Kutaisi - prehliadka a tipy

Let z Viedne do Kutaisi je asi najpohodlnejšia alternatíva ako môžete začať vašu dovolenku v Gruzínsku. Spoločnosť Wizz Air síce od marca roku 2026 stiahne svoje služby z Viedne a linka bude zrejme presmerovaná cez iné miesto (dúfajme, že Bratislavu), ale do marca si určite nenechajte ujsť tento výhodný spoj.

Letisko Dávida Budovateľa v Kutaisi je nové letisko, o ktorého prestavbu sa postaral bývalý (dnes už uväznený) prezident Saakašvili v roku 2012, keď do mesta presunul „jurský“ parlament. V interiéri letiska nájdete zmenárne, banky, bankomaty, fantastické služby a rýchly servis pri prenájme áut.

Okrem toho spoločnosť Bolt, ktorá funguje aj u nás na Slovensku a v Čechách, tu funguje a je markantne lacnejšia ako v Batumi, ktoré čelí návalom turistov z celého Levantu a Anatólie. Letisko v Batumi je síce bližšie k centru (cca 15 minút), ale vďaka častým a dosť chaotickým zápcham vás to časovo vyjde rovnako (cca 35 – 40 minút) ako cesta z letiska v Kutaisi do centra, kde som zápchu našťastie nikdy nezažila.

Tbiliské letisko je úplne iná kapitola. V porovnaní s Batumi či Kutaisi ide o základňu pre klasické, nie nízkonákladové letecké spoločnosti. Momentálne sem lieta aj priamy spoj z Viedne, no touto alternatívou rozhodne neušetríte. Zatiaľ čo jednosmerný let do Kutaisi stojí podľa sezóny približne 40 – 80 eur, letenka do Tbilisi vás vyjde na 160 – 200 eur.

Samotné letisko navyše nepôsobí veľmi efektívne a nie je pripravené na väčšie návaly turistov – cestujúci sa často sťažujú na dlhé čakanie pri vyzdvihovaní batožiny alebo na hraničnej kontrole, kde sa tvoria dlhé rady.

Ak však preferujete tradičné letecké spoločnosti, priamy let do Tbilisi môže byť vhodnou voľbou najmä vtedy, ak plánujete navštíviť Kachetský región, Arménsko alebo Azerbajdžan. Naopak, ak je vaším cieľom Svaneti, Mestia, Kazbegi, Stepantsminda či iné prírodné oblasti, Tbilisi je z hľadiska vzdialenosti mimoriadne nepraktickým východiskovým bodom

Letisko, na ktorom pristáva vaše lietadlo spoločnosti Wizz Air, je nielen moderné a architektonicky pôsobivé, ale aj zaujímavé svojím názvom a príbehom, ktorý sa viaže k dejinám Gruzínska. Začnime teda panovníkom, po ktorom nesie svoje meno.

Daroval im pozemky a dal im možnosť usadiť sa, za čo žiadal, aby sa dali pokrstiť a pridali do jeho armády. Práve vďaka nim, ako aj jeho fascinujúcim vojenským stratégiám, sa mu podarilo zvíťaziť pri Didgori v roku 1121. Túto monumentálnu výhru Gruzínci oslavujú dodnes ako zázrak, keďže Dávidova malá armáda rozdrvila nesporne silnejšieho nepriateľa a znovu získala územia, ktoré stáročia sledovali iba z diaľky.

Práve preto si Saakašvili vybral Dávida ako menovca letiska v Kutaisi – jeho víťazstvo malo byť aj naďalej inšpiráciou pre nasledujúce generácie, ale aj pre vás, návštevníkov letiska, ktorí už pred príchodom budete vedieť, akú cennosť má jeho meno pre bežných Gruzíncov.

Letisko ako také je pôvodne staršie. Ešte počas socializmu bola na mieste dnešného komerčného letiska vybudovaná sovietska vojenská základňa zvolená vďaka strategickej polohe. Slúžila najmä leteckým jednotkám sovietskej armády – stíhačkám či bombardérom, ktoré mali kryť južnú hranicu ZSSR. Ako väčšina budov v Kutaisi, aj táto základňa bola neskôr opustená. Miesto chátralo po roku 1991 až do roku 2010, kedy ministerstvo hospodárstva odsúhlasilo revitalizáciu.

Ako som už spomínala, po rekonštrukcii bolo letisko znovuotvorené 27. septembra 2012 a slávnostne spustené s Wizz Air ako hlavným operátorom. Práve vďaka tomu sa mesto stalo low-cost strediskom pre tých, ktorí si radšej vyhradia financie na zážitky než na prepych. Lacné priame lety, lacné Bolt taxíky a vyhovujúca infraštruktúra pre masy turistov – inak povedané, raj pre lovcov zážitkov, ktorí či už začínajú na našom okruhu Gruzínskom, alebo si sami vytvorili itinerár.

Letisko je moderné a vďaka jeho menšej rozlohe je ideálnym miestom pre cestujúcich, ktorí sú neistí. Po prílete sa z lietadla k imigračnému oddeleniu prejdete po vlastných, iba necelých 100 metrov, pod vedením personálu.

Imigračné nie je našťastie niečo, čo by brzdilo vaše zážitky – do 20 minút máte celú záležitosť za sebou. Nie ste v Číne – nepýtajú sa vás na ubytovanie, adresu, telefónne číslo ani nič podobné. Ste ešte stále v Európe.

Hneď po imigračnom nájdete batožinovú sekciu a krásne moderné toalety, kde vám nič chýbať nebude. Predtým, ako vyjdete z východu pri arrivals, sa môže stať, že vás zastaví policajt a len vás poprosí, aby ste sa znovu preukázali pasom. Je to skôr pre vaše dobro, aby sa náhodou nestalo, že vám pas po ceste vypadol.

Zážitok z rýchlych samoobslužných kávovarov reťazca Smart, ktoré nájdete pri výstupe z arrivals, vám vedia pokaziť tradiční lokálni taxikári. Viem, takto si zarábajú na živobytie, ale už som mala niekoľko veľmi nepríjemných potýčok s už spomínanou taxi mafiou. Odporúčam preto mať už objednaný Bolt predtým, ako vyjdete z arrivals – budú dobiedzať a kričať po vás v šiestich jazykoch. Nenechajte sa oklamať – nie sú lacnejší a určite nie sú milší. Hlavne si nimi nenechajte pokaziť prvotný dojem o Gruzíncoch, ktorí sú báječní ľudia.

Kurz gruzínskej meny – lari – sa neustále mení a v krajine, kde viete zaplatiť kartou skoro úplne všade, neprivítajú nikde veľké stovkové bankovky, na ktorých je zobrazený Šota Rustaveli a operný dom v Tbilisi. Nie kvôli kurzu, ale kvôli častej neschopnosti udržať väčšie množstvo menších bankoviek je lepšie si rozmeniť peniažky priamo na námestí v Kutaisi. Aj tam si však treba vyslovene pýtať menšie bankovky ako stovky. A nezabudnite na pasy! Bez nich vám peniaze nerozmenia.

A pokiaľ nechcete platiť 10 eur za taxík do mesta, môžete ísť aj autobusmi, ktoré vás za pár drobných odvezú do centra Kutaisi.

Prehliadnuť región Imereti a vydať sa priamo do výšin gruzínskych hôr v regióne Svaneti je chyba. V nasledujúcich bodoch vám predstavím niekoľko miest, ktoré netreba obísť po prílete do nízkonákladovej mekky Gruzínska.

Môžete sa pridať k najscestovanejším Slovákom a navštíviť túto zaujímavú krajinu na zájazde Gruzínsko - cesta aj za vínom a ochutnať to najlepšie vínko, aké ste kedy mali. Ulovíte tak nielen zážitky, ale aj skvelé chute!

