História Číny - ópiové vojny a storočie hanby (3. časť)

Po tom, ako sa posledný mingský cisár Chongzhen v zúfalstve obesil na strome neďaleko Zakázaného mesta, nebránilo Mandžuom už nič v dobytí Pekingu. Mingskí vojaci otvorili brány Čínskeho múru a do Číny napochodovala armáda, ktorá založila novú a zároveň poslednú dynastiu Qing. Qingovia neboli etnickí Hanovia, ale Mandžuovia zo severu, ktorí si až do konca svojej vlády zachovali svoje zvyky a písmo. Označiť ich v dnešnej dobe za „nečínskych“ je však problém, pretože moderná Čína považuje za Číňanov všetky etniká, ktoré v nej žijú.

Qingovia pochodovali smerom na juh a postupne sa im vzdávali všetky vojská, ktoré boli pôvodne verné poslednému mingskéhu panovníkovi. Ich bezproblémový postup však bol zastavený v meste Yangzhou, ktoré bolo významným obchodným strediskom na Veľkom kanále. Veliteľom v meste bol Shi Kefa (1601-1645), ktorý zostával verný už neexistujúcej dynastii Ming.

Po veľmi krvavom boji Madžuovia mesto dobyli a keď sa Kefa odmietol pripojiť k Qingom, nechal ho princ Dodo popraviť a navyše sa rozhodol exemplárne potrestať celé mesto. Jeho vojaci zmasakrovali Yangzhou a mesto prakticky prestalo existovať.

Krutý osud mesta zároveň slúžil ako varovanie pre ostatných, ktorí vedeli, čo sa s nimi stane, ak sa Qingom dobrovoľne nevzdajú. Masaker v Yangzhou bol podľa Mandžuov nevyhnutný, pretože pokiaľ by sa ich postup zastavil a povstali by ďalšie mestá, mohlo by to byť vnímané ako strata Mandátu nebies a teoretické obnovenie dynastie Ming.

Proti Qingov vypukli viaceré povstania a najznámejšiemu z nich velil ľudový hrdina Koxinga, ktorý neskôr dobyl ostrov Taiwan od Holanďanov. Posledné provincie, ktoré museli Qingovia dobyť boli Fujian a Guangdong a posledný Mingský uchádzač o trón bol zabitý v roku 1662 v Mjanmarsku. Jeho žena bola katolíčka a aby zachránila svojho manžela, napísala list pápežovi, v ktorom ho prosila o pomoc a vyhlásenie križiackej výpravy proti Číne. Ak by jej pápež pomohol a Qingov zvrhol, jej syn by sa stal novým cisárom a zároveň prvým kresťanským panovníkom v Číne. Žiadna pomoc neprišla.

Qingovia viedli expanzívnu politiku - dobyli Taiwan, zničili ruskú pevnosť Albazin, obsadili dnešné Mongolsko, časti Sibíri a Strednej Ázie a úplne zničili národ Džungarov, ktorí žili v západnej časti dnešnej Číny. Qingovia si tak územnou expanziou zabezpečili hranice a cudzincov nepovažovali za hrozbu.

Cisár Kangxi spočiatku dovolil šírenie kresťanstva, avšak v roku 1721 zakázal misionársku činnosť. Zostať mohli iba misionári, ktorí okrem šírenia božieho slova vedeli robiť niečo užitočné - napríklad sa vyznali v medicíne alebo v astronómii.

Šíreniu kresťanstva paradoxne bránil aj samotný pápež, pretože mu prekážalo uctievanie predkov. Klement XI. preto v roku 1715 zakázal čínskym katolíkom uctievanie predkov a dokonca im zakázal sa na takomto ceremoniáli zúčastniť. Za hrozbu Qingovia nepovažovali Európanov, ale svojich vlastných poddaných. Zaviedli preto tvrdú cenzúru a ničili knihy, ktoré sa pozitívne zmieňovali o predošlej dynastii Ming.

