Marshallove ostrovy - krajina z koralových atolov

Ostrov historicky patril Nemcom. Pri prvej svetovej vojne to zobrali Nemcom Japonci a po konci druhej svetovej vojny sa ostrova zmocnilo USA, ktorý tu vo veľkom začali testovať atómové bomby. Len málokto vie, že Marshallové ostrovy sú dodnes poznačené atómovými pokusmi Spojených štátov amerických, pri ktorých zhodili na ostrovy bomby, ktoré boli omnoho silnejšie ako little boy a fat man, ktoré boli zhodené na Japonské mesta Hiroshima a Nagasaki. Počas Studenej vojny sa maličké súostrovie v Pacifiku stalo miestom pokusných jadrových útokov Američanov, ktorý mali v pláne stať sa jadrovou mocnosťou.

V 50tich rokoch 20.storočia tu uskutočnili neuveriteľných 67 jadrových pokusov zhodením bômb na Marshallove ostrovy. Smutne najznámejšou z nich sa stala neslávne preslávená najsilnejšia vodíková bomba operácie Castle Bravo, ktorú v roku 1954 zhodili na atol Bikini, ktorý leží zhruba 850 km od hlavného ostrova Majuro. Bol to najsilnejší test Ameriky. Celkovo na Bikini atole Američania vykonali 23 atómových testov, pred ktorými boli pôvodní obyvatelia vyslaný do vyhnanstva, konkrétne na atol Rongerik. Tu sa až neskôr ukázalo, že tu nie je dostatok úrody pre domácich Bikiniánov, ktorý začali už na ďalší rok hladovať kvôli nedostatku ovocia, kokosových paliem a minimom rýb v lagúne. Zaujímavosťou je, že po výbuchu začal na okolitých ostrovoch v okolí Bikini atolu padať biely prach, ktorý decka pomenovali sneh. Bohužiaľ tento ,,sneh,, bol vysoko radioaktívny prach z výbuchu. Dôsledkom týchto devastačných jadrových pokusov bol nekonečný rad zdravotných komplikácii domáceho obyvateľstva, ktorý začali vykazovať fyzické príznaky ožiarenia (silné zvracanie, hnačky, vypadávanie vlasov a pod.). Títo ľudia boli okamžite presťahovaný na atol Kwajalein kvôli lekárskej starostlivosti. Odhaduje sa, že operácia Castle Bravo bola viac ako tridsaťkrát rádioaktívnejšia ako kombinácia jadrových katastrof vo Fukushime v roku 2011 a v Černobyle v roku 1986. Po 23 detonáciách sa jadrové testovanie na Bikini skončilo v roku 1958.

Po odlete z Mikronézskeho ostrova Pohnpei nás čaká na krátkom dvoj hodinovom lete na ostrov Majuro po hodine letu krátke medzipristátie na atole Kwajalein. Ten je druhým najľudnatejším atolom po Majure. Na Kwajalein sa ale nedostane len tak hocikto. Na vstup je potrebné špeciálne povolenie od americkej armády, lebo atol je prísne strážený a monitorovaný, keďže sa tam nachádza významné balistické stredisko protiraketovej obrany americkej armády a 4 miliardová vesmírna výskumná stanica. Preto lietadlo nemôžme opustiť a nemôžme ani z lietadla fotiť. Vystupuje tu len pár jednotlivcov so špeciálnym povolením. Ľuboš Fellner cestoval s chlapíkom, ktorý tam vystúpil. Okamžite ho transportovali na susedný ostrov, kým si neoverili, že má potrebné platné povolenie. Kedysi sa z Kwajaleinu chodilo na atómový Bikini atol, ale kvôli stále pretrvavajúcej radioaktivite, sem potrebujete mať dopredu taktiež vybavené drahé potvrdenie. Aj keď samotná prechádzka po ostrove neznamená pre človeka nejake nebezpečenstvo, problémom je Cézium 137, ktoré kontaminovalo potravinový reťazec na atole. Aj z toho dôvodu sa do svojej domoviny pôvodný Bikiniáni nemohli vrátiť.

