Desať dôvodov, prečo cestovať do Alžírska

Arabsko-berberská kultúra v Alžírsku je úprimne zvedavá aj vďaka politike „Zmierenia“, ktorú presadzoval od roku 2005 prezident Abdelaziz Bouteflika. Má viesť ku konečnému vnútornému zmiereniu národa, dlhé roky roztrieštenému na rozličné spoločenské, politické a náboženské skupiny zmietané vnútornými bojmi a pomstou.

Prechádzajúc sa s našou malou BUBO skupinou po trhoch, v stredovekých „kasbách“ historických centier miest Orán, Alžír či Constantine, nakupujúc veľmi lacno od miestnych obyvateľov šatky, oblečenie, kabelky či drobné suveníry, nás viacerí domáci pozývajú na šálku dobrej kávy. Nejde iba o gesto, ale o úprimný prejav pohostinnosti.

Po tom, čo pozvanie na kávu prijímame, sa domáci predbiehajú v tom, kto nám tú kávu zaplatí. Miestni nám v žiadnom prípade výbornú silnú kávu nedovolia hradiť z vlastných vreciek, usmievajú sa, snažia sa konverzovať a správajú sa zdvorilo a priateľsky. Nečudo, že na takýchto zastávkach strávime dlhé minúty, hoci nám to náš nabitý itinerár len málo dovoľuje. Avšak práve toto sú ulovené zážitky, za ktorými cestujeme a budeme si ich pamätať do konca života.

Už pri prvom zastavení sa na káve v jednoduchom bare pri hlavnej ceste vyťahuje jeden z klientov 1 000-dinárovú bankovku, že zaplatí za kávu pre seba a pre manželku. Predavač mu nemá čo vydať, je to preňho príliš vysoká bankovka, hoci jej hodnota je cca 5 eur. A tak si všetci desiati za cenu 1 000 dinárov kupujeme kávu, sladké nápoje a vody na cestu. Predavač aj domáci hostia sa na nás usmievajú a keď na záver ešte vyťahujem ľadový čaj z chladničky a ukazujem mu, že chcem zaplatiť, iba kývne rukou s úsmevom, že „je to v poriadku a že už sme za všetko dostatočne zaplatili“.

Ešte niekoľko minút v autobuse smerom k pláži rozoberáme, koľko asi u obchodníka stál kelímok kávy alebo tretinková fľaša Coca Coly. Vychádza nám to v prepočte na 30 až 40 centov. Samozrejme, že s príchodom turistov budú tieto ceny stúpať, ale verím, že úprimná dobrosrdečnosť tejto krajine ešte roky vydrží.

Alžírsko je krajinou veľkého nerastného bohatstva. Sahara síce zaberá tri štvrtiny územia štátu, ale krajina má vďaka zásobám ropy a zemného plynu najvyšší index ľudského rozvoja v Afrike a je jednou z najväčších ekonomík na kontinente. Národná ropná spoločnosť Sonatrach je najväčšou svojho druhu v Afrike a hlavným dodávateľom zemného plynu do Európy.

Navštevujeme modernú a bohatú mešitu Malého jazera v Oráne, prekrásnu mešitu Emira Abdelkadera v Constantine a prechádzame aj okolo najkontroverznejšej stavby Alžírska. Je ňou megalomanska „mešita Djamaa el Djazair“ v hlavnom meste Alžír, do ktorej sa zmestí 120 000 veriacich a pýši sa najvyšším minaretom na svete, ktorý sa týči do výšky 265 metrov.

Stavba stála oficiálne 898 miliónov dolárov, ale samotní Alžírčania svorne tvrdia, že by radšej za takúto cenu privítali vybudovanie štyroch nemocníc v krajine. Hoci je mešita otvorená pre verejnosť už piaty rok, inaugurácia prebehla až na jar roku 2024.

