Delfská veštiareň - pupok antického sveta

Počas nášho BUBO zájazdu Totálne Grécko prechádzame grécku pevninu skrz naskrz, navštevujeme notoricky známe, ale aj menej komerčné pamiatky, bavíme sa o mytologických príbehoch a vysvetľujeme si veľké udalosti antických dejín.

Ako vlákno nite pretkávajú tieto príbehy odkazy na slávne proroctvá Delfskej veštiarne. Jej návštevu nemohol v antike vynechať žiadny významný panovník či hrdina predtým, ako urobil významné rozhodnutie. Veď práve tu sa nachádzal povestný pupok sveta a práve tu údajne prehováral ústami svojich kňažiek samotný boh Apolón.

Ani my v BUBO na svojich cestách Delfy neopomíname a vydávame sa na úpätie hory Parnassos, jednej z najvyšších hôr v Grécku (2457 m.n.m.), kde sa nachádzajú pozostatky slávnej veštiarne.

Aby sme si vysvetlili, ako vlastne slávna veštiareň vznikla, musíme sa na chvíľu ponoriť do antickej mytológie a presunúť sa na pohorie Olymp, ktorému vládol boh Zeus.

Napriek tomu, že mal vládca nebies za manželku svoju sestru, bohyňu Héru, bol notoricky známy svojimi románikmi s inými bohyňami aj pozemšťankami. Z jedného takéhoto romániku s titánkou Letó, čo znamená „nespozorovaná“, sa mali narodiť dvojičky - boh Apolón a bohyňa Artemis. Keď sa však Diova právoplatná manželka bohyňa Héra dozvedela o jeho nevere, rozhodla sa, že aspoň zabráni tomu, aby sa mu narodili nemanželskí potomkovia.

Navštívila prabohyňu Gaiu v jej svätyni na úpätí hory Parnassos a prosila ju o pomoc. Gaia poštvala na Letó svojho verného služobníka, hada Pythóna - symbol nevedomosti, zaostalosti a rozkladu. Had sa pustil Letó prenasledovať a vždy, keď ju dostihol, všetko okolo nej rozložil tak, aby nenašla ani chvíľu pokoja a nemohla porodiť svoje deti. Takto Letó putovala, až kým podľa jedného z príbehom neobjavila pokojný ostrovček Délos, na ktorom podplatila bohyňu pôrodu Eleítiu, ktorá jej za chrbtom bohyne Héry pomohla priviesť na svet dvoch krásnych potomkov.

Podľa iného príbehu došla Letó až do dnešného Turecka, kde najskôr porodila v blízkosti mesta Efez dcéru Artemis. Tá potom pomohla matke presunúť sa na ostrov Délos, kde prišiel na svet aj jej braček, boh Apolón.

Apolón sa údajne narodil so zlatým mečom v rukách, pretože už v matkinom lone spriadal plány na pomstu za prenasledovanie svojej tehotnej bezbrannej matky. Akonáhle bol dostatočne mocný, aby sa Pythónovi mohol postaviť zoči-voči, vybral sa ho hľadať. Zamieril k pukline v pohorí Parnassos, ktorou sa vchádzalo do svätyne prabohyne Gaii.

Tú Pythón neúnavne strážil dňom aj nocou. Keď ho Apolón našiel, zasypal ho tisíckou šípov zo slnečných lúčov a usmrtil ho. Jeho telo potom zvrhol do pukliny v zemi, v ktorej hnilo a vydávalo sladkasté omamné vône, ktoré spôsobovali prorocké videnia. Preto sa Apolón rozhodol na tomto mieste vystavať svoj chrám a prvú veštiareň v antickom Grécku.

Prabohyňa Gaia sa však nechcela so smrťou svojho verného služobníka zmieriť - začala teda zosielať smrteľníkom prorocké sny, aby viac nemuseli navštevovať veštiarne a aby nemuseli za veštby platiť. Apolón svoj čin oľutoval, vzdal sa svojich božských funkcií (bol bohom svetla, umenia, lukostreľby, proroctiev a mnohých ďalších) a vstúpil na sedem rokov do služieb tesálskeho kráľa.

Po skončení služby sa rozhodol, že všetky kňažky v jeho veštiarni budú niesť meno Pýthia - na uzmierenie s Gaiou a na pamiatku jeho strašného protivníka.

