Fórum

11 príspevkov

30

08:32

apr

2018

Bohatá diktatúra

Bohatá diktatúra

Bohatá diktatúra Boli sme spoločne s Wilim kúsok od hraníc s Rovníkovou Guineou. “Ľubo, neviem sa tam dostať. Aj keď mám víza, nepustili ma dnu” rozprával mi zúfalo.Teraz sedím na pive na ulici kráľa Malabo (Calle del Rey Malabo). Nie je to krčma, ale vlasové štúdio – dámam tu nadpoja vlasy tak, že majú na hlave 10 kilovú hmotu. Muži v Afrike, ak sa sťažujú, že žena míňa, tak to nie je “na handry”, ako u nás, ale “na vlasy”. Každopádne ceny ropy sú teraz dole a salón zíva prázdnotou, a tak si privyrábajú a v pekných kreslách tu dostanete chladené pivko. Nevie o tom skoro nikto, ale môj partner Alex tu v hlavnom meste, v Malabo žije od roku 1984. Kecáme a v tretej vete sa dostaneme k Wilymu, k tomu, že aj Alex bol v Douale doma u Wiliho teraz v januári. Voláme mu, sakra dobre sa poznáme, ako sa len môžete spoznať s niekým, s kým strávite dlhé týždne na tých najťažších cestách –skôr necestách- Afriky. V jednom džípe plnom piesku, na jednej drevenej piroge na tropickej rieke, pod jednou spoločnou moskytierou. Každý deň je problém, každú minútu trpíte a potom celý život na tie cesty spomínate.. Douala je kúsok, 25 minútový let a pritom je tak ďaleko. Oddeľujú ju víza a colníci, a robia ju omnoho nedostupenejšou než Severnú Kóreu. Čakal som na túto príležitosť dlho a teraz sme vymákli slabú chvíľku Obiangovcov a vkĺzli do ich krajiny ako prví. Wily je nadšený, podarilo sa to! Cíti, že teraz má šancu aj on a ja cítim, že mi to praje. Je skutočný cestovateľ.Z letiska ideme po 6 prúdovej ceste – tá je lepšia než v Dubaji či Ašchabade - smerom do Sipopo. Jedno ministerstvo za druhým, jedna obrovská moderná budova vedľa druhej. Žiadne africké veľkomesto sa nechytá. Za posledné roky som navštívil 48 hlavných afrických miest a tak viem vcelku porovnať. Súčasťou nášho hotela v Malabo je 18 jamkové golfové ihrisko. Nie hocijaké, ale špičkové; položené na brehoch Guinejského zálivu. Keď hráte, vidíte najvyššiu horu západnej Afriky, Mount Cameron vysoký cez 4 km (z jamky 4,9, 12,18). Clubhouse má veľkosť malého hotela.Medzi morom a hotelom je slušný bazén, v ktorom môžete natrénovať na olympiádu. Narážam na “Erika úhora” a olympiádu v Sydney v roku 2000. Eric vtedy pretekal za Ekvatoriálnu Guineu a olympijských 100 metrov plával po prvý raz v živote. A bolo to aj vidieť, hlavu mal stále nad vodou, postupne sa zdalo, že sa utopí, posledné 2 metre ledva doplával, a dosiahol najhorší čas v histórii olympijských hier (1:52.72). Celý čas trénoval v hotelovom bazéniku, ktorý mal iba 13 metrov… Každopádne dnes je celý hotel s 200 suitami iba pre nás, niet tu ani jedného turistu. Veď táto krajina je hneď po Nauru druhou najmenej navštevovanou krajinou sveta.Kedy má náš prezident narodeniny? To nevie okrem jeho najbližších nikto. No v totalitách to vedia všetci, je štátny sviatok. Tu v Rovníkovej Guinei ide o jeden z najväčších sviatkov roka. Bude to 5.júna a po celom štáte sú už dnes rozvešané billboardy s gratuláciami. Tak 1/3 všetkých billboardov je venovaná tejto téme. “Feliz cumpleanos a su excelencia” prajú rôzne firmy, podniky atď. Na fotografii je vždy usmiaty prezident Obiang Nguemba Mbasogo, ktorý máva, či si sám sebe tlieska. Dostal sa k moci demokraticky – tak, že zabil svojho strýka, bývalého prezidenta a odvtedy je demokraticky už 40 rokov pri moci. Určite je to demokratické prianie jeho ľudu, veď Západ proti tejto krajine nikdy nevystúpil. Verím, že ste nič nezachytili, žiadne naše média o tom nikdy nehovorili. Takže toto musí byť v poriadku. Či? “A vy neprajete svojmu prezidentovi k narodeninám?” s úškrnom komentuje môj údiv náš sprievodca Ojumbe (vymyslené meno). Je Bubi. Vládne kmeň Fang, ktorý do tejto oblasti prišiel iba pred vyše 100 rokmi. Naproti tomu Bubi sú tu vyše 10 000 rokov. Teda aj mňa môj švagor volá Bubi, ale on je z kmeňa Bubi. A tak má po chlebe. Predchádzajúci prezident Macías chcel kmeň Bubi vyvraždiť. Tento prezident je známy tým, že zvlieka svojich nepriateľov z kože zaživa a pojedá ich mozog a testes. Ak ste z tohoto kmeňa, máte smolu. Fang je prezident, všetci ministri, všetci vojaci, všetka polícia. Strana, za ktorú prezident vyhráva už 40 rokov voľby sa volá krásne- Demokratická strana Guinei (Partido Democratico de Guinea Ecuatorial). V znaku má horiacu fakľu, no mala by mať vztýčený prostredník a vlajku USA. Iba v Malabo žije 25 000 Američanov, majú vystavané separátne mestečko iba pre seba. Ropa je ropa.Na juhu ostrova sa zastavíme v meste Moka. Odtiaľto pochádza posledný kráľ ostrova. Mal dvoch synov, jeden sa volal Malabo a druhý Bioko. Teraz sa po synoch volá hlavné mesto (Malabo) a hlavný ostrov (Bioko). Prezident Macías ho nechal zabiť. Guinea je v mnohom horšia než Severná Kórea. Tu je väčšia diktatúra. O život pri čistkách strýka tohoto prezidenta prišlo o život až 40% obyvateľov!!! Nikto nevie presne. No vykonávateľom bol tento prezident. Tri generácie Kimovcov sa musia červenať. Za štyri dni, čo som tu, ma zastavila polícia vyše 10 krát. “Máš povolenie?” “Máš povolenie na to fotiť?” “Máš povolenie na fotenie v noci?” Na polícii v Moka sme strávili hodiny.Syn prezidentaTeodorino jazdí na Lamborghini a minie za víkend v Kapskom meste ¾ milióna Euro, no väčšina obyvateľov žije vo veľkej chudobe. Umývajú sa v kalnej vode tropických riek a jedia veľmi jednoducho. Národným jedlom je rybacia polievka Pepper soup. Veľký hrniec dajú do stredu, z toho si každý naberá. Akoby ste vybrali tie najhoršie kúsky z tých najhorších rýb, trčia z toho čeľuste, je to hnusne mastné, musím povedať, že to bolo jedno z mála jedál sveta, ktoré mi nechutilo. Kúpiť jedlo v obchode je drahé a tak domorodci jedia všetko, čo chytia. Včítane dikobrazov, hadov a potkanov. V strede ostrova stretávame pani, ktorá prevádzkuje akúsi domorodú reštauráciu, na železnom rošte autogénom opaľuje zvieratká.Pre slovenské cestovateľstvo bol prechod Rovníkovou Guineou veľkou vecou. Biko aj Bata sú naše. Išlo o exkluzívnu cestu, absolútnu špecialitku. Uvidíme koľko rokov bude trvať ďalším, kým sa pohnú po našich stopách.Nevadí, že média na túto krajinku zabudli. Ceny ropy idú dole a Teodorino je rozmaznaný spratek. “Američania” si po 40 rokoch zrazu uvedomia, že je “bakané” pojedať rozmnožovacie orgány protivníka a prebudí sa v nich pocit spravodlivosti. Cestujte a verte iba tomu, čo vidíte. A nebojte sa pozerať sa. Nebojte sa mať vlastný názor. Je to oslobodzujúce. Plus, ľudia, ktorí sa neboja a majú vlastný názor, majú omnoho vyšší príjem. Do toho, priatelia!Foto: Pepper soup podávaná v najluxusnejšom hoteli krajiny. Fuj! 

