Ani neviem, kedy som tu bol po prvý raz. No bolo to dávno, vtedy sa ešte dalo vyliezť hore na Kukulkánovu pyramídu v Chichen Itza a aj sme na ňu vyliezli. V Oaxace nebolo prakticky ani jedného turistu, boli sme tu ako keby omylom. No ja som sa ihneď zamiloval, už vtedy som cítil ohromný potenciál mesta.

Oaxaca je mestečko ako keby z rozprávky. Farebné domčeky a čokoláda. No ja si pamätám, že roky to bolo nebezpečné mesto, kde prebiehali revolty, štrajkovalo sa a demonštrovalo. Dole v štáte Chiapas boli vodcami Zapatisti, tu to boli skôr študenti. Turisti sa vtedy mestu vyhýbali.

No to bolo v roku 2006, a to je už všetko dávno preč a Oaxaca vyrástla a skrásnela. Mali by ste to vidieť aj na fotografiách v tomto blogu, kde som si dal záležať na tom, aby ste si vedeli urobiť o meste komplexný obraz.

Oaxaca je dnes upravená a stala sa z nej prekrásna mexická nevesta. Decentná, vkusná, s dobrými starosvetskými spôsobmi, ale zároveň plná temperamentu. Oaxaca sa nebojí farieb a experimentov.

Oaxaca je hlavným mestom štátu Oaxaca, ktorý je jedným z 32 štátov Mexika. Ide o vcelku veľké mesto - väčšie než Bratislava, ale centrum je maličké a prejdete ho za niekoľko hodín.

V tomto blogu vám poradím, ako na to, aby ste z mesta mali čo najviac. Vtedy pred rokmi som tu býval týždeň, naši skvelí BUBO sprievodcovia, s ktorými som diskutoval, sem chodia sprevádzať 25 rokov, vybudovali si nadštandardné kontakty a neustále pridávajú nové a nové zážitky. Musím priznať, že zážitkami program postupne (výrazne) vylepšili. Ja som sa sem vrátil na štyri dni „na kontrolu“ a tu je môj verdikt.

Náš zájazd Veľký okruh Mexikom prichádza do mesta Oaxaca z Choluly – mesta, ktoré sa hrdí najväčšou pyramídou sveta a 365 kostolmi. Ja som do Oaxacy doletel z Washingtonu, prespal som v Mexico City a okolo sopky Popocatépetl som smeroval na juh a pristál na domorodom letisku vo výške 1 555 metrov nad morom. Z letiska som si zobral taxík - colectivo, kde sa cena delí medzi viacerých ľudí, a tak je prijateľnejšia. Taxík ma po pol hodinke vyhodil presne pred mojim hotelom.

Vtedy pred 25 rokmi sme spali niekde na periférii, no teraz si lepšiu polohu hotela neviem predstaviť. Naozaj nádhera v absolútnom centre mesta. Keď myslím absolútnom, tak keď vykročíte z hotela jeden meter, už ste na prehliadke. No vy ani nemusíte spraviť daný krok, aj samotný hotel je tým starým koloniálnym farebným domčekom, kde by mohli pokojne vyberať vstupné.

Po stenách na prízemí, ale aj na poschodí, kde máme izby, sú azulejos - modré glazované kachličky s exotickými mexickými vzormi. Dole v tropickej záhrade je bazénik, hore na terase kvalitná reštaurácia s výhľadom na farebnú ulicu. Večer je v hoteli pokoj a ani z ulice nepočuť ruch. Napriek starej koloniálnej stavbe klimatizácia v izbách funguje, v sprche tečie teplá voda a kanalizáciu necítiť. Centrum Oaxacy je pod patronátom UNESCO, rovnako tak aj tento hotel. Oproti hotelu vľavo asi 50 metrov sú potraviny a pri nich ráno na rohu každé ráno milá tetuška pristaví vozík a predáva raňajky - tamales, aroz con leche, kávu, či čokoládu.

Inak, Oaxaca ma prekvapila prijemným počasím. Toto leto bolo na Slovensku 35 stupňov, na nevydržanie a tu bolo oveľa príjemnejšie, večer trošku chladnejšie, ale tak akurát. Oaxaca sa totižto nachádza v nadmorskej výške 1 555 metrov, cez deň je teplo, všade rastú sukulenty. Cez deň je teda celoročne na krátke rukávy a na večer sa zíde košeľa s dlhými rukávmi, dlhšie šaty a prípadne ľahký svetrík.

