Marco Polo – najväčší cestovateľ

V predchádzajúcom blogu hovorím o cestách Marco Pola v Barme a o obdive k Mjanmarskej líderke Aung San Suu Kyi.

Chubilaj nechcel Polovcov prepustiť, boli pre neho dôležití. No zrazu sa naskytla príležitosť a to bolo odprevadenie mladej princeznej Kokučin (Kököchin) k jej ženíchovi do Perzie. Keďže Marco vedel perzsky a aj tak chceli ísť tým smerom, sľúbili chánovi, že princeznú odprevadia, stanú sa emisármi chána v Európe a následne sa vrátia do Chanbaliku s novinkami.  

Po 17 rokoch na dvore veľkého chána začali prípravy na odchod. Chubilaj vydal Polovcom nové pasy (paiza) celé zo zlata, nabalil mnoho darov včítane rubínov, smaragdov a zafírov. Chubilaj poslal po svojich „európskych emisároch“ listy pre pápeža v Ríme aj pre kráľov Francúzska, Španielska, Anglicka... 

Cesta domov začala okolo roku 1291 veľkolepo a po Veľkom kanáli sa plavili z Chanbaliku v maximálnom kráľovskom luxuse na juh Číny do Chang-čou. V Zaitume – Quanzhou – sa nalodili na flotilu 14 džuniek a so 600 člennou posádkou sa plavili smerom na juh. No ak si myslíte, že cesta domov bola rýchla a bez problémov, mýlite sa. Veci sa začali kaziť, tak ako sa to niekedy na expedíciách stáva.

Výprava sa zastavila vo Vietname v ríši Champa (Čampa), ktorá ležala v dnešnom centrálnom Vietname. Na juhu susedila s Kmérskou ríšou a na severe s ríšou Dia Viet v severnom Vietname, ktorú Marco navštívil už predtým. Chubilaj chcel Vietnam v rokoch 1287-1288 dobyť, ale bol pre neho ďaleko a tak ostal Vietnam samostatný, respektíve v danej dobe to boli 3 separátne krajiny. Mapa vyššie je z neskoršej doby, ale dáva jasný prehľad o kultúrnej diverzite dnes jednotnej krajiny.

Marco popisuje vo Vietname potetovaných ľudí, ktorí mali na celom tele vytetovaných farebných drakov, vtáky, levov či tigrov a hovorí, že tetovanie bolo bolestivé a niektorí pri ňom vykrvácali. Zrejme trošku preháňa. Vietnam je dnes tigrom oblasti a neuveriteľne sa tejto krajine darí. My na našich zájazdoch prechádzame Vietnamom zo severu na juh a stále sa tu cítime ako v troch rozdielnych krajinách. Hanoj, Hue a Saigon sú tri úplne odlišné svety.

Oboplávali Malajský polostrov, zastavili sa v prístave Singapure, ktorý vtedy vlastne neexistoval a bol malou osadou a 5 mesiacov strávili u princa na Sumatre. Zrejme čakali na príhodný monzún. Ja si v Singapure ešte spomínam na hotel, ktorý sa volal Marco Polo, kúsok od botanickej záhrady a vedľa čínskej ambasády. V lobby a reštauráciách (Le Duc) ste mohli vidieť mnoho jadeitu, ónyxu a tíkového dreva a všade perfektnú obsluhu. V roku 1999 ho bohužiaľ zbúrali. Marco v knihe popisuje krokodíly, tigrov, nosorožcov, veľké hady – zrejme pytóny. Na rovníku je chorôb viac a tak mnoho členov posádky ochorelo a zomrelo.

Následne plávali okolo Nikobarských ostrovov a pristáli na dlhšie na Srí Lanke, ktorú Marco popisuje ako ostrov ideálneho tvaru s množstvom vzácnych kameňov a šperkov. To sedí, veď aj dnes nájdeme na Srí Lanke 75 druhov vzácnych kameňov. Zafír je hneď druhým najtvrdším po diamante a zafír kráľovskej modrej zo Srí Lanky daroval napríklad princ Charles Lady Diane. Rovnaký srílanský zafír zdobil aj zásnubný prsteň, ktorý dostala Kate od Williama. Marco spomína, že práve tu je pochovaný „Adam, náš prvý otec" a obdivuje „šakjamúnovský budhizmus", ktorý vníma ako ten pravý a pôvodný, v ktorom je menej mágie a šamanizmu, v čom mal opäť pravdu. Obdivuje Budhu a tvrdí: „Keby bol kresťan, bol by svätcom spolu s pánom Ježišom Kristom za to, akým čistým a obdivuhodným životom žil“

