Britské zámorské územia - 13 teritórií v najvzdialenejších kútoch Zeme

Britské zámorské územia sú poslednými pozostatkami obrovského Britského impéria. Rozhádzané sú po tých najvzdialenejších kútoch našej Zeme a prejsť ich je riadna výzva. Britské zámorské územia nie sú súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Je to s nimi podobne zložité ako v prípade Holandských Antíl. Aj Britské zámorské územia menili svoj názov a od roku 2002 sa správne nazývajú Zámorské územia Spojeného kráľovstva. 

Prejsť všetky (193 krajín OSN) krajiny sveta je ťažké – posledných 30 je riadnou výzvou. No prejsť BOT (British Overseas Territories), to je násobne ťažšie. Na svojej poslednej dvojmesačnej expedícii som sa snažil dostať na niektoré z nich. Plavil som sa po tom najhoršom mori na Zemi a celý čas som bol bez signálu a bez WiFi. Loď, na ktorej som sa plavil, išla túto trasu po prvý raz. Väčšina mojich „spolucestovateľov“ si túto plavbu kúpila už pred štyrmi či piatimi rokmi. Takto v blogu to vyzerá ľahko, no v praxi ide o dlhodobé plánovanie vopred. Na mnohých miestach ešte nikdy žiaden Slovák nebol, a teda nemáte ani žiadne informácie. Kvôli tomu často značne riskujete.

Chápem, že je to značne vzdialená téma, a tým pádom tento blog nebude na Slovensku príliš čítaný. No pre vás, ktorí zdieľate so mnou vášeň pre cestovanie - OK, pre extrémne cestovanie - pôjde o super čítanie, ktoré vám možno vnukne nové inšpirácie na vaše ďalšie cesty.

Tie britské nezávislé územia, ktoré sú obývané, si vládnu samy s tým, že zahraničnú politiku a obranu obhospodaruje materská krajina. Najvyššou hlavou je britský monarcha – kráľ Karol III. Britániu v týchto územiach väčšinou zastupuje takzvaný „administrátor.“

Tri z týchto teritórií nemajú stále riadne obyvateľstvo, ale len vojakov, vedcov a poprípade (fanatických) turistov.

• Rozloha: Všetkých 13 území dohromady má rozlohu 1,7 milióna km². Avšak, bez územia Antarktídy, ktoré je jednoznačne najväčšie, je rozloha iba 18 000 km². Rozlohou najmenší je Gibraltár.

• Počet obyvateľov: Celkovo 250 000 obyvateľov. Polovica všetkých obyvateľov žije na Kajmaních ostrovoch a Bermudách. Najmenej obyvateľov žije na Pitcairn Islands. Tri územia nemajú dokonca žiadnych obyvateľov.

• Najväčšie HDP: Bermudy, Kajmanie ostrovy, Gibraltár, Turks and Caicos a Britské Panenské ostrovy = daňové raje. Zoradené od najvyššieho HDP po najnižšie.

• Vlajka, erb: Každé z týchto území má vlastnú vlajku a erb, ktorého základom je však tzv. Union Jack, teda ten „kríž“, ktorý poznáme z britskej vlajky. Jedno územie - Sv. Helena, Ascension a Tristan da Cunha - je rozdelené na ohromnej ploche a aj keď by malo mať jednu vlajku, každý ostrov (zoskupenie ostrovov) má svoju. Ani menu nemajú rovnakú. Na Tristane sa platí britskou librou a na Sv. Helene a Ascensione librou Sv. Heleny. Každý z týchto ostrovov je pre cestovateľa veľkou samostatnou výzvou. Vo svetovej cestovateľskej komunite sa návšteva každého z týchto ostrovov značne cení.

• Mena: V BOT sa platí všeličím - od eura vo vojenských územiach na Cypre cez USD na Diego Garcia (bývalá BOT), či novozélandským dolárom na Pitcairnových ostrovoch. Mal som v rukách bermudský či kajmanský dolár, falklandskú, gibraltársku či svätohelenskú libru.

• Korunné dependencie: Okrem týchto 13 zámorských území existuje ešte niečo ako územia závislé od koruny a sem patria ostrovy Jersey, Guernsey a Isle of Man. Nachádzajú sa blízko nás, v okolí hlavného ostrova Veľkej Británie a viete ich teda ľahko navštíviť.

1: Kajmanie ostrovy   2: Turks a Caicos  3: Bermudy  4: Britské Panenské ostrovy 5: Anguilla  6: Montserrat

7: Pitcairnove ostrovy a Oeno   8: Henderson a  Ducie  9: Falklandské ostrovy   

10: Južná Georgia a Južné Sandvichové ostrovy     11: Tristan da Cunha

12: Svätá Helena  13: Ascension  14: Gibraltár  15: Akrotiri a Dhekelia

16: Antarktické nezávislé územia (BAT)  17: Chagos archipelago

Gibraltár - „Skala”

Prvé Britské zámorské územie, ktoré som navštívil, bol práve Gibraltár. Bolo to v roku 1993 a my sme zavítali do Gibraltáru našou neklimatizovanou staručkou Karosou. Pamätám si to, ako keby to bolo dnes. Svietila červená, závory boli dole a my sme čakali, kým na Winston Churchill Avenue pristane lietadlo. Až potom sme mohli prejsť. V tej dobe ešte žiadny Slovák nikde poriadne nebol. O Slovákoch sa vtedy v zahraničí s dešpektom vyjadrovali ako o zápecníkoch. Internet bol v plienkach, Lonely Planet som nepoznal a navigovali sme sa podľa veľkej mapy - nie GPS, to vtedy taktiež nebolo. Bol som mladý medik, sedel som vpredu a navigoval som šoféra, ktorý po prvý raz v živote opustil rodnú hrudu. Každú chvíľu odbočil mimo diaľnice, niekam do dediny. Nikdy na Západe nešoféroval, bol zmätený, nikam nevedel trafiť. Nevedel som mu vysvetliť ani mapu.

Jazdili sme aj v noci, nikto nekontroloval, či ideme 30 hodín vkuse. Skoro som nespával, lebo keď som zaspal, šofér vždy zle odbočil a zobudil som sa až na to, že na nás ostatní trúbia, lebo sme vbehli v nejakej dedine do jednosmerky. Celú tú cestu z Bratislavy sme išli pomaličky, naším autobusom. No je pravda, že do Gibraltáru náš autobus nepustili. Ostali sme na španielskej strane v La Linea a do Gibraltáru sme prešli peši. Španieli prehrali túto skalu v roku 1713 (Utrechtská zmluva) a odvtedy je Gibraltár britský.

