Najkrajšie kláštory a kostoly Arménska

Dnes už mladí Arméni kostoly navštevujú zriedka, avšak vždy hrdo budú priznávať, že sú súčasťou krajiny, ktorá je prvá kresťanská krajina na svete. Dôkazom toho je, že naprieč celou krajinou by ste našli tisíce kostolov a približne 150 kláštorov s obrovskou historickou hodnotou a mnohé z nich sú dodnes aktívne.

My ich pravidelne navštevujeme na našom BUBO na zájazde Vznešené Arménsko. Ktoré kláštorné a kostolné komplexy považujeme za tie absolútne výnimočné?

Podľa historických záznamov hlásali kresťanstvo v Arménsku učeníci Ježiša Krista - apoštoli Tadeáš a Bartolomej, ktorí boli umučení ako prví iluminátori. Považujú sa za zakladateľov arménskej cirkvi. Z tohto dôvodu sa cirkev nazýva Arménska apoštolská cirkev.

O prijatí kresťanstva v Arménsku kolujú rôzne legendy. V každej jednej však budú figurovať dve dôležité osoby - svätý Gregor a kráľ Trdat.

Svätý Gregor sa počas svojho života pripojil k vojskám arménskeho kráľa Trdata a bojoval s nimi proti perzským vojskám. Po ich porážke prišla na rad oslava, počas ktorej kráľ požadoval od svätého Gregora, aby vzdal obetu kvetov a vďaku pohanskej bohyni Anahit. Gregor to však odmietol, pretože jeho pestúnka ho vychovávala v kresťanskej viere a bol kresťan. Za neuposlúchnutie kráľovho rozkazu Gregora postihol trest mučenia.

Ani po mučení však Gregorova viera neustúpila. Kráľ sa rozhodol Gregora uvrhnúť do väzenia. Mučeník v ňom zotrval 13 mesiacov. Prežil vďaka žene, ktorá mu denne nosila jedlo.

Prijatie kresťanstva v Arménsku je úzko späté s mučením a smrťou svätej Hripsimy a iných mníšok. Mníšky, ktoré utekali pred prenasledovateľom Diokleciánom do Arménska, mali byť kráľom Trdatom vydané naspäť do Ríma. Avšak po tom, ako ich našli, Dioklecián sa zamiloval do Hripsimy a tá odmietla jeho žiadosť o manželstvo. Všetky mníšky umučili a kráľ začal trpieť chorobou, ktorú dnes možno prirovnať k schizofrénii.

Kráľa nevedeli vyliečiť žiadnou dostupnou medicínou, jeho sestra povolala vojakov, aby vytiahli Gregora zo žalára. Svätý Gregor, ktorý bol živý aj po 13 mesiacoch, sa modlil za kráľa, čo ho vyliečilo. Kráľ sa teda rozhodol prijať kresťanstvo za náboženstvo krajiny a prijal krst. V roku 301 sa Arménsko oficiálne zmenilo na kresťanskú krajinu.

Kresťanstvo prešlo rôznymi reformami naprieč storočiami. Už v roku 451 prebiehali rôzne debaty, ktoré vyústili do Veľkej schizmy, na základe ktorej sa kresťanstvo rozdelilo. Základným problémom bola hlavne otázka Kristovej podstaty. Medzi šesť orientálnych ortodoxných cirkví patrí aj Arménska apoštolská cirkev, ktorá vyznáva zjednotenú prirodzenosť Krista, ktorá je zároveň ľudská aj božská.

Arménska cirkev uznáva prvé tri všeobecné koncily. Po Chalcedónskom koncile (ktorý je považovaný za štvrtý z prvých šiestich ekumenických koncilov kresťanstva) v roku 451 Arménska apoštolská cirkev spolu s Alexandrijským patriarchátom a Jakubitskou cirkvou prerušili predchádzajúcu dohodu Efezského koncilu (425), čo viedlo k návratu k nestorianizmu.

Týmto oficiálne prerušili spoločenstvo s pápežom a ostatnými patriarchami a označili ich za odštiepených monofyzitov. Avšak arménska cirkev sa nepovažuje za monofyzitickú (tento názor je nesprávny). Ide o cirkev, ktorá odmieta dve krajnosti: dogmy stúpencov Aria, ktorí uznávajú len ľudskú podstatu Ježiša Krista, a dogmy stúpencov Eutycha, ktorí uznávajú len božskú podstatu Ježiša Krista.