V Číne v tom čase neprebiehala priemyselná revolúcia ako na Západe. Dôvod bol ten, že v Číne bol dostatok pracovnej sily. Čínski robotníci mali dokonca problém uživiť sa doma, a tak sa začali sťahovať do juhovýchodnej Ázie, USA, Mexika a do iných častí sveta. Aj vďaka nim sa do zahraničia rozšíril čaj, ktorý sa vo svete nazýva podľa toho, z akej časti Číny sa dovážal. Ak sa dovážal zo severu Číny, nazýval sa v miestnom jazyku „čcha“. Národy ako Taliani, Španieli, Angličania a Nemci sa zase k čaju dostali cez južnú provinciu Fujian, kde sa v Hokkienskom dialekte čaj povie ako „teh“.

Práve čaj bola komodita, ktorá si v Európe získavala viac a viac priaznivcov. Pre Východoindickú spoločnosť to bola strategická surovina, avšak obchod s Čínou bol pre Britov komplikovaný. Oficiálne dostali od Qingov právo obchodovať iba v prístave Guangzhou a agenti Východoindickej spoločnosti si nemohli do prístavu zobrať rodiny. Problémom bol aj samotný obchod - jednalo sa v podstate o tribút, ktorý Briti platili Qingom v zlate a striebre a na oplátku dostávali od dvora čínsky porcelán a čaj.

Európania nechceli platiť Číňanom za čaj v drahých kovoch a okrem toho boli na čaj uvalené vysoké dane. Briti preto hľadali artikel, ktorý by v Číne mohli vymeniť za čaj. Našli ho v podobe ópia, ktoré nahradilo striebro v britsko-čínskom obchode. Ópium sa začalo dovážať z Bengálska na britských lodiach, ktoré ho blízko Hongkongu predali za striebro čínskym pašerákom. Britské lode so striebrom sa potom plavili vyššie po prúde Perlovej rieky, kde oficiálne kupovali čaj.

Obdobie od 40. rokov 19. storočia do roku 1949 je v Číne známe ako „Storočie hanby“. Čína bola prinútená pod hrozbou vojny podpisovať nevýhodné obchodné zmluvy so západnými štátmi. Najlepším artiklom na obchod bolo ópium, ktoré ničilo Čínu nie len finančne, ale aj po ľudskej stránke.

Zastaviť pašerákov ópia dostal za úlohu Lin Zexu (1785 - 1850), ktorý prišiel do južnej Číny v roku 1839. Hneď po príchode sa zameral na závislákov, ktorým zhabal 70 000 fajok a zatkol 1700 dílerov. Západným obchodníkom ponúkol ako náhradu za ópium čaj a prikázal spáliť všetko zhabané ópium, čo jeho 500 pomocníkom trvalo 3 týždne. OSN si jeho čin pripomína 26. júna, ktorý medzinárodným dňom boja proti drogám a nelegálnemu pašovaniu (je to deň, kedy Lin Zexu skončil s konfiškovaním drog v Guangzhou).

Lin Zixu dokonca napísal list kráľovnej Viktórii, ktorá si ho zrejme nikdy neprečítala, ale bol zverejnený v britských novinách. V liste kráľovnú informuje o tom, že jej poddaní predávajú v Číne drogy, čím spôsobujú čínskemu národu veľké utrpenie a žiada ju, aby voči tomu zasiahla, inak bude nútený zakázať obchod úplne. Viktória nezasiahla a niektorí Briti tvrdili, že zákazom predaj ópia sa bráni voľnému obchodu.

Kvôli ópiu sa vzťahy medzi Britániou a Čínou čoraz viac zhoršovali a vzájomné nepriateľstvo vyústilo v roku 1839 do prvej ópiovej vojny, ktorá trvala do roku 1842 a skončila sa očakávaným víťazstvom Británie. Následná zmluva z Nanjigu dala Britom právo obchodovať aj v iných prístavoch, ako Guangzhou (napríklad Šanghaj), Briti dostali ostrov Hongkong, právo extrateritoriality a „Most favored nation status“, čo znamená, že pokiaľ by Čína podpísala s iným štátom zmluvu, v ktorej by tretí štát mal lepšie postavenie ako mali Briti, platila by zmluva automaticky aj pre Britániu.

Podobné nevýhodné zmluvy potom bola Čína nútená podpísať aj s Francúzskom, Nórskom, Švédskom, Ruskom a Portugalskom. Veľmi ponižujúce bolo aj to, že dane za Qingov vyberali úradníci zo Západu a cisársky dvor dostal dane až po tom, ako z nich boli stiahnuté všetky „administratívne“ poplatky.

