Začarované a čarovné náboženstvo na Kube

​My z BUBO chodíme na toto magické miesto zbierať zážitky už takmer 20 rokov. Keď ešte Kuba bola najmä cieľom a rajom turistov, ktorí si sem chodili plniť svoje sny o bieloskvúcich plážach Varadera, my sme si okrem plážového ´povaľačstva´ dali tú námahu pátrať po naozaj autentických zážitkoch aj na vzdialenom, menej navštevovanom východe ostrova. Postupne sa nám tak poodkrývali aj jeho drobné nuansy a zaujímavosti, na prvý pohľad skryté pod pokrievkou pevnej Fidelovej železnej ruky. Jedným z nich je aj viera, hoci v určitých obdobiach krajiny ukrývaná pred svetom, stále neodmysliteľne kolujúca v žilách domorodcov - tajomná Santería... Kúpte si letenku do Havany a vydajte sa do jej srdca.

​Hoci náboženstvo bolo na Kube z pochopiteľných dôvodov veľmi dlho zakázaným pojmom a štát sa tváril, že Kubánci v nič religiózne neveria, nikdy tomu tak nebolo, a tunajší ľud si vždy svoju vieru - viac či menej tajne a po svojom, vyznával. Oficiálne sa kresťanské obrady začali povoľovať a náboženské ľady postupne lámať až po návštevách dvoch pápežov na Kube /v r. 1998 Jána Pavla II a v r. 2012 Benedikta XVI./. No s nimi vyšiel na povrch aj ďalší, celé stáročia ukrývaný kubánsky fenomén - Santería. Viera afrických predkov Kubáncov, ktorú si vždy prefíkane vmiešavali do z Európy importovaného kresťanstva. Vznikla zvláštna religiózna zmes, akú neochutnáte nikde inde na svete...

Santería je úkaz, ktorý stojí za to spoznávať hneď pre niekoľko dôvodov. Ak chcete jej mágiu naozaj zažiť, musíte za ňou práve na Kubu, pretože vo svojej unikátnej pôvodnej podobe existuje len na tomto karibskom ostrove. Korene náboženstva siahajú do vzdialenej Afriky, odkiaľ si ju po dlhé roky prinášali v útrobách lodí, tajne zabalenú ako ten najcennejší poklad otroci, ktorí mali na Kube nahradiť lacnú pracovnú silu po vyhubenej pôvodnej populácii. A ak môžeme byť španielskym dobyvateľom za niečo v tomto procese vďační, tak by to mal byť práve fakt, že na rozdiel od svojich anglických ´kolegov´ v Severnej Amerike, títo brali vzbury svojich otrokov na ľahšiu váhu. Preto ich ponechávali v kmeňových zoskupeniach aj po tom, čo otrokov vylodili a premiestnili na plantáže. Bolo by možno zaujímavé vidieť, ako by dopadla náboženská otázka v Severnej Amerike, keby aj Angličania boli takí benevolentní, a verili by, že stačí, ak otrokov pokrstíme, naženieme ich v nedeľu do kostola, ukážeme im, v čo veríme my, a je to vybavené. Ukázalo sa však, že Afričania sú prefíkanejší,ako by všetci Španieli dokopy predpokladali. Naoko sa poslušne tvárili, že všetko je tak, ako má byť, tvrdo hrdlačili na plantážach, nechali sa pokrstiť, chodili do kostola, ale... Niektorí si vymysleli takú hru: ´Čo keby sme našim bohom len zmenili mená? Dáme im tie kresťanské, a tým pádom, keď budeme chodiť do kostola, máme to dvakrát poistené. A tak boli všetci spokojní – otroci aj dobyvatelia, a zvláštna afro-kubánsko-kresťanská zmes náboženstva sa mohla postupne šíriť krajinou a predávať z generácie na generáciu až do dnešných dní.

