Sprievodca Patrik: Na Kubu som si zvykal mesiace, je frustrujúce kúpiť tam aj vodu

Začnem zoširoka. Už počas štúdia ekonomiky a manažmentu ma ale začali vo veľkom zaujímať zahraničné krajiny, zvyklosti a kultúry. Začal som viac inklinovať k medzinárodným vzťahom, preto som si podal prihlášku na postgraduálne štúdium na Univerzitu Komenského, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy.

No ešte predtým som posledný semester štúdia strávil na Kube. Bol som tam vďaka štipendijnému programu kubánskej vlády. Už ten prezradí, ako funguje Kuba. Krajina totiž riešila svoje podlžnosti voči Česku a Slovensku. Kubánci povedali: „Radi vám splatíme dlhy, ale nemáme keš – iba zoznam vecí, ktorými sa vieme odplatiť“.

Česi si vybrali rum a cigary. My sme si vybrali liek proti cukrovkárskej nohe a štipendiá. Vďaka tomu som sa prvýkrát dostal na Kubu.

Akademicky? Nič. Mojím študijným bol medzinárodný a udržateľný rozvoj. S tým Kubánci sami nemajú skúsenosti, iba teoretické. Zaujímala ma síce ekonomika a obchod, ale v kubánskom kontexte ma neporovnateľne viac fascinovali kultúrne rozdiely.

Priznám sa, štúdium samo o sebe som príliš vážne nebral, bol to môj posledný semester univerzitných štúdií. Predtým som študoval v Holandsku na jednej z najlepších univerzít sveta. Náročné, no akademicky obohacujúce. Tie vedomosti využívam dodnes. Tie kubánske také obohacujúce neboli. Nie je to však ani ich silná stránka, na rozdiel od bio/medicíny, ktorú sem chodili študovať aj z USA. 

Avšak zaujímalo ma všetko okolo toho – akí sú Kubánci, ako vnímajú svoju trajektóriu, minulosť, prítomnosť... Zisťoval som si veci do hĺbky a bolo to také moje samoštúdium. 

Viac-menej išlo o akési samovzdelávanie v someliérstve rumov a cigár. Keď si posedíš vonku s Kubáncami vo večerných hodinách, ľahšie sa s tebou zblížia a podelia o svoj pohľad na svet. A mal som možnosť spoznávať krajinu do hĺbky – toto bola moja misia. 

Musím teda povedať, že môj semester na Kube mi dal ľudsky a osobnostne viac do života ako ktorákoľvek iná krajina. Riešenie neustálych výziev ktoré prichádzali ako prúd rieky, ma naučil know-how, ktoré mi pomáha na cestách po Latinskej Amerike vyriešiť každý problém. Ostatne, Kuba je vo všetkých ohľadoch Latinská Amerika na steroidoch.

Ide o veľmi špecifickú krajinu celkovo. Celkovo u mňa platí - čím odlišnejšia krajina, tým fascinujúcejšia. A Kubánci majú hrozne veľa vrstiev, nielen mentalitou. Tým, že sú potomkami Európanov, Indiánov a Afričanov, no mnohokrát aj Číňanov, ide o veľmi zaujímavý mix ľudí uprostred Karibiku. Geopolitiku zase ovplyvňujú susedné ostrovy Karibiku či USA zo severu a o to je tam všetko komplikovanejšie a zaujímavejšie.

Všetko na Kube je unikátny mix zasadený rôznymi časťami od 60. rokov 19. storočia do súčasnosti. Takýto kokteil inde nenájdeš a tým, že má Kuba unikátnu históriu, je tam mnoho miest, ktoré vieš objaviť. Či už spred koloniálnych alebo porevolučných čias – myslím tým príbehy pirátov či obchodu.

Zdá sa mi, že čím viac o Kube vieš a čím hlbšie prenikáš do jej podstaty, tým viac si uvedomuješ, že o nej nič nevieš. Je to ako povedal Sokrates. Práve tým ma Kuba fascinuje do dnešného dňa a priväzuje si ma k sebe. Nie je taká priamočiara ako iné krajiny.

