Jizan a Abha - kúsok Jemenu v Saudskej Arábii

Bežnému cestovateľovi priam neznámy región navštevujeme po našom štandardnom zájazde Saudskou Arábiou, ktorý sa končí v hlavnom meste Rijád. Z osemmiliónovej metropoly kráľovstva sa letecky presunieme na juhozápad do mesta Jizan. Let trvá niečo vyše hodiny.

Po prílete som vybral v požičovni auto, ktorým sme sa prepravili na náš hotel v Jizane. Čo ako prvé ucítite po prílete do tohto mesta? Teplotný šok. Jizan sa nachádza totižto iba niekoľko desiatok kilometrov od hraníc s Jemenom a na pobreží Červeného mora, čo mu, pochopiteľne, zvyšuje úroveň vlhkosti. Preto počítajte s teplým a vlhkým počasím.

Noc sme strávili v luxusnom hoteli na pobreží mora. Napriek tomu, že doma na Slovensku boli mínusové teploty a práve dosť nasnežilo, ráno v Jizane bolo 30 stupňov. A vysoká vlhkosť.

Ideálny čas na kúpanie sa v bazéne, ktorý sa na nás pozeral z jedálne, kde sme si vychutnávali skvelé arabské raňajky. Na túto aktivitu však nebol čas, nás čakala lákavejšia doobedňajšia prehliadka mesta a neskorší presun do severnejšej provincie Asir, a preto sme sa najedli, pobalili a vyrazili.

Jizan má k roku 2025 necelých 200 000 obyvateľov, čo z neho robí stredne veľké mesto v porovnaní s ostatnými v kráľovstve. Môžete sa stretnúť s tým, že sa nazýva aj Jazan, Gizan alebo Gazan. Všetky mená sú správne a pomenúvajú to isté.

Leží v rovnomennej provincii Jizan/Jazan, ktorej je hlavným mestom. Tá má dnes približne 1,4 milióna obyvateľov a  rozlohu okolo 14 000 km2, čo z nej robí druhú najmenšiu, no jednu z najhustejšie zaľudnených provincií Saudskej Arábie.

V minulosti bola pod nátlakom Jemenu, ktorý si na ňu robil nárok a so Saudskou Arábiou o ňu definitívne viedli spory, keď ju kráľovstvo v 30. rokoch anektovalo. Otázka hraníc sa oficiálne vyriešila až v roku 2000.

Naším autom sme sa presunuli asi 15 minút na prvú zastávku v rámci mesta, ktorou je hrad Al Dosariyah. Ten sa nachádza na malom kopci nad prístavom mesta. Dá sa k nemu vyjsť autom a následne si vyšliapete iba zopár schodov peši. Tento hrad postavili v roku 1933 a slúžil na obranné účely.

V tomto čase mala Saudská Arábia tak, ako ju dnes poznáme, iba jeden rok. Preto ešte musela počítať s tým, že na jej územie budú občas podnikať útoky z okolia, ako tomu bolo v prípade Jemenu.

Interiér hradu je relatívne jednoduchší, no ide tu o výhľady na okolie, ktoré ponúka. Prístav v Jizane je totižto druhý najväčší v celej krajine a vôbec najväčší na juhu.

Ďalšou zastávkou je kultúrna dedinka Jizanu. Sem sme sa dostali autom popri jizanskej promenáde asi ďalších 20 minút. Počas celého času sme sa presúvali popri rozostavanej zemi a oploteniu, čo symbolizuje veľký potenciálny rast Saudskej Arábie v budúcnosti. Ak si prečítate viac o Vízii 2030, dozviete sa, že Jizan má podľa plánov byť jedným z veľkých letovísk na pobreží Červeného mora, čomu zodpovedá aj výstavba.

Pod pojmom kultúrna dedinka si predstavte malé múzeum v južnej časti mesta na pobreží. Zobrazuje typickú architektúru pre región a v jeho interiéri sa nachádzajú predmety, ktoré sa používali pri každodenných činnostiach v minulých storočiach.

Po príchode do dedinky zisťujem, že je zavretá. Je piatok doobeda a v konzervatívnej krajine, akou je Saudská Arábia, sa veľa miest neotvára, až kým sa neskončí najväčšia modlitba, ktorou je práve tá obedná v piatok. Na mieste sú dvaja strážnici, ktorých sa snažím uprosiť a cez prekladač im vysvetliť, že dnes poobede odlietame domov a nemáme čas na to ostať tu.

