Keď sme do krajiny vstúpili včera - problémy s vízami

Počas covidu bol svet zatvorený, no dnes sa opäť dostáva do normálu a krajina za krajinou sa rýchlo otvára. Ktoré áno a ktoré stále nie? Aj z tohoto blogu by ste sa okrem zábavy a vtipných príhod z cestovateľskej praxe mali poučiť. Mne sa TO stalo, no vám sa už nemusí, veď múdri ľudia sa (vraj) učia na cudzích = mojich chybách.

Ide o to do koľkých krajín sa dostanete s vašim pasom bez víz. Respektíve je lepšie povedať, že nemusíte mať víza vopred a viete si ich v danej krajine vybaviť na hranici. Na prvých miestach sú tri krajiny, ktoré obdivujem - Japonsko, Singapur a Južná Kórea. Ak vlastníte pas týchto krajín, dostanete sa do 193, resp. 192 krajín celého sveta bez víz. Gratulujem.

Český pas je na 8. mieste a Slovenský pas patrí medzi krajiny na 10. mieste (celkovo sme medzi 30 krajinami s najsilnejším pasom na svete). Česi majú evidentne trošku schopnejšie ministerstvo zahraničných vecí. Dlho sme boli na rovnakej úrovni, no Česi nás minulý rok predbehli a my s tým máme problém napríklad v Juhoafrickej republike.

Naši českí klienti víza nepotrebujú, ale slovenskí áno. Zástupcovia veľvyslanectva JAR prišli pred niekoľkými týždňami do BUBO na Dunajskú ulicu a rokovali sme o tom, ako uľahčiť našim klientom procedúry. Sme predsa dlhodobo najväčší predajca zájazdov do JAR na Slovensku. Vybaviť víza do JAR je vcelku náročné, ale pre našich klientov všetko zariadime.

Každá ambasáda má špecifiká. Niekde je to iba online formulár – nutná, ale schodná byrokracia, inde, napríklad na ambasáde susednej Namíbe, extrémne pozorne sledujú každý podpis žiadateľa o víza. Takže formulár nemôže za vás podpísať ani agent, ani partner, ale musíte to urobiť vy. Už 30 rokov na Slovensku každoročne vybavujeme jednoznačne najviac víz, aj tých najexotickejších. V tomto blogu nájdete teda cenné rady.

Zaujímavé je aj iné číslo, a to ktorá krajina je najmenej predpojatá k turistom a na svoje územie ich vpustí bez potreby víz. Na prvom mieste sú prekvapujúco Spojené Arabské Emiráty, ktoré umožňujú vstup bez nutnosti víz až 171 pasom (štátom) - viď Arton Capital’s Passport Index.

Vo svete je dnes 227 destinácií, ktoré vyžadujú na vstup pas. So slovenským pasom sa dnes dostanete vcelku poľahky do 182 destinácií. No sú krajiny a oblasti, kde môžete mať poriadny problém. O týchto krajinách sa nepíše, žiadna oficiálna tabuľka neexistuje, tu ide iba o prax a skúsenosti.

Patrí medzi ne napríklad dnešná Líbya, kde je dlhé roky občianska vojna a turistické víza preto nevydávajú. Mal som teda obchodné víza, prišiel som na colnicu v obleku a môj lokálny fixer mi neodporučil brať si fotoaparát, ved obchodník fotoaparát nenosí. No aj tak som považoval obchodné víza iba ako technickú záležitosť a nevenoval som im prílišnú pozornosť.

Fixer mi však radil, aby som si naštudoval aktuálne ceny ropy a všetko o spoločnosti, s ktorou mám akože obchodovať. Keďže let meškal, mal som dosať času. A dobre, že som to urobil. Úradník na colnici ma griloval a škvaril vyše pol hodiny ako na najťažšej skúške na univerzite. Vypytoval sa na absolútne detaily - za koľko chcem ropu nakupovať a za koľko ju plánujem doma predávať... No do krajiny som sa dostal.

Víza sa zle vybavovali aj do krajín, ktoré nesú prezývku ako „Severná Kórea Afriky“ = Eritrea a „Severná Kórea Ázie“ = Turkmenistan.

Tu mám zopár otrasných príhod. Eritreu sme značne dôkladne prešli už v roku 2012. Na každý pohyb sme okrem víz potrebovali permit a keď sme chceli odbočiť 200 m do kláštora (kde žili mnísi – oponenti režimu), zastavila nás tajná polícia a mali sme problémy.

Pri odlete kontrolovali objem peňazí a keď ste vyvážali viac, než ste pri prílete deklarovali, rozdiel vám skonfiškovali. Pozor (!) toto sa mi stalo na viacerých miestach (napríklad pri odlete z Pobrežia Slonoviny) a nie je to zrovna príjemné.

Turkmenistan je taktiež značne nevyspytateľnou krajinou, ktorá dbá na zdravie svojich občanov a pri akejkoľvek (svetovej) chorobe nepriedušne zatvorí svoje brány. Turkmenistan zatvorili napríklad pri epidémii zika, či mexickej chrupe. To bolo úplne od veci a žiadna iná krajina takéto niečo neurobila. Mexiko bolo otvorené, ale Turkmenistan nie.

Bolo by zaujímavé vyhodnotiť silu lockdownov k slobode krajiny a vzdelanostnej úrovni obyvateľstva. Zaujímavá štúdia hovorí o „Efekte diktátorstva na zdravie“. Každopádne, Turkmenistan nevydával víza. To sa nám stalo opakovane a príliš veľa logiky za tým nehľadajte.

Turkmenistan bol zatvorený počas epidémie eboly a jeden z najtvrdších lockdownov (dokonca tvrdší než Slovensko) mal aj počas covidu. Hold, čím väčšia diktatúra, menej slobody, nižšia vzdelanostná úroveň vlády, tým dlhší lockdown a vice versa.

V Turkmenistane taktiež potrebujete povolenie na každý váš krok. Keď som sem vošiel ako šéf expedície po prvý raz, filmoval nás štáb štátnej turkménskej televízie, ktorá dokument o našej skupine prekladala do tucta jazykov. Mala to byť reklama na to, že sa turizmus v Turkmenistane rozbieha. Prišli sme do hotela, ktorý evidentne dokončili kvôli našej skupine, v krajine nomádov a júrt, kde so stavbou budov nemajú priveľké skúsenosti, sme skočili do sprchy a voda pretiekla dole k susedom.

