Ostrov Eysturoy: podmorské tunely a lososy namiesto oviec

Eysturoy je druhý najväčší ostrov Faerských ostrovov a od hlavného mesta Tórshavn ho dnes delí už len pár minút jazdy – čo je samo osebe príbeh, ktorý stojí za vyrozprávanie. Chcem vám ho ukázať tak, ako som ho zažila ja: s nadšením, prekvapením a aj s pár momentmi, keď realita nezodpovedala tomu, čo som si vysnívala z fotografií na internete. A hoci ja som na Faerské ostrovy prišla objavovať niečo nové, pre BUBO toto miesto rozhodne nie je neznáme. Už viac ako 33 rokov sem organizuje zájazdy, ktorými vás sprevádzajú moji skúsení kolegovia, vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Prvý moment, kedy som pochopila, že Eysturoy nie je len ďalší zelený ostrov, prišiel skôr, než som naň vôbec vkročila – v tuneli, ktorý ma tam doviedol. Eysturoyartunnilin je 11,2-kilometrový podmorský tunel, ktorý spája ostrov Streymoy (kde leží hlavné mesto Torshavn) s Eysturoy. Otvorili ho v decembri 2020 a v tom čase to bol tretí podmorský tunel na Faerských ostrovoch. Na najhlbšom mieste tu cesta klesá až do 189 metrov pod hladinu mora, čo je viac ako výška väčšiny bytoviek na Slovensku. Skutočný šok však príde uprostred tunela, kde sa stretávajú tri tunelové ramená.

Cesta sa tu zrazu otvorí do kruhového objazdu – prvého a jediného podmorského kruhového objazdu na svete. Uprostred stojí obrovský stĺp prírodnej skaly, ktorý tam nechali zámerne po odstrele, a okolo neho sa v modrozelenom svetle týči 80-metrová oceľová socha postáv držiacich sa za ruky, akoby tancovali faerský reťazový tanec. Jej autorom je miestny umelec Tróndur Patursson, ktorý o diele povedal, že postavy „kráčajú z tmy do svetla“ a symbolizujú myšlienku, že spojením rúk dokážeme veľké veci. Dokonca aj rádio v tuneli sa automaticky prepína na špeciálnu frekvenciu 97,0 FM, na ktorej hrá vlastná hudba vytvorená pre tento jedinečný priestor.

Asi ste netušili, že tento tunel skrátil cestu z Torshavnu do mestečiek Runavík a Strendur z pôvodných 55 kilometrov a takmer hodiny jazdy na len 17 kilometrov a približne 16 minút. Pre miestnych to nie je turistická atrakcia, je to cesta do práce. Pre mňa to bol moment, keď som na sekundu pustila nohu z plynu, lebo som sa jednoducho potrebovala pozrieť  okolo. Kruhovým objazdom som prechádzala až kým sa mi hlava točila a nestratila prehľad, ktorý výjazd vedie smerom na Eysturoy.

Priznám sa však rovno k jednej veci, ktorá ma trochu sklamala – mýtnemu. Za prejazd tunelom bez predplateného tunelového pasu zaplatíte približne 150 dánskych korún (23,50 eur), čo je na jeden prejazd pomerne vysoká suma. Chápem, že aj tento tunel si vyžaduje financovanie a jeho výstavbu treba splácať, no keď z podmorskej rozprávky vystúpite priamo k účtenke, kúzlo zážitku trochu vyprchá.

Keď som si predstavovala Eysturoy, myslela som na dediny, fjordy a možno ovce. Na lososy som nemyslela vôbec, čo bola chyba, keďže práve tu na východnom pobreží ostrova bije srdce celého faerského lososieho priemyslu. V dedinke Glyvrar, ktorá leží pri fjorde Skálafjørður, sídli firma Bakkafrost – najväčší producent farmovaného lososa na Faerských ostrovoch a najväčší súkromný zamestnávateľ v celej krajine. Založili ju v roku 1968 bratia Hans a Róland Jacobsenovci, spočiatku sa venovala spracovaniu sleďov, na chov lososa sa firma preorientovala až v roku 1979.

Dnes je to inak: Bakkafrost v roku 2023 vyprodukoval približne 73-tisíc ton lososa a jeho tržby presiahli miliardu amerických dolárov. Zamestnáva okolo 1 100 ľudí a tvorí zhruba polovicu celkového faerského exportu. Čo ma na tom najviac fascinuje, nie sú ani tak čísla, ako spôsob, akým firma ovláda celý výrobný reťazec – od kŕmnej zmesi cez liahne až po spracovanie a dokonca vlastnú lodnú a leteckú dopravu. V dedine Strond na susednom ostrove Borðoy majú najväčšiu liaheň na svete. Keď som prechádzala popri fjorde a videla desiatky kruhových klietok rozosiatych po hladine, akoby niekto na more vysypal obrovské puzzle, pochopila som, prečo sa hovorí, že bez lososa by moderné Eysturoy vyzeralo úplne inak.

Práve tu, v zátoke Gøtuvík neďaleko Eysturoy, získala v roku 2015 prvá lososia farma na Faerských ostrovoch certifikát ASC, teda medzinárodne uznávaný štandard udržateľnosti podporovaný organizáciou WWF. Chladné, čisté vody a silné prúdy vo fjordoch sú vraj ideálne na chov a faerský losos sa dnes vyváža na všetkých šesť kontinentov. A tak sa mi romantická predstava rybárskej dedinky rozpadla. Glyvrar a susedné dediny okolo fjordu Skálafjørður zrástli do desaťkilometrového pásu zástavby, ktorý pôsobí skôr priemyselne než malebne. Ak hľadáte tie farebné faerské domčeky z pohľadníc, budete musieť ísť ďalej na sever.

Priamo v zálive pri Glyvrar, len pár krokov od lososích klietok, ma čakalo ďalšie prekvapenie, však úplne iného druhu. Saunadypp je prvá a jediná plávajúca sauna na Faerských ostrovoch, akási drevená plť s pieckou, ktorá sa hompáľa na vlnách severného Atlantiku. Založili ju traja mladí Faerčania v roku 2023 a v lete 2024 spustili prevádzku a dnes je to jedna z najnavštevovanejších atrakcií celého Eysturoy. Princíp je jednoduchý a zároveň úplne šialený: rozpálite sa v saune do červena a potom skočíte rovno do ľadového mora pár krokov od pece.

Ponuka siaha od klasického 75-minútového vstupu, cez saunový rituál s esenciálnymi olejmi a hudbou, až po súkromný prenájom celej plte pre malú skupinu. Sedela som na drevenej lavici, pozerala sa na fjord obklopený strmými kopcami a počúvala, ako vietor búcha do plachtovej strechy, a musela som si priznať, bol to intenzívny zážitok. Miestni tvrdia, že práve táto kombinácia tepla a chladu pomáha telu aj psychike, a ja tomu po vlastnej skúsenosti verím. Človek tu naozaj vypne a možno sa aj znovuzrodí. Odporúčam každému zažiť to na vlastnej koži.

Hneď po výjazde z podmorského tunela, sotva kilometer či dva od jeho ústia, leží mestečko Toftir. Na prvý pohľad nič výnimočné, no práve tu má svoju predajňu aj ateliér značka Navia – rodinná firma, ktorá vyrába a predáva faerskú vlnu a pletené výrobky. Vošla som dnu len tak zo zvedavosti a o pol hodinu neskôr som vychádzala von s náručím plným priadze v odtieňoch, aké som nikdy predtým nevidela – prírodné šedé, hnedé a čierne tóny faerských oviec, ktoré sa vôbec nefarbia, len sa mixujú priamo z rúna. 

Pravdupovediac ani neviem pliesť, ale zrazu som mala túžbu sa to naučiť. Pripojiť sa do nejakého ženského klubu, ktorý sa raz za týždeň stretáva pri rebarborovom koláči a káve. Miesto, kde nepletú len ihlice, ale aj ženské jazyky, ktoré hľadajú trochu úniku od zabehnutého života. Priznám sa, že som si pôvodne myslela, že si kúpim jeden šál a pôjdem ďalej. Namiesto toho som strávila v obchode dlhšie, než som strávila pri niektorých vodopádoch na ostrove a neľutujem ani minútu. Už mi teda ostáva sa len naučiť pliesť.

Faerské ovce majú oficiálne vyše 300 rôznych farebných variácií rúna, čo z nich robí prakticky unikátny zdroj prírodne farebnej vlny. Svetre, ktoré Navia predáva, nie sú lacná suvenírová záležitosť, ale sú to kusy, ktoré tu ľudia nosia celý život, v tradičných severských vzoroch upravených do modernejšieho strihu. No a práve tento región okolo Eysturoy je centrom faerského pletenia dodnes – nie je to iba móda pre turistov, ale živá remeselná tradícia, ktorú miestne ženy odovzdávajú z generácie na generáciu. 

Na juhovýchodnom cípe Eysturoy v malej dedinke Æðuvík s asi stovkou obyvateľov som strávila jedno z najosobnejších popoludní celej cesty. Farma Hanusarstova patrí Harriet a Johnovi – Harriet je už piata generácia ovčiarov v tejto dedine a prevzala farmu po svojom otcovi. Dom, v ktorom bývajú, postavili v roku 1898 a je druhým najstarším domom v celej dedinke. Na farme chovajú okolo 65 oviec, faerské kone, sliepky, husi, kačice, dve border kólie menom Scott a Jess a jednu maznú mačku Zoe, ktorá sa túla po dvore, akoby vedela, že je tu hviezda.

Harriet ma previedla po pozemku, ukázala mi zemiakové políčka, bylinky aj rebarboru, ktorú pestujú sami, a rozprávala príbehy o tom, ako sa v roku 2014 s manželom rozhodli vrátiť do rodnej dediny a stať sa čo najsebestačnejšími ovčiarmi. Jarné obdobie jahniatok trvá na farme približne od polovice apríla do polovice mája a počas neho sa narodí okolo sedemdesiat jahniatok naraz. Harriet mi to opisovala ako obdobie nekonečnej roztomilosti, ale aj vyčerpávajúcej práce.

K obedu servírovali domácu polievku, tradičné faerské chlebíčky – ražný chlieb s rôznymi oblohami podľa chuti a napokon kávu s domácim koláčom – lebo, ako mi Harriet povedala s úsmevom, na Faerských ostrovoch jednoducho nejde mať kávu bez koláča. Faerčania majú na takúto pohostinnosť dokonca vlastné slovo – heimablídni, v preklade domáca pohostinnosť, čo my v BUBO veľmi dobre poznáme. Je to koncept, kde vás miestni pozvú priamo k sebe domov, uvaria vám tradičné jedlo a na chvíľu sa stanete súčasťou rodiny.

Návšteva takejto farmy však nie je bežným turistickým zážitkom a je spoplatnená. Vybrať si môžete z viacerých balíčkov, no treba počítať s tým, že ide o výnimočný a pomerne luxusný zážitok. Trojchodové menu tu stojí 1 100 DKK (147 eur), no v tejto cene nie je ukryté len jedlo. Platíte za vzácnu príležitosť vstúpiť do tradičného faerského domova, spoznať život miestnych zblízka a stráviť večer s ľuďmi, ktorí svoj príbeh odovzdávajú ďalej z generácie na generáciu. Sedela som tam, počúvala vietor a bľakot oviec vonku a pomyslela si, že práve toto miesto na konci sveta mi ukázalo Eysturoy najautentickejšie.

Z Æðuvíku som sa vydala späť na sever, do dediny Funningur, ktorá leží pri úpätí Slættaratinduru, najvyššieho vrchu ostrovov. Podľa faerskej tradície práve tu sa mal usadiť Grímur Kamban, prvý Viking, ktorý kedy stúpil na faerskú pôdu, keď utekal pred tyraniou nórskeho kráľa Haralda Krásnovlasého. Historici síce upozorňujú, že táto verzia legendy má chronologickú chybičku – prví osadníci prišli na ostrovy skôr, než sa Haraldova vláda vôbec začala, a ešte pred Vikingami tu podľa všetkého žili aj írski mnísi, no na atmosféru miesta to nemá žiaden vplyv.

Funningur je dnes domovom pre necelých 70 ľudí, ktorí bývajú po oboch stranách malého potoka tečúceho priamo stredom dediny. Priamo pri mori stojí drevený, dechtom natretý kostolík z roku 1847, jeden z desiatich zachovaných tradičných faerských drevených kostolov na celom súostroví. Na tomto mieste stál kostol už minimálne od konca 17. storočia a tento z roku 1847 je už v poradí piaty.

Sadla som si na breh potoka oproti kostolu a pozerala sa hore na Slættaratindur, ktorého vrchol z dediny vôbec nevidno – je príliš strmý, príliš vysoko a veľmi často zahalený v oblakoch. Hoci je Funningur považovaný za jednu z najstarších osídlených lokalít na Faerských ostrovoch (osídlenie sa datuje približne do roku 825), v samotnej dedine dnes takmer nenájdete tradičné faerské domy so zeleným trávnatým strechami, keďže väčšina bola v priebehu 20. storočia prestavaná.

Cesta z dediny Eiði do Gjógv patrí podľa mnohých k najkrajším na celom súostroví. Vedie popod Slættaratindur, najvyšší vrch Faerských ostrovov s výškou 880 m (donedávna sa udávalo 882 m, kým presnejšie merania toto číslo opravili). Náyov v preklade znamená plochý vrchol, čo je trochu klamlivé, lebo cesta hore je strmá a vlhká takmer po celej dĺžke, plochý je naozaj len samotný vrchol. Nepokúšala som sa o výstup (štyri hodiny náročného terénu v premenlivom počasí nebolo v ten deň na programe), ale zastavila som sa pri vyhliadkovom bode.

Pri jasnom počasí je vraj z vrcholu vidieť všetkých osemnásť faerských ostrovov naraz, od Suðuroy na juhu až po Viðoy na severe. Niektorí tvrdia, že za výnimočne jasného dňa je v diaľke badateľný aj ľadovec Vatnajökull na Islande, vzdialený 550 kilometrov, hoci odborníci sa prikláňajú skôr k tomu, že ide o optický klam než o realitu.

Miestni majú dokonca tradíciu vystúpiť na vrchol práve 21. júna, na najdlhší deň roka, a sledovať tam západ aj východ slnka takmer bez toho, aby si medzitým ľahli spať. Na tento vrchol má zmysel ísť iba keď máte pekné počasie, čo je na Faerských ostrovoch a konkrétne v tejto oblasti ojedinelé. Cestička na vrchol nie je veľmi dobre značená, pri veľkej hmle sa ľahko stratíte a za pár minút chôdze môžete stratiť aj parkovisko z dohľadu, práve preto odporúčam mať offline stiahnuté mapy, ako napr. Mapy.cz.

Pri dedine Eiði som si vypočula aj legendu, ktorá mi z celého ostrova utkvela v pamäti najviac. Neďaleko pobrežia trčia z mora dve osamelé skalné veže, Risin a Kellingin – Obor a Čarodejnica. Podľa povesti ich kedysi poslali Islanďania, aby priviazali Faerské ostrovy lanom a odtiahli si ich k sebe. Pokúšali sa o to celú noc, no keď ich zastihlo svitanie, skameneli priamo v mori. Dodnes tam stoja, ako trvalá pripomienka, že Faerské ostrovy sa nedajú len tak odtiahnuť.

Práve na severnom cípe Eysturoy som konečne našla to, čo som si pod pojmom Faerské ostrovy predstavovala. Gjógv je dedinka pomenovaná podľa 200-metrovej morskej rokliny, ktorá ju rozdeľuje a zároveň slúži ako prírodný prístav. Prvýkrát sa spomína v roku 1584, no podľa všetkého tu ľudia žili už dávno predtým. Dnes tu žije doslova pár desiatok ľudí. V roku 1950 mala dedina 210 obyvateľov a dnes je to zlomok tohto čísla.

Napriek tomu sem ročne prichádzajú desaťtisíce turistov. Prechádzala som sa po úzkych uličkách medzi farebnými domami (červená, biela, zelená, presne podľa tradičnej faerskej palety) a všimla som si, že takmer polovica z tých päťdesiatich domov stojí prázdna. Je to zvláštny pocit: dedina plná farieb a života na povrchu, ale so smutným príbehom vyľudňovania za ním. V dedine stojí aj pamätník venovaný rybárom, ktorí zahynuli na mori, od sochára Janusa Kambana.

Povedali by ste, že Gjógv má vlastnú a jedinú fungujúcu železnicu na celých Faerských ostrovoch? Nie je to však žiadny moderný vláčik – ide o úzkorozchodnú lanovú dráhu, ktorá ťahá nákladné vozíky z prístavu v rokline hore do dediny, poháňanú navijakom a lanom bez lokomotívy. Miestni si na vozíky bežne prisadnú spolu s nákladom, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. 

Sadla som si na lavičku s výhľadom na oceán a nespútanú faerskú prírodu – tú istú, ktorú v roku 2005 ako prvá vyskúšala dánska korunná princezná Mary počas návštevy dediny a odvtedy nesie jej meno. Vlny narážali do skál podo mnou, rybárske člny sa hompáľali v prístave a ja som pochopila, prečo sa práve toto miesto stalo symbolom Eysturoy.  

Počas obdobia hniezdenia alky bielobradej ich tu môžete vidieť stovky na skalách okolo rokliny a ak máte chuť na niečo sladké, tak na konci rokliny sa nachádza malá kaviarnička, ktorá je otvorená iba počas hlavnej sezóny. Domáci vám tu pripravia wafle s domácim rebarborovým džemom.  

Poslednou zastávkou na mojej severnej trase bola maličká dedinka Elduvík, rozdelená riečkou Stórá na dve časti. Dnes ju obýva už len približne desať stálych obyvateľov. Je to presne to miesto, kde človek zastaví auto, vypne motor a len tak počúva ticho, kým ho nepreruší vlastný príbeh dediny, ktorý sa tu rozpráva už stáročia. Legenda hovorí o farmárovi menom Anfinnur, ktorý raz na mori chytil zvláštne stvorenie – marmennila, morského mužíka s malým ľudským telom a nezvyčajne dlhými prstami, ktorý žije na dne oceánu.

Marmennil si predtým rybárov len doberal a to tak, že im kradol návnadu a priväzoval háčiky ku dnu, aby im pretrhol vlasec. Jedného dňa sa mu háčik zasekol vo vlastnej ruke a rybári ho vytiahli priamo na čln. Keď nad ním urobili znak kríža, marmennil skrotol. Anfinnur si ho vzal domov a odvtedy ho brával so sebou na každý rybolov – marmennil sa smial a hral sa vo vode, a kedykoľvek sa pod loďou objavili ryby, jeho smiech bol znamením na zaberanie. Roky to takto dobre fungovalo, až kým jedného búrlivého dňa rybári zabudli urobiť nad ním znak kríža. Marmennil potichu skĺzol cez okraj lode späť do mora a už ho nikdy nikto nevidel.

Príbeh mi pripomenul podobné severské legendy o morských mužíkoch, ktoré poznáme napríklad z islandského folklóru, kde má takéto stvorenie schopnosť predpovedať budúcnosť a smeje sa vždy trikrát, než ho prepustia späť do mora. Miestni v Elduvíku si legendu natoľko obľúbili, že v roku 2016 založili výbor, ktorého jedinou úlohou bolo zachovať tento príbeh pre ďalšie generácie. O rok neskôr sa úlohy zhostil sochár Hans Pauli Olsen a v auguste 2020 odhalili na kamenistej pláži Urðin, hneď pod miestnym kostolíkom, bronzovú sochu marmennila.

Táto malá ospalá dedinka skrýva tiež prekrásnu roklinu, ku ktorej sa dostanete po cestičke za dedinkou a máte z nej perfektný výhľad na dedinu Funningur. Toto je tiež jedno z miest, kde sa vyloďujú turisti, ktorí prídu na Faerské ostrovy veľkou výletnou loďou. Skúste si len tak sadnúť do tohto provizórneho prístavu v rokline a počúvajte vlny udierať o kameň. Práve v takýchto drobných, takmer neviditeľných dedinkách sa faerský folklór drží najsilnejšie – nie v múzeách, ale na pôvodných miestach.

Keď som plánovala túto cestu, mala som v hlave dosť jasný obrázok: zelené kopce, osamelé farmy, ticho. Realita bola bohatšia aj drsnejšia zároveň. Najviac ma prekvapila práve kombinácia extrémneho technologického pokroku a takmer stredovekej odľahlosti. Na jednej strane som šoférovala cez inžiniersky zázrak s umeleckou inštaláciou pod morským dnom, na druhej som o pár desiatok minút neskôr sedela v dedinke, kde sa pošta vybavuje v domácnosti otvorenej len 30 minút dvakrát denne.

Prekvapilo ma aj to, ako výrazne je ostrov formovaný priemyslom, o ktorom sa v turistických sprievodcoch takmer nepíše – chovom lososov. Očakávala som rybárske dediny, nie polopriemyselné pásmo rozprestierajúce sa okolo fjordu Skálafjørður. Nie je to zlé, len je to iné než naznačujú pohľadnice. Naopak, sklamal ma trochu samotný zážitok z jazdy na sever, kde sa počasie menilo doslova každých dvadsať minút a časť plánovanej vyhliadkovej trasy cez horský priesmyk tak bola kvôli hmle takmer nemožná.

Nie náhodou majú Faerské ostrovy povesť miesta, kde môžete zažiť štyri ročné obdobia počas jediného dňa, a Eysturoy mi to potvrdil do bodky. Ak sem niekedy zavítate, počítajte s tým, že plán B budete potrebovať častejšie, než by ste čakali. Nezabudnite sa najmä dobre obliecť, pretože na Faerských ostrovoch platí známe pravidlo: neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista. Na tomto mieste treba byť pripravený na všetko.

Eysturoy nie je ostrov, ktorý na vás kričí zo všetkých strán. Nemá vysoké vodopády ako niektoré susedné ostrovy ani jednu ikonickú siluetu, ktorú by ste spoznali na každej fotografii. Má však niečo iné – vrstvy. Keď som ostrov opúšťala a vracala sa späť cez tunel, svetlá v kruhovom objazde mi už nepripadali ako turistická kuriozita. Videla som v nich presné zhrnutie toho, čím Eysturoy je – miestom, kde staré faerské príbehy a najmodernejšie inžinierstvo existujú vedľa seba, doslova pod tou istou hladinou mora.