Neskôr sme už nemohli jazdiť, ako sme chceli. Museli sme mať v autobuse akési kotúče, kde sa zaznamenávalo či ideme, alebo stojíme. Ale aj to vedeli vynaliezaví postsocialistickí šoféri oklamať. Na klamanie systému sme boli v socialistickom Československu vyškolení. Ten systém nefungoval, rovnako ako žiaden systém, v ktorom sú si všetci rovní.

Na týchto prvých cestách som celú noc kontroloval šoféra a cez deň objavoval. Bola to úžasná doba - plný autobus právnikov, architektov, lekárov, učiteľov, teda profesií, ktoré s nami chodia doteraz. Spávali sme však iba tak, niekde sme zastali a ako cigáni sa zložili na pláži. Dnes si to už neviem ani predstaviť, no takto sme to kedysi robili. Desať eur za miesto v kempe? Tak veľa by nikto nedal, nemali sme nič. O tri roky som dostal prvý plat - bolo to 100 eur mesačne. Pracoval som ako lekár v najväčšej nemocnici Slovenska a učil som na najprestížnejšej fakulte LF UK. 3 000 slovenských korún bolo aj za 8 nočných služieb. No teraz, pri prvej ceste do Gibraltáru, som nemal ani tých 100 eur, zároveň mi ale nechýbala ohromná túžba vidieť svet.

Do Gibraltáru som sa potom ešte viackrát vrátil a ukázal som ho aj mojim deťom. Je to naozaj slušná exotika, skala na pomedzí Stredozemného mora a Atlantiku. Gibraltár je značne scénický a poznali ho už Gréci a Rimania, ktorí tvrdili, že ho vytvoril Herkules, resp. Herakles tým, že budzogáňom tresol o Zem. Našli sa tu pozostatky Neandertálcov. Gibraltár pomenovali moslimovia v roku 711, keď Berber Tárik ibn Zijád vstúpil na územie Andalúzie. Al Jabal al-Tarik - Tarikova skala.

Po prvý raz som hore na skalu (426 m) išiel peši. Začali sme pri Moorish Castle, pokračovali cez Windsor Suspension Bridge až k Ape’s den, kde sme videli, ako veľká opica skočila dovnútra auta. Turisti z neho vyskočili a opica to auto zvnútra totálne roztrhala. Neskôr sme chodili lanovkou a taxíkom, lebo peši je to minimálne trojhodinová túra strmo do kopca. Odporúčam nájsť si čas na maják a mešitu: Trinity House Lighthouse, označený tzv. Europa point, kostol Shrine of Our Lady of Europe a mešitu Ibrahim al-Ibrahim (King Fahad Bin Abdulaziz Al Saud Mosque), ktorá je najjužnejšou mešitou Európy. Jaskyňa Gorham's Cave, súčasť komplexu štyroch morských jaskýň, je na zozname UNESCO. Je jedným z posledných známych obydlí neandertálcov v Európe a obsahuje 39 000 rokov staré lepty - opísané ako jeden z prvých príkladov abstraktného umenia.

Gibraltár môže byť miestom pre zamilovaných. Randili tu princ Charles (dnes kráľ Karol III.) a lady Diana a vzali sa tu Yoko Ono a John Lennon. Ale pozor, ak sa tu chcete usadiť. Práve na romantickom Gibraltáre je aj jedna z najvyšších rozvodovostí na svete.

Gibraltár je exotický, a to nielen preto, že tu žijú najväčšie opice Európy. Gibraltár je akoby protipól susedného Španielska. Navštíviť ho sa vám veľmi oplatí. Je to mesto Jamesa Bonda, ktorý sa tu zopárkrát (viď filmy) zastavil. Je to piate najhustejšie zaľudnené mesto na Zemi po Macau, Monaku, Singapure a Hongkongu.

Domáci volajú rozlohou najmenšie Britské zámorské územie „The Rock” a považujú ho za pevný kameň Britského impéria.

Akrotiri a Dhekelia (Cyprus)

Ďalšie Britské územia som navštívil na Cypre. Aj tu som bol so svojimi deťmi. Akrotiri a Dhekelia sú vojenské základne. Na základe Zmluvy o založení z roku 1960, ktorá vytvorila nezávislú Cyperskú republiku, si Spojené kráľovstvo zachovalo plnú suverenitu a jurisdikciu v dvoch oblastiach s rozlohou takmer 254 kilometrov štvorcových – Akrotiri a Dhekelia. Väčšia z nich je Dhekelia Sovereign Base Area, ktorá sa označuje aj ako Východná suverénna základná oblasť.

Ak ste na Cypre a máte prenajaté auto, pokojne do nich viete vojsť. Dovnútra vojenských objektov mňa osobne nevpustili, ale o to mi ani nešlo. Skôr som chcel vidieť toto exotické miesto s veľmi divným statusom. Po Cypre ma sprevádzal náš bývalý (vynikajúci) sprievodca Daniel Belanský, ktorý bol dlhé roky na Cypre konzulom SR. Nezabudnem na drink (Cypriot Brandy Sour) v území nikoho medzi tureckým a gréckym Cyprom (United Nations Buffer Zone).

Bol som tu už dávnejšie po návrate z jednej z najexotickejších a najnedostupnejších krajín - Nauru. Hold, prejsť všetky zámorské územia Británie, to zaberie veľa času. S fotením to nebolo až tak jednoduché, preto sú niektoré fotografie (hlavne z vojenských regiónov) v tomto blogu značne vzácne.

Daniel ma navigoval na mnoho cestovateľských špecialít. Priznám sa, pri vstupe do Akrotiri som čakal nejaké kontroly, vyzvanie na ukázanie pasu, hľadal som formuláre na vstup, ktoré musíte vyplniť napríklad vtedy, ak idete na Svätú Helenu. Nenašiel som však nič. Situácia sa, samozrejme, môže zmeniť a je fajn si veci vopred skontrolovať. No návšteva Akrotiri a Dhekelie môže byť zaujímavým obohatením vašej dovolenky na Cypre.

Toto je kapitola sama o sebe a na jeden raz to asi nedáte. Ja som sa sem musel vrátiť tucetkrát, aby som ich všetky prešiel. Vždy som niektoré vynechal, potom som mal dva dni času na Montserrat, ale neletelo lietadlo a celé mi to padlo... A podobne.