Redaktorka sa nás pýtala, či sme čítali knihu Ruhnama, ktorú napísal vtedy vládnuci všemocný prezident Saparmurat Niyazov. Bolo to celé absurdné a veľmi podarené zároveň. Situácia je už lepšia, v decembri 2006 autokratický prezident zomrel a Turkmenistan už nie tým, čím býval, ale stále sa pri vízach do krajiny majte na pozore.

Dávam vám do pozornosti môj blog: Kam vycestovať kým to nezanikne. Mal som tú možnosť byť v mnohých krajinách medzi prvými turistami a keď sa vám to raz podarí cítite TO. Zážitky sú ešte silnejšie!

Sú krajiny, ktoré jednoducho nechcú, aby ste ich ako turista navštívil. Budú pre vás prekvapením, nepoznáte nikoho, kto TAM bol a s veľkou pravdepodobnosťou nefigurujú ani vo vašom cestovateľskom zozname. Keďže jedným z mojich cieľov bolo navštíviť všetky krajiny sveta, tak na môj zoznam sa kedysi dostali.

Víza do Ekvatoriálnej = Rovníkovej Guiney sú ešte väčším orieškom než víza do Severnej Kórey. Mám kamaráta, ktorý žije v Duale, v najväčšom meste Kamerunu, čo je kúsok od hraníc tejto krajiny. Osem rokov sa snažil o víza, no vždy mu ich zamietli. Keď som sedel po mnohých rokoch konečne v Malabo (hlavné mesto Rovníkovej Guiney), tak som mu, logicky, zavolal. Môj kamarát je Španiel a muž, ktorý mi vybavil víza, je Španiel taktiež. Afrika, aj keď je rozlohou 3x väčšia než Európa, je malá. Všetci, čo trošku viac cestujú, sa navzájom poznajú.

Najhoršou krajinou na získanie víz je Nauru. Dlho to bola najmenej navštevovaná krajina sveta, ale po tom, čo Nauru uvoľnilo prístup ruským občanom, prevzalo tento prím Tuvalu. Dostať sa do Tuvalu, čo sa týka víz, je ľahké, tu je problém doprava. No nie, že by na Nauru bola omnoho lepšia. Na Nauru lieta iba Nauru arlines, no Tuvalu nemá ani to „Tuvalu arlines“.

Nauru je bohatá krajina, a tak daný let môže dotovať. No aj tak nechcú vydávať víza. Víza som vybavoval tri mesiace a nie a nie nám ich udeliť. Komunikácia sa nedá označiť za zlú, bola príšerná. Víza mi udelili už keď som bol na Šalamúnových ostrovoch (v meste Honiara) a v ruke som mal letenky na Nauru. Väčšina cestovateľov navštevuje Nauru tak, že do tejto krajiny doletí, vystúpi na letisku a posedí si v letiskovej hale zopár hodín, opäť nasadne do lietadla a letí späť.

Na Nauru boli, ale vlastne neboli, lebo okrem letiska nevideli nič. To pre mňa návšteva krajiny nie je, „škrtačom“ som nikdy nebol, a tak som víza chcel. Deň pred odletom nám ich aj udelili – áno, bol to ohromný risk, už za hranou. Letenku z Nauru som totižto nemal o niekoľko hodín, ale dní a neviem ako by som tie dni trávil na malom letisku.

Asi si povedali: „tento blbec nevie, že víza nevydávame?“ A tak nám ich dali. Vystúpili sme na najvyšší vrch Nauru, oboplávali sme Nauru kol dokola dva razy, založili sme tu hlavné mesto Coco city, lebo Nauru je jedinou krajinou, ktorá oficiálne hlavné mesto nemá. Ja som Nauru dokonca obehol. Píšem o tom pri príhodách a zážitkoch z Oceánie, kde dávam aj video z tohoto behu.

Nauru je pre ťažko získateľné víza tvrdým orieškom. No veci sa menia, a tak vyskúšajte naše zájazdy do Nauru! 

Neviem, či nájdete na Slovensku iného cestovateľa, ktorý vie o problémoch s vízami viac než ja. Ach jaj, keď som začal cestovať s novým pasom Slovenskej republiky, tak túto krajinu v roku 1993 nikto nepoznal. Víza som potreboval naozaj všade a na ambasádach Brazílie a Paraguaja som doslova škemral, aby ma pustili. Otlačil som palec svojej ruky, doniesol som výpis z registra trestov preložený do španielčiny a trvalo to mesiace. Nakoniec som dostal víza na pár dní, do Paraguaja napríklad na desať dní. Silu dnešného pasu SR si preto značne vychutnávam - vážim si našu slobodu a hlavne si uvedomujem čo máme.

Do Brazílie ani do Paraguaja dnes víza nepotrebujeme.

Ešte v roku 2007 sme pri prechode z Jemenu do Ománu prešli cez nedostupnú hranicu ako "Czechoslovak." Mnoho ráz som vysvetľoval, že Czechoslovakia je Slovakia. „Ako to, veď to začína na iné písmenko?“, divil sa vždy colník. „Czecho?“ pýtali sa na moju národnosť tí múdrejší. Desiatky ráz som vystupoval ako Slovinec, "áno to je to isté" tvrdil som, lebo túto krajinu mali pohraničiari zapísanú. V Kuvajte ma zavolali k supervisorovi a ten keď uvidel môj pas, iba zvolal „Piešťany!“ a pustil ma. No často išlo o dlhé hodiny zjednávania. No hold, cestovanie bolo kedysi omnoho náročnejšie.

Dnes stačí na cestu do USA vízum ESTA, no v roku 2001 to bolo inak. Víza do USA vtedy ambasáda lokalizovaná v centre Bratislavy odmietla udeliť jednému nášmu klientovi, ktorý bol bývalým riaditeľom Slovnaftu. Slušnejšieho, serióznejšieho a elegantnejšieho človeka ťažko stretnete. No ambasáda USA urobila chybu. Stáva sa.

Začiatkom roka 2002 sme pristávali na Ceste okolo sveta (v tej dobe nebolo veľa Slovákov, ktorí čosi takéto realizovali a možno aj toto zmietlo ľudí na veľvyslanectve) pri lete z Tahiti v Los Angeles a víza sme potrebovali aj vtedy, keď sme plánovali iba presadnúť z lietadla do lietadla, ostať na letisku a nevstúpiť teda do USA.

