Wu Zetian – jediná cisárovná v čínskych dejinách

Wu Zetian, pôvodným menom Wu Zhao, žila počas dynastie Tang (7. – 10. st.), ktorá je právom považovaná za zlatý vek čínskej civilizácie. Bol to čas, keď sa kultúra, umenie, ale aj veda rozvíjali nevídaným tempom. Čína sa stala centrom Hodvábnej cesty a jej vplyv siahal ďaleko za hranice ríše.

Práve vtedy sa narodila žena, ktorá mala politické ambície, talent a odvahu, aby vystúpila z tieňa mužských vládcov a postavila sa do čela jednej z najmocnejších krajín sveta.

Najdiskutovanejšou otázkou, ktorú dostávam počas našich zájazdov, je, či bola Wu Zetian vrahyňou, ktorá pre moc obetovala aj vlastné deti, alebo vizionárkou, ktorá kašľala na tradície a chcela zmeniť svet.

Odpoveď však nie je ani biela, ani čierna. Jej vláda je dodnes predmetom mnohých búrlivých diskusií a jej obraz sa mení podľa toho, kto ju hodnotí – či tradiční konfuciánski historici, moderní akademici alebo vy.

V tomto blogu sa pozrieme na jej životný príbeh – od skromných začiatkov cez tajomstvá cisárskeho dvora až po okamih, kedy zmenila dejiny.

Rozpovieme si nielen svetlé, ale aj temné stránky jej vlády, legendy a príhody, ktoré sa okolo nej vynárajú, a nakoniec sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku: Kto bola Wu Zetian?

Keď sa povie meno Wu Zetian, väčšina ľudí si predstaví železnú vládkyňu, intrigy, krv či moc. No aj Wu bola raz dieťa. A práve jej detstvo a mladosť hovoria o tom, prečo bola neskôr taká tvrdá a neústupná.

Narodila sa v roku 624 v malom mestečku Wenshui v provincii Shanxi do bohatej rodiny obchodníkov a nižšej aristokracie. Neboli to nejakí extrémni boháči, ale rozhodne neboli ani chudobní. Jej otcom bol vojenský dôstojník a miestny správca, teda človek, ktorý si dokázal vydobyť rešpekt, ale nebol priamo v centre politickej moci. Matka pochádzala z váženej rodiny a hovorilo sa, že mala veľký vplyv na dcérinu výchovu.

Už od mala bola Wu iná ako ostatné dievčatá. Väčšina jej rovesníčok sa učila tkať, šiť a pripravovala sa na úlohu manželiek či matiek. Mladá Wu mala prístup k učiteľom, knihám a diskusiám s filozofmi, čo bolo v tom čase výhradnou výsadou mužov. Vtedajšia spoločnosť mala jasné pravidlá: žena mala byť tichá, poslušná, skromná a najmä nikdy nemala zasahovať do mužských záležitostí.

Ženy mali podľa konfuciánskej tradície tri povinnosti: ako dcéra poslúchať otca, ako manželka muža a ako vdova svojho syna. Wu sa však od detstva odmietala zmieriť s tým, že jej život bude iba o varení a rodení detí.

Už v detstve sa naučila písať, čítať a recitovať klasické texty. Venovala sa kaligrafii a mala rada diskusie s učencami, ktorí navštevovali jej otca. Niektoré pramene hovoria, že už ako malé dievča bola hrdá, nebojácna a sebavedomá, čo boli vlastnosti, ktoré vtedy u žien rozhodne neboli považované za cnosti. A práve toto sebavedomie bolo niečo, čo ju odlišovalo od iných a čo jej neskôr otvorilo cestu k moci.

Dôležité je uvedomiť si, že Wu vyrastala v dynastii Tang, ktorá bola v porovnaní s inými dynastiami otvorenejšia, kozmopolitnejšia a tolerantnejšia k ženám. Ženy v tomto období mohli jazdiť na koňoch, venovať sa hudbe, poézii, niektoré dokonca politicky či kultúrne vystupovali. Nebol to ideál rovnosti, ale predsa len, Wu sa narodila v správny čas.

