Atmosféra Ramadánu naživo

S Hasanom sa zdravím už zdiaľky, poznáme sa dvadsaťpäť rokov, je nám v BUBO ako náš brat. Už je starší, ale pamätám si, ako sa vždy do Sloveniek zamiloval, potom vypisoval listy, telefonoval. Vyberal si tie moletnejšie, také tu na Sahare nemali. Tučná žena je ako deka, Lubo, v noci ťa zahreje. Smial sa, keď som sa divil jeho vkusu. Lubo, ak sa chceš pomstiť mužovi, pošli mu nádhernú ženu. Nádherné ženy sú prekliatím. A tancoval a bubnoval do rána. 

Teraz zakuklený v džalábii so šatkou na hlave čaká so štyrmi džípmi od rána. Beduíni sú zvyknutí čakať, hodinku, deň, týždeň, v púšti sa veci robia uvážene a s pokojom. A tak Hasan dnes od východu slnka čakal. Mňa osobne by porazilo, no on je v pohode. Objímeme sa, prehodíme batožinu z nášho autobusu do áut a vyrážame. Autá nemajú klimatizáciu, tá by sa aj tak v tom všadeprítomnom piesku pokazila, nasadíme si okuliare, na hlavu dáme šatky, ktoré sme si kúpili, a otvoria sa okná. Niektorí, hlavne naše deti, naskákali na strechu, tam miestna klimatizácia funguje ešte lepšia. K hlinenému obrovskému domu - kasbah prichádzame už o tretej poobede. Hlinené steny, nádvorie so záhradkou bez jediného stromu, rovná strecha, kde sa niektorí chystajú prespať, veď tu nikdy neprší. 

Od Sahary sa však valia tmavé čierne mračná, čo je raritou ako sneh v lete. Pozerám na hodinky, zvládli sme cestu v rekordnom čase, väčšinou sme prichádzali až po tme, no teraz ešte máme čas na program. Hasan, čo urobíme? Máš tie lyže a snowboard? Ktoré sú tvoje ťavy? Pálim naňho otázky ako z AK 47. No Hasan neodpovedá, potom zo seba vysúka, že program nie je už žiadny, ide púštna búrka, nech sa zložíme a čakáme... Až teraz som si všimol, že je akýsi bez energie. Pri tom, ako som organizoval rozdelenie v džípoch, aby sme prehodili všetkú batožinu, som si ani nevšimol, že Hasan je iný.

Keď sme sa zvítali, objali sme sa, potľapkali po pleciach. No potom šoféroval iný džíp, než v ktorom som sedel ja. Usmial sa vôbec? Ale áno, keď sme sa objali, usmial sa, no odvtedy už nie. Je chorý? Zostarol, to je pravda. Prebehne mi hlavou, či nás nechce predať Al-Kájde, to je teraz na Sahare moderné a Sahara je v dnešnej dobe značne nebezpečnou lokalitou. Hasanovi bratranci, Tuaregovia chcú založiť vlastný štát a terorizmus je na najvyššom stupni. Ale zasa - v Maroku je Sahara najbezpečnejšia, okrem toho pre Hasana som ako brat a beduínska česť je nadovšetko. Nikdy by ma nezradil, nikdy! 

Pozriem naňho, ani sa nepohol, vidím, že to nemá význam, a tak beriem ľudí sám a nechávam Hasana s kamarátmi a koránom v rukách.

Ideme na ťavy a snovbordovať sami, tak ako sme to začali v roku 1995. Vtedy sme lyže niesli zo Slovenska celú cestu v autobuse. Maroko bolo ďaleko, ako je dnes Kiribati. 