No USA aj toto považujú za vstup na ich územie. Už na jeseň roku 2001 sme požiadali o víza, trvalo to mesiace a ambasáda USA nám tesne pred Vianocami víza zamietla. Na margo systému USA, ktorý výborne funguje, musím povedať, že som následne napísal list, kde som sa sťažoval, že na zamietnutie nemajú dôvod. Veľvyslanectvo sa síce explicitne neospravedlnilo, ale veľmi seriózne nám vtedy všetkým dali víza na 10 rokov (fotografiu víz nájdete nižšie v tomto blogu). V danej dobe to bol poklad. Apropo, bez týchto víz by sme nemohli Cestu okolo sveta zrealizovať. To si dnes, pri toľkých možnostiach letov, ani neviete predstaviť. Pritom všetky hotely už mali náš fax aj zaplatenú zálohu.

Aj dnes potrebujeme víza do exotických krajín... No vtedy, pred 20 či 30 rokmi, to bolo desné. Ja som chodil na veľvyslanectvá ako na klavír. Dnes je veľké množstvo ambasád vo Viedni, vtedy to bolo v Prahe. Nasadol som na vlak a išiel do Prahy, kde ma odbili, že mi chýba nejaký dokument a nech prídem zajtra.

„Ale ja bývam v Bratislave,“ namietal som. No úradník sa nedal obmäkčiť. Internet ešte veľvyslanectvá nemali, telefóny priveľmi nezdvíhali, na vstup do krajiny sme potrebovali miestneho partnera, ktorý nemal WhatsApp a kontroloval svoj fax tak raz za mesiac. Bola to dobrodružná doba a cestovanie do exotických krajín bolo naozaj výnimočné. Do Mjanmarska som v roku 1996 dostal napríklad iba šesťdňové víza. No je pravda, že som tu iného turistu nestretol. Turizmus sa vo svete iba rozbiehal.

Náš vtedajší sprievodca Martin Navrátil mal víza do Kazachstanu platné od 6. dňa, ale doletel v 5. deň o 23.30 h. Nasadili ho do lietadla a poslali ho späť do Istanbulu. Letenku som mu musel zaplatiť ja. Možno keby si ju platil sám, tak by sa držal tých 30 minút aj radiátora...

No stal sa nám aj opačný, značne kuriózny prípad, kedy nás 30 minút zachránilo.  Začiatkom júla 1999 sme prišli na rusko-fínsku hranicu a Rusi nám hovoria: „máte víza do Fínska?“. „Ale veď my víza nepotrebujeme,“ odpovedali sme, lebo s Fínskom sme mali bezvízový styk – tak, ako ho máme dnes. „Fíni oddnes pre vás vízový styk zaviedli,“ odpovedal Ruský pohraničiar.

Dôvodom bol vysoký prílev slovenských Rómov, ktorí zistili, že v Škandinávii dostanú vysoké sociálne dávky. Všetky škandinávske krajiny nám teda zaviedli víza bez akéhokoľvek upozornenia, a to zo dňa na deň. Nebolo to teda tak, že o mesiac zavedieme, ale bolo to zrazu.

„Čo máme robiť?“

„Otočte sa s vaším autobusom a choďte domov,“ znela rada.

V daný deň sme mali prehliadku najkrajšieho mesta Ruska - Petrohradu a na hranicu sme dorazili pred polnocou. Kým sme sa cez ňu dostali, bolo 30 minút po polnoci = druhý deň. „Odkedy musíme mať víza do Fínska?“ pýtali sme sa. „Oddnes,“ hovorí Rus. „Takže včera by sme vstúpili bez víza,“ rozoberáme situáciu ďalej a nechceme sa vzdať. „Áno, včera ste mali vstup bez víz.“

„Ok, ale vo Fínsku je o hodinu, menej, takže vo Fínsku je stále včera!!!“ osvietilo nás. Rus nám podal všetkým pasy a zaželal šťastnú cestu. Fíni boli milí ako vždy a prešli sme bez víz. Do Švédska a Nórska sme síce víza potrebovali, no nikto nečakal, že prídeme ako Hanibal, takto zozadu - z druhej strany od polárneho kruhu.

Tieto severné hranice nikto nestrážil. Takže aj keď sme víza potrebovali a v našich pasoch sme ich nemali, zájazd sme dokončili a prešli celé Fínsko od juhu na sever a celé Švédsko zo severu na juh. Vyšli sme na najvyšší vrch Nórska a prešli aj krížom cez Dánsko. Prekrásny zájazd.

Raz sa mi stalo, že som sa do USA dostal bez víz. Bolo to vtedy, keď som šoféroval auto z Yukonu (Kanada) na Aljašku (USA) a colník skontroloval pasy v celom aute a na šoféra (mňa) zabudol.

Keď veľa cestujete, stane sa vám všeličo.

Ten som zažil medzi Beninom a Nigériou. Možno som prechod podcenil, dva dni predtým som si užil woodoo rituál a tancoval celú noc. Z najväčšieho mesta Beninu - Cotonou sme prešli cez hlavné mesto Porto Novo na hranicu, ktorá je schodnejšia. Takto nám to odporučil Joan, ktorý pre nás cestu vybavoval a ktorý v Benine od mala žil.

Prišli sme ráno, nech si ešte užijeme Lagos. Navyše, do Lagosu, v tej dobe považovaného za jedno z najnebezpečnejších miest sveta, som nechcel prísť neskoro. Počul som o prípade, ktorý sa stal tento rok, kedy do hotela prišiel pre skupinu japonských turistov autobus, ktorý ich už bral na letisko. Prišiel úplne načas, čo v Nigérii nie je zvykom, no Japonci to náležite ocenili, veď už boli pripravení. Naložili im slušne batožinu a vyrazili na letisko.

U Japoncov si Nigéria razom vylepšila svoj obraz. Až do chvíle, kedy autobus zastal niekde v poli, šofér a jeho dvaja pomocníci vytiahli zbrane a prinútili celú skupinu vystúpiť. Ešte im vzali peňaženky a hodinky. Batožinu naloženú už mali a odišli. Nechali Japoncov stáť v poli. Áno, toto bol falošný autobus, a ten ozajstný došiel do hotela, ako vždy, s polhodinovým meškaním...