Ľuboš Fellner, BUBO

31

08:58

máj

2017

Bata a kontinentálni Guinea

Bata a kontinentálni Guinea

Bata a kontinentálni Guinea Ahoj Luboši, v Malabu, hlavním městě Rovníkové Guinei (RG) když jsme se rozloučili, ty jsi tam ješte zůstal a já se odpoutal od skupiny, která se vracela domů a sám jsem pokračoval na 3 dny do kontinentální části RG. Přistál jsem v městě Bata, které je největším městem RG a ubytoval se v hotelu- díky, byl fajn. Druhý den jsem si město prohlédl - není ošklivé, ani nijak hezké, je to taková normální "černošárna". Má ale na břehu moře zajímavou vyhlídkovou věž s restaurací, která se otáčí, takže postupně lze pozorovat město, pobřeží a moře. Provozovatelem restaurace je Maročan, který mi dal ze sympatie na pivo slevu. I v kontinentální části RG panuje tvrdý policejní režim, takže na každém kroku policejní kontroly - na rozdíl od ostrova Bioko zde policisté kontrolují nejen zda není vízum propadlé, ale i zda jsem nepřekročil povolený počet dnů pobytu (7). A protože jejich IQ je podobné, jak tomu bylo u československých příslušníků VB za socialismu, tak ti pitomci neumějí počítat. Takže mě jeden policista vytáhl z taxíku, protože si spočítal, že mám překročenou dobu pobytu. Taxikáře nechal odjet bez zaplacení a můj pas odnesl velilteli. Ten naštěstí počítat uměl, takže vše dopadlo dobře. Fotil jsem na trhu, naštěstí jenom maso, ale jedna ženská začala řvát, ať přijde policie. Ukázal jsem jí fotku masa (předchozí fotky lidí jsem ji neukazoval) a pohladil ji a ona se usmála. Následující den jsem si udělal výlet do vnitrozemí. Měl jsem zvláštní náhodu, že taxikář, který mě odchytil na letišti, byl současně provozní šéf hotelu mého luxusního hotelu (i mzda manažerů je nic moc, takže si přivydělávají). Zařídil mi tedy auto s řidičem, což byl jeho podřízený a za obrovské peníze cca 250 EUR jsme vyrazili přes vesničky do města Niefang a národního parku Monte Alen. Je tam krásná příroda s horami pod 1.000 metrů a údajně tam žijí i gorily. K nim se ale není možné dostat. Když se zeptáte kolik jich je, tak odpověď je: hodně. Musel jsem mít průvodce s mačetou, který se mnou ušel asi 500 metrů, pak už dál nebylo možné se dostat, a za to jsem zaplatil 15.000 CFA. I v kontinentální RG jsou postaveny superdálnice, po kterých skoro nic nejezdí, protože poplatek při vybírání mýta je dražší než po normální (také perfektní) silnici. Dálnice tak vypadají jako v severní Koreji. Nakonec jsem navštívil město Mbini na pořeží, kde je postaven super silniční most přes ústí řeky, který jsem fotil a opět přiskočila nějaká dáma, že chce vidět permit, ale byla tím uspokojena. Protože lilo jako z konve, zavedl jsem svého řidiče a jeho kamaráda do nálevny a dal jsem si kořalku. Byl tam naprosto opilý policista v civilu, který chtěl vidět permit, a když jsem mu ho podal, tak tvrdil, že je propadlý. Dal jsem mu 2.000 CFA, nejdříve řval, že ho uplácím. Pak to samozřejmě vzal a papíry mi vrátil. RG určitě není země pro cestování, trvalá policejní kontrola není přívětivá. Naše expedice byla super, dík !