Anguilla

Ostrov s najkrajšími plážami v celom Karibiku. Ostrovy Turks a Caicos môžu mať tú jednu najkrajšiu pláž sveta, no práve Anguilla je najviac preslávená plážami. Aj na francúzskom šperku, na Sv. Bartolomeji, priznajú, že Anguilla má krajšie pláže. Na Anguillu som sa preplavil z francúzskej časti Svätého Martina, zaplatil som odchodovú daň. Keď som z Anguilly odlietal, tiež som musel zaplatiť odchodovú daň. Tu, samozrejme, stála viac.

Na to, o aký luxusný ostrov ide, som bol až šokovaný nízkou úrovňou služieb. Môžeme ho nazvať „Anti-sv. Bartolomej“ či „Anti-sv. Martin“. Anguilla je černošský zapadákov s hlavným mestom Walley, kde ťažko hľadáte, čo by ste odfotili ako dominantu mesta. Naozaj niet čo. Centrum je na nezaujímavej križovatke s kostolíkom, trhom, kde skoro nikto nič nepredáva (veď na čo). Oproti je street food s hlasnou latino hudbou, nevrlými domácimi - celkovo slušný des.

V prístave som si požičal auto. Prešiel som asi 200 metrov peši od prístavu a tam babička v old school požičovni vypísala papiere. Mal som šťastie. Mala tri autá a tri motorky. Predtým som si ešte musel urobiť anguilský vodičák a dostal som ružovú knižočku. To je taký trik, ako vytiahnuť z turistov o čosi viac. Jazdí sa na ľavej strane, ale volant malo auto tiež na ľavej. „To auto je celé dotlčené, poznačíte si to?” pýtam sa babičky, no ona iba mávne rukou, že to je jedno. V tejto požičovni dotlčenosť auta neriešia.

Za ten čas, čo som tu pobudol, som prešoféroval celý ostrov. Ubytoval som sa na preslávenej Shoal Bay Beach. Nie na East Shoal Bay, ale na West Shoal Bay Beach. Sú od seba vzdialené asi hodinu a pol jazdy autom, čiže značne ďaleko, na opačných stranách ostrova. Najlacnejšie ubytovanie, čo som zohnal, stálo 800 USD na noc - bez raňajok, self catering. No keď otvorím dvere na balkónik, mám pred sebou listy palmy a za ňou kúštiček tyrkysový Karibik. Naozaj krása.

Self catering, a tak zbehnem nakúpiť do supermarketu. Kúpim najmenšie balenie vajec, aké majú - 24 kusov, basu piva a ten hnusný mäkký chlieb... no majú tu hriankovač. Prosto britská a americká klasika. Na sv. Bartolomeji som miloval nakupovať a vyberal som si také šampanské či ružové vínko a takú paštičku. Tu neviem, čo kúpiť, najmenšie mlieko má 5 litrov… Na večer chodím do Sunset lounge vo Four Seasons. Majú vypredané do posledného miesta a najlacnejšia izba na noc stojí dvojnásobok toho, čo platím ja. Namiešajú mi Donkey Kick a je to naozaj geniálny kokteil.

Zoznámim sa s Bankiem Banxom na Rendezvous Bay Beach a odvtedy počúvam jeho hudbu. Hrával aj s Jmmym Buffettom (áno synom toho miilardára). Bankie Banx je pre mňa stelesnením Anguilly, malého karibského raja. Rastaman na koni v priezračnej tyrkysovej vode. Taký ten neupravený bordelík, no krásne pláže a maximálna exotika.

Relax man!

Prešiel som všetky pláže ostrova, reštaurácie aj hotely, aby som mal prehľad a napísal som o Anguille blog viď. Najluxusnejšie ostrovy Karibiku). Ten ostrov je, čo sa týka pláží, nádherný!

BVI (Britské Panenské ostrovy)

Plavíme sa z ostrova na ostrov malým katamaranom. Silvester sme oslávili na slávnom pirátskom ostrove Jost Van Dyke, o ktorom píšem v blogu o najlepších Silvestroch sveta. Teraz sme sa rozhodli preplaviť na najvzdialenejšie ostrovy od juhu na sever. Z Normanu na Anegadu.

Prvé dojmy z BVI neboli najlepšie, ale nebolo to kvôli kráse ostrovov. Dostal som akúsi strašnú chorobu. Bolo to našťastie ešte zopár rokov pred covidom. Ledva som stál na nohách, teda ani nestál, posedával som po letiskách a lety takto cez Silvestra boli hrozné. Teraz mám k tomu ešte morskú chorobu, katamaranom to hádže a celkovo je mi dosť zle. Už nikdy potom som nič také našťastie nezažil.

Na Anegade ma však všetko prešlo, ten ostrov ma vyliečil. Anegada je trošku od ruky - osamotený ostrov ďalej na severe. Keď priplávame na ostrov kričí na nás černoško, nech si zarezervujeme stôl na večer. Reštaurácia má polorozpadnuté drevené stoly a stoličky, asi sto miest a nikto v nej nesedí. Dosť nedôveryhodne vyzerajúci chlapík chce, nech mu zaplatíme zálohu sto dolárov... „No, vieš čo ťa môžeme...“ Zoberieme si motorky a pobeháme po pieskových cestách Anegadu hore-dole. Je to vyprahnutý, ale skvelý ostrov. Odporúčam dať si tú námahu a doplaviť sa až sem.

Anegada je preslávená homármi a ak chcete v BOT to najlepšie homáre, tak sa chodí buď na Tristan da Cunha (dosť od ruky), alebo sem. Večer prídeme do tej prázdnej reštaurácie a ledva nájdeme jeden stôl, všetko je plné. Kde sa tí turisti takto ďaleko vzali? No sú tu. Je super. Je oslava a môj syn Branko tancuje s nejakou pani z Nemecka. Pani má asi 100 rokov, Branko ju vyhadzuje do luftu, ona híka a ja si hovorím, že ak neumrie, tak práve omladla o polovicu.

V Karibiku má mnoho celebrít svoje vily, no tu na BVI majú celé ostrovy.

Skočili sme do vody a preplávali na ostrov Necker Island, prišiel vyhadzovač a pýtam sa: „Je Rišo doma?” (hovoril som slušne Richard). Aj keď ostrov je súkromným majetkom miliardára Richarda Bransona, pláž je tu pre všetkých. Nebol doma =)

V blízkosti je aj ostrov Eustasia Island spolumajiteľa Googlu (Meta), Larryho Pagea. 

