Tandžavúr - kráľovské mesto dynastie Čóla

Keď prídem na miesto ako Tandžavúr, vždy si v hlave robím ten istý test. Pýtam sa, či by obstálo aj bez slávy, bez reklamy, bez toho, aby som o ňom čokoľvek vedel vopred. Tandžavúr by obstál. Nie je to mesto, ktoré by vás prosilo o pozornosť. Skôr pôsobí tak, akoby ju vôbec nepotrebovalo.

Tamilnádu sa občas s úsmevom prezýva Temple Nadu, štát chrámov. Nie je to len efektná prezývka. Práve v tomto kúte Indie sa sústredilo mimoriadne množstvo veľkých hinduistických svätýň a chrámová architektúra tu patrí k tomu najlepšiemu, čo India vytvorila. Tandžavúr v tomto prostredí nevyniká počtom chrámov, ale ich váhou. Je to jedno z miest, kde sa dá veľmi rýchlo pochopiť, že chrám v Indii nebol iba miestom modlitby. Predstavoval moc, ambíciu aj predstavu o tom, ako má vyzerať usporiadaný svet.

Najsilnejším dôvodom, prečo sem prísť, sú Veľké živé chrámy dynastie Čóla. Pod týmto názvom ich pozná aj UNESCO, ktoré do súboru zaradilo tri pamiatky: chrám Brihadišvára v Tandžavúre, Gangaikondacholíšvaram v Gangaikondacholapurame a Ajravatešvaru v Darasure. Začnem tým najdôležitejším, priamo v centre Tandžavúru. Už ten sám by stál za cestu na juh Indie.

Čólovci vládli na juhu Indie približne od 9. do 13. storočia. Najprv si upevnili moc doma, v tamilskom prostredí, a až potom začali rozširovať svoj dosah ďalej. Na pevnine aj na mori. Nebola to mocnosť, ktorá by ovládla celú juhovýchodnú Áziu, ako sa občas zjednodušene píše. Skôr išlo o štát, ktorý dokázal spojiť vojenskú silu, obchod a námornú prevahu do jedného fungujúceho celku. Práve to z neho urobilo výnimočnú ríšu.

Ich lode sa pohybovali naprieč Bengálskym zálivom a čólsky vplyv siahal ďaleko za hranice dnešného Tamilnádu. Pri jednotlivých územiach však treba rozlišovať medzi priamou kontrolou, vojenským zásahom a obchodným alebo politickým vplyvom. Iné bolo ovládať časť Srí Lanky, iné podniknúť výpravu proti prístavom na Malajskom polostrove a iné pôsobiť na širší priestor dnešnej Indonézie či pevninskej juhovýchodnej Ázie. Pri Čoloch má preto väčší zmysel hovoriť o námornej moci a dosahu než o jednoduchej predstave „dobytia juhovýchodnej Ázie“. 

Na Čóloch ma roky fascinuje jedna vec. Keď sa v Európe povie stredoveká ríša, človek si predstaví pevninu, hradby, jazdu, polia. Pri Čoloch musíte myslieť inak. Tu sa moc nehýbala iba po ceste, ale aj po vode. A zrazu sa vám celá mapa začne skladať do iného obrazu.

Keď sa dnes pozeráme na chrámy dynastie Čóla, ľahko zabudneme, že za nimi nestála iba zbožnosť. Stála za nimi aj ríša, ktorá mala disciplínu, organizáciu a ambíciu. Ich architektúra preto nepôsobí ako ozdoba. Je v nej cítiť rozhodnosť. A práve preto je dôležitý aj Tandžavúr. Nebol to iba kultúrny bod na mape, ale centrum moci.