Na strane druhej vidíme zemetrasením postihnuté chudobné štvrte, slumy na okrajoch miest, polozrúcané a zanedbané kasby v Oráne či Alžíri, ako aj okraje ciest, alebo vyschnuté riečištia plávajúce v odpadkoch, predovšetkým tých plastových, zarmútia každého návštevníka. Aj v romanticky krásnom a treťom najväčšom meste krajiny - v Constantine, prezývanom „Mesto mostov“, je to nielen vidieť, ale aj cítiť.

Naša mladá sympatická sprievodkyňa Imene nás skoro ráno sprevádza dnom kaňonu, jeho útrobami, podzemným tunelom k vodopádu pod mestom. Vidí na mojej tvári rozpačitosť zo znečistenej vody, ktorá tečie mestom a vysvetľuje, že patrí do turistického klubu „akýchsi alžírskych skautov“, ktorí sa snažia čistiť verejné priestranstvá v meste aj v jeho okolí, berúc si na túry veľké plastové vrecia na odpadky, ktoré vždy prinášajú plné.

Ešte to ale chvíľu potrvá, kým túto iniciatívnu stopu mladých obyvateľov Alžírska bude vidieť.  Vtedy si uvedomujem, že budúcnosť krajiny bude závisieť nielen od jej bohatstva a rastu životnej úrovne, ale aj od prístupu jej obyvateľov k svojmu okoliu. Verím však, že sa Alžírsko bude správať ekologicky.

Najväčšia púšť sveta prekonáva svojou rozlohou Európsku úniu. Na našom zájazde Alžírskom letíme vyše dvetisíc kilometrov na juh od pobrežia do najrozsiahlejšieho národného parku v Afrike - Tassili n´Ajjer, ktorý leží len niekoľko desiatok km od Líbye a Nigeru. Je to surrealistická krajina piesku a skál, krajina žltých, oranžových a (pri východe slnka) sýtoružových farieb.

Krajina prírodných skalných mostov, 15 000 petroglyfov z obdobia neolitu zobrazujúcich stáda žiráf, slonov, hrochov, tiav, domáceho dobytka, ale aj veľkých mačiek, ktoré tu ešte pred niekoľkými storočiami žili v početnej hojnosti.

Ide o park s rozlohou takmer 1,5x väčšou, ako je územie Slovenskej republiky, a nás tu čakajú tri dni v púšti s púštnym národom Tuaregov. Cestovateľ vopred nevie, na čo sa pripraviť, hoci mu púšť z obrázkov možno pripomenie jordánsku Wadi Rum. Dopredu nevie, aké dojmy v ňom púšť zanechá. Vopred sa mierne obáva, ako dve noci na púšti zvládne.

Pre našu skupinku siedmich Slovákov patriacich k najcestovanejším a dvoch skúsených cestovateliek z Česka sú ale pripravené tri terénne autá Toyota Hilux. Okrem nich aj poľná kuchyňa, stany i matrace, šiesti srdeční a priateľskí Tuaregovia – sprievodca, traja šoféri, kuchár a majster v príprave legendárneho napeneného čaju s mätou.

Vyrážame. Po chvíli opúšťame asfalt a ponárame sa do pieskových dún, do krajiny zvetraných surrealistických skál, do príbehov písaných obdobím neolitu, do našich vlastných príbehov, ktoré začíname v piesku Sahary sami písať. Spätne ju túžite čoraz hlbšie objavovať a máte pocit, že išlo o jeden z najúchvatnejších zážitkov vo vašom cestovateľskom živote. Spätne sa mení strach z púšte na túžbu, raz sa sem určite vrátiť.

Kým Tipaza leží na pobreží Stredozemného mora, Djemila medzi pahorkami úrodného kraja asi 80 km od pobrežia. Tipaza je podmanivá svojou eleganciou, no Djemila zvádza a šokuje svojou veľkoleposťou. A kým Tipaza je romantickým príbehom, Djemila je jeho dramatickými reálnymi dejstvami.