Prosto na BVI sa niekedy musíte zastaviť!

Montserrat

Čítam o ňom, že ide o najznámejší ostrov Karibiku. Fakt? Počuli ste o ňom? No, možnože anglosaské národy ostrov naozaj poznajú. V roku 1995 tu totižto vybuchla sopka a zničila celý juh ostrova. Sopka zrovnala so zemou komplet hlavné mesto, prístav aj letisko. Zničila všetko, totálne všetko a z 11 000 obyvateľov ostalo na ostrove asi 3 500. Aj z nich je polovica prisťahovalcov (Jamajka, Britská Guyana, Haiti, Dominikánska republika) a nie originálnych Montserratčanov. Po celom ostrove ma vozí taxikár, a tak zastanem kdekoľvek sa mi zachce. Prechádzam bývalý hotel, ktorý je do dnešných dní pod hrubou vrstvou popola.

Čím je známy Montserrat ešte okrem sopky Soufrière? Tým, že tu obyvatelia ako jediní okrem Írska majú Deň Svätého Patrika ako svoj štátny sviatok. Prezývaný „smaragd Karibiku“ je džungľoidný, plný krásnych kvetov a z vôní sa mi až točí hlava.

Poznám lekára Tonyho Glasera, ktorý má úžasný dom s nádherným výhľadom na ostrovy Nevis a Redonda. Keď sedím pri bazéne, v okolí je spomínaná krásna džungľa exotických rastlín. Rozmýšľam, nad čím asi premýšľal Paul McCartney, ktorý pri tomto istom bazéne takisto sedával. Vyše mesiaca. Prišiel sem iba zopár dní po tom, čo pred Dakota Building v New Yorku zavraždili Johna Lennona.

Môj kamarát Tony medzi rokmi 1981 až 1994 učil v hlavnom meste Plymouth psychológiu na Americkej univerzite Karibiku. Paralelne vyštudoval medicínu, v Detroite robil klinickú prax a dnes ho na Montserrate pozná každý ako lekára.

Hovorí, že väčšina Montserratčanov odišla po výbuchu do Británie a USA, ale zopár sa ich odsťahovalo na susedné ostrovy, napríklad na Nevis. Dnes 70-80 % Montserratčanov robí pre britskú vládu. Keď sa rozprávame o turizme, hovorím mu, aký problém som mal dostať sa sem, že mi posledný let zrušili a teraz som doletel úplne malilinkým lietadielkom. „Letisko dizajnovali podľa európskych noriem, ale teraz po Brexite nevyhovuje tým britským, a preto väčšie lietadlá nemôžu pristáť,” vysvetľuje mi Tony svoj pohľad. „Na Montserrat prichádzajú cruise ships, tie veľké hnusné lode, a to sa jednak ničí ostrov, a jednak nie sú z turistov žiadne peniaze,“ dodáva.

Montserrat bol kedysi veľmi známy a chodili sem hudobníci ako Elton John, Jimmy Buffett, ale aj celé skupiny ako Duran Duran či Rolling Stones, ktoré tu nahrávali v exotickom štúdiu. Tony mi ukazuje fotografie z mladosti. Veľmi sa nezmenil, beháva maratóny a je teda stále chudý ako vyžla.

Pozrite si film Under the volcano a budete mať o Montserrate a o strašnom výbuchu slušný prehľad. „Po tom výbuchu sme každý deň pozorovali sopku a ona narástla, zrazu sa hore objavili skaly a potom sa odlomili a skotúľali dole. No sopka výrazne narástla. Popol zasypal Plymouth a veža, ktorá trčala, bola postupne pochovaná. Situácia, každopádne, nevyzerá dobre,” hodnotí celkový aktuálny stav, v akom sa jeho milovaný ostrov nachádza.

Redonda

Nepatrí medzi BOT, ako píšem nižšie, no pre cestovateľov ide o raritu preto som ju sem vložil. Počul som recesistický príbeh o kráľovi z Redondy a táto skala ma vždy lákala. Patrí pod Antiguu a lieta sa na ňu helikoptérou. Musíte to preberať s ekologickým združením a keď som sa na ňu chcel vrtuľníkom dostať, bol to vždy problém. Z domu lekára Tonyho Glasera z ostrova Montserrat jasne pozerám na skalu v Karibiku. „Vieš vybaviť povolenia?” pýtam sa a dávam tomu malú nádej. „Aké povolenia? Dole máš loď. O hodinku si tam...” Zvezie ma dole autom, nasadnem na malú lodičku a po hodine a pol som pri Redonde. Zakotvíme asi 80 metrov od brehu, a tak posledné metre plávam.

Na Redonde toho veľa nie je, ale dal som ju sem ako súčasť výletu na Montserrat. Tento blog je o značne exotických oblastiach sveta a Redonda sa mi sem tým pádom hodila, aj keď nejde o samostatné nezávislé územie Británie. „Kedysi tu boli kozy a Redonda vyzerala ako púšť,” ukazuje mi fotografie Tony. No potom kozy helikoptérou odniesli na Antiguu a odvtedy je Redonda zelená. „Sú tu unikátne vtáky a endemické jašteričky,“ hovorí mi lekár, ktorý má záľubu aj vo „vtáčkarení“.

O Redonde si prečítajte knihu Michaela Hingstona: Try Not To Be Strange o zvláštnej histórii ostrova Redonda (The Curious History of the Kingdom of Redonda).

Kajmanie ostrovy

Keď sa v roku 1980 od Británie oddelili Južná Rodézia (Zimbabwe) a o rok neskôr britský Honduras (dnes Belize), krajina stratila mnoho obyvateľov. Dnes sú Kajmanie ostrovy význačným nezávislým územím, kde žije najviac obyvateľov zo všetkých BOT. Po prvý raz som doletel na Kajmany z Kuby, čo bol tranzitný bod smerom na Jamajku, od ktorej ležia 288 km. Následne som sa sem vrátil, aby som prešiel Kajmany kvalitnejšie.

Kajmanie alebo Kajmanské ostrovy sú tri. Najväčší Grand Cayman, následne Little Cayman a Cayman Brac. Pre Európu ich objavil Krištof Kolumbus, Británii patria od roku 1670. Ide o daňový raj a sídlo tu má asi 500 bánk. Platíte tu kajmaním dolárom a väčšina turistov si užíva nádherné pláže ako Seven Mile Beach, Rum Point alebo Point of Sand Beach na Little Cayman.

