Tuzla, Banja Luka, Brčko a Republika srbská: víkend na severe Bosny a Hercegoviny

Bosnu a Hercegovinu som navštívil, keď to ešte bola Juhoslávia. Po osamostatnení sa som v tejto zvláštnej krajine prešiel klasiky. Prechádzka cez most v Mostare, cez tunel v Sarajeve, duchovné Medžugorie a  Trebinje na juhu. Teraz sa však idem pozrieť na neznámy sever Bosny a Hercegoviny, kam bežní turisti nechodia. Začiatkom júna som si bol v portugalskom Azeitãu prevziať diplom ako najscestovanejší Slovák od Most Traveled People a tu mi poradili štyri tajné miesta, ktoré sa oplatí v Bosne a Hercegovine navštíviť. 

Zvyčajne sú podobné cestovateľské pikošky veľmi drahé a ťažko dostupné. Táto trasa je pre nás prekvapivo lacná a zároveň vám umožní vyskúšať si, ako cestujú tí najscestovanejší. Verím, že vám prostredníctvom tohoto cestopisu a niekoľkých príhod priblížim horúcu oblasť Balkánu a že vám tento blog poslúži ako krásna cestovateľská inšpirácia na vlastné cesty.

Nerád lietam z bratislavského letiska. Ak ste navštívili väčšie či modernejšie letiská vo svete, rozdiel pocítite pomerne rýchlo. Teraz som to však riskol. Letenky z Bratislavy do Tuzly sú takmer zadarmo (približne 22 eur) a letisko má nového a šikovného riaditeľa, ktorý Bratislavu naozaj rozlietal. Cestujem naľahko. Aj pri dlhých letoch cez Pacifik si vystačím s príručnou batožinou, takže na krátky výlet do Tuzly nepotrebujem viac než malý ruksak.

Cestou na letisko debatujem s gruzínskym taxikárom o chačapuri, Tsinandali a Saperavi. Keď mu poviem „gaumardžos“ – na zdravie – takmer havarujeme. „Môj syn je kuchár v gruzínskej reštaurácii na druhom poschodí v Auparku. Musíš prísť,“ povie, keď sa lúčime. Cena jazdy len mierne presiahla 5 eur, čo je zrejme svetový rekord pri cenách taxíka na letisko v hlavnom meste. Gruzínsky šofér, lety do neznámeho sveta – žeby sa Bratislava začala globalizovať?

Kedysi tu vedľa seba žili Nemci, Maďari, Židia, Slováci a Česi. Stopy tejto kultivovanosti dodnes cítiť v starých bratislavských rodinách, ak sa k nim dostanete napríklad na nedeľný obed. To sa však prisťahovalcovi podarí len zriedka. V Bosne a Hercegovine, kam mierim, žije taktiež zopár národov vedľa seba, no toto spolužitie dnes nie veľmi funguje.

Na letisku mierim rovno do fast tracku a pani na bezpečnostnej kontrole ma privíta slovami: „Vy ste ten cestovateľ!“ Keď vidí, že mám priplatené priority, tvári sa spokojne,  zjavne som nič zlé neurobil. Chvíľu počkám v rade, ale kontrola prebehne rýchlo. Nemusím vyberať notebook ani tekutiny, takže naše skenery už patria k tým modernejším. Ako hovorím – nový riaditeľ letiska robí zmeny. 

Po kontrole idem vľavo k šťastnej bráne číslo 13. Na pasovú kontrolu je dlhý rad, ale s pasom EÚ som tam prakticky sám, takže prechádzam skoro bez čakania.

Zdá sa, že všetko ide načas. V letiskovom autobuse stretávam právnika Peťa Reu s jeho ženou Naďou, s ktorým sme v roku 1995 navštívili Sýriu. Prejdeme asi len 250 metrov a už stojíme pred lietadlom. Zasmejeme sa, bola to len ukážka, že aj bratislavské letisko má autobusy? Tých pár metrov by sme pokojne prešli aj pešo. 

Po schodíkoch do lietadla idem prvý a pohodlne sa usádzam na svoje miesto 1C. Sedím a píšem tento blog. 

Letím na Balkán. Do regiónu, kde sú v lesoch stále míny a čas tam plynie inak – akoby sa mnohé veci od socializmu príliš nezmenili.

Je to naozaj tak? Poďme to zistiť.

Kto nepozná históriu, len ťažko pochopí súčasnosť – a už vôbec nebude rozumieť tomu, prečo sú veci tak, ako sú. Preto si na začiatok tohto blogu povieme pár stručných faktov o histórii Bosny. 

V druhej polovici 15. storočia padli Bosna a Hum, predchodca dnešnej Hercegoviny, do rúk Osmanov. Tým sa začal formovať jedinečný charakter krajiny. Priniesli nový spôsob spravovania, urbanizácie, architektúru, vlastníctvo pôdy, ale aj islamizáciu pôvodného obyvateľstva. Neustále vojny, dane a rozdielne vierovyznanie tu ovplyvňovali každodenný život viac než v pokojnejších častiach Európy. Z krajiny vytvorili zvláštnu zmes slovanského, osmanského, moslimského, pravoslávneho, katolíckeho a neskôr aj stredoeurópskeho sveta.

V roku 1878 prevzalo správu nad Bosnou a Hercegovinou Rakúsko-Uhorsko. Práve preto mi Sarajevo miestami pripomína Bratislavu. Má podobnú veľkosť, leží medzi horami, preteká ním rieka, je tu silná kávová kultúra a popri orientálnom dedičstve tu jasne cítiť aj Habsburgovcov.

Dňa 28. júna 1914 sa Sarajevo zapísalo do svetových dejín, keď Gavrilo Princip zavraždil následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú. Výstrely v Sarajeve spustili udalosti vedúce k prvej svetovej vojne.

Keď boje utíchli, Bosna a Hercegovina sa stala súčasťou Juhoslávie. Z nej sa pokúsila krajina vymaniť referendom o nezávislosti, ktoré sa konalo 29. februára a 1. marca 1992. A potom to celé vybuchlo. Začala sa jedna z najbrutálnejších občianskych vojen v modernej Európe. Trvala do roku 1995 a skončila sa Daytonskou dohodou. 

Výsledkom je dnešná Bosna a Hercegovina – komplikovaný federatívny štát. Tvoria ju dve hlavné entity: Federácia Bosny a Hercegoviny, kde žijú najmä Bosniaci (približne 48 %), Srbi (37 %) a Chorváti (14 %), a Republika srbská, kde žije prevažne pravoslávne srbské obyvateľstvo. K tomu patrí ešte osobitný dištrikt Brčko, „územie nikoho”, ktorý sa nachádza neďaleko Tuzly, a preto som ho počas svojej návštevy Bosny musel navštíviť.

Keďže sedím v prvom rade, z lietadla vystupujem ako prvý. Prvý som aj na pasovej kontrole a v požičovni áut. Je to len stánok, ktorý nájdete hneď pri východe z letiska. Z diaľky počujem, ako švajčiarska rodinka nadáva, že ide o podvodníkov a že ich okradli o 200 eur. 

Prvýkrát v živote platím poistku – som na Balkáne. Požičovňa áut 387 je najlacnejšia a biznis zrejme stojí na tom, že si všetko doúčtujú. S dvoma sympatickými chalanmi, ktorí vedia celkom dobre anglicky, sa dohodnem, že doplatím 60 eur za poistku. To už je dostatočná zlodejina a tak ma pri odovzdaní auta nechajú tak.