Druhá ópiová vojna vypukla v roku 1856 a skončila sa v roku 1860. Začala sa po tom, ako čínska loď napadla pirátsku čínsku loď, ktorá sa ale plavila pod britskou vlajkou. Francúzi sa do vojny zapojili po tom, ako bol zabitý francúzsky misionár v Guizhou.

Zmluva z Tianjinu (1858) dala Európanom 11 nových prístavov, právo voľnej plavby po Dlhej rieke (Changjiang, po slovensky Jang c'ťiang), slobodu vierovyznania pre kresťanov a právo postaviť si v Pekingu diplomatickú štvrť hneď pri Zakázanom meste. Jedným z bodov zmluvy bolo aj to, že Číňania prestanú Európanov v zmluvách nazývať barbari, po čínsky „yi“.

Qingský cisár Xianfeng nebol so zmluvou spokojný a keď britskí a francúzski diplomati s vojenským sprievodom išli z Tianjinu do Pekingu, prikázal svojmu mongolskému generálovi, aby sprievod nepustil do Pekingu. Došlo k prestrelkám, do ktorých za zapojila aj americká loď a následne multinárodný vojenský zbor obsadil Tianjin a napochodoval do Pekingu, kde bol zničený Starý letný palác (dodnes sa nachádza v ruinách).

Európania dali cisárovi najavo, že nabudúce môže byť vypálené samotné Zakázané mesto. Aj druhá ópiová vojna sa skončila porážkou Číny a na základe Pekingskej dohody sa otvoril cudzincom prístav Tianjin, garantovala sa náboženská sloboda, zlegalizoval sa obchod s ópiom a Briti získali na 99 rokov polostrov Kawloon. Rusi zase získali Sibír, ktorú dovtedy ovládali Qingovia.

Cisárska moc kvôli nevýhodným zmluvám slabla a spolu s ňou slabla aj celá Čína, v ktorej vypukali povstania obrovských rozmerov. Panthayské povstanie v Yunnane malo za následok milión mŕtvych avšak najväčšia katastrofa mala ešte len prísť. Hong Xiuquan o sebe prehlásil, že je bratom Ježiša Krista a vyslancom Kráľovstva nebeského mieru. Vyvolal povstanie Taipingov, v ktorom zomrelo 20-30 miliónov ľudí, čo je viac ako v prvej svetovej vojne.

Akékoľvek reformy, aj tie v poľnohospodárstve, odmietali samotní Číňania, pretože sa báli, že industrializáciou prídu o prácu. Situácia v Číne bola naozaj hrozná a hladomor v Shandongu zabil 13 miliónov ľudí. Ďalšie oslabenie Číny si však už nepriali ani samotní Európania, pretože bol ohrozený obchod a hrozilo, že sa štát zrúti.

Cisár Guangxu si to dobre uvedomoval a snažil sa Čínu modernizovať. Jeho „Sto dní reforiem“ však skončilo skôr, ako začalo a cisár bol svojou tetou, cisárovnou Cixi zavretý do domáceho väzenia, kde strávil zvyšok života. V roku 2008 čínski vedci z jeho pozostatkov zistili, že mal v tele 2000-násobne vyššie množstvo arzénu, ako je prípustné. Otráviť ho nechala jeho teta, ktorá ale nežila v realite. Bola závislá na ópiu a každý z jej 20 psov mal 4 sluhov.

V roku 1899 vypuklo nové povstanie, ktoré sa nazýva povstanie boxerov. Boxeri zaútočili na cudzincov, ktorí sa zabarikádovali v pekingskej diplomatickej štvrti medzi francúzskym, ruským a britským veľvyslanectvom. Proti tisíckam boxerov sa bránilo približne 900 západniarov 55 dní, až kým im neprišla na pomoc 20-tisícová armáda zložená z vojakov 8 krajín, medzi nimi aj vojaci z Habsburskej monarchie.

Vojaci potom vypálili Zakázané mesto a v roku 1901 bol podpísaný Boxerský protokol, ktorý dovolil cudzincom mať vojakov priamo v Pekingu a podľa ktorého mali Číňania otvoriť ministerstvo zahraničných vecí.

