Zoorkhaneh - iránske slovko pre česť, pokoru a silu

Jeden z najstarších športov na našej planéte pochádza ešte z čias Perzskej ríše a má vyše dvetisícročnú obdivuhodnú kontinuálnu tradíciu. Pritom zoorkhaneh nie je len šport, je to akási prezentácia a pestovanie „kolektívnej sily“. Byť súčasťou klubu zoorkhanen je v Iráne dodnes známka čestnosti, hrdosti, čistého štítu a pokory.

Na zájazde do Iránu hľadáme vždy to najautentickejšie, chceme spoznať tie pravé ukryté iránske poklady. Preto sa aj v Iráne vždy snažíme do telocvične určenej na zoorkhaneh nahliadnuť. Nie je to pritom vôbec jednoduchá záležitosť, keďže ženy majú prístup na toto výlučne chlapské teritórium tradične zakázaný. Naše dlhoročné vzťahy s miestnymi však dokážu spraviť malé zázraky. 

Telocvičňa pre zoorkhane je obyčajne malá oválna miestnosť, ktorá sa nachádza v podzemí. Reza, náš miestny kamarát mi hovorí, že je to preto, aby si človek trochu sklonil hlavu pred vonkajším svetom a uvedomil si svoju malosť. Tradičné princípy zoorkhaneh sú totiž založené na rešpekte, úcte a pokore. Iránci s obľubou hovoria, že tento šport je najdlhšie kontinuálne praktizovaným športom na svete. Dokonca aj olympiáda bola počas Druhej svetovej vojny prerušená, no zoorkhaneh je tu od pradávnych čias až po súčasnosť. 

Legendy tvrdia, že zoorkhaneh trénoval aj hrdina iránskeho národného eposu Rustam. Tak ako my máme Hviezdoslava, Sládkoviča alebo Kukučína, Iránci milujú svojich básnikov. Častokrát vedia celé pasáže ich slávnych diel recitovať s výstižným pátosom naspamäť. Ich hroby navštevujú celé rodiny. Posedávajú pri nich a spoločne si čítajú napríklad v kruhu rodiny ich najznámejšie verše. Dlhú epickú báseň Shahnameh napísal v desiatom storočí spisovateľ Ferdowsi. Má vyše 50 000 dvojverší a trvalo mu vyše tridsať rokov, kým ju celú skompletizoval. Nie nadarmo sa považuje za národný epos Iránu. Jednou z ústredných postáv je už spomínaný Rustam, ktorý ako správny bojovník trénuje zoorkhaneh. Dnešní iránski muži idú v jeho šľapajach...

A v čom vlastne čaro a podstata tohto športu spočíva? Cieľom daných cvikov bolo už oddávna vytrénovať tie konkrétne svaly a pohyby, ktoré správny perzský bojovník potreboval v boji. A tie najlepšie princípy z minulosti pretrvali dodnes. Jedným z tradičných náradí zoorkhaneh sú tzv. meele – niečo ako drevené činky. Každý bojovník má v telocvični tie svoje. „Najťažšie môžu pokojne vážiť aj 30-40 kíl,“ šepká mi Reza, ako sledujeme odhodlaných Iráncov v akcii. /KDE??/ 

Zoorkhaneh sa tu cvičí vždy večer. Pritom ide nielen o pestovanie fyzickej kondičky, ale aj o spoločenskú udalosť. Muži sa trúsia postupne. Niekto ešte s kufríkom z práce, iní v oblekoch. Všetci si pred vstupom vyzúvajú topánky. V telocvični sa trénuje naboso. Zatiaľ čo staršie generácie posedávajú po lavičkách a debatujú o všetkom možnom, mladí využívajú voľný priestor na zahriatie a trénujú samostatne. Niektorí muži majú na svojich telách typické tetovania, jedná sa o rôzne úryvky básni alebo krátke modlitby z koránu. 

Zoorkhaneh je vlastne niečo ako „sociálna sieť“. Ale v reálnom čase a priestore. Stretnú sa tu ľudia všetkých generácií, bavia sa, rozoberajú novinky. Nie je ničím výnimočným, že keď má niekto problém, tak spoločne hľadajú jeho riešenie. Robia sa tu napríklad často kolektívne zbierky na potrebné lieky, alebo sa niekomu pomáha nájsť práca. „Spoločenstvo perzských bojovníkov vždy drží pokope,“ to je jedna z prvých informácií, ktorú dostávam od môjho iránskeho kamaráta. A je to tak... 

Najdôležitejšou postavou pri samotnom cvičení zoorkhaneh je morshed. Je to človek, ktorý vedie cvičenie. Keď sa všetci prezlečú, morshed kadidlom „vyčistí“ priestor, aby sa mohlo nerušene začať. Zaujímavosťou aj pre pozorujúceho je, že celé cvičenie prebieha za zvukov špeciálneho bubna, ktorý sa volá „zarb“. Do jeho rytmu morshed spieva staré perzské básne, ktoré hovoria o chrabrosti dávnych veľkých bojovníkov. Lebo, ako sme spomenuli už v úvode, zoorkhaneh je dom sily, kde sa rozvíja nielen fyzická odolnosť ale aj duševná stránka a charakter bojovníka. „Takto sa každý večer na základe počúvania starých bájí s ponaučením učia byť lepšími ľuďmi,“ dostávam ďalšiu cennú informáciu od Rezu. 