Existuje aj niekoľko legiend o jej detstve. Jedna z nich hovorí, že ešte ako dievčatko mala sen, v ktorom sa premenila na slnko a jej svetlo zaplavilo celú ríšu. Ľudia si to vysvetľovali ako znamenie, že z nej vyrastie veľká panovníčka. Možno je to iba legenda, no Číňania odjakživa hľadali v životoch vládcov symboly, a Wu sa takýchto znamení nikdy nebála. Naopak, neskôr ich sama využívala ako dôkaz svojej „božskej“ moci.

Kým iné dievčatá sa báli otvoriť ústa pred učencami, Wu bola schopná oponovať, diskutovať a presviedčať. V kronikách sa spomína, že opravovala aj svojho učiteľa, keď nesprávne citoval konfuciánsky text.

A tu je asi najväčší paradox: práve systém, ktorý chcel ženy držať v úzadí, jej v skutočnosti pomohol. Pretože keď sa na dvore objavilo dievča, ktoré vedelo písať, čítať, rozprávať sa o politike a ešte k tomu malo krásu a šarm, bolo to niečo, čo vyčnievalo. A Wu to veľmi dobre vedela. Už ako dieťa si budovala zručnosti, ktoré jej raz mali poslúžiť ako zbraň.

Aby sme však plne pochopili, aký prelom znamenal jej život, musíme sa zastaviť pri dobovej realite. V 7. storočí bola čínska spoločnosť pevne postavená na konfuciánskych zásadách. Ženy boli postavami, ktoré mali stáť v úzadí a slúžiť rodine či mužom.

Považovali sa za bohyne domácnosti a politika bola pre ne prakticky nedostupná. Každá žena, ktorá sa odvážila vstúpiť na politickú scénu, bola považovaná za hrozbu pre spoločnosť a poriadok v krajine.

Za ideál sa považovala tichá, cudná a skromná dáma, ktorá je oddaná svojej rodine a vo verejnom priestore sa neangažuje.

Manželstvá ako také sa v tejto dobe uzatvárali z politických alebo finančných dôvodov, nie z lásky. A ženy boli vnímané ako väzby medzi rodinami. Bohaté rodiny často posielali svoje dcéry na cisársky dvor, aby vstúpili do háremu cisára a získali vplyv.

Muži mali právo na viacero manželiek a konkubín, zatiaľ čo ženy boli viazané prísahou vernosti. Ak sa žena previnila voči svojmu mužovi, bola potrestaná verejným ponížením, vyhnanstvom, prípadne smrťou. Vzdelanie bolo pre ženy luxusom, dievčatá sa od malička učili domácim prácam, tkaniu, vareniu a správe príbytku.

Síce sa mladé aristokratky mohli učiť čítať a písať, bolo to považované len za doplnok k ich šarmu, nie za vzdelanie smerujúce k vysokopostavenej práci či moci.

Pokiaľ žena chcela dosiahnuť najvyššie postavenie vo svojom živote, jej cesta musela smerovať na cisársky dvor. No nebolo to také jednoduché, cisársky hárem bol totiž taký mikrosvet, kde sa pohybovali stovky žien, ktoré spolu súperili o cisárovu priazeň a pozornosť. Fungovala tu určitá hierarchia, aj keď každá dynastia to mala trochu inak.

V praxi mal teda cisár jednu cisárovnú, jednu guifei, tri manželky, deväť konkubín, dvadsaťsedem dvorných dám a osemdesiatjeden mladých dám, čo spolu tvorilo 122 žien.

Okrem toho však existovali ešte nižšie, neoficiálne konkubíny, služobníčky a dievčatá bez titulu, takže celkový počet žien v háreme sa pohyboval v stovkách, niekedy dokonca v tisícoch. Postavenie ženy teda nezáviselo len od jej titulu a rodinného pôvodu, ale predovšetkým od cisárovej priazne a schopnosti intrigovať na cisárskom dvore.

Počas dynastie Tang bol budhizmus veľmi rozšírený a ženám ponúkal určitý náboženský únik zo sveta dvorských intríg. Existovali ženské kláštory, kde mohli nájsť aspoň istú mieru nezávislosti.

Taoizmus zas pripisoval ženskému princípu istú mystickú silu, no v praxi to nikdy neznamenalo skutočnú rovnosť medzi mužmi a ženami.