Cisárovná Cixi zomrela v roku 1908 a novým cisárom sa stal 3-ročný chlapec Puyi, ktorý prijal meno Xuantong. Počas svojej korunovácie začal plakať a otec mu údajne povedal, že za chvíľu bude po všetkom. Ako sa ukázalo, mal pravdu a Xuantong vládol len 3 roky. Vláda dynastie Qing skončila v roku 1912.

Koniec poslednej dynastie Qing spôsobilo povstanie v roku 1911, nazývané aj Povstanie Xinhai. Po zvrhnutí monarchie sa prvým prezidentom stal doktor Sun Yat-sen (1866 - 1925), ktorý pochádzal z chudobnej rodiny v Guangtongu. Jeho politika bola postavená na 3 princípoch - nacionalizmus, demokracia a sociálne zabezpečenie. Napriek tomu sa neudržal pri moci (prezidentom Číny bol od 1. 1. 1912 do 10. marca 1912) a novým prezidentom sa stal generál Yuan Shikai, ktorý ovládal Peking. Yuan Shikai stratil moc po tom, ako sa snažil vyhlásiť za cisára a založiť novú dynastiu.

Republika bola zachránená, avšak situácia v Číne bola naďalej zlá. Počas prvej svetovej vojny poslala Čína mužov do Európy, ktorí tam vykonávali pomocné práce. Napriek tomu, že Číňania bojovali na strane víťazov, Čína po vojne nedostala nič a dokonca stratila provinciu Shandong, ktorú získali Japonci. Jediné, čo od porazeného Nemecka Čína získala, bolo staré astronomické vybavenie, ktoré Nemci ulúpili po potlačení Boxerského povstania. Dnes si ho môžete pozrieť v Pekingu.

Po tomto diplomatickom fiasku sa čínski politici začali orientovať na Sovietsky zväz. Vznikla komunistická strana, čo sa ale nepáčilo vláde na čele s prezidentom Chiang Kai-shekom. V roku 1927 vypukla medzi komunistami a vládnymi jednotkami vojna a na juhu Číny vznikla v roku 1931 Čínska sovietska republika, ktorá existovala 3 roky. Komunisti z nej boli vytlačení a vydali sa na známy „Dlhý pochod“ do provincie Shaanxi.

Po roku a 3 dňoch prešli 9000 kilometrov a dostali sa do mesta Yan An, kde boli v bezpečí pred vládnymi vojskami. Následne sa predsedom vojenskej komisie stal bývalý vodca sovietskej republiky Mao Ze Dong (1893 - 1975) a občianska vojna pokračovala.

Mier medzi vládnou stranou - Guomintangom a komunistami existoval len medzi rokmi 1937 - 1945, kedy spoločne bojovali proti Japoncom ale po skončení druhej svetovej vojny začala nová občianska vojna, ktorá si vyžiadala životy 6 miliónov Číňanov a skončila sa porážkou Gumintangu a Chiang Kai-sheka. Prezident spolu s 2 miliónmi ľudí ušli na ostrov Taiwan, kde Čínska republika existuje do dnešných dní.

Vodca komunistov Mao Zedong potom 1. októbra 1949 vyšiel na Bránu nebeského pokoja v Pekingu a vyhlásil z nej Čínsku ľudovú republiku, ktorá mala v tom čase 475 miliónov obyvateľov. Začala sa písať nová kapitola čínskych dejín.

Na čele Čínskej ľudovej republiky bol od jej vzniku Mao Zedong, ktorého moc pramenila z viacerých štátnych funkcií - bol hlavou vojenskej komisie, vodca Čínskej ľudovej republiky a vodcom komunistickej strany. V Číne mal niekoľko rokov absolútnu moc a dodnes je najdôležitejšou postavou moderných čínskych dejín. Jeho portrét sa nachádza na každej čínskej bankovke, avšak samotná čínska vláda priznáva, že počas jeho vlády sa urobili závažné chyby.