Bermudy

Bermudy - „Gibraltár západu”, kde miestni tiež svoje územie nazývajú „The Rock”. My poznáme Bermudy v spojitosti s tajomným „Bermudským trojuholníkom”, nad ktorým padajú lietadlá a potápajú sa tu lode. Bermudy, to je 138 ostrovov položených vyššie v Atlantiku. Keď sem prídete a očakávate Karibik, tak vám môže byť zima. Hlavná sezóna je vtedy, keď v Karibiku prší, teda v našom lete. Počas našej zimy vám tu bude zima. Na Bermudy sa dá doletieť, prípadne sa sem viete preplaviť na „cruise ship” z Bostonu či New Jersey. Je to taká bežná americká destinácia ako Bahamy.

Bermudy sú drahé. Možno preto, lebo majú dlhú pirátsku minulosť? Bermuďania sú však veľmi príjemní a bohatí ľudia. Neplatia daň z príjmu. Zachytávajú dažďovú vodu, lebo studne tu nie sú. Zaskočilo ma, že sa tu nedajú prenajať autá, no má to aj výhodu a viete si dať viac drinkov Swizzle. Bermudy, to nie sú banky, ale raj poisťovní. Na ostrovoch sa vyžaduje slušné oblečenie a plavky môžete mať maximálne desať metrov od vody.

Turcks a Caicos

Patria podobne ako Bahamy do Lucayanského súostrovia. Väčšinou ich opisujú ako súčasť Karibiku. Karibik je silná značka a je škoda byť mimo. No v skutočnosti (geograficky) sa nachádzajú od Karibiku severne. Turks a Caicos, podobne ako mnohé britské destinácie, sú jednoducho drahšie. Prečo? Lebo. Na Turks a Caicos na pláži Grace Bay Beach nájdete postavených veľa klasických hotelov a ceny sú násobné oproti tomu, čo by ste očakávali. Pláž je široká, biely piesok, tyrkysové more. To isté, čo na Arube, ale pláž je dlhšia, širšia a more ešte tyrkysovejšie. Aj keď na Arube je more teplejšie a servis a vybavenie mimo pláže je na Arube lepšie. Turks a Caicos má mnoho ostrovčekov, ktoré viete objaviť na malej jachtičke. Viac sa dočítate v mojom blogu Turks a Caicos.

British Antarctic Territory (BAT). Na britskej báze v Port Locroy som stál presne 100 rokov po tom, ako britský hrdina Robert Falcon Scott došiel na Južný pól a zistil, že prehral. Na ceste späť celá jeho expedičná skupina zahynula. Viedol si denník, a tak vieme každú podrobnosť a vieme trekovať jeho obrovské hrdinstvo.

Britské nezávislé územia majú spoločnú rozlohu 1,7 milióna km², no keby ste odčítali toto Antarktické územie, tak dostaneme smiešnych 18 015 km². Čo sa ale týka počtu obyvateľov, mnoho by sa nezmenilo. Tu nežije nikto, iba vedci a posádka. No v Port Locroy majú poštu, tá nesmie v BOT chýbať. V tomto prípade ide o najjužnejšiu poštu sveta.

Port Locroy sa nachádza na ostrove Wiencke Island v súostroví Palmer. Na veľmi podobné územie si tu nárokujú Briti, ale aj Čiľania a Argentínci. Nárok Spojeného kráľovstva na túto časť Antarktídy je najstarší zo všetkých na kontinente Antarktída. Všetky nároky na územnú suverenitu Antarktídy sú pozastavené podľa článku IV. Zmluvy o Antarktíde z roku 1959. No čo, keby sa to zmenilo?

BAT (Britské antarktické teritórium) zahŕňa sektor Antarktídy južne od 60 stupňov južnej zemepisnej šírky, medzi 20 stupňami západnej zemepisnej dĺžky a 80 stupňami západnej zemepisnej dĺžky. Antarktída je nádherná a ak vás tento región fascinuje, určite si prečítajte môj blog o najväčšom polárnom britskom hrdinovi - Sirovi Ernestovi Shackletonovi.

Ide o obrovitánske územie, kde majú Briti strategicky roztrúsené skaly v šírom oceáne. A okolo skál obrovské územie mora. V Južnom Atlantiku asi najlepšie vidieť ambície upadajúcej „veľmoci“, ktorá takto kontroluje ohromný priestor Zeme. Na niektorých ostrovoch nájdete silnú prezenciu armády, dlhočizné pristávacie dráhy, vysielače a utajené misie.

Všetky územia v Južnom Atlantiku materská krajina dotuje a čaká, že sa jej to raz vráti. Tieto územia som prešiel všetky. Mnohé z nich sa radia medzi najväčšie cestovateľské výzvy.

Južná Georgia a Južné Sandwichové ostrovy

Po dlhé roky tu žili dvaja ľudia (1992 až 2006) a bolo to teda najmenšie obývané územie na svete, čo sa týka počtu obyvateľov. Dnes tu však riadnych obyvateľov (podobne ako na Ascension viď. nižšie) nenájdete a v hlavnom meste King Edward Point sú to iba vedci, pracovníci pošty, úradníci dohliadajúci na biologickú bezpečnosť, úradníci, ktorí sú tu na „štempľovanie“ vášho pasu a ľudia, čo prevádzkujú červenú loď RRS Sir David Attenborough, ktorá patroluje okolo Južnej Georgie a dohliada na to, aby sa tu nerozmohlo ilegálne rybárčenie. No týchto ľudí za stálych obyvateľov nepovažujeme, a tak je Južná Georgia oficiálne neobývaná.

Celé územie sa správne volá Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy. Ide o skutočne prekrásne ostrovy a ak ste milovníkmi prírody, mali by ste sa tu niekedy zastaviť. Je to krajšie, než si myslíte. Krajšie, než Island a Patagónia dokopy.

Nevýhodou je, že sem musíte prísť loďou strašnými vlnami. Tak, ako sa sem doplavil Ernest Shackleton, po ktorého stopách desaťročia putujem. Vyrovnať sa mu? To nejde. Pre každého cestovateľa je jeho príbeh fascinujúci. Shackleton zachránil celé svoje mužstvo. Keď ľudí do výpravy naberal, bol priamy a nikomu nevešal medové motúzy popod fúzy. Hovoril: „Uznanie iba v prípade úspechu” - čiže sláva iba vtedy, ak sa nám to podarí a prežijeme. Bolo to tesné, no všetkých 28 účastníkov jeho tretej výpravy prežilo. Shackleton sa neskôr na Južnú Georgiu vrátil a dnes je tu pochovaný, O Južnej Georgii som napísal samostatný blog s množstvom nádherných fotografií.