A v konfucionizme boli ženy považované za symboly, bohyne, matky a manželky.

Keď Wu dovršila 14 rokov, prišla chvíľa, ktorá jej zmenila život. Bola vybraná vstúpiť do háremu cisára Tai Zonga z dynastie Tang, kde získala titul Cairen (nižšia konkubína). Pre mladú Wu to znamenalo odtrhnúť sa od rodiny a vstúpiť do sveta luxusu, tajomstiev a nekonečnej rivality.

Hoci sa nachádzala na spodku hierarchie, mala niečo, čo ostatné nemali – ostrý jazyk, sebavedomie a schopnosť odvážne vystupovať. Už vtedy sa o nej hovorilo, že nepôsobí len ako krásna dievčina, ale ako žena, ktorá vie, čo chce.

Aj keď s cisárom nemala hlboký vzťah, dokázala si získať aj jeho pozornosť. Niektoré legendy hovoria, že sa spriatelila s cisárovým divokým koňom „Zeleným levom“, ktorého sa nikomu nepodarilo skrotiť. Wu Zetian navrhla cisárovi, že ak dostane železný bič a ostrý meč, koňa skrotí. No ak neuspeje, je pripravená ho zabiť. Tai Zonga týmto gestom pobavila a udivila zároveň. Videl v nej ženu, ktorá sa nebála riskovať a túžila vládnuť.

S cisárom sa rozprávala priamo a bez servítky, čo ho zaujalo. V jednej z kroník sa spomína, že sa nebála opravovať jeho výklady klasických textov a namiesto trestu si vyslúžila jeho rešpekt.

Na dvore sa stala nielen krásnou spoločnicou, ale aj osobnou pisárkou cisára. Mala prístup k štátnym dokumentom a učila sa, ako funguje cisárska administratíva. Vďaka tomu sledovala chod ríše zblízka a zbierala skúsenosti, ktoré neskôr využila pri vlastnej vláde.

Treba však povedať, že hoci mala Tai Zongovu priazeň, nikdy nebola jeho favoritkou. Počas jeho života nedosiahla vyšší titul než Cairen a stále bola len nízkou konkubínou. Skôr sa učila, sledovala a čakala. Túto fázu jej života môžeme označiť ako „školu moci", v ktorej sa naučila pravidlá cisárskeho dvora, pochopila, čo znamená priazeň cisára, a uvedomila si, že prežiť a uspieť znamená byť prefíkaná a pripravená využiť každú príležitosť.

Rok 649 priniesol zlom. Cisár Tai Zong zomrel a nasledovala prísna tradícia, podľa ktorej museli všetky bezdetné konkubíny vstúpiť do budhistického kláštora. Wu Zetian mala iba 25 rokov a zdalo sa, že jej život sa skončí v chráme.

Lenže osud (alebo prefíkanosť) to zariadil inak. Na cisársky trón nastúpil Gao Zong, syn zosnulého Tai Zonga. A hoci Wu bola len jeho otcovou nízkou konkubínou, Gao si na ňu spomenul. Pamätal si ju ešte zo svojho detstva a keď ju znova uvidel v kláštore, jej krása a šarm ho očarili a staré city sa opäť prebudili.

To, čo nasledovalo, bolo neslýchané. Gao Zong sa rozhodol ju priviesť späť na cisársky dvor. Tento krok bol škandál, ktorým porušil všetky tradície. V očiach úradníkov si totiž vzal ženu, ktorá patrila jeho otcovi, čo sa považovalo za jeden z najväčších prehreškov. No mladý cisár bol zaslepený láskou a Wu Zetian sa ocitla opäť v centre diania. Tentokrát sa už neplánovala nechať odsunúť do úzadia.

Problémom bolo, že Gao už mal oficiálnu manželku, cisárovnú Wang. Wang bola vznešená a inteligentná žena, no cisárovi neporodila deti a jej postavenie stálo viac-menej na tradícii, a nie na láske. Okrem oficiálnej manželky mala na dvore veľmi vysoké postavenie aj vznešená manželka, hlavná konkubína Xiao, ktorá sa tešila Gaovej priazni a podporovala ju aj cisárovná Wang.