Mali sme víza z európskych ambasád do Beninu a aj víza do Nigérie, pre ktoré sme leteli do Londýna. Mali sme všetci (žltý) preukaz o povinnom očkovaní na žltú zimnicu. Spali sme na úžasnom jazere Nokoué - plnom kmeňov, skoro ráno sme si objednali lodičky a teraz stojíme na hranici. Sme tu prví, ešte nie je tak horúco a cez uhladenú beninskú stranu sme prešli bez akýchkoľvek problémov. No na nigérijskej strane nás zastavila zdravotná kontrola a 130 kg bodrá pani sa pýta: „ukážte mi preukaz žltej zimnice. Máte?“ „Áno, samozrejme, a podávam pasy a preukazy.“

Pani po hodine, normálne trvá kontrola tohoto preukazu tak 5 sekúnd, mi hovorí: „Zaplatíš pokutu, nemáš očkovanie proti japonskej encefalitíde.“

„To nepotrebujem, potrebujem iba žltú zimnicu a tú mám,“ namietam. „No tvoji spolucestujúci očkovanie proti Japonskej encefalitíde majú. Takže aj ty potrebuješ!“ Hádali sme sa tu dlho, ako lekár sa do tejto problematiky dosť vyznám, no nakoniec som musel zaplatiť „pokutu“, za ktorú som žiadny bloček nedostal. Keď sme sa chceli s naším mikrobusom posunúť ďalej, tak asi 10-ročný chlapček, ktorý ovládal „rampu“, čo bola iba taká natiahnutá šnúra, natrčil ruku: „one dollar, sir“.

Toto bol však iba začiatok a my sme na tejto hranici skysli na celý deň. Bolo otrasné teplo, nemali sme vodu, úroveň toaliet ani nemusím spomínať, jedlo žiadne, iba to, čo sme mali so sebou. Buzerácia na buzeráciu. Na hranici nás čakal aj náš lokálny sprievodca, obrovský chlapík, ktorý si hovoril Lion. No ani jeho statný zjav a nigérijská angličtina nezabrala, boli sme pre colníkov prosto úžasným úlovkom, ktorý si nedajú vziať.

Keď sme v neskoré poobedie opustili konečne hranicu, tlieskali sme a výskali, že sme von. Naša dobrá nálada však netrvala dlho, lebo šofér zaflekoval a opäť stojíme. Hladný a vyčerpaný som sa prestal ovládať a kričím: „čo stojíš, ty idiot, ideme do Lagosu!“ A milý černoško bezmocne ukazuje na chlapíka v otrhanej uniforme, ktorý ho zastavil s akousi palicou v ruke.

Keď sa pozriem bližšie, vidím, že je to železná tyč, na konci ktorej je ostnatá hlavica a ktorú sme nazvali „železný ježko“. Keby ju akékoľvek auto prešlo, tak vám roztrhá dušu. A už viem, prečo sme zastavili. „Kontrola dokladov. Máte hasiaci prístroj?“ pýta sa slušne policajt.

O 5 km ďalšia kontrola a ja už na policajtov kričím, som vytočený do nepríčetnosti. „A vy vo vašej krajine, odkiaľ to vlastne ste, policajne kontroly nemáte?“ pýta sa s úplne pokojným hlasom, ako keby sa nič nedialo. „Toto je bežná kontrola, iba sa uistíme, či ste v bezpečí. Hasiaci prístroj máte...?“

Tu sa jeden z policajtov rozbehne do stredu cesty, lebo osobné auto sa vyhlo „ježkovi“ a chce tejto kontrole utiecť. Policajt sa teda hodí do stredu cesty a rozpaží ruky, aby napravil grobiána, no auto nebrzdí a policajt preletí cez kapotu, urobí vo vzduchu ohromné salto a padá za autom vo veľkom premete na zem. Ako z filmu.

Bežím k nemu. Áno, je to hovädo, ale mojou povinnosťou je pomôcť mu. Myslel som, že je mŕtvy, ale vstáva, opráši sa, vyzerá úplne v pohode a asi sa mu to nestalo po prvý raz. Na tejto kontrole už neplatíme nič a ja pochopím, že nielen ja mám v Nigérii ťažký život. Do Lagosu prichádzame až za úplnej tmy.

V Nigérii som predtým už bol – bez víz. V roku 2009 som viedol dobrodružný zájazd do hôr Alantika (štát Adamawa) ku vtedy absolútne neznámemu kmeňu Koma. Ľudia Koma boli výškou naozaj iba o niečo vyšší než pygmejovia. U izolovaného kmeňa sme prežili oslavu úrody, na ktorú nikdy nezabudnem. Naše dievčatá tancovali s domorodkami a možno to vidíte na fotografii, ale naozaj to bolo skvelé.

Traja sme sa na druhý deň vybrali, aj po náročnej oslave, hore na najvyšší vrch. Tento vrch rozdeľoval krajiny - Kamerun od Nigérie. Už v horách Alantiky sa neplatilo Stredoafrickym frankom (XOF) ale Nigerijskou menou Naira (NGN), ale geograficky sme boli stále v Kamerune. No tu sme vyšli na hrebeň a za hrebeňom sa nachádzala malá dedinka, a tá bola už jasne na území Nigérie.

V Afrike som bol bez víz v krajinách viac ráz. V Rwande nás taxikár chcel načierno zobrať do Gomy (Severné Kiwu) v Kongu na diskotéku, ale chalani to vtedy vzdali.

Raz sme sa dostali bez víz na sever Toga ku kmeňu Tata Somba, ktorý je práve tu na severe Toga pod patronátom UNESCO. Na sever Toga – krajiny, ktorá vraj mala v roku 1918 pripadnúť ako kolónia novovzniknutému Československu, sa priveľmi nechodí. A preto sme tam išli. Brázdime krajinu, fotíme geniálny kmeň, kde ženy mali na hlavách rohy a tešili sa z nás.

A zrazu príde polícia a hovorí, nech ukážeme pasy. „Ty by si do USA čí Číny išiel bez víz?“ prísne na mňa gáni a rozhorčuje sa policajt. Okúňam sa a priznávam, že by som si také niečo nedovolil. Nakoniec sa všetko vyriešilo po africky - pozvaním na pivo a my sme sa vrátili do druhej krajiny tadiaľ, kadiaľ sme prešli. Do Toga sme vstúpili o týždeň opäť, lebo na južnú hranicu smerom do hlavného mesta Lomé sme víza už mali.