Hrajú sa so mnou na dobrého a zlého policajta, jeden neúprosne odmieta a druhý sa ho snaží obmäkčiť. Nakoniec však „zlý“ policajt povolí a pustia nás dnu, takže máme pre seba súkromnú prehliadku areálu.

Po prehliadke a poďakovaní sa strážnikom už opúšťame mesto. Čaká nás asi trojhodinový presun do dedinky Rijal Almaa, ktorá sa už nachádza v horskom regióne Asir. Táto provincia krajiny je známa pre svoju hornatosť, leží tu aj najvyšší vrch krajiny, ktorý neskôr navštívime.

My sme však po dvoch hodinách stále na širokej diaľnici a okolo nás sa netýčia žiadne kopce, ktoré by napovedali, že sa dostávame k nášmu cieľu. Stačí však jeden zjazd z diaľnice, zopár kilometrov po „okreske“ a zrazu nás ohraničujú pohoria.

Možno by ste boli prekvapení, ako v tomto regióne vyzerajú typické saudskoarabské dedinky. Podľa mňa sú na nerozoznanie od našich slovenských. Niekoľko desiatok budov je postavených popri hlavnej ceste, ktorá prechádza dedinou.

Ďalej od centra nájdete skôr domy, bližšie k centru sú to možno nejaké obchody, reštaurácie, no a v strede stojí namiesto kostola mešita (a, pochopiteľne, tu nenájdete krčmu, ako to v slovenskej dedine býva zvykom). My sme ich prešli niekoľko a všetky boli ľudoprázdne, jedine pri mešite stáli desiatky áut, pretože bol čas obeda a muži sa zúčastňovali Jumuah – spomenutej piatkovej najväčšej obednej modlitby.

Keď sme však prechádzali cez jednu z nich, modlitba sa už skončila a ľudia začali vychádzať z mešity. Na cestách, na ktorých by ste dovtedy narátali autá na jednej ruke, sa zrazu objavili desiatky, ak nie stovky áut a cesta razom pripomínala tie najhustejšie cestné ťahy v Rijáde alebo Džidde. Tento nátlak sa však po chvíli uvoľnil a my sme sa presúvali vyššie do hôr a náš cieľ sa nachádzal doslova na druhej strane kopca.

Predtým, ako sme však zišli do dedinky Rijal Almaa, sme sa zastavili na medovej farme. Prečo je región Asir známy pre svoj med? Existuje viacero dôvodov:

Tesne pred dedinou Rijal Almaa schádzame z cesty a prašnou cestou sa presúvame na malé parkovisko. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by tu mala byť medová farma alebo predajňa. Keď však vyšliapeme kúsok do kopca, pred nami sa otvára veľký štvorposchodový dom s nádvorím.

Pred domom vidíme staré policajné americké auto, na ktorom je nápis Bees Police. Nachádza sa tu aj veľký, asi 20 metrov vysoký drevený mlyn a výzdoba celého nádvoria je dotvorená kvetinami púštnej ruže, ružového kvetu typického pre región.

Vchádzame dovnútra domu a schodmi vyšliapeme na najvyššie poschodie. To bolo k domu evidentne dostavané neskôr, pretože ho postavili celé z dreva a vytvára pocit drevenej chalupy ukrytej niekde v zasnežených horách.

Tu nájdete niekoľko miestností s desiatkami nádob medu, ktoré sú vystavené po celej ploche tohto poschodia. Je tu malá kaviareň, vyhliadka na okolie, no hlavnou atrakciou je miestnosť, kde dochádza k ochutnávke medu.

Podľa informácií od personálu je tu rozmiestnených až 52 rôznych druhov medu, ktoré môže návštevník ochutnať. Prechádzate popri každej nádobe a ak sa vám pozdáva popis medu, môžete z nej ochutnať.

Pri všetkých sú pristavené malé drevené paličky - také, akými sa zvykne miešať káva z automatu. Po ochutnaní medu (z hygienických dôvodov), pochopiteľne, paličku zahodíte a na ďalší med použijete inú.