Keď sa Wu vrátila na dvor, rýchlo sa stala novou favoritkou. Wu mala totiž to, čo nikto iný: dokázala s cisárom viesť dlhé rozhovory o politike, náboženstve či štátnej správe, a nielen o kráse a poézii ako všetky ostatné dvorné dámy. Síce na seba dokázala upriamiť cisárovu pozornosť, zároveň si proti sebe postavila aj dve najmocnejšie dámy dvora. A tie sa rozhodli proti nej spolčiť.

Významné postavenie a moc Wu Zetian vyjadrovali aj jej hodvábne šaty, exkluzívne vyhradené pre cisársky dvor. Ak sa chcete dozvedieť o tejto výnimočnej látke viac, prečítajte si náš blog: Hodváb nad zlato

A tu prichádza aj jedna z najtemnejších epizód života Wu Zetian. Príbeh o smrti malej dcérky, ktorý dodnes rozdeľuje historikov. V kronikách sa píše, že pár dní po narodení dievčatka ho našli mŕtve v kolíske a mala to byť práve Wu, ktorá dieťa udusila a okamžite obvinila z vraždy a žiarlivosti Wang. Malo to byť majstrovské intrigánstvo, ako sa zbaviť rivalky najhorším možným spôsobom.

Moderní historici však upozorňujú, že túto verziu pravdepodobne zosnovali konfuciánski dejepisci, ktorí Wu nenávideli a chceli ju vykresliť ako chladnokrvného netvora, ktorý zabije vlastné dieťa pre moc a postavenie.

Pravdu sa už nikdy nedozvieme, isté je však, že cisár bol zničený stratou svojho dieťaťa a svoj hnev a nenávisť obrátil proti Wang. Hoci sa Wang bránila, jej slová boli len šepotom v búrke oproti očividnému žiaľu Wu Zetian.

Od tohto momentu začala moc Wang upadať. Stratila priazeň cisára, dvorania sa od nej odvrátili a jej najväčšia spojenkyňa Xiao jej nedokázala pomôcť. Wu Zetian medzitým získavala na sile nielen vďaka intrigám, ale aj preto, že vedela cisárovi radiť v štátnických záležitostiach a pôsobila ako partnerka, opora, a nielen ozdoba dvora.

V roku 655 tak urobil Gao finálny krok. Rozhodol sa zosadiť Wang, zbaviť ju všetkých titulov a právomocí a poslal ju spolu s Xiao do vyhnanstva. Obe ženy neskôr zomreli v neľútostnej samote a stali sa varovaním pre každého, kto by sa postavil Wu Zetian.

Tu nastáva aj symbolický prelom života Wu. Dostáva sa na miesto oficiálnej manželky a získava titul cisárovná Huanghou. Z obyčajnej ženy, ktorá začínala ako nízka konkubína cisára Tai Zonga, sa stala prvá dáma ríše, zákonitá manželka a oficiálna vládkyňa krajiny.

Tento čin vyvolal na dvore ďalšie pohoršenie a dohady. Mnohí úradníci hovorili, že nové postavenie Wu je nečisté a neslýchaný precedens. No nikto sa neodvážil oponovať cisárovi, ktorý stál pevne na strane svojej novej manželky.

Keď sa Wu stala cisárovnou, jej postavenie bolo konečne oficiálne upevnené, už nebola len intrigánka v háreme, ale oficiálna manželka cisára. Pre Wu to bol však len začiatok skutočnej cesty k moci. Rozhodla sa nebyť ako ostatné cisárovné. Nevidela svoju úlohu iba v správe dvora a háremu, ale chcela priamo zasahovať do politiky.

Cisár Gaozong bol totiž považovaný za mierneho a často nerozhodného panovníka. Trpel chronickými zdravotnými problémami, ktoré mu spôsobovali časté bolesti hlavy a slabý zrak, čo mu bránilo naplno sa venovať štátnickým povinnostiam.

Wu Zetian to využila a začala sedávať po jeho boku na audienciách, čo bolo dovtedy pre cisárovnú nepredstaviteľné. Neraz rozhodovala namiesto neho. Cisár len prikývol, ale slovo mala ona. Postupne jej moc vzrástla natoľko, že úradníci, velitelia či vyslanci pochopili, že ak chcú niečo dosiahnuť, musia si získať priazeň Wu Zetian a nie samotného cisára.

