História Islandu – od Kalmárskej únie po nezávislosť a tresčie vojny (2. časť)

V prvej časti článku o histórii Islandu sme sa venovali tomu, ako tento opustený ostrov pomaly začali osídľovať Vikingovia, ktorí utekali z Nórska, či už kvôli tomu, že po ich krku išli iní Vikingovia, alebo jednoducho preto, že sa stratili na veľkom oceáne a náhodou narazili na tento ostrov, veľmi podobný Nórsku. Dozvedeli ste sa o tom, ako vznikol najstarší parlament na svete, ale aj to, že Ameriku objavil práve Islanďan Leif Eriksson už v roku 1000, dávno predtým ako tam prišiel Kolumbus.

V druhej časti si priblížime moderné dejiny ostrova ohňa a ľadu. Veľkú časť obdobia moderných dejín však bol Island pod nadvládou Nórska alebo Dánska a celý tento čas Islanďania bojovali za svoju slobodu, za svoj nezlomný národ. Poďme teda pekne po poriadku a vráťme sa do roku 1380, kedy sa Island stal súčasťou Kalmárskej únie.

Kalmárska únia bola únia Nórska, Dánska a Švédska. Dominantné postavenie v tejto únii malo Dánsko na čele s dánskou kráľovnou Margarétou I. a potom ďalších panovníkov. Dánsko, na rozdiel od Nórska, nepotrebovalo islandské ryby, ani ovčiu vlnu, a to spôsobilo veľký deficit v obchode Islandu.

Po rozpade Kalmárskej únie v roku 1523 sa kráľovská moc usilovala o pevnejšiu kontrolu nad Islandom. Zaviedli sa prísnejšie opatrenia, ktoré mali obmedziť obchodné aktivity, najmä zo strany anglických kupcov. Tí, spolu s nemeckými obchodníkmi, pritom zohrávali kľúčovú úlohu v islandskom hospodárstve počas 15. a 16. storočia. Ich prítomnosť prinášala ostrovu dôležité komodity, ale aj spojenie s vonkajším svetom.

Práve 15. storočie vošlo do dejín ako „anglický vek“ – obdobie, keď anglickí obchodníci a rybárske flotily dominovali pri islandských brehoch. Ich prítomnosť nebola len obchodná, ale formovala aj každodenný život a hospodárske prepojenie ostrova so zvyškom Európy. No ako sa plynutím času menili pomery, v 16. storočí prevzali štafetu Nemci. Tento úsek dejín preto historici označujú ako „nemecký vek“. Nemci prenajímali rybárske lode Islanďanom a potom od nich ryby skupovali a vyvážali ich na európsky kontinent.

V období reformácie došlo ku sporom medzi cirkvou a štátom a v roku 1550 sa dánska koruna zmocnila cirkevného majetku a prehlásila luteránstvo za štátne náboženstvo. Jeden z vtedajších katolíckych biskupov z Hólaru, Jón Arason, kládol veľký odpor voči tomuto kroku, za čo bol aj so svojimi dvomi synmi prevezený na Skálholt a sťatý. A tak sa z Islanďanov stali luteráni a vo veľkej miere sú nimi aj dodnes.

Keď dánsky kráľ v roku 1602 zaviedol obchodný monopol, udelil dánskym a švédskym spoločnostiam výlučné právo obchodovať s Islandom na obdobie dvanástich rokov. Tento krok mal pre ostrov katastrofálne dôsledky. Island začal ešte viac upadať – ceny dovážaného tovaru boli umelo nafúknuté a na miestny trh prúdili prevažne nekvalitné, poškodené či druhoradé výrobky. Ekonomická izolácia a systematické vykorisťovanie uvrhli Island do hlbokej chudoby, ktorá pretrvávala ďalších 250 rokov.

Aj po zavedení dánskeho obchodného monopolu pretrvával nelegálny obchod s cudzincami. Po roku 1660, kedy v Dánsku nastolili absolútnu monarchiu, Island stratil aj posledné zvyšky autonómie. Ochranu však od koruny nedostal – o pár rokov neskôr ostrov prepadla pirátska flotila z Osmanskej ríše a nikto mu neprišiel na pomoc.

Počas tohto obdobia známeho ako Turecké únosy bolo zotročených takmer 300 Islanďanov. Piráti prišli z miest Alžír a Salé, prepadli Grindavík, východné fjordy a Ostrovy západných mužov, kde zabili 50 ľudí a ostatných predali do otroctva. Iba 50 Islanďanom sa podarilo vrátiť domov, keď za nich bolo zaplatené výkupné o 8 až 19 rokov neskôr.

