Gabon a Rovníková Guinea Expedíciu Posledný raj som pripravoval 8 rokov

Už iba pohnúť sa tu je problém. Aj v absolútnom kľude som neustále mokrý. Nikde na svete nie je takéto teplo. Ok, na Sahare som zažil 50tky, ale tu sa k tým teplotám pridáva ukrutná vlhkosť. Všetko mám mokré, aj knihy, mapy, všetky veci navlhnú. Keď niečo operiete nevysušíte to. V Le Meridien v Libreville to akosi vedia vysušiť, no za vypratie jedných nohavíc a jednej košele si vypýtajú 75 euro. Pri tých obrovských cenách za úplne všetko je toto normálne. Všetko tu stojí mnohonásobok toho čo u nás. Všetko je ukrutne drahé, každé jedlo, každý jeden presun, každá jedna noc v hoteli. Iba pivo je lacné, lacnejšie než fľaša vody. A tak vodu nepijeme a antimalariká zapíjame pivom. Komáre neznášajú B vitamín; keď sa potíte (čo je stále), tak B vitamín vylučujete a komárom to smrdí. V pive je bé-čka plno a tak doplníme tekutiny, živiny a zároveň sa chránime proti malárii, žltej zimnici , dengue atď. teda proti chorobám, ktoré komáre prenášajú. O Gabone som sa dozvedel od Toma v Kongu pred 8 rokmi. Rozprával mi o “Poslednom raji” kde pôsobil 20 rokov. O tom ako šimpanzy chceli zabiť kameramana BBC, a ako s National Geografic naháňali “surfujúce hrochy”, a tie sa na pláži vždy objavili na inom mieste a trvalo im strašne dlho, kým ich nafilmovali. Tomoaki Nihishira som stretol v inej, ťažko dostupnej džungli a pokiaľ viem, nikto zo Slovenska tam ešte, a ani po tom, nikdy nebol. Noubale Ndoki je na hraniciach so Stredoafrickou republikou v riadne “horúcej” oblasti – aj politicky. V roku 1997 tu Tomo prakticky vlastným telom zachránil slony od vykynoženia Konžskou armádou. Zachrániť slony vyššie proti prúdu v Dzanga Sangha sa neskôr nepodarilo. Hnutie Seleka ich vystrieľalo – pre ružovú, vysoko cenenú slonovinu - výťažok z predaja minuli na zbrane, muníciu a drogy. S pygmejmi som tu hľadal gorily a pralesné slony, a aj sme ich našli. Stretli sme tu mladú výskumníčku z Nemecka, ktorá dostala maláriu prvý mesiac ako sem prišla. Nevedela o Afrike zhola nič. Také mimoňky stretávam v Afrike občas, ako keby padli do Afriky z mesiaca. Zrejme po nešťastnej láske odídu do džungle a míňajú tu svoju mladosť. Hľadajú sa v džungli, kde zablúdia ešte viac. Ešte viac sa vo svojom živote zamotávajú a strácajú. Väčšinou mapujú život primátov, goríl, či šimpanzov. A miestnych černoškov, ktorí situáciu samozrejme využijú. Tomo bol naopak totálne k veci, jeden super chlapík. Chodil ostentatívne v kraťasoch, malária, nemalária. Vždy nažehlený, upravený. No napriek tomu to bol jeden z najsympatickejších Japoncov, akých som stretol. Bol čestný, ale Afrika ho ovplyvnila a bol tým pádom v pohode. Bola s ním sranda, čo s väčšinou Japoncov nie je, tie jeho príhody sú neuveriteľné. Tomo mi rozprával o krajine, o ktorej v tej dobe nebolo známe z cestovateľského hľadiska nič. O Gabone. Aj teraz sa v knihách píšu zväčša bludy. A ani sa iné písať nemôže, táto oblasť totižto nemá jednu pravdu. Pravda sa mení v priebehu roka, v priebehu dňa. Ešte ráno letíte, idete na letisko, ale na obed definitívne zistíte, že let zrušili. Ešte deň vopred máte expres, ale ráno zistíte, že celý vlak zrušili a večer vypravia obyčajný, a expres pôjde asi až zajtra, možno. Tu naozaj nenaplánujete nič. Hotel