Deň, keď zomrel Fidel

Otváram oči na hotelovej izbe na severnej pláži Kuby, na Guardalavaca. Mám pred sebou jeden z mála pokojnejších dní, klienti relaxujú pri mori a ja si kontrolujem maily, upratujem papiere, periem tričká, holím sa. O chvíľu si naberám šalát v raňajkovom bufete. 

Ivan, Fidel zomrel! Čo budeme robiť? Ako nás to ovplyvní? Budeme môcť pokračovať? Odletíme? Bude sa dať kúpiť rum?  

Moja odpoveď na otázku, čo bude ďalej znie jednoznačne. Nič nebude. Kuba sa nezmení zo dňa na deň, a okrem toho, je už všetko vymyslené, zabezpečené, naplánované a funkcie sú už dosadené. 

Aj keď mal Fidel už 90 rokov,  správa bola prekvapujúca. Pred týždňom ešte pózoval na fotke s  prezidentom Vietnamu. Zrazu je to tu a naozaj sa na prvý pohľad nič prelomové nedeje. Personál hotela smaží vajíčka, ponúka kávu, nalieva sa aj rum - najhoršia obava zažehnaná. Nebadať žiadne výrazne emócie. Každý sa tvári neutrálne, no žiadne hlasné vtipy, výbuchy smiechu, ale ani tragicky plač nevidno. Všetci pôsobia, ako keď chcete potichu prejsť okolo niekoho, kto spí, tak, aby ste ho nezobudili. 

Kupujem si Coca-colu, symbol amerického kapitalizmu, ktorá sa tu bežne predáva a ktorú rád pil aj Comandante. Dokonca výrobcovi vraj napísal list, že mu menej chutí,  keď zmenili receptúru. Chcem skontrolovať správy zo sveta. Internet opäť nefunguje, aj keď spoplatnená kartička na pripojenie beží. Vzdávam to a zapínam predpotopný televízor v mojej luxusnej hotelovej izbe v bloku 4. TV funguje, nevadí, že voda netečie. Prepínam miestnu jednotku, dvojku, trojku, štvorku, päťku. Na všetkých kubánskych kanáloch ide rovnaký program venovaný jedinej téme. Práve plače a pomedzi to rozpráva známa kubánska herečka a v pozadí počuť smutné komentáre divákov. Musím uznať, že plače dobre, dôveryhodne. Iné sa ani očakávať nedalo, keďže tu všetky médiá vlastní štát. V kubánskej domácnosti nič iné nechytíte, jediné, že máte načierno natiahnutý kábel z hotela, alebo ste prepašovali satelit a skryli ho vo falošnej studni pred susedmi. V hoteloch ale turista nájde slušný výber zahraničných kanálov. Prepínam teda ďalej. 

Na ostatných kanáloch latinských TV bežia komentáre miestnych intelektuálov, novinárov, spisovateľov, ktorí v zásade vyjadrujú ľútosť nad udalosťou a oslavujú odkaz a úlohu Fidela Castra v novodobej histórii Latinskej Ameriky. Práve pre ňu bol vzorom hrdinskému odporu a najvýraznejším predstaviteľom protiváhy proti severnej anglo-saskej časti kontinentu, ktorá na latinsky svet hľadela ako na menejcenného suseda s potenciálom na využitie lacnej pracovnej sily a nerastných surovín pre vlastnú prosperitu. Pre mnohých, vo svojich krajinách populárnych lídrov, bol vzorom. Rafael Correa v Ekvádore, Hugo Chávez vo Venezuele, Evo Morales v Bolívii alebo Nestor Kirchner v Argentíne a mnohí ďalší ním boli inšpirovaní, niektorí sa prehlasujú za jeho ideologických synov. Tak ako sa ZSSR, viac či menej, otvorene miešali do záležitostí okolitých štátov, USA robili to isté v Latinskej Amerike. Aj keď to malo byť za cenu ľudských obetí. Guatemala, Chile, Argentína, Kolumbia, Kuba....

Keď sa tomu niekto postavil a Fidelovi sa to dokonca podarilo ustáť, zaslúžil si medzi svojimi obdiv. Bolo to viac než len ideologická línia, ktorá ich spájala. Bol to pocit súdržnosti podceňovaných Latinoameričanov. Preto dodnes vyjadrujú obdiv Che Guevarovi či Castrovi, okrem svetových politikov, aj známi umelci, herci, spisovatelia, ktorí žijú, tvoria a zarábajú v "tábore nepriateľa" v Holywoode, na Manhattne, v Madride či Paríži. Cítia tu väzbu. Ako keď Zdeno Chára na ľade dá dole nejakého Kanaďana. Bolo to možno za čiarou, asi mal ísť na trestnú lavicu, ale niečo v nás sa aj tak teší, že mu naložil. Nech si nemyslia, že si do nás budú skákať. 

Komunizmus, kapitalizmus či kresťanstvo boli len zámienkou na šírenie sféry vplyvu, obsadzovanie územia, budovanie hegemónie, než reálnym cieľom, ktorý chceli mocní dosiahnuť. Estóncom, Lotyšom či Čechoslovákom idea komunizmu zapácha aroganciou moci, ktorá s tým bola spojená. Nepáči sa Vám? Pošleme tanky! Latinská Amerika poznala to isté, ale z opačnej strany. Pre nás boli vzorom Američania, ktorých sme si zidealizovali, pre Kubáncov Rusi. 

Prepínam na CNN: " Oslavy v Little Havana v Miami ". Bubnovanie, spev, hudba, rum, petardy, fiesta. Oslavuje sa tu koniec éry.  Najväčšia diaspóra exilových Kubáncov je práve tu. Aj najtvrdšie jadro Anticastrovcov. Väčšinou sú to potomkovia alebo priami účastníci veľkých migračných vĺn, ktorým režim nevoňal, alebo ich priamo vyhnal. Mnohí za sebou nechali majetky, obchodné väzby, kamarátov, rodiny, milovanú vlasť. Prisahali, že to tak nenechajú a Castrovi to spočítajú a ostrov vrátia späť do starých koľají. Netušili, že to môže byť tak zdĺhavé a budú musieť počkať, kým odíde sám a koľaje bude treba stavať nové. Mnohí sa nedočkali, ale ich potomkovia nezabudli a stali sa aktivistami, dokonca senátormi, ktorí predstavujú najtvrdšiu líniu medzi zástancami embarga, a práve na nich si lámu zuby aj Obamove snahy o jeho zrušenie a uvoľnenie vzťahov s Kubou. Pre týchto ľudí je smrť Fidela vytúženým momentom hodným veľkej oslavy a nádeje novej Kuby bez neho. 

Po vyjadreniach Trumpa a Obamu vysiela CNN zábery z havanského Malecónu. Mladí Kubánci vyjadrujú ľútosť a nadšene ospevujú Castrov odkaz, prínos spoločnosti, výdobytky jeho karibského socializmu. Väčšina domácich ho naozaj miluje, napriek mnohým problémom bežného života, ktorým čelia. Toto niekoho môže prekvapiť, keď však žijete na ostrove,  kde je monopol na informácie v rukách prefíkaného intelektuála s nevídaným darom reči, ktorý ľud masíruje šiestimi dekádami argumentácie, výchovy a propagandy, vidíte to inak. Hlavne ak na tom ostrove Vaši predkovia zažili tu najhoršiu karikatúru nepodareného kapitalizmu plného extrémnej sociálnej nerovnosti, rasizmu, kriminality, mafie, korupcie,  policajnej brutality, a Váš domov bol zábavným parkom a nevestincom, kde Vašou úlohou malo byť bohatým hosťom nalievať, usmievať sa a umývať po nich toalety.

Hrdina, ktorý s tým zatočil a priniesol Vám dôstojnosť a hrdosť, zostáva hrdinom dones. Napriek tomu,  že sa nebadane postupom času stáva v niektorých veciach opakom pôvodných ideálov. Prejavy mladých na Malecone nie sú divadlom, mnohí tomu naozaj úprimne veria. Deti veria svojim rodičom a tí  im nerozprávajú len to, čo videli v novinách, ale to, čo naozaj zažili. 

Španielska štátna TVÉ vysiela strety dvoch táborov pred ambasádou Kuby, ktoré musí oddeliť polícia. 

Tyran, ktorého vzor je nezlučiteľný s predstavou o slobodnej demokratickej spoločnosti, vraví jeden.

Nebojácny hrdina bojujúci za spravodlivosť a mier na svete, tvrdí člen druhého tábora. 

Papiere zrovnané, fúzy oholené a idem na obed. Cestou stretávam na parkovisku Kubánku v stredných rokoch, ktorá s plačom oznamuje druhej kamarátke, že sa dopočula správu a že nemôže a nechce uveriť. Okolo prechádza mladá zamestnankyňa hotela, ktorá zas nemôže uveriť scéne, ktorú vidí a s vypúlenými očami rukou zadržiava úsmev. Keď prechádza okolo mňa, zašepká si niečo v štýle: „To ako vážne?" 

Po obede mám šťastie. Podarí sa mi pripojiť na internet! Čítam správy. U nás sú všetci múdri. Všetko je zhrnuté, všetci všetko vedia, čo ako bolo, je a bude. Okrem tituliek skloňujúcich meno Fidel sa tento víkend objavujú v zahraničných médiách aj titulky poukazujúce na Slovensko a na ďalšieho pána F. You are dirty, anti-Slovak prostitutes (špinavé protislovenské prostitútky) odkazuje premiér slovenským novinárom.

Najväčšie lokálne noviny Granma majú stránku z technických príčin nefunkčnú, volám známym, nech mi kúpia papierovú verziu, ale dozvedám sa, že ešte nevyšla. Vyšli podvečer. Viaceré denníky majú rovnaký titulok aj hlavný vizuál. Pátram ďalej a dozvedám sa, čo sa má udiať. Dnes ráno v sobotu mali byť podľa príkazu el Comandanteho jeho pozostatky zmenené na popol v havanskom krematóriu. Na Námestí revolúcie, mieste jeho najslávnejších prejavov, bude v pondelok pre verejnosť možnosť zápisu do kondolenčnej knihy pod pamätníkom Josého Martí a v utorok veľká rozlúčka zakončená omšou. Potom bude urna prevezená na východ do Santiago de Cuba, mesta, kde začala jeho kariéra revolucionára. Pohreb bude 4.12.2016 na cintoríne svätej Ifigénie, kde sú pochovaní najdôležitejší predstavitelia národnej histórie. Dovtedy je vyhlásený štátny smútok. Vlajky budú viať na pol žrde, zákaz hlasnej hudby, žiadna párty, žiadny alkohol. Niektorí Kubánci na Tweetri píšu, že na túto špeciálnu príležitosť si aj tak jednu fľašu doma už dlhé roky odkladali. 

Fidel mal obrovský rešpekt počas partizánskych bojov, 45 rokov ako hlava štátu a aj 10 rokov po tom, ako odstúpil zo štátnych funkcií, sa všetky zásadne rozhodnutia uňho konzultovali. Zdá sa, že bude mať rovnako veľký rešpekt aj po smrti a rozhodnutia sa budú robiť s ohľadom na to, čo by povedal.