Chýba mi, že v uliciach našich miest pomaly nevidíš život. Skončíme v práci a doma si zapneme Netflix. Na Kube sa mi páčilo, že sme si vždy večer sadli na pohár piva alebo sa delili o fľašu rumu a socializovali sa. Zapálili si cigary, pustila hudbu, následne si aj zatancovali. Bolo to pekné a tam som to bral ako samozrejmosť. Až na Slovensku mi to začalo chýbať.

V tomto ma fascinujú hispánske krajiny celkovo, nielen Kuba. Work hard, play hard tam platí naplno a nie je to o párty do štvrtej ráno s rukou hore a opicou na druhý deň. Skôr o tých zábavných večeroch pri pohári vína. Chcel by som len vidieť, že to aj na Slovensku takto sociálne žije.

Áno, bol som audítor v jednej firme z tzv. "Veľkej štvorky", kde je okolo päť výberových kôl, pri ktorých si pomyslíš, že prijmú jedine Einsteinov. V tomto je výberový proces BUBO veľmi podobný. Po čase som sa ale cítil demotivovane, lebo som nevidel svoj prínos. Bol som len koliesko vo veľkom stroji.

Môj kolega mi vtedy hovoril, že si vyberal medzi touto prácou a BUBO. Vtedy som sa tak prvýkrát zahĺbil a hovoril som si, aké by to bolo cestovať v rámci práce. Stanovil som si, že by som chcel pracovať na Kube. Ak nie tam, tak v Karibiku. A pokiaľ nie tam, tak Južná Amerika alebo Španielsko.

Dominikánsku republiku som si rýchlo zamiloval. Dokonca som sa ocitol na pláži z retro reklamy na tyčinku Bounty, čo bol splnený sen. Stále som však túžil po poznatkoch, chcel som vidieť väčšiu časť sveta a nechcel som prísť o podobnú prácu. Tu som svoj prínos videl vždy, keď mi ľudia dali pocítiť, ako veľmi som im zlepšil dovolenku – čo som im povedal alebo odporučil navyše. Prakticky nový projekt každý deň.

Moji známi vo finančnom svete mi aj chceli pomôcť. Hľadali niekoho, kto by išiel robiť delegáta do Dominikánskej republiky. Podmienkou bolo vedieť aspoň tri jazyky – slovenčina, čeština, maďarčina, angličtina a španielčina. Keďže viem všetkých päť a pre región som zapálený, bolo jednoduché sa tam dostať.

Zaujímavé je, že do BUBO som sa hlásil už zopár rokov predtým, do front office, ale korona to prekazila. Spomenul som si totiž na prednášku Ľuboša Fellnera na našej univerzite. Už vtedy spomínal, že hoci má BUBO 80 % trhu, stále vidí priestor na zlepšenia. Na Slovensku sa nenosí povedať, že chceš byť najlepší, často na teba nadávajú. Sám som sa snažil o kalokagatiu, a preto ma oslovila Ľubošova vízia. Bola totožná s mojou.

Nasledovalo vyplnenie sprievodcovského dotazníka. Trvalo mi to asi týždeň, lebo som si dával extrémne záležať na každej odpovedi. A ešte pred pohovorom samotným som išiel s BUBO do Thajska, keďže to bol sen mojej mamy. Porovnávali sme ceny s konkurenciou a BUBO nám prišlo jasne najvýhodnejšie. Spoznali sme tri krajiny v jednom – Thajsko, Malajziu a Singapur.

To, že iné cestovať s BUBO ako klient a viesť zájazd, mi do hĺbky vysvetlil priamo na mieste skvelý sprievodca Jaro Kondač. Práca sprievodcu nie je o ležaní na pláži, že ti je dobre a nič nerobíš. To je len bonus za tvrdo odmakané dni. Keď som prišiel zo zájazdu domov, mal som pohovor a bol som pripravený celkom na všetko.

Kubu treba pochopiť. Aspoň na základnej úrovni. Prvé dva mesiace na Kube som mal každý deň iba nervy. Nevedel či nechcel som pochopiť Kubáncov a ich mentalitu. A nehovorím len o „maňana postojoch“. Ale aj o veľmi byrokratickom zaťažení a náture, pri ktorej nikdy nevieš, na koho sa môžeš spoľahnúť.