Mesto má – ako väčšina Gruzínska – bohaté dejiny. Oproti mestám ako Tbilisi sa však Kutaisi môže chváliť civilizáciou, ktorú dokonca spomínajú aj starovekí Gréci v podobe mesta Aia (Αἶα), kde vládol panovník Aietes. Možno vám je to meno povedomé – ak nie, nevadí.

Aietes bol vládcom Kolchidy, nie Ibérie (ako sa niekedy nesprávne uvádza). Ibéria pre Grékov znamenala „okraj“ či „koniec“ známeho sveta – a pri pohľade na neskutočne vysoké štíty Kaukazu si povedali niečo v zmysle: „Tak toto už je naozaj okraj. Koniec. Za takými špicákmi je určite už koniec sveta.“

A práve na tom „okraji“ jestvovalo kráľovstvo z legiend o Iásonovi a jeho Argonautoch. Pre Grékov boli Kolchíďania hotovou spásou – nik totiž neťažil a nevyrábal také nádherné zlaté šperky ako práve oni. Meď, železo či žlté zlato – mestské agory sa chválili jediným sladom starovekého sveta – medom, prekypovali zručnými otrokmi z horských oblastí a ženami so snehobielou pokožkou, akú mala istotne aj samotná Medea, ktorej socha dnes pyšne sleduje okolie na Európskom námestí v Batumi.

Po príchode do centra Kutaisi vás okamžite očarí Kolchidská fontána, na ktorej sú vystavené sochy v podobe kolchidskej keramiky. Málokto však vie, že na jej mieste kedysi stála masívna socha – najprv Lenina a neskôr rodáka s nie práve pozitívnou povesťou – Stalina. Obe boli po páde zväzu v roku 1991 odstránené a na ich mieste vznikla práve fontána, ktorá sa venuje pozitívnejším dejinám Gruzínska, na ktoré môžu byť domáci právom hrdí.

Po prechádzke námestím Dávida Budovateľa určite neprehliadnete ani budovu Starého divadla. Mohutná budova pomenovaná po Ladovi Meskhishvilim bola otvorená v roku 1928. Jeho meno bolo použité cielene – vďaka jeho hereckej a režisérskej kariére a legende, ktorou sa stal medzi gruzínskym ľudom. Neoklasicistická fasáda so stĺpmi a širokým schodiskom pôsobí ako chrám kultúry, no v jej vnútri diváka ohromia krištáľové lustre a zlaté ornamenty. Vďaka nim pripomína skôr palác než obyčajné divadlo.

Prvé desaťročia bolo divadlo využívané na predstavenia činohry, kde sa uvádzali domáci autori aj Shakespearove tragédie. Počas socializmu svoju funkciu stratilo – sála slúžila ako oficiálny priestor pre štátne oslavy, konferencie i festivaly. Po druhej svetovej vojne tu Komunistická strana organizovala aj vystúpenia zahraničných súborov, vďaka čomu sa v 60. rokoch divadlo dostalo do povedomia ako jedno z najvýznamnejších centier drámy v celom Gruzínsku.

Dnes je Meskhishviliho divadlo stále veľmi živým miestom kultúrneho života – rekonštrukcie a modernizovaný interiér naďalej lákajú mladých i starších bez rozdielu veku.

Ako sme si teda už objasnili, kultúrny život Kutaisčanom nikdy nechýbal. Jeho skutočný počiatok však nezačínal spomenutým divadlom, ale už v 19. storočí vďaka budove Starej opery, ktorá je na námestí dnes zahalená pod lešeniami. O tento skvost sa postarali miestni intelektuáli ako Akaki Tsereteli, ktorý stál pri zrode prvých vystúpení. Stavba bola postavená vďaka mecenášovi Stepanovi Kharazishvilimu už v roku 1880.

Táto pôvodná stavba však vyhorela a z námestia zmizla v 40. rokoch 20. storočia. Náhrada prišla, žiaľ, až o vyše dve desaťročia – aj vinou korupcie, ktorá zapísala krajinu v očiach ostatných republík zväzu ako „banánovú republiku“. Našťastie, nová budova divadla sa otvorila 27. decembra 1969 veľkolepým predstavením Paliašviliho diela Abesalom a Eteri.

Slávna opera, inšpirovaná legendou o princovi Abesalomovi, dievčine Eteri a závistlivom Murmanovi, ktorý ich svojou neresťou rozdelil dokonca aj po smrti, bola symbolickou voľbou – považovala sa za národný vrchol „hudobného romantizmu“. Motívy z tohto diela sa neskôr dostali aj do gruzínskej hymny.

Architekti pri návrhu stavby nevytlačili minulosť bokom, ako to bolo počas komunizmu bežné. Namiesto toho do nového divadla zakomponovali časť pôvodnej fasády na Rustaveliho ulici. Aj preto divadlo pôsobí, akoby nieslo vrstvy viacerých období naraz.

V roku 2010, počas Saakašviliho vlády, prešlo divadlo rozsiahlymi úpravami: modernizovali interiér, obnovili fasádu a strechu ozdobili trinástimi sochami od Giorgiho Kikvadzeho.

Samozrejme, námestie by nebolo uceleným prvkom mesta, keby v jeho srdci nebol aj park. Central Park, ako ho často označujú domáci, vznikol ešte v polovici 19. storočia za ruského cára ako promenáda pre šľachtu a úradníkov. Vzhľad mal podľa vzoru európskych mestských záhrad, ktoré mali signalizovať prichádzajúcim cestovateľom, diplomatom a kráľovským veľvyslancom modernitu a kultúrnosť aj odľahlejšej šľachty v cárskom Rusku.

Kutaiský bulvár, či dnešný centrálny park, nebol v časoch socializmu len miestom, kde sa mamičky prechádzali s deťmi a starí páni hrali backgammon. Bol to oficiálny salón mesta – priestor, kde sa muselo ukázať, že život v ZSSR má svoje rituály aj lesk. Na 1. mája tu duneli sprievody mladých kádrov, deti mávali papierovými vlajočkami, kapely hrali Internacionálu a z balkónov mestského výboru mávali súdruhovia.

Ešte pred dnešnou podobou parku stála na námestí do roku 1924 Katedrála sv. Alexandra Nevského. Dynamit ju zrovnal so zemou, aby na jej mieste mohol stáť Lenin, neskôr Stalin a dnes Kolchidska fontána. Sochy sa striedali, ideológia sa menila, ale priestor zostával scénou, na ktorej sa hrala tichá politická pieseň odrážajúca každý režim a dekádu mestských dejín.

Poslednou historickou zaujímavosťou je, že aj počas obdobia socializmu prežila staršia gruzínska tradícia: Gviriloba, mestský deň Kutaisi, kedy sa 2. mája predával harmanček na charitu a ľudia zaplnili bulvár hudbou a tancom. Oficiálne heslá, monumenty a pamätníky ako „Česť práce“ tvorili len kulisu – mesto si aj uprostred červených transparentov vedelo pripomenúť, že park bol postavený práve ich zásluhou, nie vďaka povoleniam či darom od Komunistickej strany.

Rekonštrukcia parku sa oficiálne začala ešte v roku 2022, ale odvtedy sa termín posúval až do júna 2025. Mestský fond rozvoja vypísal tender, ktorý vyhrala firma Dagi. Sľubovalo sa nové osvetlenie, lavičky, mediálne priestory, dokonca ružový háj – prosto bulvár ako z katalógu. Lenže realita vyzerala inak: namiesto ruží tam stáli bagre a najväčším pobúrením pre domácich sa stala kaviareň Savane, ktorú mesto rozobralo bez povolenia – čo vyvolalo menší škandál medzi patriotickými obyvateľmi.