30

00:44

máj

2017

Expedíciu Posledný raj som pripravoval 8 rokov

Expedíciu Posledný raj som pripravoval 8 rokov

Expedíciu Posledný raj som pripravoval 8 rokov Už iba pohnúť sa tu je problém. Aj v absolútnom kľude som neustále mokrý. Nikde na svete nie je takéto teplo. Ok, na Sahare som zažil 50tky, ale tu sa k tým teplotám pridáva ukrutná vlhkosť. Všetko mám mokré, aj knihy, mapy, všetky veci navlhnú. Keď niečo operiete nevysušíte to. V Le Meridien v Libreville to akosi vedia vysušiť, no za vypratie jedných nohavíc a jednej košele si vypýtajú 75 euro. Pri tých obrovských cenách za úplne všetko je toto normálne. Všetko tu stojí mnohonásobok toho čo u nás. Všetko je ukrutne drahé, každé jedlo, každý jeden presun, každá jedna noc v hoteli. Iba pivo je lacné, lacnejšie než fľaša vody. A tak vodu nepijeme a antimalariká zapíjame pivom. Komáre neznášajú B vitamín; keď sa potíte (čo je stále), tak B vitamín vylučujete a komárom to smrdí. V pive je bé-čka plno a tak doplníme tekutiny, živiny a zároveň sa chránime proti malárii, žltej zimnici , dengue atď. teda proti chorobám, ktoré komáre prenášajú. O Gabone som sa dozvedel od Toma v Kongu pred 8 rokmi. Rozprával mi o “Poslednom raji” kde pôsobil 20 rokov. O tom ako šimpanzy chceli zabiť kameramana BBC, a ako s National Geografic naháňali “surfujúce hrochy”, a tie sa na pláži vždy objavili na inom mieste a trvalo im strašne dlho, kým ich nafilmovali. Tomoaki Nihishira som stretol v inej, ťažko dostupnej džungli a pokiaľ viem, nikto zo Slovenska tam ešte, a ani po tom, nikdy nebol. Noubale Ndoki je na hraniciach so Stredoafrickou republikou v riadne “horúcej” oblasti – aj politicky. V roku 1997 tu Tomo prakticky vlastným telom zachránil slony od vykynoženia Konžskou armádou. Zachrániť slony vyššie proti prúdu v Dzanga Sangha sa neskôr nepodarilo. Hnutie Seleka ich vystrieľalo – pre ružovú, vysoko cenenú slonovinu - výťažok z predaja minuli na zbrane, muníciu a drogy. S pygmejmi som tu hľadal gorily a pralesné slony, a aj sme ich našli. Stretli sme tu mladú výskumníčku z Nemecka, ktorá dostala maláriu prvý mesiac ako sem prišla. Nevedela o Afrike zhola nič. Také mimoňky stretávam v Afrike občas, ako keby padli do Afriky z mesiaca. Zrejme po nešťastnej láske odídu do džungle a míňajú tu svoju mladosť. Hľadajú sa v džungli, kde zablúdia ešte viac. Ešte viac sa vo svojom živote zamotávajú a strácajú. Väčšinou mapujú život primátov, goríl, či šimpanzov. A miestnych černoškov, ktorí situáciu samozrejme využijú. Tomo bol naopak totálne k veci, jeden super chlapík. Chodil ostentatívne v kraťasoch, malária, nemalária. Vždy nažehlený, upravený. No napriek tomu to bol jeden z najsympatickejších Japoncov, akých som stretol. Bol čestný, ale Afrika ho ovplyvnila a bol tým pádom v pohode. Bola s ním sranda, čo s väčšinou Japoncov nie je, tie jeho príhody sú neuveriteľné. Tomo mi rozprával o krajine, o ktorej v tej dobe nebolo známe z cestovateľského hľadiska nič. O Gabone. Aj teraz sa v knihách píšu zväčša bludy. A ani sa iné písať nemôže, táto oblasť totižto nemá jednu pravdu. Pravda sa mení v priebehu roka, v priebehu dňa. Ešte ráno letíte, idete na letisko, ale na obed definitívne zistíte, že let zrušili. Ešte deň vopred máte expres, ale ráno zistíte, že celý vlak zrušili a večer vypravia obyčajný, a expres pôjde asi až zajtra, možno. Tu naozaj nenaplánujete nič. Hotel je jediný a o rok môže už byť zatvorený a potom zavrú aj národný priľahlý park. Chcete v hlavnom meste navštíviť hlavné múzeum? A máte kľúče? Alebo mauzóleum prvého prezidenta? Opäť, a máte kľúče alebo známeho, kto ich zabezpečí? Takto to funguje. Pre koho by to preboha bolo otvorené? O to viac musíte byť skúsený, o to viac musíte vedieť, aby ste dokázali v neprehľadnej skrumáži varírovať a čosi z toho vyťažiť. Turistov niet a domorodcom zmeny nevadia a nechápu, čo vám vadí. Batožina vám nedoletela a vy ste v tej svojej košeli spotený a nemáte si čo prezliecť. Oni majú iba jednu košeľu, nechápu vaše potreby. A tak sa aj vy naučíte oprať si košeľu a potom si ju obliecť a vysušiť na svojom tele. Konečne je Vám príjemne, chladnejšie a pol hodinku sa máte dobre a do pol hodinky košeľu aj v tom ohromnom dusne vysušíte. Idete na loďke po vodnatej rieke a začne pršať. Vyzlečiete si košeľu a vydržíte ten chlad a keď prestane , suchú košeľu si oblečiete. Je to lepšie ako sa naďalej drkotať v mokrej. V ťažkých situáciách prídete na zlepšováky. Ja ich mám stovky a dokážem sa nimi chrániť proti všetkým tým žltým zimniciam, amébam, ebolám, hadom, škorpiónom, divým šelmám a všetkému čo je pre nás Európanov tak neznáme. Je to iba praxou a rozhovormi s ľuďmi ktorí s Afrikou splynuli. Ktorí tu našli svoju lásku, svoj život. Tých ľudí je v tropickej centrálnej Afrike iba pár. Pred tými ôsmymi rokmi som bol na ceste aj s Wilim (všetky tie naše príhody nájdete na tomto Fóre pod Stredoafrickou republikou, Kongom atď.). Narodil sa pri Alicante a strašne chcel navštíviť Rovníkovú Guineu. Spoločne sme v Kribi (Kamerun) boli na jej hraniciach. “Ľubo, neviem sa tam dostať. Aj keď mám víza, nepustili ma dnu” rozprával mi zúfalo. Od toho času sa o to snaží ďalších 8 rokov a nepodarilo sa mu to. Teraz sedím na pive na ulici kráľa Malabo (Calle del Rey Malabo). Nie je to krčma, ale vlasové štúdio – dámam tu nadpoja vlasy tak, že majú na hlave 10 kilovú hmotu, ktorú následne pospletajú do afrických vrkočov. Stojí to veľa a muži v Afrike ak sa sťažujú, že žena míňa, tak to nie je “na handry” ako u nás, ale “na vlasy”. Každopádne ceny ropy sú teraz dole a salón zíva prázdnotou a tak si privyrábajú a v pekných kreslách tu dostanete chladené pivko. Nevie o tom skoro nikto, ale môj partner Alex tu žije od roku 1984. Kecáme a v tretej vete sa dostaneme k Wilymu, k tomu, že aj Alex je pôvodom z Alicante a že bol doma v Douale (Kamerun) u Wiliho teraz v januári. To vtedy keď išiel na domorodú svadbu do Bangui. Jednu ženu má doma v Španielsku a potom má africkú ženu, ktorá je zo Stredoafrickej republiky. Voláme Wilimu, sakra dobre sa poznáme, ako sa len môžete spoznať s niekým, s kým strávite dlhé týždne na cestách po tých najťažších cestách –skôr necestách- Afriky. V jednom džípe plnom piesku, na jednej drevenej piroge na tropickej rieke, pod jednou spoločnou moskytierou. Každý deň je problém, každú minútu trpíte a potom celý život na tie cesty spomínate. Wiliho poznám lepšie než jeho žena, tiež černoška. U Wiliho v Douala mám stále uloženú drevenú kolobežku- čikudu. Vždy sa chcel dostať do Rovníkovej Guinei a teraz som tu ja a volám mu. Douala je kúsok, 25 minútový let a pritom je tak ďaleko. Oddeľujú ju víza a colníci a robia ju omnoho nedostupnejšiu než Severnú Kóreu. Čakal som na túto príležitosť dlho a teraz sme vymákli slabú chvíľku Obiangovcov a vkĺzli do ich krajiny ako prví. Wily je nadšený, podarilo sa to! Cíti, že teraz má šancu aj on, cítim, že mi to praje. Je skutočný cestovateľ, tie cesty s Wilym boli mojimi najlepšími, išli sme na hranu, na hranicu svojich síl. Behával som vtedy maratóny s dobrými časmi, bol som plný síl, no na tých našich spoločných cestách som mal vskutku dosť. Naučiť sa Afrike, to chce roky. Každý jeden rok sem chodím a pomaličky začínam rozumieť tomu čo nikde nie je napísané, čo proste musíte pochopiť. Inak prejdete pomimo a nič nevidíte, ničomu neporozumiete. A k tomu ešte ochoriete ako väčšina, ktorá následne na Afriku zanevrie –ak prežije. Mňa keď zatknú na polícii, presne cítim čo bude a kedy čo môžem urobiť, viem kedy prekročiť hranice, viem či je džungľa ešte bezpečná. Chápem afrických duchov, verím v dôležitosť odkazu predkov ako všetci Afričania, zažil som tie rituály, ku ktorým sa bežný beloch nedostane, k takým, aké nezažil žiaden náš človek z afrických ambasád. Zažil som Afriku, ktorú zažijete iba ak ju milujete a venujete jej veľmi veľa času a energie. Afrika akú zažijete, ak sa viete s domorodcami smiať; takú zažijete, ak sa s Afrikou zblížite a stanete sa bratmi. Každá krajina v Afrike je úplne iná. Domorodci na Sao Tomé a tí v Čade sú rozdielnejší než Nór a Sicílčan (a nehovorím iba o DNA ale aj v tom sú rozdielnejší). No predsa len majú tí Afričania čosi spoločné, to, čo v nich uhnieti červená zem a vypáli žeravé slnko. To, čo do nich dostane rytmus bubnov a animistické tradície, ktoré nezlomilo ani kresťanstvo a ani islam. Duchovný svet je pre Afričanov omnoho dôležitejší než ten materiálny. O tom sa nepíše, to musíte zažiť a prežiť a pokúsiť sa pochopiť. Skratka ani tu neexistuje, vždy ide o roky, ide o odvahu pustiť sa hlbšie a ďalej. Ako včera som čítal na backpekerskom slovenskom Fóre o “neznámych kambodžských ostrovoch”... Och, také klamstvo, na tie ostrovy sa chodí bežne, Martin Bandžák tam bol pred 12 rokmi, Vilo Kráľ tam chodí rovnako dlho a otvoril tu svoj bar kedysi dávno. Na nescestovanom Slovensku môžete aj dnes vyhlásiť čokoľvek, však ľudia nevedia. No možno Slováci zbohatnú, budú viac cestovať a potom pochopia rozdiel medzi “neznámymi” ostrovmi Kambodže, kam chodí celý svet, a medzi skutočnou expedíciou do neznáma krížom cez celý Gabon a Rovníkovú Guineu. Pochopia rozdiel medzi tým ak niekto navštívi Kongo pred 8 rokmi (a následne opakovane), a tým, čo sa tvári, že robí prevratnú vec teraz. Vychádza to zrejme z toho, že klamú politici a tak je klamstvo súčasťou nášho života? Len to preboha nepreložte do žiadneho svetového jazyka, článok o “neznámych kambodžských ostrovoch”, to by sme ako Slováci vyzneli ako absolútni idioti. Naopak informáciami o Gabone či Rovníkovej Guinei budete jedni z prvých.   Poznámka: Ekvatoriálna Guinea a aj Gabon patria medzi najmenej navštevované krajiny sveta. Môjmu kamarátovi Máriovi Demovi tento rok do Gabonu neudelili víza (nežiadal o ne cez BUBO) a tak sa do krajiny nedostal. O Rovníkovú Guineu sa ani nepokúsil, to vedel, že sa nedá. Na udelenie víz do Gabonu potrebujete pozvanie vplyvnej osoby. Ja sa s prezidentom turizmu v Gabone poznám dlho a dobre.    

26

11:30

máj

2017

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy

Špičkové golfové ihrisko, kde nehral ešte žiaden váš známy Súčasťou hotela v Malabo je 18 jamkové golfové ihrisko. Nie hocijaké, ale špičkové; položené na brehoch Guinejského zálivu. Keď hráte, vidíte najvyššiu horu západnej Afriky, Mount Cameron vysoký cez 4 km (z jamky 4,9, 12,18). Clubhouse má veľkosť malého hotela a na fotografii by ste povedali, že je to navrhoval moderný francúzsky či španielsky architekt. Som tu úplne sám. Iba Aldo Santiago, ktorý je caddymaster je k mojím službám. Požičiavam si palice a idem hrať. Som jeden z najhorších hráčov planéty, ale golf hrávam s nadšením. Moje preferované ihriská? Ostrovy Barbados a Samoa a ihriská pri mestách ako Ushuaia, Dawson city či Pchjongjang. A teraz pridávam ďalšiu riadnu golfisticko- cestovateľskú bombu. Golfisti haloóó!!! Čo takto spojiť golf nabudúce s čímsi absolútne unikátnym? V Turecku, Španielsku, Portugalsku ste hrali. Zrejme aj v USA, na Fiji, v Austrálii či na Novom Zélande. Aj ja. Ale to je normálne. No v Rovníkovej Guinei ešte nehral žiaden Slovák ani Čech. Pritom hotel aj ihrisko sú svetovou špičkou. Najprv som si pozrel tréningové ihrisko, odpalisko. Košíky s loptičkami sú k dispozícii, nemajú tu automaty na vydávanie, je to zadarmo. Ihrisko naprojektovali belgicko- švajčiarski architekti, no hlavným architektom bol Francúz, Thierry Sprecher. Základom je neustála starostlivosť a keďže ihrisko patrí samotnému prezidentovi, tak peniaze na to sú. Títo architekti využili výhodu trópov a fairwaye tu na severe ostrova Bioko vysekali doslova z džungle. Vy hráte ako keby v raji, v nádhernej tropickej záhrade plnej exotických kvetov so silnou vôňou. Sem tam trčí k oblohe rovný 40m vysoký stromisko ceiba (čítaj seiba), ktorý je aj v štátnom znaku. Ihrisko je dlhé vyše 6 kilometrov, piata jamka má napríklad 532 metrov. ´Signature hole´ je 17tka, ktorá sa hrá dovrchu, napravo je piesok. Niekde je ihrisko úzke, lebo vedľa máte banánové plantáže či velikánske mangovníky, prales, a z druhej strany more. Po golfe si môžete oddýchnuť na privátnej pláži. Toľko mušlí som už dlho na pláži nevidel, myslím si, že ich tu rozosievajú. Aj piesok sem na ostrov vraj nosia z pevniny. A čo je úžasné, na ihrisku som úplne sám. Celkovo okrem nás je v celom luxusnom hoteli už iba jedna rodina politika zo Sao Tomé – všetci leteli s nami v ATR-42 a majú diplomatické pasy. Pilot vždy pozdravil najprv politika, až potom nás ostatných. Inak je celý hotel s 200 suitami iba pre nás. Myslel som, že na večer, keď už nebude tak otrasne dusno, sa to tu zaplní, no golfové ihrisko je aj teraz úplne prázdne. Ihrisko má pritom dokonca aj umelé osvetlenie. Slnko pomaličky zapadá, vtáky začínajú omnoho viac lietať. Na druhej jamke sadlo hejno ibisov, nádherných bielych vtákov. Toto je golf spojený so safari. Po greene behajú pásovce, dikobrazy, či jeden zo 17 druhov primátov, ktoré na ostrove žijú. To je úplne bežné. Samozrejme sa to hrá trošku inak než inde. Pri vlhkosti nad 90% ste spotený prakticky stále a pri tom množstve hadov čo tu je, musíte dávať pozor, kam šliapete. To isté platí, keď vyťahujete loptičku z jamky. Nie je v nej stočená mamba zelená? A po golfe môžete odísť relaxovať na jeden z najkrajších ostrovčekov sväta, na Svätý Tomáš, položený priamo na rovníku. Takýto tip na golfovú dovolenku vám ešte nedal nikto, však. Áno, je to ukrutne drahé, no celá moja skupina sem letela pohodlne biznis class-om, takže pohodlie sa dodržať dá. Keď budete mať vo svojom živote výnimočnú príležitosť, alebo vám vyjde veľký obchod, kontaktujte ma! 

