Biele uličky Mahdie a staroveký amfiteáter v El Jeme

Ako každé tuniské mesto aj Mahdia je rozdelená na dva svety. Jeden je nový, plný moderných domov a obchodov, ten druhý, príťažlivejší v sebe nesie starobylosť a krásu ošarpaných ulíc. Do starého sveta vedia kamenná brána Skifa el-Kahla pred ktorou neustále postávajú typické žlté taxíky a vejú červeno-biele tuniské vlajky. Pod ťažkou kamennou klenbou sa ukryl pred slnkom roztiahnutý bazár plný všakovakých obchodíkov. Predavači len sedia vedľa svojho tovaru a okom sledujú každého kto ide okolo. Žiadne nútenie do predaja, žiadne popoťahovanie za rukáv a presviedčanie, že oni majú to najlepšie na svete. Kto chce, ten sa zastaví. Uličky Mahdie hrajú ošarpanou krásou. Niekde omietka opadla, inde si ešte drží snehobiely náter, ktorý tak nádherne kontrastuje s okenicami či dverami slabomodrej farby. Len vstupy do mešít majú zelenú farbu, aby ľudia v úzkej uličke z ktorej nie je vidno minaret vedeli, že sú na mieste. Nízky biely minaret zdobí zašpicatená strieška pokrytá zelenými dlaždičkami. Dotvára starému mestu akúsi orientálnu jedinečnosť. 

Uličky sa otvoria do námestia, kde stojí nenápadný dom. Za jeho stenami dýcha aristokratický príbytok minulého storočia, ktorý je dnes múzeom. Na pobreží je porozhadzovaných niekoľko kúskov starých hradieb. Zanechali ich po sebe Fatimidovci ešte v 10.storočí, kedy bola Mahdia hlavným mestom ich obrovskej ríše siahajúcej od Atlantiku až po Červené more. Hradby sa tiahli od dnešnej Veľkej mešity až po najvýchodnejší výbežok Cap d´Africa. Na výbežku stojí aj pevnosť Borj el-Kebir, ktorá neodmysliteľne dotvára panorámu mesta. 

Kamenné nádvorie je prázdne, ale prechádzka po hradbách ponúka pekné výhľady nielen na more, ale aj na starú medinu pod nami. Pri cintoríne odpočíva niekoľko farebných rybárskych člnov a počas poludňajšej siesty sa len občas mihne niekto v uliciach medzi domami. Vysoký minaret nás doviedol naspäť do centra mestečka, kde muži obsadili malé námestie a zaplavili ho stoličkami. Aj takto môže vzniknúť kaviareň pod šírym nebom, kde sa ľudia stretávajú. Viac než čaj sa tu popíja káva a sem-tam si zapália aj vodnú fajku. Málokedy si necháme ujsť možnosť chvíľku si posedieť v typickej kaviarničke. Aj takto môžu vyzerať zážitky v orientálnom svete. Vonku za pomyselnou hranicou starého mesta je svet zase o niečo uponáhľanejší a hlučnejší. Obyvatelia Mahdie vedia, že ak chcú pokoj stačí prejsť bránou. 

Z Mahdie stačí spraviť necelých 50 kilometrov a svet naokolo sa úplne zmení. Stredomorská atmosfére Mahdie sa stratí ako prímorský vánok a ovanie nás suché podnebie vnútrozemia. Kedysi sa týmito končinami prelievali dejiny a to je miesto, ktoré nikdy v Tunisku neobídeme. Práve tu v meste menom El Jem totiž leží najslávnejšie koloseum severnej Afriky a jedna z najkrajších antických pamiatok sveta.

Každý si po slovíčku „Koloseum“ predstaví Rím, ale Rimania svoje stavby roztrúsili od Škótska cez Maroko a severnú Afriku až po Blízky Východ a Kaukaz.

Z krajiny sa z ničoho nič vynorí silueta obrovitánskej kamennej stavby. Pamätá si viac, než ktorákoľvek iná stavba na okolí, pretože jej stavitelia žili v 3.storočí za vlády rímskych cisárov. El Jem je malé, takmer 20-tisícové mesto, no všetky ulice boli akoby nasmerované ku kamennému Koloseu.