Jednou z jej najväčších výhod bola sieť lojálnych úradníkov. Zatiaľ čo bežní aristokrati sa opierali o rodové väzby, Wu podporovala mužov nižšieho postavenia a pôvodu, ktorí uspeli v cisárskych skúškach a boli jej oddaní. Tu už hovoríme o reformácii v správe ríše, kedy namiesto dedičných privilégií sa začali presadzovať zásluhy a vzdelanie.

Mnohí konfuciánski úradníci ju nenávideli a začali jej otvorene nepriať. Pre nich bola hrozbou starého poriadku, ženou, ktorá rozvracia systém. No Wu sa ich nikdy nebála a keď bolo treba, použila intrigy, moc a manipuláciu. Postupne sa začala zbavovať oponentov či dokonca členov cisárovej rodiny. Tí, ktorí ju spochybňovali, skončili v exile alebo na popravisku.

Hádam za najznámejší príklad sa považuje prípad princa Li Xiana, vlastného syna Wu Zetian, ktorého nechala zosadiť z postu následníka trónu, keď sa postavil proti jej vplyvu. Politická lojalita bola pre ňu prioritou, zatiaľ čo rodinné väzby nehrali rolu.

Aj keď pre elitu národa predstavovala hrozbu, obyčajní ľudia ju videli ako ikonu, ktorá im dáva spravodlivú šancu uspieť.

Wu Zetian porodila Gaozongovi niekoľko detí, jej synovia sa stali následníkmi trónu, no Wu ako „matka národa“ mala vždy najväčšiu moc v celej ríši. Svoj materinský status prepájala s konfuciánskym ideálom a tvárila sa ako ochrankyňa rodiny a stability. Okrem politiky si začala budovať aj vlastný imidž.

Po smrti Gao Zonga v roku 683 ostala dynastia Tang bez formálneho vládcu a pevnej ruky. Na trón mal nastúpiť ich syn Zhongzong a formálne sa cisárom aj stal, no v skutočnosti to bola Wu, kto držal moc.

Ako vdova po cisárovi okamžite prevzala úlohu regentky, a teda dočasne vládla v mene mladého panovníka. Pre konfuciánskych úradníkov to bol ďalší šok. Podľa tradície mala vdova ustúpiť do úzadia a venovať sa pietnym rituálom. Wu však spravila presný opak, ostala v paláci, sedela na tróne a rozhodla sa chopiť moci pevnejšie ako kedykoľvek predtým.

Síce sa Zhongzong stal cisárom, bol ešte mladý, nerozhodný a pod silným vplyvom svojej matky. Keď sa pokúsil presadiť vlastný názor a chcel udeliť významné postavenie rodine svojej manželky, Wu ho zosadila a poslala do exilu. Pričom tu vidíme ďalší priamy dôkaz, že moc nebola v rukách cisára, ale stále jeho matky.

Na trón tak dosadila svojho druhého syna Ruizonga, ktorý bol ešte mladší a mohla ho plne ovládať. Stal sa jej bábkou, všetky reformy, dekréty a rozhodnutia boli čisto vôľou Wu Zetian, ktorá si postupne upevňovala svoju moc.

Ako regentka započala čistky na cisárskom dvore, odstránila staré aristokratické rodiny, ktoré spochybňovali jej autoritu, povýšila byrokratov nižšieho pôvodu, ktorí jej boli verní, a začala rozsiahlu propagandu, v ktorej o sebe hovorila ako o žene vyvolenej nebom. Zároveň budhistickí mnísi začali šíriť legendy o príchode panovníčky, ktorá prinesie svetový mier.

Wu vedela, že má silné postavenie, ale formálne bola stále len matkou cisára. Preto sa rozhodla podniknúť nevídaný krok. V roku 690 vyhlásila koniec dynastie Tang a založila vlastnú dynastiu Zhou (Čou). Tak sa z obyčajnej nízko postavenej konkubíny stala prvá a jediná cisárovná v celej čínskej histórii, ktorá prijala titul cisára – Huangdi.

