Číňania prikladali tejto stavbe oveľa menšiu dôležitosť ako v súčasnosti, o čom svedčí aj fakt, že zakladateľ čínskej historiografie S'-ma Čchien (asi 135-85 pred n.l.) v rozsiahlom diele Historikove zápisky (Š' ťi) Dlhý múr spomína iba veľmi stručne. V období vlády nasledujúcich dvoch najvýznamnejších dynastií, Chan (206 pred n.l. - 220 n.l.) a Tchang (618-906), nehral Dlhý múr v čínskych dejinách vážnejšiu úlohu. Dynastia Chan predstavuje jeden z vrcholov čínskych dejín. Vzhľadom na ekonomickú, politickú a vojenskú silu sa vládcovia tejto dynastie neuspokojili s takým územným rozsahom Číny, aký dosiahla dynastia Čchin. Budovali síce na niektorých miestach obranné valy proti nomádskemu etniku Siung-nu (niekedy ich identifikujú ako Hunov), ale nemáme dôkazy o tom, že by existoval jeden súvislý Dlhý múr. Dynastia Chan rozšírila vplyv až do Strednej Ázie a v tomto období sa zintenzívnila kultúrna a obchodná výmena po tzv. Hodvábnej ceste. V Strednej Ázii Číňania vytvorili systém signálnych veží, ktorý v prípade nebezpečenstva zabezpečoval komunikáciu medzi perifériou a vnútrozemím. Ani dynastia Tchang napriek konfliktom s Tibetskou ríšou, Turkským impériom a neskôr Ujgurmi nikdy neprikročila k obnoveniu Dlhého múru, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou v tom čase už vôbec neexistoval. V dobových prameňoch niet nijakej zmienky o Dlhom múre, či inej podobnej rozsiahlej obrannej stavbe. Dynastie Chan a Tchang, ktoré k budovaniu ríše pristupovali s ambicióznejšou víziou ako Čchinovia, teda nemali záujem vytvoriť nejakú pevnú fyzickú hranicu, ktorá by jasne a dlhodobo fixovala geopolitickú realitu. Konflikt s vnútroázijskými nomádmi riešili pomocou iných metód: vojenskou expanziou alebo spojením tribútu a obchodu.

Nasledujúca čínska dynastia Sung (960-1279) nebola ekonomicky ani vojensky dostatočne silná, aby jej vládcovia mohli pomýšľať na rozšírenie svojho vplyvu do vnútornej Ázie. Vláda tejto dynastie bola poznačená trvalým tlakom nečínskych dynastií zo severu a severozápadu: najprv kitanských panovníkov ríše Liao (946-1125) a neskôr dynastie Ťin (1115-1234), ktorej zakladateľmi boli Džürčeni. Sungovia sa roku 1127 pod tlakom Džürčenov museli stiahnuť do južnej Číny a úplne rezignovali na tradičnú oblasť čínskych geopolitických záujmov - Strednú Áziu. Číňania prvý raz vo svojich dejinách obrátili pozornosť na pobrežie a tradičné suchozemské cesty nahradili morskými obchodnými trasami. V priebehu prvej polovice 13. storočia sa od severu rozširoval vplyv euroázijskej Mongolskej ríše. Čína tvorila jej súčasť v rokoch 1279-1368. Vládnuca mongolská dynastia Jüan mala svoje korene v stepiach vnútornej Ázie a Čína tvorila iba jednu zo štyroch častí Mongolskej ríše. Z tohto dôvodu mongolskí štátnici nepociťovali potrebu opevňovať sa proti vonkajšiemu nepriateľovi a pomyselná hranica medzi svetom usadených roľníkov a kočujúcich nomádov zanikla. Argument skeptikov podozrievajúcich Marca Pola, že nebol v Číne, lebo v cestopise nespomína Veľký čínsky múr, stojí na hlinených nohách, keďže v Číne počas vlády mongolskej dynastie Jüan podobná stavba vôbec neexistovala.

