Kampala – najväčšie mesto perly Afriky

Musím sa vrátiť  k oficiálnemu počtu populácie – podľa oficiálnych zdrojov to je niečo okolo 2 miliónov a 8,5 miliónov je údaj, ktorý berie do úvahy aj všetky predmestia, ktorých je veľmi veľa. Jedno z týchto predmestí je napríklad aj Entebbe, kde sa nachádza oficiálne medzinárodné letisko. Práve tu sa začína cesta takmer každého cestovateľa, ktorý sa rozhodne navštíviť Kampalu. No kým sa dostanete z Entebbe do centra Kampaly, v lepšom prípade vám to zaberie asi 50 minút. Počas dopravnej špičky (čo je tu väčšinu dňa) táto cesta môže trvať aj hodinu a pol.

Ja som pôvodne do Ugandy cestoval najmä kvôli goriliemu trekkingu, ktorý sa vykonáva na juhozápade krajiny v národnom parku Bwindi Impenetrable Forest. Cestovali sme sem autom a z hlavného mesta sme odchádzali v piatok poobede – najväčšia špička. Trvalo nám asi 2 a pol hodiny dostať sa cez všetky predmestia mimo mesta. Až pri tejto ceste, typickému africkému dopravnému chaosu a priemernej rýchlosti 30 kilometrov za hodinu som si uvedomil skutočnú veľkosť Kampaly a dokázal som naplno pochopiť údaj 8,5 milióna obyvateľov.

Kampala sa nachádza neďaleko Viktóriinho jazera, ktoré s rozlohou takmer 60-tisíc kilometrov štvorcových zbiera viacero superlatívov, ako napríklad najväčšie africké jazero, najväčšie tropické jazero alebo druhé najväčšie sladkovodné jazero na svete. S touto rozlohou o viac ako 10-tisíc kilometrov štvorcových prekonáva aj rozlohu Slovenska. Je zdrojom života pre celý región východnej Afriky a keďže z neho pramení rieka Níl, nepriamo zásobuje vodou aj celý severovýchod Afriky. Práve vďaka blízkosti jazera bola už v minulosti Kampala centrom nie len Ugandy, ale aj Bugandského kráľovstva.

„Ak moja žena vojde do kráľovského paláca, už to nie je moja žena, ale má na ňu nárok kráľ,“ bola jedna z prvých viet, ktorá zaznela z úst môjho sprievodcu, ktorý ma sprevádzal po kráľovskom paláci, no dodal ešte, „takto to je s každou ženou v krajine.“ S údivom som sa na neho pozrel, no neskôr mi vysvetlil, že súčasný kráľ má svoju kráľovnú a takáto situácia je vysoko nepravdepodobná. Sprievodca mi aj vysvetlil rozdiel medzi prezidentom a kráľom, pričom prezident drží v krajine najmä exekutívnu a reprezentatívnu funkciu a kráľ je skôr ako kultúrna osobnosť, líder.

Kráľovstvo Buganda oficiálne existuje približne od 13. storočia, kedy sa viacero menších kráľovstiev spojilo do jedného. Prvým kráľom Bugandy bol Kato Kintu Kakulukuku. Králi sa striedali vždy po smrti a nasledovníkom sa stával najstarší syn.

Kampala sa nazýva aj mestom na 7 kopcoch (dnes ich je 33), pretože bola pôvodne založená na 7 hlavných kopcoch, podobne ako taliansky Rím. Dialo sa tak počas vládnucich období jednotlivých kráľov, pričom si každý z nich zvolil za svoje sídlo iný kopec, preto sa tento počet historicky navýšil na 7 (prirodzenou expanziou a populačným vzrastom sa dnes počet kopcov pohybuje okolo hodnoty 33).

V druhej polovici 19.storočia začali na toto miesto prichádzať európski misionári s cieľom šíriť kresťanstvo. Prichádzali sem najmä Angličania a Francúzi, ktorí chceli šíriť protestantstvo, resp. katolícke kresťanstvo. Vďaka tomuto sa v minulosti na území Kampaly odohralo niekoľko menších konfliktov.

Spojené kráľovstvo sem naďalej podnikalo viacero výprav a expedícií s cieľom nájsť prameň Nílu. Ku koncu 19. storočia, keď bola Uganda oficiálnou kolóniou Britov, sa rozhodli vybudovať železnicu spájajúcu Mombasu a Kampalu. Trvalo to 35 rokov, no v roku 1931 bola táto železnica oficiálne otvorená. Počas dlhých rokov výstavby rástla a modernizovala sa aj Kampala – zvyšovala sa tu populácia nie len domácich, ale aj Európanov a Aziatov, začali sa tu otvárať školy, univerzita, nemocnica – z Kampaly sa jednoducho stávala metropola krajiny. Jej prepojenie s prístavom v Mombase, Indickým oceánom a východným svetom ešte pridalo na jej postavení.