Našťastie, pre vás, milí čitatelia, sa park len pred pár mesiacmi konečne otvoril. Je to nádherné miesto, ktoré bez rozdielu víta domácich i turistov s príjemnou atmosférou, vysokánskymi platanmi, fontánami a sochami moderných gruzínskych remeselníkov a umelcov.

Pozdĺž celého námestia nájdete množstvo kaviarní, ktoré ponúkajú sendviče aj fantastickú taliansku zmrzlinu. Nie ste v Ázii – ste v hornatom srdci Európy.

Obchod, predaj či kúpa sú priame synonymá s mestom Kutaisi. V stredoveku bolo Kutaisi pulzujúcim srdcom západného Gruzínska – mestom, kde sa miešali karavány, kupci a pútnici zo všetkých strán Kaukazu. Po prašných cestách z Trabzonu a Ani sem prichádzali kone naložené hodvábom, vínom, soľou a korením a rieka Rioni bola ich prirodzenou „diaľnicou“. Na trhoch sa vykrikovalo, vážilo, hádalo o lari a tetri.

Obchod bol v Kutaisi viac než len ekonomika, bol spôsobom života. Králi bohatli vďaka mestu z daní odvedených kupcami, mnísi viedli účtovné knihy a remeselníci zo svojich dielní posielali tovar až do byzantských prístavov Konštantínopolu.

Za vlády Dávida Budovateľa tu fungoval kráľovský obchodný dvor, a.k.a. karavanseraj, kde sa vyberalo clo a kontroloval tovar a jeho kvalita. Hodváb z Arménska, med z Imereti, byzantské mince – všetko sa miešalo na kutaiskom trhu, kde sa vraj dalo kúpiť všetko, od sviečok po otroka.

Áno, aj to bola súčasť dejín mesta. V časoch tureckých a mongolských vpádov sa z Kutaisi stal uzol temného obchodu so zbraňami a ľuďmi, miesto, kde sa sloboda dala vymeniť za pár kusov striebra, medi či pár oviec.

Keď sa krajina spamätala a kráľovstvá sa znova zjednocovali, Kutaisi sa zmenilo na mesto cechov. Kováči, krajčíri, garbiari, hrnčiari – každý mal svoj stánok, svoju hrdosť a svoje ceny. Bazár sa stal srdcom mesta, miestom, kde sa vymieňali nielen peniaze, ale aj nápady, dohody či klebety. Ruské rozšírenie moci na Kaukaze na začiatku 19. storočia (1801 v Kartli-Kacheti, 1810 v Imereti) pridalo do mesta aj poštu a banky, ktoré zväčša vlastnila a spravovala jedna z najstarších židovských komunít v krajine. V 19. storočí sa Kutaisi otvorilo svetu – vlaky začali privážať tovar z Poti a Batumi, mestské burzy obchodovali s drevom, tabakom a mangánom a obchodníci s cigármi sa stali miestnou elitou.

Počas socializmu sa všetko prevrátilo naruby a stály krik obchodníkov v stovkách jazykov nahradil tichý šepot v ruštine a gruzínčine. V krajine v roku 1921 zmizla možnosť súkromného vlastníctva, všetko, čo predtým patrilo celé generácie tým istým obchodníckym rodom, prešlo pod „patronát“ štátu. Organický trh nahradil päťročný plán. Kutaisi sa z mesta kupcov premenilo na mesto tovární – vznikol automobilový gigant KAZ, závody na spracovanie feromangánu/mangánu, tabaku, citrusových plodov či čaju.

Oficiálne bolo všetko ružové, neoficiálne sa však kupci presunuli do tieňa. Práve v tomto období sa vyprofiloval Zelený bazár, ktorý sa stal živým srdcom „šedej ekonomiky“.

V inom slova zmysle vzniklo miesto, kde sa dalo kúpiť všetko – aj to, čo oficiálne „nebolo“. Syr, víno, cigarety, benzín, súčiastky a informácie. Za pultmi sedeli ženy, ktoré poznali každého straníka, a v zatuchnutých uličkách žilo temné podbruško krajiny – kutaiská mafia. Rodinné klany, ktoré držali pod palcom zásobovanie, výmenu tovaru aj hrobové ticho medzi majiteľmi stánkov.

Ako to je so zeleným bazárom dnes?

Zelený bazár si dodnes ponechal svoju „šedú“ stránku a je živou historickou spomienkou na ťažké časy počas socializmu, keď ľudia museli improvizovať, aby prežili. Oficiálne sa mesto mení na moderné a ekologické – sľubuje sa nový vodovod, čisté ulice a úradné slogany o udržateľnosti na každom kroku.

V realite však stále dýcha zápachom rieky Rioni, navlhnutými popraskanými budovami a čelí záplave plastových obalov, ktoré sa zachytávajú o ploty po celom meste. Čínska rozvojová banka síce pomohla k nepretržitému prístupu k vode z kohútika, ale z kanalizácie sa stále šíri zápach priemyslu. Strana Gruzínsky sen sa tvári, že všetko je pod kontrolou, no veľmi dobre vie, že Kutaisi stojí na dvoch nohách – jednej oficiálnej a na druhej, ktorá fičí na starom, dobrom šedom spektre.

Dnešný Zelený bazár je srdce mesta, ktoré stále bije mimo zákonníka či hygienických noriem. Staré dámy veľmi pokročilého veku, zahalené čiernymi šatkami, predávajú syr, mäso či domáce víno, pričom každá má svoju sieť kontaktov, ktorú by jej závidel snáď aj samotný minister vnútra.

Niektoré komodity na predaj sú „oficiálne“ uvedené, iné len „na oko“ – všetci vedia, že ekonomika mesta beží bez povolení od jediného úradu. Vláda o tom vie, len sa tvári, že to nevidí, pretože bez šedého trhu by mnohé z týchto predavačiek žili na ulici a žobrali by aj o to málo, čo si môžu pokojne zarobiť na bazároch nelegálne. Je to len jedna z mnohých tragédií v regióne, ktorá pretrváva najmä vďaka nezamestnanosti. Tá prekračuje tridsať percent a stoeurové dôchodky nepomôžu ani tým najšetrnejším rodinám. Šedý trh je preto poslednou poistkou proti biede pre mnohých, ktorí sú od predaja závislí.

Ako vznikla kúpeľná tradícia?

Mapa regiónu Imereti vás už na prvý pohľad zaujme obrovským množstvom riek, prameňov a jazier. Voda tu nie je len kulisou, ale hlavným hrdinom. Rieka Rioni sa vinie mestom ako mohutný had, na každom kroku vyvierajú tisíce prameňov, ktoré miestni oddávna využívajú. Pri meste Vani dodnes buble Dikhashkho a voľne prístupné sírové jazierka na brehu riečky Sulori lákajú domácich na kúpanie pod holým nebom – tak, ako sa zrejme kúpavali aj ich helenizovaní predkovia pod krídlami kolchidských kráľov.

Po rozpade Kolchidy sa celá oblasť dostala do sféry vplyvu Rímskej ríše a neskôr byzantskej Laziky. Práve vtedy sa začal využívať technologický zázrak svojej doby – hypokaust, systém podlahového vykurovania v kúpeľoch. Rímsko-kaukazské kúpele poznáme napríklad z Dzalisi, kde sa zachovali mozaiky a podlahy vyhrievané horúcimi prameňmi.

Kutaisi bolo v tom období regionálnym centrom, západnou bránou krajiny. Mnohí historici sa domnievajú, že aj tu stáli kúpele, v ktorých sa stretávali obchodníci z celého známeho sveta.