Ľuboš Fellner, BUBO

25

21:51

máj

2017

Buzerácia

Buzerácia

Buzerácia Na juhu ostrova sa zastavíme v meste Moka. Odtiaľto pochádza posledný kráľ ostrova. Mal dvoch synov, jeden sa volal Malabo a druhý Bioko. Prezident Macías ho nechal zabiť. Vystúpime, prší a strasie ma od zimy. Tu vo výške nad 1000 metrov je prekvapivo zima, aj keď sme kúsok od rovníka. Už dlho ideme a tak sa zastavíme na pivko. Reštaurácia je zatvorená a tak ideme do malého krámiku. Vojdeme do takej typickej africkej drevenej búdy, vľavo sa predávajú sušienky a pivo, vpravo je priestor pre jeden stôl, okolo ktorého sedí asi 5 ľudí a obeduje. Po celej ceste som sotva urobil dobrú fotografiu, ale toto je super. Majú totižto veľký hrniec v strede, z toho si každý naberá. Jedia národné jedlo, rybaciu polievku Pepper soup. Včera som si to dal v Sofiteli a bolo to jedno z mála jedál, ktoré mi v živote nechutilo. Do polievky dajú tie najhoršie časti ryby. Trčali mi z toho zuby, a mastná koža, samé kosti. Toto nahádžu do vody a povaria, ja som v tom necítil žiadnu príchuť, iba akoby skazenú rybu. V Sofoteli stála ta polievka 30 euro, takže nečakám, že to bolo naozaj pokazené, iba to tak chutilo. K tomu som mal platany bez chute. No fakt otrasné. No teraz vidím, že títo domorodci tú polievku jedia v malilinkej miestnôstke natlačení na seba. Asi mi zaiskrili oči či čo, lebo zrazu jeden zakričí : “nefoť!” A ďalší sa pridajú a vyblafnú na mňa “zákaz fotiť” Všetko po španielsky, no pochopil by to každý. No do prdele, tak nebudem, serem na to. Aj keď každý fotograf pozná ten pocit, keď mu unikne úlovok. Do prdele. Schovám foťák a naozaj som neodfotil nič. Skúsim to načierno mobilom , ale ani ním neodfotím nič., vidím, že to nejde. Sú ukrutne nepríjemní. Potom vyjdem von, asi 20 metrov vyššie je postavená taká otvorená besiedka. Je to miesto stretávania sa a je tu asi 15 chlapov. Nič moc, ale čo už, keď mi uniklo hlavné sústo v krčme. Chcem mať aspoň čosi z tejto krajiny a tak sa opýtam, či môžem fotiť. No odpoveď je, že iba vtedy ak im ihneď vytlačím a darujem danú fotografiu. “Ako to myslíš?” pýtam sa. Teraz sa fotí na digital a ja ti to viem poslať, ale vytlačiť to neviem, tento fotoaparát to nerobí, to proste nejde. “No potom nejde ani fotiť” znie odpoveď riadne drzým tónom. Iba v dvoch krajinách sa mi stalo, že ma ľudia udali polícii za to, že som ich odfotil. Proste spolupracovali na tejto idiotine s vládou, verili tomu, že fotografovanie je zakázané. Bolo to v Severnej Kórei a v Stredoafrickej republike. No a tu sa mi to stalo tretí raz a to opakovane. Počúvajte, mám aj pozitívne príhody, ako všade. Všade sa nájdu aj super ľudia. Boli aj takí, čo boli nadšení, že som zo Slovenska, a vítali ma u nich doma v Ekvatoriálnej Guinei. No väčšina stretnutí bola negatívna. V Moka sa nám nepodarilo nafotiť nič, nasadáme teda do nášho busu, že ideme ďalej. No a tu prídu dvaja chlapíci v gýčových teplákoch FC Barcelona a vyvolajú von nášho sprievodcu. Vidíme, že mu po 15 minútach zobrali všetky papiere. My totižto máme permit na každú jednu dedinku, ktorú sme prechádzali, na každé jedno mestečko a máme permit aj na Moku. Potom si spomeniem, že títo dvaja “športovci” sedeli v tej krčme a jedli rybaciu polievku. Teraz po nás prišli a musíme sa presunúť a zaparkovať na policajnej stanici. Ideme na políciu. Zatkli nás. Teraz vidíme, že z teplákov FC Barcelona im trčia pištole a je zrejme, že “športovci” sú totálne na mol. No najviac na mol je jedna tlstá pani v modrom. Nie je ešte ani dvanásť, no ona je pod obraz boží. Bola taktiež v krčme a je to tá, od ktorej ide všetko to zlo. Mali sme smolu, v tej krčme sedeli samí policajti. Neskôr zistím, že v každej krčme sedia iba samí policajti – nikto iný na to nemá peniaze. Zoberú nám pasy a všetky permity. Myslím si, že chalani sa aj trošku báli. Keď tak počúvate, že tunajší prezident sa živí testom svojich nepriateľov… No mne sa to páči. Celý deň to vyzeralo ako nuda a neviem či všetci chápali, keď som im hovoril, že do tejto krajiny sa nedá dostať a že je to otrasná diktatúra. Teraz to prežívajú v priamom prenose. Ak chcete policajný štát, musíte dať policajtom voľnú ruku. No keď máme negramotných policajtov s nízkym IQ, tak to má dôsledky a vyzerá to takto. Keď získate víza, čo je obrovský problém, môže sa Vám stať, že vás pohraničiari do krajiny nepustia. Stáva sa to bežne. Lokálny policajt povie nie, a máte smolu. A získať víza je obrovský problém, väčší než získať víza do Severnej Kórey, Turkmenistanu, Iránu a Eritrei dokopy. Potrebujete milión papierov, výpis z účtu, že máte dosť financií na pobyt, preukaz o očkovaní proti žltej zimnici, potvrdenie, že ste HIV negatívny, nesmiete predtým navštíviť krajinu, kde bola ebola (kvôli tomu som si vybavil nový pas), a musíte dodať do španielčiny preložený výpis z registra trestov starý najviac jeden mesiac. No a potom osobná návšteva ambasády v Moskve či Madride. Týmto ďakujem Kike Badinskej , šéfke Back office, ktorá tam potom za nás letela. Ďakujem Tomášovi, fanatikovi na Afriku, za knihy, za všetko; Tomáš to proste dotiahol. Celkovo, bez veľkej podpory BUBO Base campu niet šance urobiť za tak málo dní tak široký okruh. Dík!!! Túto cestu me urobili ako prví v SR aj ČR – nikto pred nami čosi takéto nezrealizoval!! Pre slovenské cestovateľstvo je to veľká vec. Som rád, že nás sledujete už toľko rokov. Cítim vašu podporu a pri takýchto cestách ju naozaj potrebujem. Toto nikdy nebude main stream, ide o exkluzívnu cestu, absolútnu špecialitku. Uvidíme koľko rokov bude trvať ďalším, kým sa pohnú po našich stopách. No väčšinu mojich ciest potom už nikto nezopakoval. A aj tu by som sa stavil, že to už nikto po nás najbližších 5 rokov nedá. Každopádne teraz sme a) víza dostali  b) dostali sme sa aj do krajiny c) dostali sme e-permity (tie sa vydávajú 3 dni). A teraz d) sedíme na policajnej stanici. Po pol hodine príde fešák so zrkadlovkami. Vonku síce prší, ale on zrejme čaká, že vyjde slnko, ale skôr to videl v nejakom filme. Každopádne, je to jediný triezvy černoch v okolí, a tak s ním začnem kecať. On mi vysvetľuje “Áno, máte víza, áno, mate povolenie na návštevu Moka, ale je normálne, že sa zastavíte u nás na policajnej stanici a zapíšete” Pritakávam, že je to totálne normálne a pochopiteľné. V dnešnom itinerári máme 15 dediniek a mestečiek a keby sme sa všade mali hlásiť tak to ideme týždeň a nie deň. Ten černoško je o svojom tvrdení zdá sa presvedčený. Turistov sem chodí omnoho menej než do Severnej Kórei a my sme zrejme najväčšou skupinou za posledných 40 rokov. Nerátam futbalistov, pracovníkov ropných spoločností atď., ale hovorím o turistoch. Kto podporuje túto vládu vidíte podľa veľkosti a polohy ambasád. Najväčšou ambasádou je ambasáda USA hneď vedľa Španielskej (bývalý kolonizátor) a Nigérijskej (sused a ropná veľmoc). Oproti cez cestu je ambasáda Francúzska (aj Total tu má svoje záujmy). A vedľa nej jeden z palácov syna prezidenta - Teodorína. Ten má 10 palácov a každý deň spí v inom. Bojí sa teroristického útoku. Teodoríno teraz väčšinou býva v Sipopo. Keď sa rozhodne prevetrať svoje Lamborghini, tak zavrú cesty, aby mohol ísť naplno. No mne sa zdá, že ich ani nemusia zatvárať. Krížom cez Sipopo som išiel mnoho razy vo dne v noci a väčšinou som nestretol ani auto. V Severnej Kórei sú podobne široké cesty (tak, aby na nich mohli pristáť bombardéry), no jazdilo tu viacej áut. Teodoríno vlastní v Paríži vilku so 4000 m2 so 101 izbami. Francúzi tu zhabali veci za 200 miliónov euro. Teodoríno za víkend v Kapskom meste minul ¾ milióna Euro atď. Je to rozhadzovačný synáčik. Stojíme na tej policajnej stanici na juhu ostrova Bioko, hneď vedľa súdnej siene, takže by mohol byť hneď proces. Po hodinke sa u mňa zastaví vysoký statný chlapík, prišiel na veľkom Land Cruiseri. “Všetko je v priadku?” pýta sa. “Všetko Ok” odpovedám a pozerám sa mu priamo do očí. Tiež bol v tej krčme. Po hodinke a pol opúšťame toto historické mestečko. Končí to tak, že opitej policajtke vytrhnem všetky pasy z rúk. Ten veľký černoch čo sa pýtal, či je všetko v poriadku, stojí vedľa a vlastne on rozhodol (viem to podľa tónu hlasu), že je to OK. Opitá policajtka to nepochopila a teraz tu stojí s otvoreným priestorom medzi ukazovákom a palcom, ako keby ešte tých 11 pasov zvierala a s otvorenými ústami. Nedali sme žiadny úplatok, čo je na Afriku dosť prekvapujúce. Pred odchodom z Moka sa ešte zastavujeme v Prírodovedeckom výskumnom centre, ale “náhodou” je zatvorené. Nebyť toho zatknutia, tak je to dnes nudný deň. Teraz už tie strašné historky, čo o tejto vláde kolujú, všetci vnímajú jasnejšie. V Gabone sme vyskúšali účinky rastliny Iboga -popisujem ich na tomto Fóre 21. mája v príspevku “Keď sa duša oddelí od tela”. Túto drogu užíval prezident Macías, a to príliš. Spustila mu schizofréniu a on, okrem príslušníkov kmeňa Bubi, začal zabíjať aj svojich; dokonca i brata terajšieho prezidenta. No, je to jedna milá krajinka, ktorej vládne jedna milá rodinka. 