A čo vlastne Santería znamená pre Kubáncov v reálnom živote? Keď sa Santerijec narodí, nie je hneď pokrstený, ako býva zvykom u nás, lebo sa ešte nevie, ktorý z veľkých bohov nad ním prevezme ochranu. Bude to Eleguá - ten čo otvára a zatvára cesty? Alebo Yemayá - kráľovná morí, vôd a oceánov? A možno nad novým človiečikom prevezme ochranu Obatalá -pán rozumu a vnútorného pokoja? Alebo nebodaj Chango - večne oslavujúci život, radosť, sexualitu? A možno Ochún, alebo Panenka Mária del Cobre - patrónka Kuby... Toto sú prvé zásadné otázky, ktoré si kladie santeríjska rodina, hneď ako dajú svojmu dieťatku meno. Zavolajú miestneho kňaza, a malý človiečik sa z toho už len tak ľahko ´nevyzuje´. Krstný otec ho má pod dozorom, až kým nedozrie ten správny čas. Kedy to je? To vedia len bohovia a možno to tuší aj krstný otec, ktorý jediný má s nimi právo komunikovať. V momente, keď to príde a konečne sa celá rodina dozvie, čo vlastne majú zač, sa začne dôkladne pripravovať veľká hostina. Väčšinou sa koná, keď dovŕši nádejný santeríjec pätnásť rokov, môže tovšak byť aj skôr, no pokojne aj v šesťdesiatke, u bohov nikdy neviete...Základná ceremónia trvá sedem dní, ale môžete to zvládnuť v skrátenej podobe aj za tri dni, dokonca sa mi dostala do uší aj super skrátená forma za jednu noc. Čo v dnešnej uponáhľanej dobe tí Santeríjci nevymyslia??!!...Väčšinou to závisí od miery ortodoxnosti tej ktorej rodiny, no mnohé z ich, keď už toľko rokov čakali na požehnanie, tých sedem klasických dní poctivo dodrží.

​Všetko sa teda začína obrovskou hostinou a úplne novým, čisto bielym šatníkom pre nového Santerijca. To by sa možno páčilo hlavne dámskej časti populácie. No prichádzajú aj nepríjemnejšie pravidlá a úskalia. Po prvom dni totiž príde požadovaný pôst a spánok na holej zemi, aby bol do viery uvádzaný človek čo najbližšie v kontakte s matičkou Zem a oddelený od ostatných, pretože práve zvyšných päť dní je určených na to, aby sa v tichu ponoril do seba a aby sa do neho s konečnou platnosťou ponorilo aj božstvo, ktoré sa stane ochrancom po zvyšok jeho života. V teoretickej rovine je vždy všetko ľahšie ako v reálnom živote, a tak aj čerstvý Santerijec počas tých piatich dní vlastne lobuje u nejakého konkrétneho boha, snaží sa mu zalíškať, presvedčiť ho, že je ten najlepší kandidát na to, aby sa stal jeho synom /lebo boh, čo si vás zoberie pod ochranné krídla, je vlastne vaším druhým, božím otcom/... Je to všakzľahčené aspoň tým, že každý boh zodpovedá určitému charakteru osoby, veľmi zľahka a zjednodušene povedané, niečo ako znamenie horoskopu. Predpokladá sa, že mladý človek, prijímajúci božstvo, je už vo veku, kedy sa jeho osobnosť vyvinula natoľko, že nielen jeho krstný otec, ale aj celá jeho rodina má preňho minimálne dvoch kandidátov bohov, ktorí by mohli zodpovedať práve jeho charakteru, a byť tak jeho najlepšími ochrancami. My to máme jednoduché, každý podľa dátumu narodenia presne vieme, pod aké znamenie automaticky spadáme. No Santerijci si svojho ochrancu musia získať, a to ešte nie je všetko - ich ochranca ich musí aj prijať! Takže nejaké to lobovanie je nanajvýš namieste, priam dokonca nevyhnutné. Ku svojmu preferovanému Božstvu sa treba nielen modliť, je dobré podstrčiť na oltár aj nejaké tie cigarky, či rum, aby ste ho naozaj presvedčili, že práve vy ste hoden, aby do vás ten vytúžený siedmy deň vstúpilo.