Ďalšou nepopulárne preslávenou bola operácia Crossroads, kde sa testovali dve jadrové bomby o veľkosti bomby Fat Man, ktorá bola zhodená na Nagasaki v Japonsku. Na túto operáciu bolo v blízkosti epicentra výbuchu zakotvených niekoľko významných lodí. Druhá zhodená atómová bomba s označením Baker vytvorila obrovskú prílivovú vlnu, ktorá poslala viacero zo zakotvených lodí na dno lagúny. Medzi tie najznámejšie patrila vojenská 900 metrov dlhá lietadlová loď USS Saratoga, bojová loď Nagato, ktorá bola vlajkovou loďou japonského admirála Yamamota s dĺžkou 215 metrov. Z tejto lode neslávny admirál v roku 1941 počul výkriky „Tora! Tora! Tora!“ signalizujúci, že ​​útok na Pearl Harbor práve prebieha. Plus na dne lagúny nájdete ďalšie dve ponorky a dva torpédoborce. Toto viedlo na začiatku 90.rokov k zvýšenému záujmu rôznych potápačov a podnikateľov, ktorý chceli toto okolie prebádať. V roku 1996 sa miestna vláda rozhodla, že otvorí miestne letisko aj pre turistov. Ľuboš Fellner mal vybavené potvrdenie, aby sa na Bikini atol mohol dostať. Ide o nepredstaviteľnú byrokraciu. Cestu na Bikini atol nakoniec preložil na neskôr. V roku 2010 bol atol Bikini zapísaný na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Dnes tu nájdete obrovský zabetónovaný morský kráter v tvare kruhu 60 metrov hlboký, ktorý ma chrániť atol pred radioaktivitou.

Niektorých možno prekvapí ako tam vyzerá bežný deň domácich, ktorý pôsobia zanedbaným dojmom so zavalitou postavou. Väčšina Marshallčanov si uvedomuje aké množstvo financií im plynie od USA vo forme humanitárnej pomoci, fondov a dotácii a preto sú už naučení, že aj keď nič nebudú robiť bude o nich do určitej miery postarané. Už malé deti sú naučené, zrejme od amerických turistov, že keď nastavia ruku a poprosia o dolár, tak Američan vedomý si historických prehreškov vytiahne peňaženku a dolár im dá. Následne je pri ňom celý zhluk detí z osady a vidia, ako táto pomoc v reáli funguje. A toto sa s nimi ťahá už niekoľko desiatky rokov. Domácich zbytočne neprovokujte nosením drahých hodiniek, zlatými retiazkami a zrkadlovkou prehodenou cez rameno. Toto platí hlavne po zotmení. Inak čo sa týka bezpečnosti sa tu budete cítiť podobne bezpečne ako na hociktorom európskom ostrove.

Klimatické zmeny tu spôsobujú to, že za posledné roky sa voda dostáva až na ostrovy. Niekoľko rokov dozadu sa nič podobné nedialo. Dnes sa stáva čím ďalej tým častejšie, že domy bývajú vytopené. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale je šanca, že niektoré atoly možno čoskoro zmiznú z mapy úplne. Nedopomáha tomu ani priemerná výška ostrovov, ktorá je v priemere len 2,1 metra.

Atol Majuro má okolo 60 maličkých panenských ostrovčekov. Nachádzajú sa tu ambasády, úrady vlády a letisko. Okrem nich tu nájdete len pár hotelov, ktoré sú v pomere ku kvalite extrémne drahé. S našimi skupinami sme vždy ubytovaný v najlepšom hoteli ostrova. Pripravte sa ale na jednoduchú trojhviezdu s čistými izbami a s príjemnou reštauráciou.

My sa tu prenajatou loďkou v štýle Robinsona Cruseo ideme šnorchlovať za vrakom lietadla a vrakom vrtuľníka na dno pokojnej lagúny do hĺbky cca 6-8 metrov. Šnorchel s okuliarmi na potápanie je možné si za poplatok zapožičať na spodnom poschodí v požičovni pre potápačov v hoteli MIR. Po krátkej pauze na šnorchlovanie pri týchto zostrelených vrakoch z druhej svetovej vojny budeme prenajatou loďkou pokračovať na jeden z opustených súkromných ostrovov. Tu strávime zvyšok nášho dňa buď šnorchlovaním, kúpaním, opaľovaním, grilovaním alebo pri odlive prechádzkami na vedľajšie atoly. Na týchto panenských maličkých ostrovčekoch nenájdete okrem tropického ovocia, ktoré rastie na stromoch žiadny obchod. Je preto dôležité si ráno pred plavbou nakúpiť jedlo a pitie na celý deň v obrovskom supermarkete Formosa, kde nájdete všetko čo potrebujete od uhlia na grilovanie až po tvrdý alkohol. Na tejto ceste sa vám rozhodne zíde lietajúci dron (odporúčam jeden od značky Dji), vzhľadom k tomu, že tieto atoly sú najkrajšie práve z vtáčej perspektívy.

Tešiť sa môžete aj na privátnu plavbu luxusnou jachtou, s ktorou ideme na rybačku do exotických vôd v okolí ostrova Majuro. Náš kapitán Ben nás už pozná a tak nás zavedie o kúsok ďalej. Ukáže nám z jachty najkrajšiu pláž na druhej strane celého atolu Majuro s názvom Laura Beach. Od roku 2011 je tu vyhlásená chránená oblasť pre žraloky. A preto je tu zakázaný rovnako aj rybolov žralokov. Celkovo tu žije okolo 200 druhov žralokov.