V stredoveku sa kúpele stali neoddeliteľnou súčasťou mestského života. Po oslobodení od Osmanov v roku 1770 nastalo obdobie stavebného rozkvetu v okolí dnešného centra. A ak viete aspoň niečo o Osmanoch, určite tušíte, že boli posadnutí čistotou – aj vďaka svojmu moslimskému vierovyznaniu. Žiaľ, nezachovali sa žiadne presné záznamy o tom, kde stáli ich kúpeľné domy.

Ak však pretočíme ručičky hodín o niekoľko desaťročí dopredu, zistíme, že v roku 1922 vznikol kúpeľný dom práve pri dnešnom Bielom moste – ten je už lepšie zdokumentovaný.

Kúpeľná kultúra v meste však nebola len o teplej vode a odpočinku. Židovská štvrť v Kutaisi – jedna z najživších komunít v Gruzínsku – mala pri synagóge rituálny kúpeľ priamo v areáli na Gaponovovej ulici. Po modlitbách sa tu veriaci mohli nielen obohatiť o múdrosti z Tóry, ale aj rituálne očistiť v tzv. mikve. Tento priestor bol ukrytý v tichom zákutí jednej z troch miestnych synagóg.

Ako to vyzerá dnes?

Ak sa z centra Kutaisi vyberiete do kopcov regiónu Imereti, narazíte na dvojicu miest, ktoré dopĺňajú mozaiku predsovietskej kúpeľnej tradície: Sairme a Sulori. Sulori, ležiace neďaleko mesta Vani, je známe svojou pramenitou liečivou vodou s teplotou okolo 38 °C a skromným, no funkčným kúpeľným zázemím. Miestni sem chodia pravidelne, no turisti o tomto skvoste našťastie takmer netušia – čo sa dá naplno využiť.

Cesta z Kutaisi trvá sotva hodinu. Maršrutka do Vani stojí približne 5 lari a taxík z mesta k prameňom ďalších 10 lari. Po niekoľkých kilometroch dorazíte do údolia, kde sa nad riekou vznáša para a vzduch má jemný sírový nádych. Voda s teplotou 38 °C údajne „lieči“ nervy, kĺby aj náladu po lete strávenom v nízkonákladovej leteckej spoločnosti Wizz Air. Vstup do verejného kúpeľa stojí okolo 10 lari, súkromná vaňa približne 25 lari a masáž či procedúra v miestnej poliklinike ďalších 15–20 lari. Celý výlet vás tak vyjde na menej než 20 eur.

Ďalším mestom s bohatou kúpeľnou tradíciou je Tskaltubo. Už v 19. storočí sa o ňom zmieňovali cestovatelia – po roku 1815 minerálne vody opisuje Klaproth a v roku 1913 sa uskutočnila prvá systematická chemická analýza, ktorá potvrdila ich výnimočnosť. Na rozdiel od Sairme a Sulori je Tskaltubo vzdialené len necelých 20 minút jazdy taxíkom za 5–10 lari.

Miesto kedysi nebolo len kúpeľným mestom – bolo laboratóriom zdravia pre pacientov z celého Sovietskeho zväzu. Liečilo sa tu „elektrošokovou terapiou“, „kolonickou hydroliečbou“ aj „ultrazvukovou laserovou terapiou“, ktoré však nie vždy prinášali pacientom skutočnú úľavu.

Od päťdesiatych do osemdesiatych rokov sem denne prichádzali až štyri vlaky z Moskvy, Kyjeva a Minska. Mesto praskalo vo švíkoch pri slogane: „Prišli na vozíčkoch, odišli po vlastných.“ Vlaky boli plné kádrov v klobúkoch, žien v šatkách, úradníkov so zdravotnými poukazmi, ale aj politických väzňov z radov inteligencie, ktorých tu trýznili, aby sa priznali k činom, o ktorých nikdy nepočuli.

Kúpeľné mesto bolo vybudované v prstencovom tvare okolo centrálneho parku s horúcimi prameňmi a deviatimi kúpeľnými ústavmi. Po jeho obvode fungovalo devätnásť až dvadsaťdva sanatórií s takmer šesťtisíc lôžkami. A teraz ste na rade vy – nasaďte si klobúky, pretože ročne sa tu vystriedalo viac než 125-tisíc návštevníkov.

Každé sanatórium malo vlastné pravidlá pre pacientov, ktorí si zvolili jeho služby v nádeji na uzdravenie. Pramenitá voda, vďaka ktorej sa tu liečilo, mala teplotu 33–35 °C a bola mierne rádioaktívna. Na prvý pohľad to možno odrádzalo, no voda bola bohatá na vápnik a liečila všetko – od artritídy a reumy až po nervové zrútenia a srdcové neurózy. Každý kúpeľ disponoval desiatkami kabín, bazénov a hydromasážnych stanovísk, ktoré denne obslúžili tisíce pacientov.

Nad celým kúpeľným komplexom bdel slávny Hydrominerálny ústav, ktorý sledoval chemické zloženie prameňov. Vedci z celého zväzu tu denne merali obsah radónu, vápnika, horčíka, hydrogénuhličitanov či síry – všetko muselo byť „v norme“ podľa moskovských predpisov. Každé ráno pred otvorením kúpeľov technici odoberali vzorky vody z hlavných vrtov vedúcich z jaskynných puklín vzdialených dva až tri kilometre od mesta. Zaznamenávali teplotu, mineralizáciu i rádioaktivitu. Ak voda nespĺňala bezpečnostné parametre, kúpele sa okamžite uzavreli.

Okrem laboratória tu sídlila aj medicínska centrála, kde desiatky lekárov denne vyhodnocovali stovky pacientov. Každý návštevník mal vlastnú kartotéku – zapisoval sa mu tlak, pulz, diagnóza aj odporúčané dávkovanie vody. Niektoré procedúry trvali presne dvanásť minút, iné len sedem. Nad každou kabínkou visela tabuľka s odporúčanou teplotou a dĺžkou pobytu.

Ústav mal aj výskumnú sekciu, ktorá porovnávala účinky tskaltubskej vody s inými kúpeľmi v Sovietskom zväze – najmä s Piatigorskom, Soči a Jaltou. V dobových správach sa Tskaltubo spomína ako „najefektívnejšie radónové kúpele ZSSR“, pričom jeho výsledky sa citovali na vedeckých konferenciách v Moskve a Leningrade.

No sláva netrvá večne. Keď sa ZSSR rozpadol, dotácie vyschli, vlaky prestali jazdiť a recepcie stíchli. Do prázdnych budov namiesto vyfintených pacientov prišli zúbožení Gruzínci z Abcházska, vyhnaní zo svojej domoviny. V katastrofálnych deväťdesiatych rokoch, počas vlády prezidenta Ševarnadzeho, zaplavilo kedysi mekku termálnej starostlivosti takmer 9 000 utečencov. Mramorové schodiská sa zmenili na schody panelových kuchýň, kúpeľné izby na detské spálne. Nábytok a výzdoba zmizli, stropy popraskali, z fontán vyrástli figovníky. Väčšina sanatórií celé desaťročia chátrala.

Po slávnej minulosti by človek očakával, že sa štát postará o obnovu tohto výnimočného miesta a opäť z neho spraví magnet pre turistov smerujúcich do Gruzínska. Hoci Tskaltubo už navštívili milióny cestovateľov, stále si uchováva atmosféru skrytého klenotu – a pritom sa nachádza len 25 minút od Kutaisi.

Skutočná rekonštrukcia sa začala po roku 2022, keď sa 14 sanatórií predalo v aukcii súkromným investorom v rámci ambiciózneho projektu „Nový život pre Tskaltubo“. Odvtedy sa mesto pomaly prebúdzalo k novému životu.