Falklandské ostrovy

Ide o stovky ostrovov, stále zelených, bez snehu a s prekrásnou prírodou. Falklandy sú vynikajúcou destináciou pre milovníkov outdooru a celkovo prírody. Je to ako Južná Georgia, ale bez snehu a s prekrásnymi bielymi plážami. Ak sem neprídete na veľkej zaoceánskej lodi, tak aj bez iných turistov. Falklandy sú o intímnej skúsenosti s drsnou prírodou.

Ja som doletel na Falklandy vojenským lietadlom, veľkým turistickým lodiam sa vyhýbam, pokiaľ sa dá a aj vďaka tomu sa mi podarilo objaviť Falklandy naplno. Základom súostrovia sú dva hlavné ostrovy - Západný a Východný a potom až 772 ďalších malých ostrovčekov. Prekvapilo ma, že Falklandy sú veľmi ploché. Mnohí si ich mýlia s Faerskými ostrovmi, ktoré sú hornaté, Falklandy sú rovina.

Avšak, čo sa týka prírody, veľmi sa mi páčili. Pláže mali už vyššie spomenutý nádherný biely piesok. Nedotknutý, prekrásny. Keby boli v Karibiku, vyskytovali by sa v tých najprestížnejších katalógoch. Čo sa týka miest, hlavné mesto Stanley označujú domáci za najväčšiu dedinu Falklandov, podľa mňa je to však normálne slušné mesto, v porovnaní s tými na Anguille či Južnej Georgii dokonca priam veľkomesto. Samozrejme, nechýbajú tu červené telefónne búdky, ktoré vám pripomenú, že ste v Británii.

Falklandy sú britské zámorské teritórium, ktoré si vládne samo. Briti majú na starosti vojenské otázky a zahraničnú politiku. Falklanďania sa považujú za hrdých Britov a neznášajú Argentínčanov, ktorí nazývajú ostrovy výsostne Las Malvinas.

Čo ma tu uchvátilo najviac, je päť druhov tučniakov a z nich najväčší tučniak veľký (kráľovský). Ak som vo svojom živote nevidel milión tučniakov, tak ani jedného, no napriek tomu som bol na Falklandoch nadšený. Dostal som sa k nim totižto veľmi blízko, bol som sám, stáli v kruhu, chránili svoje mláďatká. Keď prišli prví kolonizátori, tak si mysleli, že mláďatá sú zvláštnym druhom tučniaka - volali ich tučniaci srstnatí. Úžasné videa zážitku s tučniakmi nájdete v mojom blogu Falklandské ostrovy.

Tristan da Cunha

Najizolovanejší obývaný ostrov sveta? V roku 2011 som sem mal ísť na jachtičke s veterinárom Pavlom Fabianom, ale kvôli rodine som to odložil. Potom mi prišla pohľadnica od iného slovenského cestovateľa, ktorý ten čas ceste na ostrov obetoval. Bolo to v roku 2015 či 2016? Neviem presne… V pohľadnici si ma doberal, či som tu bol. Evidentne to považoval za veľkú vec. Ja som vedel, že na Tristan pôjdem, ale nechával som si to na dôchodok. Musíte sa sem plaviť, „zabíjať” čas, je to fyzicky nenáročné, nepotrebujete na to žiadnu silu, až na to, že vám je na lodi zle.

Najbližšia trasa, ktorou sa plaví väčšina turistov, sa začína v Kapskom Meste a cesta loďou trvá 6 dní. No ak chytíte búrku, silný protivietor či prúdy, tak 10 dní až 2 týždne. Je tu veľa problémov, ktoré popisujem v konkrétnom blogu o Tristane. Problémom je aj vysadnúť z lode a ideálne, ak má vaša loď vrtuľník, ktorý vás vie odniesť na breh. Stáva sa, že po 6 dňoch čakania v búrlivom mori pred Tristanom, lebo ten nemá žiaden funkčný prístav pre väčšie lode, sa vaša loď musí vrátiť bez toho, aby vyložila tovar, či aby sa hocikto vylodil.

Ak všetko pôjde dobre, tak máte šesť dní tam, šesť späť, plus 4 dni na ostrove + let do Kapského Mesta a späť, plus počítať s meškaním a hneď máte tri týždne ani sa nenazdáte. No skôr rátajte s dvoma mesiacmi, Tristan da Cunha je na dlho.

Tristan som mal v hlave dlho, podobne ako šéf produkcie BUBO Tomáš Hušek, ktorý Britániu a všetko s ňou spojené miluje. Tomáš ma pravidelne zásobuje knihami, sleduje materiály z Tristanu na twitteri, na Svätej Helene má kamarátov – Hazel Wilmot sa totižto narodila v Botswane, jej otec bol lovec krokodílov a Tomáš v Botswane od 11 rokov žil. Ja som u Tomášovho otca v Gaborone chvíľu býval taktiež - bolo to v januári roku 2000. Spomínam to preto, lebo vtedy to bolo ako ísť bývať na Mesiac. Každé desaťročie mení pohľad na destináciu. Možno o desať rokov bude Tristan prístupný? Dnes je to stále ešte značná cestovateľská pikoška, na ktorú sa vo väčšine vydávajú tí scestovanejší.

Väčšina cestovateľov „robí“ Tristan zvlášť. Potom Svätú Helenu letecky. Píše o tom vo veľmi dobrom blogu Svätá Helena práve Tomáš Hušek a na Ascension sa zatiaľ trošku zabúda, respektíve väčšina sa modlí, aby na Ascensione opäť otvorili letisko pre turistov.

Ja idem celú plavbu naraz - čo je značná „pakáreň“. Rozdiel je asi ako polmaratón a maratón. Bežci vedia, o čom hovorím, lebo práve na tejto dlhšej trase niekedy okolo 33 či 37 kilometra mnohí pocítia „náraz do steny.” Vtedy dôjde glykogén v tele a všetko sa zastaví. Ak nie ste totálny profík, tak následne bežíte hlavou proti tomu, čo vám telo šepká, hovorí, a potom kričí: „Prosím, zastav, zastaaav... stooj! Zastav, ty idiot!” Trošku sa bojím, že to na tejto plavbe krížom cez Atlantik bude to isté.