8. júna 1783 sa otvorila na juhu Islandu 25 kilometrov dlhá trhlina, ktorá začala chrliť lávu. Počas nasledujúcich 8 mesiacov táto erupcia vyprodukovala 12,5 km³ lávy a vypustila do ovzdušia obrovské množstvo síry, ktoré vyústilo do jednej z najdôležitejších klimatických a spoločenských prírodných udalostí minulého storočia.

Sopka Grímsvötn, z ktorej sa rozprestiera puklina Laki, tiež vybuchla v tom čase, od roku 1783 do roku 1785. Výlev plynov, vrátane odhadovaných 8 miliónov ton fluóru a odhadovaných 120 miliónov ton oxidu siričitého.

Dôsledky týchto výbuchov boli pre Island katastrofálne. Záplavy, popol a výpary zabili zhruba 9000 obyvateľov a 80 % domácich zvierat. Úmrtia zvierat boli primárne spôsobené konzumáciou kontaminovanej trávy a následne 20 – 25 % populácie zomrelo na hladomor. Tento výbuch však neovplyvnil len Islanďanov, ale doslova celý svet.

Erupcia Laki oslabila africkú a indickú monzúnovú cirkuláciu, čo viedlo k zníženiu zrážok a teda nízkemu prietoku v Níle. Výsledný hladomor, ktorý postihol Egypt v roku 1784 zahubil 1/6 populácie. Tento výron oxidu siričitého a poveternostné podmienky spôsobili, že sa cez západnú Európu rozšíril hustý opar. Jedovatý mrak sa dostal cez Bergen do Prahy, Berlína, Paríža a aj Veľkej Británie.

Hmla bola taká hustá, že sa nemohli plaviť žiadne lode a slnko malo cez výpary krvavú farbu. Vdychovanie oxidu siričitého spôsobovalo ľuďom dusenie a odhaduje sa, že na otravu zomrelo 23 000 Britov. Počasie v lete bolo veľmi horúce, čo spôsobovalo silné búrky s veľkými krúpami a potom nasledovala treskúca zima, ktorá spôsobila vo Veľkej Británii ďalších 8000 úmrtí.

Meteorologický vplyv výbuchu Laki prispel k niekoľkoročnému extrémnemu počasiu v Európe a Amerike. Vo Francúzsku sled poveternostných udalostí zahŕňal neúspešnú úrodu v roku 1785, ktorá spôsobila chudobu vidieckych robotníkov, ako aj suchá, zlé zimy a letá. Tieto udalosti významne prispeli k zvýšeniu chudoby a hladomoru, ktoré dokonca mohli prispieť k Francúzskej revolúcii v roku 1789.

Keď sa v roku 1814 oddelilo Dánske kráľovstvo od Nórskeho kráľovstva zmluvou z Kiel, Island pripadol Dánsku spolu s Faerskými ostrovmi a Grónskom ako nezávislé krajiny. Neskôr v roku 1918 Island podpísal zákon o únii, ktorým sa krajina vymanila spod dánskej nadvlády a stala sa plne autonómnym štátom v rámci Dánskeho kráľovstva.  

Zhoršujúca sa klíma počas 19. storočia však viedla k masovej emigrácii Islanďanov do Kanady – predpokladá sa, že ostrov opustilo 15 000 ľudí. V tomto storočí však začalo rásť islandské národné sebavedomie. Ostrovania mali po piatich storočiach cudzieho útlaku dosť a boli si vedomí rastúcej liberalizácie v celej Európe. Toto prebudenie bolo na čele Fjölnismenn, skupiny islandských intelektuálov vzdelaných v Dánsku.

Hnutie za nezávislosť sa vyvinulo pod vedením právnika menom Jón Sigurdsson. Práve v tomto období vznikli na Islande prvé politické strany a krajina sa začala meniť v dôsledku presunutia rozvoja z vidieka do miest a tiež vďaka novým technológiám, ktoré posunuli vpred poľnohospodárstvo a rybolov.

V roku 1843 bol založený nový Althing (islandský parlament), ako poradné zhromaždenie. Neskôr v roku 1874 Dánsko udelilo Islandu ústavu a obmedzenú domácu správu nad vnútroštátnymi záležitosťami. Island si vytvoril svoju vlastnú vlajku a Dánsko malo zastupovať jeho zahraničné veci a obranné záujmy, keďže Island nemal vojenské ani námorné sily.