Dnes si tu môžete kúpiť aj celodenný lístok do kúpeľného domu č. 6, kde sa podľa legendy trikrát okúpal aj samotný J. V. Stalin, rodák z neďalekého Gori. Je to síce len legenda – podobne ako „Kleopatrine kúpele“ v tureckom Pamukkale – no legenda, ktorá zaručene zvyšuje záujem aj ceny.

Za kompletný balíček procedúr pre dve osoby tu zaplatíte približne 400 lari. Ak však chcete ušetriť, oplatia sa individuálne procedúry, ktoré si môžete vybrať priamo na mieste – ich ceny začínajú už od 15 lari.

Kedysi sväté mesto kolchidského kráľovstva, neskôr ticho zapadnutá dedina. Až kým ju 20. storočie nevytiahlo z prachu ako archeologickú mekku. Práve v ospalej oblasti Imeretského regiónu sa počas kolchidského kráľovstva nachádzalo posvätné mesto známe ako Aiá.

Staroveké mesto lákalo pútnikov, ale aj bájnych hrdinov ako Iásona s jeho vernými Argonautmi, ktorí od Kolchíďanov podľa legendy ukradli zlaté rúno. Kráľovstvu v tom čase vládol múdry, no krutý kráľ Aietés, po ktorom bolo mesto pomenované. Ako to však často býva, za legendami sa skrývajú aj reálne príbehy, ktorými si starovekí cestovatelia odovzdávali dôležité informácie o „susedoch“.

Ani Aiá, ani zlaté rúno neboli úplne v súlade s realitou, no zrnko pravdy v ich opisoch veru bolo. Mesto bolo skutočnou kráľovskou veľmocou regiónu. Kolchíďania kontrolovali obchodné cesty z Kaukazu k Čiernemu moru, čím sa preslávili v kruhoch gréckych obchodníkov.

Tvrdenie potvrdili archeológovia vo Vani, keď objavili vrstvy chrámov, dielní a hrobiek s neuveriteľným bohatstvom – zlaté masky, strieborné poháre, bronzové zbrane – všetko pochované spolu s tými, ktorí vládli a obetovali bohom svoju úrodu či otrokov. Mesto stálo na strategickom kopci nad riekou Rioni, kade denne prechádzali tisíce lodí patriacich obchodníkom z celého známeho sveta.

Zlaté rúno je však úplne iný príbeh – žiadne jediné rúno totiž neexistovalo, bolo ich tisíce. Už počas výskumu kolchidskej kultúry (nie kráľovstva, približne 4000 p. n. l.) sa archeológovia stretávali so šperkami, ktoré Kolchíďania vyrábali z nádherného 24-karátového zlata.

Pre Grékov bol tento úspech záhadou, ktorú si vysvetlili prostredníctvom legendy o zlatom rúne. V skutočnosti však išlo o prácu špecializovaných remeselníkov, ktorí ovládali techniku tzv. „rúnovania“ zlata – a tú niektorí z nich praktizujú dodnes. Samotný proces sa počas tisícročí takmer nezmenil, a preto sa naň pozrime bližšie – ako na dôkaz zručnosti tejto dávno zabudnutej kultúry.

Kaukazské pohorie sa vyznačuje prudkými riekami, ktoré napĺňajú potoky a pramene stekajúce z veľkých výšok. Tieto vody odnášajú sedimenty do nížin oblasti Imereti, kde si pastieri časom všimli, že sa v nich niečo krásne blyští.

Postupne prišli na spôsob, ako zlato získať – pomocou vlny svojich stád. Ovečka sa obetovala bohyni lesa Dali a jej rúno sa položilo do tichej zátoky tak, aby cez jeho vlákna pretekal prúd vody. Jemné vlásky zachytávali ťažké sedimenty, najmä vulkanický piesok a zlato. Po čase sa rúno vytiahlo a ak bol pastier bohatý, mohol ho po vysušení spáliť a získať tak čisté zlato. Ak nie, musel rúno trpezlivo vysušiť, vytriasť a vyryžovať – tak ako sa to robí dodnes. Takto získané zlato sa potom predávalo panovníkom, ktorí vďaka šikovným remeselníkom vyrábali nádherné šperky.

Dnes sa z Aiie zachovali už len zvyšky chrámových podstavcov a tehál. Tradícia „rúnovania“ zlata postupne zanikla a prežila iba ako spomienka z 90. rokov, keď sa do tohto remesla zapojili obyvatelia regiónu Svaneti, aby prežili ťažké roky pod mafiánskym režimom prezidenta Ševarnadzeho.

Chrám, ktorý podľa legendy navštívil aj Iáson počas rímskej okupácie, vyhorel a zrútil sa, no zanechal po sebe poklady – zlaté masky, náhrdelníky a bronzové obetné misy – ktoré po tisícročiach opäť zažiarili v roku 1985, po rokoch tvrdej práce akademika Otariho Lordkipanidzeho. Ten bol archeológom, ktorý venoval celý svoj život výskumu jednej starovekej civilizácie – Kolchídie.

Prvé výstavy sa konali v malých, skromných priestoroch, ale zbierka rástla rýchlejšie než budova. Do pár rokov múzeum ukrývalo viac ako 4000 artefaktov, z ktorých tie najvzácnejšie skončili v špeciálnom Gold Funde, ktorý otvorili v roku 1987. Predmety, ktoré tam boli, by mohli konkurovať Tróji, a to doslova, pretože archeológovia začali prirovnávať Vani k „gruzínskej Mykéne“.

Jedným z menej známych faktov je, že múzeum bolo celé desaťročia nefunkčné – od 90. rokov trpelo vlhkosťou – steny zatekali a exponáty sa museli sťahovať do depozitov v Tbilisi. Niektoré sa „stratili“, iné zničila pleseň.

Po roku 2003, keď sa v Gruzínsku odohrala Ružová revolúcia, prišiel na rad záujem právnika a prozápadne orientovaného Micheila Saakašviliho, inak známemu opozícii ako „mazlíček amerického prezidenta Georgea Busha“. Tento politický dramaturg – ako ho rada označujem – dbal na to, aby jeho rodná zem dokázala Západu, že smeruje k modernite, ale zároveň si váži svoje dejiny.

Vani sa stalo akýmsi symbolom – dôkazom, že Gruzínsko nie je len kaukazská banánová republika, ale jeden z najstarších národov na svete, starší ako mocný a slávny Rím. Samotný prezident tlačil na revitalizáciu múzea, ktorá sa začala ako súčasť širšieho programu kultúrnych investícií, do ktorého spadala aj obnova Kutaisi, Tbilisi či Batumi. Vani malo byť modelom, ako sa najskorumpovanejší región dokáže premeniť na moderné kultúrne centrum európskeho štandardu.

Celkový rozpočet projektu presiahol 14,6 milióna lari a bol financovaný vládou v spolupráci so Svetovou bankou (World Bank). Cesty, mosty, infraštruktúra, nové expozície – všetko sa robilo naraz, vďaka čomu Gruzínci začali žartovať, že čoskoro budú jesť, piť a kúpať sa v asfalte. Skutočne, azda prvýkrát v moderných dejinách krajiny nešlo len o okrasnú fasádu či prázdne sľuby – do projektu sa zapojili architekti Ellis Williams Architects z Londýna spolu s gruzínskym architektom Zazom Iashvilim. Ich cieľom nebolo vytvoriť len budovu, ale mekku pre archeológiu, kde sa každý návštevník, vedec či archeológ bude cítiť ako v nebi.

Nová budova vyrástla vedľa pôvodnej ako jej moderný dvojník. Je trojposchodová, presklená, s otvorenými chodbami, ktoré vedú pohľad návštevníka priamo na vykopávky starovekého chrámu. Architekti chceli, aby návštevník cítil prepojenie múzea s okolitou prírodou – presvetlené steny, výhľady na pahorky Imereti, šum rieky Rioni v diaľke. Všetko v súlade so Saakašviliho dramatickými gestami a ambicióznou víziou.