Po dvoch mesiacoch som si povedal, že budem plávať s prúdom a nie proti nemu. Krajinu totiž nezmením, čo hovorím aj BUBO klientom. Máte totiž dve možnosti, ako sa správať po príchode na Kubu – prvý je vyučovať domácich a ukazovať im, ako sa veci dajú robiť lepšie. S tým ale nič nedosiahnete, budete mať nervy a pokazíte si dovolenku. Druhá možnosť je prijať to, akí sú, zamerať sa na pozitíva a zájazd na Kube si užiť.

Super hotely a pláže nájdete aj na Dominikánskej republike. Kuba je skôr o unikátnych zážitkoch. Treba však vedieť čo, ako, kedy, s kým...? Toto know-how som získaval mesiace. Aj keď som sa vrátil z Kuby, povedal som si, že Kubu naozaj nemôžeš spoznať ako batôžkár, iba s profesionálnym sprievodcom. Všetko tam funguje inak.

Sprvu vidíš ľudí podobných ako v Európe, takmer rovnakú architektúru, slniečko a myslíš si, že všetko bude fungovať ako u nás. To, ako funguje Kuba, by bolo na 10 rozhovorov.

Či už chceš na Kube kúpiť vodu, chytiť si taxík, vyjednať ceny... všetko je tu komplikované. A keď tam si sám a riešiš si to po svojom, a na záver dňa prídeš na ubytovanie, kde nejde teplá voda a je obmedzené jedlo, si nahnevaný a takto sa to kopí každý deň. Potom vybuchneš.

Každý týždeň sa tiež na Kube menia otváracie hodiny a ponuky obchodov a reštaurácií. Nie je to teda o tom, že si urobíš rešerš, a to platí. Treba stále sledovať, čo je nové. Dôjdeš tam po mesiaci s tým, že vieš, ako to tam funguje, a opäť je všetko inak. A tak sa každý zájazd ide odznova. Môže sa stať, že na celom ostrove vypadne prúd, alebo dôjdu zásoby pitnej vody, alebo medializované niekoľkodňové čakanie na benzín... Problémov je príliš veľa naraz, aby si si to sám vedel užiť.

Keď sa chystáš na Kubu, je to ako kúpiť si veterán. Má estetický aj historický význam, treba ale vedieť, že to nebude fungovať na 100 % ako nové auto a na diaľnicu ho nezoberieš. A aj keď áno, ideš s ním hneď do servisu. Získaš unikátne zážitky, ale bude ťa to stáť peniaze a nervy. Akonáhle na profíka necháš negatíva, ktorý bude riešiť nefungujúci záchod, teplú vodu, alebo ti povie, že toto nie je vegetariánske jedlo, hoci medzi nimi figuruje... Užiješ si to viac.

Tým, že je to komunistická krajina, presne toto tvrdí. Kubánci sú špecifickí v tom, že nekradnú nožíkom či zbraňou, ale úsmevom. Ty si myslíš, že sú tvoji najväčší kamaráti, ale zrazu sa pristihneš, ako ubúda z tvojho finančného toku. Míňaš na veci, ktoré by si si sám nikdy nekúpil, alebo za premrštené sumy, lebo ich míňaš „s kamarátom“.

Sú Kubánci, ktorí toto vedia zneužiť, čo pridá na tvojej frustrácii. Je to ťažká krajina na užitie si mimo rezortu. Všetci, čo Kubu pre BUBO sprevádzame, k nej máme vzťah, milujeme ju a vieme, ako predísť takýmto situáciám. Aby dovolenkárov nik neoklamal. Mne práve po Kube často hovoria klienti, že to bol ich prvý zájazd s cestovkou a odteraz už inak chodiť nebudú.

Havana je pre mňa bezkonkurenčné mesto. Združujú sa tam 500-ročná história, fascinujúci prístup k životu, radosť zo života a zároveň ide o najkozmopolitnejšie mesto Kuby. Veľmi si ma ale získalo aj prvé hlavné mesto Kuby - Santiago. Je kubánskejšie a nájdete tu najstarší dom krajiny, stopy troch hlavných revolúcií, ktoré sa začali na východe a práve tu začal vznikať rum Bacardi, ako ho poznáme dnes. Je tu veľa histórie, ide o karibskejšie, teplejšie mesto a ľudia tu majú viac africkej krvi, čiže sú živelnejší.