Na začiatku, hneď po raňajkách vyjdeme ku chrámu a kláštoru Del Carmen Alto. Na nádvorí sú krásne stromy a my sa posadíme do ich tieňa. Je tu veľmi príjemne.

Kedysi sa tu prechádzali mnísi, neskôr tu sídlila vojenská posádka, bolo tu dokonca väzenie. Ide o bývalý kláštor karmelitánov, ktorí sa v Oaxace usadili v roku 1696. Počas Gueleageuzy (viď nižšie) sú práve v okolí kláštora najrozsiahlejšie trhy s domorodou stravou, stovky stánkov.

Kláštor a nenápadný kostolík navštevovali šľachtici. Vybudovali ho kúsok nad mestom, vždy tu bol väčší pokoj. My sa odtiaľto budeme vracať už iba dole. Ráno je však príjemne, ešte nie je teplo. Musím povedať, že túto prehliadku moji sprievodcovia veľmi dobre vymysleli.

Kostol a bývalý kláštor Del Carmen Alto patrili, ako spomínam vyššie, karmelitánom, začal ako pustovňa a projekt financoval Manuel Fernandez Fiallo. V roku 1665 prichádza Fiallo do Oaxaca, kde investoval do prosperujúceho obchodu s košenilami - ide o červené farbivo extrahované so samičích parazitov žijúcich v kaktuse nopal (Opuncia mexická) - a výrazne navýšil svoj majetok. Bol to pobožný človek, ktorý keď videl utrpenie v okolitých dedinkách, tento boháč sa rozhodol pomôcť sirotám.

Karmelitáni boli založení niekde na križiackych cestách a prešli od pustovníkov k bratstvu. Oficiálne vznikli v roku 1452, teda 40 rokov predtým, ako Krištof Kolumbus pre nás objavil  Ameriku. Bol to rád pre mužov, ale aj ženy a „otvorenie sveta“ privítali s otvorenou náručou. Oblečení boli veľmi podobne ako Dominikáni a aj ústavu mali do značnej časti prevzatú od Dominikánov a Františkánov.

V meste Antequera, ako bola Oaxaca vtedy známa, podporovali karmelitáni výstavbu verejných trhov a sýpok, komunálnych dielní, ba dokonca zlepšovali väzenské zariadenia.

Odtiaľto ideme peši iba dole, maximálne desať minút, odbočíme vľavo a dostaneme sa ku kostolu Santo Domingo de Guzmán z vrchu. Pred kostolom je nasadený maguey, ako Oaxačania hovoria agave. Agave je okolo 200 druhov a tu v okolí sa z neho nevyrába tequila, ale mezcal (viď nižšie). Fotografie Santo Domingo s týmto agave vyznievajú exoticky a vy viete, že nie ste v Európe.

Santo Domingo je veľký kostol, leží mierne ďalej (4 bloky) od absolútneho centra (od Zócala), je pred ním veľké námestie a ten priestor mu dodáva pocit dôležitosti a veľkoleposti.

Fasáda je renesančná a ak sa k nej otočíte chrbtom, uvidíte vrch Cerro del Fortín. V tom bielom modernom "šiatri" sa konajú každý pondelok počas sviatku Guelaguetza vystúpenia a tance.

No tá pecka nastane, keď vstúpite dovnútra - tá krása vás, doslova, zarazí. Prešiel som všetky štyri veľké pápežské baziliky Ríma a popísal som ich v blogu Rím pre pokročilých. No Santo Domingo, aj keď nie je celkovo väčšie, je ešte opulentnejšie. Nazývajú to mexické baroko a pri tom množstve zlata v katedrále pochopíte, koľko ho museli Španieli tu v Mexiku nakradnúť, keď si mohli toto dovoliť. Tak, ako je v dnešnej Kube nulovou položkou rum a vy si kúpite kokosový orech za euro a rumu si dolievate, koľko chcete - aj liter. V tomto kostole sa zdá, že zlato bolo zdarma a na stenách a strope je ho toľko, čo nikde inde nenájdete. Na vnútornej výzdobe tejto svätyne pracovali robotníci z "nového" Španielska a najlepší architekti privezení zo „starého“ Španielska. Jeho výstavba sa začala v roku 1575 a dokončili ju na konci toho istého storočia. Jeho vysvätenie sa uskutočnilo v roku 1611.

Mnohými je Santo Domingo považované za najkrajší kostol Ameriky. Keď vojdete hlavným vchodom, nad hlavou sa zjaví vyobrazenie zlatého stromu Mayov. Vstupné sa neplatí a kostol je otvorený dlho do noci. Cez obed však býva zatvorený.