Celý areál má dnes takmer 1600 m², z čoho polovicu zaberajú výstavné priestory, ktoré naozaj stoja za to. Zvyšok budovy, neprístupný verejnosti, tvoria laboratóriá, reštaurátorské dielne, knižnica a mediatéka. Kaviareň a menšia konferenčná sála sú funkčné len počas väčších konferencií archeológov. Prvé, čo vás osloví, sú masívne okná, z ktorých je výhľad na výkopové jamy, ktoré archeológovia stále skúmajú.

Dizajn vychádza z princípu „light to shadow“ – teda kontrastu svetla a tmy. Exponáty žiaria v polotieni, kým chodby sú zaplavené denným svetlom. Tento efekt symbolizuje archeologické objavy – z tmy a hĺbky zeme na povrch, kde po stáročiach opäť uzreli svetlo sveta. Typicky poetické – Gruzínci sú fakt národ ako žiaden iný.

Rekonštrukcia sa začala v roku 2010 ako skromná modernizácia, no postupne sa rozrástla do desaťročného projektu, ktorý zahŕňal aj cesty, mosty, parkoviská, verejné osvetlenie a celkové urbanistické prepojenie areálu s mestom Vani. Budova bola oficiálne dokončená v roku 2020, počas pandémie. Hoci sa slávnostné otvorenie oneskorilo, po otvorení návštevnosť narástla o 518 %.

Predtým prichádzalo len pár tisíc návštevníkov ročne – dnes sa čísla pohybujú okolo 25 000 – 30 000, čo je pre Imereti ohromne dobrá správa. Miestni tvrdia, že Vani po rokoch konečne ožilo, a keď sa v roku 2021 otvorila nová prístupová cesta z Kutaisi, cesta trvá z centra len 40 minút a ľudí stále pribúda.

Múzeum tvorí desať sál, zoradených podľa štyroch fáz osídlenia – od 8. storočia p. n. l. po 1. storočie p. n. l. Výstava predstavuje zlaté masky a šperky v polotieni, keramiku a mince v presklených vitrínach, modely dávnych chrámov a ambientné svetlo, ktoré pripomína ohňom osvetlené rituály starovekej Aiá.

Najväčší magnet je, samozrejme, Gold Fund (Fond zlata) – miestnosť, kde sú uložené predmety, ktoré prežili tri tisícročia v hroboch kráľov a kňazov Kolchidy. Keď som to videla na vlastné oči aj mne padla sánka a tisli sa slzy do očí. Možno teraz trochu preháňam, ale naozaj to človeku vyrazí dych.

Poďme sa pozrieť na ceny vstupného. Dospelí platia 3 lari, študenti 1,5 lari, a ak chcete prehliadku so sprievodcom, bude vás to stáť 10 lari. Prehliadku budete mať buď po rusky, alebo po anglicky. Múzeum je otvorené je od utorka do nedele, v časoch od 11:00 do 16:00. V pondelky sú všetky múzeá v krajine uzavreté. Z Kutaisi sa tu dostanete cez mesto Baghdati – je to necelých 40 km, čiže asi hodina jazdy s krásnymi výhľadmi na zelenú krajinu.

Dnes je múzeum tichou spomienkou na boom, ktorý zažilo po otvorení. Aj keď je návštevnosť vysoká, väčšinou ide o domácich alebo školské skupiny, ktoré o tomto skvoste vedia. My, turisti či lovci zážitkov, o tomto mieste často nevieme. Ale vy, čitatelia môjho blogu, to už viete! Ak vás zaujímajú dejiny alebo si chcete spestriť program, určite túto pamiatku navštívte. Stojí to za to!

Ak som vás doteraz nepresvedčila, že región Imereti je podceňovaný a hodný vášho času, pokúsim sa tak urobiť teraz. Budem hovoriť o jaskyniach. Pod celým regiónom sa totiž rozprestiera kriedové more skamenené do vápenca, ktoré tu leží už 90 miliónov rokov – z vrstiev schránok, koralov a mušlí vznikol kras, ktorý dnes praská, „dýcha“ a stále sa hýbe. Aj na budovách v Kutaisi preto zbadáte praskliny.

Zem sa tu každoročne zdvihne o dva milimetre, voda prúdi v neviditeľných riečnych žilách a neúnavne vyhlodáva nové dutiny, ktoré čakajú na objav. Len v samotnom imeretskom regióne je viac než 400 z približne 1200 gruzínskych jaskýň. Najväčšia sranda? Štyridsať percent má aktívne podzemné vodné rieky, vodopády a jazerá.

Najznámejšou z týchto podzemných „katedrál“ je Prometeova jaskyňa. Bola objavená ešte v osemdesiatych rokoch, no do povedomia sa dostala až v roku 2011. Pod vedením nikoho iného ako Saakašviliho bola zrenovovaná a otvorená ako symbol modernej gruzínskej turistiky. Nachádza sa pri dedine Kumistavi, sotva dvadsať kilometrov od Kutaisi.

Na prvý pohľad pôsobí ako bežná atrakcia. Po príchode na menšie parkovisko vás privítajú stánky, ktoré hrdo predávajú ponožky so Stalinovou tvárou, výkriky starších dám, ktoré predávajú šťavu z granátových jabĺk, a moderná budova, kde si viete kúpiť vstupenky.

Celý zážitok vás bude stáť dvadsaťpäť lari na osobu. Nezabudnite si však vypýtať aj odvoz loďkou po podzemnej rieke za ďalších pätnásť lari – naozaj sa to oplatí. Ale pozor: ak prší a hladina vody sa v jaskyni zdvihne, atrakcia nie je dostupná.

Z celkových jedenástich kilometrov, ktoré boli preskúmané vedcami počas socializmu, je dnes prístupná „len“ časť dlhá približne 1,4 km. No aj tá vám vyrazí dych. Po zakúpení lístkov prejdite na pravú stranu od kancelárie – tam vás o chvíľu vpustí dovnútra postaršia pani. Skúste predbehnúť väčšie turistické skupiny, ale po jej krátkom príhovore si dajte odstup, aby ste si počas sviežej 45-minútovej prehliadky stihli urobiť dobré fotky.

Predtým, než začnete uvažovať, či má jej názov čosi spoločné s bájnym Prométeom, prezradím vám, že nemá. A ešte je tu malý bonus – bájny hrdina nie je v Gruzínsku pôvodne známy ako Prométeus, ale ako Amirani. Toho podľa legendy boh potrestal uväznením v jaskyni na hore Kazbeg.

Počas štandardnej prehliadky Prometeovej jaskyne uvidíte šesť hlavných sál, ktoré tvoria celú trasu: Sieň Argonautov, Sieň Kolchidy, Korálová sieň, Sieň lásky, ďalej Prometeova sieň s najväčším priestorom v jaskyni (vyše 20 m na výšku, s malým jazerom uprostred) a na záver Hudobná sieň so svetelnou šou na podklad klasickej hudby.

Katedrála Bagrati

Kláštorných pevností je v okolí Kutaisi mnoho, ale ak zodvihnete zrak z ktorejkoľvek ulice v starom meste, v diaľke sa bude nad vami pýšiť katedrála, ktorú dal postaviť nik iný ako legendárny panovník Bagrát III.