Keď už nemôžem byť na Tristane prvým Slovákom, aspoň chcem uskutočniť ako prvý túto veľkú plavbu vcelku. Takto predo mnou išli mnohí moreplavci a cestovatelia, o ktorých píšem blogy. Vasco de Gama, Fernao Magellan, Francis Drake, James Cook, Charles Darwin… Preto to chcem skúsiť. Chcem skúsiť to, čo okúsili oni. Ako prvý Slovák by som chcel zavítať na zrejme najvzdialenejšie UNESCO - Gough Island a dostať sa na nedostupný Inaccessible Island. Na to už návštevníkom na Tristan da Cunha neostane energia a ja verím, že mám „natrénované“ a mám ju. Toto sú dôvody, prečo som s drsnou a dlhou plavbou súhlasil. O Tristan da Cunha, najvzdialenejšom obývanom ostrove, píšem separátny blog a som rád, že na Tristane konečne zaviala slovenská vlajka.

Svätá Helena

Z Tristanu mi to expedičnou, ale vcelku rýchlou loďou, trvalo 6 dní. More, more, samé more. Až vtedy si naplno uvedomíte izolovanosť týchto miest. Svätá Helena je tak ďaleko, že z nej nevedel utiecť ani Napoleon Bonaparte, ktorý sa na ňu plavil dva a pol mesiaca. Okolo plávali tulene, tučniaky, veľryby, lietajúce ryby. No nestretli sme ani jedinú loď, ani jedinú jachtičku.

Svätá Helena je sopečná skala, ktorá začína hlboko pod vodami oceánu, kde sa niekde v hĺbke vraj pária žraloky veľrybie. Keď sem prídete v najvyššej sezóne, najväčšiu rybu sveta zazriete na 100 %. Šnorchloval som tu a vody sú príjemné a neuveriteľne čisté.

Svätá Helena vyzerá z diaľky ako holá hora, no čím vyššie ideme, tým je jasnejšie, že ide o zelené údolia, strmé útesy končiace sa v nekonečnom mori. Svätá Helena je „AntiTristan.“ Tristan je o začiarknutí si cestovateľskej pikošky, inak tu toho veľa nenájdete. Sedem rodín sa medzi sebou stáročia kríži a ja som bol na plavbe s Conradom Glassom, kde som sa snažil vojsť hlbšie do jeho duše. No nepodarilo sa mi to, lebo hĺbka tu nie je.

Svätá Helena je iná a jej zmiešané gény sú často značne sexi. Ľudia sú bystrí, milí a neuveriteľne príjemní. Na ostrove s rozlohou 17x10 km, čo znamená 122 km², je čo robiť. Ochutnať kávu z najvzdialenejšej plantáže na svete, dopriať si rum či gin z najvzdialenejšej pálenice, zahrať si najvzdialenejších 18 jamiek v golfe. Najvyšší vrch ostrova, Diana’s Peak, má nadmorskú výšku 820 m.n.m., no od morského dna je to vyše 3 000 metrov. Je tu mnoho turistických chodníkov, ktoré môžete poľahky preskúmať.

Bojujme spoločne proti overtourizmu, nechajte low cost arlines pre ostatných a my poďme inde a ďalej – tam, kde sa to moderným a populárnym ešte len stane. No vtedy už budeme opäť o dva kroky ďalej. Svätá Helena s funkčným letiskom je dobrým tipom.

Ascension Island

Ostrov Ascension je od Svätej Heleny vzdialený vyše 1100 kilometrov. Je bližšie k rovníku a je tu teda aj omnoho teplejšie. Niektorí hovoria, že sa tu cítia skôr ako v pekle. Ascension je jedným z najťažšie dostupných BOT. Podľa mňa je to druhé najťažšie územie po Diego Garcia. Dôvod je podobný a okrem extrémnej geografickej nedostupnosti ide o to, že nedostanete povolenie na vylodenie.

Aj keď tu stroskotáte so svojou jachtou, vylodenie vám nepovolia. Pozor – pomôžu vám, no vylodenie nepovolia. Šéf US Space Force nám hovorí, že sme požehnaní, že sme sa sem dostali, lebo toto sa podarilo málo turistom. Za posledných 5 rokov sme len druhá loď a aj keď bol apríl, už vtedy vedel, že tento rok ďalších turistov nečakajú. Ascension pritom má aj letisko. Pristávacia dráha na území, ktoré je prenajaté USA, je funkčná, ale britská nie. Lieta sem vojenské lietadlo, ale v tejto chvíli civilistov neberú. Príhody z letu s RAF (Royal Air Force) si prečítate v mojom blogu o Falklandoch.

Ascension môžeme vnímať ako peklo, ale aj ako „Okno do vesmíru“, čo sa aj využíva na monitorovanie oblohy, z ktorej odtiaľto vidíme 98 %. Kvalita našich navádzacích prístrojov GPS taktiež závisí na signáli z neznámeho ostrovčeka Ascension. Ten má prekrásne pláže, kde sa vám zdá, že po nich jazdil Defender. No to sú ryhy od tisícok obrovských korytnačiek, ktoré tu kladú vajíčka. Ascension je Jurským parkom. Kúpať sa na nádherných plážach sa však neodporúča, lebo prítomnosť obrovských teritoriálnych žralokov je značná. Je to horšie než na Réunione.

Prešiel som viac pláží Ascensionu, všetky tri mestá a vystúpil som na najvyšší vrch, kde som sa úzkou cestičkou predieral džungľou a na vrchu bol hustý bambusový porast. Musím povedať, že som veľmi-veľmi rád, že som tento cestovateľský skalp získal.

Británia v roku 2016 vyhlásila, že okolo ostrova zriaďuje morskú ochrannú zónu s rozlohou 234 000 km².

Ďalšia totálna pikoška, Pitcairnove ostrovy s hlavným mestom Adams Town. S počtom obyvateľov 42 (približne - trošku sa to mení) ide o najmenšie žijúce spoločenstvo ľudí na svete.

Pitcairnove ostrovy sú skupinou štyroch (Pitcairn, Henderson, Ducie a Oeno) sopečných ostrovov v Južnom Pacifiku, sú extrémne izolované a pýšia sa jedinečnou históriou. Dostať sa na Pitcairnove ostrovy nie je vôbec jednoduché, a som rád, že nám naša expedícia vyšla.