Kým čakám, príde za mnou Dúbravka Mustagrudić, umelkyňa z Mostaru. Hovorí, že čaká na mamu. „Vy ste pán Fellner, idete do Mostaru? Niekedy sa zastavte,“ pozýva ma a dáva mi vizitku pre prípad, že budem niečo potrebovať. Ľudí s veľkým srdcom tu v Bosne a Hercegovine stretávam všade. Ste pre nich vzácny hosť, no pozor, ste v chudobnej krajine, kde ľudia potrebujú aj zarobiť. Balkán bol vždy taká hojdačka, a keď budete hore, budete sa cítiť dobre.

Z požičovne áut ma pošlú do turistickej kancelárie. Keď si pýtam mapu, nerozumejú mi a pani v hidžábe sa spýta, čo vlastne chcem. „Hotel v Tuzle,“ zjednodušujem otázku. „Neviem, to sa spýtajte v požičovni,“ odpovie.

Chcem si vymeniť eurá za miestne marky, ale nepodarí sa ani to. Na letisku nie je nikto, kto by menil peniaze. Neskôr zistím, že často sa dá platiť v eurách a vydajú mi v markách. Kurz je 1 euro za 2 marky. A poviem vám, na európske pomery je tu neuveriteľne lacno. Teda, ak vás neokradnú...

Vyjdem von na parkovisko pred letiskom, nadýchnem sa a cítim kravský hnoj. Keď ma pustia cez rampu von, povedia mi, že na prvom kruhovom objazde mám ísť doľava, potom tri kruháče rovno a na treťom vpravo. Akosi mi nefungujú ani Google Maps, a tak idem poslepiačky.

Poradili mi dobre, a keď máte požičané auto, tak si tieto inštrukcie zapamätajte. Stačí, že miniete dve mešity, moslimský cintorín, na kruhovom objazde odbočíte vpravo a vojdete do krásneho lesa. Idem stále 40 km/h, inak mi bliká upozornenie, že som prekročil rýchlosť. 

Lesom idem dlho a nezdá sa mi, že toto je Tuzla, samé lesy. „Asi som sa stratil,“ pomyslím si, lebo idem bez akejkoľvek značky a slnko mi svieti presne do očí. Zrazu cesta začne klesať a uvidím v diaľke paneláky.

Som tu, vchádzam do Tuzly. Idem rovno, potom zabočím a iba podľa pocitu viem, že som v centre. Zastanem vedľa mešity, vojdem dnu a stretnem dve vychádzajúce ženy. Tie boli na druhom poschodí v ženskej časti a na prízemie vchádza muž. 

Úzke uličky, chudoba omnoho väčšia než na Slovensku. Je tu teplo, pokoj, hrá hudba a ja sa cítim veľmi príjemne, ako sa len dá v meste, kam turizmus napriek lacným letenkám stále neprenikol.

Tuzlu väčšina turistov vynecháva, ale oplatí sa tu zastaviť, aj keď nie ste psoriatik. Najväčšou atrakciou mesta sú totiž tri umelé slané jazerá priamo v centre, ktoré vraj vyliečia každú kožnú chorobu. V lietadle sa mi prihovorili dvaja dôchodcovia, ktorí pozerajú našu reláciu Očami cestovateľa. Povedali mi, že idú na týždeň iba do Tuzly práve k týmto liečivým jazerám, ktoré ročne navštívi až 350-tisíc turistov. Mesto má dlhú a bohatú históriu a vždy sa spájalo najmä so soľou. V osmanskej turečtine „tuz“ znamená soľ a názov Tuzla sa spája so „soľným mestom“.

Tretie najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny má približne 112-tisíc obyvateľov, centrum je malé, na jednodňovú či dvojdňovú zastávku úplne stačí. Tuzla je totižto ekonomickým, kultúrnym, turistickým centrom severovýchodu Bosny a Hercegoviny. 

Tuzla je veľmi stará, ľudia tu kontinuálne žijú vyše 6000 rokov a Rimania toto osídlenie volali Salines.

Často sa označuje za multikultúrne mesto, kde vedľa seba žijú moslimovia, pravoslávni aj katolíci. V realite však prevažuje moslimské obyvateľstvo, ktoré tvorí až 76 % populácie. Potom tu nájdete Chorvátov, prevažne katolíkov, ktorých je 14 %. Ešte menšie zastúpenie majú pravoslávni Srbi, ktorých je minimum, len nejaké 3 % a potom je tu akýsi nezaradený mix. 

Ponuka hotelov v Tuzle je dosť chabá. Medzi známejšie patrí hotel Melain, ktorý je treťou najvyššou budovou v Bosne a Hercegovine. Ja odporúčam hotel Heartland. Má len 11 izieb a nepôsobí ako nekvalitný apartmán či penzión na Airbnb a Bookingu. Hotel vlastní jedna rodina, takže cítite ich starostlivosť a osobný prístup. Vedľa hotela majú miesto na zaparkovanie auta. Využite túto možnosť a znížite tak šancu, že vám auto do rána ukradnú. 

Cena izby sa pohybuje okolo 80 eur, ale mne ju dali len za 55 eur. Raňajky podávajú od siedmej ráno, takže do mesta môžete vyraziť skoro. Centrum je vzdialené len dve minúty, autom to nie je ďaleko ani na hlavnú triedu, kde nájdete množstvo reštaurácií, zmrzlinárne či kaviarne. Večer je v meste úžasná atmosféra. Kúsok od hotela nájdete dve mešity a jeden ortodoxný kostol. Jedinou nevýhodou hotela boli okná, cez ktoré počuť ruch z ulice.

„Je tu krásne. Toto je môj domov, stačí mi to, čo mám,“ hovorí podnikateľka, ktorá kedysi vlastnila najznámejšiu pizzériu v meste. Dlhé roky žila v Holandsku, no teraz už bezmála dve desaťročia žije tu a hotel Heartland postavila s rodinou doslova vlastnými rukami. Majiteľkin syn Adi sa narodil v Holandsku, jeho brat tam stále študuje. Je veľmi milý, rodený hotelier.

Hostia sem chodia najmä zo Švédska, Rakúska či Belgicka, turistov z východného bloku majú málo. Počas môjho pobytu tu prespal aj pilot Wizzairu, oni lietajú do Tuzly pravidelne a vedia, čo je dobré. 

Ak hľadáte kvalitnú reštauráciu, odporúčam Sezam. Nájdete tu typickú balkánsku kuchyňu – pleskavicu a čevapčiči. Polievku šorbu nemajú stále, ale hladní určite neodídete. 

K jedlu sa podáva chorvátske pivo. „My Bosniaci pivo nevyrábame,“ tvrdí mi čašníčka. Prináša mi rakiju – odporúčam tú z duly. Za obed som zaplatil 37 mariek (približne 20 eur) a nechal som si to zabaliť, lebo som toľko jedla nevládal dojesť.

Po obede som si dal bosniansku kávu. My ju voláme turecká, hoci vieme, že Turci pijú skôr čaj. Bola výborná. Ráno pred siedmou prišla pani s čerstvým pečivom z miestnej pekary. My to vyslovujeme mäkko pekáreň, s mäkkým ň na konci. Tu v Bosne je to pekara, jednoducho, priamo, bez prikrášlení. Ani s vami sa tu nikto priveľmi maznať nebude.

Cestou z letiska som si hovoril, že architektonické časopisy, ktoré vždy vyberajú tie najkrajšie stavby, by tu mohli nafotiť rubriku „najškaredšie domy sveta“. Náš podnikateľský barok 90. rokov je nič proti tomuto gýču a strašnému nevkusu. Miestni to však až tak kriticky nevnímajú, ani moja hotelierka sa nad tým nepozastavila. Je to tak aj na Slovensku, keď k nám príde Parížan či turista z Florencie?

