Údolie Mzab uprostred púšte

Toto je Alžírsko úplne inak. Nie Alžír plný chaosu a hluku, ale tichý svet, ktorý dýcha pravidlami, poriadkom a hlbokou duchovnosťou. Práve sem sme sa v malej skupine piatich cestovateľov vydali na starej dodávke, s batohmi plnými zvedavosti a hlavami pripravenými učiť sa. Nie z kníh, ale z reálneho života. Táto cesta nebola o atrakciách.

Bola o stretnutiach. S architektom, ktorý nám vysvetlil, prečo sú ulice úzke. S imámom, ktorý nás pozval do 400-ročnej mešity. S miestnymi, ktorí nám zaplatili džús len preto, že sme ich hosťami. Nie je to miesto, ktoré vás vie očariť na prvý pohľad. Skôr vám pomaly prenikne pod kožu a keď už si myslíte, že ho chápete, ukáže vám ďalšiu vrstvu. Práve tam, medzi tichom púšte a šumom datľových paliem, sa začínajú tie najvzácnejšie spomienky.

Opustili sme komfort pobrežia a na starom aute Renault Symbol, ktorému svietili všetky možné kontrolky, sme sa s našou 5-člennou skupinou lovcov zážitkov presunuli do údolia Mzab v alžírskej Sahare. Po ceste z Konštantína sme sa zastavili v meste Batna, kde sme stretli Omarovho bratranca Johnnyho, ktorý bol z našej prítomnosti veľmi nadšený. 

Vraj sa o našu večeru postará, a tak nás zobral do lokálnej reštaurácie, kde objednal „kamarátsku“ stredne veľkú pizzu, ktorú sme mali problém zjesť štyria. Po výbornej večeri nám Johnny pripravil tradičný alžírsky čaj s čerstvou mätou varený na ohni. Pre neskúsených cestovateľov je potrebné pripomenúť, že tento nápoj je extrémne silný a bohatý na kofeín. Takže aj keď sa pije veľmi ľahko, treba ho piť opatrne, ak nechcete ponocovať.

Vstali sme do slnečného dňa oddýchnutí a pripravení. Raňajky boli jednoduché, a to v podobe čerstvého arabského chleba, francúzskej bagety (ktorú kvôli predošlej kolonizácii nájdete úplne na každom rohu), morčacej šunky a, samozrejme, silného alžírskeho olivového oleja. Ten má takú tmavú farbu, že by ste ani nepovedali, že si doň lokálni namáčajú chlieb. Všetko sme to zapili ďalšou šálkou silného čaju a hor sa na juh.

Po výmene auta za Nissan Sunny sme sa vybrali do púšte. Pri 46-stupňových horúčavách pod africkým slnkom nám ako-tak pomáhala klimatizácia, ktorá šla nonstop naplno, no aj napriek tomu bolo v aute stále 30 stupňov. Zastavili sme sa v poslednom malom meste pred transsaharskou cestou, v Biskre, natankovať a obdivovať palmy.

Cesta púšťou je náročná. Pozriete sa pred seba, cesta. Pozriete sa za seba, cesta. A všade okolo je iba piesok, tony a tony piesku. Cesty na púšti sú nevyspytateľné, pretože sú často zaviate kvôli večerným piesočným búrkam. Zažili sme stovky kilometrov cesty bez jedinej chyby, ale bol aj úsek s takou zlou vozovkou, kedy som si pomyslel, že tu asi vybuchla bomba.

Po niekoľkých hodinách Omar zastavil auto uprostred ničoho, aby nám niečo ukázal. Boli to divoké ťavy. Veľmi pokojné a nežné tvory, ktoré dokážu na tejto pustatine žiť vďaka odolnosti proti teplotám vyšším ako 50 stupňov a tukovému hrbu na chrbte, ktorý im slúži ako zásoba energie.

Slnko pomaly zapadalo a my sme sa dostali do nášho cieľa. Bolo to mesto El Guerrara, ktoré je súčasťou údolia Mzab. Bolo založené neskôr ako susedná Ghardaia, približne v roku 1630 a aj preto sa nedostalo na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Mesto bolo založené ako rozšírenie tejto oblasti kvôli nárastu obyvateľstva. Ubytovali sme sa v jednom z domov, ktorý vlastní Omarova rodina, keďže celá jeho rodina odtiaľto pochádza. 