Maova Čína sa zapojila do Kórejskej vojny, v ktorej bojovali čínski „dobrovoľníci“ na strane KĽDR. Približne milión čínskych vojakov v Kórei padlo a medzi nimi bol aj syn samotného Maa. USA a komunistická Čína sa tak dostali do priameho konfliktu a americké lode začali hliadkovať v Taiwanskom prielive, čím zabránili komunistom zaútočiť na Čínsku republiku na Taiwane, v ktorej naďalej vládol Maov nepriateľ Chiang Kai-shek.

V 50. rokoch minulého storočia boli v Číne priaznivé klimatické podmienky na hospodársky rast. Mao zaviedol pozemkovú reformu, ktorá dopadla katastrofálne, pretože pôda bola zobratá nielen bohatým statkárom, ale aj stredne veľkým roľníkom, z ktorých mnohí podporovali komunistickú stranu. Roľníci sa báli, že pokiaľ budú mať prebytky, bude im pôda zhabaná, a tak poľnohospodárska produkcia začala stagnovať. Okrem toho chudoba útočila na „kulakov“, čo život na vidieku ešte viac zhoršovalo.

Mao sa však rozhodol, že urobí z Číny veľmoc. Na pomoc si zavolal sovietskych odborníkov, ktorých prišlo do Číny takmer 700. V roku 1953 sa začala prvá plánovaná päťročnica a polovica podnikov v Číne bola zoštátnená. Reforma prebiehala aj na jazykovej úrovni - bol zavedený prepis čínskych slov do latinky Pinyin (ktorý používame pri písaní vlastných mien v našom blogu) a v 50. rokoch došlo k vytvoreniu „zjednodušených znakov“, ktoré sa používajú dodnes.

Nové znaky mali uľahčiť ich výučbu na školách a okrem toho sa čítanie starých kníh a novín stalo pre mladú generáciu, ktorá poznala len zjednodušené znaky náročnejšie, čo uľahčilo cenzúru. V roku 1953 prebehol štátny cenzus, na základe ktorého bolo uznaných takmer 400 národností, avšak ich počet sa neskôr ustálil na súčasnom čísle 56.

Mao zaviedol cenzúru aj medzi členmi komunistickej strany, pretože mnohí členovia ho tajne kritizovali. Prekvapujúco vtedy vyhlásil: „Nech kvitne 100 kvetov, nech medzi sebou zápasí 100 škôl.“ V podstate tým dovolil kritiku seba aj celého systému. Čo však nečakal bolo to, že ľudia budú naozaj kritizovať jeho a nie jeho odporcov, ako si pôvodne myslel. Sloboda slova tak rýchlo skončila a Mao vyhlásil, že sa len snažil „vylákať svojich odporcov zo svojich dier“.

Menili sa aj vzťahy so Sovietskym zväzom. Mao Zedong a jeho kolegovia nasledovali Stalinov ekonomický a sociálny model celé roky. Keď Stalin zomrel, Chruščov navštívil Čínu, ale nijako sa nezmienil o tom, že ZSSR vráti Číne časti Sibíri, ktoré zabralo ešte cárske Rusko.

Keď potom sovietsky vodca začal kritizovať Stalinovu politiku, znamenalo to v podstate aj kritiku Maa. Vzťahy medzi obidvomi krajinami sa začali zhoršovať a Mao začal hovoriť o večnej revolúcii, ktorá mala zabrániť tomu, aby Čína išla sovietskou cestou.

Keď Chruščov povedal, že ZSSR za 15 rokov predbehne USA, Mao povedal že Čína za 15 rokov predbehne Britániu. Zabezpečiť to chcel ekonomickou reformou, ktorú nazval „Veľký skok vpred“. Medzi rokmi 1958 až 1962 boli zoštátnené súkromné podniky, pretože Mao veril, že ľudia budú pracovať usilovnejšie na spoločnom, ako na súkromnom majetku.

Prioritou bolo vyrábanie ocele a na dedinách vznikali pece, kde sa vyrábala nekvalitná oceľ. Aby sa naplnil plán, tavilo sa aj poľnohospodárske náradie a kvôli výrobe oceli chýbali ľudia na poliach. Keď sa následne nevypestoval dostatok potravín, straníci sa báli nahlásiť svojim nadriadeným, že nesplnili plán. Normy boli niekde nastavené tak, že produkcia mala vzrásť v priebehu pár rokov až šesťnásobne.