Delfské Pýthie sa stali najuznávanejšími kňažkami. Ak si však myslíte, že Pýthiou sa mohla stať iba žena s nadprirodzenými schopnosťami, mýlite sa. Išlo o úplne obyčajné sedliacke dievčatá, ktoré žili v blízkosti Delfskej veštiarne a rozhodli sa, že chcú slúžiť bohovi Apolónovi. Svoje veštecké schopnosti získavali vďaka vdychovaniu pár, ktoré vychádzali zo zeme na mieste, kde zahynul had Pythón. A vďaka veľkému množstvu rituálov.

Predtým, ako mohla Pýthia začať so samotným veštením, musela sa nahá vykúpať za asistencie kňazov v kastálskom prameni, ktorý mal údajne očistné účinky a tiež prinášal dar veštenia. Veštiť mohla iba siedmy deň v mesiaci a týždeň pred samotným veštením musela držať prísny pôst. Okrem toho veštila iba 9 mesiacov v roku - na zimu totiž boh Apolón údajne Delfy opúšťa a jeho miesto zatiaľ preberá boh vína Dionýsos.

Po tom, čo Pýthia absolvovala všetky prípravné rituály, prichádzala hlavná časť obradu. Ako jediná žena mohla vstúpiť do Apolónovho chrámu a spolu s mužskými kňazmi zaujať svoje miesto nad puklinou v zemi, z ktorej vychádzali omamné výpary. Sedačka, na ktorej sedávala, mala tri nohy, čo malo symbolizovať minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

V jednej ruke držala vavrínovú ratolesť a počas celého obradu žula vavrínové listy - symbol boha Apolóna. Počas vdychovania pár sa Pýthie dostávali do tranzu, počas ktorého bľabotali svoje orákulá. Tie boli často nezrozumiteľné, niekedy v próze, inokedy v básničkách. Spravidla však boli veľmi ťažko rozlúštiteľné.

To, nakoľko potom kňazi výpovede Pýthie upravovali, nikto nevie. Isté však je, že sa verilo, že jej ústami prehovára samotný Apolón a jej proroctvá mnohokrát menili tok dejín.

Podľa jednej z legiend nezaložil Delfy Apolón, ale sám najvyšší boh Zeus. Toho údajne trápilo, že vládol nad svetom, o ktorom netušil, aký je veľký a kde sa vlastne nachádza jeho stred. Jedného dňa preto vypustil dva rovnako rýchle orly, jedného na východ a druhého na západ.

Na mieste, kde sa potom orly stretli, umiestnil Zeus kameň, ktorý nazval Omfalos a ktorý mal symbolizovať stred sveta. Tento stred, alebo aj „pupok“ sveta, sa nachádzal práve tu v Delfách a ľudia verili, že jeho prítomnosť ešte umocňuje veštecké schopnosti Pýthií.

Správy o schopnostiach delfských Pýthií sa rozniesli široko ďaleko. Delfy začali navštevovať nielen Gréci, ale aj pocestní z Egypta, Perzie, Lýdie či neskôr Rímskej ríše. Okrem príbehu Pythóna a kameňa Omfalosu tomuto miestu priniesol slávu aj známy Kroisov test.

Lydský kráľ Kroisos bol rozprávkovo bohatý a jedného dňa sa rozhodol, že si overí, nakoľko sú staroveké veštiarne dôveryhodné. Vyslal svojich poslov do 7. rôznych veštiarní a položil všetkým rovnakú otázku: Čo robí kráľ Kroisos práve teraz? V Delfách dostal na svoju otázku odpoveď:

Toto orákulum sa stalo jedným z najznámejších, pretože kráľ v tom čase údajne naozaj zarezal korytnačku a jahňa a varil ich pod pokrievkou v medenom hrnci. Pýthia ako jediná odpovedala na otázku správne a o pravdivosti delfských veštieb už viac nikto nepochyboval.

Aj vďaka Kroisovmu testu Delfy navštevovalo čoraz viac ľudí, a to nie len prestížni klienti, ako boli králi a hrdinovia, ale aj úplne obyčajní ľudia a tzv. teoroji.