Po „púnskych vojnách“ medzi Rímom a Kartágom, sa končí osud nielen Hannibala, ale aj Kartága. Na scénu prichádza okolo roku 201 p.n.l. kráľ Masinissa a jeho Numídska ríša. Zahŕňa veľkú časť dnešného Magrebu a takmer celé Alžírsko. Jej prosperita je taká rýchla, že sa jej Rím začína obávať a v roku 46 p.n.l. jej časť vezmú pod svoju nadvládu, ako „rímsku provinciu“.

Ako Tipaza, tak aj Djemila sú pod patronátom kultúrneho dedičstva UNESCO. Kým v ruinách Tipaza pri pohľade na more písal Albert Camus svoju emotívnu novelu, keď mu neďaleko matka ležala v nemocnici, v Djemile hrá naša BUBO skupinka v rímskom divadle Sofoklovu tragédiu Ifigénia.

Kým v aréne Tipaza simulujeme preteky rímskych záprahov, v Djemile pri víťaznom oblúku krutého cisára Caracalla, ktorého vláda nemohla skončiť na začiatku 3. storočia inak ako jeho vraždou, si pripomíname úpadok a blížiaci sa zánik Rímskej ríše.

Každý, kto cestuje po svete, sa toho už veľa naučil, videl a zažil mnohé. Jeden zo zážitkov návštevy Alžírska je ale ojedinelý a nezameniteľný. Keď smerujeme z rímskeho mesta Tipaza k Alžíru, už niekoľko kilometrov pred príchodom zbadáme na kopci po pravej strane cesty ojedinelú stavbu, ktorá pripomína Augustovo mauzóleum v Ríme, tajomné nuragy na Sardínii či menšiu egyptskú pyramídu.

Ide o mauzóleum Jubu II. a jeho manželky - Kleopatry Seleny II., dcéry slávnej egyptskej kráľovnej Kleopatry a Marka Antónia. Základ mauzólea v tvare kruhu má priemer 60 metrov, jeho dnešná výška sa z pôvodných 40 metrov dochovala na súčasných 32 metrov.

Zo 60 iónskych stĺpov sa síce dodnes zachovali iba fragmenty, ale monumentálna veľkoleposť, ako aj architektonická krása tejto pamiatky, dones budia úctu a rešpekt. Navyše sa po skalných blokoch tohto mauzólea dá stále podniknúť adrenalínový výstup až na jeho vrchol. Nenechajte si to ujsť.

Po tom, čo sme sa prešli moderným a impozantným Bielym mestom, ako Alžír prezývajú, mierime do 32 hektárov ticha a prírodných skvostov, do botanickej záhrady Hamma alebo Jardin d´Essais (Záhrady pokusov, ako ju pomenovali Francúzi).

Prechádzame alejou platanov, alejou dracén – dračích stromov, ako aj alejou fikusov. Naše kroky ale smerujú predovšetkým k jednému z nich - fikusu, ktorý doviezli do botanickej záhrady z Austrálie v roku 1847.

V jeho korunách zaznel po prvýkrát na filmovom plátne hrdelný výkrik Johnnyho Weismullera - Američana, rodáka z Rakúsko-Uhorska (dnešného Rumunska), dvojnásobného víťaza OH v plávaní, keď tu v roku 1932 nakrúcal Hollywood prvého Tarzana. Opičí muž v jeho podaní sa dočkal 12 sfilmovaní.

Johnny Weissmuller ako prvý pokoril hranicu jednej minúty na 100 metrov voľný spôsob, vyhral 52 národných šampionátov a vytvoril 68 svetových rekordov. Ja pod stromom beriem do náručia svoju drahú polovičku, pre túto chvíľu Janne a pokúšam sa napodobiť Tarzanov hrdelný výkrik.

Hoci to znelo inak, veľmi som vyľakal malého chlapca, ktorý držiac mamu za ruku odmietal ísť bližšie k miestu, odkiaľ tento výkrik zaznel. Opúšťajúc botanickú záhradu, spomínam si na druhého herca, ktorý si Tarzana zahral v ďalších filmoch. Bol ním Lex Barker alias Old Shaterhand, pokrvný brat legendárneho náčelníka Apačov - Winnetoua.