Majiteľky hotela sa pýtam na vzťahy v Bosne. „Vieš, problémy robia naši traja prezidenti. Keby nevytvárali problémy, nemali by ani peniaze. Ľudia Bosny držia spolu, my sme predsa rovnakí. Dnes tu mám švédsku rodinu, Francúzov, Rakúšanku, Belgičana a nepýtam sa ich, akého sú vierovyznania...“ hovorí.

Modro-žltá vlajka je v Tuzle všade – a keď hovorím všade, myslím naozaj všade. Vnímam to ako jasný odkaz: „Svoje si nedáme!“

Bežne stretnete auto, ktoré má v oknách zaseknutých aj desať vlajok. Ako otvárajú okná? Dnes bolo vonku 39 stupňov, sú najväčšie horúčavy v histórii Bosny. Väčšinou mali vlajky obité ošarpané autá, v ktorých možno ani nefunguje klimatizácia. A pre vlajky sa nedá otvoriť okno. Urobili by ste za svoje presvedčenie takúto obetu?

Jednou z najnavštevovanejších atrakcií mesta sú jednoznačne Panónske jazerá. A právom. Tuzla má niečo, čo nikde inde v Európe nenájdete – komplex troch slaných jazier priamo v centre mesta. Mesto, ktoré „vyrástlo“ na soli, premenilo svoje prírodné bohatstvo na unikátny turistický produkt. 

Jazerá vznikli vďaka bohatým ložiskám soli, ktoré tu zostali po dávnom Panónskom mori. Vedeli ste, že pred miliónmi rokov sa rozprestieralo aj na území dnešného južného Slovenska vrátane Bratislavy? Voda je bohatá na rôzne minerály a miestni veria jej liečivým účinkom. Priaznivo pôsobí na dýchacie cesty, ale aj na pohybový aparát. Ale úprimne – aj keby nemala žiadne liečivé účinky, už len plávať v slanej vode uprostred mesta je zážitok sám osebe.

Areál je veľmi dobre udržiavaný, čistý a prekvapivo moderný. Nájdete tu pláže, drevené móla, športoviská, vodopády so slanou vodou, detské atrakcie či tobogány. Vstupné je približne 5 eur a večer je o čosi lacnejšie.

Ak sa ubytujete v hoteli Hartland, budete to mať k jazerám len 10 minút pešo. Trasa je jednoduchá, vyberiete sa na Soľné námestie (Slani trg) k fontáne, pri nej zabočte doprava a o chvíľu ste na mieste.

Práve fontána je pomyselným stredom Tuzly, miestni tu posedávajú na lavičkách, deti pobehujú okolo fontány, mladí pijú kávu či drinky v okolitých podnikoch. Je to prirodzený orientačný bod. 

Ak sa vydáte opačným smerom od jazier, prídete k dvom významným mešitám, ktoré pripomínajú silný orientálny vplyv, ktorý je v Bosne cítiť dodnes.

Ak si myslíte, že Tuzla je len o jazerách, ste na omyle. Toto mesto ma prekvapilo ešte jednou vecou – zeleňou. Má najviac parkov spomedzi všetkých miest Bosny a Hercegoviny. Na Balkáne to nie je samozrejmosť. O to viac to človek ocení.

Priamo v srdci mesta sa nachádza Centrálny mestský park. Široké promenády sú pokryté žulou a lavičky v tieni stromov oceníte najmä počas horúcich letných dní. Všetko pôsobí upravene a príjemne. Dokonca tu funguje aj bezplatné wi-fi, čo dnes poteší každého cestovateľa. No park je zároveň pripomienkou hlbokej histórie Bosny. Nájdete tu monumenty inšpirované bosnianskym stredovekom, obdobím, o ktorom sa mimo Balkánu hovorí prekvapivo málo.

Dominantou je socha prvého bosnianskeho kráľa Tvrtka I. Kotromanića. Práve on v 14. storočí vybudoval silný bosniansky štát, ktorý patril k významným mocnostiam regiónu. Neďaleko stojí kamenný obelisk s textom Charty bána Kulina. Tento dokument z roku 1189 patrí medzi najvýznamnejšie historické písomnosti Bosny a Hercegoviny. Mnohí ho označujú za rodný list bosnianskej štátnosti.

Najväčšie mestské námestie v krajine má rozlohu 8 000 metrov štvorcových, ale čísla tu nie sú podstatné. Toto je Bosna v skratke.

Stačí vám len pár krokov na to, aby ste prešli tisícročiami histórie. Archeológovia pod námestím objavili významné nálezisko z neolitu. Inak povedané – ľudia tu žili dávno pred Rimanmi, Osmanmi aj Habsburgovcami. Dávno predtým, než vôbec existovala Európa, ako ju poznáme dnes.

V centre námestia stojí mohutná fontána v tvare nádoby na varenie soli. Symbol mesta. Nie je to náhoda, Tuzla bola vždy mestom soli. A na Balkáne soľ znamenala bohatstvo, moc a prežitie.

Na severnej strane stojí monument pripomínajúci stredoveký stećak. Tieto kamenné náhrobky sú jedným z najsilnejších symbolov Bosny. Drsné, tajomné, fascinujúce. Roztrúsené po kopcoch celej krajiny ako tichí svedkovia minulosti.

Keď sa otočíte, ocitnete sa v Osmanskej ríši. Bazárska mešita zo 16. storočia. Orient, minarety a úplne iný svet.

O pár metrov ďalej sa ocitáte v Rakúsko-Uhorsku. Ruždija z roku 1883. Bazárska fontána z roku 1888. Baroková budova z roku 1900. Rakúsko-Uhorsko sem prinieslo nový poriadok, novú architektúru a nový rytmus života.

A presne toto je Bosna. Miesto, kde sa stretáva Východ so Západom. Islam s kresťanstvom. Orient s Európou. Na jednom námestí. V jednom meste. V jednej krajine.

Priamo na Námestí slobody stojí Čaršijska džamija, ktorú miestni volajú Hadži Hasanova mešita. Pochádza z čias, keď ešte Tuzla patrila Osmanskej ríši a je to jeden z najstarších zachovaných symbolov mesta. Dokonale zapadá do architektúry námestia a farebne príliš nevyniká.

Ak by ste chceli vidieť mešitu, ktorá patrí medzi najznámejšie a najikonickejšie stavby v meste, navštívte Atik Behram-begova džamija, ktorú miestni poznajú pod vystížnejším názvom ako známu Šarena džamija, čiže Farebná mešita.

Ak sa z Námestia slobody vydáte smerom do staršej časti mesta, prejdete okolo kaviarní a obchodov, za približne 5 minút sa ocitnete pri Turalibegovej mešite. Tá nekričí z diaľky, skôr splýva s prostredím. 

Turalibegova mešita patrí k najstarším osmanským stavbám v Tuzle. Jej vznik sa datuje do 16. storočia, kedy sa formovalo jadro mesta. Je spojená s Gazi Turali-begom, mužom, ktorý Tuzlu urbanizoval, zakladal osmanské školy mekteby, trh a formoval štruktúru mesta, ktoré si začínalo tvoriť svoj vlastný poriadok.