je jediný a o rok môže už byť zatvorený a potom zavrú aj národný priľahlý park. Chcete v hlavnom meste navštíviť hlavné múzeum? A máte kľúče? Alebo mauzóleum prvého prezidenta? Opäť, a máte kľúče alebo známeho, kto ich zabezpečí? Takto to funguje. Pre koho by to preboha bolo otvorené? O to viac musíte byť skúsený, o to viac musíte vedieť, aby ste dokázali v neprehľadnej skrumáži varírovať a čosi z toho vyťažiť. Turistov niet a domorodcom zmeny nevadia a nechápu, čo vám vadí. Batožina vám nedoletela a vy ste v tej svojej košeli spotený a nemáte si čo prezliecť. Oni majú iba jednu košeľu, nechápu vaše potreby. A tak sa aj vy naučíte oprať si košeľu a potom si ju obliecť a vysušiť na svojom tele. Konečne je Vám príjemne, chladnejšie a pol hodinku sa máte dobre a do pol hodinky košeľu aj v tom ohromnom dusne vysušíte. Idete na loďke po vodnatej rieke a začne pršať. Vyzlečiete si košeľu a vydržíte ten chlad a keď prestane , suchú košeľu si oblečiete. Je to lepšie ako sa naďalej drkotať v mokrej. V ťažkých situáciách prídete na zlepšováky. Ja ich mám stovky a dokážem sa nimi chrániť proti všetkým tým žltým zimniciam, amébam, ebolám, hadom, škorpiónom, divým šelmám a všetkému čo je pre nás Európanov tak neznáme. Je to iba praxou a rozhovormi s ľuďmi ktorí s Afrikou splynuli. Ktorí tu našli svoju lásku, svoj život. Tých ľudí je v tropickej centrálnej Afrike iba pár. Pred tými ôsmymi rokmi som bol na ceste aj s Wilim (všetky tie naše príhody nájdete na tomto Fóre pod Stredoafrickou republikou, Kongom atď.). Narodil sa pri Alicante a strašne chcel navštíviť Rovníkovú Guineu. Spoločne sme v Kribi (Kamerun) boli na jej hraniciach. “Ľubo, neviem sa tam dostať. Aj keď mám víza, nepustili ma dnu” rozprával mi zúfalo. Od toho času sa o to snaží ďalších 8 rokov a nepodarilo sa mu to. Teraz sedím na pive na ulici kráľa Malabo (Calle del Rey Malabo). Nie je to krčma, ale vlasové štúdio – dámam tu nadpoja vlasy tak, že majú na hlave 10 kilovú hmotu, ktorú následne pospletajú do afrických vrkočov. Stojí to veľa a muži v Afrike ak sa sťažujú, že žena míňa, tak to nie je “na handry” ako u nás, ale “na vlasy”. Každopádne ceny ropy sú teraz dole a salón zíva prázdnotou a tak si privyrábajú a v pekných kreslách tu dostanete chladené pivko. Nevie o tom skoro nikto, ale môj partner Alex tu žije od roku 1984. Kecáme a v tretej vete sa dostaneme k Wilymu, k tomu, že aj Alex je pôvodom z Alicante a že bol doma v Douale (Kamerun) u Wiliho teraz v januári. To vtedy keď išiel na domorodú svadbu do Bangui. Jednu ženu má doma v Španielsku a potom má africkú ženu, ktorá je zo Stredoafrickej republiky. Voláme Wilimu, sakra dobre sa poznáme, ako sa len môžete spoznať s niekým, s kým strávite dlhé týždne na cestách po tých najťažších cestách –skôr necestách- Afriky. V jednom džípe plnom piesku, na jednej drevenej piroge na tropickej rieke, pod jednou spoločnou moskytierou. Každý deň je problém, každú minútu trpíte a potom celý život na tie cesty spomínate. Wiliho poznám lepšie než jeho žena, tiež černoška. U Wiliho v Douala mám stále uloženú drevenú kolobežku- čikudu. Vždy sa chcel dostať do Rovníkovej Guinei a teraz som tu ja a volám mu. Douala je kúsok, 25 minútový let a pritom je tak ďaleko. Oddeľujú ju víza a colníci a robia ju omnoho