Za autentickú Kubu teda považujem jej východ. Milujem cestu ku stolovej hore Baracoa, kde sa vylodil Krištof Kolumbus. A keďže Fidela aj Che Guevaru ukrývali často na východe, spolu sa im odvďačili postavením neskutočne scénickej cesty Farola. Prešiel som viacero nádherných ciest vo svete a táto je určite v top 5. Preto som rád, že náš zájazd Kuba Absolut total po nej mieri tiež.

Zo západu zase milujem údolie Viňales, magické nielen pre cigary, no odporúčam tu vyjsť na vyhliadku z Hotela Jazmín, kde sa nakrúcal aj Major Zeman (Rukojemník v Bella Vista, 1980). Keď odtiaľto vidíte skalnaté útvary Mogotes, príde vám to ako raj na zemi. Pestuje sa tam nielen super tabak, ale aj med, káva, zelenina... Byť na tom mieste má svoju magickú energiu a keď som tu strávil vôbec prvý deň, mal som pocit, že som pil najlepší rum v živote, najlepšiu kávu s medom a cukrom a fajčil najlepšiu cigaru. Krása miesta to znásobuje.

Nedá sa mi ale vynechať Trinidad – mesto ako zamrznuté v 19. storočí, ktorým prechádzajú kone a koče. Všetky miesta, ktoré spomínam, sú unikátne aj v tom, že jedno sa nepodobá na druhé. Každé má svojskú architektúru a máš pocit, že zakaždým navštíviš inú krajinu.

Každý sa to pýta už 60 rokov. Majetnejší Kubánci už po revolúcii opustili svoje vily a mysleli si, že o mesiac (najneskôr tri) sa vrátia. A tak v nich všetko nechali. Režimu dávali aj experti vtedy maximálne polroka, a už je tu s nami 66. Veľakrát sa zdalo, že Kuba padne - americké pokusy o atentáty, Zátoka svíň, raketová kríza, strata ZSSR ako mecenáša po rozpade zväzu...

Pri každom jednom sa hovorilo, že teraz je čas rozpadu. Zároveň ale prišiel vždy moment, kedy sa našiel akoby záchranca na poslednú chvíľu. Ako vo filme, keď to vyzerá, že hlavného hrdinu už zastrelia a v poslednej sekunde príde pomoc.

Najprv našli ako mecenáša Venezuelu, potom získavali kapitál posielaním špičkových lekárov do zahraničia. Pri obrovskej kríze s palivom pomohli Mexičania, Brazílčania jednorazovo, no hneď nato sa Kuba stala členom BRICS, ktorý má čoraz väčšiu moc vo svete. Vždy, keď to visí na vlásku, sa nájde niečo, čo Kubu zachráni.

Pamätná je Obamova revolúcia, kedy na Kubu začali chodiť masy turistov. Dokonca Francúzi vtedy spali na lavičkách v Trinidade, lebo nemali iné možnosti. BUBO klienti, samozrejme, za svoje peniaze hotel dostali. Samo o sebe je ťažké si predstaviť, že takýto systém vydrží dlhodobo, no prax ukazuje opak. Každopádne, nejaké zmeny sa budú musieť udiať.

Väčšinou sa na tieto ostrovy vyberám po stopách pirátov či rumu. Ak sa na ostrove hovorí po španielsky, bude rum podobný tomu kubánskemu. Pri britskom Karibiku sa zase dá očakávať silnejší rum, vo francúzskom sa vyrába priamo z cukrovej trstiny. Vždy sú tam akoby malé odchýlky, ktoré ťa zaujmú, keď už si precestoval viac krajín.

Akonáhle si len tak chodíš po ostrovoch, všímaš si malé rozdiely v architektúre, jazyku či kuchyni... No ostrovy samotné sú si veľmi podobné a výnimkou je len Svätá Lucia vďaka Pitonom, ktoré odporúčam trekerom.

Fanúšikom pekných pláží a zároveň umenia by som určite odporučil Trinidad a Tobago, kde sa odohrával dej Robinsona Crusoa. Na Tobagu som plával v zátoke, ktorá bola pomerne úzka a chcel som ju preplávať z jednej strany na druhú. Avšak zhruba v polovici plávania som zazrel plutvu žraloka.

Aj malá skupina klientov, ktorá bola v tom čase na lodi, na mňa kričala, že je blízko. Mnoho ľudí by v takejto situácii plávalo ako o život, ja som si ale povedal, že žralokovi nemám šancu uniknúť a plával som svojím tempom. Nakoniec ku mne prišla loď včas a unikol som mu.