Architektonicky ide o klasickú osmanskú mešitu so silným bosnianskym charakterom. Kamenné telo, kompaktná forma, jednoduchá elegancia. A minaret, ktorý nepôsobí ako symbol moci, ale skôr ako prirodzené pokračovanie stavby. V Bosne je to typické – mešita nie ako dominantou ale súčasťou ulice.

Ja som tu bol skoro ráno počas východu slnka a bol som tu prakticky sám. 

Džindijská mešita sa nachádza v tichej rezidenčnej časti staršej Tuzly. Postavili ju už za čias osmanskej správy Bosny, niekedy na prelome 16. a 17. storočia. Presné datovanie sa v rôznych prameňoch líši, čo je pre Balkán vlastne úplne typické. Tu sa história nezapisovala úradne presne. Jej architektúra je jednoduchá, takmer asketická. Pozostáva len z kameňa, dreva a omietky. A k tomu úzka drevená minaretná veža, ktorá na seba nepúta priveľa pozornosti. 

Počas rokov prešla mešita viacerými rekonštrukciami či opravami. Nie preto, že by bola zle postavená, ale preto, že zem pod ňou sa hýbe. Tuzla totižto stojí na soli. Doslova. 

V prevažne moslimskom meste však nájdete aj pravoslávnu Katedrálu Nanebovzatia Bohorodičky, ktorú začali stavať ešte za nadvlády Osmanov a na jej dokončenie poslal peniaze aj rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Štýl kombinuje neoklasicistické a byzantské prvky, modré kupoly patria k dominantám panorámy Tuzly a dobre ich vidno aj z vyhliadky Slana Banja. Vnútri môžete obdivovať vyrezávaný drevený ikonostas z roku 1910.

Najvýznamnejším katolíckym chrámom Tuzly bol neogotický Kostol sv. Petra a Pavla, ktorý navrhol významný rakúsko-uhorský architekt Josip Vancaš. No keď sa vyťažila soľ v podloží, začal sa nebezpečne nakláňať a v roku 1987 ho museli zbúrať. Pred pár rokmi ho nahradil nový františkánsky Kostol svätých apoštolov Petra a Pavla s kláštorom. 

Po návšteve slaných jazierok, námestia či mešít si doprajte aj iný typ zážitku – pohľad na Tuzlu z výšky. Práve to vám ponúka vyhliadka Kicelj. Nie je to turistická atrakcia, kde vás vyvezie lanovka či turistický vláčik. Je to kopec nad mestom, kam sa ide po vlastných a radi sem chodievajú aj miestni. 

Z centra mesta sa sem dostanete pešo za 20 až 30 minút, stúpanie je krátke, ale zapotíte sa. Začínate kráčať po uliciach, ktoré sa postupne menia na chodníky a lesný terén. Dá sa sem prísť aj autom, hore je a menšie parkovisko, ale väčšina ľudí volí peší výstup. Možno aj preto, že postupne sa odkrývajúce výhľady sú najlepšou odmenou. Pred vami sa ocitnú paneláky, zeleň, priemysel, ale aj kopce v pozadí. A medzi nimi mešity a kostoly. Nádherný mix.

Na vrchole je udržiavaný vyhliadkový areál – lavičky či ikonický fotopoint. V posledných rokoch tu pribudli aj prvky ako 3D srdce či vyhliadkové inštalácie. Reštaurácie ani bufety tu nečakajte, kávu a jedlo si prineste so sebou. 

Najsilnejší zážitok budete mať večer, keď sa Tuzla začne pomaly ponárať do svetiel a celé údolie bude o čosi magickejšie. Vtedy pochopíte, prečo sem miestni chodia aj viackrát do týždňa. 

No podľa mňa je najväčšou atrakciou Tuzly atmosféra večer v centre mesta. Pokoj, krása, nikto nehuláka, mesto je pokojné, ale zároveň živé. Tuzlania sú moslimovia, a tak alkohol nie je prioritou, no zároveň vedia prižmúriť oči. Aspoň dnes je to tak a nie sú ortodoxní.

Keď sa Adiho, syna mojej domácej, pýtam, či je sunita, nechápavo sa pozrie a hovorí, že je moslim, nerieši šítov a sunitov. Často sa s tým stretávam — rieši sa to v Iráne, Iraku či Libanone. Viac o tejto téme sa dočítate v mojom blogu Sunniti vs šiiti.

Na modlitby do mešity však občas chodí, to sa patrí, a Adi je zo slušnej rodiny.

Chcel som ochutnať aj balkánsku zmrzlinu, hoci som trochu rozmaznaný Bratislavou, kde máme ohromnú konkurenciu najlepších zmrzlín sveta (lepšiu som jedol iba v San Gimignane a potom v dedinke Garachico na Tenerife).

Dal som si dve zmrzliny a zmrzlinár videl, že chcem ochutnávať, tak mi dal asi osem príchutí a urobil taký mix. To sa mi na Slovensku nestalo, vidieť, prečo sú moslimovia takými úspešnými obchodníkmi. Najprv sa rozbehnú, zariskujú a prinesú niečo, čo vás prekvapí.

Tentoraz mu to nevyšlo, lebo jeho zmrzlinu nechválim a už sa tak skoro do Tuzly nevrátim. No aspoň o ňom píšem a možno si pri fontáne dáte zmrzlinu za euro aj vy. 

Ak plánujete dlhší balkánsky roadtrip, odporúčame vám prejsť až na juh do Dubrovníka, nudiť sa určite nebudete. Túto trasu pre vás spísala Maja Stańczyková.

Obľúbenou zastávkou na tejto trase z Tuzly je mestečko Jajce (tunajšie pomenovanie pre mužské semeníky), kam sa nechodí len kvôli stredovekej pevnosti, ktorú uvidíte už z diaľky. Hlavnou atrakciou je 22-metrový vodopád Pliva, ktorý padá do kaňonu priamo uprostred historických uličiek. Odporúčam vám aj prechádzku po hradbách, odkiaľ je krásny výhľad na celé údolie riek Pliva a Vrbas. 

Doslova na skok je ďalšia atrakcia, kde hlavnú úlohu hrá voda. Mlinčići, sústava asi dvadsiatich drevených vodných mlynov postavených na koloch mi pripomína chorvátsku dedinu Rastoke, ale tu stretnete oveľa menej turistov. Tieto technické pamiatky pochádzajú ešte z čias Rakúsko-Uhorska, no obilie sa na rieke mlelo už počas nadvlády Osmanov. 

Po osviežujúcej zastávke môžete pokračovať po diaľnici A1, ale ja odporúčam zážitkovú cestu cez dramatický kaňon rieky Vrbas. Magistrálou M5 cez Travnik to bude síce trvať dlhšie, je plná zákrut, ale môžete sa viac kochať okolitou prírodou. V Travniku, ktorý býval sídlom osmanského vezíra, si dajte chýrne čevapčiči (ćevapi), ktoré Bosniaci považujú za najlepšie v krajine. V Banja Luke, kde robia čevapi jemnejšie, by, samozrejme, nesúhlasili. Tu v moslimskej časti sú čevapi poriadne korenisté a určite vám k nim nedajú horčicu ani hranolčeky. Šulčeky mletého hovädzieho mäsa (alebo delikátnejšiu kombináciu s jahňacím) vám naservírujú v opečenej chlebovej placke somun spolu s cibuľou a kajmakom, čo je ich druh smotanového syra, alebo dokonca s pohárom kyslého mlieka.