Keďže tento krok šokoval celú ríšu, Wu ho potrebovala legitimizovať. A tak využila spomínané budhistické proroctvá o príchode Maitreju (budúceho Budhu), ktorý prinesie mier. Tvrdila, že práve ona je jeho pozemskou predstaviteľkou.

Žena, ktorá roky usilovne čakala a pracovala na svojom úspechu, sa konečne posadila na dračí trón. Vládla z paláca, kde každý jej pohľad či gesto mohlo znamenať smrť alebo milosť. Už dávno nebola tou mladou krásnou konkubínou, ale stala sa najnebezpečnejšou ženou, akú si Čína kedy pamätala.

Prišlo teda obdobie, kedy jediná žena obrátila naruby pravidlá, ktoré tu platili tisícky rokov. Stala sa bohyňou aj tyrankou, matkou aj uzurpátorkou. Navždy milovaná, no inými nenávidená. A teraz prišiel vrchol jej vlády a Wu začala reformovať celú krajinu.

Wu si veľmi dobre uvedomovala, že jej vláda je bezprecedentná, a chcela ju podložiť náboženstvom. Využila na to opäť budhizmus. Podporovala stavby chrámov, sôch, kláštorov, pričom najznámejšie sú sochy v jaskyniach Longmen, kde bola Budhova tvár údajne vytvorená podľa jej čŕt. Tieto jaskyne už desaťročia navštevujeme počas zájazdu Veľký okruh Čínou spolu s našimi vyškolenými sprievodcami v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Wu Zetian pochopila silu propagandy a dala zaviesť aj nové čínske znaky pre slová ako „nebo“, „svetlo“ či „panovníčka“, aby bola jej vláda spätá aj s jazykom. Po celej ríši sa šírili jej obrazy, legendy a básne, ktoré ju opisovali ako legendárnu matku národa.

Jej vláda však nebola len o reformách a kultúre, musela sa brániť aj opozícii, ktorá ju považovala za nehodnú vládnuť. Wu vedela, že reformy a náboženstvo nebudú stačiť, a preto zaviedla tajný úrad pre vyšetrovanie zrady. Bol to politický nástroj, vďaka ktorému mala pod palcom celé cisárstvo. Tento aparát pozostával z tisícov špehov, ktorí jej hlásili každý náznak vzbury či nesúhlasu s jej vládou.

A tak začala hromadne popravovať úradníkov, generálov a členov aristokratických rodín. Hocikto, čo i len naznačil nespokojnosť, bol odsúdený za zradu a popravený spolu s celou rodinou. V očiach odporcov sa tak stala krutou tyrankou, no jej podporovatelia tvrdili, že vládnuť tvrdou rukou bolo potrebné na udržanie stability v ríši.

Vrchol moci dosiahla na prelome 7. a 8. storočia, keď sa presadila ako jedna z najefektívnejších panovníčok svojej doby. Podarilo sa jej ríšu udržať silnú, zlepšiť administratívu a podporiť kultúrny rozkvet, no zároveň si vytvorila nespočetne množstvo nepriateľov, ktorí čakali len na chvíľku jej nepozornosti.

Nuž, ako sa hovorí, nič netrvá večne, a Wu je toho príkladom. Na prelome 8. storočia už mala vyše 80 rokov, čo bol na tú dobu nesmierne vysoký vek. Hoci jej panovníctvo bolo stabilné, jej telo slablo a vládnutie bolo čoraz ťažšie. Dvor bol plný mladých ambicióznych úradníkov a znepriatelení aristokrati čakali len na vhodnú príležitosť, kedy ju budú môcť zosadiť.

V posledných rokoch svojej vlády sa obklopila svojimi favoritmi. Dvoma mladými bratmi, ktorí boli jej milencami aj dôverníkmi. Títo muži sa stali symbolom úpadku. V očiach ľudu len využívali blízkosť starnúcej cisárovnej, aby si upevnili moc, získali bohatstvo a práve ich vplyv na dvore sa stal zámienkou na spustenie prevratu.

V roku 705 skupina ministrov a generálov vtrhla do paláca a bratov okamžite popravila. Cisárovnú, ktorá bola stará a chorá, prinútili abdikovať a na trón dosadili jej prvého syna Zhongzonga, ktorého pred desaťročiami sama Wu zosadila. Týmto sa končí dynastia Zhou a oficiálne sa obnovuje dynastia Tang.

