Kančípuram - najsvätejšie mesto juhu

Toto mesto ma nadchlo. Nie je to klasika pre bežného turistu. Skôr mesto pre tých, čo už Indiu poznajú a vedia čo-to o brahmánoch, kvalitnom sárí a chcú sa do Indie ponoriť hlbšie.  

Nie je to veľké mesto, na indické pomery je 235 000 obyvateľov nič. No je rozťahané a medzi Šivaistickou (na západe mesta) a Višnuistickou časťou (na východe mesta) musíte ísť rikšou, taxíkom či na motorke. Pešo je to priďaleko. A rátajte s pomalou premávkou a nákladiakmi na ceste.

Kanči = brahma a Puram = mesto. „My sme panditi“ hovorí tínedžer, ktorý mi vysvetľuje, že on po škole ešte študoval Mahabharatu, ale to popri klasickej škole to nešlo a teraz sa štúdiu svätých textov už tri roky venuje naplno a to 12 až 15 hodín denne. Pandit - to je ďalšie pomenovanie pre brahmana, najvyššiu kastu. „To je tradícia našej rodiny a je mojou povinnosťou sa jej držať“ pokračuje.

Odporučí mi tu istú reštauráciu ako majiteľ luxusného obchodu s hodvábnymi sárí. Volala sa hotel, ale žiadne ubytovanie tu nebolo. V Indii sa však najlepšie reštaurácie ktoréhokoľvek mesta často nachádzajú v hoteloch, preto je toto pomenovanie módne. To isté som našiel aj v centre Čennai aj Bangalúre, nielen tu, v malom meste. Tá reštaurácia bola otrasná. Neviem, či by ste sa v nej vy, čitatelia tohto blogu, najedli. No jedlo bolo vynikajúce. Iba to všetko vyzeralo... ako to povedať... z nevhodnosti priliehavejších výrazov napíšem, že špinavo a otrasne.

Keď som sa do Kančíporamu vrátil po niekoľkých rokoch, išiel som do reštauracie, kam chodievajú BUBO skupinky. To bola iná úroveň. Uvedomil som si, koľko „drobností“ máme na našich zájazdoch vychytaných. No som rád, že som to bol ja, kto Kančípuram dostal do našich itinerárov.

Do Kančípuramu nechoďte za luxusom. Oni ani nevedia, že ho neposkytujú. Celé mesto akoby žilo v inom, veľmi vzdialenom storočí. Do Kančípuramu sa chodí za mystikou a exotikou. A najmä vtedy, keď vás zaujíma elitný višnuizmus, čo je aj môj prípad. Najviac chrámov venovaných bohovi Višnuovi som našiel na (vtedy) najväčšom jazernom ostrove Madžuli v štáte Asam. Odvtedy sa už brehy rozdrobili do majestátnej Brahmaputry, no už to nie je najväčší riečny ostrov sveta. Ale aj tak tu višnuisti ostali.

Kančípuram je jedným zo siedmich top miest (tírtha) pre vyznávačov boha Višnua. V istej knihe som sa dočítal, že višnuizmus je vlastne úplne iným náboženstvom než šivaizmus a šaktizmus. Súborne sa to nazýva hinduizmus, ale iba omylom. Aspoň to tvrdia autori. Preto som najskôr šiel do „malého Kančí“ na východ mesta, do centra brahmanov, ktorí vzývajú boha Višnu.

V Kančípurame som opakovane zažil ohromné ceremónie, ktoré sú skvelým zážitkom. Polonahí brahmani sa tešia, že umrú a ukončia po miliónoch rokov kolobeh samsáry, teda neustáleho znovuzrodzovania sa. Títo brahmani chodia do Kančípuramu v presvedčení, že oni sú po miliónoch rokoch tými vyvolenými, ktorí kolobeh ukončia.

Ak sa vám podarí zúčastniť sa jednej ceremónie, ihneď pocítite to nasadenie. Ide tu totiž o život. No nie jeden život, tu ide o milióny reinkarnácii predchodcov a teraz je všetko v rukách tohoto človeka. Dokáže sa „premodliť“ do definitívneho konca?!

Podľa višnuistov je Kančípuram jedným zo siedmych brodov, teda takzvaných miest stretnutia. Na obrovskom indickom subkontinente 108 višnuistických chrámov a 15 z nich je v tomto malom meste. Už jeho názov hovorí o tom, že je to mesto brahmanov. Kančí, respektíve Ka, znamená v tamilskom jazyku brahman.