Posilnení výdatným obedom sa určite poprechádzajte po mestečku, ktoré má hádam najvyššiu koncentráciu minaretov na štvorcový meter na svete. V dvadsaťtisícovom Travniku je 16 zachovalých mešít, ktoré počas vojny našťastie obišli rakety aj delostrelecké útoky, mnohé z nich stále slúžia veriacim. Najkrajšia je Šarena džamija (Sulejmanija) s bohato maľovanou fasádou, najstaršia sa volá Cisárska Mešita (Sultan Bajazid Mosque), postavili ju koncom 15. storočia, krátko po dobytí mesta Osmanmi. 

Do hlavného mesto Bosny a Hercegoviny realizuje BUBO zájazdy desaťročia. Sarajevo  je zaujímavou zmesou orientálnych pamiatok, rakúsko-uhorskej elegancie a juhoslovanského socialistického modernizmu. Mne sa Sarajevo spája najmä so zimnou olympiádou v roku 1984, ktorú som ako trojročná mimoriadne prežívala. Mojimi idolmi boli vtedy maskot Vučko a skokan na lyžiach Martin Švagerko. Sarajevooooo som vraj vykrikovala aj na ulici! 

Najväčšia radosť bola, keď mi otec na služobnej ceste v Juhoslávii zohnal odznak s Vučkom, dodnes ho mám odložený. Viete si predstaviť ten šok, keď som po 40 rokoch objavila v jednom stánku v Sarajeve magnetky a iné suveníry s týmto priateľským vlkom s červeným nosom, ktorého navrhol slovinský maliar a karikaturista Jože Trobec? Pohľad na bývalé olympijské športoviská až taký príjemný nie je. Bobová dráha na vrchu Trebević, kam premáva lanovka, je zarastená a pokrytá graffitmi a zamrazí vás, že počas obliehania mesta v rokoch 1992 až 1996 slúžila ako obranná línia. 

Príjemnejším návratom do histórie je starý osmanský bazár Baščaršija z 15. storočia. Sedíte na brehu rieky Miljacka, popíjate tuhú balkánsku kávu z džezvy, ktorú vám naservírovali v medenom tepanom servise a zajedáte ju lepkavým rahat lokumom, hurmašicou, tufahijou alebo baklavou. Z neďalekej uličky Kazandžiluk sa ozýva klopkanie kladiviek, veď ručne vyrábaný medený riad je stále obľúbeným suvenírom. Ženičky ponúkajú vyšívané obrusy, koberčeky a papuče, lovcovia kuriozít si môžu nakúpiť perá, vázy a modely vyrobené z prázdnych nábojníc. Na dohľad je Latinský most, kde atentát na Františka Ferdinanda spustil udalosti vedúce k prvej svetovej vojne. Zastavte sa pri fontáne Sebilj, ktorú síce od osmanských čias prestavali, ale stále ponúka osvieženie pocestným ako v časoch, keď tadeto viedli významné karavánové cesty. Silným zážitkom je aj Tunel nádeje, ktorý počas obliehania mesta predstavoval jediné spojenie Sarajeva s okolitým svetom.

Polhodinu južne od Mostaru môžete načerpať aj kresťanské duchovné zážitky. Kedysi nenápadná dedina Medžugorie je od roku 1981 jedným z najvýznamnejších pútnických miest Európy. Po tom, čo sa 24. júna údajne šiestim mladým ľuďom zjavila na kopci Podbrdo Panna Mária, pokojný život obyvateľov sa obrátil naruby a každý rok sem prúdia milióny pútnikov z celého sveta. Pochádzam z okresu, kde je posvätná litmanovská hora Zvir, a s rodičmi som chodievala na púte do Levoče, ale tu to ako na púti vyzerá takmer každý deň. Dominantou obce je Kostol svätého Jakuba a bronzová socha zmŕtvychvstalého Krista, ktorá vraj občas roní zázračnú tekutinu. Odtiaľ vedú pútnické trasy na dva kopce – Vrch zjavení (Podbrdo) a Križevac s obrovským betónovým krížom. Veriaci sa modlia aj pri Modrom kríži, kde sa mali odohrávať niektoré neskoršie zjavenia. Myslím, že atmosféra Medžugoria bude mať silný vplyv aj na neveriacich, zelené zákutia, modlitebné záhrady a kaplnky doslova zvádzajú na tichú meditáciu. 

Pred chorvátskou hranicou si urobte pauzu v Trebinji, jednom z najpríjemnejších miest Hercegoviny. Ak nemáte silu vyjsť na kopec k chrámu Hercegovačka Gračanica, poseďte si v tieni platanov na námestí. Alebo sa zavezte k pravoslávnemu kláštoru Tvrdoš, kde sa už po stáročia dorábajú kvalitné vína, a ochutnajte miestnu odrodu Žilavka.

Neum, jediné prímorské mesto krajiny, museli ešte donedávna prejsť všetci, ktorí smerovali do Dubrovníka autom alebo autobusom. Od roku 2022 však turisti využívajú Pelješacký most, ktorý úplne obchádza Bosnu a Hercegovinu. Za to, že má krajina aspoň dvadsaťkilometrový pás pobrežia pri Jadranskom mori, vďačí šikovnej diplomacii Dubrovníckej republiky. Po Karlovickom mieri v roku 1699 prenechala toto územie Osmanskej ríši, aby medzi ňou a Benátskou republikou vznikla nárazníková zóna. Dnes letovisko navštevujú najmä domáci, ale neurobíte chybu, ak sa tu zastavíte aspoň na pomerne lacné morské príšerky a ryby a prejdete sa po promenáde. 

No a náš výlet na juh zakončíme v Dubrovníku, ktorého mohutné hradby po stáročia odolávali Benátčanom, Osmanom aj pirátom. Ja som bývalú republiku Ragusa navštívila ešte v roku 2009, dávno predtým, ako mesto zachvátila seriálová mánia spôsobená Hrou o tróny. Leteli sme sem vrtuľovým Embraerom s krachujúcimi aerolinkami Sky Europe, bývali sme v Cavtate, odkiaľ sme sa do Dubrovníka dopravili prímestskou linkou, ktorá mala balkánsky cestovný poriadok.

Silným zážitkom bola prechádzka po hradbách a zmrzlina z tmavej čokolády na Stradune, previezli sme sa aj rýchloloďou na ostrov Lokrum s kláštorom, kam dnes prúdia fanúšikovia kvôli replike trónu z už spomínaného seriálu.

Keď som bola v Dubrovníku druhýkrát, mesto už ledva dýchalo pod náporom turistov, ktorí sa do jeho uličiek vyroja z obrovských výletných lodí. Vtedy sme len nakrátko vybehli do mesta z maríny, dali si predražené pivo a ponáhľali sa jachtou spoznávať okolité ostrovy. Odporúčam Ston so zachovalými hradbami a vychýrenými ustricami z tunajších fariem.

Väčšina turistov vyrazí z Tuzly na juh. Mojím prvým TOP cestovateľským tipom pre vás je však Brčko na severe. Cestovateľská pikoška hodná exotických exkláv, „malá Bosna“ je zložitým (až nepochopiteľným) kompromisom, ktorý vznikol po občianskej vojne. V Brčku sa dnes stretávajú všetky znepriatelené národy: moslimovia, Chorváti aj Srbi.

Skoro určite nepoznáte nikoho, kto tu bol, a zrejme ste o tomto regióne ani nevedeli. Alebo sa mýlim? Na medzinárodných cestovateľských portáloch si Brčko cenia a za jeho návštevu dostanete rovnaký bod ako za návštevu azerbajdžanskej exklávy Nachičevan. Keby Brčko pripadlo federácii, stala by sa západná časť Republiky srbskej okolo Banja Luky druhým Nachičevanom a Srbi by sa sem vedeli dostať iba letecky, podobne ako dnes z Baku do Nachičevanu.