Wu Zetian dožila svoje posledné dni v Luoyangu vo svojom paláci, kde zomrela toho istého roku v decembri. Mala neuveriteľných 81 rokov, čo môžeme považovať za symbol jej vytrvalosti a sily.

Po smrti bola pochovaná vedľa svojho manžela Gao Zonga v Qianlingskom mauzóleu pri Xi'ane. No jej hrob je nezvyčajný tak ako aj jej vláda. Na rozdiel od ostatných cisárov a cisárovien sa rozhodla, že nechce mať na náhrobnom stĺpe epitaf.

Jej kamenný stĺp tak ostal jediný prázdny. Pýtate sa prečo? Podľa miestnych to tak zamýšľala naschvál. Nechcela byť posudzovaná vtedajším ľudom, ale práve nami, generáciami, ktoré prídu po jej vláde. No a my sa musíme rozhodnúť, či bola jednou z najväčších intrigánok, ktoré sa prebojovali krvavými čistkami až do pozície cisárovnej na úkor svojich detí a rodiny. Alebo bola skutočnou vizionárkou, vládkyňou, ktorú si vyvolili bohovia, a najväčšou reformátorkou, ktorá pozdvihla tisíce životov obyčajných ľudí.

Po svojej smrti bola Wu oficiálnymi kronikármi dynastie Tang vykreslená ako krutá, bezcitná a nemravná žena, ktorá si uzurpovala moc, zničila aristokraciu a nechala vyvraždiť svojich oponentov. Konfuciáni považovali vládu ženy za neprirodzenú, a tak jej obraz formovali cez prizmu pohŕdania.

Historiografia ju často prirovnáva k démonke či tyranovi v ľudskej podobe. Jej činy, ktoré boli u mužských cisárov vnímané ako prejavy sily a legitímne výkony moci, boli v jej prípade opisované ako tyrania a zvrhlosť.

Moderní historici ju však vnímajú odlišne. Hovoria o nej ako o stabilnej panovníčke, ktorá udržala ríšu jednotnú takmer dve desaťročia. Jej reformy zmenili Čínu na stáročia dopredu a jej podpora literátov, básnikov a učencov pomohla kultúrnemu rozvoju celej dynastie Tang. Hoci vládla krutou rukou, v tom čase to nebolo nič výnimočné. Jej predchodcovia často odstraňovali oponentov a rivalov podobnými či ešte tvrdšími cestami ako Wu.

Od 20. storočia sa Wu Zetian stala ikonou ženskej sily. Jej príbeh je dnes interpretovaný ako dôkaz, že aj v silne patriarchálnej spoločnosti môže žena nielen prežiť, ale dokonca dominovať. V dnešnej Číne, ale aj v modernej Európe, kde ženy stále bojujú o rovnaké práva či platy ako majú muži, je dobré pripomínať si historické postavy ako je Wu Zetian, ktorá sa pre niekoho môže stať symbolom odvahy a nezlomnosti.

Príbeh Wu Zetian sa stal inšpiráciou nielen pre môj blog, ale aj pre množstvo spisovateľov, dramatikov či filmárov, ktorí ju v čínskej literatúre spomínajú ako intrigánku, ale aj ako múdru panovníčku. V seriáloch ju môžeme nájsť ako charizmatickú ženu, ktorá prekonala svojich nepriateľov, a dnes sa objavuje aj v počítačových hrách ako ženská vládkyňa s tvrdou rukou.

Odporúčam napríklad seriál Empress of China, ktorý patril k najdrahším produkciám svojej doby v histórii čínskej televízie (cca 50 mil. USD) alebo ak ste fanúšikom skôr kníh, skúste The Moon in the Palace, kde sa dozviete viac o rannom živote Wu.

Tak čo? Ako ju vnímate vy, milí lovci zážitkov? Bola naozaj taká krutá? Alebo ju očiernili konfuciáni? Odpoveď už nechám na vás, no poďte sa s nami pozrieť na zájazd Najkrajšia Čína, kde si spoločne rozpovieme aj iné príbehy tejto čarovnej krajiny.