Počas tejto jednosmernej prehliadky a ochutnávky som ochutnal desiatky medov, niektoré s príchuťami ovocia, rôznych kvetov, väčšina sladkých, niektoré dokonca slané, horké alebo štipľavé! Môj favorit bol med z ostrova Sokotra, ktorého výrazná a ostrá chuť mi ostala na jazyku a v hltane ešte niekoľko minút.

Domov som si však zobral med z rastliny moringa, ktorý mi chuťou trochu pripomínal chuť sirupu proti kašľu. Máte možnosť si tu kúpiť polkilové alebo kilové balenie všetkých druhov, preto sme ja, a ani moji dvaja klienti, neodišli naprázdno.

Po krátkej a sladkej zastávke sme pokračovali do Rijal Almaa, kam sme sa dostali dvomi tunelmi vedúcimi popod horu. Zišli sme z hlavnej cesty a už z diaľky pozorujeme to, kvôli čomu sme sem prišli. Dedinka je stará približne 900 rokov a počas histórie sa z nej stalo centrum pre pútnikov z Jemenu a juhu Arabského polostrova, ktorí tadiaľto prúdili na púť do Mekky a Mediny.

Dedina je typická najmä svojou architektúrou a je tu viac ako 60 domov, pre ktoré sem návštevníci chodia. Tie sú postavené z kameňov, hliny a dreva. Rámy okien a strechy sú premaľované nabielo. Takúto architektúru by ste dnes našli najmä v Jemene, v hlavnom meste Sanaa alebo v meste Shibam.

Druhé spomenuté mesto sa prezýva aj „mesto mrakodrapov Jemenu“, pretože sa tu nachádzajú desiatky podobných budov, ktoré majú niekedy až 11 poschodí. Keďže je Jemen momentálne nebezpečné navštíviť, odporúča sa zamieriť práve do Rijal Almaa. Tu budete absolútne bezpečne obdivovať jedinečnú jemenskú architektúru.

Po obede sme sa vydali do centra dedinky. Tu sa platí malé vstupné a dostanete sa priamo na námestie, okolo ktorého sú rozostavané budovy. Dedina sa v posledných rokoch stáva viac a viac populárnou najmä medzi domácimi, ktorí si sem chodievajú užívať svoje voľné dni. To sa, pochopiteľne, odráža aj na infraštruktúre – dnes tu nájdeme viacero kaviarní a reštaurácií, ktoré sídlia aj v starých budovách.

Schodmi sa viete dostať na niekoľko poschodí terás, odkiaľ sa odkrývajú ďalšie a ďalšie výhľady a vy stále hlbšie prenikáte do útrob dedinky medzi domy samotné. Nedostanete sa však na absolútny vrchol, ten je pre verejnosť uzavretý, keďže tam sú stále byty lokálnych obyvateľov.

Pokiaľ však nakuknete „za“ centrum, všimnete si, že domov sa nachádza v okolí oveľa viac. Tie mimo centra sú však väčšinou neprerobené, niektoré sčasti zrútené a stále čakajú na svoju rekonštrukciu.

Bežný turista si toto len tak nevšimne, mne sa však páčil veľmi aj tento obrázok. Pekne totiž zobrazuje, že práce na dedine neutíchajú a plány na jej spopulárnenie sú obrovské. Po asi hodine v tejto dedinke sa vydávame ďalej na cestu, pretože našou ďalšou zastávkou bude najvyšší bod krajiny, Jabal Soudah.

Ďalším miestom, ktoré chceme navštíviť, je najvyšší vrch Saudskej Arábie s výškou 3 015 metrov nad morom. K jeho samotnému vrcholu vedie asfaltová cesta, takže nás nečaká žiadna veľká túra. Rijal Almaa sa však týči v nadmorskej výške približne 1 250 m n. m., to znamená, že nás čaká poriadne stúpanie.

Po niekoľkých minútach cesty začíname zdolávať prudké stúpanie. Je vidieť, že vrcholy hôr sú zakryté oblakmi a ja dúfam, že za ten čas, kým vyjdeme hore, sa vyčasí. Stúpanie už začína byť naozaj strmé a môj Chevrolet má čo robiť aj v prevodovom stupni S.