Poznámka: pred Santo Domingo sú reštaurácie, kde viete vyjsť na strechu a večer je odtiaľto krásny výhľad na námestie a kostol.

Zo Santo Domingo sa vyberieme smerom dole na Zócalo, na hlavné námestie. Ideme ulicou Alcala, celým menom Andador de Macedonia Alcalá. Vo fotografiách, ktoré vám tu prikladám, vidíte, že je to veľký zážitok. Žije to tu naplno, domy sú nádherné a vyzerá to presne tak, ako píšem vyššie o neveste – na úrovni a pritom s veľkým neeurópskym "feelingom." Väčšinu našej prehliadky sa budeme pohybovať po pešej zóne, čo je taktiež príjemné.

Zastavujeme sa na kávičke v Café Brújula, kde si ju aj sami pražia. Málokde v Amerike vedia urobiť kávu, ale tu vskutku vedia. Káva je kyslejšia, tak, ako má byť. Ide o TOP kávu a kto sa v káve vyzná, bude mať veľký zážitok. Následne sa zastavujeme v bývalej centrálnej verejnej  knižnici, paláci s nádherným nádvorím. Aj náš hotel je ukážkou vnútra budov, ale tento palác taktiež, a tak si viete urobiť predstavu ako sa tu kedysi asi žilo. Bývajú tu výstavy kobercov.

Koberce v našom ponímaní, to je Perzia a okolie, ale aj tu v okolí Oaxacy ide o veľmi starú tradíciu. Koberce majú nádherné „africké“ farby, odvážne pestré a pritom neuveriteľne ladia. Ak budete mať čas, zastavte sa v dielničke v okolí mesta – je to hodina autom z Oaxacy smerom k vrchom – a tu vidíte ako vskutku „totalmente al mano“, teda totálne ručne. Vlnu či bavlnu ručne spracovávajú, následne farbia prírodnými farbivami a tkajú. Aj z dielničky, kde sa vždy na zájazde zastavujeme som Vám pridal pre predstavu zopár fotografií.

Najväčší biznis Oaxacy bol kedysi práve v červenom farbive, ktoré získavajú zo samičích košenilových parazitov (Dactylopius coccus Costa) žijúcich na kaktusových rastlinách. Hlavnou zložkou červeného farbiva je kyselina kochinová. Ako sa toto exotické karmínovočervené farbivo vyrába, to vám ukážu práve v dielničke a to je hlavný dôvod našej návštevy. Ale aj to, ako sa koberce stále tkajú ako v stredoveku. Prírodné farbivo je nielen ekologické, ale na koberci vydrží, doslova, večne.

Čističi topánok, predajcovia domorodých šiat a suvenírov, protestné plagáty, reštaurácie v krásnych palácoch po obvode námestia, vyhrávajúci mariachis... Na Zócale (Plaza de la Constitución) je ruch a deje sa tu všetko. Keď je sviatok, tak práve tu sa najviac tancuje, najviac pije a tu sa udeje najväčšia spúšť.

Na Zócalo sa nachádza aj katedrála (Katedrála Nanebovzatia Panny Márie) s fasádou zo zeleného vulkanického kameňa „cantera.“

Keď som do nej vošiel ako do prvej, bol som nadšený, ide o úžasnú stavbu a veľkolepú výzdobu. Oproti Santo Domingo však katedrála vyzerá ako krásne dievča popri top modelke, má prosto tú smolu, že vyššie sa nachádza šperk, ktorý nemá obdobu.

Santo Domingo je možno krajšie, ale pre domácich je dôležitejšia katedrála, a preto mám práve odtiaľto najlepšie fotografie a videá. Domorodci sa pekne oblečú a idú do mesta pokorzovať sa, ukázať sa.

Po tom, čo si prezrieme katedrálu, pokračujeme ulicou Flores Magon a poslednou zastávkou bude Tržnica 20 de Noviembre. Teraz sa držte spolu, teraz je najťažšia časť, aby ste sa nestratili. Idete rovno smerom ku kostolu Templo de la Compania de Jesus, ktorý necháte po pravej strane a idete stále iba rovno. Toto sú pešie ulice, a preto je Oaxaca takým príjemným mestom. Tu prejdete jednu cestu – jeden semafor, ale opäť ste na pešej zóne a vpravo je tržnica Mercado Benito Juárez - pomenovaná po miestnom hrdinovi.