Vošli sme dnu a nemohli sme si nevšimnúť, že všade okolo nás bol piesok, tiež kvôli búrkam. V celom dome sme mali pocit, akoby sme boli v saune. Okrem teploty k tomuto dojmu prispeli aj dvere z palmového dreva. Našťastie, naše izby disponovali klimatizáciou. S vodou to už bolo horšie. Keď sme sa chceli po celom dni osviežiť chladnou sprchou, prišlo sklamanie. Tiekla iba horúca a veľmi horúca voda, nuž aj tá padla lepšie ako nič. Chvíľu sme oddýchli a šli do mesta. 

My, ako cudzinci, sme dali na Omarove rady a obliekli sa do miestneho šatu. Tradičný odev miestnych mužov tvorí biela čiapka a voľné nohavice, vďaka ktorým sú vysoké teploty znesiteľnejšie. Pri kráčaní sa látka na nohaviciach víri a príjemne ovieva. Na rozdiel od mužov to majú ženy s obliekaním náročnejšie. Od zásnub na verejnosti nemôžu nosiť nič iné ako veľkú bielu plachtu cez celé telo s malým otvorom na oko.

El Guerrara je súčasťou Heptapolisu – zoskupenia siedmich hlavných sídel v údolí Mzab, po ktorom je pomenované aj miestne etnikum – Mozabiti. Je to pôvodný berberský kmeň vyznávajúci konzervatívnejší druh islamu – ibádíju. Po Guerrare nás sprevádzal miestny architekt a dozvedeli sme sa zaujímavosti o budovaní púštnych miest. Uličky sú pomerne úzke, aby vytvárali tieň, no zároveň sú aj kľukaté, pretože to podporuje prúdenie vzduchu. Tento systém zároveň rozbíja púštnu búrku, čím sa do domov nedostane veľké množstvo nafúkaného piesku.

Mesto je vybudované okolo mešity, ktorá je postavená na vrchu kopca. Okolo nej stoja príbytky a všade navôkol sa nachádza oáza s palmovými hájmi. Tu miestni pestujú hlavne datle. Ako mesto postupne rástlo, miestni potrebovali rozšíriť aj mešitu, a tak museli zbúrať domy, ktoré stáli hneď vedľa. My sme mali šťastie a stretli sme tu hlavného imáma El Guerrary, s ktorým sme sa zoznámili, a následne nás veľmi rád pustil dovnútra mešity, keďže neprebiehala žiadna modlitba. Bolo zvláštne pomyslieť si, že má už okolo 400 rokov. 

Po prehliadke mešity sme sa presunuli pozrieť na miestny cintorín, ktorý je veľmi jednoduchý v zmysle toho, že „piesok si a na piesok sa obrátiš“. Je to trochu variácia toho, čo poznáme od nás z domu, ale sme predsa na púšti. Aby sme si trochu oddýchli od tepla, Omar nás vzal do miestneho obchodu s domácimi džúsmi.

Tu sme stretli ďalších priateľov, ktorí nám tento drink z dobrej vôle zaplatili. Jeden z nich nás pozval k sebe domov, aby sme sa prišli ochladiť do bazéna. Ponúkol nás občerstvením – dreňou z čerstvých datlí, ktoré pozbieral z palmy priamo nad nami. Chutilo to ako veľmi sladká čajová zmes s rôznymi bylinkami. Miestami mi to pripomínalo náš nealkoholický vianočný punč.

Ďalší deň sme vstali skoro ráno, aby sme sa autom presunuli do 120 kilometrov vzdialeného hlavného mesta celého údolia Mzab – Ghardaie. Toto mesto bolo založené Mozabitmi v 11. storočí, konkrétne v roku 1050. Ghardaia spolu s ostatnými štyrmi mestami okolo (El Atteuf, Beni Isguen, Melika a Bounoura) je zapísaná na Zozname svetového dedičstva UNESCO, pričom má Alžírsko celkovo len 7 pamiatok svetového kultúrneho dedičstva. 

Nachádza sa tu približne 95 000 obyvateľov na ploche približne 590 km². Celá Ghardaijská provincia má približne 86 000 km², čo je pre porovnanie takmer 1,75-krát viac ako celé Slovensko. V strede mesta sa nachádza biela pieskovcová mešita v tvare pyramídy. Keď sme vystúpili na samý vrch, dozvedeli sme sa, že múry mešity sú nezvyčajne vysoké. Rovnako vyvýšené múry majú aj strechy domov, ktoré sa nachádzajú pod ňou. Miestni nám vysvetlili, že všetky domy sú postavené v jednej línii a tie múry slúžia na to, aby si susedia nemohli pozerať navzájom na strechy. 