Napriek všetkým týmto faktom nebola Kampala oficiálnym hlavným mestom, dokonca stále nedržala ani titul mesta. Hlavným mestom bolo Entebbe, ktoré sa nachádzalo bližšie k jazeru a taktiež tu stálo letisko, ktoré ho prepájalo so svetom. Preto sa v polovici 20. storočia rozhodli navrhnúť a aplikovať nové architektonické plány pre výstavbu infraštruktúry mesta.

9. októbra 1962 získala Uganda za relatívne pokojných okolností nezávislosť od Spojeného kráľovstva a tesne po tom sa stalo z Kampaly hlavné mesto. História hlavného mesta od vzniku samostatného štátu až po dnešok by sa nedala nazvať pokojnou, no udalostí nebolo toľko, aby som sa im venoval podrobne v tejto podkapitole. K určitým miestam našej prehliadky sa viažu ďalšie historické súvislosti, ktoré si priblížime počas prehliadky.

Čo sa týka vierovyznania, až 40 % dnešnej populácie Ugandy je rímskokatolíckeho vierovyznania. Ak by sme sa chceli pozrieť do najväčšieho svätostánku rímskokatolíkov, musíme sa dostať na vrchol kopca Lubaga, jedného z historických kopcov Kampaly. Na tomto kopci pôvodne sídlil kráľ Mutesa I. od roku 1856 až po rok 1884. Jeho palác však v tomto roku vyhorel, tak kopec opustil. Jeho syn, kráľ Mwanga II., daroval kopec v roku 1889 francúzskym misionárom, ktorí sa rozhodli postaviť tu katolícky kostol.

Výstavba katedrály začala v roku 1914 a bola dokončená v roku 1925, pričom vysvätená bola posledný deň roku 1925. Katedrála bola zasvätená svätej Márii a dnes je sídlom arcibiskupa Ugandy, ktorým je Paul SSemogere.

Blízkosť katedrály k centru mesta ju robí obľúbeným miestom pre všetkých veriacich rímskokatolíkov z Kampaly. Uvidíte tu ľudí počas celého dňa, ktorí sa sem prídu na pár minút pomodliť a potom pokračujú vo svojom dni, väčšinou sa vracajú naspäť do práce. V katedrále sa takmer na dennom poriadku konajú aj bohoslužby, ktoré sú verejne dostupné pre všetkých. Výška stavby je asi 18 metrov a dĺžka 80 metrov a šírka 20 metrov jej umožňujú naraz poňať až 2500 veriacich. Na jej výstavbu bolo použitých asi 2,5 milióna tehál.

Približne kilometer vzdušnou čiarou, na kopci Namirembe, sa nachádza Katedrála sv. Pavla. Táto katedrála predstavuje sídlo anglikánskej cirkvi v Ugande a medzi domácimi sa bežne nazýva aj Katedrála Namirembe. Súčasná katedrála je staršia viac ako 100 rokov, keďže bola dokončená už v roku 1919. Sídlo anglikánskej cirkvi tu však sídli už od roku 1890, kedy tu bol postavený prvý kostol na príkaz biskupa Alfreda Tuckera.

Tento kostol mal kapacitu iba 800 veriacich, no na vtedajšie potreby postačoval. Bol však postavený na spodku kopca Namirembe, kde nebola pôda dostatočne pevná, preto sa kostol prestal používať v roku 1891. O rok neskôr sa postavila druhá budova kostola, ktorá mala väčšiu kapacitu a to 3000 veriacich. V októbri 1894 však prišli búrky a silný vietor odtrhol strechu a konštrukciu kostola nenávratne poškodil.

Tretiu budovu kostola dokončil rok na to, v roku 1895. Mala kapacitu 4000 veriacich, no bola postavená z tradičných afrických stavebných materiálov a v roku 1900 sa prestala používať, pretože veriaci mali strach z termitov a z eventuálneho kolapsu celej budovy.

V roku 1904 bola postavaná už štvrtá budova kostola a na jej otvorení 21. júna 1904 sa zúčastnilo približne 10-tisíc ľudí vrátane vtedajšieho kráľa Daudi Chwa II. (ktorý mal v tom čase iba 7 rokov). O 6 rokov neskôr však budovu trafil blesk a rozpútal požiar, pričom zhorela celá strecha a budova musela byť znova zbúraná.