Dej románu Mor od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1957 sa odohráva práve v Oráne. V meste najskôr zomierajú potkany, následne ľudia, ktorých ľudskosť je ťažko skúšaná. Ako študent som čítal nielen Mor, ale aj Cudzinca od Alberta Camusa a, priznám sa, najchudobnejšie štvrte mesta, ktorými tiež autobusom prechádzame, vo mne prebúdzajú predstavy z jeho slávneho románu.

Na juhu Francúzska, v Provensálsku, leží dedinka Lourmarin, kde je Albert Camus, ktorý vyrastal v Alžíri, pochovaný. Už je tomu takmer štvrťstoročie, kedy som stál ako sprievodca BUBO na zájazde Provensálskom pri jeho hrobe a som veľmi rád, že som prechádzkou po Oráne, ale aj Tipaze, mohol precítiť jeho život i dielo.

Meno Yves Saint Laurent asi netreba nikomu predstavovať. Ide o rodáka z Oránu, jedného z najvplyvnejších francúzskych, ale aj svetových módnych návrhárov, spoločne s Coco Chanel, Hubertom de Givenchym alebo Christianom Diorom, ktorého spolupracovníkom sa stáva Yves už vo veku 17 rokov.

O spolupráci tejto dvojice sa dodnes hovorí ako o najkreatívnejšom a najúspešnejšom spojení módy v histórii.  Yves sa po tragickej smrti Christiana stáva vo veku 21 umeleckým riaditeľom Diorovho domu.

My si o ňom rozprávame viac, spomíname na jeho dielo, na jeho priateľstvo s Catherine Deneuve, ako aj na jeho životného partnera Pierra Bergého, ktorý plní jeho posledné želanie a po tom, čo Yves zomiera v Paríži v roku 2008, pochováva jeho popol na pozemku nádhernej vily Majorelle v marockom  Marakéši.

V Alžíri obedujeme v lokálnej reštaurácii, kde sa chodíme pozerať do hrncov, čo sa dnes varí a čo je v ponuke dňa. Všetci sa usadzujeme na taburetky, okolo nízkych stolíkov, čakajúc na obed a počúvajúc príbeh, ktorý sa tu odohral. Sedíme v reštaurácii nad bývalým väzením, ktoré je v hĺbke šesť poschodí pod nami. Tu bol 5 rokov väznený Miguel de Cervantes.

Po tom, čo mu ako príslušníkovi španielskeho námorníctva v bitke pri Lepante v roku 1571 dokaličili ľavú ruku, bol v roku 1575 zajatý alžírskymi pirátmi a ako otrok zavlečený do Alžíru. Až po piatich rokoch bol Rádom najsvätejšej trojice vykúpený a vyslobodený, aby neskôr, opäť vo vezení, napísal svoj slávny román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha.

Francúzsko kolonizovalo Alžírsko takmer 125 rokov, kým došlo medzi obomi krajinami k otvorenému krvavému konfliktu. Dňa 1. novembra 1954 vznikol v Alžírsku Front národného oslobodenia, ktorý viedol úspešný osemročný odboj. Neudržateľnú situáciu si uvedomoval aj francúzsky prezident Charles de Gaulle, ktorý presadzoval pre Alžírsko politiku dekolonizácie.

Zdalo sa, že keď si Alžírsko v roku 1962 vydobylo svoju suverenitu a nezávislosť od Francúzska, po tom, čo krajinu opustilo vyše 900 000 francúzskych občanov, nastane v krajine mier a trvalý hospodársky rozvoj. Žiaľ, nestalo sa tak a po dlhých spoločensko-politických konfliktoch vstúpila krajina do občianskej vojny, ktorá si v rokoch 1991 až 2002 vyžiadala 150 000 obetí.

