Gruzínska vojenská cesta

Je ľahké podľahnúť Gruzínsku a každý, kto sa do krajiny vyberie, po chvíli zistí, prečo o nej takmer všetci rozprávajú v superlatívoch. My v BUBO sme na tom rovnako, a preto sem chodíme niekoľkokrát ročne. Vychutnať si gruzínske víno priamo vo viniciach v Kacheti, spoznať dušu starého Tbilisi či najkrajšie kláštory, no medzi najdokonalejšie zážitky patrí cestovanie po starej Gruzínskej vojenskej ceste.

Práve tá návštevníkovi ukáže esenciu južného Kaukazu, pretože spája kláštory, prírody aj neskutočne krásne pohľady na zasnežené hory, ktorým dominuje Kazbek.

Vojenská cesta sa dnes najviac spája s históriou cárskeho Ruska, ale, ako to už býva dobrým zvykom, korene sú omnoho vzácnejšie a hlbšie. Vo svojich zápiskoch o tejto trase písal aj Plínius Starší a nevyhol sa jej ani Strabón vo svojej Geografii. Vtedy sa nevolala prívlastkom „Vojenská“, ale ľudia prekračovali Kaukaz odjakživa.

Dnešná Vojenská cesta má v sebe nádych romantiky, ktorá sa premiešala a dejinami 18. storočia. Ruské jednotky nosiace cársku uniformu sa vydali na prieskum tohto terénu už okolo roku 1769. Nikto vtedy nevedel a zrejme ani len netušil, že o storočie neskôr bude už Kaukaz takmer celý ruský. Tak ,ako sa po Hodvábnej ceste premávali najslávnejší velitelia obrovských ríš a pričleňovali si nové a nové územia, tak sa napokon stala Vojenská cesta osudom Kaukazu.

Rusi zistili, že cesta nie je v najlepšom stave (ani nemala byť prečo) a rozhodli sa ju opraviť, aby sa po nej dalo ľahšie prechádzať. Pavel Potemkin sem poslal 800 vojakov, ktorým sa podarilo sprejazdniť ju natoľko, že sa odrazu dala zdolať na voze ťahanom koňmi.

Do dnešnej podoby sa cesta dostala až na úplnom sklonku 18. storočia, kedy už bolo jasné, že Rusi budú súčasťou Kaukazu. Mozaika kaukazských reálií nebola jednoduchá a Gruzínci unavení blízkosťou Peržanov sa dohodli s Rusmi, že môžu prísť, aby v prípade perzského útoku pomohli odraziť ničivú vlnu.

Ako to už býva dobrým zvykom, ruské jednotky prišli, no na dohodu sa zabudlo a každým dňom sa ruský vplyv na Kaukaze zväčšoval až sa jedného dňa Gruzínci zobudili do dňa, kedy už neboli pánmi vlastnej krajiny.

V roku 1801 Ruské impérium anektuje Gruzínske kráľovstvo a ruský cár Alexander I. poverí generála Alekseja Petroviča Yermolova, aby zdokonalil Vojenskú cestu, po ktorej sa majú presúvať vojaci a materiál. Romantická cesta kľukatiaca sa pomedzi kaukazské pahorky a údolia odrazu dostala svoje meno. Už jej nik nepovedal inak než Vojenská cesta.  

V roku 1817 Rusi oznámili, že je cesta hotová a hoci sa nej na rôznych miestach ešte pracovalo zopár desaťročí, išlo o veľmi kvalitný projekt, ktorý ospevovali aj mnohí dobrodruhovia cestujúci týmito končinami v 19. storočí.

Cesta za Tbilisi ide spočiatku pomerne rýchlo, pretože prechádza rovinou ktorou preteká rieka Mtkvari, známa aj ako Kura. Robí vám spoločnosť v Tbilisi a krásne sa stretáva s riekou Aragvi priamo v starej Mcchete.

Na pahorku nad mestom si musíte všimnúť kostolík menom Džvari, ktorý zohráva mimoriadnu úlohu v gruzínskom kresťanstve, pretože práve sem mala priniesť svätá Nino svoj kríž. To preto sa dodnes kostol volá Džvari, čo v gruzínčine znamená kríž. Na žiadnej našej BUBO ceste Kaukazom neobídeme toto miesto, pretože má v sebe nádych posvätnosti.