Administratívnou a pastoračnou hlavou arménskej cirkvi je najvyšší patriarcha alebo katolikos všetkých Arménov. Počas obdobia Gregora Osvietiteľa bola rezidencia v Ečmiadzine postavená len 21 km od Jerevanu.

Po rozpade cilicíjskeho kráľovstva katolikos prevzal do svojich rúk náboženské a politické záležitosti národa, pretože neexistoval žiaden iný kráľ okrem sultána Osmanskej ríše.

Jednou zo zvláštností Arménskej apoštolskej cirkvi je jej vnútorná organizácia. Po premiestnení jej sídla v stredoveku začala rivalita medzi štyrmi rozdelenými jurisdikčnými centrami:

Do masakrov začiatkom 20. storočia existovalo aj ďalšie patriarchálne centrum v Aghtamare (pri jazere Van v dnešnom Turecku). Väčšina veriacich arménskej cirkvi uznáva katolikosa ako duchovného vodcu.

Kostol a kláštor sú dva rozličné pojmy, ktoré si mnohí často mýlia. Ich rozdiel je však pomerne jednoduchý. V prípade kostola ide o samostatne stojaci svätostánok, ktorý slúži veriacim na vyznávanie viery. V Arménsku má veľké množstvo kostolov pristavenú časť, ktorá sa nazýva gavit.

Gavit možno nazvať predsieňou kostola. Ako sa kresťanstvo šírilo krajinou, kostolné časti nedokázali poňať také veľké množstvo veriacich, a tak v mnohých pristavali časti, ktoré boli mnoho ráz väčšie ako samotné kostoly. Tieto predsiene s označením gavit sú hlavným prvkom architektúry kostolov arménskej apoštolskej cirkvi.

Kláštor je označenie pre celý komplex, ktorý slúži na cirkevné účely. Vo väčšine kláštorných komplexoch nájdete aj kostoly. V týchto komplexoch zväčša žili mnísi. Boli to teda miesta, kde sa nachádzal celý zástup rôznych budov od obydlí pre mníchov - cez školy, univerzity, vinárne a iné funkčné budovy, ktoré využívali okrem mníchov aj veriaci.

Ečmiadzin sa nachádza 21 km západne od Jerevanu, v centre mesta Vagharšapat. Podľa tradície mal Gregor Osvietiteľ počas 60 dní kázania sen. V ňom sa mu zjavil Ježiš, ktorý zostúpil z neba so zlatým kladivom a ukázal mu miesto, kde mal postaviť prvý arménsky kresťanský kostol namiesto pohanského chrámu.

Gregor nasledoval Božiu vôľu a miesto pomenoval Ečmiadzin, čo v arménčine znamená zostup („ej“) a jednorodený („miadzin“). Podľa svedectiev historika Agathangegosa bola katedrála postavená blízko kráľovského paláca počas prvých rokov kresťanstva v Arménsku (301-303).

Pod súčasnou budovou objavili zvyšky predkresťanskej stavby. Katedrála získala svoj súčasný krížový pôdorys v roku 483 počas rekonštrukcie, ktorú vykonal Vahan Mamikonyan, s výnimkou kupoly.

Súčasná kupola je výsledkom rekonštrukcie v 17. storočí. Perzský šáh Abbás chcel po vyhnaní Arménov do Perzie katedrálu úplne zničiť a previezť jej kamene do Perzie, aby tam postavil novú. Týmto spôsobom prinútil Arménov pripútať sa k novej krajine. Nakoniec sa rozhodlo, že budú prenesené len „významné“ kamene, ktoré odviezli do Jolfa. Toto bolo hlavnou príčinou ďalšieho zhoršovania stavu chatrnej katedrály.

V rokoch 1629 až 1632 prebiehali rekonštrukčné práce. Kupolu, strechu, strop a základy obnovili. Následne v roku 1658 postavili nové múry, refektár, zvonicu a ďalšie časti budovy. Hovnatanyan obnovil fresky katedrály v 18. storočí. V roku 1869 z iniciatívy katolikosa Gevorga IV. bolo k východnej časti katedrály pripojené múzeum. V roku 1955 katolikos Vazgen I. vykonal ďalšie reštauračné práce.

Na území katedrály sa nachádza seminár, rezidencia katolikosa všetkých Arménov, kostol sv. Jána Krstiteľa, administratívne budovy, chačkary (kamenné kríže), medzi ktorými je aj jeden z najstarších chačkarov Spasiteľa (9. storočie). V oblasti Ečmiadzinu sa nachádza aj niekoľko budov, ktoré sú ešte vo výstavbe.