Mohlo by vás zaujímať: Moje zážitky z Afriky

Počas expedície Ebola tour (ktorá chcela v praxi ukázať, že panika z pandémie je kontraproduktívna), sme skysli celý deň na hraniciach Pobrežia Slonoviny. Domácich colník cez oficiálne zatvorenú hranicu púšťal, ale belochov nechcel ani za svet. Tak sme si o polnoci prenajali motorky, na jednej sme sedeli my a na druhej bola naša batožina a chcel som vyraziť do Guinei bez víz.

No zbehli sa colníci a kričali, že budú brániť svoju vlasť a v džungli nás postrieľajú. „Brániť vlasť? Však ja od teba odchádzam“ ... Žiadna logika nepomáhala a museli sme sa vrátiť do Abidjanu. Písal som si denník, ktorý niekde na internete nájdete pod Ebola tour. Raz to musím upraviť a vydať, to bola jedna neuveriteľná cesta.

Bez víz som sa následne dostal aj do Guinei a aj do Republiky Kongo, kde sme sa objavili po tom čo sme 5 dní splavovali rieky zo Stredoafrickej republiky a následne sme v krajine boli ďalších 5 dní bez vstupnej pečiatky. Problém nastal, keď sme chceli z hlavného mesta pygmejov, z Ouesso, odletieť...

Organizujem cesty aj pre mladých ľudí. A veľmi rád. Raz som ich zobral na miesta, aby pochopili, ako strašne to za socializmu vyzeralo u nás. Prešli sme Moldavsko, neexistujúci štát Podnestersko a Ukrajinu - všetko krajiny s ohromnou korupciou, štátnou mafiou, prehnitým súdnictvom a chudobným deziluzovaným obyvateľstvom. Pri vstupe do neexistujúceho Podnesterska sme mali problémy, ale prešli sme aj bez poručníka – bol som jediný dospelý v skupine.

Z Ukrajiny boli deti nadšené. Poslal som ich letom z Kyjeva domov a ja som odišiel do Bieloruska, lebo som sa dočítal, že táto krajina sa otvorila a nepotrebujem na krátky pobyt víza. Nikto mi cestu nepripravoval, obišiel som BUBO - profesionálov na našom vízovom oddelení, ktorí ročne vybavia tisíce víz. Veď načo by som otravoval, idem sám. Hovorí sa, že obuvník chodí bosý, a toto je ten prípad. Asi o druhej v noci ma zobudili colníci a vyvliekli z vlaku, rozospatého postavili (nedalo sa sadnúť ani ísť na WC) do plexisklovej búdky na peróne.

„Nemáte víza!“ tvrdo po rusky hovorí colník s malou hlavou, na ktorej mal nasadenú obrovskú čapicu. „Na vstup do Bieloruska potrebujete víza. Čakajte tu a keď príde vlak do Kyjeva, nastúpite a zaplatíte si nový lístok!“ Skoro ma porazilo, ale lístok som si musel kúpiť priamo vo vlaku a ráno som sa opäť objavil v Kyjeve. Colník mal pravdu a ja som si dobre neprečítal podmienky. Ten päťdňový voľný vstup bol nie cez pozemnú hranicu, ale vyslovene iba cez letisko v Minsku.

Druhý raz som to už neriskoval a využil som služby BUBO a o niekoľko hodín neskôr som do Minsku odletel. Do krajiny som takto vstúpil bez akýchkoľvek problémov a uvidel prekvapujúco rozvinuté mesto s uvoľnenými ľuďmi a množstvom športovísk. Prekvapili ma ceny, ktoré boli aj o 100 % vyššie než na Ukrajine. Na vidieku je však situácia iná...

Bieloruská hranica bola tvrdá. No aj každý prechod do Ruska bol vždy tvrdý a vidím, ako má Rusko systém na hraničných prechodoch tvrdo nastavený. Ak krajina na mnohých miestach nefunguje, tak na hraniciach je všetko zosystematizované na jedničku. Pre cestovateľa je to hrozné.

Prechádzam z mongolského Altaja po prašnej ceste vo výške Gerlachu. Je október, vonku tak -15 a strašne fúka. O tejto expedícii som napísal málo čítaný, no podľa mňa veľmi zaujímavý blog: Za Orlími lovcami. Rusi nás nechajú vystúpiť z auta a držia nás tu hodiny a dôkladne preveria nás aj našu batožinu. Hrozné. No je jasné, že celistvosť hraníc je pre Rusko prioritou. Uvidíme, či ju v rozmedzí najbližších 20 rokov udržia.

Ďalšou tvrdou krajinou je Čína. Čo sa týka víz, musím povedať, že Čína sa za ostatných 10 rokov riadne zlepšila. Predtým som prosíkal na ambasáde a stretával sa s nefunkčným socializmom, takou lemravou neschopnosťou, nezmyselnými nariadeniami, dlhým čakaním... Za posledných desať rokov sa však všetko výrazne zlepšilo. Rady zmizli a čínske veľvyslanectvo sa stalo extrémne výkonným. Veľvyslanci aj konzuli ako keby prišli z inej planéty.

Už to neboli socialistické kádre z robotníckeho prostredia, ale, naopak veľmi kultivovaní diplomati a biznismeni, ktorí viedli stále sa rozširujúcu ambasádu v Bratislave dobrým smerom. Keby som porovnával všetky ambasády sveta, kam ako Slováci potrebujeme víza, musím povedať, že čínska je dnes tou najlepšou, najfunkčnejšou. Prechod hraníc v Číne ide bez problémov, aj tu všetko funguje. Veľkou výnimkou bol prechod do Tibetu.

Ak sa chystáte do týchto oblastí, tak neplatí to, čo som povedal vyššie. Tu funguje úplne iný a omnoho prísnejší režim.

Do Tibetu sme vždy potrebovali špeciálne povolenie a zažil som mnoho ráz, že nám ho nechceli vydať. V Tibete boli nepokoje, alebo hrozili nepokoje? Nenašiel som v tom za tie roky priveľkú logiku, prosto Čína sa rozhodla povolenia nevydávať. Mali sme skupinu a nemali sme povolenie. Niekdy sme ho dostali naozaj v hodine dvanástej.