Ľuboš Fellner, BUBO

25

08:30

máj

2017

Neverte žiadnym médiam!

Neverte žiadnym médiam!

Neverte žiadnym médiam! Kedy má náš prezident narodeniny? To nevie okrem jeho najbližších nikto. No v totalitách to vedia všetci, je štátny sviatok. Tu v Rovníkovej Guinei ide o jeden z najväčších sviatkov roka. Bude to 5.júna a po celom štáte sú už dnes rozvešané billboardy s gratuláciami. Tak 1/3 všetkých billboardov je venovaná tejto téme. “Feliz cumpleanos a su excelencia” prajú rôzne firmy, podniky atď. Na fotografii je vždy usmiaty prezident Obiang Nguemba Mbasogo, ktorý máva, či si sám sebe tlieska. Dostal sa k moci demokraticky – tak, že zabil svojho strýka, bývalého prezidenta a odvtedy je demokraticky už 38 rokov pri moci. Určite je to demokratické prianie jeho ľudu, veď západ proti tejto krajine nikdy nevystúpil. Verím, že ste nič nezachytili, žiadne naše média o tom nikdy nehovorili. Kdežto Severná Kórea je v médiách každý týždeň, však. “A vy neprajete svojmu prezidentovi k narodeninám?” s úškrnom komentuje môj údiv náš sprievodca Ojumbe (vymyslené meno). Je BUBI. Teda aj mňa môj švagor volá Bubi, ale on je z kmeňa Bubi. A tak má po chlebe. Predchádzajúci prezident Macías chcel kmeň Bubi vyvraždiť. A aj dnes, ak ste z tohoto kmeňa, máte smolu. Vládne kmeň Fang, ktorý do tejto oblasti prišiel iba pred vyše 100 rokmi. Naproti tomu Bubi sú tu vyše 10 000 rokov. Fang je prezident, všetci ministri, všetci vojaci, všetka polícia. Strana za ktorú prezident vyhráva už 38 rokov voľby sa volá krásne Demokratická strana Guinei (Partido Democratico de Guinea Ecuatorial). V znaku má horiacu fakľu, no mala by mať vztýčený prostredník a vlajku USA. Iba v Malabo žije 25 000 Američanov, majú vystavané separátne mestečko iba pre seba, s vlastným ubytovaním, obchodmi a ostnatým plotom. To preto, aby ich pracovníci nemohli ísť do mesta. Tu ich vidíte naozaj zriedkavo, väčšinou vychádzku nedostanú. O tom, čo sa tu deje musia sakra dobre vedieť. No ropa je ropa a kšeft je kšeft. Bol som v Turkmenistane, Eritrei, Severnej Kórei. Každá je, čo sa týka diktatúry, trošku iná, no omnoho nie. Iné krajiny sú otvorené, Irán je super, čokoľvek iné je proti vyššie menovaným, odvar. Eritrea nemá ropu a tak nikoho nezaujíma. Na každý meter cesty potrebujete permit. Nemôžete navštíviť kláštory, kde sa sústreďujú protištátne živly. O tej buzerácii som už písal. No ľudia sú veľmi milí, môžete fotiť prakticky všetko, krajina sa mi veľmi páčila. V Asmare, ktorá vôbec nevyzerá ako Afrika, ale ako Taliansko z čias 17 ročnej Sofie Loren, som pil najlepšie macciato svojho života. Turkmenistan je panoptikum, ktoré však od smrti Turkmenbašiho bledne. Keď sme tu boli po prvý raz ešte žil a spolu s nami putovala štátna televízia a filmovala našu skupinu s mottom “turizmus v Turkménsku sa rozvíja”. Na Turkmenistan nepočujete naše = západné médiá nadávať. Turkméni sa totižto delia o zisky zo svojho plynu, svoje záujmy tu má Turecko, ktoré je stále strategickým spojencom západu. No je to otrasný režim. Turkméni sem– tam nevydajú našim sprievodcom víza- len tak, proste nevydajú. Povolenia na cestu, permit sú jasné, ale ľudia sa veľmi radi fotia a sú neuveriteľne milí, naozaj super ľudia. Severnú Kóreu poznáte každý. Teda, myslíte si, že poznáte. Veľmi často je v našich médiách. A mnohí cestovatelia, aby podliezali všeobecný vkus masy, tak prilievajú olej do ohňa. No ja som teraz v Ekvatoriálnej Guinei, a toto je horšia krajina než Severná Kórea. Tu je väčšia diktatúra. Omnoho viac obyvateľov prišlo o život pri čistkách strýka tohoto prezidenta. No vykonávateľom bol tento prezident. Bolo to zrejme až 40% obyvateľov!!! Nikto nevie presne. No každopádne jedno otrasné šokantné číslo. Tri generácie Kimovcov sa musia červenať. Za tri dni, čo som tu, ma zastavila polícia vyše 10 krát. “Máš povolenie?” “Máš povolenie na to fotiť?” “Máš povolenie na fotenie v noci?” Chcem povedať, že ma štve jednostrannosť našich médií a stádovitosť pisateľov –turistov. Firmy v Rovníkovej Guinei prajú všetko najlepšie svojmu prezidentovi. “Slovenskí cestovatelia” nadávajú na Severnú Kóreu bez toho, aby povedali, že za touto propagandou sú záujmy USA. Plus je na svete mnoho omnoho horších krajín, bez akejkoľvek perspektívy. Kdežto, keď sa Severná Kórea spojí s Južnou, vznikne ekonomika, ktorá poskočí z 12 (terajšie miesto) veľmi rýchlo medzi prvých 10 a postupne má šancu dostať sa medzi prvých 5. Začne to ekonomickou spoluprácou medzi oboma bratskými krajinami a postupne sa veci uvoľnia aj politicky. Ide prakticky o dohodu medzi USA a Čínou. Čína v dnešnej dobe realizuje 70% obchodu Severnej Kórey. Toto tvrdím už dávno, od čias kedy som túto krajinu navštívil. Bolo to vždy veľmi nepopulárne tvrdenie. No v milotýžňovom Times napísal dobrý článok Charles Campbell s názvom “The Negotiator”. Takže sa mi zdá, že sa “čosi” deje. Prvý raz počujem názor, ktorý mám vyše 5 rokov. Nie takto priamočiaro, ale je tam. Však si prečítajte daný článok. Hovorí sa v ňom o spojení dvoch Kóreí a o tom, ako z toho budú obe krajiny profitovať. Severná Kórea získa financie a Južná lacnú a vzdelanú pracovnú silu, ktorá rozpráva rovnakým jazykom a maká obdobne ako Južania. Konečne dobrý článok. Predsa je to ten istý národ s 5000 ročnou históriou. Takže ešte raz, ja vidím budúcnosť Severnej Kórey veľmi dobre. Kdežto, Ekvatoriálna Guinea dopadne veľmi zle. Hrozí tu veľká občianska vojna. USA tak ako prišli, tak aj odídu, potichučky nechajú kmeň Bubi zrealizovať pomstu na Fangoch. Ropy je všade po celom svete strašne veľa a jej cena pôjde dole. Žiadne stretnutia OPECU vo Viedni tomu nezabránia. Obiang nenájde iný zdroj príjmov, nepreskočí sám seba a turizmus za svojho života nerozvinie. Jeho zastrašovanie, kedy zvlieka svojich nepriateľov z kože zaživa a pojedá ich mozog a testes, prebije agresia ľudu, ktorý už nemá čo stratiť. Jeho rozmaznaný syn Teodorín nebude mať peniaze na uplácanie armády, ako doteraz (po nástupe zvýšil platy dvojnásobne); a všetko sa mu rozpadne pod rukami. Národ si veľmi dobre pamätá krv a nespravodlivosť a tá je tak silná, že to čoskoro praskne. Neverte žiadnym médiám! Verte iba tomu, čo vidíte. A nebojte sa pozerať sa. Nebojte sa mať vlastný názor. Je to oslobodzujúce. Plus, ľudia, ktorí sa neboja a majú vlastný názor majú omnoho vyšší príjem. Do toho priatelia! 