Island sa počas prvej svetovej vojny izoloval, a tak obyvatelia pocítili značný pokles životnej úrovne. Štátna pokladnica sa veľmi zadlžila, bol nedostatok jedla a tak hrozil hladomor. Aj keď bola krajina súčasťou neutrálneho Dánska, Islanďania sympatizovali so spojencami. Počas vojny výrazne obchodovali so Spojeným kráľovstvom, ktoré sa pokúšalo zabrániť Islanďanom v nepriamom obchodovaní s Nemeckom.

Vyše tisíc amerických a kanadských Islanďanov bojovalo počas prvej svetovej vojny a asi 144 z nich vo vojne aj zomrelo. Vojna mala trvalý vplyv na islandskú spoločnosť a vonkajšie vzťahy Islandu. Viedlo to k veľkému zasahovaniu vlády do trhu.

Kompetentné riadenie vnútorných záležitostí Islandu a vzťahov s inými štátmi – zatiaľ čo vzťahy s Dánskom boli počas vojny prerušené – ukázali, že Island je schopný získať ďalšie právomoci, a tak sa Island stal plne autonómnym štátom po podpísaní Dánsko-islandského aktu o únii v roku 1918. Veľká hospodárska kríza po vojne zasiahla aj neutrálny Island, pretože hodnota exportu prudko klesala. Táto depresia trvala na Islande až do vypuknutia druhej svetovej vojny, keď ceny za vývoz rýb prudko vzrástli.

Keď sa nad svetom začal vznášať prízrak ďalšej svetovej vojny, vyhlásil Island neutralitu v nádeji, že si zachová dôležité obchodné väzby ako s Britániou, tak i s Nemeckom. Island tak žiadal Britániu, aby mu umožnila obchodovať s Nemeckom, no neúspešne. 9. apríla 1940 obsadili nemecké vojská Dánsko, na čo Island reagoval tým, že sa Althing znova chopil riadenia svojich zahraničných vecí.

O rok neskôr Islanďania požiadali o úplnú nezávislosť. Úplná absencia akejkoľvek vojenskej sily na Islande spojenecké armády trochu znepokojovala, a tak Británia, ktorá by bola najzraniteľnejšia, ak by bol Island ovládaný Nemeckom, vyslala svoje jednotky na ostrov.

Island nemal veľmi na výber keď sa 10. mája 1940 zjavili v Reykjavíku britský vojaci na lodiach, a tak situáciu akceptovali, bez akéhokoľvek odporu dokonca s nariadením od prezidenta, aby sa k nim správali priateľsky. Krajina však nakoniec mala profit zo stavebných prác a britských projektov, ktoré podporili ekonomiku.

Keď sa v roku 1941 britské jednotky stiahli, povolila islandská vláda vstup americkým jednotkám pod podmienkou, že na konci vojny odídu. Britov vystriedalo 40 000 Američanov, ktorí prevyšovali všetkých dospelých islandských mužov. Aj americká okupácia pomohla islandskej ekonomike vo veľkom - odstránila nezamestnanosť a výrazne zvýšila mzdy na ostrove.

Island sa zmenil z jednej z najchudobnejších krajín na jednu z najbohatších, a to aj vďaka najvyššej Marshalovej pomoci na obyvateľa zo všetkých európskych krajín (209 USD). Aj keď americká armáda v roku 1946 skutočne odišla, ponechala si právo opäť založiť v Keflavíku základňu, pokiaľ by mal hroziť vojnový konflikt. Islanďania sa veľmi zdráhali podvoliť sa akejkoľvek cudzej mocnosti, však bolo po vojne a konečne boli po toľkých stáročiach nezávislí.

Koncom roka 1943 vypršala platnosť dohody Dánsko-islandského aktu o únii, a tak v máji 1944 Islanďania hlasovali o ukončení tejto únie a založení republiky (97 % ľudí hlasovalo za ukončenie únie a 95 % za založenie republiky).

Formálne založenie republiky sa nakoniec odohralo v Thingvellir 17. júna 1944 a v tento deň sa dnes oslavuje ako Deň nezávislosti. Dátum nebol zvolený náhodne, pretože je to deň, kedy sa narodil Jón Sigurdsson, ktorý vytvoril hnutie za nezávislosť niekoľko desaťročí pred tým.

Prvým islandským prezidentom sa stal Sveinn Bjornsson a nová republikánska vláda sa rozhodla vložiť fondy do obnovy flotily, výstavby tovární, spracovateľských zariadení a do modernizácie poľnohospodárstva.