Na Grenade ma prekvapil monument kubánskej zástavy, keďže tento ostrov sa v roku 1983 vzbúril proti USA a práve Kubánci mu pomáhali. Tu som si požičal auto, ktorým som vyšiel takmer až na najvyšší bod Granady, no asfaltová cesta sa rýchlo zmenila na strmé kľukaté cesty po zlej vozovke.

Auto sa zaseklo a nevedel som ísť ďalej, šmýkalo ma zo stredu cesty na kraj dole. Bol som ďaleko od civilizácie, vybíjal sa mi mobil a slnko zapadalo. Našťastie sa mi situáciu podarilo vyriešiť.

Najmä mixom kultúr. Keď niekde prevláda indiánska krv, ľudia sa správajú inak ako v tých, kde majú väčší podiel európske a africké krajiny. Peruánci sú s hispánskou krvou tiež nastavení na maňana mentalitu, ale zase sú viac rodinne založení ako Kubánci. Krajiny s africkou krvou ako Brazília sú zase živšie, odviazanejšie a takýto mix kultúr robí zo západnej hemisféry unikátny kokteil, pre ktorý sa sem rád vraciam.

Mnoho turistov preferuje skôr Áziu, kde sa mi páčilo tiež – či už v Thajsku alebo Číne – ale zároveň nemám z tých krajín pocit, že sa tam chcem stále vracať. Západná hemisféra má však špecifickým mixom krvi a histórie takú mentalitu a atmosféru, že to nikdy nie je to isté.

Miesto toho, aby som sa snažil sprevádzať krajiny, kde som ešte predtým toľko času nestrávil, sa radšej pozriem opäť do Latinskej Ameriky. Lebo viem, že tu stále mám čo objavovať. Vždy sa tu dá nájsť niečo odlišné, špecifické – či už iná odroda vína alebo kávy.

Milujem latinskoamerickú kuchyňu v tom, že tu zakaždým majú skvelé mäso a ryby. Všetko čerstvé, keďže ryby si ulovia v ten deň. Rovnako ako ovocie a zelenina. Možno je to podobné našej kuchyni a menej exotické ako jedlá v Ázii, no sú lepšie tým, že sú šťavnatejšie, bez chemikálií alebo rôznych prísad, ktoré sa pridávajú do mäsa. Vždy sa tu teším na najbližšie jedlo, lebo viem, že bude dobré.

Čo ma ale prekvapilo a nečakal som, že mi to bude chutiť, bol steak z alpaky. Pokiaľ je dobre pripravený, nemôže mu konkurovať žiaden iný steak. 

Ak by som si mal vybrať jedno konkrétne jedlo, boli by to argentínske steaky. No najlepšia kuchyňa je peruánska. Čo jedlo, to delikatesa, veď aj preto je poprednou vo svete spolu s francúzskou kuchyňou.

Spomedzi miest ma najviac prekvapilo Buenos Aires. Tým, že je príjemné, neoklasické, až secesné mesto. Ako Európa 19. storočia počas blahobytu. Má skvelé víno, perfektné steaky za bezkonkurenčné ceny. Keď som sprevádzal zájazd v Argentíne, priznám sa, pribral som asi päť kíl. A to som tam bol dva týždne.

Pre mnohých je bombastické, keď spomeniem, že som si ponoril hlavu do Severného ľadového oceánu v najsevernejšom meste Aljašky. Za tento počin dostaneš certifikát a celoživotný zážitok.

Tie top zážitky sú ale väčšinou spojené s tým, po čom roky dlho túži. Vo veku 5 či 6 rokov som pozeral v telke Posledného cisára s dedom, no fascinovalo ma pekinské Zakázané mesto a keď som na ňom stál, bol to splnený sen.

Úplne prvým cestovateľským snom u mňa však boli Galapágy. Fascinovali ma dinosaury a Galapágy sú špecifické flórou a faunou, keďže sú tu endemity, ktoré sa inde nenachádzajú. Galapágy som si od detstva pamätal ako miesto „genetického materiálu dinosaurov“. Vždy som si spájal to miesto s niečím špeciálnym. Starí rodičia mi dodnes pripomínajú, ako som ako štvorročný behal po byte a hovoril, že chcem ísť na Galapágy. A keď som tam stál, bol to výnimočný pocit a od dojatia som volal domov.