Sahara je fascinujúca podobne ako hory. Moji známi z Nemecka sa do najväčšej púšte sveta zamilovali a cestovali sem desaťročia. Fotili a maľovali Saharu, ktorú považovali za najkrajšiu časť našej planéty. Posledné roky však od svojho koníčka upustili práve kvôli teroristom. Ja osobne som to zopárkrát riskol a Saharu som prešiel od Sudánu, cez Ennedi na východe až po Timbuktu či Mauretániu na západe. Ten región je vskutku fascinujúci. Strávil som tu dlhé mesiace, všeličo zažil, zbieral skúsenosti, ktoré sa dajú získať iba tým, že veci skúsite, robíte. Alah predáva znalosti za prácu, iba keď robíš, naučíš sa veci, inak to nejde, hovorievajú beduíni. Často tu dlhé hodiny niet čo robiť, ľudia uvažujú, rozprávajú si prastaré pravdy a s priateľmi ich potom zdieľajú.

Marocká Sahara je v dnešnej dobe jednoznačne najdostupnejšia, inde by som svoje deti nebral, no tu je to (a najmä s Hasanom) v pohode.

Teraz deti šantia na dunách, vozia sa na ťavách, sandbordujú, tancujú, smejú sa... až kým vietor nezosilnie. Vtedy zoberiem ľudí rýchlo späť, lebo ak sa piesok rozvíri, stratíte sa a to je váš koniec. Na Sahare sa človek stratí na desiatich štvorcových metroch, to som už zažil. Všetko je zrazu rovnaké, otočíte sa zlým smerom, duna zakrýva cestu a po desiatich krokoch ste úplne inde. Vystúpite z džípu, idete si za dunu uľaviť, aby vás ľudia nevideli, zafúka, otočíte sa nabok, urobíte ešte dva kroky, mobil máte v taške v džípe, pozriete na slnko, vykročíte a spravíte chybu.

Toto sa stáva aj pri fotografovaní, raz som sa takto stratil severne od Faya Largeau v Čade. Potom som bežal na najvyšší vrch, aby som videl, kam smerujú naše džípy. Tá príroda je taká krásna, že som sa zabudol, fotil som a fotil a keď som zdvihol hlavu, bol som sám, nikde nikto, fučalo, skaly (toto nebola piesková Sahara) kvílili, nemal som ani flašu s vodou... Človek sa proste naučí. Už nikdy by som to neurobil.

Keď sa ti na Sahare pokazí auto, Ľubo, hneď ho zapáľ. Nerozmýšlaj, proste ho zapáľ. Ten oheň a dym niekto (možno) uvidí a príde zďaleka. Ak ho zapáliš o tri dni, môže byť pre teba neskoro. Je jedno, či je noc, či deň, zapáľ svoje auto. V džípoch sme medzi sebou mávali päťdesiatlitrové sudy s vodou. Voda, voda, voda, to je základ. Sahara je extrémne nebezpečná pre neskúsených.

Dobehli sme do nášho hradu, piesok máme všade, vytrepávame si topánky, čistíme si hlavu, ako sa len dá. Sprcha tu samozrejme nie je. Hasan s kamošmi sedí vzadu v kazbah, ktorá je stavaná ako pevnosť, tam, kde som sa s ním rozlúčil. Ako keby mal maláriu, vôbec sa nehýbe, no malária tu na Sahare nie je. V mestách moslimovia húfne navštevujú mešity, ako my kostoly počas Vianoc, no tu mešita nie je. Nerobia teda nič.

A kedy bude večera? pýtam sa. Odpoveďou je mi nepriateľský pohľad. Prebodáva ma ním, vraští pery, nič nehovorí. Keď bude tma, o hodinu, povie nakoniec. No však spýtať sa môžem, nie? Nič celý deň nerobil a ani teraz nerobí. No ja začínam cítiť vôňu jedla, beduínky vzadu varia haríru. To je moja najoblúbenejšia polievka. Je to vskutku fantastické. Rajčiny, cícer a hlavne to úžasné korenie. Beduíni to robia s bylinkami, ktoré inde nie sú. Tu mi to chutí najlepšie, no to aj preto, že tu som vždy strašlivo hladný.

Ľubo, tvoji ľudia dostanu najesť v jedálni, ty príď k nám sem na dvor, príď, hovorí, o hodinu. Poslal ma preč.

