Modré zóny – prečo sa tu ľudia dožívajú sto rokov?

V záhrade domu zazrieme storočného starčeka (centenariana) ručne kosiť svieži trávnik. Opodiaľ takmer narazíme do možno ešte staršej babičky svižne kráčajúcej hore do strmého kopca. Ani pritom nie je zadýchaná. Živo totiž konverzuje so svojím vnúčikom (alebo pravnúčikom) o tom, čo ho dnes postretlo v škole.

Keď dorazia do cieľovej stanice – pekne usporiadaného viacgeneračného domu – prikŕmi kvások a vyberie sa na každodenné podvečerné posedenie pri poháriku organického červeného vínka. Napriek tomu, že sa táto partia spolu stretáva neuveriteľných 94 rokov, stále si majú čo povedať.

Utópia? Dá sa pri triezvom uvažovaní vôbec pripustiť, že takéto zóny existujú? Prečo sú modré? A kto sú vlastne centenariani? Povedzme si o týchto miestach trochu viac z prvej ruky, keďže my, sprievodcovia BUBO, ich pravidelne navštevujeme.

Kde začať? Predstavím vám kľúčovú osobu tohto konceptu. Americký spisovateľ, bádateľ, dobrodruh, a autor „Modrých zón“, Dan Beuttner, je dnes jednou z najvplyvnejších osobností v oblasti podpory zdravého a dlhovekého života. Výsledky jeho 20-ročného výskumu inšpirujú milióny ľudí na svete.

Zamilovanie si našiel v spoznávaní života ľudí v rôznych spoločenstvách v pátraní, ako môžu ich kultúrne alebo environmentálne faktory ovplyvniť prosperitu alebo úpadok týchto skupín. Jeho zvedavosť  v spojení s dobrodružnou povahou  z neho urobili vášnivého cyklistu a neskôr aj držiteľa niekoľkých rekordov v diaľkovej cyklistike.

Trasy v dĺžke viac ako 20 000 km boli expedičného charakteru a pomohli mu dopracovať sa nielen k zisteniu nových hraníc ľudských možností, ale prispieť k už aj predtým nazbieraným poznatkom o životnom štýle rôznych komunít s dlhým životom.

Keby mali vedci skúmajúci demografické zloženie Sardínie po ruke inú fixku, pravdepodobne by dnešný názov niesol inú farbu. Pomenovanie celého konceptu bolo veľmi náhodné. Taliansky epidemiológ Gianni Pes a belgický geograf Michel Poulain zaoberajúci sa dlhovekosťou na Sardínii identifikovali v roku 2004 miesta na ostrove s vysokým počtom storočných ľudí. Toto pásmo označili na mape modrou farbou, a tá sa už ujala.

Stala sa inšpiráciou pre titul na to nadväzujúcej celosvetovej práce trvajúcej viac ako dve dekády. Ale tu už sa opäť dostávame k autorovi konceptu Danovi Beuttnerovi, ktorý ho v spolupráci s National Geographic rozšíril do veľkolepého diela odkrývajúceho taje podstaty nášho života.

Aká je vaša predstava pod pojmom „centenarian“? Žiadna? Pomôžme si latinčinou. Výraz je odvodený z latinského slova centum, čo znamená sto. Termín sa používa na označenie ľudí, ktorí dosiahli 100 rokov a viac.

Chceli by ste pokoriť túto magickú hranicu? Možno by pri položení tejto otázky väčšina z vás zo seba bleskovo vychrlila zamietavú odpoveď. Staroba takéhoto druhu niektorým naháňa strach.

Je asi úplne opodstatnené a prirodzené predpokladať, že v dnešnej pretechnizovanej (často nezdravej) dobe s pribúdajúcim vekom rastie riziko civilizačných chorôb, degeneratívnych pohybových ochorení a v dôsledku nesprávneho (alebo absentujúceho?) pohybu vyššia miera najrôznejších zranení. Nehovoriac o duševných poruchách, ktoré sa po chronickom strese a nezvládnutí životného balansu nakoniec zákonite dostavia.

A teda myšlienka dovŕšiť 100 rokov, keď to už ani nevnímame (vlastne aj chvalabohu, pretože by sme asi nevýslovne trpeli kvôli neznesiteľným bolestiam) a sme pripútaní na posteľnom lôžku s hadičkami v nose, je aspoň pre mňa desivá. Na náš sviatok si môže priťuknúť len naša rodina, pokiaľ nás neberie len ako enormnú príťaž a vôbec sa k nám hlási. Prečo aj...

Po rokoch strávených budovaním kariéry a honbou za peniazmi sa aj tie najdokonalejšie väzby porušia a putá pretrhnú. Nemusíme ani ísť do stovky, odcudzenie, žiaľ, nastáva aj v oveľa mladšom produktívnom veku a nie je neobvyklé, že rodina, ktorá si raz do roka, možno cez sviatky, nájde konečne čas spolu povečerať, je napokon frustrovaná z trápneho ticha pri stole, pretože si nemajú čo povedať.

Teraz si skúsme pripustiť, že máme 99 rokov plus 11 mesiacov, náš biologický vek je na úrovni menej ako polovice toho, inými slovami naša fyzická kondícia a psychika zodpovedá stavu zdravého štyridsiatnika, a spýtajme sa ešte raz.

Práve to, ako si zachovať zdravé telo a myseľ do pokiaľ možno čo najvyššieho veku, trápilo stáročia ľudí snáď na každom kúsku zeme. Šamanské praktiky, elixíry  divokého zloženia či sofistikované metódy a  najširšie spektrá tabletiek nepriviedli ľudstvo k spokojnosti. Tí, ktorí sú skeptickí a neveria na zázraky, sa budú prikláňať k názoru, že úloha doteraz čaká na svojho riešiteľa. Nie je tomu celkom tak. Na našej planéte máme päť miest ako vystrihnutých z fantasy filmu o ideálnom nažívaní ľudí, a to aj tých, ktorých vek presahuje dvojčíslie.