25

07:35

máj

2017

Dubaj sa môže schovať

Dubaj sa môže schovať

Dubaj sa môže schovať “Dubaj sa môže schovať” zahlási Ďuro, pre ktorého je Rovníková Guinea 150 štátom sveta, ktorý navštívil. Juro bol v Karibiku 80 razy, Dubaj sleduje posledných 15 rokov pravidelne. “Keď toto ten ich prezident vystaval, nemôže byť zlý. Tí naši by to iba rozkradli.” Musím povedať, že Juro má pravdu, aj keď tú výstavbu by som prirovnal skôr ako k Dubaju k Turkménskemu Ašchabadu. Nemáme tu žiadne mrakodrapy ako v Dubaji, no veľká väčšina budov je oproti Ašchabadu krajšia. My sme pristáli ešte na starom letisku, ale o rok otvoria nové, a poviem vám, vyzerá nádherne, hypermoderne. Ak ceny ropy ešte neklesnú, vizuálne pôjde o jedno z najkrajších letísk sveta. Z letiska ideme po 6 prúdovej ceste – tá je lepšia než v Dubaji aj Ašchabade - smerom do Sipopo. Jedno ministerstvo za druhým. Jedna obrovská moderná budova vedľa druhej. Potom zvláštny čínsky hotel Anda, taký presklene -oranžový gýč, ďalej stovky tzv. sociálnych bytov. Nie sú to paneláky, ale 5 až 6 poschodové obytné domy rovnakej veľkosti a sú ich kilometre - stovky. Vidíme nádherný futbalový štadión pre 18 000 divákov. Na pevnine v Bata majú podobný pre 32 000, veď na pevnine žije aj viac ľudí. Vedľa cesty je široký chodník pre peších, potom obrubník natrený na červenobielo – ako keby to robili včera, a široký pás trávnika. Nikde ani papierik. Toto je naozaj Afrika? Na konci zbiehame na parkovisko k nášmu hotelu. Ide o Sofitel, čo je vcelku bežná značka, ale toto je najlepší Sofitel na svete. Áno, tu na neznámom ostrove, kam žiadni turisti nechodia, a kde nebol ani jeden Slovák a ani jeden Čech. Po ceste sme videli Hilton atď., ale toto je iná liga. Toto je 5 hviezdičkový hotel so všetkými atribútmi 6tky. OK, Milan našiel chybu, že nemajú papučky, ale to sa mi nezdá, niekde ich určite mali… Budova je nádherná, hypermoderná, to si nájdete na webe. Uloženie hotela je 100%, hneď na plážach plných mušlí. Medzi morom a hotelom je slušný bazén, v ktorom môžete natrénovať na olympiádu. Narážam na “Erika úhora” a olympiádu v Sydney v roku 2000. Eric vtedy plával za Ekvatoriálnu Guineu a olympijských 100 metrov plával po prvý raz v živote. A bolo to aj vidieť, hlavu mal stále nad vodou, postupne sa zdalo, že sa utopí a dosiahol najhorší čas v histórii olympijských hier (1:52.72). Celý čas trénoval v hotelovom bazéniku, ktorý mal iba 12 metrov… Aj toto show nájdete na YouTube. No vedľa nášho veľkého bazéna je bar a okolo prútené kreslá, kam si na jedno sadne celá rodina. Okolo nádherná záhrada, aká môže byť iba v trópoch a Dubaj takúto nikdy, ale nikdy nebude mať. Na palmách máme stovky hniezd snovačov a tí nám k džin-toniku spievajú. Oproti pláži je ostrovček spojený s pevninou mostom, Všetko iba pre klientov tohoto hotela. V loby sú vkusné staré sošky miestnych kmeňov. Sošky a masky dlhé roky zbieram a poviem vám, je to špička. Výťah je presklený, hotel má iba 5 poschodí, čo je akurát a preto som na výťah nikdy nečakal. Druhým dôvodom je to, že sme v obrovskom hoteli (200 suít) úplne sami. Izby sú luxusné taktiež, v kúpeľni mám drahý červený mramor, wifi je pre každú jednu izbu zvlášť. Mám balkónik s výhľadom na záhradu a more. Všetko je úplne nové, ako keby v mojej izbe ešte nikto nebýval. A aj to je možné. Hotel opakovane získal ceny ako World luxury hotel awards a World luxury Spa awards. Masáže, vynikajúce fitnescentrum, privátne tenisové kurty, 18 jamkové golfové ihrisko sú súčasťou hotela. Hnedé zástery personálu v reštaurácii ladia absolútne s farbou pokožky a kontrastujú s čisto bielou košeľou, ktorá sa zasa hodí k čisto bielemu úsmevu. Ten je v Afrike prítomný neustále, a je úprimný. Veľmi im to sekne. Servis je niekedy africký, chaotický, pomalý, ale ako píšem, vždy s úsmevom a doslova s africkým sexom. Vajíčka sa dovážajú zo Španielska a teraz sa podržte, aj ľad v našich kokteiloch je zo Španielska. O Gabonskom Libreville knižky píšu obdobné ódy, ale sorry, to sa nedá zrovnávať. Ani Lagos, Abidžan, Accra, Dakar, Addis Abeba, Johannesburg, Nairobi - proste žiadne africké veľkomesto sa nechytá ničím, ani jednou budovou. Za posledné roky som navštívil 47 hlavných afrických miest a tak viem porovnať. Veľa fotografií Sipopo nenájdete, táto krajina si drží svoje tajomstvá, ale ja napíšem blog a uverejním nejaké. Toto ste naozaj netušili a nenapadlo by vás, že toto môže byť Afrika. Ani Kapské mesto sa nechytá, tam je najluxusnejšou budovou nový futbalový štadión. No, Ok ten by zapadol aj sem. Vôbec by netrčal, hodil by sa sem. No tu je takých budov 100. Prezident bude mať buď dobrých poradcov, alebo dobrý vkus. Keď poznáte Afriku, tak viete aké ťažké je vytvoriť čosi takéto. 