Spomína Adamov vrch, ktorý je posvätným pre všetky náboženstvá. Podľa kresťanov práve na tento vrch zostúpil Adam z nebies po vyhnaní z raja a k tejto verzii sa prichyľujú aj moslimovia. Podľa domácich budhistov sa naopak Budha práve z tohto vrchu do nirvány vydal. No a hinduisti veria, že kamenná stopa na vrchole patrí ich najsilnejšiemu bohovi ničiteľovi a tvorcovi Šivovi.

Zo Srí Lanky sa popri pobreží vydali na sever a následne pristáli v Malabare. India bolo tou krajinou, z ktorej bol Marco Polo na ceste späť nadšený najviac. Okrem popisu vyspelej ríše hovorí o lovcoch perál a kráľovi, ktorý mal 500 žien. Ako prvý Európan popisuje satí, čo je védsky zvyk upaľovania žien po smrti manžela. Popisuje jogínov, vieru v reinkarnáciu a karmu, v ktorú verili aj v Tibete. Marco Polo ostal celý život kresťanom, ale teraz bol už starším a múdrejším, a preto omnoho viac akceptoval nové veci a to aj naznačuje jeho záujem o hinduizmus a otvorený obdiv k budhizmu. Ja mám doma tiež tucet sošiek Budhu a budhizmus považujem za krásnu filozofiu. Okrem 40-dňového kresťanského pôstu pred Veľkou nocou zvyknem dodržiavať aj mesačný pôst počas Ramadánu. To sa tak niekedy cestovateľom stane =)

Nakoniec sa doplavili do Hormuzu, ktorý Marco Polo poznal a o ktorom som písal v druhej časti blogov o Marcovi Polovi a jeho prechode Irakom, Iránom, Afganistanom a Tadžikistanom. Zo 600-člennej posádky ostali iba šestnásti plus on a mladá princezná. Bolo to v roku 1293 a všetci ostatní cestou pomreli, aspoň podľa knihy. V kruhu historikov sa šušká, že Marco, ktorý mal vtedy 37 rokov, mal s mladučkou princeznou aférku. Jej mongolský manžel Arghun, pre ktorého ju viezli, medzičasom zomrel, ale našla sa náhrada, ktorou bol jeho syn. Princeznú teda šťastne vydali a opäť vyrazili na cestu do Európy. Keď sa obzrieme späť, zistíme, že Kököchin o pár rokov zomrela, zrejme ju otrávili.

Nevieme presne kadiaľ Marco Polo išiel. Vo svojej knihe ako prvý Európan popisuje ropu, ktorá dobre horela. „Basra má najlepšie datle na svete a je to krajšie mesto než tie európske,“ píše Marco o najväčšom prístavnom meste dnešného Iraku, meste mýtického Sindibáda. Dnes máte z druhého najväčšieho irackého mesta plného ropy presne opačný, značne ošuntelý dojem.

Pôvodne chceli ísť cez Acre, no to mesto medzičasom zaniklo, v roku 1291 ho vyplienil mamelucký sultán (o Mamelukoch píšem pri opise Káhiry a Ibn Battútovi) a zrovnal ho so zemou a tak Acre (Akko) ako kresťanská bašta na Blízkom Východe prestalo existovať. Preto vyrazili do mesta Trabzon na brehoch Čierneho mora, ktoré už v roku 756 p.n.l. založili Gréci z Milétu. Trabzon je známy výbornými jablkami a hroznom. V roku 1494 sa práve tu narodí najznámejší osmanský sultán Sulejman I. Veľkolepý. No teraz je v meste chaos, bezprávie a práve tu už vlastne pri konci ich neuveriteľnej cesty rodinu Polovcov prepadli a lokálna vláda ich pripravila o majetok v hodnote 4000 zlatých byzantínských mincí, čiže prišli skoro o všetko bohatstvo. To bola obrovská strata tak blízko pred cieľom.  