Preberajúc počas našej cesty aj túto časť dejín krajiny, navštevujúc v Alžíri aj veľmi pôsobivé múzeum pri „Pamätníku mučeníkov“, si uvedomujeme, ako ostentívne sa mladá generácia dožaduje zmieru v krajine, jej rozvoja a jej blahobytu. Na ceste po severnom Alžírsku nás sprevádza každý deň iný mladý sprievodca, perfektne ovládajúci anglický jazyk, napriek frankofónnemu dedičstvu krajiny perfektne ovládajúci jej reálie a pre mladých ľudí trpkú históriu krajiny

Všetci lokálni sprievodcovia, ako aj majitelia alžírskej CK, hľadia do budúcnosti. Je cítiť, že túžia spraviť všetko pre to, aby sa krajina vymanila z krvavej minulosti. Aby opustila prízrak bývalého kolonializmu a vydala sa na cestu k ekonomickej prosperite, kultúrnemu premosteniu s Európou a svojou otvorenou srdečnou politikou cestovného ruchu ukázala svetu, že je veľa dôvodov, pre ktoré treba krajinu navštíviť.

Alžírske úrady si neželajú, aby sa turistom v krajine udialo niečo zlé. Uvedomujú si, ako obdobné teroristické útoky poznačili iné krajiny severnej Afriky, predovšetkým Egypt, ale aj Tunisko či Maroko.

Rovnako si úrady neželajú, aby sa niečo zlé udialo v krajine jej obyvateľom. Spomienka na občiansku vojnu je stále živá a bolestná. Preto je v krajine toľko vojenských hliadok, preto armáda kontroluje svoje hranice so susedmi. Neželá si návrat fundamentalizmu a radikálneho islamu z okolitých krajín. Bežne sa aj nám na zájazde stávalo, že do našej skupiny bol počas prehliadok priradený aj tzv „druhý sprievodca“.

Vždy ale išlo o vojaka v civile, ktorého prítomnosť nám mala zabezpečiť vyššiu mieru bezpečnosti. Policajti aj vojaci sú zväčša mladí ľudia, ktorí si určite pamätajú z raného detstva krvavé konflikty vo svojej krajiny, ktoré sa diali na dennom poriadku.

Z týchto bezpečnostných opatrení je cítiť úprimný záujem udržať krajinu bezpečnú a bezkonfliktnú. Jedine bezpečný rozvoj ekonomiky, vrátane cestovného ruchu, umožní krajine, aby dobehla vo viacerých parametroch svojich severoafrických susedov.

Najskôr si myslíte, že colný úradník si z vás iba uťahuje, keď vám chce vziať fotoaparát s teleobjektívom, tvrdiac, že do krajiny sa takéto predmety nesmú privážať. Neveríte vlastným ušiam a očiam, keď vám ho na letisku zadržia a dajú vám o tom jednoduché potvrdenie s vysvetlením, že si ho pri odlete z krajiny môžete opäť vyzdvihnúť.

Prekvapenie strieda šok, dostaví sa aj istá dávka hnevu, ale predovšetkým istota, že ste práve navštívili krajinu, ako žiadnu inú predtým. Už o zopár hodín neskôr na trhu, keď vás domáci presvedčia, aby ste si dali s nimi šálku kávy, zisťujete ich prekvapivú pohostinnosť.

Nielenže vám za kávu nedovolia zaplatiť (ako spomínam vyššie), ale nadobúdate pocit, že keď si aj čokoľvek iné chcete kúpiť, predajca ani nevie, akú cenu má od vás pýtať. Viackrát sa mi stalo, že ja som povedal skôr cenu ako predavač a on len prikývol a usmial sa.

Alžírsko je pre európskeho turistu stále krajinou z inej galaxie. Ale to už dlho nepotrvá, aj preto vám úprimne prajem, aby ste ho zažili čím skôr. Dôvodov, prečo objaviť najväčšiu krajinu Afriky, je viac ako desať. Tieto sú hlavné a verím, že som vás navnadil na návštevu afrického klenotu, ktorý turistický boom ešte len čaká.