Ako fanúšika literatúry však bolo pre mňa fascinujúce ísť na guyanské Ostrovy spásy, kde sa odohrával dej románu Motýľ. Pri prelete nad havajským Kauaiom zase pilot hovoril, kde sa nakrúcal Jurský park či Indiana Jones. Vtedy som sa premiestnil mysľou do detských čias a skoro mi slzy vyhŕkli.

Ako šesťročný som si tiež hovoril, že si chcem zabehať na mieste, kde Forrest Gump zakončil svoj beh. A vďaka BUBO sa mi to na zájazde USA – západ podarilo.

Som si istý, že chcem žiť na Slovensku a pomáhať. Keď som išiel študovať do Anglicka, tešil som sa, že idem do zahraničia. Veď za hranicami je všetko lepšie ako u nás, nie? Bol som ale veľmi prekvapený z reality. Z toho, ako si žije stredná vrstva domácich - stiesnené priestory, staré, nezatesnené... Bolo to niečo hrozné. Otvorilo mi to oči, že ako dobre sa máme na Slovensku, a to sa ťahá aj mojimi cestami dnes.

Čím viac krajín precestujem, tým viac sa teším z toho, že bývam na Slovensku. Sú veci, ktoré u nás fungujú lepšie ako v Anglicku či USA - v New Yorku na mnohých miestach napríklad nezaplatíš kartou. Pritom tam čakáš pomaly lietajúce autá.

Je super priniesť takýto know-how domov a šíriť osvetu, prípadne byť akýmsi agentom zmeny. Vždy som chcel byť prínosom pre Slovensko.

Cestovanie je ako droga, lebo čím viac krajín navštíviš, tým viac ťa bude lákať opäť sa vydať do sveta. Mňa fascinujú možno na prvý pohľad zvláštne krajiny, ktoré však majú veľa spoločné s tým, čo mám pochodené – Haiti, Venezuela, Jamajka... Avšak veľmi ma láka Severná Kórea, ale aj Vietnam alebo Japonsko.

Veľmi rád by som dôkladne precestoval Čínu, ktorá má fascinujúcu históriu siahajúcu 5 000 rokov dozadu. Tu som zatiaľ prešiel iba okolie Pekingu a mesto Tianjin. Ale kútov na objavovanie je tu oveľa, oveľa viac.

Zároveň ma láka Mikronézia a Polynézia, ktoré sú pre mňa stelesnenie raja na zemi. Z exotík je to však aj západ Afriky, keďže je spojený s otrockou históriou Karibiku a Latinskej Ameriky. Zapadá to teda do seba ako puzzle. S nadšením sa ale opakovane vraciam aj do Talianska, ktoré možno pre nás nie je také exotické, no ide o jednu z najúžasnejších krajín sveta.

Cestovanie v zmysle sprevádzania obnáša mnoho prípravy, niekedy až vyčerpávajúco. Vždy si k tomu navyše predstavím, čo klient očakáva alebo môže čakať a premýšľam nad tým, čo viem priniesť, aby som jeho zážitok obohatil. Napríklad gastronomické zážitky sa snažím každému ušiť na mieru. Každého sa pýtam, čo má rád a nehovorím len všeobecné informácie o tom, aké jedlá sú na výber v tomto regióne.

Netreba sa tiež uspokojiť s tým, že zájazd poznám, ale vždy si zisťovať k daným miestam ešte viac. Vždy ma ženie dopredu vedieť viac, aby som ponúkol viac. Niekedy prečítam celú knihu, aby som do svojich výkladov v autobuse doplnil vetu.

Avšak je to skvelé, lebo chcem o tej danej krajine vedieť čo najviac. Nielen fakty, ale aj to, ako sa tí ľudia správajú, čo robia v nedeľu poobede... A to dokážeš len vtedy, keď stráviš v tej krajine veľa času. Vďaka práci v BUBO nemusím vsádzať na jednu kartu – kupovať jednosmernú letenku do danej krajiny. No mám istotu, že v nej strávim veľa času, spoznám ju, a zároveň mám garanciu spiatočnej letenky domov ako žolíka. To si vážim najviac.