To však platí aj pre mešitu. Imám nemá dôvod vedieť, čo robia ľudia pod ním. Ďalšou zaujímavosťou sú namodro zafarbené strechy a vnútorné múry domov. Tento náter používajú preto, lebo počas horúcich letných dní, keď teploty dosahujú aj 50 °C, je vzduch vo vnútri domov priam neznesiteľný. Počas horúcich nocí preto ľudia niekedy spia na strechách, ktoré sa vďaka modrému náteru menej rozpália. 

Dôkladnú prehliadku mesta sme začali na trhu. Našli sme tu veľa zaujímavých a fascinujúcich predmetov. Išlo hlavne o kožené výrobky, keramiku, koberce alebo ručne šité oblečenie. Snažili sme sa nájsť aj nejaké magnetky na chladničku, ale ako sme zistili, je to ľahšie povedať ako nájsť. Nakoniec sme kupili aspoň pohľadnice a suveníry vyrobené z pieskovca. Z historického hľadiska bola Ghardaia dôležitým bodom pre karavány medzi severnou Afrikou a subsaharskými krajinami. Dodnes je známa svojimi výrobkami a remeslami, ktoré sa tu uchovávajú z generácie na generáciu.

A kto sú vlastne tí Mozabiti? Je to berberská komunita, ktorá vyznáva ibádíjsky islam. Je to jedna z najstarších a najmierumilovnejších vetiev islamského sveta. Oproti sunnitom a šiitom sú ibádíti menej známi a ich charakteristickými znakmi sú skromnosť, praktickosť a dôraz na vzdelanie a tradície. Ich história siaha až do 10. storočia, keď ich predkovia ušli na juh pred náboženským prenasledovaním a usadili sa práve v týchto oázach Sahary. 

Mozabiti sú taktiež známi svojím konzervatívnym, ale funkčným spôsobom života. Ich každodenný život sa riadi princípmi spolupráce, úcty a sebestačnosti. Celá komunita funguje ako jedno telo. Ak niekto potrebuje pomoc, tak ju dostane. Ich spory sa riešia cez radu starších, ale keď ste v centre diania, nemáte pocit, že by sa tu vôbec niekedy vytvárali hádky. Ich deti od malička navštevujú náboženské školy, kde sa učia nielen Korán, ale aj praktické zručnosti, ako napríklad remeslá, ktoré im pomôžu v živote. 

Sú tiež živým dôkazom toho, že tradičný spôsob života sa môže udržať aj v modernom svete. V čase, keď globalizácia vymazáva rozdiely, si táto komunita zachováva svoju jazykovú, náboženskú a kultúrnu identitu. Moderným technológiám sa však nevyhýbajú, a tak mladí Mozabiti, ako aj Omar, cestujú, podnikajú a študujú. No základ ich identity ostáva pevný. Ich životný štýl je inšpiráciou pre všetkých, ktorí hľadajú zmysel v jednoduchosti, poriadku a hlbokej tradícii.

Ženy a hľadanie si partnerky je všeobecne celkom kontroverzná téma, ale o to viac zaujímavá. Keď vstúpite do údolia Mzab, tak okrem mužov vidíte len postavy zahalené veľkou bielou plachtou. Sú to Mozabitky a ich biely závoj sa volá haik. Je dlhý, z ľahkej tkaniny a zakrýva celé telo. Ženy odhaľujú iba jedno oko, čo vytvára charakteristický, až priam mystický vizuálny dojem.

Tento spôsob zahalovania nie je iba náboženským predpisom, ale najmä kultúrnym vyjadrením identity. Je to znak toho, že žena patrí do tejto komunity, rešpektuje jej hodnoty a cíti sa byť jej súčasťou. Taktiež je dobré pripomenúť, že závoj sa nosí od momentu, keď sa žena zasnúbi so svojím nastávajúcim. Dovtedy musí nosiť klasickú šatku – hidžáb – kde má viditeľnú celú tvár. A ako prebieha hľadanie životnej partnerky? 