nedostupnejšiu než Severnú Kóreu. Čakal som na túto príležitosť dlho a teraz sme vymákli slabú chvíľku Obiangovcov a vkĺzli do ich krajiny ako prví. Wily je nadšený, podarilo sa to! Cíti, že teraz má šancu aj on, cítim, že mi to praje. Je skutočný cestovateľ, tie cesty s Wilym boli mojimi najlepšími, išli sme na hranu, na hranicu svojich síl. Behával som vtedy maratóny s dobrými časmi, bol som plný síl, no na tých našich spoločných cestách som mal vskutku dosť. Naučiť sa Afrike, to chce roky. Každý jeden rok sem chodím a pomaličky začínam rozumieť tomu čo nikde nie je napísané, čo proste musíte pochopiť. Inak prejdete pomimo a nič nevidíte, ničomu neporozumiete. A k tomu ešte ochoriete ako väčšina, ktorá následne na Afriku zanevrie –ak prežije. Mňa keď zatknú na polícii, presne cítim čo bude a kedy čo môžem urobiť, viem kedy prekročiť hranice, viem či je džungľa ešte bezpečná. Chápem afrických duchov, verím v dôležitosť odkazu predkov ako všetci Afričania, zažil som tie rituály, ku ktorým sa bežný beloch nedostane, k takým, aké nezažil žiaden náš človek z afrických ambasád. Zažil som Afriku, ktorú zažijete iba ak ju milujete a venujete jej veľmi veľa času a energie. Afrika akú zažijete, ak sa viete s domorodcami smiať; takú zažijete, ak sa s Afrikou zblížite a stanete sa bratmi. Každá krajina v Afrike je úplne iná. Domorodci na Sao Tomé a tí v Čade sú rozdielnejší než Nór a Sicílčan (a nehovorím iba o DNA ale aj v tom sú rozdielnejší). No predsa len majú tí Afričania čosi spoločné, to, čo v nich uhnieti červená zem a vypáli žeravé slnko. To, čo do nich dostane rytmus bubnov a animistické tradície, ktoré nezlomilo ani kresťanstvo a ani islam. Duchovný svet je pre Afričanov omnoho dôležitejší než ten materiálny. O tom sa nepíše, to musíte zažiť a prežiť a pokúsiť sa pochopiť. Skratka ani tu neexistuje, vždy ide o roky, ide o odvahu pustiť sa hlbšie a ďalej. Ako včera som čítal na backpekerskom slovenskom Fóre o “neznámych kambodžských ostrovoch”... Och, také klamstvo, na tie ostrovy sa chodí bežne, Martin Bandžák tam bol pred 12 rokmi, Vilo Kráľ tam chodí rovnako dlho a otvoril tu svoj bar kedysi dávno. Na nescestovanom Slovensku môžete aj dnes vyhlásiť čokoľvek, však ľudia nevedia. No možno Slováci zbohatnú, budú viac cestovať a potom pochopia rozdiel medzi “neznámymi” ostrovmi Kambodže, kam chodí celý svet, a medzi skutočnou expedíciou do neznáma krížom cez celý Gabon a Rovníkovú Guineu. Pochopia rozdiel medzi tým ak niekto navštívi Kongo pred 8 rokmi (a následne opakovane), a tým, čo sa tvári, že robí prevratnú vec teraz. Vychádza to zrejme z toho, že klamú politici a tak je klamstvo súčasťou nášho života? Len to preboha nepreložte do žiadneho svetového jazyka, článok o “neznámych kambodžských ostrovoch”, to by sme ako Slováci vyzneli ako absolútni idioti. Naopak informáciami o Gabone či Rovníkovej Guinei budete jedni z prvých.   Poznámka: Ekvatoriálna Guinea a aj Gabon patria medzi najmenej navštevované krajiny sveta. Môjmu kamarátovi Máriovi Demovi tento rok do Gabonu neudelili víza (nežiadal o ne cez BUBO) a tak sa do krajiny nedostal. O Rovníkovú Guineu sa ani nepokúsil, to vedel, že sa nedá. Na udelenie víz do Gabonu potrebujete pozvanie vplyvnej osoby. Ja sa s prezidentom turizmu v Gabone poznám dlho a dobre.