Chrám Varadharadža Perumal je v tomto prípade najdôležitejším. Vedanta Desika, uctievaný génius z 13. storočia, spomína festival v tomto chráme veršami: „Festival je jediným hlbokým zdrojom pre celý tento vesmír, je ako zrenička v oku Véd.“

V chráme Varadharadža Perumal zažívam festival a uzrel som viac - akoby sa mi otvorilo tretie oko. Verím, že tú unikátnosť vidieť v mojich fotografiách. Brahmani sú najvzdelanejšou časťou indickej populácie. Tu to však absolútne nevidieť.

Vyzlečú sa do pol pása, namaľujú si na tvár svoje znaky a vyrazia. Za zvuku trúb a bubnov nesú svojho svätého celým mestom od chrámu ku chrámu. Snažia sa vytvoriť energiu, ktorá zasiahne samotných bohov a rozvibruje základnú myšlienku hinduizmu - reinkarnáciu.

Dnes vidím, ako chcú brahmani zastaviť saṃsáru. Musím chodiť bosý, topánky nesmiem ani niesť v ruke. Musím byť oslobodený od zbytočných vecí. Nesmiem stáť v ceste energii, ktorú vytvárajú a to sa pri fotografovaní značne vylučuje. Preto sú tieto fotografie vzácne.

Podarilo sa mi zachytiť to, čo sa tam dialo? My sa o to snažíme v našich kostoloch, ale akosi z nich energia odchádza a silu nachádzam napríklad v Gruzínsku či afrických kostoloch. Tu v Kančípurame však ide doslova o život, o skončenie života, definitívny koniec a večnú spásu. Ide o veľmi, veľmi veľa, a preto je energia silná.

Vedľa mňa stojí brahman. Vrátil sa domov z USA, kde robil vysokopostaveného manažéra. Rozprával sa so mnou perfektnou angličtinou: „Vrátil som sa. Predsa len, tradícia rodiny nepustí. Ja si myslím, že je okej, keď fotíš, nie je to vôbec problém,“ odpovedal na moju otázku, či nerobím obrázky príliš okato. „Vieš, moja rodina je potomstvom Vedantu Desiku," vysvetľoval. To meno, ktoré som nikdy nepočul, si nechám od neho napísať. Neskôr zistím, že je to miestny Tomáš Akvinský, pre višnuistov extrémne dôležitý.

Raz mu jeho bohatí žiaci, ktorých jeho veľká chudoba zarmucovala, darovali ryžu, do ktorej primiešali zlaté mince. Žena Desiku ich pri varení našla a ukázala manželovi. „To sú iba červy,“ povedal, oddelil mince steblom trávy a bez toho, aby sa ich dotkol, vyhodil ich von pred dvere.

My v Európe poznáme Leonharda Eulera (vyslov Ojlera) a, hlavne, jeho „nevyriešiteľné matematické úlohy“, ktoré vytvoril v 18. storočí. Mnohí dlho hovorili o neriešiteľnosti tzv. rytierskeho prípadu. Vedanta Desika prezentoval riešenie problému rytierskeho turné elegantne (v básničkách) už 500 rokov pred Eulerom. Ako vzdelanec z Kančípuramu veľa cestoval, vždy peši.

Vedanta Desika bol veľký učiteľ - Maháčárja.

Okrem tisícov chrámov je Kančípuram známy tkaním najlepších sárí z jemného luxusného hodvábu. Tento skvostný materiál berú zo susediaceho štátu Karnataka, ktorý prezývajú „zelenou záhradou Indie“. Ale fabriky na výrobu a ohromná tradícia sú tu.

Obrovská rôznorodosť textúr, farieb a vzorov hodvábneho sárí Kanjivaram (Kandživaram) je neuveriteľná. Jednoduché sárí sa dá vyrobiť približne za 10 až 12 dní. Ozdobné však vyžadujú až 20 dní spracovania. Kandživaram sú na indické pomery drahé a môžu stáť medzi až  50 000 rupií. Ale nájdete aj kusy za 2000. Cena závisí od množstva zari (výšiviek) prepletených s jemným hodvábom. Čím viac zari votkáte, tým drahšie bude sárí.

Tieto sári nie sú také drahé ako Paithani z Aurangabádu - mesta, ktoré spomínam v súvislosti s jaskyňami Adžanta a Elora v inom blogu. Kančínapurské sárí je však vyhľadávané po celej Indii. Je to značka najvyššej kvality.

Viem, čo chcete povedať: Zvláštny nadpis. No manželstvo je niekedy boj. Strávim veľa času v obchode a dielni v Kančípurame a dostávam aj pozvanie na svadbu. Konkrétny chrám, 5.00h ráno a aj ku svadobnému stolu. Tu sa v dlhých rozhovoroch dozvedám, že aj keď je Kančípuram vyslovene hinduistické mesto, tak tu existuje aj budhistická tradícia. Podľa ľudovej legendy bol Bódhidharma, budhistický mních z prelomu 5. a 6. storočia, tretím synom pallavského kráľa a pochádzal práve z Kančípuramu. Sčítanejší si ho vybavia ako zakladateľa legendárneho kláštora Šaolin a jeho bojového umenia kung-fu. Keď sme pri lietajúcich pästiach, počuli ste už o kalaripayattu, najstaršom bojovom umení sveta? V blogoch nás, cestovateľov z BUBO, sa vždy dozviete veci, ktoré iní nevedia. Nepapágujeme, čo sa nosí, sme nadčasoví. Príjemné zmysluplné čítanie prajem.