Ľuboš Fellner, BUBO

25

07:05

máj

2017

Odlet ďalej

Odlet ďalej

Odlet ďalej Sme na letisku. Všetko sa zapisuje ručne, počítač nemajú. Je 8.00 ráno a potíme sa ako voly. Prídeme k odletovej bráne, je tu malý bar a duty free obchod, no všetko je zatvorené. No zrazu prídu predavači a otvoria to. Ohromne predražené ceny. Kupujeme miestnu kávu, čokoládu od Claudia Corallo so 100% Puro Cacau. No základom je, že tento Talian sa snaží o najlepšiu čokoládu na svete. V Európe ju dostanete v tých najdrahších lahôdkach a aj tu je taký balíček 6x 4 cm za 8 euro. Nikomu nechutí, nie je tam cukor. A to je v živote často. Unikátne veci chutia málo komu. A táto cesta, čo práve robíme, unikátna je. No chutí! Ja totižto sem tam trošku cukru pridám…. Bývame v najlepších hoteloch (nielen mesta, ale celého štátu), jeme veľmi kvalitne, proste, ak sa dá, máme najlepší možný servis všade. Okrem toho, že tento cukor do čokolády každému chutí, je to dôležité aj pre zachovanie kondície a zdravia. No, samozrejme, základom každej mojej cesty sú kvalitné suroviny a zážitky, ktoré v tomto luxuse nenájdete a musíte ich hľadať inde. Základom pri získaní zážitkov sú skúsenosti, energia a odvaha. 2 až 3 týždňová cesta v trópoch vás dokáže riadne rozbiť a nájsť energiu je často ťažké. Hlavne na prvých objavných cestách je to veľmi dôležité, lebo vtedy sa tvoria kontakty, putá, priateľstvá. Keď sa veci zabehajú, už to ide. No aj potom je obrovský rozdiel medzi turistom a cestovateľom. Turisti kĺžu po povrchu, nemajú na to, vojsť hlbšie. Cestovateľ neustále riskuje a hľadá, využíva šance, ktoré turisti nevidia a prejdú pomimo. Sem sme meškali z Libreville 4 hodiny, no teraz cestou do Malabo, zdá sa, odlietame načas. Letíme exotickou spoločnosťou Ceiba arlines, ktorou sa skutočne neodporúča lietať, lebo nespĺňa žiadne atribúty bezpečnosti. No keď chcete letieť, tak toto je jediná možnosť. Spoločnosť často mešká a veľmi často let vypadne. Keď si uvedomíte, že sa lieta raz, dva razy do týždňa, tak pochopíte, aká ťažká je táto cesta logisticky. Tu je výhoda, že je nás 11 a tak sa proste letí – naša skupina je pre spoločnosť tak veľká, že sa letí. Chystáme sa z krajiny, ktorá má najnižšie nominálne HDP z celej Afriky, do krajiny, ktorá rok za rokom obsadzuje prvú priečku v HDP na obyvateľa. No musím ešte raz povedať, že Svätý Tomáš a Princov ostrov je jedným nádherným štátom, veľmi bezpečným, ktorý sa veľmi oplatí navštíviť. Keď letíte priamo, nemusíte letieť Ceibou. Po hodine na letisku opäť všetko zatvoria. Takže teraz, keď vám toto píšem, čakáme pred bránou a všetko je tu zatvorené. Náš let je jediným zahraničným letom dňa. A to letíme poloprázdnym ATR 42. 

Ľuboš Fellner, BUBO

23

22:45

máj

2017

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate

Čo sa o Svätom Tomášovi nikde nedočítate Vymieňame peniaze. Je to dobrá mena a spraví z vás hneď milionára. Volá sa Dobra. Za 100 euro dostávam 2.45 milióna. Je tu lacno, Cerveja national stojí 0.7 eura. Pivové fľašky vyzerajú presne ako tie naše za socializmu, nie sú označené, veď načo – ide predsa o národné pivko. Vyrábajú ho v Neves na severozápade, kde sme boli včera na obed. Obedík na ulici stojí podobne, okolo 1 eura. Na paličke tu dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevetky a všade majú aj čosi, čo vyslovujú ako Buziu či Bounziu. Nejaké divné hríby zdá sa nám, keď nám vysvetľujú, že to nepláva vo vode, ale je to v zemi. No má to svalovinu a až večer, keď si to dávame druhý raz, nám dôjde, že sú to slimáky. Normálne, tie obrovské slimáčiská nasekané na plátky…. Ku všetkému si dávam “džindungu”, čo je úžasná, pikantná pasta. Portugalci vymysleli Piri Piri a o to viac sa to dostalo všade do sveta, ale “žindungu” je skôr z Angoly, nie moc pikantné, ale aj kyslé, presne také, aké to má byť. Na večeru v Papa Figo som si dal chobotnicu a priniesli mi dve polkilové, čisté mäsko. K tomu opražené banány a ryžu a, samozrejme, džindongo. Páči sa mi, že to vždy vyslovia inak a aj tak všetci chápu, o čo ide. Reč sa na tak malilinkom ostrove líši kraj ku kraju, dedinka ku dedinke. Nikto nevie po anglicky, portugalčina je predsa svetovým jazykom. Stretávam riaditeľa IMF pre oblasť Centrálnej Afriky, a to je Brazílčan. Ten Sao Tomé miluje. “Ľudia sú tu neuveriteľne milí, nie ako v Gabone” hovorí. V Libreville totižto žije, odtiaľto rozhoduje o investíciách., Saotomese sú naozaj super, všetci sa poznajú a sú jedna rodina. Skratku STP (São Tomé and Príncipe) prekladajú Somos Todos Primos (Sme všetci bratranci). “Je nás málo a to vůbec není dobrý” vysvetľuje nám Amadeu. Prihovoril sa Milanovi a Rudovi pri pevnosti na absolútnom juhu zátoky Ana Chaves. Urbino Amadeu do Nascimento študoval právo v Prahe. “To bylo moje nejlepší období” hovorí seriózny chlap veľmi smiešnou študentskou češtinou “to jsem chlastal a hulil”. Teraz už večer neje a nepije a nefajčí. Je “státní návladní” teda Procuradoria da República. Bývame v absolútnom centre mesta hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca a Amedeu sa pre nás večer zastaví. Nasadáme na korbu jeho terénneho pick up-u a on uháňa do vnútrozemia do Trinidadu. Tam zastane na kraji asfaltovej cesty a odtiaľ už ideme medzi banánovníkmi po hline. “Ide nás predať na orgány?” Je tma, ale nad hlavou pekné hviezdy, tu prší mnohonásobne menej než na juhu ostrova. No zrazu vidieť skupinku ľudí stojacich pri plote z vlnitého plechu. Keď vidia Amadeu, otvoria jeden plech a my vkĺzneme na dvor. Tu je reštaurácia a diskotéka. “Tady mne nikto nezná. Toto je naše zábava” Tancuje sa kizomba. Všade v Afrike na diskotékach sa tancuje ako u nás, dievčatá aj chlapci sú od seba, a tancujú. Tu všetci tancujú “slaďáky”. Hudba ide tak ako inde v Afrike a u nás “duc duc duc”.. aj keď je väčšinou portugalská, ale páriky sú na seba nalepené. Zdá sa že “lepiť sa” je všetko, čo musíte vedieť. No “kizomba” je omnoho zložitejšia. Hrajú “A Menina Fala d’Amore” od Camilo Domingos a dievčatá sa ešte viac pritúlia ku svojim chlapcom, a ešte viac točia bokmi. Krok sem, krok tam, a potom čosi ako pomaličký pohyb bokmi do boku. Čím sa kizomba tancuje pomalšie, tým je to ťažšie. Juh ostrova je prenádherný. Zeleň a ešte väčšia zeleň. Keď som si prenajímal autá, odporúčali mi 4x4 a zdalo sa mi to zbytočné. No iné by som teraz už nechcel. Na juhu v Porto Alegre asfalt skončil úplne a my sme v tej najromantickejšej Afrike, akú si len viete predstaviť. Bohužiaľ, väčšina koloniálnych budov sa rozpadá a bujná zeleň ich pohlcuje. To isté sme videli na severe ostrova pri Guadeloupe. Tu pralesy prechádzajú do savany, nie je až tak otrasne dusno, no koloniálne budovy sú rozpadnuté, ako paneláky na Luníku 9. To je ohromná škoda. Väčšina života sa deje skoro ráno a potom večer, cez deň sa oddychuje. Skoro ráno chodíme po dedinke São João dos Angolares. Chodníky sú vyložené kamením, kvalitným kamením, aké som inde v Afrike nevidel. V drevenej chatrčke ide magneťák naplno. Žiadnemu susedovi to nevadí. A deti k tej hudbe hneď z rána tancujú o 100+6. Je sobota večer a predvečer procesie, kedy sa nesie angolský, katolícky kríž. Festa začína a začína sa tancovať. Jedna časť dediny je rezervovaná pre mladých a je to tá klasická diskotéka v tme – áno, lepia sa na seba a všetci sú ukrutne mladí. Medián (priemerný vek) ostrova je 18.5 roka. No druhá strana dedinky ma zaujala viac- tu tancujú starší až veľmi veľmi starí. Hrá živá hudba a všetci spievajú spoločne “Eu amo a vida” A tancujú, a je to nádherné. Potom sa aj ďalšie ráno vyberieme o 6.00 do dedinky a oni stále ešte tancujú. Mladí nie, ale títo starí, babička s deduškom v objatí spolu tancujú. Nešli ani spať. Je to nádhera a obyvatelia Sao Tomé sú popri abundantnej prírode skvostom krajiny. Sú omnoho elegantnejší, než vo francúzskych a 5x toľko, ako v britských kolóniách. To sa nedá porovnať. Tu nájdete čistučkých, veľmi kultivovaných ľudí, ktorí sú nám Európanom omnoho bližšie. A hrdých ľudí, vtipných, no jedným slovom- super. Ľudia na tomto ostrove sú veľmi chudobní, ale žije sa tu dobre. Toto vyhlásenie znie ako oxymoron, ale je to Pravda. Pre týchto ľudí je plechovka Coca Coly nedostupná, ale mango, avokádo, karambola či chobotnica je bežnou súčasťou ich jedálnička. Rastie tu všetko a nikto nehladuje. Svätý Tomáš a Princov ostrov obsadzuje pravidelne poslednú priečku v nominálnom HDP. Iba 200 000 obyvateľov vyprodukuje veľmi málo. Peniaze hýbu dnešným svetom, a preto o tejto krajine nič neviete. No Svätý Tomáš je veľkým prekvapením, a ja viem, že sa sem veľmi skoro vrátim. 