Piata a súčasná budova kostola bola postavená medzi rokmi 1915 a 1919. Kvôli jej pokročilému veku musela byť viackrát rekonštruovaná, no táto budova stojí dodnes. Keďže anglikánska cirkev dnes predstavuje približne 30 % veriacich v celej Ugande, kostol je veľmi často navštevovaný na bohoslužby a domáci ho často využívajú aj na svoje svadby.

Neďaleko od obidvoch katedrál sa nachádza palác kráľov, ktorý sa dnes nazýva aj Kabaka Palace (Kabaka znamená v lokálnom jazyku kráľ). Na prehliadku vás vezme lokálny sprievodca, ktorý vám zvonku ukáže palác a jeho okolité priestory. Do interiéru paláca je vstup zakázaný, pretože je to stále jedno z oficiálnych sídiel súčasného kráľa. Kráľ ich má po celej krajine niekoľko desiatok a dopredu neohlasuje, v ktorom bude tráviť čas, preto je zakázané pre turistov chodiť dnu. Pre prípadný príchod kráľa musí byť vždy všetko v top stave, preto v okolí uvidíte veľké množstvo pracovníkov ako napríklad záhradníkov.

„Naši králi nezomierajú, jednoducho sa vyparia,“ vysvetľuje mi sprievodca. Týmto sa mi snaží naznačiť, že pokiaľ sa rozpráva o kráľoch, používa sa veľmi zjemnený slovník (sprievodca nepoužil slovo „die“ ale „disappear“). Potom pokračuje: „Naši králi nie sú 65 years old ale 65 years young.“ Tu pekne vidno, že kráľ ma stále napriek veľmi malým právomociam v krajine veľké postavenie.

Králi o tieto právomoci prišli najmä počas 60. rokov 20. storočia, kedy nastal konflikt medzi kráľom Mutesom II. a politikom zo severu Ugandy, Miltonom Obote. Prelomový rok bol najmä 1966, kedy došlo k prevratu a najväčšiemu privlastneniu moci Obotem. Pri tomto prevrate napadol Obote a jeho jednotky kráľovský palác a donútil kráľa utiecť do exilu, kde o 3 roky neskôr kráľ zomrel. Nasledujúce roky sa nedajú nazvať pokojné, no nedajú sa ani len porovnať s tým, čo prišlo od roku 1971.

O detstve Idi Amina nie je veľa známe. Vieme len to, že odchodil veľmi málo rokov do školy a potom sa pridal do armády. V armáde začínal ako pomocný kuchár, pričom sa za niekoľko rokov dokázal vypracovať na desiatnika. Pri získaní nezávislosti Ugandy úzko spolupracoval s Obotem, ktorý z neho spravil generála svojej armády.

V roku 1966 keď nastal prevrat, začala popularita Oboteho klesať. Idi Amin bol medzi radmi vojakov obľúbený a Obote začal mať strach, že by ho jedného dňa mohol Amin zvrhnúť. V roku 1971 išiel Obote ako vtedajší prezident na stretnutie krajín Commonwealthu do Singapuru, skade mal v úmysle Amina zatknúť. Lenže v tom čase predviedol Idi Amin prevrat pomocou armády a keďže mal veľkú podporu, málokto sa mu opovážil oponovať.

Zo začiatku Idi Amin tvrdil, že bude prezidentom ľudí, sľúbil, že znova moc rozdelí medzi kráľovstvo a parlament. Veľa spolupracoval s Izraelom, ktorého predstavitelia mu pomohli vybudovať veľké medzinárodné letisko v Entebbe, ktoré stojí dodnes. Izraelci mu taktiež vybudovali veľké muničné sklady pod kráľovským palácom, lenže to ešte nevedeli, na čo sa v skutočnosti budú používať.

Prví ľudia, ktorí odhalili, že Idi Amin nebude prezident, aký sľuboval, ale obyčajný diktátor, bola inteligencia národa. Učitelia, profesori, vedci, náboženskí lídri – tí sa stali najväčšími nepriateľmi nového prezidenta.

Po nociach začal jednotlivých nepriateľov unášať pomocou vojakov a neskôr ich zatváral do miestností muničného skladu. Nachádzalo sa tu 5 miestností a každá mala kapacitu asi 100 ľudí. Pôvodne mali tieto miestnosti spravené odvetrávanie, no Idi Amin ho dal zrušiť. Tým pádom sa tu ľudia buď udusili, zomreli od smädu alebo hladu.