Ulicami sa víri prach doviaty z neďalekej polo púštnej krajiny a celé mesto je sfarbené do pieskovej, žlto-hnedej farby. Tri poschodia Kolosea priťahujú všetky pohľady návštevníkov a kým sa k nemu človek dostane, musí odbiť niekoľko predavačov suvenírov. Muži z čajovne len ticho sedia, hľadia na ulicu, upíjajú si zo svojich horúcich pohárikov a čas preteká pomedzi ich stoly bez povšimnutia. 

So svojimi rozmermi, kedy má Koloseum 138 metrov po dĺžke a 114 po šírke je natoľko impozantné, že niet divu, keď o ňom odborníci hovoria ako o treťom najväčšom Koloseu celej niekdajšej Rímskej ríše. Tri poschodia ozdobené vykrojenými oknami vrhajú tieň na piesok z ktorého vyrastajú krásne farebné kvety. Nádherný kontrast šedivej krajiny a farebných okvetných lístkov vymyslí len príroda. Tmavá chodba vedie do útrob stavby. Na chvíľku ustane pekelné slnečné žiarenie, no odrazu sa tma rozplynie a každý sa ocitne uprostred diania. V čase najväčšej slávy Kolosea by sa nikto nechcel ocitnúť v strede arény, pretože by to znamenalo len jedno a to, že ho čaká súboj na život a na smrť, o ktorom napokon aj tak rozhodne palec ukazujúci k nebu či piesku. 

Všade naokolo sú sedadlá - keď sa tu konali gladiátorské zápasy, mohlo ich naraz sledovať až 30 000 ľudí. Schody stúpajú až nahor, takmer na samotný vrchol stavby. Celá panoráma Kolosea odrazu leží pri nohách. Odtiaľto vidno elipsovitý tvar arény, aj kamenné telo, ktoré ju obopína. Mesto na druhej strane Kolosea je tiché. Nad strechami vyrástli hranaté telá minaretov, odkiaľ každý deň počuť hlas muezzína zvolávajúceho na modlitbu. Azda tu niet domu, ktorý na svojej streche nemal satelit. Sem tam sa objaví pri domoch aj vysoká palma a vtedy dostáva scénka tú pravú orientálnu príchuť. Tu hore nad Koloseom by človek presedel hodinu bez toho, aby ho omrzela. Sedieť tu, cítiť vietor narážajúci do tváre a predstavovať si, aké to celé muselo byť, keď sa tu konali zápasy na život a na smrť... Z týchto miest putovali exotické zvieratá do Ríma, kde ich Rimania niekedy po prvýkrát videli v slávnom rímskom Koloseu. Dá sa dostať nielen na vrchol arény, ale aj do tmavých chodbičiek pod zem. Práve tu čakali gladiátori na svoj čas a tu držali aj dravé zvieratá predtým, než ich pustili do zápasu. Každý jeden meter, každý kameň naokolo je nasiaknutý históriou. 

Vonku pred Koloseom je už rušno. Ľudia pobehujú sem a tam ako mravce a mnohí sa vyberú na hlavnú cestu, pretože predajcovia ovocia a zeleniny už pootvárali svoje stánky či pritiahli svoje vozíky. Najdominantnejšou farbou je oranžová, pretože Tunisko je slávne svojimi pomarančmi, ktoré sú neskutočne sladučké. Dostať tu však aj voňavé figy, datle, oriešky či dokonca píniové oriešky do čaju. Kto sa ešte nenabažil histórie, toho vtiahne zaujímavé múzeum rímskych mozaík. Príbehy vyskladané z kamienkov ožívajú pred očami a človek sa teší, že návštevou El Jemu si prihodil svoj vlastný kamienok do cestovateľskej mozaiky. 

Ešte stále váhate, či je Tunisko skvelou destináciou? Nielen Mahdia a El Jem tvrdia, že áno, no aj my v BUBO sme o tom presvedčení, pridajte sa k nám.