Najvýznamnejším panovníkom bol Radžarádža I. Práve za jeho vlády sa Čolovia stali veľkou regionálnou mocnosťou. Podmanili si silné juhoindické kráľovstvá a zasiahli aj na Srí Lanke. Nápisy z Thiruvalangadu hovoria o tom, že jeho vojská prekročili more a zničili Anuradhapuru, staré hlavné mesto ostrova. Neskôr sa dôležitým centrom stala Polonnaruwa, kde dodnes vidno aj pamiatky spojené s čólskou prítomnosťou. Neznamená to, že by Čolovia udržali sever Srí Lanky pod kontrolou až do dneška. Znamená to však, že ich moc bola v 11. storočí reálna, tvrdá a ďaleko presahovala hranice južnej Indie.

Ich prvým a zároveň najsilnejším hlavným mestom bol Tandžavúr.

V Tandžavúre netreba dlho rozmýšľať nad tým, čo je hlavný dôvod návštevy. Je ním Brihadišvára, ktorému miestni jednoducho hovoria Veľký chrám. Dal ho postaviť kráľ Radžarádža I. z dynastie Čóla a chrám bol vysvätený v roku 1010. Je zasvätený Šivovi a patrí k vrcholom drávidskej architektúry. Nie je to iba významná pamiatka. Je to stavba, na ktorej vidno, čo všetko si panovník 11. storočia vedel dovoliť, ak mal moc, peniaze, remeselníkov a ambíciu zanechať po sebe niečo, čo prežije jeho vlastný čas.

Pri niektorých pamiatkach človek vie, že sú významné, ale trvá mu, kým sa s nimi spojí. Pri Brihadišvárovi som ten problém nemal. Je to jeden z tých chrámov, pri ktorých netreba veľa vysvetľovať. Stačí vojsť do areálu, zdvihnúť hlavu a pochopíte, že toto sa nestavalo pre jednu generáciu.

S Brihadišvárom sa spája dosť legiend. Jedna hovorí, že taký chrám nemohli postaviť obyčajní ľudia, iná posúva fantáziu ešte ďalej. Skutočnosť je zaujímavá aj bez toho. Stavitelia pracovali so žulou vo veľkom, používali techniky, ktoré si vyžadovali presnosť, organizáciu a obrovské množstvo práce. Keď sa človek pozerá na hotový chrám, ľahko zabudne, že toto všetko vzniklo bez modernej techniky a bez toho, čo dnes považujeme za samozrejmú stavebnú výbavu.

Nad svätyňou sa dvíha vimána vysoká približne 63 metra. Aj po viac než tisícročí je to údaj, pri ktorom sa človek pristaví. Vo vnútri je veľký kamenný lingam, tradičné zobrazenie Šivu, a pred chrámom sedí Nandi, jeho posvätný býk, vytesaný z jediného kusa kameňa. Na stenách a v chodbách sa zachovali maľby aj sochárska výzdoba. Je z nich jasné, že Čolovia vedeli pracovať vo veľkom aj v detailoch.

Na Brihadišváre je dôležité ešte niečo. V mnohých juhoindických chrámoch býva najvýraznejšou časťou vstupná veža, gopura. Tu celej stavbe vládne vimána nad svätyňou. Už z diaľky je jasné, kam sa má človek pozerať. Aj preto chrám nepôsobí ako areál, ktorý sa postupne rozrastal a naberal ďalšie vrstvy. Skôr ako jeden veľký, premyslený celok. Čólovia tu postavili miesto kultu, v ktorom je zároveň čitateľné aj ich chápanie moci.

Pri takomto chráme sa skôr či neskôr vždy začnú kopiť príbehy. Keď stavba stojí vyše tisíc rokov, je obrovská, presná a stále funguje, ľudia si okolo nej vytvoria vlastné vysvetlenia. Pri Brihadišvárovi sa najčastejšie spomína tieň. Domáci vám povedia, že chrám tieň nevrhá. Presnejšie by bolo hovoriť o legende, ktorá sa s miestom spája už dlho. Aj tak k nemu patrí. Takéto stavby totiž nie sú len z kameňa. Sú aj z rozprávania.

