Keď futbal bojuje proti občianskej vojne

Samuel Eto’o, Michael Essien, Emmanuel Adebayor, Yaya Toure, Didier Drogba... Toto je iba zopár mien futbalových hviezd z týchto končín sveta. Afrika vyprodukovala za poslednú dekádu mnoho excelentných futbalistov špičkového svetového formátu. Ako sa jej to podarilo? Kde sa vlastne títo hrdinovia vzali? Čo ich poháňa?... 

Keď som raz prechádzal zo Stredoafrickej republiky do Konga, splavoval som týždeň rieku Sanga v drevenom kanoe. Hľadal som tu nové kmene, očakával som, že ma znenazdajky prekvapí obraz nahých ´divochov´ pri rieke. Džungľa bola plná goríl, hadov, divokých a nebezpečných pralesných slonov. No aj v takejto odľahlej oblasti sa z džungle vynárali ľudia s mačetami, v rukách a v tričkách Manchester United a FC Chelsea. Neskôr som pochopil - tu je to niečo také, ako keď si u nás dáte parádny oblek... 

Oblasti, kde som bol, sú doslova odrezané od sveta. Žiadna cesta v našom ponímaní tu neexistuje, pešo sa ísť nedá. A predsa. Títo divosi, ďaleko od civilizácie, kde je pumpa či obchod vzdialený zopár dní na kanoe, milujú niečo také globálne ako futbal! Do roztrhania duše fandia klubom, v ktorých hrajú „ich“ ľudia, hviezdy z čierneho kontinentu. Deti sa tu celé dni naháňajú za provizórnymi loptami na smiešnych ihriskách, ich najväčšími hrdinami sú známi futbalisti hrajúci v najlepších európskych súťažiach. Nečudujem sa im, vidia v nich svetlý vzor, nádej, príklad zázraku, ktorý sa môže udiať v živote každého... 

video vyššie je zo severu Malawi

O tom, ako sa v Libérii stal prezidentom George Weah - futbalista, ktorý v roku 1995 získal Zlatú loptu pre najlepšieho hráča planéty, som už písal v rozsiahlom blogu – Pravda o Libérii. Chlapec zo slumu v Monrovii, ktorý si strednú školu dokončil až po štyridsiatke, to dotiahol vo svojom štáte na najvyššiu priečku. Toto by nedal ani Pelé... 

George Weah sa rozhodol priniesť do Libérie poriadok, prosperitu a hlavne mier. Krajina, neslávne známa krvavými diamantmi a ebolou, sa nachádza na chvoste rebríčku ´human development index´. Ten môj blog je dosť drsný, napokon, ako je drsná novodobá história Libérie. No je o tom, či futbalista zachráni krajinu rozvrátenú občianskou vojnou?... 

A tu je ďalší neuveriteľný futbalový príbeh. Presne 8. októbra 2005 sa hral v Omdurmane zápas medzi domácimi Sudáncami a „zlatou generáciou“ futbalistov z Pobrežia Slonoviny. Ja ten štadión poznám, je na druhej strane Nílu za mostom vpravo, ak idete z hlavného mesta Chartúmu. Volajú ho honosne - Červený hrad, aj keď je to iba taká polorozpadnutá barabizňa, ako napokon všetko v Sudáne. V tom zápase išlo naozaj o veľa - o to, kto sa dostane na svetový šampionát. Pre Pobrežie Slonoviny by to bolo po prvý raz. 

No išlo ešte aj o čosi oveľa dôležitejšie. Od roku 2002 bola v krajine občianska vojna - kresťanský juh držal prezident Laurent Gbagbo a moslimský sever mal pod kontrolou Guillaume Soro. Ľudia sa schovávali celé dni pod posteľou, von si vyšli iba zobrať jedlo. Bola to vojna, ktorá priniesla veľa-veľa mŕtvych. Futbalové družstvo Pobrežia Slonoviny, vedené legendárnym Didierom Drogbom, spájalo v jednom tíme rozvrátený národ... 

Pobrežie Slonoviny je francúzskou odpoveďou na bohatú a úspešnú britskú Ghanu - krajinu, s ktorou susedí. Kedysi nazývané aj krajiny zlata, dnes produkujú najviac čokoládových bôbov na svete. Pobrežie Slonoviny zodpovedá až za tridsať percent produkcie. „Môžem ochutnať trošku čerstvej čokolády?“ pýtam sa v okolí Man - ôsmeho najväčšieho mesta na juhozápade krajiny, kde nájdete naozaj rozsiahle plantáže.