V roku 1949 sa vláda ocitla pod tlakom západných krajín požadujúcich, aby sa Island stal jedným zo zakladajúcich členov NATO. V Reykjavíku vypukli na námestí Austurvöllur protesty proti vstupu do NATO, ktoré musela polícia rozohnať slzným plynom. Vláda súhlasila s návrhom iba pod podmienkou, že sa Island nikdy nezúčastní útočnej akcie a že v dobe mieru nesmú byť na jej území žiadne zahraničné vojenské sily.

Keď v roku 1950 vypukla vojna v Kórei, na žiadosť NATO, súhlasila islandská vláda s návratom amerických vojakov, ktorí prevzali zodpovednosť za obranu ostrova.

O rok neskôr mala americká armáda už úplnú kontrolu nad medzinárodným letiskom Keflavík bez zjavného zámeru sa niekedy stiahnuť späť. Svoje počínanie ospravedlňovali tým, že Island požiadal USA o ochranu pred sovietskymi jednotkami, ktoré napadli Severnú Kóreu. Základňa USA slúžila ako dopravný a komunikačný uzol do Európy, monitor aktivity sovietskych ponoriek a základný bod v systéme včasného varovania pre prichádzajúce sovietske bombardéry.

Island počas studenej vojny extrémne profitoval zo svojho vzťahu s USA a vďaka nim sa Islandu podarilo vyhrať aj Treščie vojny. Keď Islanďania zistili, čo sa deje, boli samozrejme nespokojní, ale nemali žiadne páky, ako sa zbaviť Američanov, ktorých počet i vojenské vybavenie v Keflavíku naďalej narastalo aj počas ďalších štyroch desaťročí. Kontroverzná prítomnosť amerických vojsk na Islande skončila až v septembri 2006, kedy bola základňa v Keflavíku definitívne uzatvorená.

V roku 1986 sa v Reykjavíku, v dome Hofdi stretol generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov a americký prezident Ronald Reagan aby ukončili studenú vojnu. Tento rozhovor nedopadol tak, ako ľudia očakávali, ale pokrok ktorý sa dosiahol nakoniec vyústil do Zmluvy o jadrových silách stredného doletu medzi USA a Sovietskym zväzom.

Island, chránený svojou izolovanosťou a často zabúdaný zo strany pevninskej Európy, si dnes žije celkom nenápadným životom, vyhýba sa medzinárodným sporom a uchováva si fungujúce vzťahy s väčšinou štátov, teda pokiaľ nejde o niečo také cenné, ako je právo na rybolov. Práve rybolov je na Islande zdrojom obživy a ochrana práva rybolovu je jednou z hlavných priorít krajiny.

Tresčie vojny boli sériou konfrontácii medzi Islandom a Spojeným kráľovstvom o práva rybolovu v severnom Atlantiku. Každý zo sporov však skončil víťazstvom Islandu.

Prvé problémy nastali v roku 1901, kedy Británia a Dánsko obmedzili rozsah islandských výsostných vôd na tri námorné míle (5,5 km) od pobrežia. Island však s týmto obmedzením nebol vôbec spokojný, a tak v roku 1952 pásmo chceli zväčšiť na štyri námorné míle a v roku 1958 na 12 námorných míľ (22 km). Konflikty s britskými loďami, ktoré z toho vzišli, priviedli na scénu dokonca aj vojnové lode a viedli práve k udalostiam, ktoré vo svete poznáme ako Tresčie vojny.

Koncom 60. rokov sa lukratívny lov sleďov zrútil, pretože Islanďania a aj Nóri lovili tieto ryby v príliš vysokej miere, a tak začali Islanďania opäť uvažovať o zväčšení svojich výsostných vôd. V roku 1971 Island tak rozšíril svoje práva rybolovu na územie 50 námorných míľ (93 km).

Posledné Tresčie vojny sa odohrali v roku 1975, kedy sa im podarilo rozšíriť práva na 200 námorných míľ (370 km) od pobrežia. Počas tejto vojny si vzájomne rozrezávali siete, narážali do lodí, až konflikt napokon prerástol do priamych stretov s islandskými delovými člnmi a britskými vojnovými loďami, ktoré pokračovali až do prímeria uzatvoreného v roku 1976. Počas týchto sporov Island hrozil zatvorením americkej základne v Keflavíku a odstúpením z NATO. Vzhľadom na strategickú pozíciu ostrova pre USA a NATO počas studenej vojny bolo pre Američanov veľmi dôležité, aby základňa ostala aj naďalej otvorená.