Napriek tomu Mongoli úzko súvisia s konštrukciou rozsiahleho systému obranných múrov na severe Číny. Najprv však museli opustiť územie Číny a uvoľniť cisársky trón. Čínskej dynastii Ming (1368-1644) sa síce podarilo získať kontrolu nad územím Číny, ale takmer tri storočia jej vlády boli poznamenané neustálou konfrontáciou s Mongolmi, ktorí sa stiahli naspäť do stepí dnešnej Mongolskej republiky, ale naďalej vojensky ohrozovali Čínu. Presun hlavného mesta Číny roku 1421 z juhu do dnešného Pekingu, ktorý sa nachádzal neďaleko línie stretu Mongolov a Číňanov, súvisel s tým, že cisársky dvor chcel z bezprostrednej blízkosti pozorovať a riešiť tento konflikt. Až do roku 1449 sa čínskym štátnikom viac-menej úspešne darilo pomocou silnej armády pacifikovať Mongolov a udržať ich v bezpečnej vzdialenosti. Keď mongolský vládca Esen roku 1449 zajal čínskeho cisára Čeng-tchunga, dynastia Ming sa ocitla v defenzíve. Predchádzajúca flexibilnejšia politika, ktorá vytváraním pohraničných trhov a prostredníctvom mechanizmu tribútu úzko súvisiaceho s obchodom saturovala potreby mongolských kmeňov, stratila podporu a cisárski úradnící sa začiatkom 16. storočia rozhodli pre druhú - a drahú - alternatívu: prerušili všetky diplomatické a obchodné kontakty s Mongolmi. Tento pokus o totálnu izoláciu Mongolov fyzicky demonštrovali aj výstavbou Veľkého čínskeho múru. Obranné valy a múry sa síce stavali už od začiatku vlády dynastie Ming, ale až od prvej polovice 16. storočia sa ich konštrukcia rozbehla naplno. Obhajcom myšlienky výstavby systému obranných múrov bol vysoký čínsky úradník Weng Wang-ta (1498-1552), ktorý nesúhlasil s vojenskými expedíciami do mongolského vnútrozemia a uprednostňoval sústredenú obranu pred mobilným nomádskym vojskom. V priebehu 16. storočia sa v severnej Číne podarilo vytvoriť rozsiahly komplex stavieb vytvorený z kamenných kvádrov a siahajúci od province Kan-su až po Pochajský záliv. Veľký čínsky múr nikdy netvoril jeden súvislý pás, ale mal mnoho vedľajších vetiev a na strategicky najdôležitejších územiach - napríklad v blízkosti Pekingu - prebiehal dokonca v dvoch paralelných líniach. Na kľúčových miestach boli dislokované čínske vojenské posádky, ktoré medzi sebou komunikovali pomocu signálnych veží. Poslednými cisármi vládnucimi v Číne boli mandžuskí zakladatelia dynastie Čching (1644-1911). Mandžuovia originálne zodpovedali otázku, kde sa končí Čína a dnešná Čínska ľudová republika s rozsiahlymi oblasťami (asi 40% územia) obývanými nečínskym obyvateľstvom (Ujguri, Mongoli, Tibeťania) je dedičkou čchingskej vízie vnútroázijského impéria. Čchingom sa podarilo ovládnuť obrovské územia vnútornej Ázie a za ich vlády celý prácne vybudovaný komplex múrov stratil svoje opodstatnenie.

Na múre môžete byť aj úplne sami. Poradíme vám.

Pre čínskych vládcov predstavovala stavba ochranných múrov krajné riešenie konfliktu s nomádmi.

Pre problematiku "Čínskeho múru" je príznačný aj fakt, že v samotnej čínštine neexistuje jednotný názov pre túto stavbu. V prameňoch z obdobia dynastie Čchin sa síce vyskytuje výraz čchang-čcheng označujúci systematicky vybudovaný ochranný systém na severe Číny, ale tento termín neskoršie z čínskych prameňov na dve tisícročia zmizol. Príčiny tohto nezvyčajného javu sú viaceré. Na jednej strane možno konštatovať, že Čína sa od založenia centralizovaného štátu roku 221 pred n.l. zväčša zaobišla bez súvislého obranného valu na severe (nech už ho nazveme hocijako) z čoho, prirodzene, vyplýva, že nemožno hľadať zmienky o tejto stavbe. No ani v 16. a 17. storočí, v období intenzívneho budovania, nenachádzame v dobovej literatúre termín čchang-čcheng. Systém pohraničných pevností a múrov sa označoval niekoľkými názvami, z ktorých najpoužívanješí bol pien-čchiang ("pohraničný múr"). Zlá reputácia legalistickej dynastie Čchin v očiach konfuciánskych úradníkov zapríčinila, že mingskí autori sa vyhýbali termínu čchang-čcheng ("Dlhý múr"), ktorý sa v ich mysliach spájal s touto mocou. Stavanie ochranných valov na severných a severozápadných hraniciach Číny bolo jedným z politických inštrumentov pri riešení tisícročného konfliktu medzi dvoma výrobnými spôsobmi: nomádskym a roľníckym. Nečínske dynastie (najmä Jüan a Čching, no aj Liao a Ťin) tento problém nemuseli riešiť a výstavbe takéhoto druhu opevnení sa vôbec nevenovali. Pre čínskych vládcov predstavovala stavba ochranných múrov krajné riešenie konfliktu s nomádmi. Horúčkovitá výstavba počas 16. storočia ilustruje slabú flexibilitu a neschopnosť čínskych štátnikov dosiahnuť kompromis s mongolskými vodcami, ktorí mali rovnako záujem na tom, aby fungovali pohraničné trhy, aby ich misie mohli prichádzať do Pekingu s tribútom (hoci nomádi tento akt vnímali inak ako Číňania) a odchádzať so štedrými darmi od cisára. Fungujúci tribút bol pre nečínskeho náčelníka garanciou vlastnej prestíže a osobného bohatstva zaručujúceho lojalitu nižších veliteľov.