Najhoršie sú zákruty a keď sa v nich stretnete s inými autami a vy musíte ísť po vnútornej stope – vtedy musíte byť dobre rozbehnutí, aby ste cestu nezablokovali. Po asi 20 minútach ideme okolo parkoviska na kraji útesu a ja som si povedal, že nám, ale aj autu, dobre padne dať si krátku pauzu.

Na parkovisku z malej časti vidieť cestu, ktorou sme práve prišli a pozeráme sa aj na cestu, ktorou pôjdeme ďalej. Vyššia časť cesty však ležala v oblakoch a ja si uvedomujem, že toto môže byť posledné miesto, odkiaľ budeme mať výhľad. Na parkovisku stretávame veľa lokálnych obyvateľov, ktorí na nás neveriacky pozerajú.

V týchto končinách veľa turistov, ako sme my, nestretnú. Jeden pán nás zastavuje a vraví: „Welcome to Saudi Arabia.“ Keď mu odpovedám „shukran“ (po arabsky ďakujem), milo sa usmeje nad mojou elementárnou znalosťou arabských fráz a pokračuje ďalej. Spravíme si posledné fotografie a vydávame sa na cestu „do oblakov“.

Auto ešte zopár minút prejde zaťažkávacou skúškou a pomaly sa dostávame na náhornú plošinu vo výške 2 500 metrov nad morom. Tu sa nachádza malá dedinka a parkovisko, na ktorom je obrovský počet ľudí a ešte viac paviánov. Juh Arabského polostrova je jedným z najsevernejších miest, kde paviány žijú.

Vyskytujú sa najmä blízko ľudských obydlí, keďže sa živia najmä nedojedeným jedlom, ktoré nájdu v odpadkoch. My stretávame ďalšiu milú rodinku, ktorá sa s nami chce fotiť, ulovíme ďalší zážitok a pokračujeme na vrchol, ktorý je vzdialený už iba 10 minút cesty.

Najbližších 10 minút vystúpame už len posledných 500 výškových metrov. To znamená, že stúpanie už nie je zďaleka také prudké, ako predtým. Slnko bude pomaly zapadať a ja vidím oranžové lúče presvitať cez biele oblaky a tajne dúfam, že všetko do seba zapadne. A práve, keď prídeme na vrchol, zažijeme pekný západ slnka, zaželám si.

V poslednej dedine odbočujeme na vedľajšiu cestu, ktorá nás dovedie až k oplotenému územiu s dvomi vysielačmi. Toto územie je vyhradené armádou a práve na ňom je oficiálne najvyšší bod. Neďaleko sa však nachádza vyhliadka do údolia a na nej veľká kopa kameňov, na ktorú keď vystúpim, vidím, že je ešte o trochu vyššie ako oplotené územie armády.

Vyčasilo sa, slnko práve zapadá a ja stojím na najvyššom bode Saudskej Arábie. Všetko je dokonalé, len ma veľmi bolí hlava a ja neviem z čoho. Potom si však uvedomím, že som za zopár hodín prešiel z nadmorskej výšky 0 do nadmorskej výšky 3 015 metrov nad morom, čo vie dať telu zabrať. Výšková choroba je vážna vec, o tom potom.

Po západe slnka na Jabal Soudah sa presúvame do mesta Abha, doslova na druhej strane najvyššieho vrchu. Ideme po nádhernej novej dvojprúdovej (v jednom smere) diaľnici v nadmorskej výške 2 500 metrov a ja len rozmýšľam, kde zlyhal proces výstavby diaľnic na Slovensku. Už je vonku tma, no nás čaká posledná zastávka prvého dňa, a tou je lokálny trh v centre Abhy.

Auto nechávame na parkovisku neďaleko. Trh je relatívne malý a skromný, odhadujem, že na ňom môže byť tak 40 až 50 stánkov. To, čo tam však uvidíme predávať ľudí, je tovar, ktorý väčšinou inde nenájdete. Stovky litrov medu, arabské oblečenie ako napríklad abaye s pastelovými farbami, ktoré sú typické pre región.

Zastavuje ma jeden z majiteľov stánku, ktorý ma s plynulou angličtinou prosí, či by so mnou mohol nahrať video pre jeho TikTok. Neodmietnem, vo videu sa ma opýta zopár otázok ohľadne našej cesty do Saudskej Arábie, ja vďačne odpoviem a po videu ma prehlási za svojho brata.