Zaujímavosťou je aj maličký, nenápadný ostrov Kolbeinsey, ktorý leží asi 105 km severne od pobrežia. Napriek svojej malej veľkosti (20x14 metrov) tento ostrov zohráva veľmi dôležitú úlohu – udržiava severný rozsah teritoriálnych vôd Islandu. Keď ostrov úplne zmizne, je dosť pravdepodobné, že o teritoriálnych vodách Islandu bude potrebné opäť rokovať. Z dôvodu erózie z mora a počasia sa ostrov každoročne zmenšuje a tak sa predpokladá, že za pár rokov zanikne.

V roku 1974 bola dokončená okružná cesta okolo Islandu, ktorú môžete poznať aj pod názvom Ring road. Jej dĺžka je 1322 kilometrov a bez zastavenia by ste ju vedeli prejsť autom za 17 až 20 hodín. Štandardne však turisti cestujú okolo ostrova 7-10 dní, aby si vychutnali všetky jeho krásy. Táto cesta číslo 1 je považovaná za najdlhší okruh v Európe. Táto cesta spája všetky najdôležitejšie miesta na Islande, no nejde o žiadnu diaľnicu, takže pozor na maximálnu rýchlosť, ktorá tu je 90 km/h.

Island sa však do histórie sveta zapísal aj v roku 1980, kedy si Islanďania ako prví na svete v demokratických voľbách zvolili za svoju prezidentku ženu. Vigdís Finnbogadóttir bola v poradí štvrtá prezidentka Islandu a v tejto pozícii zotrvala neskutočných 16 rokov. Nielenže to bola žena, ktorú celý islandský národ podporoval, ale bola aj prvá slobodná žena, ktorá si na Islande adoptovala dieťa.

Svojou kandidatúrou chcela dokázať, že ženy sú schopné viesť politické kampane, no vôbec neočakávala, že vyhrá. Bola veľmi aktívnou prezidentkou, ktorá využívala úlohu reprezentovať národ a informovať národnú identitu prostredníctvom kultúrnych iniciatív. Všade, kam chodila, mala vždy oblečené šaty z ovčej vlny, aby prezentovala svoj národ a otvorene zastávala práva homosexuálov.

V roku 1991 Strana nezávislosti pod vedením Davíða Oddssona vytvorila koaličnú vládu so sociálnymi demokratmi a táto vláda spustila politiku liberalizácie trhu a privatizovala množstvo štátnych podnikov. Island sa následne stal členom Európskeho hospodárskeho priestoru v roku 1994, čo prinieslo ekonomickú stabilitu a predtým chronická inflácia sa drasticky znížila.

V roku 2008 sa islandský bankový systém zrútil. Všetky tri hlavné súkromné komerčné banky zlyhali po problémoch s refinancovaním ich krátkodobého dlhu. Táto udalosť prinútila krajinu hľadať veľké pôžičky od Medzinárodného menového fondu a spriatelených krajín. Rozsiahle protesty zo strany občanov však napokon vyústili do odstúpenia vlády.

Od januára do septembra 2008 sa hodnota islandskej koruny oproti euru znížila o 35 % a inflácia spotrebiteľských cien dosahovala 14 %. Island prešiel ťažkou hospodárskou krízou a jeho hrubý domáci produkt klesol medzi tretím štvrťrokom 2007 a tretím štvrťrokom 2010 v reálnom vyjadrení o 10 %. Táto kríza však viedla aj k najväčšej migrácii z ostrova od roku 1887 a predpokladá sa, že v roku 2009 opustilo ostrov až 5000 obyvateľov.

V roku 2011 sa začala nová éra s pozitívnym rastom HDP, ktorá pomohla podporiť postupne klesajúci trend miery nezamestnanosti.

Aj napriek tomuto všetkému je Island jednou z najrozvinutejších krajín Európy s veľmi vysokou úrovňou vzdelanosti a trvale vysokým životným štandardom. Štátne vzdelávacie a zdravotné inštitúcie sú na takej úrovni, že nie sú potrebné takmer žiadne súkromné zariadenia. Úroveň kriminality je extrémne nízka. Priemerná dĺžka života je tu vysoká a Islanďania sa trvale zaraďujú k najšťastnejším národom na Zemi.

Každoročne na Island priletí vyše 2 milióny turistov hlavne kvôli prírodným krásam tohto ostrova a každý Islanďan vám potvrdí, že na tento ostrov musíte prísť minimálne dvakrát. Raz cez leto, keď je polárny deň a všetky cesty sú otvorené, takže môžete precestovať celý ostrov a raz v zime, aby ste videli polárnu žiaru a rozprávkovo zasneženú krajinu. Aj my v BUBO ponúkame zájazdy na Island celoročne, takže si stačí vybrať.