Z Tuzly vyrážam prenajatým autom a upozorňujú ma, že mám ísť podľa predpisov. Prechádzam na perifériu, všetko je akosi pokrivenejšie, a potom za hnusnou uholnou elektrárňou odbočujem doprava a zamierim do hôr. Stúpam a stúpam, jedna dedinka strieda druhú. Takto vyzerá bosnianska periféria. Všade je rýchlosť 50 km/h a často klesá na 30.

Vchádzam do dištriktu Brčko, do autonómnej oblasti, ktorá si tvorí vlastné zákony, má svoje dane, prezidenta aj vlastnú vládu. Keď sa pýtam na dane v Brčku v porovnaní s Republikou srbskou či Federáciou Bosny a Hercegoviny, nikto mi nevie dať konkrétnu odpoveď. „Áno, oni majú vlastné dane, ale stále to menia a naozaj neviem. Oni si robia, čo chcú...“ Zdá sa, že ich veľmi nemusia ani Srbi, ani moslimovia.

Keď vstúpim do Brčka, najväčšou a najluxusnejšou budovou je hotel spojený s pumpou. Takéto spojenie potom v Bosne a Hercegovine vídam častejšie. Kedysi mali Bosniaci políčka s uhorkami a rajčinami, dnes to občas pôsobí, akoby vlastnili najmä pumpy.

„Čo sa oplatí v Brčku ochutnať?“ pýtam sa. Milý mladík zohne spodnú peru a zakrúti hlavou: „Neviem,“ a kričí na spolupracovníka, no ani ten netuší.

Celkový dojem je, že miestni o podobných veciach veľa nerozmýšľajú. Inak než u nás na Slovensku. My máme skalický trdelník, bryndzové halušky na Liptove či halászlé dole pri Dunaji. Nie sme síce Japonsko ani Čína, kde má takmer každé mestečko svoju vyhlásenú špecialitu, no predsa len sa s miestnymi odporúčaniami stretnete častejšie. Tu odpovede prichádzajú len veľmi opatrne.

Prvým miestom, kde si spravím dlhšiu zastávku, je trh Arizona. Ide o najväčší trh na Balkáne, kde „dostanete všetko." Na ploche približne 45 hektárov je viac ako dvetisíc stánkov, obchodov a dielní. Mne to pripadá, akoby sa občianska vojna skončila len pred hodinou. Extrémna chudoba. Paradajky a uhorky však vyzerajú skvele. Kúpim si dva litre nepasterizovaného mlieka. Je teplo a mlieko mám rád. Ten istý deň poobede ledva dobehnem na záchod.

Prejdem celý dištrikt Brčko a zamierim do hlavného mesta, ktoré sa prekvapujúco volá tiež Brčko. Zastanem na hlavnom námestí a zbehnem do úradu, kde sídli prezident. To miesto predsa musím vidieť. Rozprávam sa so štyrmi domácimi a najviac mi povie zamestnanec kníhkupectva – situácia je vraj zložitá a ideálne je prečítať si o nej knihu. Bližšie sa vyjadrovať nechce, nikto nechce do ničoho veľmi vŕtať.

Zastal som tak na pankáča na kraji námestia a trochu sa bojím, že ma odtiahnu – Brčko má totiž vlastnú políciu a pravdy sa tu človek dovoláva len ťažko. Nepodliehajú ministerstvám vnútra v Sarajeve ani v Banja Luke.

Mesto Brčko leží na rieke Sáva a ide o najväčší riečny prístav celej Bosny a Hercegoviny. Na druhej strane je Chorvátsko a za mostom mestečko Gunja (čítajte Guňa). Sáva bude mojou spolucestovateľkou po celý deň.

Brčko poznám dokonale, aj jeho najväčšie periférie. Neviem prečo, ale zblbla mi navigácia, a tak som všetko prešiel štyrikrát. Až potom som si pozrel bližšie mapu, vybral sa popri Sáve a potom už bolo všetko v poriadku.

Zastavte sa v Bakarni lonac, čo je asi najznámejšia reštaurácia v meste. Miestni sem chodia na klasickú bosniansku kuchyňu, kde nájdete výborné grilované mäso, pleskavicu, čevapčiči aj pomaly pečené špeciality „pod sačom“, teda v hlinenej či kovovej nádobe na žeravých uhlíkoch. Ak chcete tradičnejšiu atmosféru, veľmi dobrý je aj Etno Restoran Kolubara, kde odporúčam teľacinu, jahňacinu a všetko, čo pripravujú na drevenom uhlí.

Na rýchly obed alebo večerné posedenie je výborný Baron Grill. Na svoje si prídu najmä milovníci veľkých porcií. Navyše je tu veľmi dobrý pomer ceny a kvality. Ak máte chuť na niečo modernejšie, skúste Monami Restaurant alebo San Marco, kde varia o čosi medzinárodnejšie a prostredie je elegantnejšie. Milovníkom čevapčiči by som odporučil Restoran KOD DINE, o ktorom miestni tvrdia, že patria k najlepším v celom Brčku.

Opúšťam Brčko, najbohatší región Bosny a Hercegoviny, ale moje dobrodružstvo sa nekončí, naopak, mierim do ďalšej neznámej exotiky.

Orašje – Domaljevac – Odžak. Toto je ešte väčšia exotika, ešte menej známe miesta a ďalší cestovateľský tip. Všetci vedia, že na juhu Hercegoviny žije veľa Chorvátov. No oni sú aj tu, na severe, pri brehoch rieky Sávy. Vo veľmi vzdialených dedinách, do ktorých sa dostanete iba veľmi ťažko a ich návšteva vám zaberie hodiny šoférovania a hodiny objavovania.

Do Banja Luky sa viete z Brčka dostať rýchlo, no ja odporúčam dať si túto „chorvátsku“ zachádzku. Ale len v prípade, že ste skúsený šofér a máte cestovateľsky zocelenú posádku. Cesty totiž nie sú najlepšie. Pre Srbov ide o nepriateľský región, preto nemajú snahu stavať nadväzné cesty. Pre federáciu je to ďaleko a neoplatí sa to.

Opustíte Brčko a vstúpite do Federácie Bosny a Hercegoviny. Tu Chorváti môžu žiť. Sú kresťania, no nie pravoslávni. Regióny Orašje a Odžak sú politicky aj geograficky izolované, krásna cestovateľská pikoška. Na trase Orašje – Domaljevac sa budete cítiť ako pred 50 rokmi, akoby nová doba do tejto oblasti ani neprišla.

Musím však povedať, že čím vyššie percento Chorvátov v danej dedinke žilo, tým krajšie sa mi zdali domy. Po vstupe do Brčka som padol na dno – tá oblasť bola totálne bez vkusu. Tu je to presný opak a mnohé zákutia sú doslova milé.

Občas vchádzam aj do Republiky srbskej, ale po pár kilometroch opäť vychádzam späť do Federácie. Ide o chaotickú trasu, ktorá vám ešte viac osvetlí politický chaos, ktorý tu politici dokázali vyrobiť.

Orašje je hlavné mesto Posávskeho kantónu a leží na hranici s chorvátskou Slavóniou.

Párkrát sa zastavím pri Sáve, ktorá pôsobí lenivo a zároveň divoko, vidieť, že v jej vodách môžete nachytať veľa rýb. Chýbajú mi tu krčmy s halászlé, ale na ich objavovanie by som potreboval viac času. Navyše začínam cítiť v žalúdku to mlieko z Brčka, a tak ani nemám chuť. No je tu pekne, krásny zapadákovček.