O hodinu prídem, fotil som západ slnka, vyčasilo sa, po búrke ani chýru, ani slychu. Mesiac je na oblohe už dlho, tenučký kosák, teraz začínajú vykukovať hviezdy. Tie sú na Sahare najkrajšie na svete. Sú krajšie než v horách, niet tu mrakov, žiadny smog, obloha je čistá. Už je tma pol hodinu, na stole je prestreté. Drevený stôl, vyšívaný nádherný obrus, kvalitná bielomodrá keramika, ktorou je Maroko preslávené. Všetci sedia, hladný som ako vlk, naposledy som jedol na obed, hneď by som sa do toho pustil. Beduíni však nejedli od rána, od východu slnka, nič absolútne nič nevzali do úst, dokonca ani nepili. Muži sa teraz prezliekli, majú čisté modré rúcha, krásne šatky na hlavách a chystajú sa k modlitbe. Hasan ako šéf sa začne modliť a modlí sa dlho, sklonené hlavy a zrazu necítim hlad, ale vnímam úžasnú atmosféru. Teraz, keď to píšem, akoby som tam s nimi sedel. Ja sa obzerám jediný okolo seba, tento púštny palác ako zo stredoveku, oblečenie mužov ako z obdobia, kedy sa narodil Ježíš, nič tu nie je novodobé, iba mobily vyložené na stole, no signál aj tak nie je.

Každý z nás si vloží do úst datľu. Sladučkú, úžasnú, veľký zážitok. Potom Hasan pošle dokola misku s ťavím mliekom a každý včítane mňa si odchlipne. Toto je začiatok. Potom prichádza na rad haríra, je horúca, voňavá, úžasná, keď budete mať niekedy šancu vyskúšajte tú polievku, je známa a jedol som ju všelikde po svete. No tu v Maroku je najlepšia. Všetci jedia s veľkou gráciou, pomaličky, keď to vidím, aj ja sa začnem správať ako oni, akoby sme neboli na Sahare, ale v zámku. Na rad prichádzajú jahňacie a kuratá, ovocie, vajcia, syry, iftar (tu to volajú ftour), ako sa toto večerné obžerstvo volá, je zážitkom.

A potom sa všetci začnú smiať, smejeme sa všetci, ticho prehlušia naše rozhovory, na stole sa objavia koláče, sellou, čebákia s tonami sezamu a nad nami milióny hviezd.

Ramadán ukáže človeku ako sa žije chudobným, ktorí takýto hľad poznajú často. Tých ľudí je v Afrike, ale aj po celom svete, stále veľa. Mnohí jedia iba raz denne, mnohí iba každý druhý deň. Mäso majú iba na veľký sviatok, možno raz do roka a aj to trochu kuraťa, ktoré vyzerá, že zdochlo od hľadu, nie je na ňom takmer žiadne mäso. Či vysušenú rybu, ktorá ani nie je mäsom. Pokrmu dodajú akože mäsovú či rybiu príchuť, no skutočné mäso to nie je. Nikdy. Ramadán som zažil v moslimskom svete možno desaťkrát, no práve tu na Sahare to bol Ramadán ako kedysi, cítil som jeho silné duchovno. 

Spomenúť si na chudobných je pre nás moslimov dôležité. Ak máš veľa, daj desať percent zo svojho majetku. Ak máš málo, daj svoje srdce. To mi hovorí Hasan, zoberie do rúk bubon vstane a ideme medzi ostatných ľudí. Začína sa hrať, spievať a tancovať. Hasan zrazu omladol, opäť sa usmieva, opäť je taký, akého ho poznám, plný energie. Ja nevládzem a idem spať o tretej, no beduíni vyhrávajú až do rána, tí, čo ostali, hovorili, že také čosi ešte nezažili.

Prvý deň Ramadánu je tým najťažším. Kým si telo zvykne na pôst, to chvíľu trvá. Nejesť nič a dokonca nepiť nič. Treba šetriť energiou. Byť medzi blízkymi, zdielať zážitky. Spoločne ich vždy získame viac, prídeme ďalej. Vieš, v púšti múdri ľudia cestujú s karavánou, iba hlúpi sami. A v živote to platí rovnako.