Treba sa na to pozrieť s nadhľadom a rešpektom voči ich kultúre. Mozabitský slobodný muž si ide po ulici a zbadá ženu v hidžábe. Zapáči sa mu, a tak ju začne sledovať domov, aby zistil, kde býva. V tomto momente by žena nemala ani vedieť, že ju niekto sleduje. Keď muž zistí, kde býva, vyšle svoju mamu ako spojku k jej rodine, aby im predstavila svojho syna a oznámila, že má záujem o ich dcéru. Ak sa to rodine pozdáva, zoorganizuje sa prvé spoločné stretnutie. Muž, žena a rodičia oboch prítomných. 

Keď sú obe strany spokojné a žene sa nápadník pozdáva, tak sa zasnúbia. Od tohto momentu začína žena nosiť vyššie spomenutý biely závoj haik na znak toho, že už nie je dostupná. Taktiež je to poslednýkrát, čo sa spolu snúbenci stretli, najbližšie to bude až v prvú svadobnú noc. Môže to znieť trochu zvláštne, keďže doba do svadby môže byť aj o 2 až 3 roky. Samozrejme, ak sa muž alebo žena začne cítiť neisto, môžu od manželskej dohody odstúpiť.

Čo sa týka svadby, tak tá prebieha nasledovne. Starší bohatý člen komunity zaplatí svadbu všetkým, ktorí ju majú v danom termíne. Áno, všetkým. Svadby sa tu totižto konajú len dvakrát do roka – raz v lete a raz v zime, z dôvodu prázdnin. Ramadán (najväčší moslimský sviatok) býva na jar a vtedy sa svadby konať nemôžu. Keďže sa tu svadby odohrávajú takto hromadne, znamená to, že finančné náklady sa znižujú.

Ženích a nevesta platia iba za pohostenie pre svojich hostí vo svojom dome a dary, ktoré si vymieňajú medzi rodinami. Najväčšou zaujímavosťou je však to, že muži a ženy slávia svadbu absolútne oddelene. Svadba prebieha počas troch dní. Muži majú prvý deň svadby skôr komornejší program. Majú spoločný obed a večeru a potom má každý vlastné aktivity a stretnutia. 

Pre ženy je tento prvý deň ten hlavný. V jednej sále sa nachádzajú všetky nevesty s tradičnými závojmi, spoločne večerajú, tancujú a spievajú. V predvečer hlavnej oslavy majú ženy aj luxusnú „henna party“, kde si navzájom tetujú ruky. Druhý deň je ten najdôležitejší z celej svadby, a to preto, lebo sa ženích a nevesta stretnú prvýkrát od zásnub. Všetci muži sa stretávajú pred sálou a skandujú, tancujú, púšťajú svetlice a tešia sa zo svadby. 

V kuchyni sa zatiaľ pripravuje veľký obed. Je to najtradičnejšie alžírske jedlo – kuskus s ovčím mäsom a zeleninovou omáčkou. Aby boli aj ženy v obraze, čo sa deje, všetko sa im vysiela naživo o poschodie nižšie. Medzi obedom a večerou je individuálny program, ale väčšinou sa chodí do púšte na čaj. Po večeri sa ženích oblečie do tradičného svadobného odevu. Nerobí to však sám. Má na to svojho pomocníka, ktorý sa o neho stará počas všetkých svadobných dní. Sviatočne oblečení muži sa posadia na pódium a začína hlavná ceremónia. 

Pasáže spevu sa striedajú s príhovormi a ženích sa onedlho stretne so svojou nevestou. Priamo v sále sa nachádzajú špeciálne izby, kde už ženy čakajú na svoju prvú spoločnú noc s manželmi. Deň číslo 3 je iný v tom, že v spoločnej sále sa aj raňajkuje. Všetci ženatí prišli zo svojej svadobnej noci a prijímajú gratulácie a priania do manželstva. Toto je aj naposledy, čo sú všetci v sále. Obed je potom individuálny, napríklad v púšti s kamarátmi. 

Večer sa trávi v dome ženícha a v kruhu jeho rodiny. Predtým však stojí za to spomenúť nočné mesto, kde to žije. Všetky autá so ženíchmi na ulici trúbia a oslavujú úspešné svadby. Túto noc strávia novomanželia prvýkrát vo svojom dome. Manžel pripravil izbu, nevesta doniesla posteľnú bielizeň a dekorácie a od tohto momentu spolu začínajú oficiálne žiť.