Z Mcchety je to na miesto, kde stojí nádherný kláštor Ananuri iba niečo cez 40 kilometrov. Táto časť Vojenskej cesty ešte stále neukáže všetku svoju krásu, no na dobré sa oplatí počkať.

Ananuri však patrí k najkrajším a najvzácnejším miestam, ktoré cesta pretína, a preto si tu jednoducho musíte spraviť prestávku. Dnes leží na brehu obrovskej vodnej priehrady, ktorú Rusi rozdúchavajúci plamienky Vojenskej cesty nepoznali. Vodná nádrž Zhinvali zatopila niekoľko menších dediniek a dnes je hlavnou zásobárňou pitnej vody pre Tbilisi.

Zaparkujete na parkovisku, kde na vás čaká nápor suvenírových stánkov. Pokojne ochutnajte výbornú čurčchelu s vlašskými alebo lieskovými orieškami, kúpte si magnetku či inú drobnosť a vychutnajte si dvojicu kláštorov ukrytých za kamennou hradbou.

Ak vám smieme dať tip, ešte predtým, než sa vydáte za hradbu, kráčajte niekoľko desiatok metrov po hlavnej ceste k mostu. Práve odtiaľto budete mať na Ananuri priam ikonický výhľad. Ak svieti slnko, hladina vodnej nádrže dostáva tyrkysový nádych a nad ňou sa na pahorku objaví opevnený kláštorný komplex. Dvojica kostolov kontrastuje so zelenými kopcami, ktoré sú všade naokolo a napokon si poviete, že možno sa pozeráte na jednu z najkrajších gruzínskych panorám.

Ananuri nie je veľké miesto, možno tu strávite polhodinku času, možno niečo do hodinky, ale odnesiete si odtiaľto zážitok. Ananuri je známe už od 13. storočia, no to, čo uvidíte dnes, je o niečo novšie. Stačí vykročiť jedinou cestičkou a čoskoro ste na dosah hradby. Za ňou čaká dvojica kostolov. Menší z dvojice, Kostol Panny Márie je starší, pretože pochádza z prvej polovice 17. storočia a skrýva v sebe hrobky niekoľkých miestnych kniežat.

Väčší Kostol Matky Božej postavili v roku 1689 a prekvapí vás nádherne dekorovaná fasáda, kde dodnes vidieť rôzne reliéfy. Prítmie v kostole má nádych tajomna a nadšení budete aj z fresiek. Mnohé sa žiaľ kvôli požiaru stratili, ale stále niektoré z nich zdobia chladné, kamenné steny. Dnes je Ananuri na čakacom liste na prijatie do UNESCO, tak uvidíme, či sa to v budúcnosti podarí.

Necelých tridsať minút cesty z Ananuri sa dostanete do mestečka Pasanauri. Leží v oblasti zvanej Dušeti, no stále v regióne Mccheta-Mtianeti. Keď sa ocitnete v Pasanauri, už budete takmer v polovici Vojenskej cesty, pretože z Tbilisi je to sem okolo 90 kilometrov. Sme v nadmorskej výške okolo 1 050 metrov nad morom, ale nie je tu chladno, hoci ste obklopení horami. Aj v lete je tu pomerne príjemne, no to aj vďaka tomu, že tadiaľto preteká rieka Aragvi.

Dnes sa Pasanauri opäť snaží naskočiť na turistický vlak, z ktorého ho vyhodil rozpad Sovietskeho zväzu. V sovietskej ére sem radi prichádzali Gruzínci kvôli prechádzkam v prírode, minerálnej vode, ale aj kvôli vynikajúcemu domácemu jedlu. Ak ste týmito končinami prechádzali pred desiatimi rokmi, Pasanauri nemalo veľmi čo ponúknuť, no dnes sa to už zmenilo. Na brehu kaukazskej rieky Aragvi vyrástlo niekoľko miest s možnosťou raftovania a čoraz viac ľudí objavuje čaro dokonalého dotyku prírody.

Ak prechádzajte Pasanauri, zastavte sa tu na jedlo, pretože toto miesto preslávili domáce chinkali. Priamo na ceste stojí niekoľko podnikov, no môžete si vybrať aj také, ktoré stoja hneď na brehu dravej rieky. V poslednej dobe si tieto miesta obľúbili arabskí a indickí turisti, pre ktorých je okolitá kaukazská príroda ako závan nefalšovaného raja.