Jedným z kláštorov, ktoré zaručene nesmiete vynechať, je Khor Virap. Je to jeden z najdôležitejších historických komplexov a ohúri vás aj svojou fotogenickou polohou, pretože sa za ním nachádza nádherný Ararat, ktorý síce nie je už oficiálne na území Arménska, ale Arméni ho stále budú považovať za svoj.

Prečo je ale Khor Virap jedným z najdôležitejších kláštorov Arménska vôbec? Práve tu na tomto mieste dodnes nájdete jamu, v ktorej bol väznený Gregor Osvietiteľ. Vďaka nemu a príbehu, ktorý sme spomínali vyššie, je Arménsko dôležitou súčasťou histórie kresťanstva. V preklade je názov kláštora hlboká jama.

Arméni síce majú vlastný jazyk, ale pravdou je, že vo vytváraní názvov nie sú veľmi vynaliezaví. Nad miestom, kde bol väznený Gregor Osvietiteľ, bola v 7. storočí postavená kaplnka a samotný kostol so zvonicou len zopár metrov od kaplnky je výsledkom prestavby zo 17. storočia. Tento kláštor má stále funkčný kostol, v ktorom sa zväčša konajú sviatosti, ako je krst alebo svadba.

Kláštory Haghpat a Sanahin sú výnimočné svojim zápisom v UNESCO od roku 1966. Nájdete ich v provincii Lori a sú skutočne vrcholom náboženskej architektúry. Kláštor Haghpat založila bagratovská kráľovná Khorosrovanuysh a kráľ Ashot III. Milosrdný.

Susedný kláštor Sanahin postavili v rovnakom období. Centrálna kupola Haghpatu spočíva na štyroch pôsobivých pilieroch bočných stien. Veľmi zaujímavou časťou je zobrazenie synov zakladateľov kostola Smbata a Gurgena na vysokom reliéfe východnej fasády. Na začiatku 13. storočia k hlavnému kostolu pridali atrium - gavit. Nájdete tu kaplnku Matky Božej, ale aj kostol svätého Gregora z 11. storočia.

Veľmi dôležitou súčasťou týchto dvoch kláštorov je aj Sanahinský most, ktorý sa nachádza neďaleko v meste Alaverdi. Taktiež je súčasťou zápisu v UNESCO. Jeho rozpätie dosahuje 18,6 metra na výšku. Most postavila Vaneni, sestra kniežat Zakare a Ivane. Niekoľko radov schodov spája nižšie úrovne Sanahinského mosta s hlavnou horizontálnou úrovňou.

Na štyroch rohoch centrálneho piliera sú zobrazené štyri levy ako ochranné symboly. Tento most je naozaj špeciálny svojou konštrukciou. Navôkol môžete vidieť veľké množstvo mostov, spomedzi ktorých ani jeden neprežil také návaly vody počas záplav. Sanahinský most pevne stojí ako jediný z nich.

Podľa tradície prišiel v 1. storočí apoštol Tomáš do dediny, kde vysvätil kňazov a biskupov, kde teraz stojí kostol. Názov dediny Odznun pochádza zo slova „konsekrovať“ (posvätiť), čo v arménčine znie ako „odzjel“. Apoštol Tomáš priniesol so sebou prikrývku (mantu) Ježiša, ktorá je pochovaná pod oltárom súčasného kostola. Nad južným vchodom kostola je zachovaný nápis.

V 4. storočí tu postavili baziliku sv. Gregora Osvietiteľa, ktorú zničilo zemetrasenie v 5. storočí. Súčasný kostol postavili v 6. storočí. Je to trojloďová bazilika využívajúca viac ako 20 reliéfov z baziliky zo 4. storočia. Strechu kostola opravili v 19. storočí.

V 80. rokoch minulého storočia sa začala rekonštrukcia. Pri tejto práci zobrali tri stĺpy severnej galérie. Po páde ZSSR sa práce zastavili. Desať metrov severovýchodne od kostola je obelisk zo 4. storočia s dvoma vyrezávanými stélami. V roku 2013 sa znovu začala obnova kostola. Predtým bol kostol prepojený s kostolom Tsiranavor (5. storočie), ktorý je 1,5 km ďaleko a mal podzemný východ.

Kláštor Sevanavank má špeciálnu polohu pri druhom najvyššie položenom jazere na svete - Sevan. Nachádza sa na poloostrove Sevan (pôvodne ostrove), založil ho Gregor Osvietiteľ v roku 305. Počas doby bronzovej ostrov opevnili hradbou. Vtedy tam stál pohanský chrám.

Súčasný kláštor postavil v roku 874 kráľom Ašot I., zakladateľ Bagratovskej dynastie, spolu s dcérou Mariam. Podľa historikov tej doby kláštor na ostrove prevažne využívali na púte a uctievanie, ale aj ako útočisko pre arménsku šľachtu, ktorá by padla do nemilosti.

Bol tiež sídlom kráľa Ašota I. od doby, keď začal bojovať proti arabským dobyvateľom v roku 859. Kláštor pokračoval vo svojej činnosti až do 20. storočia, keď ho v roku 1930 opustil posledný mních. V súčasnosti je kláštor udržiavaný a podporovaný cirkvou, ktorá ho využíva ako letný penzión pre seminaristov. Do dnešných dní sa zachovali dva kostoly; Surb Arakelots (sv. Apoštolov) a Surb Astvatsatsin (svätá Bohorodička).

Na západ od prvého kostola sú ruiny jedného z najstarších átrií Arménska, ktoré sa používalo až do roku 1930. Na vrchole kopca sú ruiny tretieho kostola.

Kláštor Geghard sa nachádza 35 km severovýchodne od Jerevanu. Tento jedinečný architektonický komplex je čiastočne vytesaný do priľahlej hory a obklopený skalami. Figuruje na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Kláštorný komplex, založený v 4. storočí, pôvodne nazývali Ayrivank, čo znamená "Kláštor v jaskyni". Dnešný názov Geghardavank znamená "Kláštor kopije" a odkazuje na kopiju, ktorú do Arménska priniesol apoštol Tadeáš. Zo stavieb pôvodného Ayrivanku sa nič nezachovalo.

Hlavný kostol postavili v roku 1215 pod záštitou bratov Zakareho a Ivana Zakaryanovcov.

Druhá fáza výstavby kláštora sa začala po tom, ako princ Proshyan v druhej polovici 13. storočia získal katedrálu. Proshyan počas krátkej doby postavil jaskynné stavby. Na rôznych úrovniach skaly severne od hlavného kostola boli vytesané série architektonických a umeleckých diel; pod nimi našli dva menšie kostoly, átrium, ako aj obrovské átrium mauzólea so štyrmi stĺpmi.

Prvý kostol, ktorý sa nachádza severozápadne od átria, bol vytesaný v rokoch 1230 až 1250. Na kupole je nápis s menom architekta: Galdzak. V roku 1283 vytesali druhý kostol a átrium. Predpokladá sa, že ide o mauzóleum rodiny Proshyanovcov.

Na severnej stene átria je reliéf zobrazujúci hlavu vola a dvoch klietkových levov. Nižšie je orol, ktorý drží v pazúroch barana. Západne od átria vedú schody k mauzóleu Papaka Proshyana (1288). Kostol má mnoho ozdôb a reliéfov - ako vo vnútri, tak aj na fasádach. Okolo kostola sa nachádza mnoho chačkarov (kamenných krížov) a buniek vytesaných do skaly.

Kláštor sa nachádza tri kilometre severovýchodne od dediny Amaghu na samom konci úžasnej skalnatej rokliny. Bol posvätným miestom už od raného stredoveku. Stavba súčasného komplexu však pochádza z 13. a 14. storočia, s výnimkou ruín kostola sv. Jána, ktoré siahajú do 9. storočia. Dvojpodlažný kostol sv. Astvatsatsin (Svätá Bohorodička) z 14. storočia je v strede komplexu.

Postavili ho na žiadosť princa Burtela Orbelyana, a preto sa niekedy nazýva Burtelašen. Prvé podlažie, ktoré je čiastočne vykopané do zeme, je mauzóleom princa. Úzke konzolové kamenné schody vyčnievajúce z fasády vedú na druhé podlažie. Fasády sú bohato zdobené reliéfmi.

Zvláštnu pozornosť si zaslúžia nadpražia oboch podlaží – do druhého podlažia je vyrytý obraz Krista a postavy apoštolov Petra a Pavla, a na nadpraží prvého podlažia sú obrazy svätej Panny s archanjelmi Gabrielom a Michalom po jej bokoch. Kostol je korunovaný dvanásťstĺpovou kupolou. Na niektorých z pôvodných stĺpov sa zachovali reliéfy svätej Panny, princa Orbelyana a jeho syna.

Na stavbe kláštora pracovali dvaja známi architekti stredovekého Arménska: Siranes v druhej polovici 13. storočia a architekt, miniaturista a sochár Momik v 14. storočí. Hlavnou časťou komplexu je kostol sv. Štefana (1216-1223), ktorý sa nachádza severozápadne od kostola sv. Astvatsatsin.

Átrium (gavit) sa nachádza na západnej strane postavili ho v 13. storočí. V 14. storočí ho pravdepodobne rekonštruoval Momik. Okrem pôvodnej architektonickej kompozície táto budova prekvapuje aj obrazom Boha Otca vytesaným do tympanónu, čo bolo v stredovekom Arménsku bezprecedentným fenoménom a demonštruje slobodu myslenia umelcov pri vyjadrovaní biblických kanonických tém.

Pozdĺž severnej steny kostola sv. Štefana si možno všimnúť skrytý mauzóleový kostol sv. Gregora (1275), kde pochovali členov rodiny Orbelyanovcov. Pod jedným náhrobným kameňom, nad ktorým je vytesaný ležiaci lev, pochovali princa Elicuma Orbelyana. Kláštor bol opevnený hradbami počas 17. a 18. storočia.

Okolo kláštora sa nachádzajú ruiny administratívnych a hospodárskych stavieb. V dôsledku zemetrasenia v roku 1931 bol kláštor vážne poškodený a až v roku 1998 sa ho podarilo zrekonštruovať vďaka podpore kanadsko-arménskeho dobrodinca Hatchetyana.

Aby ste sa dostali do kláštora Tatev, ktorý nájdete približne 20 km severozápadne od mesta Goris, musíte použiť lanovku s názvom Krídla Tatevu. Turistom je dispozícii od roku 2010 a je najdlhšou na svete, s jednou sekciou dlhou 5 750 metrov. Lanovku postavili v rámci projektu obnovy Tatevu vďaka súkromnej finančnej podpore (obchodník Ruben Vardanyan a ďalší). Maximálna hĺbka je 380 metrov. Trasa sa prejde za 10 až 12 minút.

Kláštor Tatev, založený v 4. storočí, bol mimoriadne dôležitým centrom vzdelávania. Budovali ho postupne počas 9. až 10. a 17. až 18. storočia. Najstaršou stavbou, ktorá sa zachovala až dodnes, je katedrála sv. Pavla a sv. Petra, ktorá nahradila tú zničenú z rokov 895 až 906.

Katedrálu postavili z iniciatívy biskupa Hovhannesa s podporou princa Ašota a jeho manželky Šušan. Má priestrannú obdĺžnikovú sieň s bočnými oltármi. Valcová kupola, ktorá korunuje kostolu, prekvapuje svojou výškou a tvarom.

Pôvodná kupola bola zničená počas zemetrasenia v roku 1138 a obnovili ju v roku 1274. V roku 930 steny katedrály zdobili fresky; hlavná apsida zobrazovala Pantokrátora sediaceho na tróne, obklopeného tromi prorokmi a štyrmi svätými. Na severnej apside bolo zobrazené narodenie Krista, na západnej apside veľká scéna Posledného súdu. Takmer nič z toho neprežilo.

V 18. storočí k južnej apside pripojili mauzóleum Grigora Tatevatsiho. Na konci 19. storočia pridali zvon v západnej časti. Kostol sv. Astvatsatsina, ktorý je naľavo od vchodu, „vyrástol“ v roku 1087, čím sa vytvorilo druhé poschodie mauzólea. V roku 1295 južne od katedrály postavili kostol sv. Gregora, ktorý mal nahradiť starý kostol toho istého svätého. Pôvodný totiž zničilo zemetrasenie.

Predpokladá sa, že stavbu realizoval Momik na príkaz kniežaťa Orbeljana. Spolu s touto budovou bola na začiatku 10. storočia inštalovaná nestála "bastón" (Gavazan) v strede nádvoria. Má osemuholníkový tvar a ohraničuje ju čadičová konštrukcia vysoká šesť metrov, ktorá jej umožňuje pohybovať sa, aj keď ide o čadičovú konštrukciu.

Arménsko je krajinou, pri ktorej sa nebudete vedieť nabažiť nádherných kostolov a kláštorov. Každý má svoj unikátny príbeh a hoci ich uvidíte na jednej ceste desiatky, nikdy vás neprestanú ohurovať. Pokiaľ ste fanúšikmi kostolnej architektúry, je pre vás Arménsko tou pravou destináciou na objavovanie. Krásna príroda k tomu je priam vysnený bonus.