My sa počas cesty budeme snažiť uloviť preto iné druhy exotických rýb ako sú tuniak, mahi-mahi alebo ryba wahoo. Je to neopísateľný zážitok, keď máte na háčiku 2 metrového tuniaka a vy stojíte na kraji jachty a celou silou sa nad ním snažíte zvíťaziť a dostať ho z vody von.

Ľuboš Fellner sa súkromnou loďou plavil z Majuro aj na menej známy atol Arno. Sem už nechodia takmer žiadni turisti. Na to, aby ste sa sem dostali, potrebujete okrem privátnej lode aj ideálne podmienky, čo sa týka počasia. To vám môže cestu skomplikovať natoľko, že vás na ostrove nechá visieť aj niekoľko dní. Luboš hovorí: „Na atole Arno sú iba palmy a ešte raz palmy. Takúto hustotu som ešte nikdy v živote nevidel. A ten najbelší korálový piesok. Arno to je 133 ostrovčekov známych produkciou kopry, vypletaním palmových košíkov a školou lásky. Sem sa posielali mladí z hlavného atolu Majuro a späť došli dospelí, ktorí vedeli čo a ako. Kotvíme na strane oceánu, no k lagúne je to 50 metrov krížom. Prechádzame cez obývačku, no nikto nie je doma, je tu zopár nízkych papundeklových domčekov zelenkavej farby, obrovske kohúty, no žiadni ľudia. Asi sú na mori. Cesty sú pieskové a pláže široké a nádherne. Šnorchlivanie bolo lepšie, myslim tým najlepšie, aké som kedy videl. Geniálne, iba Palau môže konkurovať. Lepšie korály sú zo strany oceánu. Táto strana býva väčšinou tabu a nebezpečná. Mojím snom je chytiť rybu. Tak ako Hemingway. Šiesti nasadáme na loď plus dvaja skiperi, Johny a Ben a nahadzujeme na čosi veľkého. Tu na Marshallovych ostrovoch majú špeciálne techniky lovu a na Arno je napriek množstvu obrovských rybárskych lodí stále dostatok rýb. Pozorujeme vtáky, kde je kŕdel vtákov su hejna malých rýb a kde su hejna malych rýb, sú aj veľke ryby. Lietajúce rybičky poletujú nad hladinou, vľavo od lode v blízkosti rífu vyskakujú štyri delfíny. No my chceme uloviť wahoo, dravca, ktorý má v papuli žiletky a úžasne biele mäsko. "Hey Lubo drž, zaber.." Ani neviem čo sa deje, nič som si nevšimol, začínam ťahať, no ťahám naprázdno. Dravec nám návnadu odkusol, ukázal sa na sekundu nad hladinou a zmizol v hĺbke. Do riti, taká šanca sa nemusí opakovať. Ben upravuje udice, naväzuje ich na bočne prúty, a ja zatiaľ otáčam loď. Opäť nahadzujeme, je pod mrakom, čo je na rybačku ideálne. Vysoké teploty nemajú ryby radi. Príliv je teraz silný. To je ďalšia dobra správa. Všetko sedi. Ešte to šťastie. Pobozkám si ukazovák a prostredník a dotknem sa udice, takto sa to robi. A čakáme, presúvame sa rýchlosťou 8 uzlov, okolo kilometrov pieskových pláži so sklonenými palmami a čakáme. Frnnk, odfrngne hrubočizne ľanko na hlavnej udici. Teraz uz skáčem, uchopím naviják a točím, no teda snažím sa, no je to zaseknute. Houby zaseknute, to moja obria ryba bojuje o život. Zaberiem a už to ide, pohoda a zrazu stop. Nechám udicu v nastavci a navíjam oboma rukami, točím, točím, vystrieda ma Igor a ja jeho, posledné zamakanie a nádherne wahoo je pri lodi. Ben ho zasekne profesionálne hákom, potom mu 3x tresne po hlave a ryba je naša. Nastáva fotografovanie. No do čerta ryba, je tažšia než sa zdá, ma tak 20kg a šmýka sa. Sme nadšení. Potom chytíme ešte jednu rybu, skoro rovnakej dĺžky, no polovičnej hmotnosti. Cesta späť je pokojnejšia. V hoteli sa osprchujeme a potom nastanú hody. Surové čerstvé mäsko wahoo - sašimi z našej ryby trošku sojovej omáčky a wasabi. Čerstvejšiu rybu som nemal ani na Tsukiji v Tokiu. Oblizujeme sa az za ušami.“

Po ulovenom zážitku vo forme exotickej rybačky sa vraciame naspäť na hotel, kde si vychutnáme obed s vyhľadom do otvorej lagúny atolu Majuro a následne smerujeme na letisko odkiaľ pokračujeme letom, tento krát už do civilizovanejšej krajiny. Čaká nás posledná časť letu Island Hopper do našej finálnej destinácie na zájazde Mikronézia, na tropický Havaj. A my domácim držíme palce, aby už čoskoro prišli na to ako využiť kokosový olej namiesto dieslu do áut.