Keď bolo obetí veľa, skladoval ich v poslednej, piatej miestnosti, kde je dodnes vidno stopy krvavých dlaní na stene. Telá neskôr v noci naložili do kamióna a vyhadzovali ich do riek alebo jazier, kde sa stali potravou krokodílov. Odhaduje sa, že v priestoroch pod kráľovským palácom takto prišlo o život až 200-tisíc ľudí – odporcov Aminovho režimu. Toto číslo nebolo nikdy upresnené, niektoré zdroje vravia, že to bolo 100 a niektoré až 500-tisíc.

Úpadok Amina začal v roku 1978, keď sa rozhodol obsadiť región Kagera, ktorý susedí s Tanzániou. Odpoveď Tanzánie na seba nenechala dlho čakať a tanzánsky prezident Nyerere vyslal armádu, ktorá sa spojila s ugandským odbojom a začala Aminove jednotky porážať. Skončilo to dobytím Kampaly v apríli 1979, kedy bol Amin nútený opustiť krajinu.

Najprv ušiel do Líbye za svojím dobrým priateľom Kaddáfim, no neskôr bol donútený odísť do Saudskej Arábie, ktorá mu dovolila žiť v krajine pod podmienkou, že sa nebude angažovať v politike. Keďže Idi Amin viedol promiskuidný životný štýl, postihla ho choroba syfilis. Na komplikácie z tejto choroby neskôr v roku 2003 zomrel v saudskoarabskom meste Džidda, kde je aj pochovaný.

Aj tieto prezývky zobrazujú povahu a výnimočnosť Idiho Amina, ktorý sa dodnes vyobrazuje ako typický africký diktátor 20. storočia. Jeho 8 rokov vládnutia ako prezidenta prinieslo krajine teror, z ktorého sa dlhé roky spamätávala.

Približne 15% ugandskej populácie predstavujú moslimovia. Idi Amin, ktorý krajine vládol od rokov 1971 až po rok 1979 bol tiež moslim a počas svojho mandátu nadviazal veľmi dobré vzťahy s lídrom Líbye Muamarom Kaddáfim.

Výstavba mešity začala v roku 1972, no bola pozastavená v roku 1976 počas politických nepokojov. Keď Idi Amin v roku 1979 opustil krajinu, očakávalo sa, že osud mešity je spečatený. Líder Líbye sa však rozhodol v roku 2001 zafinancovať dokončenie mešity. Tá sa následne otvorila v roku 2007, kedy bola pomenovaná práve po ňom. V roku 2013, keď pri prevrate bol Kaddáfi zabitý, sa mešita premenovala na Uganda National Mosque.

Mešita dnes stojí na kopci Kampala, ktorý sa označuje ako najstaršie obývaný kopec zo všetkých a označuje sa aj za centrum historického mesta. Mešita tomuto kopcu dominuje a s jej kapacitou takmer 20-tisíc veriacich je najväčšou mešitou vo východnej Afrike. Obdobnú kapacitu má napríklad legendárna Hagia Sophia v Istanbule.

Keď sa pozrieme dovnútra mešity, uvidíme nádhernú výzdobu. Vitráže z Talianska, lustre z Egypta, drevené obloženie z Konga, koberce z Istanbulu a arabské nápisy napísaná Marokáncami. Mešite dominuje aj obrovský minaret, na ktorý je možnosť vyjsť. Vedie sem 272 schodov, takže počítajte, že sa trochu zapotíte. Výhľady na celé mesto však stoja za to.

Kampala je so svojím obrovským počtom obyvateľom pravou africkou „divočinou“. Pokiaľ chce človek nasať tú správnu atmosféru afrického ruchu, odporúčam mu navštíviť Owino Market. Je to lokálny trh, kde človek dokáže nakúpiť doslova všetko. Netreba čakať žiadnu luxusnú trhovú budovu, ktorá by zastrešovala stánky. Ide o niekoľko desiatok malých obchodíkov, ktoré stoja rôzne na ulici a odvšadiaľ počuť iba ruch domácich, ktorí diskutujú alebo zjednávajú ceny.

Kampala ponúka aj jeden zo svätostánkov menej známeho vierovyznania. Počuli ste už niekedy o Bahaizme? Je to náboženstvo, ktoré bolo vytvorené v 19. storočí v Perzii. Jeho zakladateľ sa volal Bahaullah a hlásal niekoľko pravidiel ohľadom nového náboženstva. Prvým a hlavným bolo, že toto náboženstvo zjednocuje všetky ostatné náboženstvá, že Boh je len jeden a ten istý. Taktiež hlása o svetovom mieri, odstránení extrémneho bohatstva a chudoby, ale aj možnosti mať vzdelanie pre všetkých.