Po nádychu lokálnej atmosféry sa večer presúvame na náš hotel, kde strávime jednu noc, aby sme zajtra mohli pokračovať v Abhe a jej okolí. Abha je inak veľmi príjemné mesto, trochu mi pripomínala San Francisco alebo Kigali.

Je vystavané vo veľa kopcoch a nadmorská výška tu je v priemere okolo 2 200 metrov nad morom. Pochopiteľne, je tu oveľa chladnejšie, čo však hlavne domáci počas teplých letných mesiacov ocenia.

Po raňajkách, ktoré sme dostali v našom hoteli na izbu, nás čakal druhý deň poznávania regiónu Asir. Našou prvou zastávkou tohto dňa bola dedinka Al Habala, ktorá leží asi 55 minút od centra Abhy. Okrem posledného úseku cesty sem opäť vedie dvojprúdová diaľnica, ktorou sa sem veľmi rýchlo dostanete.

Al Habala je dedina, ktorá má dokopy možno okolo 20 domov. Jej ťahákom je však jej lokalita, keďže sa nachádza na okraji kaňonu. Na tomto mieste bola postavená vôbec prvá lanovka v Saudskej Arábii. Je skoro ráno, a preto tu je okrem nás iba jedno auto a pri ňom lokálna rodina, ktorá si na okraji kaňonu robí raňajkový piknik.

Pod nami je niekoľko stometrový zráz. Neskôr sa ideme pozrieť aj k lanovke, no tá už dlhšiu dobu kvôli svojmu zlému technickému stavu nefunguje. V rámci zvýšenia popularity regiónu sa však dá očakávať, že sa čoskoro opäť dostane do prevádzky.

Naša ďalšia zastávka je dedinka Tamniyah, kde nájdeme lokálne kultúrne múzeum. Múzeá v tomto okolí vyzerajú tak, že sa väčšinou starý rodinný dom prerobí celý na múzeum. V ňom sú rôzne starožitnosti a artefakty z minulých storočí. Podobne vyzerá aj toto. Je v ňom iba jeden pracovník, ktorý je pravdepodobne synom alebo vnukom majiteľa domu.

Dom má dokopy štyri poschodia a všetky štyri sú ukážkou lokálnej kultúry. Ja sa od pracovníka snažím zistiť, či od neho môžem kúpiť staré bankovky, ktoré má vystavené. Dal mi však jasne najavo, že tie na predaj nie sú.

Ďalším miestom, ktoré navštevujeme, je dedinka Al-Masqi. Tu sa nachádzajú dve zaujímavé miesta. Prvým je výhľad do kaňonu, tentokrát sa však pozeráme na druhú stranu - do druhého kaňonu. Všetky dedinky, ktoré sme za toto doobedie navštívili, ležia na náhornej plošine a sú obklopené veľkými prepadlinami. Pri Al-Masqi je malá prírodná rezervácia, ktorá ponúka práve takéto výhľady.

Centrum Al-Masqi je trochu väčšie ako ostatné dedinky. Po vedľajších cestách sme sa dostali do historickej časti, kde postavili podobné domy ako v Rijal Almaa. Tu sú však stále nezrekonštruované a na ich vzhľade sa len pracuje. Robíme si fotky starej mešity a domu, ktorý sa nachádza pri nej a v tom ku nám prichádza jeden z obyvateľov, ktorý už z diaľky gestikuluje.

Obávam sa, že mu naša prítomnosť vadí, niektorí Arabi sú na svoje súkromie predsa len viac citliví. Opak je však zase pravdou a tento pán nás pozýva k sebe domov.

Vlastní dva domy – jeden svoj (súkromný) a druhý, ktorý prerába na menšie múzeum. Najprv nás prevedie múzeom, na ktorom sa ešte viditeľne pracuje, no väčšina exponátov a predmetov, ktoré v ňom plánuje vystavovať, sa už nachádza vnútri. Ukazuje nám, ako niekedy fungovali na starých domoch zámky, staré predmety, ktoré používali ľudia na kultiváciu pôdy, ale aj predmety denného používania. Potom nám ukáže svoj súčasný dom, ktorý vyzerá byť tiež nový, no je zrejmé, že v tom bude bývať a druhý bude používať ako múzeum pre turistov.