Ako najväčší organizátor zájazdov do Tibetu boli doby, kedy sme boli v Tibete jedinou zahraničnou skupinou. Mne sa raz stalo, bolo to v roku 1997, kedy som letel so skupinou z mesta Chengdu do Lhasy. Prišli sme na otrasné, ešte staré letisko (dnes je prekrásne nové - hypermoderné).

Problém bol ten, že som bol mladý, nespútateľný a takto som viedol aj svoje cesty -  celú noc sme v Chengdu boli na diskotéke, ktorú sme, doslova, rozbili. V komunistickej Číne plnej tesilákov a malých Číňankov sme my, vysokí Európania, spôsobili kultúrnu revolúciu. Dnes je všetko inak a keď som sa posledne v Číne na diskotéke zastavil, pripadal som si najmenší a najchudobnejší (pri vstupe bola napríklad predajňa s autami Lotus). No v roku 1997 sme prišli na letisko priamo z diskotéky a boli sme radi, že sme radi...

Zrazu o štvrtej ráno vymenili odletovú bránu a my sme sa teda presunuli a nastúpili sme. Miloš si nevšimol, že jeho parťák (kamoši, ktorí boli spolu na izbe) Peter sa akosi zabudol a zaspal na pôvodnej bráne. Zistili sme to až v lietadle, že Peter chýba. No keďže sme sedeli v lietadle do Tibetu, nechceli ma pustiť von. Boli sme v pasci, mobily v danej dobe ešte neexistovali, respektíve roaming nefungoval. Nakoniec sme posádke vysvetlili, že Peter niečo zjedol a je mu zle a nájdu ho na záchode či na predchádzajúcej bráne. Nakoniec všetko dobre dopadlo, no problematické zóny štátov sú ďalším problémom.

V Indii som bol 45 ráz, ale najviac som hrdý na cestu na územie Sedem sestier, ktorú som zorganizoval v roku 2006 – predtým, ako sa oblasť otvorila svetu. Bez povolenia vás sem desaťročia nepustili a ja som získal povolenie ako prvý. Dnes je to už ľahké, no chcem týmto povedať, že nie je priveľký rozdiel medzi krajinami, ktoré si určitú časť svojho územia viac strážia. Fotografiu z tohoto prechodu nájdete nižšie v stati: Hraničné pikošky.

Najhoršie sa ku mne čínski colníci správali vtedy, keď som išiel po Karakoram highway z Pakistanu do provincie Sin-ťiang obývanej Ujgurmi. To bola naozaj tvrdá previerka a opäť nás nepustili ani na záchod. Takto nepriamo nám dali vedieť, že v Sin-ťiangu musíme poslúchať a nerobiť žiadne liberálne vylomeniny.

Čínsko-kirgizská či čínsko-mongolská hranica boli následne úplne v pohode. Prešiel som aj pozemnú hranicu medzi Čínou a Severnou Kóreou a na strane Číny žiaden problém nebol. Z Južnej Kórei som do Číny doletel a colnica išla hladko ako po masle.

Aj do Činy som sa dostal bez víz, a to z Tadžikistanu, no bolo to iba podlezenie plota na územie, ktoré tadžická vláda Čine odstúpila.

No a extrémne tvrdou hranicou sú aj hranice USA. Nemal som však nikdy vážny problém a, ako píšem, raz som sa na Aljaške dokonca do USA dostal bez víz. Nedávno som križoval hranicu z Kanady do USA a bolo to bez problémov, no museli sme zaplatiť vstupný poplatok. USA sú biznismeni a colnica si takto na seba zarobí.

Colníci - chalani ihneď dodali, už pri vstupe do USA, pocit uvoľnenosti, ležérnosti a boli neuveriteľne cool. Vtípky, doslova hollywoodske vystupovanie, kovbojský štýl a nedivil by som sa, keby si zapálili cigarku a vytiahli kolty. Prechod hranice z Niagarských vodopádov smer Buffalo bol pre mňa zážitkom.

Úplne inak to bolo, keď som letel do USA z Bahám. Tu robia kontrolu víz do USA už na Bahamách a evidentne si robili nadprácu. Na colniciach USA sa čaká vždy omnoho dlhšie než v Rusku či Číne, nechajú vás stáť v rade a nikoho nezaujíma váš pocit. Je jasné, že ide o štátnu bezpečnosť a tá je nad všetkým. No tu na Bahamách sa pridala k dlhej rade aj karibská pomalosť a stál som tu vyše dvoch hodín.

Keď som sa konečne dostal na rad, zavolali niekoho a ten ma odviedol na výsluch. Bol som sám a nemal som ESTA, ale víza a v pase samé divné pečiatky. Posadili ma do takej miestnosti a nechali čakať ďalších 30 minút. Následne prišiel supevízor - potetovaný chlapík s náušnicou v uchu. „Tento má o mne rozhodovať?“ prebleslo mi hlavou. „Je tam nejaký problém?“ pýtam sa takticky. „Sadni si!“ dostávam striktnú odpoveď, a tak som si sadol.

O desať minút mi podáva chlapík, z ktorého sa vykľul sympaťák, pas so slovami: „absolútne žiaden problém.“ Pokecali sme o krajinách, ktoré som prešiel a bolo to. O čo išlo? Ešte administratíva prezidenta Georgea Busha vytvorila terminus technicus - „Krajiny osi zla“ a keď ich navštívite, nemáte nárok na ESTA, ale musíte mať víza. Keďže ja som navštívil všetky krajiny osi zla, tak je to o to jasnejšie.

Ide napríklad o Irán, Irak, Afganistan a pod. Na ambasáde USA v Bratislave sú vždy milí a bez akýchkoľvek problémov mi vystavili víza na 10 rokov. A stovkám našich klientov. Nikdy za desaťročia nerobili s týmto žiaden problém. V Afganistane som nebojoval a nežil som dlhodobo v Iraku. Iba som dané krajiny navštívil ako turista, a tak so mnou veľvyslanectvo problém nemá. Keď prichádzame na colnicu USA ako skupina, tak je najväčší nával pred stojanmi s ESTA a ja som vždy rýchlejší. Jedinou výnimkou boli Bahamy, inak som desiatky ráz prešiel hranicu USA bez akýchkoľvek problémov.