Nad Odžakom, v dedinke Novo Selo, stretávam pred kostolom staré Chorvátky v krojoch a to je príjemné spestrenie. Vidieť, že si tu tradície zachovávajú dlhšie než doma.

Vždy idem do centra mesta, čo znamená odbočku z hlavnej cesty a potom asi 5 kilometrov úzkymi uličkami na námestie. Predávajú tu futbalové dresy, chorvátske a prekvapivo aj bosniacke. „Tu vidíš, ako dobre spolu nažívame, toto je prax,“ vysvetľuje mi inteligentne vyzerajúci predajca, moslim. Možno preto má aj bosniacke dresy. Keby to predával Chorvát, tie modro-žlté by tam ani nevystavil.

Odžak je už „iba“ 126 km od Banja Luky. V centre mesta stojí veľké osamotené červené srdce a rozstrieľané domy, ktoré evidentne slúžia ako memento. Dávam si kávu u moslimov. Je tesne po obede, strašne teplo a mestečko pôsobí takmer vymreto. Nebudem sa veľmi rozpisovať, ale pre predstavu vám vložím zopár fotografií.

Ak zbierate body v klube Most Traveled People, za Odžak jeden získate, až tak si toto vzdialené mesto cenia. Cesta Orašje – Odžak je zdĺhavá či romantická, podľa toho, z akého uhla sa na ňu pozriete. Klasických turistov tu rozhodne nečakajte.

Hotely sú jednoduché: v Odžaku sa pozrite na Hotel Euro a Hotel Modriča, v Orašje odporúčam Hotel Navis.

„Ty chceš ísť do ERES, to fakt?“ čudujú sa domáci, keď sa ich pýtam na cestu vo Federácii aj v Brčku. Hovoria to s jemným opovrhnutím.

„To je prekrásna oblasť, naozaj nádherná,“ rozohňuje sa do telefónu môj kamoš zo Srbska. Veľký cestovateľ a ešte lepší influencer, s ktorým som bol v Náhornom Karabachu. „Mám tam kamaráta a ten ti mesto ukáže,“ hovorí srdečne Iv Beserovac. „Musíš si dať čevapi. Tie sú úžasné...“ a zdá sa mi, že pri tom v telefóne až mľaská.

Cesta do Banja Luky mi trvá dlho. Krúti sa to v horách, všade značky upozorňujúce na šmyk pri snežení. Pri teplote bezmála 40 stupňov je to úsmevné. Zo zákrut sa mi už začína točiť hlava, našťastie sa objaví tabuľa diaľnice. Veľké zelené označenie a ja sa úprimne poteším. Šoférujem už desiatu hodinu.

Lenže idem desať minút, dvadsať, hodinu – a žiadna diaľnica. Keď sa na ňu konečne dostanem, zaplatím mýto štyri eurá. Rýchlosť je obmedzená na 130, no všetci na to kašlú a pokojne idú 150 až 160. A tak to spravím aj ja. Mám však také divné terénne autíčko a podľa mňa sa môže ľahko prevrátiť. Cestou nevidím ani jednu pumpu.

Zídem z diaľnice a ešte zopár desiatok kilometrov idem po ceste prvej triedy. Potom vchádzam do Banja Luky. V ušiach mi stále znejú slová Iva: „Ľubo, kamarát môj, Banja Luka je prekrásne mesto. Bude sa ti páčiť. Daj si ćevapi na banjalucký štýl. Nádhera!“

Už viem, že Ivov kamarát, ktorý ma mal dnes sprevádzať, nepríde. Prvý dojem je rovnaký ako v každom inom balkánskom meste. No najťažšie bolo nájsť to chýrne čevapčiči.

Nikto sem so mnou nechcel ísť. Hlavné mesto Republiky srbskej, Banja Luka, rozhodne nie je Mykonos, Mallorca ani Malibu. Cestu sem odmietli kamaráti aj moja rodina.

Urobili však chybu a teraz, keď mesto poznám musím povedať, že Banja Luka je exotika, ktorá je pri lacnej letenke do Tuzly blízko. Tuzla je vo Federácii Bosny a Hercegoviny a je to moslimské mesto. Banja Luka je kresťanská a aj keď je vzdialená len 2,5 hodiny autom, je to akoby iná krajina. Preto ju odporúčam s Tuzlou spojiť.

Hotel som zháňal podobne ako v Tuzle. Pozrel som si ho na vlastné oči. Odporúčam Hotel Talija (ulica Srpska 9), ktorý má vlastné parkovisko a ste ihneď v absolútnom centre mesta. Peši z Talije to máte všade do 5 minút, naozaj top poloha. Cena je podobná ako v Tuzle, oficiálne 80 eur, ale dostal som ho za 50. Na balkánske pomery ide o luxus. Výťah teda „náhodou“ nešiel a klíma príliš nefungovala, ale ako píšem, nie sme v Malibu, ale na Balkáne.

Politickú situáciu Bosny a Hercegoviny sledujem dlhodobo, no vždy si spravím lepší osobný obraz, keď sa pýtam ľudí priamo na mieste.

„Ak vyhlásilo samostatnosť Kosovo, prečo by sme ju nemohli vyhlásiť my?“ a neznie to ako otázka. Zisťujem, že nechcú samostatnosť, oni sa chcú pripojiť k Srbsku. No práve tu zohráva úlohu Brčko, ktoré rozdeľuje východnú a západnú Republiku srbskú, a zo západnej časti, kde sa teraz nachádzam, by sa razom stala exkláva.

„V iných častiach Bosny a Hercegoviny sa majú lepšie, majú vyššie platy,“ vysvetľuje mi recepčná Maria. Chcem zistiť o aktuálnej situácii čo najviac, a tak sa pýtam mnohých.

Toto by zrejme v moslimskej federácii neprešlo. Takže prvý rozdiel oproti Tuzle je to, ako sa tu obliekajú. Sumarizujem si tie veľké rozdiely.

No Maria pokračuje: „Náš prezident chce napríklad vstúpiť do NATO,“ vysvetľuje mi túto nehoráznosť a dodáva „ale nikto z nás to nechce.“

Uvedomujem si, že dievča, ktoré práve vyšlo zo školy, toho o živote veľa nevie, no o to je presvedčenejšie.

Žilko, s ktorým popíjam miestne pivo, mi zasa tvrdí, že sa tu v Banja Luke obávajú, že zo všetkých mužov sa stanú homosexuáli. Propaganda tu funguje. „Vieš, je pravda, že oficiálne čísla hovoria, že počet homosexuálov išiel od nášho vstupu do EÚ hore, no to je zrejme tým, že ide aj o skutočnú slobodu, je to proste tak." Snažím sa ukázať iný pohľad. Presviedčam Žilka, že je to lepšie než Rusko. „Radšej patriť pod EÚ a tvoj plat pôjde hore trojnásobne,“ vysvetľujem.

Už nespomínam, že aj ceny bytov pôjdu hore štvornásobne. Keď sa prechádzate po meste, hovoríte si: „Zlatá Európa, zlaté NATO." Tu je vo vzduchu cítiť vojnu.

„Vieš čo, ani nie, naši politici predali všetky zbrane Iraku, nemáme s čím bojovať. Predali to, nabalili sa a nerozmýšľali strategicky. Vojna stojí peniaze a tie tu nemáme...“ upokojuje ma.