Najviac podnikov nájdete tesne za mestečkom, kde stojí reštaurácia Qavtaradzeebi alebo Chabarukhi. Ochutnajte cchinkali plnené mäsom, ale občas majú aj tie plnený syrom či hríbmi. Chinkali sú plnené taštičky z cesta (s troškou fantázie pripomínajú Xiao Long Bao z Taiwanu), ktoré patria k najtradičnejším jedlám gruzínskej kuchyne.

Ak predsa len máte chuť na šašlík, pokojne si ho doprajte. Bude skvelý, grilovaný na drevenom uhlí a s chuťou Kaukazu. K tomu šaláty z čerstvej zeleniny, gruzínske pivo alebo pohárik červeného vína Saperavi.

O hodinku cesty, kedy prejdete cca 30 kilometrov sa objaví mestečko Gudauri. Kým Pasanauri ležalo v nadmorskej výške 1 050 metrov nad morom, Gudauri prekročilo dve tisícky a nadmorská výška tohto zimného strediska je 2 196 metrov nad morom.

Gudauri sa za posledné roky stalo synonymom pre zimné športy a najmä lyžovanie. Odrazu sa vám v mysli vynárajú Alpy a európske lyžovačky, pretože všade sa objavia chaty, apartmány či hotely a všimnete si aj vleky.

Len necelých 5 kilometrov odtiaľto leží vzdušnou čiarou Južné Osetsko a všetko je akosi európsky exotické.

Približne 4 kilometre severne od strediska Gudauri si všimnete ďalšie ikonické miesto. Je ním socialistický a jemne bizarný pamätník tzv. rusko-gruzínskeho priateľstva. Mnohí Gruzínci mu dnes nevedia prísť na meno a tak ho volajú iba „pamätník“.

Postavili ho v roku 1983, aby si pripomenuli 200. výročie podpísania zmluvy z Georgievska. Tú podpísalo cárske Rusko s kachetským kráľovstom, kde sa východné Gruzínsko stalo protektorátom Ruska, avšak skončilo to gruzínskym sklamaním a postupne rastúcim ruským vplyvom na Kaukaze. Ten sa zastavil až v momente, kedy Kaukaz anektoval pod krídla svojho cárskeho orla.

Pamätník má dnes mimoriadne krásnu polohu. Priamo pod ním ostro padá krajina nadol do hlbokého údolia rieky Aragvi a v diaľke rastú zasnežené vrcholky Kaukazu. Tu už naozaj cítite, že ste sa ocitli v náručí týchto nádherných hôr.

Pamätník na sebe nesie mozaiky gruzínskeho a ruského sveta. Objavíte tu Prométea, tradičné výjavy z gruzínskych príbehov a na strane druhej ruských bohatierov či vojakov sovietskej armády.  Mozaika nie je na zahodenie, ale o gruzínsko-ruskom priateľstve dnes nemôže byť ani reč. Na parkovisku si viete kúpiť zopár suvenírov, čurčchelu, kávu alebo vychladené nápoje. Posilnite sa a pokračujeme iba o kúsok ďalej.

Tam totiž stojí známy priesmyk Džvari vo výške 2 395 metrov nad morom. Džvari znamená kríž a aj tie si tu dnes všimnete vďaka maličkému nemeckému cintorínu. Je to najvyšší priesmyk celej Vojenskej cesty a môžete sa tu odfotiť aj pri známej tabuli s názvom priesmyku a výškovými metrami.

Kedysi na tomto mieste padali často lavíny, dnes býva v zime tiež pochovaný pod snehom. V lete je tu krásne. Môžete tu zastaviť, spraviť zopár fotografií a ak budete mať šťastie, uvidíte aj stáda oviec sťahujúcich sa zelenými údoliami. Je tu krásne, ale kde na Kaukaze nie je, však?

Posledná hodinka a ste v mestečku Stepantsminda. Za ním je už len ruská hranica a cesta do Vladikavkazu, takže pre mnohých končí Gruzínska vojenská cesta práve tu. Od Tbilisi sme vzdialení cca 155 kilometrov a sme v nadmorskej výške necelých 1 800 metrov nad morom.