No nikto nič nemá, oni bôby iba pestujú a vyvážajú, ale nenapadne ich vyrobiť si čokoládu, ktorú napríklad v Baracoa na Kube dostanete od domácich v guliach o veľkosti tenisovej loptičky. „My to iba pálime. Je z toho slušný alkohol,“ dostávam odpoveď. V novembri 2002 rebeli z MPCI držali Man vo svojich rukách, no teraz je mesto slobodné. 

Dnes sa v Sudáne hrá veľký zápas a Pobrežie Slonoviny musí vyhrať! O 2 400 kilometrov severnejšie sa hrá v Káhire zápas medzi Egyptom a hviezdnym Kamerunom, ktorý sa začal simultánne a až výsledok tohto zápasu rozhodne. Biele Pobrežie Slonoviny baletí a jednoznačne Sudán prekonáva. Ani sudánska penalta na záver nezmení nič na jednoznačnosti výsledku 1:3. 

Kapitán Didier Drogba však aj po víťazstve zostáva na ihrisku, okolo neho všetci hráči a počúvajú rádio. V Káhire sa ešte pred preplneným štadiónom dohráva. Je to 1:1 a v 94. minúte rozhodca nariaďuje penaltu proti Egyptu. Pobrežie je tým pádom vyradené. Aspoň tak to vyzerá... No Kamerunčan Pierre Wome triafa ľavú tyč a penaltu nepremieňa! Pobrežie Slonoviny po prvý raz v histórii postupuje na majstrovstvá sveta vo futbale... 

Nepreháňam, keď poviem, že tento zápas sledujú v 27-miliónovom štáte úplne všetci. „Každý dom, každý jeden človek bol šťastím bez seba!“ hovorí mi Yussuf, ktorý tu práve vtedy bol a jeho nerozlučný kamarát Girré iba prikyvuje. No to hlavné sa malo na štadióne Al-Merrikh ešte iba udiať. Zachytila to kamera v šatni, kde sa konala modlitba vedená Drogbom a potom slávny preslov k národu, ktorý mnohí považujú za zlom v občianskej vojne krajiny. 

„Muži a ženy Pobrežia Slonoviny!“ začal. „Od severu na juh, z centrálnej oblasti aj západu. Dnes sme dokázali, že všetci vieme spolunažívať a vieme spoločne hrať a bojovať za jeden cieľ. Sľubujeme, že oslava spojí našich ľudí – dnes vás prosíme na kolenách!“ A vtedy si všetci hráči v šatni spoločne kľaknú na kolená a znie hromadne: „Prepáč! Prepáč! Prepáč!“ 

„Africká krajina s takým obrovským bohatstvom nesmie upadnúť do vojny! Prosím, odložte svoje zbrane a choďte voliť! Všetko bude lepšie. Chceme sa teraz zabávať, tak prestaňte strieľať zo svojich zbraní!“ Futbalisti vstávajú a spievajú s nadšením, ako to dokážu iba Afričania. Zábava sa doma už začala...

Pred egyptskou ambasádou v Abidžane sa vtedy tancoval „hadík“, ľudia sa držali za plecia a vzdávali hold Egypťanom, ktorí zachránili zápas a dostali Pobrežie Slonoviny ďalej. „Pesničku ´Chceme sa teraz zabávať, tak prestaňte strieľať zo svojich zbraní!´ spievali všetci aj v Bouaké, v centre rebelov,“ hovorí mi zanietene Yussuf a po prvý raz ho vidím vášnivo rozhadzovať rukami. Yussuf má práve z Bouaké svoju ženu.

Drogbovo minútové videjko sa stalo doma hitom a do dnešných dní o ňom každý vie. Autobusy v Abidžane chodili vtedy s nápismi „Nech žije Didier!“ a „Drogba za prezidenta!“. V bývalom koloniálnom hlavnom meste Grand Bassam po ňom pomenovali pláž "Drogba Beach" a dostalo sa mu aj najväčšej pocty - pomenovali po ňom pivo! 

3. júla 2007 malo hrať Pobrežie Slonoviny doma zápas s Madagaskarom a Drogba do televízie vyhlásil, že sa nebude hrať, ako bolo plánované - v ekonomickom centre v Abidžane, ale v Bouaké (vyslov Boaké), ktoré bolo symbolom odporu. Doteraz sa nevie, či to mal Drogba skonzultované s vládou. 

Keď však vezmete do úvahy, že Drogba je pôvodom z juhu z Gbagbovej oblasti, o to viac bolo toto vyhlásenie silnejšie. Ľudia na severe doslova šaleli, tancovali na strechách áut, vojaci strieľali do vzduchu od nadšenia. Veď si predstavte, že 6. novembra 2004 vládne lietadlá Bouaké bombardovali.

Udalosť, ktorá sa vyšetruje do dnešných dní. Všetci vedeli, že rebelov podporuje francúzska vláda a Francúzi tu v Bouaké utŕžili najväčšie straty od samovražedného útoku na základňu Drakkar v Bejrúte v roku 1983. Na súde v Paríži bol v záležitosti Bouaké 17. marca 2020 vypočúvaný bieloruský pilot, veď dva suchoje-25 a päť migov-24 vedeli obsluhovať práve žoldnieri z bývalého východného blogu. 

No v deň veľkého zápasu na samotnom štadióne provládne a prorebelské skupiny akoby na bombardovanie zabudli. Spoločne spievali a povzbudzovali svoje mužstvo. Futbalisti s menom Touré sú zo severu a Drogba je z juhu, no všetci hrajú spoločne s jedným cieľom – vyhrať! 

„To nebolo iba o futbale, v ten deň nikto nepracoval, pilo sa pivo alebo šampanské, a aj tí, čo sa nedostali na štadión, oslavovali, všetci boli takí šťastní!“ hovorí Yussuf a mne pripadá, že tieto príbehy ovláda každý jeden v krajine - tak, ako my poznáme rozprávku o Červenej Čiapočke. Bola to jednoznačná výhra, no najväčšie oslavy sa začali, keď mesiáš – Drogba zavesil posledný gól na 5:0, v oranžovom drese obehol reklamu na Orange a bežal okolo preplneného štadióna s rozpaženými rukami. Kamera zabrala aj VIP sektor, kde politici v bielych košeliach spoločne oslavovali ako bratia, ktorí sa ľúbia. Krajina sa opäť spojila... 

Veci však v skutočnosti nie sú také jednoznačné ako na futbalovom štadióne. Občianska vojna pokračovala. O päť rokov Gbagbo neuznal svoju porážku v prezidentských voľbách, čo spôsobilo smrť tritisíc ľudí a v januári 2019 odsúdenie prezidenta na CC v Haagu za zločiny proti ľudskosti. 

Bouaké – dejisko spomínaného zápasu, 350 kilometrov severne od Abidžanu, je od ruky a zavíta sem minimum turistov. No mňa to mesto priťahovalo práve pre jeho pohnutú novodobú históriu. Do druhého najväčšieho mesta Pobrežia Slonoviny som putoval z druhého najväčšieho mesta Mali - Sikasso. Obidvom mestám sa turisti zatiaľ vyhýbajú.

Chrbticou Bouaké je bavlnársky priemysel, ale je známe aj kvalitnou remeselnou výrobou. Jednou z mojich záľub sú africké sochy a práve tu som zohnal zopár skutočných unikátov. Vidieť, že do mesta sa dlhodobo neinvestovalo. Bol som si pozrieť aj známy štadión, kde práve prebieha rekonštrukcia. Futbalový štadión sa nazýva aj „Štadión mieru“ a v roku 2023 sa tu má konať Africký pohár národov. Aká symbolika. Má tento Afrikou milovaný šport a jeho najväčší hrdinovia tú silu priniesť sem mier a jednotu?... 

Futbal je pre Afriku jednoznačne dobrou správou. Černosi sú atletickejší než zvyšok sveta, o tom niet pochýb. Sú rýchlejší, odolnejší, vyššie vyskočia. Taktika a technika možno zatiaľ tieto vrodené danosti nedobieha. No aj to sa bude meniť. Ak hrdinami mladých Afričanov nebudú hrdlorezi, ale futbalisti, nič zlé sa nestane, naopak.

Afrike dnes chýbajú ihriská a akákoľvek infraštruktúra. No zápal v srdci tu je silnejší ako kdekoľvek inde a aj neuveriteľne pozitívne vzory. Ponorte sa do fenoménu afrického futbalu a jeho neuveriteľných príbehov! Rozpovie vám o tomto kontinente viac ako akékoľvek múdre encyklopédie...