Z Trabzonu sa psychicky zdecimovaní preplavili Čiernym morom do Konštantínopolu a odtiaľ cez Grécko do Benátok, kde sa objavili v roku 1295, po 24 rokoch a prejdených 24 000 kilometroch. Doma ich najprv nespoznali, no keď vytiahli rubíny holubičej krvi, ktoré mali zašité v šatách, krásne vybrúsené diamanty a obrovské modré zafíry, všetci si razom spomenuli.

O pobyte v janovskom väzení po návrate píšem v prvej časti blogu Marco Polo. Po prepustení z väzenia v roku 1299 sa Marco Polo stal bohatým obchodníkom, oženil sa a mal tri dcéry, ktorým odovzdal majetok. V jeho pozostalosti sa našli čínske vázy a zlaté pasy od Chubilaja, takže aj z tohto vieme o Marcovi Polovi opäť niečo navyše. Zomrel v januári roku 1324 a bol pochovaný v kostole San Lorenzo v Benátkach.

Ak chcete putovať po stopách slávneho cestovateľa tak ako ja, v Benátkach navštívte dom, v ktorom posledných 25 rokov býval.

Dom sa nachádza vo štvrti San Giovanni Crisostomo, blízko rovnomenného kostola. Tento dom bohužiaľ vyhorel v roku 1596, no z čias Marca Pola zostal veľký oblúk s krásnym benátsko-románskym klenutým prekladom a na základoch tohto veľkého domu bolo v roku 1678 postavené divadlo: Teatro Malibran.

Cestujte a nenechajte sa ovplyvňovať démonizovanými „informáciami“, ktoré vám prinášajú iní, ktorí TAM mimochodom nikdy neboli a informácie preberajú iba z takzvaných „overených zdrojov.“  Logicky a úplne prirodzene je to politická manipulácia. Politická manipulácia je tu už od čias Chubilaja ba už od čias zmluvy medzi faraónom Ramzesom II. a Chetitmi po bitke pri Kádeši ( 1274 pnl.).

Obaja aktéri v domácich „médiách“ – vtedy boli správy vytesané do skaly či vypálené do tehál a tak sa zachovali – tvrdili, že vyhrali. Vyššie je vyobrazený víťaziaci egyptský panovník Ramses II. v interieri chrámu v Abu Simbel. Každopádne, svet nie je taký zlý, ako sa píše, a neexistuje iba na tých „dobrých“ miestach plných hotelov, ktorým sa robí reklama.

Cestovatelia nie sú politici, nemajú žiadne záujmy, možno sem-tam iba záujem zaujať. No to taktiež záleží na danej osobe, na jej inteligencií a serióznosti. Ak už chcete čítať novinárov, čítajte starých cestovateľských bardov s nadhľadom a hlavne tých, ktorí tam boli, ako napríklad najprominentnejší britský novinár Robert Fisk. Samozrejme, existujú čestní novinári, ktorí chcú povedať pravdu a majú kapacitu na to pokúšať sa ju nájsť. Tak si takých nájdite! Pri stále ľavicovejších médiách, ktoré podobne ako komunisti v bývalom Československu neznesú diskusiu a doslova potláčajú slobodu, je to však stále ťažšie.

Po Marcovi Polovi je pomenovaná divá ovca (ovca marco polo), ktorá žije v horách Pamíru a Ťan Šanu a pre poľovníkov je dnes vzácnou trofejou. Po Marco Polovi je pomenované letisko v Benátkach, v Číne ma viacero sôch, napríklad v Chang-čou.

Keď mňa niekto chce vyzdvihnúť ako cestovateľa, hovoria mi „ty si slovenský Marco Polo“. Je to veľká pocta a nemôžem namietať, že Marco Polo za celý život prešiel iba 16 krajín a ja všetkých 193 =). Marco Polo je najväčší a hotovo, tak to proste je. Pokojne tu môžeme napísať, že Marco Polo je synonymom cestovateľstva a najznámejším cestovateľom Európy.

Marco Polo vyrazil bez mapy, bez GPS, bez googlu, bez roomingu, bez akejkoľvek informácie... Toto si viete zopakovať už iba na pár miestach sveta, ale môžem vám povedať, že také miesta stále existujú. Miesta, o ktorých nie je napísaný žiaden bedeker a o ktorých sa síce niekde píše, ale v skutočnosti tam prakticky žiaden cestovateľ posledné desaťročia nebol. Ide o miesta na póloch zeme, v nedostupných horách, púšťach a džungliach, hlboko pod morskou hladinou a o miesta, kde prebieha dlhodobá občianska vojna. Iba keď máte výnimočné know-how a riskujete, viete dnes byť na určitom území prví pred ostatnými. A verte, že to cítiť. Budete sa cítiť ako Marco Polo a potom sa k blogom o slávnych cestovateľoch môžete ešte raz vrátiť.