Oblasti, kde bola neúroda a sfalšovali sa údaje o množstve obilia a ryže nedostali potravinovú pomoc, čo spôsobilo vypuknutie hladomoru. Aby hladomor potlačil, Mao vyhlásil boj proti škodcom, za ktoré označili muchy, komáre, vrabce a krysy. Ľudia preto začali zabíjať vrabce, ktoré sa živili hmyzom a nie obilím. Keď sa zabili vrabce, premnožili sa ozajstný škodcovia a úroda tak bola ešte slabšia. Namiesto vrabcov sa potom za škodcov vyhlásili ploštice, ale pre mnohých to už bolo neskoro.

Odhaduje sa, že kvôli Veľkému skoku vpred zomrelo 30-55 miliónov ľudí. Čína stratila ľudí, minula veľké zásoby uhlia, vyklčovala lesy a za to všetko mala nekvalitnú oceľ, ktorá sa často nedala nikde použiť. Namiesto toho, aby si vodca priznal chybu, obvinil členov strany z toho, že ho nekritizovali. Ako vzor uviedol úradníka z čias cisárskej Číny, ktorý odporoval cisárovi aj keď vedel, že za to bude popravený.

Po fiasku nazývanom Veľký skok sa Mao na čas stiahol do úzadia, ale znovu sa pokúsil získať moc prostredníctvom študentov. Tí si možno nepamätali, že za hladomor mohla jeho politika. V roku 1966 vyhlásil Kultúrnu revolúciu, ktorá trvala do roku 1976.

Cieľom revolúcie bolo bojovať proti kontrarevolúcii, čoho sa chopili študentské Červené gardy. Davy študentov útočili na učiteľov, ktorých obvinili z toho, že vedia viac ako oni, útočili na chrámy, pamiatky a vlastne všetko staré.

Maove sfanatizované gardy zničili mingské hrobky a zapálili telo cisára Wangli, ktoré spolu s jeho 2 konkubínami vyniesli z hrobky. Zničená bola aj hrobka Konfucia, ktorú vyhodili do vzduchu dynamitom. Keď dav študentov pochodoval k Zakázanému mestu, zastavila ho Červená armáda, ktorú kontroloval Zhou Enlai. Mao sa napriek tomu všetkému držal pri moci a riadenie kultúry mala na starosti jeho žena. Ako povedal: „Kultúra, ktorej sedliak nerozumie nie je kultúra“. Presne tak to aj vyzeralo.

V roku 1969 vypukol na rieke Usury konflikt medzi Čínou a ZSSR na rieke Usury. Najväčší diplomatický úspech komunistickej Čínskej ľudovej republiky však prišiel v roku 1971, kedy bola uznaná OSN ako „skutočná“ Čína. Bola to obrovská porážka Čínskej republiky na Taiwane, ktorá bola dovtedy v Bezpečnostnej rade OSN, kde mala právo veta.

Taiwan tým v momente stratil postavenie veľmoci (aspoň na papieri) a väčšina štátov na svete ho prestala uznávať. Vzťahy medzi Čínskou ľudovou republikou a USA sa zlepšovali o to rýchlejšie, ako sa zhoršovali vzťahy medzi Čínou a ZSSR. Najlepšie to bolo vidieť počas návštevy Číny americkým prezidentom Richardom Nixonom v roku 1972.

Život Maa sa pomaly blížil ku koncu a začalo sa riešiť jeho nástupníctvo. Postupne vznikli 2 frakcie- v jednej bola jeho žena Jiang Qing a jej spojenci, známy ako „gang 4“ a v druhej boli Zhou Enlai a Deng Xiaoping.

Zhou Enlai zomrel v januári 1976, čím sa značne oslabilo reformné hnutie a vyzeralo to tak, že moc získa Gang 4. Po Maovej smrti septembri 1976 však moc získal Deng Xiaoping, bývalý minister financií. Gang 4 bol zatknutý a Maova manželka, ktorá bola „zodpovedná za všetko zlé“, dostala najskôr trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotie. V roku 1991 sa obesila vo väzení, kde sa liečila na rakovinu hrdla.