Podobne je to s obrovskými kamennými prvkami v areáli. Lingam vo svätyni aj Nandi pred chrámom pôsobia tak, že človeku automaticky napadne, ako ich sem vôbec dostali. Pri Brihadišvárovi je technická stránka stavby rovnako zaujímavá ako náboženská. Nie preto, že by technika prehlušila vieru, ale preto, že jej dala tvar. Chrám nestavali ľudia, ktorí sa uspokojili s priemerom. Chceli viac a na výsledku to vidno.

Osobitnú kapitolu tvorí číslo 9. Miestni v ňom vidia kľúč, cez ktorý sa dá čítať celý chrám. Na vrchole vimány sa spomína žulový kameň s odhadovanou hmotnosťou 81 ton, teda 9 × 9. Samotná veža sa opisuje ako deväťstupňová a jej výška 63 metrov je 6+3= 9. V chráme sa objavujú ďalšie násobky (252 lingamov: 2+5+2 = 9), ktoré ľudia radi spájajú s posvätnou symbolikou. Tu však treba brzdiť. Nie všetko, čo do seba pekne zapadá, je aj pevne doložený historický zámer. Časť z toho môže byť neskoršia interpretácia, ktorá sa na chrám nalepila až časom.

Takéto momenty mám v Indii rád. Polovica človeka si hovorí, aby zostal prísny a nepodľahol každému peknému výkladu. Druhá polovica vie, že práve tieto výklady tvoria atmosféru miesta. Keby som z Indie odstránil všetko, čo sa nedá zmerať, zostala by mi síce presnejšia krajina, ale aj oveľa chudobnejšia.

To však neznamená, že je to nezaujímavé. India má zvláštny dar spájať presnú architektúru, náboženstvo, čísla a obrazotvornosť do jedného celku. Pri Brihadišvárovi to cítiť na každom kroku. Miestni mi napríklad tvrdili, že číslo 9 bolo pre Čolov výnimočné aj preto, že človek má deväť telesných otvorov, že v indickej tradícii sa pracuje s deviatimi planétami a že celý vesmír sa dá čítať cez rytmus takýchto súvislostí. Nie všetkému som uveril. Ale počúva sa to dobre. A na takomto mieste by bola škoda tváriť sa, že rozum je jediný nástroj, ktorý si sem človek priniesol.

K vrcholu vimány sa viaže ešte jedna známa predstava. Budete počuť, že 81-tonový kameň sa hore dostal zázrakom, mantrami alebo silou svätcov. Rozumnejšie vysvetlenie hovorí o dlhej rampe a o obrovskej ľudskej i zvieracej sile, ktorá kameň vytiahla bez modernej techniky. Nech to už prebiehalo akokoľvek, výsledok je dôležitejší než legenda. Ten kameň tam hore stále je. A to je po tisíc rokoch asi najpresvedčivejší argument zo všetkých.

Som synom fyzikálneho chemika a pri takýchto miestach si vždy strážim jednu vec: aby som si nepomýlil symbol s dôkazom. India vie človeka veľmi ľahko vtiahnuť do sveta, v ktorom všetko do seba zapadá – bohovia, čísla, vesmír, chrám, človek. Práve preto je dobré držať sa zeme. Šiva Nataradža, tancujúci boh, je silný obraz zániku a znovuzrodenia sveta. Je to veľká predstava, ale stále predstava náboženská a filozofická, nie fyzikálna teória.

To však neznamená, že medzi starou Indiou a modernou vedou neexistuje nijaké napätie ani kontakt. Existuje, len sa netreba ponáhľať so závermi. Subrahmanyan Chandrasekhar dostal Nobelovu cenu za teoretické štúdie procesov, ktoré sú dôležité pre štruktúru a vývoj hviezd. To je presný vedecký výkon. Nepotvrdzoval tým pravdivosť starých symbolov, ale ukazoval, kam sa dá dôjsť trpezlivou prácou, výpočtom a disciplínou. Tieto dva svety preto netreba spájať nasilu. Stačí, že vedľa seba existujú a že oba patria k indickému intelektuálnemu priestoru.