Európski misionári, obchodníci a cestovatelia sa do Číny vo väčšom množstve dostali v druhej polovici 16. a v priebehu 17. storočia, teda v období keď už Mingovia stihli postaviť toto opevnenie. Fascinácia Európanov Orientom aj v prípade Veľkého čínskeho múru nemala hraníc. Už v 17. storočí jezuitský misionár pôsobiaci v Číne Ferdinand Verbiest (1623-88) a po ňom napr. francúzsky filozof Voltaire (1694-1774) svorne konštatovali, že táto stavba predčí aj egyptské pyramídy či dokonca všetkých sedem divov sveta. Mýtus Čínsky múr začal žiť, spočiatku iba v Európe, vlastným životom a realita zapadala prachom. Začiatkom 20. storočia už niektorí autori tvrdili, že Veľký čínsky múr je jediným dielom ľudských rúk, ktoré voľným okom vidno z Mesiaca (odvážnejší dokonca uvádzali Mars!). Samotní Číňania objavili tento symbol - keď si všimli živý záujem Európanov o túto stavbu - až koncom 19. a začiatkom 20. storočia a vtedy túto stavbu aj začali nazývať Wan-li čchang-čcheng ("Múr dlhý 10 000 li"). V tomto období sa prebúdzal čínsky nacionalizmus usilujúci sa odstrániť cudziu - mandžuskú - nadvládu a hľadajúci všetky účinné symboly zdôrazňujúce vlastnú identitu. Pre čínskeho revolucionára Sunjatsena (1886-1925) sa Veľký čínsky múr - paradoxne - stal záchrancom čínskej rasy v súperení s nomádmi. Neskôr táto stavba, medzičasom už značne nahlodaná zubom času, pre čínskych komunistov zdôrazňujúcich vo svojej propagande aj boj proti medzinárodnému imperializmu, predstavovala symbol čínskej výnimočnosti a "čínskosti" ako takej. V ČĽR sa obeťami zmenenej politickej klímy nestávali iba prezidenti, ale aj pamiatky. Počas kampane proti "štyrom starým" (mysleniu, zvykom, kultúre a morálke) na začiatku kultúrnej revolúcie roku 1966 boli veľké úseky múru poškodené. Do novej etapy vstúpil Veľký čínsky múr v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Niekoľko krátkych úsekov v blízkom okolí Pekingu sa zrenovovalo a stali sa obľúbenými turistickými atrakciami. Jedným z neodmysliteľných rituálov každej oficiálnej štátnej návštevy v Číne sa stala aj prechádzka po Veľkom čínskom múre, po tomto symbole "jedinečnosti čínskej civilizácie".

Samotní Číňania ho objavili, keď si všimli živý záujem Európanov o túto stavbu.

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD. patril k prvej generácií slovenských sinológov. Od februára 2019 pôsobil ako dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Sprevádzal aj pre BUBO oblasť Číny a Tibetu a koncom 20. storočia sa významnou mierou podpísal na tvorbe našich zájazdov na Ďaleký východ. Žiaľ, odišiel príliš skoro. Jeho texty však zostávajú aktuálne aj dnes.

Posledná úprava článku | Prečítané: 1022x

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

Himaláje, Tibet, Nepál, India, Čína


náročnosť

26 dní

Trvanie

3630
K

Ázia  

Čína


náročnosť

13 dní

Trvanie

2550

Ideálny čas na Čínu

Veľký okruh Čínou a Taiwanom
K

Ázia  

Taiwan, Macao, Hongkong, Čína


náročnosť

21 dní

Trvanie

3530
K

Ázia  

Himaláje, Tibet, Nepál, Čína

27.03. → 07.04. +7 termínov

náročnosť

12 dní

Trvanie

2420

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva