Antický Korint

Dovolenka v Grécku nemusí byť len o vylihovaní na pláži a ničnerobení. V BUBO to veľmi dobre vieme, a preto sme pre vás pripravili zájazd Totálne Grécko, v ktorom vám ukážeme miesta, o ktorých sa všetci učili v škole ale málokto ich videl na vlastné oči. Jedným z takýchto miest je aj Korint, ktorý patril k najvýznamnejším mestám antického Grécka a ktorý sa objavuje v nejednom známom antickom príbehu. 

Korint bol obývaný už v neolite a prvé ľudské sídla sa našli na severnej strane Akrokorintu. Mesto postavili na úrodnej pôde a okrem toho malo strategickú polohu na Korintskej šiji, ktorá spájala Peloponéz s Balkánom a Atikou. Mesto spomína už Homér v Iliade a označuje ho ako "prosperujúce". Možno práve preto (alebo pre sociálne problémy) začalo zakladať kolónie - medzi nimi napríklad Korfu a Syrakúzy na Sicílii.

Svoj ekonomický vrchol dosiahol Korint v 7. a 6. storočí p.n.l., kedy v ňom vládli tyrani. V meste sa konali Istmijské hry, ktoré boli spolu s Olympijskými, Nemejskými a Pýthijskými označované za Panhelénske, a teda najvýznamnejšie v celom Grécku. Význam mesta na hraniciach Peloponézu a Atiky však začal postupne upadať kvôli rozmachu Atén, ktoré sa po grécko-perzských vojnách stali spolu so Spartou lídrom gréckeho sveta.

Korint už nikdy nezískal svoje postavenie a hoci bojoval v Peloponézskej vojne na strane Sparty, nemal z jej víťazstva veľký osoh. Následne sa dostal pod vplyv Macedónie a neskôr Achájskeho spolku, ktorý porazili Rimania. Po prehratej bitke pri Leukopetre v roku 146 p.n.l. celé mesto zničili Rimania.

Zničené mesto mohlo za svoju obnovu ďakovať svojej strategickej polohe a Júliovi Cézarovi, ktorý sa ho rozhodol obnoviť sto rokov po jeho zničení. Obnovené mesto však pre násilnú smrť nikdy neuvidel a bol to až prvý rímsky cisár Oktavián, počas ktorého vlády Korint znovu postavili. Nové mesto dostalo názov Colonia Laus Iulia Corinthiensis a v roku 27 p.n.l. sa stalo hlavným mestom provincie Achája.

Colonia rástla rýchlo a usadzovali sa v nej rímski vojenskí veteráni. Vďaka dobrej polohe pri Stredozemnom mori prosperoval aj obchod a mesto sa pomaly rozrastalo. Neskôr však prišli ťažké časy. V roku 267 n.l. zaútočil na Korint germánsky kmeň Herulov a po útoku ho zasiahlo silné zemetrasenie. Po rozdelení Rímskej ríše na Západnú a Východnú časť sa Korint v roku 375 n.l. a stal sa hlavným mestom Východorímskej (Byzantskej) provincie Hellada.

Keď bol Konštantínopol vyplienený na začiatku 13. storočia križiackymi vojskami, ktorým velil benátsky dóža Enrico Dandolo, Korint sa stal súčasťou novovzniknutého Latinského kráľovstva. Jeho sláva však, rovnako ako sláva Východorímskej ríše, pomaly zhasínala a mesto sa po druhom dobytí Konštantínopolu, tentoraz Osmanmi, stalo súčasťou mocnej Osmanskej ríše.

Grécka vlajka začala nad Korintom viať až v roku 1830, kedy sa Grékom žijúcim v meste podarilo vybojovať si slobodu a pripojiť sa k mladému Gréckemu kráľovstvu. Osud však nebol k mestu naklonený a v roku 1858 ho zasiahlo zemetrasenie, po ktorom obyvatelia založili nové mesto, vzdialené tri kilometre od starého. Preto dodnes nájdete na mape "Staré mesto"- Archaia Korintos a "Nové mesto"- nazývané jednoducho Korintos.

Našu BUBO prehliadku mesta začíname pri odeone, ktorý sa nachádza mimo archeologického areálu. Popri Glaukinej fontáne prejdeme cez múzeum k Apolónovmu chrámu a odtiaľ sa cez rímske fórum dostaneme naspäť na cestu. Na samotnú prehliadku mesta a múzea budeme potrebovať približne 45 minút.

Odeon postavili v 1. storočí nášho letopočtu a zmestilo sa doň vyše 3 000 divákov. Konali sa v ňom divadelné predstavenia a v 2. storočí bol zrekonštruovaný z finančných prostriedkov, ktoré daroval Herodes Atticus. O dve storočia neskôr sa však odeon prestal používať a začal chátrať. 

Súčasnú fontánu, ktorá nás privíta hneď po vstupe do mesta, postavili Rimania. Je ale pravdepodobné, že staršia fontána sa používala už v archaickej dobe. Pomenovaná je po mýtickej Glauke, ktorá si mala za muža zobrať hrdinu a vodcu Argonautov, Iasóna.

Iasón kvôli Glauke odmietol čarodejnicu Médeu, ktorá z nenávisti dala princeznej šaty, ktoré začali horieť hneď, ako si ich Glauke obliekla. Horiaca Glauke potom skočila do studne, ktorá dodnes nesie jej meno.

Korintské múzeum sa nachádza priamo v archeologickom areáli. Nachádzajú sa v ňom exponáty nielen z antického Korintu, ale aj z blízkeho okolia. Dozviete sa tu napríklad to, aké kolónie obyvatelia mesta založili, aké predmety vyrábali a za zmienku stoja tiež nádherné mramorové sochy rímskych cisárov. Múzeum svojou veľkosťou patrí k tým menším, ale rozhodne stojí za krátku návštevu.

Apolónov chrám v Korinte jednoznačne patrí k najikonickejším stavbám v meste. Je jedným z najstarších chrámov postavených v dórskom slohu nie len na Peloponéze, ale aj v celom Grécku. Postavili ho okolo roku 560 p.n.l. a pozostával zo 42 vápencových stĺpov, z ktorých niekoľko ešte stále stojí. Po obnovení mesta Rimanmi chrám slúžil ako miesto, kde sa vzdával kult rímskemu cisárovi. V neskoršej byzantskej dobe bola vedľa chrámu postavená bazilika.

Ako v každom významnom rímskom meste, aj v Korinte sa nachádzalo rímske fórum, ktoré predstavovalo srdce celého mesta. Miesto navštívil aj sv. Pavol, ktorý bol v Korinte obvinený zo "zlého učenia" a musel sa obhajovať pred súdom. Prokonzul Gallio sa však odmietol starať do vecí, ktoré považoval za náboženské záležitosti židov. Časť fóra kde Pavol stál pri svojej obhajobe sa nazývalo Bema a neskôr stalo kostolom.

Mesto malo na južnej strane námestia Buleutérion, ktorý plnil funkciu "mestskej rady". Stretávali sa tu najvýznamnejší obyvatelia a spoločne diskutovali o dôležitých otázkach týkajúcich sa chodu mesta, poprípade budova slúžila ako miesto, kde sa riešili právne spory občanov.

Lechaiónska cesta bola hlavnou ulicou v Korinte (Cardo maximus). Pomenovali ju po prístavnom meste Lechaeum, ktoré spájala s Korintom. Pôvodne mohla mať až 3 km, avšak v súčasnosti je odkrytých len 170 metrov.

Mesto Korint sa nepriamo objavuje vo viacerých gréckych mýtoch. Podľa jedného z nich bol prvým korintským kráľom Sizyfos, ktorý si myslel, že dokáže oklamať nie len bohov, ale aj samotnú smrť. 

Keď Sizyfos postavil Korint, chýbala v meste voda. Rozmýšľal preto, ako by mohol bohov prinútiť, aby mu s hľadaním vody pomohli. Jedného dňa sa dozvedel o tom, že riečny boh Azop sa pohádal s Diom a nevie ho nikde nájsť. Sizyfos Azopovi prezradil, kde sa Zeus ukrýva, a ten sa za odmenu dotkol skaly v meste, z ktorej vytryskla voda. S bohmi by si však smrteľníci nemajú zahrávať a Zeus za vyzradenie svojho úkrytu potrestal Sizyfa tak, že za ním poslal Smrť. Kráľ však Smrť chytil a zavrel do väzenia.

Ľudia a zvieratá prestali zomierať, a tak Zeus poslal svojho syna Áresa, aby Smrť oslobodil. Áres úlohu splnil a Smrť zobrala Sizyfa do Hádovej ríše mŕtvych. Prešibaný kráľ však predtým povedal svojej žene, aby mu po smrti nevystrojila pohreb. V ríši mŕtvych sa potom Syzifos na kráľovnú sťažoval a  presvedčil Hádesa, aby ho pustil na svet a pripomenul svojej žene, že ho má riadne pochovať.

Hádes sa nechal presvedčiť a mŕtveho panovníka pustil do sveta živých. Ten však namiesto toho, aby pripomenul svojej žene že ho má riadne pochovať, usporiadal veľkú hostinu a v žiadnom prípade sa nechytal vrátiť do sveta tieňov. V momente kedy sa však napil vína, sa za ním znovu objavila Smrť, ktorej už druhýkrát neunikol...

Zeus sa rozhodol, že kráľa Korintu exemplárne potrestá preto, aby si každý smrteľník v budúcnosti dobre rozmyslel, či sa bude zahrávať s bohmi. Sizyfovi za trest prikázal, že musí naveky tlačiť obrovský mramorový balvan do kopca, avšak tesne pred vrchom sa balvan skotúľa dole a Sizyfovi neostáva nič iné, iba sa donekonečna snažiť dostať kameň na vrch. Skutočne sizyfovská práca...

Korint sa nespomína len v gréckych mýtoch a legendách, ale aj v kresťanskej Biblii, konkrétne v dvoch listoch apoštola Pavla Korinťanom. Pavol vytvoril v Korinte prvú kresťanskú komunitu, ktorú vo svojich listoch kritizuje za problémy, ktoré má vo svojom zbore. Išlo napríklad o podľa neho nevhodné spolužitie medzi mužmi a ženami a okrem toho sa Pavol venuje sa aj takým témam ako panenstvo, celibát a smilstvo. V závere prvého listu píše o tom, ako plánuje prísť do Korintu z maloázijského Efezu.

Svoj druhý list napísal apoštol po tom, ako mesto navštívil a pravdepodobne sa dostal do sporu s miestnymi kresťanmi. Problém v cirkevnom zbore sa však vyriešil a Pavlova autorita už nebola v Korinte viac spochybňovaná.

Po prehliadke Korintu opúšťame slnečný Peloponéz a smerujeme do Atén, hlavného mesta Grécka. Cestou sa však ešte na niekoľko minút zastavujeme pri Korintskom prieplave, ktorý v podstate urobil z Peloponézskeho polostrova ostrov. Jeho výstavbu dokončili 25. júla 1893 a pôvodne ho stavala francúzska spoločnosť, na čele ktorej boli Maďar István Türr a jeho spolupracovník, košický rodák Béla Gerster. Firma však skrachovala v roku 1890 a prieplav nakoniec dostavali Gréci.

Jeho dĺžka je 6,4 kilometra a šírku má 21,4 metra. Prieplav spája Korintský záliv so Sarónskym zálivom, ale v súčasnosti už cez neho plávajú len lode s turistami. O výstavbe podobného diela snívali už starovekí Gréci, ale na jeho realizáciu nemali dostatočnú technológiu. Museli si preto vystačiť so 6 km dlhou, dláždenou cestou Diolkolos, po ktorej sa ťahali lode z jedného zálivu do druhého. Korintský prieplav je úžasné dielo a výsledok ľudského umu a patrí k stovkám miest v Grécku, ktoré si zaslúžia náš obdiv.