Meteora a najväčšie poklady severu Grécka

Príčina je jednoduchá. Práve tu v severnom Grécku stojí predsa bájny Olymp, sídlo bohov, a preto sa snažili okolo seba vytvoriť krásny kus zeme. Kedysi sa širokými pláňami Tesálie preháňali Kentauri, žili tu Gréci, Rimania, vládla tu Byzancia, neskôr Turci, a preto sa tu mieša ich kultúra so stavbami, ktoré prežili až do dnešných dní. Život tu plynie pomaly, a o to viac sa dá na týchto miestach vychutnať.

My v BUBO Grécko milujeme, veď presne týmto smerom viedli naše prvé zájazdy plné mladíckeho nadšenia s cieľom dokázať niečo veľké. Vystúpiť až na bájny cestovateľský Olymp a kde inde začať budovať túto cestu, ak nie priamo v krajine nad ktorou tento Olymp rastie? 

Nedajte sa zmiasť tromi rôznymi názvami. Ide stále o jedno a to isté mesto. Najväčšie grécke mesto severu nás víta rôznymi zapadnutými uličkami. Sú to presne tie uličky, ktoré dýchajú stredomorskou atmosférou a na ich konci sa rozbíjajú vlnky o skalnaté pobrežie. Takmer celé nábrežie (Nikis Avenue) je miestom, kde to príjemne žije. Malé kaviarne oproti morskému pobrežiu sú plné mladých ľudí. Bezstarostne si tu posedávajú a s kávou, frappé či iným nápojom v ruke medzi sebou debatujú a užívajú si študentský život.

Už zdiaľky vidno jeden zo symbolov mesta – Bielu Vežu. Súčasná stavba sa datuje do 16. storočia, kedy tejto oblasti vládla mocná Osmanská ríša na čele s panovníkom Sulejmanom Nádherným. Veža slúžila ako pevnosť a neskôr aj ako neslávne väzenie. Na príkaz sultána Mahmuda II. boli väzni zmasakrovaní, kvôli čomu sa o nej dlhé roky hovorilo ako o „Krvavej“ alebo „Červenej veži“. Nie je taká veľká, ako sa javí z obrázkov. Priamo pred ňou sa rozprestiera modré nekonečné more a za ňou je oáza plná zelene.

Na nábreží stojí jazdecká socha Alexandra Veľkého, pretože ten sa narodil neďaleko od Solúnu v Pelle. Ďalším symbolom mesta je víťazný oblúk cisára Galéria. Dodnes stojí na konci hlavnej triedy Egnatia (niekdajšia rímska Via Egnatia) na námestí Plateia Navarinou. V roku 303 ho nechal postaviť už spomínaný Galerius na pamiatku svojho víťazstva nad Peržanmi. Zub času sa k nemu nechoval zrovna milosrdne, a tak z neho stojí dnes len niekoľko kúskov. Jeho reliéfy sú však aj po tých stovkách rokov obdivuhodné.

Sú zhotovené tak precízne, že môžeme obdivovať pozoruhodné detaily rímskych vojakov aj porazených barbarov. Rotunda len niekoľko metrov odtiaľto pôvodne vznikla ako mauzóleum pre cisára Galéria, no neskôr slúžila ako kostol (Agios Georgios) aj ako mešita. Akoby sa tu v centre starého Solúna miešali civilizácie a všetky sú akoby na dlani. Len tak pohodené, ulice tu oddeľujú stáročia a všetko je na jednej kope.

Pred Pellou stojí na poliach niekoľko starovekých mohylových macedónskych hrobiek. Vyzerajú úžasne, až si človek pretrie oči, či sa mu to len nesníva. Pella patrila v staroveku k veľmi významným mestám. Bola hlavným mestom Macedónskeho kráľovstva, a tým pádom aj sídlom Filipa II. a jeho syna Alexandra Veľkého.

Alexander sa tu dokonca v roku 356 pr. Kr. narodil. V BUBO obdivujeme túto historickú postavu a snažíme sa jeho cestu stopovať kde sa to len dá. Navštevujeme preto Egypt, kam si Alexander prišiel nechať vyveštiť do Amónovej svätyne, prechádzame Libanon, každý rok vyrážame do Iránu, aby sme sa pozreli na Perzepolis, ale stretávame sa s jeho postavou aj v Samarkande, Nurate či tadžickom Khujande. Ako by sme mohli vynechať tak dôležité miesto akým je Pella?

Dnešné vykopávky predstavujú viac-menej základy budov a pod strechou je schovaných niekoľko síce nádherných, ale strašne zaprášených mozaík. Tieto mozaiky patria k najzachovalejším gréckym mozaikám vôbec. Zaujímavosťou pri nich je fakt, že malé kamienky neboli opracovávané, ale boli veľmi starostlivo vyberané, aby utvorili fascinujúci celok. Po celom areáli sa povaľuje množstvo črepov. Vedľa Agory je odkrytých niekoľko domov. Práve Agora, kde sa rozhodovalo o všetkom, čo sa v meste udeje je najkrajšou časťou celej Pelly.

Ako to, že tu nie sú takmer žiadni turisti? V pozore tu stojí šesť bielych stĺpov pod ktorými sa rozlieva mozaiková podlaha posiata geometrickými motívmi. V neďalekých ruinách ležia základy domov aj palácov. Tam niekde sa mal narodiť Alexander Veľký. Chlapec, ktorý mal sen dobyť a vidieť celý vtedajší svet. Osedlať svojho Bucefala a cválať do diaľok na mieste, kde neexistovali mapy. Vyrazil odtiaľto z Pelly, zmenil svet a do histórie sa zapísal obrovskými písmenami.

Pod týmto božským označením sa skrýva horské mestečko Litochoro. Už na prvý pohľad sa javí ako veľmi sympatické miesto. Litochoro má príjemnú horskú atmosféru. Nad hlavou sa týčia holé skalnaté štíty a vzduch je zdravo svieži. Úzke uličky sú ozdobené kvetmi a sem-tam vykukne zvonica pravoslávneho kostola. Má v sebe skryté niečo príťažlivé, čo nenechá návštevníka chladným. Robí to tá poloha? Alebo azda ten úžasný výhľad na more?

Brány do mystického Olympu sú len zopár krokov od mestečka. Na nebi nie je ani jeden obláčik a obloha je presýtená modrou farbou. O deň skôr bol celý deň Olymp zahalený v jemnej hmle, ale teraz je na neho úžasný pohľad. Skalnaté bralá Mytikasu (2 917 m n. m.) vybiehajú zo zelených kopcov. Práve na týchto miestach sídlia bohovia, za ktorými sme prišli. Národný park Olympu pretkáva niekoľko príťažlivých turistických cestičiek. Príroda je všade naokolo nádherná. Takmer na každom kroku vyrastajú zo zeme malé ružové kvietky. Pomedzi husté koruny stromov ich raz za čas osvetľuje zväzok slnečných lúčov. Vtedy to vyzerá ako scéna vystrihnutá z rozprávky.

Odhaduje sa, že v celom parku sa schováva cez 1 700 rôznych druhov rastlín, pričom niektoré z nich sa nevyskytujú nikde inde. Skaly sú obrastené stromami a len sem-tam vykukne nejaká skala. Po okolitých kopcoch neúnavne hľadáme bohov, ale zatiaľ bezvýsledne. Raz za čas lezieme na menšie skalné výbežky a odpočívame na rozpálenom slnku. Majestátny Mytikas máme stále pred očami. Neviem, či sledujeme my jeho, alebo on nás, pretože ešte ani raz neobrátil zrak. Nechávame sa za sebou kopce a horizont je sfarbený morskou farbou.

Po dlhej dobe sa ozýva známy zvuk tečúcej vody. Už sme blízko pri riečke Enipea. Kamenným morom schádzame k jej korytu. Obkolesuje ju hustý porast ihličnatých aj listnatých stromov. Je neuveriteľne ľadová a krištáľovo čistá. Dokonca je voda z riečky pitná. Je to skvelé len tak kľačať na kameni a pomaly si plniť ústa plnými dúškami tejto životodarnej tekutiny.

Kedysi sa Tesáliou preháňali bájni Kentauri. Zvolili si naozaj čarovné miesto. Nad rovinou, kde sa rozprestierajú domčeky Kalambaky, sa týčia zelené hory ozdobené ostrými vyčnievajúcimi skalami. Popri ceste sú vyschnuté stromy, ktorých tenké konáre sa ohýnajú aj pri jemnom vánku. Nie je tu takmer ani živej duše. Ticho zrazu pretne stádo oviec utekajúcich na pašu. Predsa len tu niekto býva. Ovce patria starému pastierovi, ktorý žije v polorozpadnutej drevenej chatrči.

Na spoznávanie Meteory sa vyberieme zážitkovo, a to peši, po vlastných. S menšími zastávkami sme hore asi tak za dve hodinky. Spoza zákruty sa po malinkých kúskoch začínajú vynárať vrcholky bizarne tvarovaných skalnatých brál. Pocit nadšenia zmiešaný s radosťou sa rozlieva celým telom.

Pohľad naľavo je ako z rozprávky. Na vrchole úzkej skaly stojí kláštor sv. Trojice. Je fascinujúce, ako mohla ľudská ruka také niečo postaviť. Čo sa týka stavby kláštorov, stále nie je známe, ako sa vlastne prví osadníci dostali hore na vrchol skaly. Jedna z teórii hovorí, že púšťali šarkany, ktoré niesli laná a z nich následne zhotovili rebríky. Ako to naozaj bolo, to sa už dnes ťažko dozvieme.

Táto zahmlená minulosť však neuberá ani štipku zo súčasnej krásy týchto stavieb. Oproti kláštoru stojí takmer identická skala. V škáre medzi nimi sa v diaľke skrývajú strechy Kalambaky a rysujú sa ďalšie skaly s pokrývkou v podobe kláštorov.

Samotná história kláštorov v Meteore sa začína niekedy na začiatku 11. storočia. V tomto období prichádzajú prví pustovníci, ktorí obývajú jaskyne a neskôr začínajú budovať prvé kláštory. Prvý z kláštorov založil mních Athanásios v roku 1382 a ako plynuli ďalšie roky a desaťročia ich počet sa ustálil na čísle 24.

Meteora je mimoriadne fotogenické miesto a v BUBO sme ju zaradili medzi najkrajšie malé mestá Európy. Hole skalnaté bralá sú obrastené zeleňou, ktorá vytvára nádherne kontrasty. Priamo pred očami máme ďalšie dva menšie kláštory. V údolí spomedzi kríkov vyčnievajú skaly pripomínajúce sochy z Veľkonočného ostrova. Skaly majú zvláštne tvary a tak nechávajú pracovať naplno ľudskú fantáziu. Okrem týchto sôch sme narazili na ľudskú tvár a hlavu gorily. Akoby tu každý človek našiel niečo nové, niečo svoje a v tom je tá krása. Grécko je plné zaujímavých miest, ale nie všetky sú tak magické ako práve Meteora. No, čo dali by ste si povedať?