Bagrát III. vstúpil do dejín v čase, keď Sakartvelo (dnešné Gruzínsko) ešte nebolo kráľovstvom v pravom slova zmysle, ale skôr mozaikou kniežatstiev, ktoré si navzájom protivili. Práve on, ako len 25-ročný muž, dokázal po prvý raz spojiť západné a východné gruzínske územia a urobiť z krajiny jeden celok. V roku 1003 rozhodol, že nové kráľovstvo potrebuje chrám, ktorý bude stáť ako pripomienka jednoty a jeho úspechov ako panovníka.

Keď už ale spomínam výstavbu, porozprávame si aj krátku legendu – lebo o čom sú historické stavby, ak nie práve o legendách? Túto legendu rozprávajú malým skupinkám BUBO naši sprievodcovia, vyškolení v BCA (BUBO Cestovateľskej Akadémii) na našich zájazdoch. Ja vám ju spíšem v tomto blogu.

Legenda o neposlušnom kameni

V časoch dávnych, keď ešte svet bol krutý a ľudstvu nepoľavil, žil Bagrát. Mepe – kráľ Abcházcov a Sakartvelčanov, ktorý sa rozhodol Bohu poďakovať za jeho majestátny úspech zjednotenia svojich krajanov. Pod dohľadom kaukazských štítov a búrlivého mora Shavi Simshvide (Čierny pokoj) zvolal majstrov rezbárov, kováčov, tesárov či geometrov zo sveta známeho i neznámeho.

A tí bez váhania konali v jeho mene. Spočiatku chrám rástol ako z vody. Ale ako to často chodí – všetko má svoj koniec. Istý majster murár so svojimi učencami našiel pri kameňolome akýsi začernený kameň. Veľkosťou sedel, aj hutný bol, tak ho majster nechal pridať do severného oporného múru. Po dni ťažkej práce sa on a jeho čata vydali užiť si zaslúžený oddych.

Spokojní so svojou prácou ani netušili, čo ich pri svite slnka bude očakávať. Ráno prišlo s kikiríkaním kohúta a ešte po tme sa opäť vydali na kopec Ukimerioni. Zodvihli svoje nástroje, ale keď sa chceli pustiť do nových kameňov, ranné ticho prerušil výkrik majstra murára.

Učenci vyľakane pribehli – snáď sa starkému čosi prihodilo. Zadychčaní ostali stáť v rovnakom pomykove ako ich majster. Múr, ktorý v predchádzajúci deň postavili, nebol na svojom pevnom mieste, ale rozkotúľaný po celom kopci. „No nič,“ vraví majster, „musíme znovu.“

Ale keby len tušil, že deň čo deň múr postavia a ráno čo ráno ho nájdu rozkotúľaný, bola by jeho zúfalosť ešte znásobená. Po troch dňoch i štyroch nociach, keď pri východe Božieho slnka zazreli tú istú katastrofu, sa majster zložil, hlavu položil do mozoľnatých rúk a slzy nechal voľne tiecť. Ako tak zúfal, na jeho trasľavých pleciach zacítil mocnú ruku a hlas svojho milovaného kráľa. „Nezúfaj, priateľu, spoločne nájdeme chybu.“ Panovník vystrel ruku, murára zodvihol a spoločne sa prešli pomedzi zničenú prácu robotníkov. Bagrát očami plnými múdrosti pozoroval každý jeden z pieskovo žltých kameňov, až narazili na čosi čierne.

„Majster, z akého lomu si zaobstaral tento temný kameň?“ spýtal sa kráľ. „Och, pane môj, nie z bane. Kameň ležal opustený tu na kopci. Sedel mi rozmerovo a chcel som ušetriť baníkom prácu –čo i len s jedným ťažkým kameňom. Odpusť mi, kráľ môj,“ zašepkal so sklopeným zrakom majster.

Bagrát sa pousmial a kľakol na zem vedľa čierneho kameňa, položil naň svoje dlane a vyriekol krátku modlitbu. „Pane, daj, aby diabol opustil tvoj výtvor, pošli priazeň môjmu ľudu, aby mohli chrám postaviť znovu.“

Povráva sa, že vo svojej múdrosti kráľ cítil dušu pohana, ktorého Božia láska oslobodila od hriechov. Tento zázrak sa stal súčasťou múrov chrámu a každou modlitbou veriacich bola pohanova čierna duša o čosi čistejšia. Preto dnes, aj keď sa prejdete okolo katedrály, čierny kameň tam už nenájdete.

Ako mnohé katedrály v krajine, ani táto nestála bez poškodenia večne. O niekoľko storočí po jej výstavbe kráľovstvo upadlo do rúk Osmanov. Katedrála, ktorá mala byť srdcom viery, sa stala vojenskou pevnosťou, skladom a miestom, kam sa namiesto modlitieb mníchov chodili najesť či vyspať delostrelci. V roku 1691 vojenský sklad, plný strelného prachu, uložený pod kupolou, explodoval.

Výbuch zničil strop, zvalil kupolu a roztrhol katedrálu na dve polovice. Chrám, ktorý kedysi žiaril nad mestom, sa premenil na hŕbu kameňov ako v našej legende. Po celé stáročia zostal otvorenou ranou Kutaisi – krásny, ale zlomený časom. Zrúcanina sa stala tichým svedkom úpadku mesta aj samotného kráľovstva.

Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa Gruzínsko ocitlo v eufórii, ale aj v troskách – nielen ekonomických, ale aj kultúrnych. Po sedemdesiatich rokoch ateistickej vlády sa krajina prvýkrát mohla začať venovať zanedbaným kostolom nie ako múzeám feudalizmu, ale ako živým symbolom národnej identity. Katedrála v 90. rokoch bola zrúcaninou bez strechy, bez kupoly, obrastená trávou a machom. No práve v tom spočívala jej krása.

Potreba novej vlády po národnom znovuzrodení prinútila prezidenta Ševarnadzeho premýšľať o obnove chrámov, keďže boli silným gestom návratu k pravoslávnej cirkvi. Aj vďaka nemu sa v roku 1997 podarilo zaradiť katedrálu Bagrati spolu s kláštorom Gelati do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Zaujímavé je, že dôvodom zápisu nebola pompéznosť či veľkolepá architektúra, ale práve jej autentickosť v ruinách. UNESCO ocenilo, že Bagrati si zachovala autentickú atmosféru – aspoň kým neprišiel už niekoľkokrát spomínaný prezident Saakašvili.

Ako pri mnohých iných stavbách, aj v tomto prípade sa prezident Saakašvili rozhodol, že Bagrati vráti jej pôvodnú slávu – a to za neuveriteľných 15 miliónov lari. Chrám bol od roku 2009 do roku 2012 zahalený do lešenia, no po slávnostnom otvorení namiesto osláv nasledoval konflikt. Architekti totiž pridali modernú oceľovú konštrukciu, kvôli ktorej UNESCO v roku 2017 odňalo Bagrati status svetového dedičstva. Dôvodom boli zásadné zásahy do historickej podoby a porušenie autentického charakteru pamiatky.

Faktom však zostáva, že počas rekonštrukcie sa architektom nepodarilo presne určiť pôvodnú podobu ľavého krídla katedrály. Oceľovú prístavbu preto obhajovali ako lacnejšiu alternatívu ku kamennej, ktorá by podľa nich aj tak nedokázala verne napodobniť originál. Podľa všetkého sa po starých náčrtoch a kresbách stále pátra, no dnes oceľová konštrukcia naďalej dominuje a žiadne nové pokusy o obnovu zatiaľ neexistujú.

Od fontány na hlavnom námestí je to príjemná, asi 20-minútová prechádzka strmým kopcom, ktorý ponúka nádherné výhľady na celé mesto. Môžete využiť aj taxík cez aplikáciu Bolt za približne 2 lari alebo prísť autom – pri katedrále je malé bezplatné parkovisko. Vstup je zadarmo a ak si zabudnete šatku, nevadí – pri vstupe je pripravený košík, z ktorého si môžete jednu na chvíľu požičať.

Zrúcanina Paláca Geguti

Ak už máte kostolov plné zuby, mám pre vás tip, ktorý vás určite zaujme. Pre milovníkov dejín sa len dvadsať minút jazdy taxíkom od Kutaisi nachádza palác Geguti. Dnes pokojná dedinka, kde si môžete dopriať pohár kvalitného imeretského vína (tip na konci), bola kedysi kráľovským sídlom gruzínskej panovníckej rodiny a eristavov.

Podľa archeológov aj dobových kroník sa palác rozprestieral na ploche viac než 2000 metrov štvorcových a pripomínal skôr orientálny dvor než európske stredoveké sídlo. Geguti je výnimočný nielen svojou rozlohou – ide totiž o takmer jediné zachované čisto svetské kráľovské sídlo v Gruzínsku.

Jeho jadro vzniklo počas tzv. zlatého obdobia Gruzínska, keď krajina prekvitala pod vládou kráľa Giorgiho III. a neskôr jeho slávnej dcéry, kráľa (mepe) Tamary. Hoci boli vtedajšie dvory mimoriadne kočovné – panovníci často putovali medzi horami a pobrežím – výstavba paláca tejto veľkosti len pár kilometrov od Kutaisi dokazuje, že gruzínski panovníci túžili po trvalom a honosnom sídle, ktoré by symbolizovalo ich moc a kontinuitu. Nie je preto náhoda, že názov Geguti v preklade znamená „Zimný palác“ alebo jednoducho „Trón“. A čo si budeme hovoriť – Gruzínci vedia z čohokoľvek spraviť epos.

V starých kronikách sa Geguti spomína prekvapivo často. Už v 18. storočí ho opisuje autor spisov o Vachtangovi Gorgasalim – legendárnom panovníkovi z 5. storočia. Buďme však úprimní: podľa Gruzíncov postavil Vachtang takmer všetko. Väčšina týchto záznamov sa archeologicky nepotvrdila, no vieme, že palác navštevovali samotní králi z bagrationovskej dynastie – Dávid Budovateľ aj kráľovná Tamar, ktorá tu podľa záznamov nielen oddychovala, ale aj lovila v okolitých horách.

V roku 1191 sa tu však odohrala aj škvrna na inom žiarivom období jej vlády – práve v Geguti korunovali vzbúrenci jej prvého a, úprimne povedané, veľmi neodbytného manžela Juraja Bogoljubského počas jedného z dvoch neúspešných pokusov o prevrat. Bola žena a panovníčka – a to, ako vieme, dejiny nikdy neodpúšťali.

Prvé známe vyobrazenie Geguti pochádza až z 18. storočia – z rúk kartografa Timoteho Gabashviliho, ktorý palác so susedným kostolom zakreslil na brehu rieky Rioni. V tom čase bol podľa jeho mapy ešte zachovalý. Ďalší opis poskytol princ Vakhushti, nadšenec geografie a amatérsky historik, ktorý prirovnal podobu paláca k mešitám Perzskej ríše. Prečo, netušíme.

O niečo neskôr, v 19. storočí, francúzsky cestovateľ Dubois de Montpereux zaznamenal, že palác bol už v ruinách. Kto ho zničil, nie je známe, no historici sa domnievajú, že pravdepodobne išlo o výbuch pušného prachu počas rusko-gruzínskych vojen, ktoré viedol posledný gruzínsky kráľ Solomon II. v rokoch 1809 – 1810.

Architektúra Geguti je pozoruhodná. Palác mal krížový pôdorys obklopený opevneným obdĺžnikom, z ktorého vystupovali okrúhle veže. Severné krídlo tvorili kúpele a obytné priestory, južné trónna sieň. Pôdorysy naznačujú prítomnosť viacerých spální a dokonca aj loveckej chaty, ktorú neskôr premenili na kuchyňu. Na západnej strane sa zachovali dvojpodlažné miestnosti s klenbami a portály s ornamentmi pripomínajúcimi seldžucké vzory z Rúmu.

Okrem monumentálnych ruín objavili archeológovia v 50. rokoch aj fresky a úlomky farebných okenných skiel – dôkaz, že palác nebol len pevnosťou, ale aj miestom luxusu.

Výskumy odhalili tri hlavné stavebné fázy: prvú, jednoduchú stavbu z 8.–9. storočia s veľkým krbom (pravdepodobne poľovnícku chatu); druhú, veľkolepý palác s kupolou z 10.–12. storočia, postavený Giorgim III., otcom kráľa Tamary, a tretiu, dvojpodlažnú prístavbu z 13.–14. storočia, krátko pred vpádom Timura.

Najnovšie výskumy z roku 2015 odhalili až jedenásť vrstiev osídlenia, vďaka čomu sa tento nenápadný „kopček“ stal jedným z najvýznamnejších archeologických tellov v Gruzínsku. Architektúra Geguti sa líši od všetkého, čo v krajine poznáme – krížovo-kupolový pôdorys z tehál pripomína sakrálne stavby, no priestorová kompozícia so štyrmi iwanmi (sálami) má korene v sásánovskej a ranomuslimskej architektúre. Niektorí bádatelia vidia inšpiráciu v Perzii, iní v palácoch Mezopotámie, no všetci sa zhodujú v jednom: Gruzínci si tento štýl prispôsobili po svojom – ako napokon všetko.

Ruiny Geguti sú už len tieňom svojej pôvodnej krásy. Kupolu dávno zvalil čas a veže stoja len po pás. No ak sa na chvíľu zastavíte a predstavíte si chrám bez oltára, kde sa namiesto modlitieb ozývali rozkazy, pochopíte, prečo Geguti nie je obyčajná ruina.

Prvé pokusy o jeho obnovu začali už v 50. rokoch 20. storočia, keď archeológovia zmapovali zvyšky paláca a vytvorili prvú predstavu o jeho pôvodnom tvare. Nešlo však o rekonštrukciu, ale o záchranu pred úplným rozpadom. Múr za múrom spevňovali, klenby čistili od nánosov a veže vystužovali, aby odolali aj jemnému horskému vetru. Po desaťročiach ticha sa k projektu vrátili znova v 21. storočí – tentoraz s novým pohľadom. Gruzínsko začalo svoje stredoveké pamiatky vnímať nie ako zabudnuté trosky v poli, ale ako súčasť vlastného kultúrneho kapitálu.

V roku 2015 spustila Národná agentúra pre ochranu kultúrneho dedičstva Gruzínska rozsiahlu obnovu, ktorú viedol archeológ Roland Isakadze. Výskum odkryl 28 nových sond, vďaka ktorým sa podarilo nájsť základy veží, kúpeľov a zvyšky glazovaných dlaždíc. Následne prebehla konzervačná fáza – zrútené steny stabilizovali, chýbajúce časti muriva doplnili a po areáli vybudovali turistické chodníky s informačnými tabuľami. Žiadna pompézna rekonštrukcia v štýle Bagrati sa nekonala; cieľom bolo zachovať autentickú atmosféru ruín – a to sa, milí lovci zážitkov, podarilo na výbornú.

Vstupné do areálu je 5 lari, ktoré si od vás s úsmevom vyžiada pán strážca so svojím verným psom. V pondelok – ako vo všetkých gruzínskych múzeách – je palác zatvorený. Do Geguti sa dostanete taxíkom alebo vlakom z Batumi či Kutaisi, vystúpiť treba na zastávke Rioni Railway Station.

Iné aktivity v okolí

• Stĺpový kostolík Katskhi
• Shrosha Kvevri obchodík pri diaľnici (სუვენირები)
• Prehliadka čajových plantáží a ochutnávka čajov – Renegade Tea Estate