Pri tejto téme som si urobil prestávku a teraz popíjam horúci Lillet Tarte. Už iba keď si na toto spomeniem, je čo oslavovať.

Už som spomínal permit do oblasti 7 sestier na severovýchode Indie. Spomínal som permit na najvyšší vrch Severnej Kórey. Taktiež som dostal unikátne povolenie na vstup do južného Khordofánu v Sudáne či do starej Hatry a Ašuru v Iraku. V každej z týchto oblastí sme boli pred ostatnými turistami z celého sveta. No to nie sú stále víza, ale „iba“ povolenie – permit.

Najdlhšie som čakal na víza do Saudskej Arábie. Bolo to dlhých 25 rokov!!! To vám potom cestovanie chutí viac, viac si ho vážite. Teraz je cestovanie do Saudskej Arábie úplne bežnou záležitosťou a BUBO je oficiálnym zástupcom Saudskoarabského turizmu tu na Slovensku. Oslovili nás, logicky, ako prvých. Začiatky však boli iné. V piatok trinásteho januára v roku 1995 som spoločne s arabistom Mgr. Tomášom Hušekom založil organizáciu OPAK (Organizácia Priateľov Arabskej Kultúry) a nešlo nám o dovoz ropy, ale o to dostať sa do Mekky. A to nešlo...

Skúšal som to opakovane, ale nič. Keď prišiel veľvyslanec Saudskoarabského kráľovstva po prvý raz na Slovensko, nešiel sa predstaviť vtedajšiemu prezidentovi (Ivan Gašparovič), ale prišiel na premietanie do BUBO. Akciou organizovala Emire Khidayer. Od veľvyslanca som dostal krásny dar, no ja som chcel víza. Prosil som ho a on povedal, že urobí, čo sa len bude dať. No nedalo sa a čakal som ďalších vyše 10 rokov. Do Saudskej Arábie sa dalo ísť pracovať, ale poznávať krajinu ako turista, to bolo nemožné. Ak vás táto téma zaujíma viac, prečítajte si môj blog: Prvý Slovák v Mekke.

Saudská Arábia sa otvorila a mne sa môj sen splnil. Odvtedy sme s Tomášom boli v Saudskej Arábii opakovane. Bohatá krajina sa do roku 2030 stane turistickým rajom s miliónmi turistov ročne a tomuto, čo píšem, nikto nebude veriť.

Na víza som minul majland. Drahé trojmesačné víza za 130 eur som platil na svojej prvej ceste do Vietnamu. Africké vlády a kabinety tichomorských štátikov nemajú súdnosť. Problémom je, ak chcete navštíviť viac krajín naraz, nemáte čas čakať, a tak Kika Badinská z BUBO často lietala pre víza priamo na ambasády, napríklad do Londýna, a to cenu víz predraží. Keby ste sa spoliehali na to, kým to pošlú, tak by vám lehota víz aj vypršala.

Víza skutočne nie sú vždy lacná záležitosť. Za tie do Saudskej Arábie, Iránu, Sudánu či Angoly som platil vyše 200 eur.

No moje najdrahšie víza boli do Demokratickej republiky Kongo.

Do krajiny som vchádzal v novembri 2011 už po druhý raz, no aj vtedy sme boli ešte zopár rokov pred ostatnými cestovateľmi zo Slovenska. Ešte sa sem nechodilo. Zároveň sa práve konali voľby a do mesta Goma na absolútnom východe krajiny mal doletieť najsilnejší kandidát Joseph Kabila (syn zavraždeného prezidenta Laurenta-Désiré Kabilu). Mesto bolo úplne uzavreté a nepúšťali nikoho. Vstup sa nedal vybaviť. Tu som však už mal kontakty a zavolal som známemu.

Na colnici sme však všetci museli zaplatiť vstupný poplatok 475 eur. Nehoráznosť. No taká typická pre Kongo. O tomto vstupe píšem v krátkom príspevku Joseph Kabila. V Gome som bol aj následne, ale nikdy som nezažil taký chaos ako dnes, bola to nádhera a nejde iba o derevené kolobežky čikudu, na ktorých sa mestom preháňali junáci ako u nás na Harley Davidson.

V Gome sme sa okúpali v jazere Kivu, zahrali na klavíri, vypili pivko Primus a odviezli sme sa až k Zelenému jazeru. "Hej, poďme ďalej," nabádam nášho hostiteľa. "OK, Ľubo, poznáme sa, no ty si cudzinec, ja som domáci, mne sa nič nestane. Mne zoberú iba mobil, peňaženku a tento džíp, no ty a tvoja skupina dopadnete horšie...“ Pamätám si na tieto slová, ako keby som ich počul dnes.

Keď toľké roky cestujete ako ja, a ešte s klientami, tak sa vaše skúseností násobia. Zažil som všeličo. Vydieranie na hraniciach napriek splneniu všetkých náležitostí... A tak som sa naučil cez hranice Stredoafrickej republiky chodiť ráno, kým ešte nie sú colníci opití. No z Kinshasy sme v roku 2009 išli podľa tohoto plánu ráno a vojaci neboli opití, ale ešte od večera nadrogovaní. Nevybrali si mňa, ale Moraváka Viktora, do ktorého konžský vojak šťuchal samopalom so slovami: „daj mi colu“, čo znamená "daj mi úplatok."

Viktor je potetovaný, má skoro 2 metre, vyše 100 kg živej váhy, totálny zabijak, ktorý nebol zvyknutý, že si doňho niekto len tak začína. Nemohol som sa zdržať smiechu, a to paradoxne „útočníka“ tak vykoľajilo, že odišiel. Keď sme prechádzali kontrolou, Viktor mi pošepol, že nemá preukaz žltej zimnice. To sa mu už stalo druhý raz, čo ho nemá. Po prvý raz mi to povedal ešte na Slovensku, a tak ho ešte narýchlo stihol zohnať. Netuším odkiaľ, ani neviem, či bol pravý. Vtedy to prešlo, no teraz už stojíme pred kontrolórom.

Čo robiť? Prešiel som do útoku! „Ty kontroluješ žltú zimnicu? Ty si lekár? Vieš, lebo ja som!“ Strčil som kontrolórovi igelitku s chladeným pivom do ruky a Viktora pretiahol na druhú stranu obrovských železných dverí, ktoré sme rýchlo zabuchli. Za tou železnou bránou už bola kontrola Republiky Kongo, teda druhého štátu. Nikto za nami nebežal. Inak, vtedy sme vošli z Republiky Kongo do Demokratickej republiky Kongo ale nemali sme víza späť. V Afrike sa však dajú robiť divy aj čo sa týka víz.