Marco Polo však nešiel iba po pár výnimočných miestach, prakticky celú cestu išiel do neznáma a na mnohých miestach bol prvým Európanom vôbec. To je pre mňa fascinujúce a, poviem vám, chcel by som to zažiť!

Kniha Marco Pola píše o obchode, o šperkoch, hodvábe a korení, najdrahších komoditách vtedajšieho sveta, no nie je to iba návod pre obchodníkov a nie je to iba narcistický opis osobných dobrodružstiev. Je to úžasný popis vtedajšej histórie, od ktorej sme sa odrážali mnoho stáročí. Taktiež je to výborný pohľad do duše Európana 13. storočia. Aj keď bol Marco Polo rozhľadený, stále sa pozeral na svet pohľadom stredovekého Benátčana.

Marco Polo bol antropológom a etnológom v dobe, kedy sa ešte táto disciplína neštudovala.

Kniha Cesty Marco Pola je autobiografiou, sociologická kniha a úžasný cestopis. S dnešnými poznatkami vieme už jasne odlíšiť, kedy chcel rozprávač zaujať a kedy ide o pravdu a veľká väčšina z toho, čo píše, pravdou je. Naopak, práve tie najneuveriteľnejšie príbehy o veľkých jašteroch so zubami (krokodíloch) a slonoch s jedným rohom (nosorožcoch) sú pravdivé. Marco Polo bol prvý, ktorý Európe predstavil papier, papierové peniaze, okuliare, porcelán či uhlie.

Na smrteľnej posteli vyhlásil: „Nepovedal som ani polovicu toho, čo som skutočne videl, lebo by ste mi neverili.“

Marco Polo sa stal živou spojnicou medzi dvoma svetmi, ktoré dovtedy spolu nikdy nekomunikovali. Na dlhé stáročia sa stal oknom, cez ktoré západ videl východ. Marco Polo priblížil Európe oblasť plnú démonov, príšer a krvilačných primitívov. Východ a západ totiž nemal absolútne nič spoločné. Západ sa pozeral na východ cez prsty s predsudkami a dlho až s ignoráciou. Každá civilizácia, ktorá nebola európska a kresťanská, bola považovaná za spiatočnícku, menej vyspelú, za barbarskú.

A keďže tento opis východu vytvoril vášnivý cestovateľ, ktorý skutočne dané veci videl, bol to veľmi farebný, voňavý a pozitívny obraz, ukazujúci síce inakosť východu, ale zároveň jeho kultivovanosť a noblesu.

Kniha Marca Pola priniesla do Európy túžbu po vzdialených končinách, úžasnej Indii a obrovskej Číne a ovplyvnila množstvo budúcich cestovateľov. Známa je kópia knihy, ktorú mal Krištof Kolumbus so sebou na svojej prvej ceste „do Indie“ o 200 rokov po tom, čo vyšla. Doteraz si môžete prečítať poznámky, ktoré si zaznamenal na okraj knihy Marca Pola.

Kniha je plná anekdot, legiend, príbehov a hlavne plná množstva ulovených zážitkov a v tom je nám v BUBO Marco Polo veľmi blízky. Byť niekde prvý pred ostatnými, vidieť TO na vlastné oči a cez zážitky a osobnú intímnu skúsenosť krajiny pochopiť a podať o vzdialených krajinách správu. To je dôvod, pre ktorý BUBO pred 30 rokmi vzniklo.

Vyrazte do vzdialeného sveta a presvedčte sa o jeho kráse na vlastné oči. Osobná skúsenosť je totiž neprenosná.

Blogy o cestovateľovi Marcovi Polovi na pokračovanie:

1. Marco Polo – rodina a začiatky cestovania z Benátok
2. Marco Polo – Turecko, Irak, Irán, Afganistan, Tadžikistan
3. Marco Polo – Čína
4. Marco Polo – Myanmar, Barma
5. Najväčší cestovateľ