Siedmy deň je vyvrcholenie pôstu, meditovania, prosenia bohov, rodiny a krstného otca-kňaza o radu. Siedmy deň sa to všetko rozhodne. Alebo aj nie, tak to už v živote skrátka chodí... Všetko je pripravené na slávnostnú ceremóniu. Jedna miestnosť v dome je špeciálne upravená, vyčistená kňazom a premenená na oltárnu sieň. Tam sa všetko odohrá. Rituál, kde je len mladý adept,  s ním kňaz a bohovia. Nič iné nevníma, lebo je pod vplyvom všetkého možného aj nemožného. V oltárnej sieni sa snaží dostať do úplného tranzu, lebo len to je ten stav, kedy jeho myseľ stráca všetky ´hlasovacie práva´, a je to len duša, ktorá správne rozhodne, ktoré božstvo prijme za vlastného otca. A keďže mladý Santerijec je v tranze, a nič z toho všetkého si "triezvy" pamätať nebude, potrebujeniekoho, koho myseľ je silnejšia, ako to všetko navôkol. Práve to je jehokrstný otec, kňaz, zvaný aj babalao. Ten je nepretržite s ním. Pozoruje a vie, ktoré božstvo do neho vstúpilo. Na konci rituálu obdaruje svoje krstňa farebnými korálikmi, postriekanými krvou kohúta, ktorému novopečený Santerijec, možno ani nevie ako, odkúsol hlavu. A možno si na to aj dobre pamätá, a je mu z toho ešte pekných pár dní zle, ale čo sa dá robiť – bohovia si žiadajú svoje obete... Každý boh ma svoje farby a koráliky,ktorými sa po rituáli až do konca života môže ich nositeľ pýšiť, veď symbolizujú práve jeho ´božského otca´. Kto patrí pod ochranné krídla Eleguá, nosí čierno-červené, Yemayá bielo-modré, a tak ďalej...

Ak by ste predpokladali, že týmto je rituál kompletný a mladý človek sa môže považovať za plnohodnotného Santerijca, nie je to celkom tak. Santerijci sú ľudia prešibaní, a ako to už v živote chodí, nič nie je biele alebo čierne. A tak sa môže ešte prihodiť, že napriek tomu, že ste sa celých šesť dní tvrdo postili, a že do vás siedmy deň naliali a vopchali všetko možné, a vydymili vás kdejakými smradmi, aj tak sa do tranzu v oltárnej miestnosti nedostanete. Prípadne aj áno, no babalao napriek tomu neurčil žiadneho boha za vášho ochrancu. V prvom prípade vaše rácio zvíťazilo nad všetkými nadpozemskými silami, čo znamená, že z vás bude takisto babalao. Ten, ktorý jediný sa môže rozprávať s bohmi, ktorý vie čítať budúcnosť, a oplýva ďalšími nadprirodzenými schopnosťami a váženými úlohami v rámci spoločnosti. ​V druhom prípade, keď síce v tranze ste, ale ani babalao nerozoznal, aký boh sa vás zmocnil, a či vôbec na vás nejaký zostúpil, nezúfajte, máte na to ešte ďalší rok. Vyholí sa vám hlava,na čelo napíšu symboly, predstavujúce jednotlivé božstvá, a vy po celý rok chodíte v bielom, dievčatá navyše aj so šatkou na hlave, aby sa po roku znovu rozhodlo, čo s vami - na prvý pokus ´nezaradenými´.

​Veru, stať sa Santerijcom nie je nič jednoduché, nestačí sajednoducho narodiť, pokrstiť a hotovo – priazeň božstiev máte zaručenú. Naopak, tú si musíte krvopotne získať. Ak sa vám to však podarí a dokážete, že ste jej hodni, budú vás za to podľa santerijských tradíciíverne ochraňovať až do konca vášho života. Samozrejme, v prípade, ak sa vy o nich budete vzorne starať, vyrobíte im doma v obývačke pekný oltárik, kde sa budete pravidelne modliť a prinášať im dary. Najmä v podobe cigár a dobrého kubánskeho rumu. Veď aj bohovia majú právo občas si vyhodiť z kopýtka. Aspoň na Kube určite...

...náboženstvo, miešajúce katolicizmus s kultami západoafrického etnika Yoruba. Okrem Kuby, kde je táto viera najsilnejšia, sa vyznáva aj na Portoriku, v Dominikánskej republike, Paname, Venezuele, Brazílii, časť hispánskeho obyvateľstva Santeriu praktikuje aj v USA /aj v takom v New Yorku dokonca nájdete viacero obchodíkov – tzv botanicas, s rituálnymi predmetmi, sviečkami, amuletmi, fetišmi tohto náboženstva/. Santeria je prísne hierarchická, najvyššie stojí univerzálna sila Olodumare, ktorý vládne ďalším deviatim bohom. Je atraktívna svojou mystikou a exotikou, jej prvky občas prenikajú do súčasnej latinsko-americkej hudby i literatúry. Hudba vôbec tvorí veľmi dôležitú, neodmysliteľnú súčasť tohto náboženstva a jeho rituálov. A hoci podľa oficiálnych zdrojov na Kube prevláda katolícke náboženstvo, odhaduje sa, že viac či menej otvorene rituály Santerie praktizuje až 80 percent Kubáncov!