Ľuboš Fellner, BUBO

21

19:47

máj

2017

Michelinka na rovníku

Michelinka na rovníku

Michelinka na rovníku João Carlos Ferreira Dias da Silva vlastní plantáž na juhovýchode ostrova Sao Tomé. A je to génius. João má 63 rokov a je preslávený kuchár. V portugalskej televízii mal 5 vlastných relácii o varení. Varil pre ambasády, pre OSN, varí s kuchármi s troma michelinskými hviezdičkami v Ríme či Lisabone. Má smolu, že žije na tak vzdialenom ostrove, kam žiadny agent Mchelinky tak skoro nepríde. Filozofia Joãovho varenia je prekvapiť. “Kuchár kreuje, nebojí sa riskovať a nebojí sa šancí. “ Inak, toto mi pripomína aj moju filozofiu v príprave ciest. “Kuchár takto dokáže urobiť šťastnými mnohých ľudí. Teda aspoň nejakých. Prekvapiť v dnešnej dobe je ťažké. To dokážu iba tí, čo robia veci s vášňou” vysvetľuje. “Varím sny. Niekedy sa to podarí.” dodáva. João používa lokálne špičkové suroviny a varí s vášňou. V tom je ten rozdiel, vysvetľuje nám. Nakupuje vo veľkej žltej tržnici v Sao Tomé. Veci ochutnáva, má stabilných dodávateľov, všetko je absolútne bio. Iné tu totiž ani neexistuje. Keď varí, do kuchyne nemáme prístup, aj keď všetko vidíme, robí sa na otvorenom priestore na obrovskej terase. “Kuchyňa je laboratórium, je to kultúrny priestor.” Na dnešný večer si João vybral 7 pomocníkov, tých najlepších kuchárov, a tí doslova po kuchyni behajú. Keď krájajú, vidíme ich šikovnosť. Keď čosi mešká, počujeme buchnutie Joãovej dlane o stôl. Ten fukot sa nedá porovnať s ležérnym tempom asi dvanástich kuchárov na raňajkách, no vtedy tu João nebol. Bol tu iba jeho syn Ivan, ktorý dlhšie žil v Londýne, vie po anglicky, čo sa do rodinného biznisu bude hodiť, no musí sa ešte naučiť riadiť personál. Plantáži dominuje nádherný koloniálny dom ešte z portugalských čias. Výhľad z terasy usadlosti je božský, na nedozerný oceán na zátoku a kopec Makulu porastený džungľou. V tom dome už druhý deň bývame. Iba my, naša BUBO skupina. Pod terasou, na ktorej stolujeme, rastie arabica a kakao. Desiatky domorodcov sa každý deň starajú o rozsiahlu plantáž a ďalšie desiatky o naše žalúdky. Pred zátokou je prastará dedinka Sao Joao dos Angolares. Pred vyše 400 rokmi sa z Angoly plavila loď naložená otrokmi a tá stroskotala v búrke práve tu. Tí otroci, ktorí sa zachránili založili túto angolskú dedinku. A zachránili sa iba tí, čo vedeli plávať. Preto je väčšina rybárov na ostrove pôvodom z Angoly, s trošku iným dialektom než majú domáci. Večerné degustačné menu, ktoré nám pripravil, pozostáva z 15 chodov. Začneme ochutnávkou kakaových bôbov. Potom si dáme do úst čokoládu – vraj najlepšiu na svete (Talian Claudio Corallo ju vyrába v meste Sao Tomé), no zároveň si do úst vložíme čerstvé červené korenie a trošíčku ďumbiera a potom zakusneme – božské! Čerstvosť a maximálna kvalita prebíjajú aj čokoládovne v Bruggách. Ústa si prepláchneme kvalitným vínkom z Douro, sadáme si za stôl a začne sa to. Ceviche v marlina. Divé krevety… – viete čo? to menu potom napíšem do Blogu – no bola to čistá pecka. Všetko je nádherne naservírované a aj tie fotografie následne umiestnim do Blogu. No môžem vám povedať, že na konci večere zaznel obrovský potlesk. To sa vám taktiež asi prihodí málokedy, že vstanete a všetci spontánne, ako po dobrej divadelnej hre, tlieskate. No taktiež sa vám málokedy podarí jesť michelinovské menu priamo na rovníku. No a mne sa zdá, že sme v BUBO ulovili nový unikátny zážitok. A pre Slovákov začíname objavovať novú destináciu, ktorá je vhodná aj pre rodiny s deťmi, či pre zaľúbené páry. 

Ľuboš Fellner, BUBO

21

18:55

máj

2017

Stred sveta

Stred sveta

Stred sveta Stred sveta - to znie ako riadna blbosť. No práve dnes sme tam boli. Cestovateľ niekedy navštevuje nielen super veci, ale aj unikátne body. Severný polárny kruh, severný pól, najvyšší vrch Zeme, najnižší, Eiffelovku a taktiež sa každý cestovateľ rád zastaví na rovníku. Ja si napríklad vždy, keď nad rovníkom letím, pripijem na šťastné cesty všetkých Bubákov. To robím vcelku často. (Tento rok prejdem rovník 10 razy - na smer: Patagónia, Bali, Východný Timor, Papua Nová Guinea, Nauru). No stáť na rovníku sa ani mne až tak často nepodarí. Prvý raz to bolo na Sumatre pred 25 rokmi. Potom je známym rovníkom ten v Ekvádore – tú fotografiu nájdete skoro v každom BUBO katalógu. Potom, ak idete z Rwandy cez juh Ugandy do Kampaly. Tu majú na rovníku dve vedrá s vodou a ukazujú, ako sa na severnej pologuli točí voda jedným a na južnej druhým smerom – samozrejme je to podvod. Rovník ešte prechádza Brazíliou, Kolumbiou, oboma Kongami, Keňou, Kiribati, Maldivami a Somálskom. Jeden rovník majú aj v Gabone, odkiaľ sme doleteli pred 2 dňami a ich vlak (z Owendo do Franceville) sa volá taktiež Ekvator, veď je jediným vlakom, ktorý rovník prekračuje. Na týchto miestach máte vystavané rovníkové pamätníky a turisti ich milujú. Jedna noha na severnej a jedna na južnej pologuli. Robia tu stojky, premety, vylezú hore na pamätník, proste akokoľvek zvečnia tú chvíľu. Niektorí sa tu bozkávajú. No ja mám teraz iba chlapskú partiu a tak sme tú poslednú oslavu miesta vynechali. Tých miest – pamätníkov je na svete dosť. No iba jeden je ten najlepší. A pri tom sme boli dnes! Je to pevnina, kde sa nultý poludník a rovník pretínajú. Teda musím povedať, že to úplne nesedí, ale z celého sveta sme tomu najbližšie. Keď si otvoríte atlas sveta a na ňom sa pokúsite nájsť stred, tak ho nájdete v mori – no prvá najbližšia pevnina je TOTO. Jedno unikátne miesto!!! Tento pamätník leží strašne ďaleko od všetkého. Je na ostrovčeku, ktorý má iba 5 kilometrov štvorcových, a inak šíre vody Guinejského zálivu. Je to jeden z najzelenších ostrovov sveta, kde je celoročne 90% vlhkosť a strašlivé teplo. Je práve obed a my sa fotíme a pod nami niet tieňa. Je tu veľmi pekná mozaika celej planéty, väčšina bývalých portugalských kolónii je zafarbená na zeleno. Brazília je najväčšou portugalskou kolóniou a teraz sa nachádzame v tej najmenšej. Ide o druhý najmenší štát Afriky. O ktorý štát ide? Ostrov, o ktorom hovorím sa volá Ilhéu das Rolas. Nikdy ste o tom mieste nepočuli? Na toto je toto Fórum, tieto blogy a BUBO, aby posúvalo hranice slovenského cestovateľstva. Pred 25 rokmi sme si dali záväzok, že to budeme robiť a stále sa o to snažíme. Zdravím vás z tropického ostrovčeka, ktorý je vskutku nádherný. Aj tu som myslel na vás a prial som šťastné cesty všetkým cestovateľom! Neveríte na takéto priania? Bacha na to, v Afrike rituály fungujú. A na takýchto expedíciách vám často nič iné než vaša viera neostáva. Veľa šťastia. 

Ľuboš Fellner, BUBO

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu