Najscestovanejší človek na svete

Harry, na úvod sa nám predstav.

Volám sa Harry Mitsidis, narodil som sa v Londýne v roku 1972 gréckemu otcovi a matke z Južnej Afriky. Vyrastal som v Aténach a študoval som sociológiu, následne som získal magisterský titul v odbore obchodná administratíva. Vždy som miloval jazyky a keďže moji rodičia pochádzajú z rôznych krajín, cestovanie bolo pre mňa čímsi prirodzeným. V tínedžerských rokoch som cestoval málo - sústreďoval som sa na štúdium a rád som robil aj amatérske filmy s videokamerou. Pracoval som viac ako 10 rokov, v niekoľkých krajinách som učil líderstvo a strategické správanie, ale postupne som prepadol cestovaniu a ja som si dal za cieľ navštíviť každú krajinu sveta. Dosiahol som to v roku 2008, keď sa mi podarilo navštíviť Rovníkovú Guineu. Odvtedy som svoj život zasvätil cestovaniu a založeniu a správe portálu globálnej cestovateľskej komunity s názvom NomadMania

Niekoľko svetových publikácií ťa označilo za najväčšieho cestovateľa na svete. Súhlasíš?

Ako sociológ som sa naučil, že vždy záleží od metódy merania. Môžeš, napríklad, povedať „toto je najvyšší muž sveta“ alebo „toto je najväčší oceán na svete“, pretože tieto sú merateľné objektívnou mierkou. Ako však môžete zmerať „najväčšieho cestovateľa“ na svete? Aké kritérium na to vziať? Je to čas strávený cestovaním? Navštívené miesta? Skúsenosti? Ako môžeš vôbec merať skúsenosti, ktoré sú čisto kvalitatívne? Odmietam teda akýkoľvek rozhovor o existencii „najväčšieho cestovateľa“. Každý, kto má rád cestovanie, robí to, čo môže, aby videl a zažil čo najviac podľa svojich vlastných preferencií a záujmov, a to je skvelé. Jediným rebríčkom, na ktorého čele objektívne som, je hodnotenie počtu navštívených regiónov na základe 1301 regiónov sveta NomadMania.

Spomenul si portál NomadMania. Povedz nám niečo viac. Čo pre teba znamená?

NomadMania je môj život v čase, keď necestujem. Je to úplne bezplatná online komunita pre cestovateľov každého druhu, každý je vítaný, a mojím cieľom je vytvoriť pocit spolupatričnosti a informovať našich cestovateľov o všetkých zaujímavých miestach vo svete. Svet delíme na 1301 regiónov na základe niekoľkých kritérií. Slovensko sa napríklad delí na tri; Etiópia na desať; Čína na šesťdesiat regiónov. Pre každý región sme vyvinuli informačnú stránku s presnými mapami, vecami, ktoré je potrebné vidieť, odkazmi na príbehy bloggerov o tomto regióne, jednoducho komplexný zdroj informácií. Naši členovia si môžu vypočítať, koľko regiónov navštívili v našom hlavnom zozname; máme aj niekoľko ďalších zoznamov, ktoré dopĺňajú náš hlavný, vrátane viac ako 60 000 návrhov pamiatok - nazývame ich Séria - prehľadne usporiadaných do kategórií. Všetko od akvárií až po temnú turistiku!

Sme tiež svetovou autoritou pri vytváraní komunity ľudí, ktorí boli v každej krajine sveta (definujeme ich ako 193 členských krajín OSN). Z celkového počtu necelých tristo ľudí sú až traja Slováci!

Sme registrovaná nezisková organizácia - spoliehame sa na dary - a tento rok sme udelili naše prvé cestovné štipendiá určené ľuďom, ktorí nikdy nevycestovali mimo svoju krajinu, a úzko s nimi spolupracujeme na vytvorení cestovného plánu, ktorý im skutočne zmení život a rozšíri im obzory.

Najväčšou odmenou pre mňa bolo stretnutie s neuveriteľným počtom veľkých cestovateľov z celého sveta - a to vrátane zakladateľa BUBO Ľuboša Fellnera, ktorý je jedným z najúžasnejších ľudí, akých som kedy stretol. Bez NomadManie by som nikdy nespoznal všetkých týchto úžasných cestovateľov a nečerpal z ich cenných skúseností.

Máte v rámci NomadManie aj cestovateľské stretnutia a spoločenské akcie?

Samozrejme, hoci aktuálne sa mnohé z projektov zastavili kvôli pandémii. Predtým sme však mávali pravidelné stretnutia na rôznych miestach sveta, kde sa členovia mohli stretávať a vymieňať si skúsenosti z ciest. Zorganizovali sme tiež tri konferencie NomadMania - práve sa nám skončila tretia venovaná malému exotickému ostrovu Principe v Atlantickom oceáne. 27 odvážnych cestovateľov vzdorovalo súčasným problémom s cestovaním. Tá atmosféra bola úžasná!

Prejdime na tému tvojho cestovania. Ktoré krajiny na teba skutočne zapôsobili a prečo?

To je ťažká otázka. Som od prírody zvedavý, takže na mňa robí dojem všetko a zisťujem, že som vždy nadšený, nezáleží na tom, ako ďaleko idem alebo koľko som toho videl, že dodnes nestrácam zimoriavky z cestovania.

Ale ak mám vybrať, tak Afganistan si skutočne získal moje srdce a mal som to šťastie, že som ho navštívil trikrát. Je to pre mňa tá najexotickejšia krajina s neuveriteľnými prírodnými a kultúrnymi krásami. Je to jediná krajina, ktorú poznám, kde môže byť miestne obyvateľstvo blonďavé ako Škandinávci alebo mať orientálny výraz ako Číňania, a napriek tomu sú všetci Afganci. Možno práve pre tú rôznorodosť ľudí vládne v krajine taký neuveriteľný zmätok, a posledný vývoj v krajine som prežíval emočne spôsobom, ktorému rozumejú azda len iní cestovatelia. Ale teda, navštevou Bamiyanu a okolitej oblasti národného parku Band e Amir som si splnil sen, ktorý som ani nesníval. Žiaľ, myslím si, že na veľmi dlho musíme na cesty do Afganistanu zabudnúť.

Ďalšou krajinou je Severná Kórea. Azda jediná, kde budeš mať pocit, že ste na úplne inej planéte, v krajine, ktorá v mnohých ohľadoch stále žije v päťdesiatych rokoch minulého storočia a v kórejskej vojne. Silno to na mňa zapôsobilo.

A čo Slovensko? Ako dobre poznáš našu krajinu? Páči sa ti tu?

Viem, že sa radi porovnávate s Českou republikou, takže tu je štatistika: Hranicu Slovenska som prekročil dvadsaťpäťkrát, kým hranice Českej republiky iba sedemnásťkrát, takže Slovensko vyhráva!

Nehovorím to, pretože ste Slováci, ale naozaj si myslím, že Slovensko je jednou z najkrajších a podceňovaných krajín v Európe. Poznám Slovensko dobre, navštívil som všetky najväčšie mestá (moje najobľúbenejšie je Banská Bystrica) a tiež všetky regióny, obzvlášť sa mi páčia Tatry, ktoré sú, samozrejme, kúzelné, aj niektoré hrady sú skutočne pôsobivé, obzvlášť na Orave. Spomeniem tiež Levoču, Prešov, Trenčín, Banskú Štiavnicu a tiež skanzen v Starej Ľubovni, ktorý ma nadchol. Mimoriadne sa mi páčilo prekračovanie hraníc Slovenska s Ukrajinou v Slemenciach, čo je rozdelená dedina, jedna z najpodivnejších hraníc na svete!

Celkovo mám Slovensko veľmi rád. Snažím sa ho navštevovať každý rok, aj keď len na malú chvíľu. Tento rok v júni som prišiel na jeden deň z Poľska a prespal som v ďalekom Humennom! A veľmi mi tu aj chutí! Musím povedať, že ľudia mi tu pripadajú skôr uzatvorení, málo sa usmievajú. Myslím si, že ťa musia spoznať a dôverovať ti, aby sa otvorili a prejavili ti emócie. Ale musím zároveň spomenúť aj starú pani na Vlkolinci, ktorá bola ku mne skutočne milá a nádherne sa usmievala. Hovorím plynule po srbsky/chorvátsky, takže viem čítať po slovensky a rozumiem takmer všetkému. Na Slovensku sa určite necítim stratený.

Ako zvyčajne cestuješ?

Je to rôzne, spôsob upravujem podľa danej krajiny. Veľmi rád šoférujem a ak sa dá, prenajmem si auto a prechádzam si miesta sám svojím vlastným tempom. Som človek, ktorý sa začne rýchlo, takže len zriedka zostávam na jednom meste viac ako jednu noc, milujem pohyb a vidieť nové veci. Iste nie som typ na luxusné miesta, ale zároveň ani na kemping alebo veľmi tvrdé podmienky, aj keď v závislosti od miesta prijmem čokoľvek. Často mi vyhovuje airbnb.

Celkovo som tak trochu vlk samotár. Nerád robím kompromisy a zisťujem, že v spoločnosti iných ľudí preberám podvedome zodpovednosť za ich spokojnosť a prispôsobujem sa ich tempu. Takže pre mňa je cestovanie hlavne o tom, ísť sám. Je to iné ako dovolenka, kam môžem ísť so svojou rodinou a neočakávať, že budem skúmať alebo objavovať niečo nové.

Stretol si sa niekedy pri cestovaní aj s vážnejšími problémami?

Pri cestovaní na do neznáme s tým musíš počítať. Som pokojný typ človeka a bezpečnosť je u mňa vždy na prvom mieste, ale to neznamená, že som neprežil aj ťažké chvíle. V Stredoafrickej republike ma držali hodiny na policajnej stanici kvôli nasnímanej fotografii, ktorá obsahovala banku. Niekoľkokrát som sa poriadne otrávil jedlom a byť chorý úplne sám nie je med lízať.

Jednoznačne najväčší problém som prežil v Jemene, kde ma zatkli za to, že som nemal víza na vstup do krajiny. Priznám sa, že som musel „presvedčiť“ hraničiarov, aby ma vpustili, aj keď som nemal víza. Nakoniec som strávil noc v cele plnej švábov a netušil som, ako sa situácia vyrieši, vtedy som mal vskutku strach. Na pobyte vo väzení v krajine ako Jemen nie je nič zábavné ani hrdinské, je to len zlé. Každopádne, ráno sa veci nejako vyriešili, keď som zaplatil, nazvime to, administratívny poplatok.

Kde si sa cítil najlepšie?

Zrejme spomeniem Irán. Viem, že tým mnohých ľudí prekvapím, veď o Iráne sa píše toľko negatívneho, ale nebavme sa o politike. Samotní ľudia sú tu úplne úžasní, pozvú ťa do svojich domovov, budú úprimne zvedaví a klásť ti najrôznejšie otázky. Doslova vám otvoria svoje srdcia. Iránčania sú vrúcny národ, neodídeš z krajiny bez toho, aby sa v tebe obnovila viera v ľudské prirodzené dobro. A podľa mojich skúseností sú zároveň veľmi moderní. Keď prekonáš prvý dojem, zistíš, že milujú dobrý život rovnako ako ktokoľvek iný.

A existujú nejaké krajiny, ktoré neodporúčaš?

Ako som už povedal, som od prírody zvedavý, takže mňa láka aj dedina uprostred ničoho. Je však normálne, že niekde sa cítiš lepšie než inde, niekedy môžu byť miestni obyvatelia veľmi podozrievaví až agresívni.

Povedal by som, že rozporuplný dojem vo mne zanechala Gambia. Nie je tam toho toľko čo vidieť, systém je skorumpovaný a miestni obyvatelia spravidla nevrlí. Možno som však mal len smolu. Tiež nie som veľkým fanúšikom väčšiny karibských ostrovných národov, chýba mi tam autentickosť, miestni vnímajú väčšinou všetkých cestovateľov len ako bankomat. A tak Karibik láka len plážami, ale kto videl grécke pláže, ťažko sa nechá ohúriť.

Koronavírus zmenil celý cestovateľský svet. Ako to ovplyvnilo tvoje cesty? Dokázal si si udržať mobilitu?

Pandémia znamenala tvrdý úder pre celý svet. My, cestovatelia, ju prežívame ešte emotívnejšie,  pretože zostať doma je pre nás veľmi ťažké. Od vypuknutia pandémie som bol veľmi opatrný a konzervatívny, vždy som nosil rúšku a tiež často ochranný štít, za ktorým som vyzeral ako mimozemšťan. Ale cestovať som neprestal, to by ma psychicky odrovnalo. Dokonca aj v apríli 2020, keď sa zatvoril svet, som cestoval na stále otvorené miesta, napríklad do Švédska, kde som si požičal auto a prešiel som 4 000 km za 10 dní. Švédsko mi zachránilo duševné zdravie.

Odvtedy pravidelne cestujem po Európe, sledujem štatistiky infekcií a zameriavam sa na miesta, kde vírus zostáva pod kontrolou. Vďaka opatrnosti sa mi napriek veľkej mobilite podarilo vírusu vyhnúť. 

V januári som sa odvážil ísť mimo Európu. Zamieril som do egyptskej púšte (ktorá je skutočne impresívna), kde som bol opäť v podstate sám. Koncom mája som po prvej dávke vakcíny odišiel do Tadžikistanu, čo je ďalšia z neznámych a veľmi podceňovaných krajín, a navštívil som tamojší región Gorno Badachšán na hranici s Afganistanom. V dávnych dobách bola táto oblasť veľmi obľúbená medzi cudzincami, dnes som tam bol jediný cestovateľ a miestni obyvatelia sa tešili, že ma vidia.

Teraz, po dvoch dávkach vakcíny, som získal istotu, a tak na poslednú časť roka konečne plánujem ambicióznejšie cesty do niektorých afrických krajín.

Aké sú teda tvoje konkrétne cestovateľské plány na nasledujúce mesiace?

Určite pôjdem do Poľska, pretože tam sídli manažér a programátor portálu NomadMania a musíme trochu zapracovať na nových projektoch pre webovú stránku. Dúfam, že to skombinujem s krátkym pobytom v Rumunsku. Potom, ak sa podarí, príde čas na niektoré africké krajiny, ako sú Čad, Kongo, Etiópia, Namíbia a azda aj Alžírsko, ktoré zostáva predbežne zatvorené ... V dnešnej dobe sa rozhodujem na poslednú chvíľu, takže sa všetko môže zmeniť. Dva regióny, ktoré mi aktuálne najviac chýbajú, sú Severná Amerika a juhovýchodná Ázia. Ale aj v Európe, Afrike a Latinskej Amerike je z čoho vyberať.

A na záver: čo by si poradil človeku, ktorý sa chce stať globálnym cestovateľom?

Keď cestuješ, musíš byť akýmsi vyslancom svojej vlastnej krajiny a vždy pristupovať k druhým ľuďom s otvorenou mysľou a duchom, nikdy nie s predsudkami. Napriek tomu, že milujem rebríčky a pri rozhodovaní sa o mojich cestovateľských cieľoch som po nich neraz siahol, povedal by som, že najdôležitejšie je porozumieť cestovaniu, učiť sa z neho a rásť, a preto by si si mal v akejkoľvek destinácii dopriať dostatok času a mať vždy pár dní navyše pre prípad, že by veci nevyšli podľa plánu.

Viem, že je to možno trochu neobvyklé, ale mne sa páči, keď vopred veľa nečítam o tom, kam idem. Ak viem príliš veľa, prídem o moment prekvapenia, ktorý je na spoznávaní asi to najlepšie. Cestovateľom sa človek stáva, keď získava vlastné zážitky bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní,. Buď teda sám sebou a odváž sa čeliť výzvam pri posúvaní cestovateľských hraníc.