Nástup Deng Xiaopinga zamenal pre Čínu obdobie reforiem a modernizácie. Za to ako dnes Čína vyzerá, vďačí práve jemu.

V 80.a 90. rokoch sa v Číne objavil „štátny kapitalizmus“. Komunistická strana si udržala moc ale ako povedal vicepremiér Deng Xiaoping, „je jedno či je mačka čierna alebo biela, pokiaľ chytá myši“. Deng reformoval čínsku ekonomiku a ako vzor mu poslúžil Hongkong, ktorého čínska populácia prosperovala v kapitalizme. Neďaleko britskej kolónie bola vytvorená  „Shenzhen special economic zone“, kde mohli zahraniční podnikatelia využiť lacnú čínsku pracovnú silu.

V roku 1982 začal Deng Xiaoping podporovať farmárov, aby pracovali na svojich vlastných poliach. Otázka Hongkongu sa vyriešila v roku 1984, kedy sa Spojené kráľovstvo a Čína dohodli, že sa Hongkong vráti Číne v roku 1997. Deng Xiaoping však nechcel len silnú ekonomiku, ale aj poriadok v Číne. Z politického hľadiska bol Deng Xiaoping proti tomu, aby sa v Číne pozeralo na Maa ako sa v ZSSR pozeralo na Stalina a navrhol kompromis-Mao urobil 70 % vecí dobre a 30 % zle.

Liberalizácia prebiehala nanešťastie len v ekonomike, a nie v politike. Dengove reformy vyústili do protestov na Námestí Tian Anmen 4. mája 1989, kedy protestovali 2 skupiny ľudí - jedni chceli reformy zastaviť a druhí chceli aby boli ešte komplexnejšie. K známemu masakru na námestí Brány nebeského pokoja došlo 3. a 4. júna 1989. Nebol však jediný a podobné protesty boli potlačené napríklad v Šanghaji, kde bol primátorom mesta Jiang Zimin. Jiang Zimin sa stal čínskym prezidentom medzi rokmi 1993-2003 a počas jeho vlády sa k Číne mierovo pripojili Hongkong aj portugalské Macao.

Po ňom získal moc Hu Jintao a Čína sa v roku 2001 pripojila k WTO a v roku 2008 usporiadala Olympijské hry. Hu Jintao sa riadil heslom „harmónia“. Všetko muselo byť v harmónii a pokiaľ niekto harmóniu narušil, mal byť potrestaný. Dodnes sa na čínskych sociálnych sieťach objavujú komentáre o tom, ako bol niekto „harmonizovaný“.

Harmóniu mal a stále má pomáhať udržiavať čínsky Firewall, aj keď nie vždy je úspešný. Napríklad v jednom období sa nedali na čínskom vyhľadávači zobraziť fotky prasiat, pretože Firewall ich vyhodnotil ako nahé ľudské telá a pornografiu. Do boja na internete sa aktívne zapája aj armáda, ktorá má svojich vlastných platených trolov.

V roku 2012 sa prezidentom stal Xi Jinping. Je hlavou štátu, strany aj ozbrojených zložiek a hovorí sa, že nikto v dejinách Číny nemal takú moc, ako má teraz on. Po tretíkrát bol zvolený za prezidenta v roku 2022 a keďže je vo funkcii viac ako 2 volebné obdobia, museli kvôli nemu zmeniť zákon.

Vláda Xi Jinpinga je charakterizovaná heslom „Čínsky sen - 中国梦“, podľa ktorého sa Čína má stať veľmocou a životná úroveň jej obyvateľov má ísť rapídne hore. Aby sa to naplnilo, podporuje sa obrovský projekt Belt and Road Initiative, ktorý mal obnoviť Hodvábnu cestu a zabezpečiť to, aby Čína získavala suroviny a predávala hotové produkty do sveta.

Čína sa mení a za posledné roky emigrovalo vďaka ekonomickému rastu do miest 120 miliónov ľudí, čo niektorí pokladajú za najväčšiu migráciu v dejinách ľudstva. Poradí si Čína s modernými problémami? Ťažko povedať. Je však isté, že generácia mileniálov to aj vďaka už zrušenej politike jedného dieťaťa bude mať ešte veľmi ťažké.