Dlhé roky volali toto miesto Kazbegi a aj dnes mu tak mnohí povedia, hoci oficiálnym menom je Stepantsminda, pomenované podľa mnícha Stepana, ktorý býval v okolitých horách. Má len 2000 obyvateľov, no počas letnej sezóny populácia narastie, pretože ide o obľúbený výletný cieľ a mnohí sem prichádzajú za horami alebo dokonca zdolať ikonickú horu Kazbeg.

Centrum mestečka nie je veľké. Tvorí ho námestie, kde je socha Alexandra Kazbegiho. Bol básnikom 19. storočia, no žil aj niekoľko rokov ako pastier a tak sa s ním domáci vedeli rýchlo stotožniť. Okolo námestia dnes vyrástlo niekoľko podnikov, kaviarničiek, zmenárne a ak odtiaľto pôjdete maršrutkou do Tbilisi, budete odchádzať priamo odtiaľto.

To, čo robí mesto ikonou je výhľad na zasneženú horu Kazbeg so siluetou kláštora Tsminda Sameba. Práve z tohto námestia máte pohľad ako na dlani a nebudete odtiaľto chcieť odísť. Najkrajšia viditeľnosť je ráno, no občas sa dá výhľad obdivovať aj poobede, no musíte mať mimoriadne šťastie.

Ak sa chcete dostať hore ku kláštoru Tsminda Sameba, máte na výber, či sa pustíte do šliapania do kopca alebo nasadnete na starý rozhrkotaný džíp a necháte sa hore vyviezť. Zdoláte okolo 350 výškových metrov a šliapanie vám zaberie asi hodinku a pol cesty, ak počítajte aj to, že niekoľkokrát zastavíte, aby ste si vychutnali výhľady na okolie.

Džíp vás hore vyvezie za cca 20 minút a odrazu ste v náručí krásnych hôr. Kazbeg máte ako na dlani a pred očami vyrástol aj maličký, no známy kláštor. Postavili ho ešte v 14. storočí a bol taký odľahlý, že ak hrozilo nebezpečenstvo v centrálnej časti Gruzínska, práve sem do hôr sa sťahovali poklady.

Kostolík je dnes maličký. Má oddelenú zvonicu a keď vojdete za nízku kamennú hradbu, môžete vojsť aj dnu do kostola, kde budú horieť sviečky a bude v ňom intímna atmosféra. Ešte krajšie je však sadnúť si na múrik a vychutnávať si pohľady na kaukazské hory.

Niektorí sa odtiaľto rozhodnú vybrať trekovať smerom ku Kazbegu, aby ho zdolali, no väčšina sa pokochá horami, posedí si, spraví fotografie a pomaličky schádza nadol. Kazbeg je ako magnet. Má podľa nových údajov 5 054 metrov nad morom (staršie údaje hovoria o 5 033 metrov nad morom alebo 5 047 metrov nad morom).

Podľa legendy sa Kazbeg spája s mýtom o Prométeovi, ktorý by mal byť prikovaný práve na vrchole Kazbegu. Odpykáva si tu svoje večné muky, pretože daroval ľudom oheň. Zeus ho nechal prikovať Hefaistovými reťazami na vrchol kopca. Každý deň sa nad ním objaví orol a keď dravec zletí až k jeho nohám, začne mu trhať kus pečene, ktorá mu v noci dorastie.

Mýtus hovorí aj o tom, že Herakles orla zabil a Prométeus sa oslobodil. Musel však nosiť prsteň s kúskom kameňa, aby bol stále symbolicky prikovaný.

Mnohí Gruzínsko považujú za najkrajšiu krajinu Kaukazu. Spájajú si ju s cestou za vínom, impozantnými kaukazskými horami či magickou atmosférou histórie prepojenej s dneškom. No ak chcete tejto krajine lepšie porozumieť, mali by ste sa oboznámiť s Gruzínskou vojenskou cestou. Romantická Vojenská cesta z gruzínskeho Tbilisi do ruského Vladikavkazu vás určite milo prekvapí.

Počas putovania po nej odhalíte čaro južného Kaukazu v podobe nádherných kláštorov, ikonického pamätníka či malebných mestečiek. Som si istý, že krajšie výhľady na krajinu sa vám nenaskytnú. Dovidenia v Gruzínsku!