Domáci vám však pri Brihadišváre budú hovoriť aj iné veci. Že miesto má silu. Že keď chrám obídete bosí, niečo sa vo vás zmení. Že človek odtiaľ neodchádza taký istý, aký prišiel. Takéto tvrdenia sa nedajú overiť tabuľkou ani vzorcom. Buď ich necháte tak, alebo si to vyskúšate sami. Ja by som to neodbavil úsmevom. India už priveľakrát ukázala, že vie prežiť aj tam, kde by európsky rozum čakal len chaos. A niekedy je rozumnejšie nechať niektoré veci otvorené než ich príliš rýchlo uzavrieť.

Už dávno som sa naučil nesmiať sa príliš rýchlo veciam, ktorým nerozumiem. Cestovanie ma v tomto vychovalo lepšie než akákoľvek teória. Človek prejde kus sveta a zistí, že arogancia rozumu býva často rovnaká chyba ako slepá viera.

Po Tandžavúre prišlo nové centrum ríše: Gangaikondacholapuram. Už samotný názov dá človeku zabrať, ale v dejinách dynastie Čóla má presné miesto. Mesto založil Radžarádžov syn Radžendra Čóla, ktorý nadviazal na otcove úspechy a posunul ríšu ešte ďalej. Doviedol do konca čólsku expanziu na Srí Lanke a zároveň podnikal výpravy smerom na východ, cez more. Za jeho vlády sa čólska moc opierala o pevninu, prístavy, lode a kontrolu obchodných trás.

Názov nového mesta nebol náhodný. Vzťahoval sa ku Gange a k severnému ťaženiu, ktoré malo ukázať, kam až sa dá z juhu Indie vojensky a politicky dosiahnuť. Pri čólskej ríši je vôbec dôležité nezostať len pri mape dnešných štátov. Keď sa povie, že ich výpravy zasiahli priestor dnešnej Malajzie alebo Indonézie, neznamená to vždy rovnaký typ moci. Niekde išlo o priamy zásah, inde o tlak na prístavy a obchod, inde o symbolické potvrdenie prevahy. Pri Čoloch má väčší zmysel hovoriť o dosahu než o mechanicky vyfarbenom území.

Gangaikondacholapuram však nie je dôležité iba ako politické gesto. Je tam aj chrám, ktorý ukazuje, že dynastia vedela po monumentálnom Tandžavúre pracovať s mierne iným výrazom. Chrám dal postaviť Radžendra I. a dokončený bol v 11. storočí. Jeho vimána je nižšia než v Tandžavúre, ale pôsobí mäkšie a členitejšie. Kto videl oba chrámy, ten si ten rozdiel všimne. Tandžavúr je tvrdšie vyhlásenie moci. Gangaikondacholapuram pôsobí pokojnejšie, akoby si už ríša nepotrebovala nič dokazovať a iba ukazovala, že stále drží tvar.

Mám rád, keď sa dá medzi dvoma veľkými stavbami čítať povaha doby. Tandžavúr na mňa pôsobí ako sebavedomý úder. Gangaikondacholapuram je pokojnejší. Nie slabší, len pokojnejší. Aby som tak povedal, viac nohami na zemi. Ako keby dynastia po veľkom víťazstve znížila hlas, ale nestratila nič zo svojej sebaistoty.

Tretím chrámom zo súboru veľkých živých chrámov dynastie Čóla je Airavatesvara Temple v Darasure. Po Tandžavúre a Gaṅgaikoṇḍa Chōḻapuram pôsobí menšie. To mu však vôbec neuberá na sile. Kým Brihadišvára človeka zasiahne rozmerom a hmotou, tu sa pozornosť presúva ku kamenárskej práci. Tento chrám nepôsobí na prvý pohľad okázalo. Dostáva sa pod kožu postupne, cez detail, proporciu a trpezlivé pozeranie.

Ajravatešvara ukazuje, že Čólovia mali cit pre mierku aj presnosť. Je tu viac jemnosti, viac práce s reliéfom a s rytmom stien. Stavba sa najlepšie číta zblízka. V Tandžavúre sa pohľad dvíha hore k vimáne. V Darasure si človek skôr všíma kameň pod sebou, schod, ornament, drobný motív, ktorý by pri monumentálnejšej stavbe možno prehliadol. Aj preto na mňa tento chrám pôsobí osobnejšie.

Miestni aj sprievodcovia radi upozorňujú na spievajúce schody. Videl som ich a je to jeden z detailov, ktoré si človek zapamätá. Nejde o atrakciu pre efekt. Skôr o peknú ukážku toho, ako prirodzene sa v indickom chráme spája náboženstvo, architektúra, remeslo aj istý zmysel pre hru. V Európe máme pri starých pamiatkach často potrebu všetko presne roztriediť: umenie, technika, kult. V Indii sa tieto vrstvy prelínajú oveľa voľnejšie. Chrám ich drží pokope.

Presne pre takéto detaily sa oplatí neponáhľať sa. Veľké pamiatky vie obdivovať každý. To nie je ťažké. Oveľa ťažšie je zastaviť sa pri drobnosti a rozpoznať, že práve v nej sa niekedy skrýva charakter celého miesta. Práve preto na mňa chrámy dynastie Čóla pôsobia tak silno. Po tisíc rokoch v nich stále cítiť predstavu sveta, ktorý má mať tvar, poriadok a mierku. A to je na nich možno najpôsobivejšie.

Indiu sledujem dosť dlho na to, aby som videl, ako sa mení mapa jej slávy. Miesta, na ktorých sa kedysi dalo stáť takmer osamote, dnes pohltil vlastný úspech. To je prirodzené. Keď je niečo naozaj veľké, svet si to skôr či neskôr nájde. Aj ja som bol v Taj Mahale mnohokrát a pamätám si ešte obdobie, keď tam bolo vstupné smiešne nízke (15 Rupií) a človek mal pocit, že sa po jednej z najslávnejších stavieb sveta pohybuje skoro sám. Práve preto ma vždy teší, keď narazím na miesto, ktoré má váhu prvej ligy, no ešte sa nestalo kulisou pre masy. Dnes sa pri cestovaní čoraz častejšie rieši overtourismus a človek si musí vyberať, či chce ísť na istotu, alebo za objavmi.

Práve preto ma Tandžavúr a ďalšie čólske chrámy bavia tak veľmi. Nie sú neznáme preto, že by boli menej dôležité. Sú len mimo hlavného reflektora. A to je dnes vzácna vec. Nájsť miesto, ktoré má skutočnú historickú váhu, patrí do svetového dedičstva, stále funguje ako živý chrám a pritom ešte nepodľahlo masovému turizmu, nebýva jednoduché.

V BUBO sa už roky snažíme robiť práve toto. Ukazovať aj miesta, ktoré sú veľké, ale ešte nie sú „okukané“. Neísť len po tom, čo každý pozná z prvej stránky katalógu. Tandžavúr je presne ten prípad. Kráľovské mesto, v ktorom stojí jeden z vrcholov indickej architektúry, a predsa o ňom mimo záujemcov o južnú Indiu stále vie prekvapivo málo ľudí.

Za roky cestovania som si všimol, že najväčšiu radosť mi nakoniec neprinášajú miesta, o ktorých hovoria všetci. Skôr tie, pri ktorých mám pocit, že som prišiel v správnom čase. Ešte predtým, než ich objaví dav. Tandžavúr vo mne vyvoláva presne tento pocit.

Som presvedčený, že sa to časom zmení. O desať rokov môže byť Tandžavúr v povedomí cestovateľov oveľa vyššie než dnes. Možno sa sem raz bude chodiť rovnako samozrejme, ako sa dnes chodí k slávnejším ikonám severu. Ja som rád, že ho môžeme vidieť ešte v čase, keď si stále drží vlastné tempo. A ak sa chcete v Indii odkloniť od prešliapaných trás bez toho, aby ste zľavili z kvality zážitku, toto je veľmi dobrý smer.