Patrónka Bolívie a pivo

Tí odvážnejší S prekvapením zisťujem, že jeho chuť je lepšia, ako podozrivý vzhľad. Pre Európana exotické menu je v cene lístka autobusu, ktorým smerujeme do bolívijského Orura. 

Oruro, zapadnuté mestečko na náhornej plošine Altiplano nie je ničím zvláštne ani výnimočné - možno len tým, že väčšina jeho obyvateľov sú 100-percentní Indiáni. Tak je to vyše 360 dní v roku. Všetko sa dramaticky zmení počas fašiangov. Z ospanlivého mesta sa stane mravenisko, kde sa hemžia desaťtisíce ľudí. Karneval v Orure nazývaný ,,La Diavolada" je síce menej známy, ale vraj zaujímavejší ako ten v Rio de Janeiro. V čase našej návštevy práve vrcholili prípravy naň - celé ulice sú lemované obchodmi a dielňami, v ktorých sa pripravujú masky na túto udalosť. Dominujú duchovia a najmä čerti v najrozličnejších podobách a farebnosti. Ich tvorcovia sa riadia zásadou - čím pestrejšie, tým lepšie. 

Karneval v Orure sme nevideli, pravú juhoamerickú fiestu sme však zažili. V mestečku Copacabana (názov evokuje rovnomennú slávnu pláž v Rio de Janeiro, ale delia ich od seba stovky kilometrov) na bolívijskom brehu slávneho jazera Titicaca. Vo svete existujú aj vyššie položené vodné plochy - ale Titicaca, dlhé 233 a široké 97 kilometrov je vo výške 3810 metrov nad morom najvyššie položeným splavným jazerom. 

Kto by to slovo nepoznal - Titicaca. Skrýva sa za nim tajomno indiánskych duchov a legiend praobyvateľov kontinentu. Miestni veria, že na ostrovoch Islas del Sol a Islas de la Luna (Ostrovy Slnka a Mesiaca) sídlia inskí duchovia. Na Slnečnom ostrove sa vraj narodil prvý Inka Manco Tapac a vybudoval odtiaľto slávnu a mocnú ríšu. 

Mestečko Copacabana pôsobí ako oáza kľudu a pokoja - ničím nepripomína rušné turistické stredisko, akým by pri takom slávnom jazere malo byť. Na bolívijské pomery pomerne honosné domy, ale prašné cesty, ktoré sa po každom daždi menia v mútne potoky. So zapadnutosťou nekorešponduje len veľkolepá bazilika, v ktorej sa nachádza soška Panny Márie Svetla nazývanej aj Panna z Jazera, patrónky Bolívie. Práve nej je zasvätená slávnosť, ktorá sa koná práve dnes, tretieho februára. 

Sedíme v jednej z početných reštaurácií a pochutnávame si na najväčšej miestnej špecialite - pstruhovi z jazera Titicaca. Zrazu počujeme hudbu, ktorá sa stále približuje, Rýchlo sa premiestňujeme medzi prizerajúcich. Fiesta na počesť patrónky Bolívie sa práve začína. Krojovaný sprievod prechádza, či vlastne tancuje všetkými uličkami mestečka. Popísať tance je ťažko - je to zmes pohybov, ktoré pochádzajú možno ešte z indiánskeho praveku, kombinovaná s rytmami španielskych dobyvateľov. Kroje - to je pastva pre oči. Na sviatok sem prišli ľudia dokonca aj s peruánskej strany jazera, ich oblečenie iskrí pestrými vzormi a farbami. 

Keď sa sprievod končí, začína na námestí ľudová veselica. Pohľad na ňu nie je o nič menej zaujímavý. Vidieť napríklad Indiánky v tradičných klobúčikoch a širokých ťažkých sukniach ,,natriasať" sa v štýle diskohudby je naozaj zážitok. K oslave patrí aj pivo - čím viac tým lepšie. K tomu ešte čosi žlté, akási miestna pálenka. Obidvoje roznášajú medzi tancujúcim davom čašníci. Každú chvíľu prší, námestie a ulice sa postupne menia na bahennú stoku. Ale nikomu to neprekáža. Čím viac sa blíži večer, tým sú pohyby a kroky oslavujúcich neistejšie a tackavejšie. Ale pije sa ,,o dušu" ďalej. Muži, ženy, starí, mladí. Záchody nikde, každý si uľavuje na námestí - tam, kde príde. Zápach výkalov, moču a zvratkov je čoraz väčší. Hoci pohľad na ,,tancujúco-tackajúcich" sa ľudí je zaujímavý, neznesiteľný smrad nás vyháňa do hotela. Na rozbahnenej ceste stretávame ľudí, márne sa snažiacich udržať rovnováhu. Ich biele košele a tmavé slávnostné obleky už dávno zmenili farbu. 

V noci prišiel silný lejak, zmyl z ulíc všetko čo tam pribudlo (možno sa patrónka Bolívie nemohla na tú spúšť pozerať) a ráno bola Copacabana opäť taká ako 24 hodín predtým. Pokojné, tiché mestečko.