TEOROJI boli zástupcovia jednotlivých mestských štátov, ktorí sa do Delf chodili radiť o tom, s kým uzavrieť mier a s kým, naopak, rozpútať vojnu. Kto je priateľ a kto nepriateľ. Ako postupovať vo svojej politike. Veštiareň zohrala dôležitú úlohu najmä v období veľkej gréckej kolonizácie v 8.-7. storočí pred Kristom a práve vtedy bolo úplne bežné, že veštilo aj niekoľko pýthií súčasne. Polis sa zase predháňali, kto bude mať v Delfách prestížnejšie miesto a nechávali tu vystavať svoje pokladnice, ktoré bohato zásobovali darmi a obetami.

OBYČAJNÍ ĽUDIA túžili skôr po schválení svojich rozhodnutí bohmi, prípadne po rade, čo robiť, aby sa vyhli chorobe či biede. Rovnako museli prinášať Apolónovi obete a keďže nemali také finančné prostriedky ako teoroji, museli sa mnohokrát uspokojiť iba s jednoduchým spôsobom veštenia – s losovaním. Svoju otázku teda museli sformulovať iba tak, aby sa na ňu dalo odpovedať áno alebo nie. Potom si vyžrebovali svoju odpoveď.

No a ako teda Delfy v antických dobách vlastne vyzerali a ako sa sem mohli návštevncíci dostať? Možností bolo viacero. Veštiareň sa nachádza približne 13 km od pobrežia morského zálivu Korintského mora, čo ju robilo ľahko dostupnou aj pre zahraničných pocestných. Väčšina peších prichádzalo k Delfám z východnej strany, kde ich ako prvý vítal chrám Athena Pronaia - zasvätený bohyni vojny, múdrosti a spravodlivosti, Aténe. Z neho už bolo poľahky možné dovidieť až do samotného areálu veštiarne.

Priamo na mieste čakal na návštevníkov najskôr malý market, kde si mohli kúpiť obetiny pre bohov, ako aj malé suveníry na cestu domov. Ďalej sa pokračovalo po tzv. Svätej ceste, ktorá viedla od marketu až k samotnému chrámu Apolóna a pozdĺž ktorej stáli ako výkladné skrine pokladnice, ktoré tu nechali vystavať jednotlivé grécke mestské štáty. Čím bohatšie a mocnejšie mesto, čím väčšie a honosnejšie dary, tým exkluzívnejšie miesto v blízkosti chrámu.

Zároveň tu teoroji nechali vystavať aj krásne sochy a vysoké stĺpy, aby ukázali bohatstvo svojho mesta. Nachádzal sa tu údajne aj samotný kameň Omfalos, avšak do dnešných dní sa nedochoval a na Svätej ceste môžeme vidieť iba jeho repliku. Múr, ktorý viedol popod Apolónov chrám, slúžil zároveň ako taká „tabuľa“, na ktorú kňazi zapisovali všetky dôležité vyhlásenia, ale našli by ste tu aj oslavné hymny.

Centrom celého komplexu bol samozrejme práve Apolónov chrám, v ktorého zadnej časti sa nachádzala miestnosť, v ktorej sa rodili slávne orákulá. Nad vstupom do chrámu sa týčil známy nápis, ktorý v plnom znení znel: poznaj sám seba a spoznáš aj univerzum a bohov.

Pred chrámom zároveň ešte stál obetný oltár určený pre najväčšie dary - ak ste priniesli niečo dostatočne veľké, aby bolo bohom obetované práve tu, získali ste „VIP lístok“ - nemuseli ste čakať v rade a dostali ste sa k orákulu ako prví.

Za Apolóvým chrámom dodnes stoja pozostatky divadla zo 4. storočia p.n.l., kde sa každé štyri roky konali tzv. Pýthijské hry - jedno z podujatí, ktoré spolu tvorili veľké Panhelénske hry (medzi ne patrili napr. aj hry v Olympii). Práve v tomto divadle prebiehali hudobné súťaže, na ktorých sa súťažiaci pretekali v hre na píšťalke či citare, ale aj básnické a dramatické súťaže.

Keďže práve Apolón bol aj bohom umenia, nesmelo sa ani na to v Delfách zabúdať. Onedlho sa medzi súťažné disciplíny pridali aj preteky na konských záprahoch, kvôli ktorým bol nad divadlom vystavaný aj štadión.