Netreba však zabudnúť na to, že aby mohlo zoorkhaneh prežiť, muselo sa prispôsobiť rôznym dobám. Keď sa Perzskou ríšou šíril moslimský vplyv, potrebovali sa adaptovať. Takto sa akýmsi patrónom zoorkhaneh stal Ali – pokrvný príbuzný Mohameda. Len na pripomenutie: Irán je dnes najväčšia šiítska krajina. Islam vo všeobecnosti delíme na majoritný - „sunna“, ktorý je rozšírený takmer po celom svete a menšinový - šiía, ktorého baštou je hlavne Irán. Rozdiel spočíva v uznaní nástupcu proroka Mohameda. Zatiaľ čo sunnitský islam uznal ako právoplatného nástupcu prorokovho svokra, v tom čase veľmi obľúbeného Abu Bakr, menšina „šíia“ prijala za svojho vodcu práve Aliho. Ali bol Mohamedov bratrancom a zároveň zaťom a stal sa tzv. prvým šiítskym imámom - duchovným vodcom. Takto sa islam navždy rozdelil. A Aliho obraz nájdete snáď v každom zoorkhaneh... 

Po tom, čo sa všetci prezlečú a morshed vyčistí priestor, sadne si za svoje bubny a všetko sa môže začať. Morshed je hlavou a srdcom celého cvičenia. Spieva, hrá na svoje bubny, udáva rytmus. To on vyberá, aké básne sa budú spievať. Či cvičenie pojme skôr v duchu starej Perzie alebo moslimských chválospevov. 

Je tiež pravdou, že niektoré zoorkhaneh sú podporované islamskými revolučnými polovojenskými jednotkami, aby napomohli prebudiť národnostného ducha u mládeže. Také telocvične spoznáte relatívne ľahko, aj keď neviete po perzsky. Na ich stenách nájdete veľa portrétov, či už súčasných predstaviteľov iránskej politickej scény, alebo iránskej revolúcie a dnu väčšinou cvičia hlavne mladé generácie bez prítomnosti starších. 

Cvičenie v zoorkhaneh môže štandardne trvať hodinu. V tradičnom prevedení cvičia všetci spolu na veľmi malom priestore. Starší sú tí, ktorým sa preukazuje rešpekt. Okrem morsheda, ktorý udáva rytmus, je to vždy niekto zo starších, ktorý akoby vedie samostatné cviky. Ako základná rozcvička slúžia kliky. Zvyčajne hneď potom sa berú do rúk už spomínané „meele“ – zvláštne drevené činky. Ďalším zaujímavým nástrojom je niečo ako ťažký železný luk, ktorý sa prehadzuje z ramena na rameno. Týmto cvičením sa posilňujú svaly, ktoré boli v minulosti potrebné práve pri lukostreľbe. 

Záverečným cvičením bývajú tzv. otočky. Historici ich pôvod vysvetľujú ako vplyv sufizmu z cca ôsmeho storočia. Sufizmus je určitá odnož mystického islamu, ktorý postupne získal na popularite po celom svete. Dnes ho nájdeme nielen v Iráne, ale napríklad aj v Iraku, Azerbajdžane, v podobe rôznych bratstiev aj vo viacerých afrických krajinách. Odborníci na perzské boje zas hovoria, že otočky slúžia na podporenie rovnováhy u bojovníka. 

Tak či onak, ide v každom prípade o veľmi zaujímavé divadlo. Začínajú obyčajne starší a pokračuje sa až k tým najmenším. Nie je ničím zvláštnym, že v zoorkhaneh trénuje zároveň dedko aj vnúčik. Základom tohto cviku je vyskočiť, urobiť otočku o 360 stupňov a dopadnúť presne na to isté miesto. A potom znovu. A znovu... A do toho vám Morshed svojim bubnovaním a spevom zrýchľuje tempo. Samozrejme, ideál je spraviť takých dokonalých otočiek nespočetne veľakrát. Tým si získate rešpekt u ostatných. 

Občas sa po cvičeniach ešte dejú boje v aréne. Miestni veria, že sa týmto utužujú a prečistia vzťahy v rodine, medzi blízkymi. Tradične vyzýva syn otca. V tomto prípade ide skôr o symbolický zápas, aj keď silu a testosterón je cítiť v každej kvapke potu, ktorá pri boji padne. Na záver sa tiež zvykne trénovať so špeciálnymi drevenými štítmi, ktoré sa dvíhajú tak, že „bojovník“ si ľahne, ostatní stoja okolo neho a povzbudzujú ho, akoby dvíhal ťažké činky. 

Zoorkhaneh je o vzdávaní holdu tradíciám, svojej minulosti, predkom. K tomu patria aj zaujímavé tradičné odevy, ktoré si nemôžete nevšimnúť. Veľmi typické sú krátke nohavice, ktoré až príliš nápadne pripomínajú rakúsky národný kroj. Sú krásne a bohato vyšívané, ich výšivky majú symbolizovať rastlinku cyprusu. Pre perzských bojovníkov práve cyprus predstavoval dokonalosť. 

„Nech by fúkal akokoľvek silný vietor, cyprus sa nikdy pod náporom nezohne. A keď sa aj ohne, vždy sa vráti do svojej pôvodnej vzpriamenej polohy. Všimla si si to niekedy? Presne tak ako perzský bojovník...“ šepká mi hrdo Reza, keď vidí, ako obdivne sledujem vyšívaný vzor na nohaviciach týchto odhodlaných mužov. Mužov, ktorým stojí za to, aby sa večer čo večer stretávali v malých telocvičniach, pachtili sa, potili, namáhali si svaly... A to všetko preto, aby si takto uctili tradície svojich predkov a živili ich originálnym spôsobom – pohybom a cvičením ďalej. Aj toto je dnešný Irán – hrdý, nezlomný, autentický, ktorý sa môže opierať o svoju bohatú perzskú minulosť. Ak chcete vidieť neobjavené miesta, kde si história tejto fascinujúcej krajiny podáva ruku so súčasnosťou, BUBO vás tam zavedie...