Ďalšou pikoškou boli hranice vo Venezuele. V dobe, kedy som sem priletel, bol Caracas vyhlásený za jednoznačne najnebezpečnejšie mesto sveta. Prezident Maduro vtedy škrtol z meny krajiny päť núl. Viete si to predstaviť? Máte uložených milión eur, a zrazu to má hodnotu desať eur? Priletel som biznisom, mal som batožinu iba on board a bol som prvý z lietadla vonku. No letisko som opúšťal ako posledný. Podozrivého kapitalistu si tu riadne vychutnali.

Platí tu klauzula, že môžete do Venezuely priviesť veci v hodnote maximálne desaťtisíc dolárov a iba moje dva fotoaparáty s objektívmi majú cenu viac než tridsaťtisíc. Hm, čo napísať? Prípad z Eritrea, ktorý spomínam vyššie, napovie, že prechod hraníc nie je vždy úplne jednoznačnou záležitosťou. V danom blogu o Caracase, najnebezpečnejšom meste sveta nájdete aj fotografie a videá z letiska. Za tie videá ma mohli vyhostiť.

Problémy s vízami som mal aj v jednej z najmenej navštevovaných krajín sveta na Americkej Samoe. Tam sme odleteli 25.4. a spať sme leteli 24.4. Áno prelet cez dátumovú hranicu. Bol to horor, ktorý popisujem v krátkom zážitku z roku 2015: Pago Pago - exotická Americká Samoa

V roku 1996 ideme s Rišom Bittnerom z Agry vlakom do Dillí. Potrebujem byť na ambasáde, lebo musím vybaviť víza do Pakistanu. Je po polnoci a príde vojak s drevenou puškou a vyženie nás von. „Vo vlaku je bomba. Musíte vystúpiť!“ A tak vystúpime na akejsi stanici plnej potkanov medzi koľajnicami a čakáme na ďalší vlak, do ktorého nemáme lístky. Vlak príde a my s Rišom sa natlačíme do vozňa - do toho bežného, v ktorom som nikdy nešiel a iba som o ňom čítal.

Stojíme na jednej nohe, lebo je tak plno, aj na WC, ktoré otrasne páchne, sú tri rodinky žien s deťmi. Keď niekomu treba ísť na potrebu, na WC sa nedostane, tak to urobí iba tak pod seba – tam, kde stojí. Bol som mladý silný chlap, ale toto som nedával. Na ďalšej zastávke sme vystúpili a bežali popri vlaku do vyššej triedy. Na oknách majú vo vlaku mreže a ja som prestrčil ruku cez mreže a pošticoval spiaceho. Skoro ho porazilo, v šoku vyskočil a asi si myslel, že sa mu sníva, keď videl belocha so zopätými rukami. „Prosím, pustite ma dnu, do vášho kupé.“

Odrígľoval dvere a my s Riškom sme vbehli dnu a za nami horda Indov, ktorú však tento človek odkopol a dvere opäť zarigľoval. Ľahli sme si do uličky vo vozni druhej triedy, no mne sa zdalo, že sme v Hiltone. Ráno som teda stihol na ambasádu prísť. Rišo domov letel, ja som išiel po zemi cez Pakistan, Afganistan, Irán...

Chýbali mi posledné pakistanské víza, s ktorými v Dillí robili problémy. India a Pakistan majú stále nepriateľské vzťahy a na ambasáde mi to dali pocítiť. Teraz som mal dohodnuté stretnutie so supervízorom, lebo pred dvoma týždňami mi víza odmietli vydať. Prišiel som kompletne vystrojený so všetkými dokumentami. „Nepáči sa mi tvoja fotografia, choď sa odfotiť ešte raz,“ odbil ma v prvých sekundách supervízor. Zmrzol mi úsmev na perách: „ale prečo? Veď som si ju urobil v meste podľa vašich inštrukcií...“

 „Záclonka na fotografii je červena a ja chcem, aby bola zelená,“ odpovedal a tváril sa prísne. A tak, ako keby jeho veta dávala zmysel.

„Do riti!“ - som si povedal iba tak pre seba. V tej dobe som ešte nemal žiadnych známych, žiadne konexie, kde by som veci potlačil, a tak som sklopil uši, išiel do mesta a ledva som stihol otváracie hodiny ambasády, kde mi však víza dali. Na colnici pri meste Amritsar som stretol Španiela. On išiel na colnicu už ráno a ja som si chcel ešte pozrieť mesto a išiel som poobede - o 6 hodín neskôr.

Španiel bol ešte stále na colnici. Vytočený na maximum. Čakal, kým zapnú skenovací stroj. Dostali ho nedávno a nevedeli, ako sa používa. On nástojil, nech si pozrú jeho batožinu ručne, no oni že musia podľa nariadenia použiť skenovací stroj a hotovo. Španielovi našli zrolované doláre v jeho ponožke, nepriznal ich a všetko mu zobrali. Mne sa to stať nemohlo, nemal som ani floka. Colnicu som prešiel bez problémov a následne som stopom a lokálnymi linkami prešiel bez problémov cez Pakistan, Afganistan, Irán, Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko až do Komáromu a peši cez most do Komárna. Koncom septembra 1996 som bol opäť doma.

Asi by som mohol písať do aleluja, no niektorí hovoria, že sú moje blogy dlhé, a tak končím. Ak chcete počuť ďalšie exotické príbehy z ciest, dajte vedieť. Počuli ste ten, ako Slovák stratil pas v najľudnatejšej krajine sveta? Chlapík, ktorý pas našiel, sa s BUBO skontaktoval – zo Slovenska poznal iba BUBO  - a pas sme občanovi Slovenska doručili? Nie, na pase nebolo BUBO, chlapík v turbane s dlhočíznou bradou jednoducho vedel, že Slovensko = BUBO. Tento vcelku aktuálny príbeh nájdete v mojom blogu Najhorší rok v mojom biznise.

Ak máte vy zaujímavú príhodu s pasmi a vízami, sem s ňou. Nech sa pobavíme a poučíme zároveň.