Dnes na svete existuje približne 8 miliónov stúpencov tohto vierovyznania. Najviac ich je v krajinách ako India, USA, Kanada, Brazília, no veľa ich je aj v Ugande. Asi 5 kilometrov od centra Kampaly sa nachádza jeden z báhajských domov uctievania. Je situovaný v peknom prostredí parku a veľa ľudí sem chodí práve kvôli relaxu a pokoju, ktorý toto miesto prináša.

Napriek tomu, že ľudia väčšinou chodia do Ugandy práve za prírodnými krásami tejto krajiny, ako je napríklad sledovanie goríl v národnom parku Bwindi Impenetrable Forest, alebo navštívenie národných parkov Queen Elizabeth alebo Murchison Falls, aj hlavné mesto Kampala toho ponúka veľa, čo sa dá vidieť. Preto určite každému odporúčam vyhradiť si na prehliadku tohto hlavného mesta aspoň jeden deň.

Asi hodinu cesty autom z Kampaly smerom na juhozápad krajiny, medzi dedinkami Nabusanke a Kayabwe sa nachádza jeden veľmi zaujímavý geografický bod. Najdôležitejšia svetová rovnobežka - rovník - prechádza iba cez 13 krajín na svete, no a Uganda je jednou z nich.

Tento bod medzi dvomi spomínanými dedinkami je najbližšie z hlavného mesta a ak si chcete spraviť ikonickú fotku, kde stojíte jednou nohou na severnej a druhou na južnej pologuli, toto je to správne miesto. Je tu spravený malý monument a rovník je na ceste vyznačený hrubou čiarou. Pri tomto mieste sa nachádza aj veľa obchodov so suvenírmi, ktoré aktívne využívajú potenciál tohto miesta a turistov cestujúcich do alebo z Kampaly sa snažia donútiť do kúpy suvenírov.

Ak chcete vidieť zviera, ktoré je jedinečné pre región východnej a strednej Afriky, tak práve pri Viktóriinom jazere budete mať možnosť vidieť člnozobce kráľovské, anglický názov Shoebill (Balaeniceps rex). Tento vták typicky sídli pri sladkovodných plochách vo východnej a strednej Afrike, hlavne v krajinách Ugandy, Rwandy, Tanzánie, Sudánu, Južného Sudánu a Zambie. Tento vták je typický svojím veľkým zobákom, ktorý dotvára jeho prehistorický výzor. Okrem toho môžu člnozobce merať až 1,5 metra a rozpätie krídel mať až 2,5 metra. Safari na pozorovanie týchto vtákov sa organizuje aj z Entebbe, miesta, kde sídli medzinárodné letisko.

Jediné miesto v Ugande, kde môžete vidieť biele nosorožce (nosorožec tuponosý južný), je rezervácia Ziwa. Táto rezervácia sa nachádza niečo vyše 3 hodín cesty autom z hlavného mesta a návštevníkom za poplatok ponúka spraviť si malé safari, kde okrem iných zvierat sú hlavným ťahúňom práve nosorožce. Týchto je na svete približne 15-tisíc, čo z nich robí najpočetnejší poddruh nosorožca na svete (sú iba dva jedince nosorožca tuponosého severného, obidve sú samice, volajú sa Najin a Fatu, žijú v konzervácii Ol Pejeta v Keni, no patria ZOO Dvúr Králové v Česku).

Ak si chcete spraviť fotku pri „prameni“ najdlhšej rieky na svete, cesta sem z Kampaly vám zaberie 3 - 5 hodín (podľa dopravy). Pri mestečku Jinja sa totiž vytvára Biely Níl, ktorý pramení práve z Viktóriinho jazera. Tečie až do hlavného mesta Sudánu Khartoumu, kde sa zlieva s Modrým Nílom, ktorý pramení v jazere Tana v Etiópii. S dĺžkou 6650 kilometrov prislúcha rieke Níl titul najdlhšej rieky sveta.

Počas našich BUBO zájazdov v hlavnom meste Ugandy sme ubytovaní v Kampala Serena Hotel. Ide o päťhviezdiičkový luxus uprostred mesta obklopený upravenou 7-hektárovou záhradou s vodnými plochami.

Hotel ponúka rozsiahlu zbierku reštaurácií a barov, v ktorých máte možnosť ochutnať okrem medzinárodnej kuchyne aj tradičné ugandské lahôdky pod vedením šéfkuchára Eshtona. Dokonca až päť reštaurácii pod jeho vedením v tomto hoteli má významné ocenenia. Reštaurácia Pearl Of Africa and Champagne Bar je považovaná za najlepšiu ugandskú reštauráciu, dokonca je členom aj medzinárodnej gastronomickej spoločnosti Chaine Des Rotisseurs.