Na jednom konci vojdete do krytej tržnice a na druhom vyjdete. Na začiatku predávajú vyšívané košele a šaty z bavlny a ľanu. Potom sú tu reštaurácie, kde podávajú perfektné domáce jogurty. Ďalej sa dostanete do oblasti potravín, a tu odporúčam pozrieť sa na domáci syr, čokoládu a mezcal. Na konci nájdete predaj kreviet, odbočíte doľava a idete popri predaji kureniec. Vyjdete von – pozor, je tu úzka cesta, a keďže centrum je pešia zóna, tak je tu stále plno áut. Prejdete cez cestu a vojdete do výrobne - predajne čokolády.

Keď sa dnes povie čokoláda tak si vybavíme belgickú či švajčiarsku. Niektorí vedia, že najviac kakaových bôbov vypestuje Pobrežie Slonoviny. Mexiko nenapadne dnes nikomu, no práve Mexiko bolo tou krajinu, ktorá začala čokoládu využívať vo veľkom. Je to podobne ako s kávou, tá sa po prvý raz divoko urodila v Etiópii, ale začali s ňou obchodovať až Arabi z dnešného Jemenu, ktorí ju vyvážali z mesta Mokka (al-Mukha) a aj preto sa najlepšia sorta nazýva Arabica.

Čokoláda, resp. lepšie povedané kakaové bôby, rástli divoko v Amazonskej džungli, ale boli to indiánske civilizácie na území dnešného Mexika (Olmekovia, Zapotékovia, Aztékovia a Mayovia), ktorí túto plodinu začali kultivovať.

V Pobreží Slonoviny som sa zastavil na plantážach. Kakaovníky od nevidím do nevidím a ja sa pýtam: „Môžem ochutnať čerstvú čokoládu?“

„Nemáme, my z čokolády robíme oba drink, no dnes sme už všetko dopili,“ bola odpoveď. Čokoláda v Afrike je plodina na predaj, ale nejde o  plodinu, ktorá je spätá s ich civilizáciou. A presne takto je to s čokoládou v Mexiku. Čokoláda je hlbokou súčasťou kultúry. Oaxaca čokoládou žije a nájdete tu nespočetne výrobkov z tejto plodiny.

Olmékovia poznali čokoládu už pred 5 000 rokmi a Aztékovia používali kakaové bôby ako platidlo, čo sa rozšírilo po celej Mezoamerike. Bola to pre nich posvätná rastlina a aj dnes pristupujú k tejto plodine s úctou. Nižšie spomínam nápoj, ktorý je podľa mňa hnusný, ale to hovorím vám. Mexičanovi by som sa to neodvážil povedať, veru nie.

Domorodí obyvatelia kedysi zbierali kakaové bôby ručne, vysušili ich na slnku, rozdrvili ich v rukách, zmiešali s vodou, pridali chilli, prášok z kukurice, občas aj tropické ovocie a jednoduchý nápoj bol hotový a pripravený na konzumáciu. To až po príchode španielskych dobyvateľov sa na scénu dostáva cukor, a v takejto nezdravej podobe čokoláda po prvý krát asi okolo roku 1528 putuje do Európy. Prekvapením pre vás môže byť, že v Mexiku väčšina obyvateľov požíva čokoládu v tekutom stave a nie vo forme tabličky či bonbónov.

Vchádzame do našej známej výrobne čokolády v Mayordomo a všetci na nás kričia „Hola, BUBOOOO“. Za tie roky, čo sem chodíme, vzniklo už veľa pobočiek, ale toto je tá originálna predajňa, ktorá začínala spolu s nami. Tu sa vyrába čokoláda a tu sa jej denne predajú stovky kilogramov.

Majú tu staromódne mlynčeky, kde hodia čokoládové bôby, pridajú napríklad škoricu a mandle a všetko zomelú. Čokoláda stečie dolu a ide o 100 % čokoládu bez akéhokoľvek cukru. Potom sa melie druhý raz a pridávajú napríklad cukor. Z tejto zmesi následne vo vedľajšej miestnosti s mliekom či vodou pripravujú chutný čokoládový koktejl.

Predávajú tu 10 kg vandlíky čokolády, no nie na jedenie, ako sme na to zvyknutí my. Národné jedlo Oaxacy je „mole“ a základnou zložkou mole je čokoláda. Každý jeden Oaxačan je jedlo s čokoládou, ako my jeme rezeň či halušky. Je to úplne bežné.

V Belgicku, kde vznikli pralinky, teda plnená čokoláda, som videl luxusné obchody s neuveriteľnými náplňami. Tu v Mexiku je čokoláda bližšie k bežnému ľudu. Je zaujímavé, že celá produkcia mexickej čokolády sa vyprodukuje a aj spotrebuje doma. Keď ste teda tu, tak určite ochutnajte remeselnú čokoládu. Aj laik zistí extrémny rozdiel v kvalite.

Keď vyjdeme z čokoládovne, zastavíme sa u predajcov chapulines - lúčnych koníkov. Predávajú ich v košoch a o tento tovar je enormný záujem. Vôbec to nie je okrajový produkt, ale popri čokoláde ide o dôležitú súčasť miestneho jedálnička. K mezcalu sa chapulines hodia a ponúkli mi ich aj v exkluzívnom hoteli na ochutnávke tejto pijatiky z agave.

Prejdeme sto metrov a vojdeme dovnútra tržnice Mercado 20 de Noviembre. Na začiatku predávajú pečivo, brúsia nože. Ide o stánky, ktoré sa špecializujú na jednotlivé činnosti. Ideme dovnútra tržnice a zastaneme pri voľnejšom stole. Je to veľmi scénické. Stoly sú jednoduché – mexické – a vývesné štíty gýčové. Väčšinou tu sedávajú mexické rodinky, ktoré zaberú veľa priestoru. Ak nájdete odvahu, sadnite si sem a objednajte si jedlo s mole alebo tlayudu - veľkú kukuričnú placku, tak typickú práve pre Oaxacu. Tlayuda sa pred podávaním osmahne a je teda trošku tvrdšia, chrumkavá, musím povedať, že lepšia než klasické tortillas.

K tomu na pitie nealkoholický drink horchata alebo jamaica. Horchata je biely jačmenný nápoj z orechov šachoru jedlého a jamaica je červená a ide o ibištekový nápoj. V Oaxace by ste mali ochutnať ešte jeden nealkoholický drink, a to tejate. Je to taká hnedá brečka, kde na vrchu plávajú biele bublinky a chutí to rovnako. „Zuza, to je ale hrúza.“ Nikdy to nahlas nepovedzte. V Oaxace budete pozorovať výrobu tejate, ktorý prezývajú „nápoj bohov“ už od rána. Ženušky miesia čokoládu a kukuricu a tvária sa pri tom dôležito. Inak uznávam, že to môže byť zdravé.

Tu v tržnici máme zároveň rozchod a každý sa vracia na hotel po svojom (preto si zoberte hotelovú vizitku). Keby ste išli priamo - idete prakticky úplne rovno, tak sme na hoteli za 15 minút. Dohodneme si čas na poobedie a vyrážame za ďalšími aktivitami. Cestou domov nakúpite to, čo ste iba tak na prehliadke zahliadli. Oaxaca je snom každého nákupcu suvenírov. Neuveriteľné množstvo, vysoká kvalita a najnižšie ceny – predsa len sme mimo hlavnej turistickej cesty. Ceny sú oproti Cancunu polovičné.

Ktoré mesto v Mexiku je považované za epicentrum gastronómie, za gurmánsku metropolu štátu? Toto je taká hlúpa otázka a určite ste ma prekukli. Áno, je to Oaxaca, a tak nejde „iba“ o kultúrne centrum Mexika, ale aj o mekku mexickej kuchyne. Počas festivalu Guelaguaza to vidíte, niekedy sa mi zdá, že ide o gurmánsky festival. Konajú sa tu celoštátne preteky v hodnotení kvality tamales a mezcalu.

„Tamalli“ z jazyka nahuatl, ktorým hovorili Aztékovia, znamená „zabalené.“ Je to extrémne rôznorodé jedlo, ktoré sa dá pripraviť na stovky spôsobov. Základ je kukuričná masa, ktorú vytvoríte tak, že zmiešate kukuričnú múku s masťou. Pridáte trochu vody (prípadne vývaru), dochutíte soľou a korením až máte konzistenciu podobnú polente, možno o pol stupeň hustejšiu. Teraz už len stačí vyformovať akýsi sendvič z tejto hmoty, ktorý vyplníte mäsom.

Tvar dodržíte ako dáky starý člnok, ale pointa je ako naša parená buchta. Vonku je cestíčko a vo vnútri sa skrýva mňamka. Tamales sú o tom istom. Kuracie alebo mleté hovädzie mäso dochutené rôznymi omáčkami alebo papričkami schováme do kukuričného cesta. Všetko sa pekne zabalí do kukuričného alebo banánového listu, odtiaľ ten názov, že tamales - zabalené. A potom sa na pare dokončí proces prípravy a teplé tamales sa môžu podávať. 

No aj keď ste v Oaxace mimo festivalu, viete sa dobre najesť. Mexičania cestujú krížom cez ich obrovskú krajinu, aby prišli na trh Mercado 20 de Noviembre, aby si sadli za jednoduchý stôl a ochutnali to najlepšie mole či Tamales. 

Taktiež som tu v Oaxace navštívil skvelé vysokokvalitné reštaurácie. Mojou najobľúbenejšou je Catedral, kúsok od nášho hotela, ktorú som premenoval na reštauráciu princov, lebo tu jedol princ Charles z Veľkej Británie, ako aj korunný princ Naruhito z Japonska (dnes je japonským cisárom). Reštaurácia má 45 ročnú históriu, otvorila ju stará mama aktuálneho majiteľa a všetko čo je v menu, sú jej tradičné rodinné recepty, a reštaurácia je na to patrične hrdá.

V Oaxace neschudnete a ja mám problém, že sa tu každý deň prejem. Chcem TO jednoducho všetko vyskúšať.

Mnohokrát mi to nejde do hlavy - tie kombinácie nemôžu byť dobré. Mäso s čokoládou, to kto už počul? A mezcal s rajčinovým pretlakom, s jalapeño a slaninkou? A keď to ochutnáte, poviete si, ako je to možné, že sme to doteraz neochutnali? Je to geniálne ako grécke tzaziki či gin tonic.

Tequilu pozná každý, sypeme si soľ do foveola radialis a lížeme limetku... A potom do seba hodíme šot alkoholického nápoja z agave zo štátu Jalisco. No ak prídete do vychýrených barov v Londýne, New Yorku či Bratislave (hmm), tak tie cool drinky sa dnes miešajú z mezcalu.

„Nikdy nesrkaj limetku, nikdy, to ti úplne zabije chuť,“ vysvetľuje mi somelier Jonathan. „Pri mezcale používame pomaranč a potom chapulines,“ dodal.

Chapulines sú kobylky, ktoré rozdrtia alebo ich konzumujete celé - ale nebojte sa, nie sú živé, ale sušené. Inak, keby ste nevedeli, že to sú kobylky, tak to chutí ako čipsy. Chapulines predávajú denne v Mexiku tony, ja neviem, kde ich zbierajú...

Na mezcal chodíme v Oaxace priamo do pálenice. Je to asi polhodinku až hodinku cesty z centra, máme tu dve pálenice – mezcalerie, ktoré striedame. Vysvetľujú nám rozdiely v agave a koľko mesiacov jednotlivé druhy rastú, kým sú zrelé. Potom srdce či ananás hodia do pece (diera v zemi obložená kameňmi), a potom destilujú... Mezcal má väčšinou „údenejšiu“ chuť než tequila, aj dnes som na obed mal zopár shotov. Mezcaly sú tisíce druhov, ide o remeselnú výrobu v malých paliarňach a ide teda o nápoj, ktorý ešte na veľké objavenie čaká.

Ak ste v Oaxace, tak táto pamiatka UNESCO je absolútnym základom. Ide o najstaršie osídlené mesto v Mezoamerike, v ohromnom území, ktoré sa tiahne od Mexika až po Honduras. Táto pamiatka si zaslúži samostatný blog. Tu iba jasne hovorím, že ju treba vidieť.

Keď hovoríme o pamiatkach Mexika, väčšinou ľuďom napadnú Mayovia, najvyspelejšia indiánska ríša, ktorá v Mexiku žila prevažne na Yukatánskom polostrove.

Tu v okolí Oaxacy žili, ale aj doteraz žijú Zapotékovia - ľudia s iným jazykom, inou kultúrou. Ľudia, ktorí mali vyspelú kultúru a písmo dlho pred spoločenstvom Mayov. Tu v Monte Alban sa dá vystúpiť na pyramídy a všetky zábery, ktoré vám tu predkladám, sú moje.

To, čo vidíte, bol kedysi kopec a Zapotékovia sa rozhodli ho zarovnať. Trvalo im to 200 až 300 rokov. To je neuveriteľné. Na Monte Alban žilo vyspelé spoločenstvo po dobu 1 500 rokov.

Veľmi známi sú miestni tanečníci ‘Los Danzantes’ vyrytí v kameni, o ktorých sa hovorí ako o zajatcoch, ktorým polámali kosti a odrezali genitálie.

Novšia teória hovorí o prvých operáciách, ba dokonca trepanácii lebky – podľa nej boli Zapotékovia zdatní chirurgovia.

Keďže ide o kultúrne centrum obrovského Mexika, aj festivaly sú práve tu tými najlepšími. Mexiko je známe oslavovaním Dňa mŕtvych – Día de los Muertos. Tento sviatok má najväčšiu silu práve v Oaxace. Je to podobné ako naši Všetci svätí, ale netrúchli sa, naopak, tancuje sa, hoduje, oslavuje. Priamo na cintoríne. Po celej Oaxace nájdete celoročne maľby kostier a mnohé predajne predávajú lebky na tričkách – proste smrtka je cool.

„Pozostalí by si určite priali, aby sme sa mali dobre, radovali sa...“ myslia si Mexičania, a tak k smrti pristupujú trošku inak. Počas Día de los Muertos si rodina rozpráva vtipné príhody zo života tých, na ktorých hroboch sedia, popíjajú mezcal, mariachi nôtia najobľúbenejšie skladby nebožtíkov, spomína sa, smeje... Je to prosto jeden optimistický pozitívny deň, ktorý vás nabije energiou.

Najväčším festivalom mesta je letná Guelaguetza, ktorý je zároveň najväčším festivalom celého Mexika. V okolí Oaxacy žijú Indiáni v dedinkách, ktoré sú značne samostatné. Ľudia, aj keď sa považujú za Zapotékov, sa navzájom nedohovoria. Ten jazyk je úplne iný a iné sú aj zvyky, kroje. Počas sviatku Guelaguetza (Fiesta de los Lunes del Cerro) sa všetci vyšňoria do svojich krojov a prídu si zatancovať na námestia do Oaxacy.

Ide o sviatok spoznávania sa navzájom, udržiavania si svojej kultúry, a to je nám v BUBO blízke, lebo o udržateľný turizmus sme sa vždy snažili a vždy sme ho podporovali. Indiáni verili, že ak sa opijú a dostanú zo seba všetko zlé aj tým, že sa vyvracajú, budú lepšími ľuďmi. Niekedy v noci je to teda na námestí riadna spúšť. Pije sa, doslova, do mŕtva. Aj mne sa stalo, že ma ponúkli mezcalom a tlieskali, keď som si riadne uhol.

V Oaxace nesmieme zabudnúť na Noche de Rábanos - Noc reďkoviek, ktorá je ďalším exotickým sviatkom, ktorý sa každoročne koná 23. decembra.

Mohlo by Vás zaujímať: Najlepšie festivaly sveta  

Múzeum - Centro Cultural Santo Domingo

Nie na Machu Picchu v ríši Inkov, ale bolo to tu na Monte Alban, kde sa vo vykopávkach našlo najviac zlata. Tieto poklady, ktoré objavil v hrobke číslo 7 Alfonso Caso, sú vystavené v múzeu (Museo de las Culturas), do ktorého je vchod vľavo od hlavného vstupu do kostola Santo Domingo. Múzeum sa teda nachádza v starom kláštore, ktorý bol miestom kde žili a pracovali mnísi. Neskôr tu boli kasárne a celá stavba bola zhumplovaná a dlho ju reštaurovali. Teraz je však otvorená a ide o „tajný tip“ pri prehliadke mesta, ktorý rozhodne odporúčam nevynechať. Vstupom do múzea teda vidíte okrem pokladov aj inú (a nádhernú) stránku Santo Domingo a máte výhľad do záhrad kláštora (ide o etnobotanickú zbierku).

Vstup do múzea môže byť problematický, posledný vstup býva napríklad o 14.00 h. Rozdávajú sa tu čakačky a vy si hodinku musíte radu vystáť a pod. Ale oplatí sa to. Ak máte v Oaxace čas a nechcete ho komplet stráviť nakupovaním suvenírov, tak toto múzeum je správna voľba.

Basilika Nuestra Senora de la Soledad

Je to peši asi päť kvadier, teda relatívne ďaleko. No aj tak mi cesta peši z hotela trvala 15 minút. Keby bol takýto kostol inde, bol by najdôležitejším dielom, tu ide iba o jeden z kostolov. Bol som sa pozrieť aj v múzeu vzadu za bazilikou, ktoré je zamerané na katolíckych pútnikov a je tu zakázané fotiť. Prednedávnom chceli Panenku Máriu s dvoma kilami zlata a korunou s diamantami ukradnúť. Keď ste už tu, zastavte sa aj na Plaza de la Danza (Tanečnom námestí), ktoré je vlastne súčasťou komplexu, ako aj v kostole San Jose.

El Tule

Vyše 2000 rokov starý strom s najhrubším kmeňom na svete. Nachádza sa taktiež v okolí Oaxaca a je to zážitok vidieť ho. Väčší, než sa zdá!

El Tule je jeden z najväčších stromov na svete. Nachádza sa kúsok v ospalej dedinke 10 kilometrov od Oaxaca. Slávu a majestátnosť tohto stromu umocňuje jeho úctyhodný vek. Strom zažil Olmékov, Zapotékov, Aztékov, Májov, Krištofa Kolumba a bujne rastie do dnešných čias. Má vyše 2000 rokov (niektoré odhady sú ešte ďaleko odvážnejšie, a siahajú až k trom tisícom rokov). El Árbol del Tule - ako sa španielsky prastarý Tulský strom nazýva - sa nachádza na pozemkoch miestneho kostola v centre mestečka. Ide o tisovec, ktorý sa pýši obrovským priemerom kmeňa - nad 14 metrov, čo je viac než majú baobaby. Ak som nevidel tisíc baobabov tak ani jeden, no žiaden nemal takýto priemer kmeňa.

Ďalším unikátnym stromom je Figovník a o strome Banyan, som napísal blog. Mnohé krajiny Banyan vnímajú ako posvätný a taktiež som videl stovky ohromných prekrásnych banyanov. Takto mohutný Tisovec Mexický (Montezumov) som videl iba jeden a poviem vám, vidieť ho je ohromný zážitok. Obvod kmeňa je 42 metrov a keď to vidíte, je to neuveriteľné. Vo fotogalérii prikladám tabuľku so všetkými hodnotami. Miestni v jeho pokrútenej kôre a konároch nachádzajú podobizne Ježiša, moriaka alebo zadky latinoamerických celebrít...

Indiánska sauna

Tento zážitok sme na Slovensko priniesli my v BUBO a neviem, či to niekto po nás dokázal skopírovať. Na začiatku boli podmienky otrasné a bola tam, doslova, špina. No dnes - teda posledných desať rokov - poskytujeme perfektný zážitok. Autami sa vyvezieme 45 minút za mesto do oblasti, kde sa pestuje agave. Ideme smerom, kde sa narodil Benito Juárez a ešte ďalej.

Nejde o klasickú saunu, ale v ponímaní Zapotékov ide o rituál znovuzrodenia. Ja som zažil množstvo takýchto rituálov od woodoo v Benine, cez bwiti v Gabone, ayahuasca v Peru či očistné rituály u najagresívnejšieho kmeňa Amazónie. Keď vám niekto vysvetlí o čo ide a vy pochopíte hĺbku, bude to pre vás o to krajšie a hlbšie.

O aký zážitok ide, to vidieť aj na našej ankete, kde na celom zájazde Veľký okruh Mexikom skončil temazcal – ako sa indiánska sauna nazýva – na druhom mieste hneď za mestom Oaxaca a pred Monte Alban. Ťažko to tu na malom mieste vysvetliť, to je skôr na osobnú debatu, no tak, ako robíme temazcal my, je to hygienické, hlboké a doslova úžasné. Vyliečime vaše bôle? Pomôžeme vám s tým, čo sa inde vyliečiť nedalo? Opäť sa zrodíte? Ako hovorím, je to na dlhšiu debatu. Každopádne, ak pôjdete na zájazd do Mexika s nami, tak tento zážitok odporúčam.

U nás Oaxaca stále nie je známa, ale to chce čas a o ďalších dvadsať rokov to bude exkluzívna destinácia pre elitných turistov. Centrum mesta sa nedá nafúknuť a, podobne ako na Machu Picchu, tu bude poradovník.

To, že náš hotel v Oaxace je takto centrálne lokalizovaný, je obrovská výhoda, lebo pešia prehliadka začína prakticky ihneď. Kedysi sme mali hotely mimo centrálnej zóny, a tá vyzerá ako iné mexické mestá = značne nezaujímavo, schátralo a, doslova, nepekne. Zajednať si centrálny hotel je však ťažké a my ich máme zaplatené aj rok vopred.

Keďže sme posledné dve desaťročia najväčším predajcom zájazdov do Mexika (vlastníme diplomy z veľvyslanectva Mexika, ktoré činnosť v cestovnom ruchu monitoruje), tak sme jedinou cestovnou kanceláriou na Slovensku aj v ČR, ktorá vie kvalitné centrálne hotely (nielen v Oaxace zabezpečiť). Dôležité je nechať si v meste dostatok času a pre celkový pohľad navštíviť aj okolité zaujímavosti ako Monte Alban, mezcaleriu, výrobu červeného farbiva a veľmi odporúčam vyskúšať "indiánsku saunu." Hasta luego, amigos!