Toto je najznámejšia prezývka mesta Kančípuram. Chrámy, ktoré sa tu nachádzajú, patria k tým najvýznamnejším v celej Indii. Navštívil som tucet miestnych chrámov a ukážem vám, ktoré sa mi najviac páčili.

Kailašanatar (Kailasanathar)

Najstarší zachovaný veľký chrám v Kančípurame. Postavila ho dynastia Pallava v 7.–8. storočí, pravdepodobne za vlády Narasimhavarmana II. (Rajasimha). Patrí medzi najstaršie chrámy Tamilnádu, ktoré sú celé postavené z kameňa. Má plastickú sochársku výzdobu Šivu v rôznych dynamických podobách. Predstavuje „čistú“ pallavskú architektúru pred neskoršou monumentalitou chrámov dynastie Čóla. Podľa tohoto chrámu bol vraj postavený Angkor Wat. Nafotil som ho cez deň aj osvetlený v noci. Tento pieskovcový experiment s tajnou únikovou chodbou slúžil panovníkom aj ako pevnosť pri obliehaní mesta.

Ekambarešvar (Ekambareswarar)

Zrejme najrozsiahlejší chrám v meste a opäť je venovaný bohovi Šivovi. Keď som tu bol prvýkrát, do chrámu som sa nedostal. No druhý raz som tu bol cez deň aj večer. Pred vstupom sa nachádza býk Nandi. Večer som nafotil nasvietenie gopuramy a ďalšie prvky. Priamo v chráme je zakázané fotiť. Nájdete svätý mangovník, ktorý chrám spája s legendou o bohyni Párvatí. Jej otec neprekypoval entuziazmom, že si chce vziať Šivu. No ona vytvorila lingam (mužský pohlavný úd symbolizujúci Šivu) z hliny a keď rieka išla lingam zničiť, objala ho. Ide o veľmi známu historku, ktorú nájdete vytesanú do kameňa na mnohých chrámoch.

Varadharadža Perumal (Varadharaja Perumal)

Tento chrám, ktorý volajú aj Zlatým chrámom, je položený vo východnej časti mesta. Venovaný je bohovi Višnuovi a postavila ho dynastia Čóla. Je známy sochou vzácneho dreveného boha Višnu. Atthi Varadhar je spiaci Višnu z dreva (banyan) ponorený pod vodou ktorý sa svetu ukáže iba raz za generáciu. Najbližšie v roku 2059.  Mnohé fotografie v tomto blogu sú z tohoto chrámu. Budova obsahuje 350 nápisov z rôznych dynastií a tak vieme vcelku presne, čo sa tu odohrávalo. Zaujímavé sú aj legendy. Pyšný Indra a jeho slon Airavata práve tu vykonali pokánie. Višnuisti tvrdia, že toto je najväčší chrám s najväčším gopuramom.

Kanakši Amman (Kamakshi Amman)

Ide o šaktistický chrám venovaný nie bohu, ale bohyni a kozmickej ženskej energii, bez ktorej by muži nič nedokázali. Šakti veci rozhýbe - porodí a potom už príde muž, ktorý ich roztancováva ďalej. No ženská energia je prvotná a v tomto chráme ide o meditujúcu Párvatí, čo je dosť nezvyčajné. Keď vojdete do chrámu, vpravo sa nachádzajú sochy nágov. Sú to hady, pri ktorých sa ženy modlia za to, aby si našli manžela. Ostatné tri chrámy sú známe aj ako Mumurtivasam, čiže kančípuramský príbytok trojice.

Kumara kottam

Tento chrám je venovaný bohovi vojny Murugamovi. Zúčastnil som sa expedície na festival Thaipusam, ktorý tomuto bohu vzdáva hold. Viac sa dozviete v mojom blogu o festivale bolesti. Chrám je postavený na hlavnej ulici Rāja. Nafotil som pre vás atmosféru, ktorá bola veľmi silná. Pávy („dopravný prostriedok“ Murugana!) lietajú v chráme vo veľkom počte. Tento chrám dopĺňa trojjedinosť o božského syna (syn Šivu a Párvatí). Zaujímavé je, že kňazmi sú do dnešných dní potomkovia Kačíjappara z 8. storočia, autora Skanda Purana.