Po prehliadke týchto dvoch domov mu ďakujem, že nás takto privítal, no on nekončí. Berie nás ďalej, do úzkych uličiek – medzi staré domy k mešite. Tá je, bohužiaľ, zavretá, no my pokračujeme popri nej ďalej pomedzi domy. Zobral nás po celej historickej dedinke, chodili sme starými tunelmi popod domy a on nám vysvetľoval, kde bolo námestie, mäsiar, obchod, nemocnica či obytné štvrte. Zastávka na tomto mieste mala trvať zopár minút, nakoniec to bola takmer hodina a pol vďaka Amirovi, ktorý nám ukázal takmer celú dedinku.

Po doobedňajšej prehliadke tejto časti saudského vidieku sa presúvame naspäť na obed do Abhy. Okolo mesta je vybudovaný veľký trojprúdový obchvat, vďaka ktorému sa viete dostať na každé miesto v meste do približne 20 minút.

Na obed v Abhe sme sa vybrali do takzvaného High City, ktoré leží na okraji mesta. Je to komplex viacerých obchodov, reštaurácií – dalo by sa to nazvať ako taký malý outlet. Tu nájdete reštauráciu Saraya Palace, kde robia fantastickú arabskú kuchyňu, najlepší tu je pravdepodobne hovädzí alebo jahňací kebab. Výborné jedlo si môžete vychutnať s výhľadom na celé mesto Abha.

Asi 30 minút autom od Abhy sa nachádza menšie mestečko Tabab, kde nájdeme hrad Abo Noghta. Ten postavili ešte pred príchodom Osmanskej ríše na toto územie v roku 1517, a to konkrétne v roku 1337. Najväčšiu slávu však získal práve počas nadvlády Osmanov, ktorí si tu vybudovali svoje opevnenie. Hrad vydržal až do roku 1918, po ktorom ho prerobili a dnes je z neho spravená pamiatka.

Pri návšteve hradu sme boli jediní turisti, podľa výrazu znudenia na tvárach personálu sme tu boli jediní turisti za veľmi dlhú dobu. Boli veľmi radi, že nás videli a ukázali nám celé miesto. Turistu osloví najmä exteriér hradu, ktorý je postavený v typickom južanskom štýle, obohatený o prvky tyrkysovej farby.

Keby ste chceli naozaj zážitkové ubytovanie, v jednej z miestností hradu si dnes viete prenajať miestnosť, kde môžete prespať. Poďakovali sme sa dvom pracovníkom a dvom mačiatkam na hrade a smerovali sme na našu poslednú zastávku.

Poslednou zastávkou v regióne Asir bude stará osmanská pevnosť na kopci v centre Abhy. Cestou sem som ešte dotankoval (zaplatil som asi 23 eur za skoro plnú nádrž). Pevnosť sa nachádza na najvyššom kopci v meste a sú z nej pekné výhľady na celé 600-tisícové mesto. Keď som išiel hore autom, cítil som sa rovnako, ako keď som šoféroval v centre San Francisca po niektorých kopcoch.

Pevnosť dnes je prerobená len z exteriéru, interiér zobrazuje len pôdorys bývalého hradu. Ja osobne mám takéto miesta rád, človek si za pomoci svojej fantázie dokáže dotvoriť vizuálny obraz, ako to tu asi muselo vyzerať. Desiatky vojakov, sklady s potravinami, zbraňami – to všetko na vrchole mesta ovládaného Osmanmi, kde človek nikdy nevedel, či ho nenapadne nepriateľ.

Po prehliadke hradu sme sa so zapadajúcim slnkom presunuli na medzinárodné letisko, vzdialené od centra asi 25 minút jazdy autom. Tu som vrátil auto v požičovni a čakali ma tri prelety domov. Z Abhy do Rijádu, z Rijádu do Istanbulu a z Istanbulu do Viedne.

Na týchto letoch som mal možnosť dostatočne spracovať všetky ulovené zážitky z posledných dvoch dní a som nesmierne rád, že na našich zájazdoch objavujeme aj takéto relatívne neznáme, no o to viac autentické regióny tak úžasných krajín, akou je Saudská Arábia.