„Mária, douč sa lepšie angličtinu a príď na Slovensko či do Prahy. Tu dostaneš vyšší plat a potom to môžeš užívať tu,“ hľadám riešenie situácie, veď jej mesačná mzda je 300 eur. „Nie, ja tu mám rodinu, nemusím veľa robiť...“ dozvedám sa a tento slovanský pohľad mi pripomína mnohých na Slovensku. Je to zlé, ale je to naše. Odporúčam skočiť do Divadla P. O. Hviezdoslava na hru Pozsony Dance Club, tam túto tému rozvíjajú dôkladnejšie.

Neviem nájsť to čevapčiči, ktoré je dobré práve tým, že ho robia z dvoch druhov mäsa, no bez bravčového. Tunajší moslimovia ho varili z hovädzieho a teľacieho. Sme v kresťanskom svete, ale 500 rokov tu vládli Osmania a tí teda vedia, ako sa griluje.

Nie sú to valčeky, ako ich poznáme z našich reštaurácií, banjalucké čevapčiči je hranatejšie a grilujú ho po štyroch kusoch na drevenom uhlí. Podáva sa v „arabskom“ chlebe, ktorý sa nazýva lepinja. Musím povedať, že boli menej korenené, veľmi delikátne. Do misky som dostal kopu čerstvej cibule. V luxusnej reštaurácii, kde čašníci chodili v livreji, som za obed a štyri pivá (z toho dve mal Žilko), zaplatil 22 mariek, teda približne 11 eur.

Žilko, ktorého som náhodou stretol na ulici, ma potom vodí hore-dole. Prejdeme najmenej dva kilometre, kým nájdeme reštauráciu, kde robia čevapi. No tam ich robia zásadne iba z teľacieho. Pozvem ho na pivo... no potom si ešte vypýta päť mariek. To je 2,5 eura. A spomínam to preto, že dnes ma peniaze žiadali už traja ľudia. 

Môj kamarát Iv mal pravdu, Banja Luka je pekná. Ide o rozsiahle mesto s približne 200-tisíc obyvateľmi, ktoré sa však dá prejsť pomerne rýchlo aj pešo. Základom je pevnosť Kastel – hrad z rímskych a tureckých čias priamo pri rieke Vrbas. Zo starých múrov sa otvára pohľad na rieku a duté vŕby skláňajúce sa nad vodou.

V minulosti čelila Banja Luka viacerým zemetraseniam, z ktorých najničivejšie bolo 27. októbra 1969. Predtým zničilo mesto bombardovanie počas druhej svetovej vojny a následne boje počas občianskej vojny 1992 – 1995.

Dnes je mesto plné mladých ľudí, pôsobí veľmi pozitívnym dojmom s najväčšiou univerzitou v Republike srbskej, ktorá má 17 fakúlt. Okolo mesta sú vápencové hory, husté lesy a teplé pramene. Z mesta som mal nakoniec veľmi pozitívny pocit a evidentne sa tu žije dobre.

V absolútnom centre mesta nájdete veľký pravoslávny chrám, pôvodne Kostol Svätej Trojice, dnes známy ako Katedrála Krista Spasiteľa. Počas druhej svetovej vojny bol zničený. „To zničili fašisti, Nemci,“ hovorím. „Fašisti áno, ale Chorváti – veď oni boli spolu,“ vysvetľuje Žilko. Pôvodné stĺpy kostola sú vystavené pred chrámom. Interiér je bohato vymaľovaný – krásny, hoci miestami až trochu gýčový. „Za socializmu tu nebol kostol, ale socialistický pamätník,“ dozvedám sa.

Oproti hotelu stojí luteránsky kostol, ktorý fotím vo dne aj v noci.

Výrazným monumentom mesta je aj pamätník padlým vojakom VRS (Armády Republiky srbskej), ktorý pôsobí ako berlínsky Pamätník holokaustu, no je oveľa väčší. „Je to príliš mohutné a bez nápadu,“ počúvam, no mne sa, paradoxne, páči.

Banja Luka je hlavné mesto pravoslávnych Srbov, no rozhodne tu netreba vynechať ani mešitu Ferhadija (Ferhat-pašova mešita), jednu z najkrajších osmanských stavieb v Bosne a Hercegovine. Neďaleko sa nachádza aj mestská tržnica, kde pulzuje každodenný život.

Na kopci nad mestom leží kláštor Marija Zvijezda, kde sa vyrába trapistické pivo aj syr. Ten však bežne nezoženiete, podobne ako domácu slivovicu. „Ooo, to ti je báseň, to je zdravé, nie ako tie akože slivovice z obchodu,“ básni Žilko.

Hlavnou tepnou mesta je Gospodska ulica. Cez deň pôsobí trochu ospalo, no večer sa mení na živý bulvár plný ľudí, hudby a plných podnikov. Hrá tu jazz, kaviarne sa menia na bary a mesto ožije. Na rozdiel od Tuzly, kde sú skôr krivé turecké uličky, Gospodska je otvorený bulvár. Večer akoby sa stal zázrak – ulica je plná ľudí. Dievčatá nosia minisukne či tričká s odhalenými ramenami, v Tuzle som videl najmä ženy zahalené do hidžábov. Tu už nie.

Ráno som vyrazil z hotela ešte pred raňajkami, hoci mi zabalili aj obed na cestu. Dal som si ho až neskôr – a bolo to výborné. V Tuzle som sa zastavil v obchode, kúpil kilo soli, čerstvé paradajky, uhorky a syr – doma z toho urobím šopský šalát na oslavu návratu z Balkánu.

Na letisku pred bránou je jeden „duty free shop“, kde som kúpil fľašu slivovice a magnetku pre mamu. Wi-fi je platená a kód si treba kúpiť ešte pred vstupom. Hore v chorvátskej časti som videl krásne prútené košíky. Všade sa predáva med, no ten je tekutina, takže ho vám na letisku pravdepodobne zoberú.

Ak kúpite dobrý suvenír, napíšte mi – rád to doplním do blogu aj s vašimi postrehmi z ciest. Cestovateľská prax sa nedá ničím nahradiť.

Nič prevratné nehovorím – už pred Gulliverom to povedal aj môj obľúbenec Aristoteles. Treba rozlišovať medzi skutočnou cnosťou a jej predstieraním. Cnostný človek nepotrebuje neustále poučovať ostatných, jeho život je dôkazom jeho charakteru. 

Na Balkáne sa moralizovanie, aktivizmus a náboženstvo spojili do zmesi, ktorá miestami pôsobí, že je tesne pred výbuchom. „Každý máme zakopaný samopal,“ presviedčajú ma tu mnohí.

Priznám sa, je pre mňa zarážajúce, ako veľmi podceňujeme druhých. Ako ľahko uveríme, že naši oponenti musia byť hlúpi, namiesto toho, aby sme pripustili, že môžu byť inteligentní ľudia s iným pohľadom na svet. Keď tvrdíme, že „tí druhí si myslia, že Zem je plochá“, ide často len o prejav stereotypizácie alebo démonizácie oponenta, z ktorého takto robíme karikatúru.

Vidíte, že pri ceste Bosnou a Hercegovinou som sa zároveň pozrel do seba a odporúčam to každému!

Ako poslednú vec si vás dovolím poprosiť: ak sa vám moja práca a inšpiratívne blogy páčia, dajte odber: blogy Ľuboša Fellnera, a prepošlite moje blogy svojim cestovateľským kamarátom. Je to jednoduchý, ale jasný čin.

Šťastné cesty prajem.

PS: za inšpiráciu k tejto ceste ďakujem Most Traveled People.