Vyžadovalo to ďalšiu plavbu, podobne ako v prípade plavby cez Atlantik, ktorú popisujm v blogu Existenciálna kríza a ako sa pripraviť na plavbu. Na ostrovoch Pitcairn totiž nie sú žiadne letiská a jediný spôsob, ako sa k nim dostať, je po šírom Pacifiku nákladnou loďou z Nového Zélandu či Gambierových ostrovov. Dopraviť sa tam trvá niekoľko dní.

Unikátna príroda môže byť lákadlom pre turistov, nie však pre obyvateľov, ktorých tu neustále ubúda a dnes ich napočítate v desiatkach. Tu sa naozaj všetci poznajú osobne. Väčšina obyvateľov sú potomkami neslávne známych vzbúrencov z HMS Bounty, ktorí sa usadili na Pitcairne v roku 1790 spolu so skupinou polynézskych mužov a žien.

Izolácia Pitcairnových ostrovov nemá obdoby. Najbližšia obývaná pevnina je vzdialená viac ako 4 800 kilometrov a ostrovy sú obklopené rozsiahlym oceánom. Aj vďaka tomu sa na Pitcairnoch stretnete s nedotknutou krajinou, krištáľovo čistou vodou a bohatým morským životom.

Ak si naštudujete projekty „30 by 30“ a „Blue belt“, budete nadšení. Keď píšem o BOT, musím ich spomenúť, lebo ide o dobrú vec hodnú nasledovania.

Začal to britský premiér Tony Blair. V skratke ide o to, že Briti by chceli mať 30 % svojho územia pod prírodnou ochranou – a to do roku 2030 (často sa to preto nazýva aj iniciatíva 30x30). To je neuveriteľné číslo, ktoré predstavuje veľkú výzvu a jasný boj proti globálnemu otepľovaniu a ochrane prírody.

Ostrov Henderson na Pitcairnoch a Gough a Inaccessible Island, ktoré sú súčasťou Tristan da Cunha, sú pod patronátom UNESCO. Najunikátnejší z tejto kolekcie je ostrov Gough (čítaj Gof), ktorý mi pripadal ako Jurský park. Z Inaccessible Island a Pitcairn mám aj diplomy o návšteve - slušný unikát.

K projektu 30 by 30 musíme dodať, že ochrana 30 % svetovej pôdy a oceánov sa považuje za kritický míľnik pri dosahovaní širších environmentálnych cieľov. Je v súlade s cieľmi stanovenými v Dohovore o biologickej diverzite a Parížskej dohode o zmene klímy. Ide o celý rad stratégií vrátane rozširovania existujúcich chránených oblastí, vytvárania nových a implementácie postupov udržateľného manažmentu.

Vyžaduje si to rozsiahly vedecký výskum, efektívne rámce riadenia a primerané financovanie na zabezpečenie dlhodobého úspechu chránených území. Ochranu prírodného dedičstva v BUBO podporujeme, viď naša stránka BUBO ekológia a naše rady 10 spôsobov, ako cestovať udržateľnejšie.

Iniciatíva Blue Belt je zase program na ochranu morí, ktorého cieľom je chrániť a udržateľne spravovať morské prostredie zámorských území Spojeného kráľovstva (UKOT) v Atlantickom oceáne. Ide o snahu vytvoriť sieť morských chránených oblastí (MPA) naprieč týmito územiami s cieľom zachovať a posilniť biodiverzitu a ekosystémové služby týchto ekologicky významných regiónov.

Zriadením MPA sa iniciatíva zameriava na ochranu týchto oblastí pred nadmerným rybolovom, ničením biotopov a inými škodlivými činnosťami.

Ak ešte len začínate cestovať, putujete po tých najznámejších pamiatkach a miestach. Tak je to logické a správne. Neskôr sa však pohnete ďalej. Možno nájdete odvahu na expedíciu, na cestu do ďalekej krajiny, kam sa bežne nechodieva... A zrazu sa s vami niečo stane. Stanete sa závislým od cestovania.

Cestovanie je naozaj úžasné a verte mi, že aj v dnešnej dobe stále je čo objavovať. Profesionálom sa však nikto nestane len tak zo dňa na deň. Preto je fajn začať „zľahka“. Cestujte ďalej, cestujte s profesionálnymi sprievodcami a s dobrou cestovkou. Dávajte si však pozor. Ako aj u stavbárov, aj tu existujú rôzni rozprávkari – príštipkari, ktorí vám nasľubujú čokoľvek, no nemajú náležité obraty, zdroje a skúsenosti. Krajinu, do ktorej s nimi cestujete, nenavštevujú viackrát ročne, nemajú potrebné know-how a vy tak skončíte s priemernou dovolenkou a vážnym problémom – sklamaním.

Dobrý produkt, v tomto prípade nezabudnuteľnú dovolenku, vám vie dodať iba dobrá firma. To má logiku. Taká, ktorej ide o dlhodobú perspektívu. Nie niekto, koho cieľom je o päť rokov skrachovať a vytunelovať svoj vlastný podnik. Vec, ktorú som za 30 rokov existencie BUBO videl už viac ako len raz. Iba skutoční profesionáli vás dostanú ďalej od priemeru.

Preto je fajn nájsť si niekoho, kto naozaj horí vášňou pre cestovanie. Tak, ako píšem aj v mojom blogu o Gibraltári – po tom, ako sme rozstrihali ostnatý drôt Železnej opony, mali sme obrovskú túžbu vidieť svet, ktorý bol pre nás dovtedy zakázaný. Aké to tam naozaj je? Zistil som, že keď zahoríte vášňou pre cestovanie, pichne vás akýsi „cestovateľský komár“, na ktorého „jed“ neexistuje žiadna vakcína. Tento blog som písal presne pre ľudí, ktorým tento komár pristál na ramene. Práve my spoločne posúvame náš malý národ cestovateľsky vpred. Každý z nás však potrebuje informácie. Či už o mieste, na ktoré sa chystá, o miestnych zvykoch, o tom, čo si tam môžem a nemôžem vziať, ako sa môžem a nemôžem správať... Práve v blogoch, ktoré pre vás pravidelne píšem, tieto informácie (alebo aspoň ich časť) nájdete.

Potrebujem však aj vašu pomoc. Ak máte cestovateľské informácie, s ktorými sa chcete podeliť a ktoré pomôžu aj ostatným rovnako „poštípaným“, kontaktujte nás na [email protected].