Dan Beuttner neobjavil liek na dlhovekosť. Nadviazal na zistenia Gianniho Pesa a Michela Poulaina a spolu s tímom ďalších expertov odhalili päť fascinujúcich oblastí - tzv. modré zóny, ktoré sa vymykajú zo zaužívaných vzorcov dnešného sveta.

Horský región Barbagia sa nachádza v centrálnej časti Sardínie v provincii Nuoro. Barbagia bola strategickým centrom nuragskej civilizácie (1800 - 200 p.n.l.), ktorá bola známa svojimi kamennými vežovitými stavbami nazývanými nuragy. Názov „Barbagia“ pochádza z latinského Barbaria (barbarská krajina) a reflektuje jej odolnosť a silný odpor voči cudzím nadvládam.

Rím obsadil Sardíniu v roku 238 p.n.l., ale Barbaria zostala nedobytá. Autonómiu si udržala aj po zániku Západorímskej ríše, a to najmä vďaka miestnym obyvateľom, barbarom, ktorí praktizovali banditizmus a prispeli tak k reputácii regiónu ako divokej a nebezpečnej zóny. Aj dnes si zachováva drsnú krásu a kultúrnu autentickosť. Miestni obyvatelia naďalej hovoria sardínčinou, ktorá je uznaná ako menšinový jazyk v Taliansku a sú hrdí na svoje zvyky aj pôvodné remeslá.

Na svete sa veku 100 a viac rokov dožije priemerne 1 človek na 10 000 obyvateľov. Na Sardínii je to 1 na 270. Zvlášť päť malých dediniek na strmých kopcoch v horách v regióne Barbagia ukrýva najväčšiu populáciu mužov vo veku viac ako 60 rokov na svete. Prečo je to tak?

Miestni sa venujú prevažne farmárstvu a muži trávili na strmých svahoch hodiny denne zháňaním stáda oviec ako pastieri. Ovčí syr pecorino s chlebom a zeleninou zo záhradky tvorili základ stravy až do polovice 20. storočia. Kváskový chlieb pane carasau tu má lokálny názov carta musica, čo po slovensky znamená notový papier a na ostrove sa konzumuje už viac ako 3 000 rokov. Keďže má trvanlivosť až tri mesiace, sardínske ženy ho piekli pre svojich mužov, keď odchádzali preč z domu na dlhý čas.

Sardínska gastronómia je dnes obohatená o rôzne druhy cestovín z tvrdej pšenice, ktoré sú dietológmi často neprávom kritizované za vysoký obsah kalórií. Problematickou zložkou tohto jedla však nie sú samotné cestoviny, ako skôr prísady, ktoré z nich v Amerike robia energetickú bombu. Málokto v USA skombinuje taliansku pastu len s fava fazuľkami alebo čerstvými paradajkami, ako majú vo zvyku Barbagiania. 

Chýba vám mäso? Na tanieri by ste ho tu našli tak 5x do mesiaca. Asi prekvapením pre mnohých bude to, že ide o bravčové. Miestni boli z chudobnejších pomerov a potravinovo sebestační, čo znižovalo ich potrebu peňazí. Prasiatka, ktoré chovali, si dopriali príležitostne na sviatky, resp. nedeľu.

Zato happy hour je na každodennom poriadku. Význam tohto výrazu však hodne presahuje jeho nami zaužívané vnímanie rozpätia lacných nápojov v baroch. V Barbagie je oslavou opätovnej príležitosti stráviť čas pohody s rodinou a priateľmi. K tomu samozrejme nesmú chýbať 1 až 2 poháriky  domáceho organického červeného vína Cannonau bohatého na polyfenoly. Aj vyše 100-ročná babička na otázku aký je jej najobľúbenejší čaj, bez váhania odpovedala: „Víno.“

Domy sú uspôsobené viacgeneračne a rodina (famiglia) je na prvom mieste. Sardínčania považujú rodinné väzby za kľúčové pre šťastný život. A snáď aj dlhovekosť. Čo by ste povedali na najstaršiu rodinu na svete, pozostávajúcu z 9 súrodencov, ktorých súčet rokov bol 860 (v priemere 95 rokov)?

Ikaria je grécky ostrov v Egejskom mori, ktorý patrí do súostrovia Severné Sporady. Názov ostrova pripomína mýtického hrdinu Ikara, syna Daidalosa. Podľa legendy Ikaros spadol do mora blízko ostrova po tom, ako sa priblížil k Slnku so svojimi voskovými krídlami.

V období antiky bol ostrov osídlený Pelazgami a neskôr Iónmi. Počas neskorších období počnúc Rímskou érou až po osmanskú nadvládu nebol centrom záujmu kvôli ekonomickej zaostalosti a neprístupnosti ostrova, a tak si zachoval určitú mieru autonómie a využívali zväčša len ako miesto exilu.

V roku 1912 po oslobodení od Osmanskej ríše sa Ikaria na krátky čas vyhlásila za nezávislý štát (tzv. Slobodný štát Ikaria), no po niekoľkých mesiacoch sa pripojila k Grécku. Príbehy gréckych ostrovov si už od roku 1993 hovoríme na našich zájazdoch v Grécku.

Zhruba 10-miliónové Grécko zažíva za posledné obdobie turistický boom. Jeho populácia sa hlavne v letných mesiacoch viac ako zdvojnásobí a úrady už začínajú podnikať preventívne opatrenia na zabránenie hroziacej katastrofy. To neplatí o zabudnutej Ikarii, kde sa na masový prílev turistov nemôžu sťažovať.

Miestni obyvatelia si tu v tichom, ničím nerušenom prostredí, žijú tradičným spôsobom a vychutnávajú si dnes už vzácny pokoj. Pokiaľ by ste si pri niektorých chceli predsa len porovnať, ako sa doba zmenila oproti ich detstvu, museli by ste kalendár pretočiť do 20. rokov minulého storočia. Alebo sa ich spýtať. Všetko vám ochotne a radi vyrozprávajú v kvetnatých detailoch.

Výskum robený na populácii vo veku 60+ odhalil takmer nulovú demenciu. Pamäť nie je to jediné, na čo môžu byť pyšní. Žije tu nezvyklý vysoký počet ľudí presahujúcich vek 90 rokov, ktorí si chodia po kopcoch, obrábajú záhrady a vykonávajú domáce práce. Majú jedinečný humor, hrajú karty a vedú bohatý spoločenský život. Ich životný štýl vystihuje pojem „meraki“ - inými slovami robiť veci s láskou, vášňou a plným odhodlaním. Bez ohľadu na to, či ide o výrobu tradičnej keramiky, starostlivosť o záhradu alebo prípravu obeda.

Varenie je pre Ikarijčanov umelecká činnosť, ktorá spája rodinu aj širšiu komunitu. Jedlo má rituálny charakter. Nie v zmysle rafinovaných kombinácii, ale kvality a čerstvosti domácich produktov. Zíde sa pri ňom viac členov a predtým, ako sa s pôžitkom pustia do ochutnávania jednotlivých tanierikov na stole, nezabudnú vysloviť vďaku a pokrm požehnať.

Kultúru významne formuje grécke pravoslávne náboženstvo, ktoré je hlboko zakorenené na prioritnej priečke hodnotového systému. Zmysluplný životný štýl v harmónii s prírodou je nákazlivý a uzdravujúci. Pozrime sa na príklad z praxe jedného rodáka z Ikarie. Vo veku 21 rokov odišiel za naoko zaujímavejším životom a možno aj vyšším zárobkom do USA. Našiel si prácu, manželku a zadovážil si Chevrolet.

Ako 66-ročný sa necítil dobre a podstúpil niekoľko vyšetrení. Lekári mu napokon diagnostikovali rakovinu pľúc v pokročilom štádiu a dávali mu zopár mesiacov života. Stamatis Moraitis sa rozhodol vrátiť do svojho rodiska, aby tam prežil zvyšok života. Po návrate prešiel na lokálnu stravu s dominanciou zeleniny a rastlinných bielkovín, najmä strukovín a našiel svoje poslanie v pestovaní hrozna.

Na vyprodukované vínko sa pozeral ako na niečo, čo bude pripomínať jeho pamiatku blízkym, keď tu už nebude. Dnes má 102 rokov a miestni ho poznajú ako vitálneho producenta fantastického vína. Rakovina ustúpila. Ťažko hádať, čo všetko k tomu dopomohlo.

Mix vyššie uvedených faktorov,  ku ktorým ešte treba dodať trio zázračných byliniek. Nejde o endemické zázračné rastliny, ale všeobecne známe oregano, rozmarín a šalviu. Zvýrazňujú chuť jedla a konzumujú sa aj ako lahodný čaj, ba dokonca likér. Sú bohaté na antioxidanty s protizápalovým efektom a majú mierne diuretický účinok, čo znižuje krvný tlak.

Okinawa je súčasťou súostrovia Rjúkjú, ktoré tvoria reťazec viac ako 150 ostrovov s rozlohou približne 20 271 km2 rozprestierajúcich sa medzi južným Japonskom a Taiwanom. Zaľudnených je asi 50 ostrovov, ostatné sú neobývané, avšak sú dôležité pre biodiverzitu a ochranu prírody.

Okinawa bola srdcom kráľovstva Rjúkjú, ktoré vzniklo v 15. storočí. Od anexie Japonskom v roku 1879 sa stala Okinawskou prefektúrou a tradičná kultúra bola potláčaná a nahradzovaná japonskou. Napriek tomu sa Okinawe podarilo uchrániť svoju identitu, ako aj dialekt a zvyky ovplyvnené geografickou izoláciou a historickými vzťahmi s okolitými krajinami predovšetkým Čínou, Kóreou a juhovýchodnou Áziou. Je to tiež obľúbená turistická destinácia s krásnymi plážami, koralovými útesmi a preslávenou gastronómiou.

Pred 20 rokmi bola kolískou najvyššej koncentrácie 100- a viac ročných žien na svete. Starenky tu okrem iného vyšívali a niť do ihly dokázali navliecť bez okuliarov. Život sa odohrával v zomknutých skupinách, tzv. moai, ktoré poskytovali sociálnu a emocionálnu podporu. Deti vo veku 3 až 5 rokov sa obklopia 3 až 5 kamarátmi a v takejto partii sa schádzajú každodenne do smrti. Nie je pitom zriedkavé natrafiť na komunity, ktoré zdieľajú svoje radosti, starosti aj bežné dojmy spolu vyše 90 rokov. „Ikigai“ resp. zmysel života nepramení z  ekonomického úspechu.

Práca Okinawčanov je úzko prepojená s prírodou, komunitou a tradičným spôsobom života. Najviac zastúpené profesie sú poľnohospodári, zberači morských rias a remeselníci. Know how výroby typickej keramiky a textílií sa dedí z generácie na generáciu. Pestovanie plodín sa realizuje pre vlastnú spotrebu aj na predaj. Miestna kuchyňa s výraznými špecifikami vyniká svojou čerstvosťou a jednoduchosťou, ale v mnohom prekoná tú klasickú japonskú.

V strave takmer vôbec nie je prítomná ryža. Nahradzujú ju fialové sladké zemiaky, ktoré tvoria až 65 % denného kalorického príjmu. Tie sú pre Okinawu absolútne imanentné a hodnotené ako doslova elixír vďaka ich obsahu antokyánov, ktoré súvisia so zníženým rizikom srdcovo-cievnych ochorení a zápalov. Majú tiež nízky glykemický index, čo pomáha regulovať hladinu cukru v krvi. Taniere vždy obsahujú aj zeleninu, strukoviny, sóju a fermentované potraviny.

Aj napriek zdravým ingredienciám sa nikto nenaje do prasknutia, ale s jedlom sa končí v štádiu 80 % nasýtenia. Majú tu na to aj osobitný výraz „hara hači bu“ a s jeho vyslovením začínajú stolovať namiesto zaželania dobrej chuti. Tejto zásady sa držia bez ohľadu na vek a denný výdaj energie. Ten neklesá s pribúdajúcim vekom miestnych, ktorí sú aktívni aj v starobe.

Okinawa nemá v slovníku ekvivalent slova „dôchodok“. Keďže práce sú hlavne spojené s tradičným spôsobom života, týmto činnostiam sa prakticky venujú až do smrti. Tí, ktorí nemôžu vykonávať svoje pôvodné zamestnanie, prejdú na tradičné remeslá, záhradníctvo alebo mentorskú rolu. Staršie ročníky zdieľajúce svoje poznatky a skúsenosti sú pre mladších v hlbokej úcte. Aj to pomáha k udržiavaniu pocitu zmysluplnosti a komunitné prepojenie podpisujúce sa na pohode a dlhovekosti.

Loma Linda je mesto v južnej Kalifornii blízko nami navštevovaného Los Angeles, spájané s adventistami siedmeho dňa, ktorí tu majú hlavné sídlo. Ide o kresťanskú protestantskú denomináciu známu zdravým životným štýlom, uctievaním soboty ako dňa odpočinku a očakávaním druhého príchodu Ježiša Krista. Táto cirkev vznikla v 19. storočí v USA a dnes má viac ako 21 miliónov členov po celom svete.

Názov Loma Linda znamená v španielčine „Pekný vrch“ a oblasť sa pôvodne využívala na farmárčenie. V roku 1905 zakúpili adventisti pozemok, čím sa začala písať nová éra mesta ako zdravotníckej a vzdelávacej mekky. Loma Linda University je celosvetovo poprednou univerzitou a svojou odbornosťou, vyučovacími metódami a tým najmodernejším simulačným centrom inšpiruje nielen adventistov, ale aj širšiu verejnosť.

Absolventi univerzity slúžia ako lekári, zdravotné sestry a misionári v mnohých krajinách po celom svete a angažujú sa aj v miestach postihnutých katastrofami. Špičková nemocnica je pacientmi vyhľadávaná pre špecializované procedúry, transplantácie orgánov a liečby rakoviny pomocou protónovej terapie.

Mnohí adventisti v Loma Linda sa tak venujú práci v zdravotníctve a vzdelávaní, pričom pribúdajúce roky nestavajú žiadnu prekážku. Dokonalou ukážkou je Ellsworth Wareham, ktorý neúnavne pracoval ako kardiochirurg do veku 95.

Jeho zmysel života a úloha v spoločnosti mu poskytovali motiváciu pokračovať v práci aj vo vysokom veku. Pocit zmysluplnosti čerpajú aj z charitatívnych aktivít. Stíhajú sa angažovať aj v niekoľkých súčasne.

Opäť sa pozrime na príklad ďalšej 105-ročnej adventistky, ktorá pracuje ako dobrovoľníčka pre 7 organizácií. Na otázku, ako sa v tomto veku cíti, sa zasmiala so slovami, že si pripadá viac sexi ako v 104-och. Niektorí vlastnia malé farmy alebo pestujú rastlinné produkty  na predaj podporujúc vegetariánsky spôsob života.

Táto črta ich zreteľne odlišuje od ostatných modrých zón, pri ktorých je síce konzumácia mäsa ojedinelá, ale nie vylúčená. Rovnako ako pitie alkoholu. Zatiaľ čo všetky predchádzajúce modré zóny obľubujú umiernenú konzumáciu alkoholu, adventisti sa mu vyhýbajú z náboženského presvedčenia. V ostatných aspektoch, ako aj priemernej dĺžky života, ktorá je o 7 až 10 rokov dlhšia ako u bežnej populácie, sa k modrým zónam s istotou radia.

Prioritnú pozíciu v ich živote zohráva náboženstvo zamerané na zdravú výživu, vzdelanie a komunitnú službu. Viera optimalizuje aj balans medzi prácou a povinným oddychom, ktorému sa musia otvoriť od piatkového západu slnka na 24 hodín. V rámci tohto okna je vyhradený priestor pre boha, rodinu a tráveniu času v prírode.

Polostrov Nicoya leží v provincii Guanacaste v severozápadnej časti Kostariky. Nicoyská kultúra bola súčasťou Mezoamerickej civilizácie a región slúžil ako obchodná križovatka medzi dnešným Mexikom, Guatemalou a južnejšími oblasťami – Panama a Kolumbia. Od 16. storočia ju kolonizovali Španieli a ku Kostarike sa pripojila až referendom v roku 1824 po dosiahnutí nezávislosti Strednej Ameriky od Španielska.

Toto rozhodnutie, ktorým dali Nicoyčania prednosť Kostarike pred Nikaraguou, je oslavované ako Dia de la Anexión del Partido de Nicoya (Deň anexie Nicoye) a slávi sa v Kostarike každoročne 25. júla. Dnes je jedným z jej ekologicky najvýznamnejších regiónov, známa prírodnými plážami, udržateľným cestovným ruchom a najnižšou mierou úmrtí na svete v strednom veku.

Čomu vďačia za závideniahodnú dlhovekosť v maximálnej vitalite a bez potreby užívania liekov títo religiózne silne založení ľudia, ktorí pritom vynakladajú na zdravotnú starostlivosť len pätinu prostriedkov v porovnaní s USA?

Možno je to aj „životný plán“ (plan de vida) sústredený na dlhodobé ciele, spojenie s rodinou a komunitou a duchovné hodnoty. Väčšina obyvateľov sú katolíci a na omšiach a v modlitbách nachádzajú upokojenie a mentálny oddych.

Starší ľudia sú integrovaní do rodiny, ktorú ani nenapadne zveriť svojho blízkeho do seniorského zariadenia. V minulosti razila Nicoya jasný trend mnohodetných rodín a aj dnes je pôrodnosť relatívne vyššia v porovnaní s inými modrými zónami. Komunita je viac rurálna a tradične orientovaná s akcentom na hlbokú vieru.

Základ jedálnička tvoria tekvica, čierne fazule a kukurica. Popri tom si pochutia na ostatnej zelenine a tropickom ovocí. Živočíšne bielkoviny sú skôr výnimkou ako pravidlom.

Práca je len nástrojom na pokrytie základných potrieb, avšak nie je dominantná a nevyvíja tlak na dosahovanie kariérnych cieľov. Pokojné pracovné tempo umožňuje ľuďom tráviť viac času s rodinou, priateľmi a užívať si jednoduché radosti života. Alebo aj dožičiť si bez výčitiek svedomia popoludňajšiu siestu.

Budúcnosť modrých zón bude závisieť od schopnosti miestnych komunít adaptovať sa na moderné výzvy bez straty svojich základných priorít. Zmeny v životnom štýle, strave a hodnotách vyvolané tlakom globalizácie môžu úplne zničiť tradičné praktiky, ktoré boli rozhodujúce pre zdravie a dlhovekosť.

Domáce jedlá sú postupne vytláčané priemyselne spracovanými potravinami a stravou s vysokým obsahom cukru, soli a tuku. Negatívnym príkladom je Okinawa, ktorú už s výnimkou zopár ostrovov nemožno hodnotiť ako modrú zónu. Naopak, s príchodom fastfoodov, sedavého životného štýlu a modernými technológiami je dnes na druhom konci rebríčka zdravia a fyzickej a psychickej pohody japonských prefektúr. O rozmachu takýchto stánkov píše aj Ľuboš Fellner v blogu o Okinawe.

Pesimistickejší variant prognózy hovorí o udržateľnosti konceptu modrých zón v horizonte jednej dekády.

Otec modrých zón Dan Beuttner síce neidentifikoval Singapur ako typickú modrú zónu, avšak niektoré jeho základné charakteristiky sú takmer identické s týmito regiónmi. Jeden z troch mestských štátov na svete (okrem Vatikánu a Monaka) patrí medzi krajiny s najvyššou strednou dĺžkou života, ktorá v roku 2023 presahovala 83 rokov.

Pre porovnanie, na Slovensku toto číslo predstavuje 76,9 rokov. Treba podotknúť, že výborné zdravie Singapurčanov nie je výsledkom udržiavania tradícií predchádzajúcich generácií, ale hlavne dôsledným presadzovaním účinných opatrení vlády vedúcich k ukážkovému životnému štýlu moderných ľudí v urbanizovanom svete.

Do povedomia sa Singapur zapísal aj ako krajina, kde parlament jednohlasne prijal jeden z najprísnejších protifajčiarskych zákonov na svete. Vládny kabinet navrhol precízne premyslenú stratégiu ako zvýšiť fyzickú aktivitu obyvateľov. Astronomické sumy financií investovali do vybudovania nových chodníkov, cyklotrás a verejnej dopravy.

Pred kúpou auta je nevyhnutné získať licenciu, ktorá môže stáť viac ako samotné auto. Všade prítomná zeleň a dostupnosť rozľahlých mestských parkov povzbudzuje k zdravšiemu modelu trávenia voľného času a znižuje stres. Popri tom sa uplatňujú programy na podporu seniorov, ktoré integrujú starších ľudí do komunity a zabraňujú ich izolácii. Strava kladie dôraz na zeleninu, ryby a morské živočíchy a prikláňa sa k zdravším spôsobom ich úpravy.

Singapur má jednoznačne potenciál stať sa mestskou verziou modrej zóny. Na druhej strane je to vysoko urbanizovaný a ekonomicky orientovaný štát s rýchlym tempom života. Singapurská vláda síce presadzuje cvičenie ako súčasť prevencie civilizačných chorôb, ale manuálna práca a spontánny pohyb nie je prirodzenou súčasťou denného režimu väčšiny obyvateľov.

Koncept typických modrých zón spočíva v unikátnej kombinácii stáročia starých tradícií. Singapur je v tomto smere mladým štátom a nemá obdobnú historickú kultúrnu kontinuitu. Zostáva držať palce, aby sa s vládnou politikou štátu a efektívnymi reguláciami podarilo vypestovať u obyvateľov prirodzené zdravé návyky, ktoré by boli dedičstvom pre ďalšie generácie.

Optimista pri pohľad na Singapur aj počas našich zájazdov zahliadne svetlo na konci tunela. Napovedá tomu i dnes už takmer dokonalé, aj keď umelo vytvorené prostredie, ktoré uľahčuje ľuďom, aby sa ich zdravší životný štýl stal samozrejmosťou bez nutnej snahy a uvažovania. Vznik nových modrých zón a ich osud totiž nezávisí od docielenia individuálnej zmeny jednotlivca, ale komplexnej zmeny prostredia, v ktorom žijeme.

Keď sa pozrieme na geografickú mapu, zistíme, že všetky oblasti modrých zón majú približne rovnakú polohu. Nedá sa nepostrehnúť, že sa nachádzajú pomerne južne, a teda miestni obyvatelia celoročne profitujú z dostatku slnka a D vitamínu, čo môže byť jeden z faktorov dlhovekosti.

V rovnici nám ale čosi nesedí, pretože v tom istom zemepisnom pásme nájdeme celú plejádu ďalších krajín, a predsa sa u nich elementy modrých zón nevyskytujú. Aké parametre sú potrebné na vytvorenie modrej zóny?

1. parameter: Prirodzený pohyb

Pohyb nie je ničím „naviac“. Je mierny, nie preťažujúci (chôdza, práca v záhrade, pasenie dobytka...), ale pravidelný, celoživotný a nevyžaduje dodatočný čas ani motiváciu. Ľudia v modrých zónach sa nevyhýbajú domácim prácam a nemajú ani moderné mechanizmy, ktoré by im tieto činnosti uľahčovali. Umývanie podlahy, okopávanie pôdy, kálanie a prenášanie dreva a iné fyzicky náročné aktivity nie sú vnímané ako povinnosť, ale ako prirodzená súčasť každodenného života.

Na rukách nenosia hodinky, ktoré by ich upozorňovali na to, či už za daný deň splnili denný limit krokov. Oni prejdú 8 000 krokov úplne bez uvedomenia. Je alarmujúce, že 24 % Američanov má denne menej ako 20 minút fyzickej aktivity. Začnime od rána a zamyslime sa nad tým, že v modrých zónach by nikomu nenapadlo vodiť deti do školy autom.

Nemalý podiel viny na nezdravom trende západného štýlu života nesú aj municipality podporovaním výstavby sídlisk, kde sa veľa krát nedá ani poprechádzať, a tak si ich rezidenti bez áut neporadia. Spôsob, akým sme sa vyvinuli, nás predurčuje k tomu, aby sme vykonávali častý pravidelný pohyb bez dlhých pásiem v strnulých polohách.

Dan Beuttner pri svojom výskume strávil dva celé dni so 104-ročnou Okinawčankou, ktorá v rámci zachovávania svojej kultúry a s tým viažucimi sa tradíciami, sedávala na zemi. Denne vstala a opäť si sadla priemerne 30-krát, čomu zodpovedá 30 hlbokých drepov. To je len omrvinka aktivít jej bežného dňa.

Pravidlo, ktoré podvedome obyvatelia modrých zón dodržiavajú, a síce hýbať sa každých 20 minút, spáli viac kalórií ako 45 minút intenzívneho cvičenia.

2. parameter: Zdravá strava

Stravovanie v modrých zónach vystihujú oba citáty. V tom správnom ponímaní. Kultúry modrých zón nepoznajú význam slova „diéta“ v zmysle, ako je zafixovaný pre západný životný štýl. Títo obyvatelia nikdy netúžili dosiahnuť chudý ideál krásy a netýrali sa úmyselným hladovaním. Skresleným nazeraním na jedlo sa u nich nevyvinuli ani poruchy príjmu potravy. Ani zúfalo nepočítajú kalórie a nesledujú pomer prijatých bielkovín a sacharidov.

Práve tie druhé, dnešnými nutričnými špecialistami zatracované zložky, tvoria až 65 % energetického príjmu. Avšak ide o komplexné sacharidy s vysokým obsahom vlákniny a nízkym glykemickým indexom. Bielkoviny nedominujú v gastronómii, na rozdiel od súčasných odporúčaní populárnych v západných krajinách. Sú postavené na rastlinnej báze, pričom alfa a omega sú strukoviny. Mäso, vo väčšine prípadov prekvapivo bravčové, sa konzumuje sporadicky, nie viac ako päťkrát do mesiaca pri príležitosti osláv.

Tanieru bežného dňa to vôbec neuberá ani na kráse, ani na chuti. Aj oko by sa najedlo z pestrosti farieb a impozantného vzhľadu jedla. Suroviny, ktorých ale nie je prehnane veľa, nepricestovali cez pol zemegule. Obyvatelia modrých zón si zakladajú na sezónnosti potravín dopestovaných v záhradách a lokálnych farmách. Sú vyznávačmi tzv. slow food a jedením trávia 2- až 3-krát viac času ako Američania.

Spôsobuje to aj fakt, že na obede, resp. večeri sa vždy zúčastňuje celá rodina alebo komunita, a takto spoločne trávený čas je zároveň priestor na diskusie, zdieľanie zážitkov a výmenu skúseností. Pridanou hodnotou je zaujímavý side effect, na ktorý prišli vedci pri nedávnom výskume. Rodiny, ktoré spolu pravidelne stolujú, sa údajne stravujú zdravšie a menej kaloricky.

Možno sa vám kombinácia sladkého zemiaka, tofu, morských rias a edamame zdá byť hotová nuda a pri voľbe, či sa takto stravovať celý život s dožitím vyše 100 rokov, alebo sa vekovou dĺžkou zaradiť do nášho priemeru a dopriať si viedenský rezeň a za tým veterník, si radšej vyberiete druhú možnosť. Presne o tom to je.

Ak je niečo tortúra, bez ohľadu na to, či ide o nevyhovujúce cvičenie alebo diétu, ktorá nám z nedostatku chuti spôsobuje utrpenie, prestaneme to praktizovať do 2 rokov. Pointou je urobiť si z toho radosť. Pre obyvateľov modrých zón sú recepty kuchárskou bibliou, ktorú si uctievajú, odovzdávajú mladším členom rodiny a neustále ju zdokonaľujú.

Jedlá sú symfóniou delikátnych, vyvážených chutí čerstvých, priemyselne nespracovaných potravín. Je šokujúcim zistením, že na americkú stravu orientovanú na polotovary a ultraprocesované potraviny dnes zomiera viac Američanov ako v ozbrojených konfliktoch od občianskej vojny v 60. rokoch devätnásteho storočia.

3. parameter: 80 percent

Dalo by sa povedať, že v modrých zónach žijú pôžitkári, ktorí ku každému jedlu pristupujú s láskou, pokorou a vďakou. Nikdy pritom nezabúdajú na striedmosť, ktorú majú na pamäti generálne všetci bez ohľadu na vek a pohlavie.

Jesť prestávajú, keď majú na 80 % pocit sýtosti, a chvíle, kedy ideme prasknúť od prejedenia, nikdy nezakúsili. Kvalita vždy zvíťazí nad kvantitou a ich porcie by priemerný Američan vyhodnotil ako nedostačujúce. Predsa však im dokážu pokryť celé spektrum potrebných vitamínov a minerálov, keďže žiadne výživové doplnky neužívajú.

Rovnako by ste sa nestretli s bezhlavým jedením, kedy človek do seba napchá podstatne viac, ako sa mu v skutočnosti žiada. Pozornosť sa koncentruje na jedlo a nikdy sa nedelí medzi iné činnosti, napr. v západných krajinách sledovanie smartfónov. Vyhýbajú sa aj u nás rovnako populárnemu maškrteniu medzi jedlami.

V kuchyniach nie je ľahko dostupná polička s obľúbenými sladkosťami a na stole nie je položená miska so zemiakovými čipsami. Pre tých, ktorých tento princíp inšpiroval, ale nevedia, ako na to, Dan Buettner odporúča začať implementovaním tzv. see food diet.

Zbavte sa všetkých lákadiel a preložte ich na menej viditeľné miesta. Bolo dokázané, že v domácnostiach pri premiestnení toastovača z pracovnej plochy kuchyne do ťažšie prístupnej skrinky klesla spotreba toastov o viac ako polovicu.

4. parameter: Zmysel života

Nezáleží na tom, či to označujeme ikigai, plan de vida alebo zmysel života. Podstatné je, aby sme si našli svoj dôvod žiť, pretože toto jedinečné vedomie nám dokáže predĺžiť život o 7 až 10 rokov. Každý máme svoje životné poslanie, len sa niekedy cítime dezorientovaní a slepí a nevieme ho nahmatať.

Mnoho ľudí má výhodu v tom, že ako zdroj pocitu zmysluplnosti im slúži ich práca. V produktívnom veku v nej trávime stále viac a viac času, a keď nám ešte prináša finančné uspokojenie, je to ideálne. Teda aspoň do okamihu, kedy dovŕšime dôchodkový vek a pocit užitočnosti sa akoby lusknutím prstov vytratí.

Rok, v ktorom nastupujeme do dôchodku a skončíme s pracovnou rutinou, je podľa najnovších štúdií pre človeka z viacerých aspektov kritický, niektorými dokonca hodnotený ako vôbec najťažší moment života. Na toto obdobie treba mať po ruke záchranný plán v podobe starostlivosti o vnúčatá, záhradku, psíka...

Ani počas stredného veku nemusí byť naším dôvodom žiť naša práca. Pocit užitočnosti nenarastá priamo úmerne ani s obťažnosťou našej činnosti, kariérnou pozíciou a výškou nášho platu. Vysokopostavený riaditeľ, ktorý manažuje nadnárodnú firmu so stovkami zamestnancov, môže mať menší pocit zmysluplnosti ako pekár chleba alebo doručovateľ poštových zásielok.

Nakoniec, centenariáni v modrých zónach sa najčastejšie venovali jednoduchým aktivitám bez nejakých sofistikovaných cieľov typu dosiahnuť svetový mier. Zmysel nachádzajú v práci, ktorá im prináša uspokojenie a nie je len prostriedkom na získanie peňazí. Aj v starostlivosti o kvety, prechádzkach v prírode, tráveniu času s blízkymi môžeme objaviť dostatočne silnú energiu a motiváciu života.

Vráťme sa do Nicoye k centenariánke menom Panchita. Naplnením zmyslu života u jej 85-ročného syna bolo, že ju každý deň navštívil na bicykli, aby jej pomohol nakŕmiť sliepky. Ona mu recipročne vyčarila obľúbenú lahôdku – ryžu s fazuľkami. Nový impulz, nadšenie z určitej činnosti, ktoré nám vytvorí dôvod vstať ráno z postele, je tak silné, že nám nielen pridá zopár krásnych rokov na tejto zemi, ale dokáže zvrátiť vážnu chorobu.

5. parameter: Rodina

Pre ľudí v modrých zónach je rodina na prvom mieste. Životný štýl nie je orientovaný na materializmus a rodiny trávia spolu podstatne viac času ako v iných kútoch zeme. Rodina je hlavným zdrojom radosti a psychickej pohody. Svojim členom pomáha lepšie zvládať stres a podporuje optimistický pohľad na život.

Starší členovia sú veľmi vážení a ich múdrosť vysoko cenená. Často sa zapájajú do výchovy detí, čo zároveň vytvára pevné väzby medzi generáciami. Sú kľúčoví pri odovzdávaní tradícií, kultúry a stravovacích návykov. Práve oni sú tí, ktorým najčastejšie patrí dominantná rola pri varení, kde s hrdosťou prezentujú výsledky dávnych receptov. Takisto sa zúčastňujú na domácich prácach.

Táto interakcia udržiava starších aktívnych a dáva im pocit užitočnosti. Z úzkeho spolunažívania profitujú aj vnúčatá, keďže sa preukázalo, že deti žijúce so starými rodičmi sú všeobecne zdravšie a dosahujú lepšie hodnotenia v škole. Rodiny starších členov obklopujú láskou a starajú sa o nich doma, namiesto toho, aby ich posielali do zariadení dlhodobej starostlivosti, čím znásobujú pocit bezpečia a pozitívne ovplyvňujú mentálnu rovnováhu.

6. parameter: Komunita

Ani pri každodennej starostlivosti o záhradu, pasení oviec a striktnom dodržiavaní zdravej stravy by sa nám pravdepodobne nepodarilo dosiahnuť stovku vo fyzickej a psychickej pohode bez nám blízkych ľudí a správnych priateľov. Koľko osôb na svete si siahne na život z dôvodu hladu? A koľko samovrážd je ročne spáchaných z pocitu osamelosti?

Komunita je odborníkmi na zdravý životný štýl málo spomínaná a podceňovaná kvôli nízkemu marketingu. Inými slovami, nedá sa predať a tak na nej zarobiť ako na cvičebných programoch a výživových doplnkoch. Samota je však veľmi nebezpečná a preukázateľne spájaná so zvýšeným rizikom srdcovocievnych chorôb, depresie, úzkosti, mŕtvice či predčasnej smrti. Je nesmierne dôležité existovať vo vzájomnej interakcii s ľuďmi okolo nás a viesť osobné rozhovory. Kontakt by mal byť fyzický, nielen cez sociálne siete.

Osamelosť ohrozuje osobitne starších, ktorí sa môžu cítiť s pribúdajúcimi rokmi nepotrební a pomaly vylučovaní zo spoločnosti. V modrých zónach sa pri povolaniach s určitými vekovými limitmi aplikuje funkčný model, ktorý týmto osobám umožňuje zostať aktívni a chodiť do spoločnosti čo najdlhšie. Lekári napríklad pôsobia ako konzultanti, učitelia pomáhajú s neformálnym doučovaním. Na tieto osoby sa nazerá ako na studne inšpirácií. Ich poznatky a skúsenosti sú cenené a využívané.

Spoločnosť, komunita, v ktorej žijeme, je významná, ale nenahrádza dobrých kamarátov. Niekoho, s kým sa môžeme kedykoľvek poradiť, podeliť sa s príjemnou správou alebo vyžalovať sa z krivdy či nešťastia, ktoré nás postihlo. Mať v zásobe takýchto troch priateľov dokáže pridať 8 rokov života. Platí to aj opačným smerom.

Je obezita nákazlivá? Posledné výskumy sa prikláňajú ku kladnej odpovedi. Buďme opatrní pri výbere svojho okolia a priateľov, ktorých si pustíme do života. Nadviazanie blízkeho kontaktu a trávenie času s ľuďmi s nezdravými návykmi (alkoholici, gambleri...), znamená údajne o 150 % väčšiu šancu, že sa im prispôsobíme aj my.

7. parameter: Viera

Takmer všetci obyvatelia modrých zón sa hlásia k nejakému náboženstvu alebo praktizujú určitú formu spirituality. Viera a duchovné praktiky sú významnou súčasťou ich každodenného života s čestným miestom na hodnotovom rebríčku.

Pomáhajú im neľpieť na realite a odbúravať negativistické myšlienky. Veď koľko ľudí v modernom svete sa obáva nástupu stredného veku s predstavou, že počnúc touto etapou sa už život uberá ďalej ruka v ruke s doposiaľ nepociťovanými chorobami, novými starosťami a problémami.

Presvedčenie, že život sa nekončí smrťou, ale je tu niečo viac, nám prinesie určitú úľavu. Budeme sa viac tešiť aj z prítomnosti a vytvárať si pozitívne návyky bez depresívnych nálad, že sa nám to vlastne neoplatí a je škoda sa snažiť. Je úplne jedno, v čo veríte. Ani modré zóny nie sú nábožensky jednotné.

Duchovné praktiky a tradičné rituály Okinawčanov, ktoré vychádzajú zo šintoizmu a budhizmu hlboko zakoreneného v ich kultúre, podporujú pokoj mysle a harmóniu. Na Ikarii prevládajú grécki pravoslávni kresťania. Prísne dodržiavajú náboženské sviatky, pôsty a účasť na bohoslužbách, ktoré upevňujú komunitu a pokoru.

Na Sardínii a Nicoyi sa väčšina veriacich hlási k rímskokatolíkom. V modlitbách nachádzajú nádej a pokoj. Adventisti siedmeho dňa v Loma Linde kladú dôraz na zdravý životný štýl s povinným akceptovaním soboty ako svätého dňa, čo ich núti zamerať sa na oddych, rodinu a Boha.

Bez ohľadu na príslušnosť k viere, všetci títo ľudia sú vďační za život a prírodu. Viera nepriamo posilňuje ostatné princípy modrých zón, ako budovanie pevných sociálnych a rodinných väzieb alebo pochopenie zmyslu života.

8. parameter: Spomalenie

Na svete hádam neexistuje človek, ktorý by nepocítil stres. Snáď len v domorodých kmeňoch izolovaných od zvyšku civilizácie. Je naivné si myslieť, že obyvatelia modrých zón sú z nejakej vyššej ľútosti toho ušetrení. Aj oni pritom majú starosť o deti, úrodu alebo zdravie a normálny cyklus života im každý deň prináša nové výzvy.

Podstatné je, ako tento psychický tlak zvládneme, aby neznižoval kvalitu nášho života a neohrozoval naše zdravie. V prvom rade u ľudí žijúcich v modrých zónach vidíme odlišné vnímanie stresu. Mnohí prijímajú vypäté situácie ako prirodzenú súčasť života. Bez zbytočného preháňania hľadajú jednoduché riešenia namiesto toho, aby sa akoby usilovali objaviť problém aj tam, kde nie je.

Ich denný režim zahŕňa účinné mechanizmy, ktoré stres čo najviac blokujú alebo minimálne eliminujú. Na Sardínii, Ikarii a Nicoyi je bežné zdriemnuť si po obede, čo znižuje hladinu kortizolu a prispieva k regenerácii. Spoločný obed či večera v kruhu rodiny a priateľov podporujú nielen zdravšie trávenie, ale sú aj relaxáciou.

Prechádzky v prírode a meditácia sú ďalšie efektívne metódy s pozitívnym účinkom na našu psychiku. Opäť je vecou individuálnych preferencií, v čom si nájdeme svoj spôsob zvyšovania sebakontroly a upokojenia. Ako štart môže byť aj snaha o zavedenie pravidelného 7–8-hodinového spánku.

9. parameter: Primeraná konzumácia vína

S výnimkou adventistov v Loma Linde sa obyvatelia modrých zón nevyhýbajú striedmej konzumácii alkoholu. Vo väčšine prípadov ide o domáce organické víno obohatené o antioxidanty a polyfenoly, ktoré podľa realizovaných výskumov podporujú zdravie srdca a znižujú zápaly.

Vzťah k alkoholu je založený na tradíciách, kvalite a miere. Tou sú maximálne dva poháriky denne. To však nie je to isté ako štrnásť pohárikov na večernej párty v sobotu s abstinovaním po zvyšok týždňa. Alkohol je v kultúrach modrých zón súčasťou spoločenských stretnutí, rozhovorov a pokojného života v nízkom tempe.

Ak sa vám deväť princípov dlhovekosti v zachovaní maximálnej fyzickej a psychickej pohody zdá byť primálo alebo nemáte radi nepárne čísla, môžete si osvojiť svoje vlastné desiate pravidlo a zásadu, ktorou sa budete riadiť. Napríklad spoznávať svet a tešiť sa na nové cestovateľské výzvy, ako to už 30 rokov praktikujeme aj my v BUBO. Prečo by desiatym parametrom nemohlo byť lovenie zážitkov?

Pokiaľ máte naopak pesimistický pohľad a vyhovárate sa na nepriazeň osudu v podobe zlých génov, ťaháte lano za kratší koniec. Vedci totiž odhalili, že genetika v dosiahnutí dlhovekosti zohráva len 20 % rolu. Adekvátna zdravotná starostlivosť sa podieľa ďalšími desiatimi percentami. Všetko ostatné je len a len na nás.

Vnímate niektoré z vyššie uvedeného devätora ako ťažko dosiahnuteľné alebo realizovateľné? Skúste sa ale napríklad zamyslieť, či zbytočne nestrácame čas hľadaním pokladu, a pritom prehliadame, že ho máme v tesnej blízkosti. V blízkych ľuďoch, ktorí nás obklopujú. Možno sa nedožijeme okrúhlej stovky, ale osvojením celkom jednoduchých návykov si dokážeme pridať na tomto svete zopár ďalších plnohodnotných rokov.