Belur a Halebid - klenoty dynastie Hoysala

Prví králi prišli z kopcov severozápadne od mesta Dorasamudry (dnešný Halebid), ktoré sa stalo ich hlavným mestom okolo roku 1060. Prišli so svojimi prívržencami z hôr, hovoriacimi po kannadsky, a postupne pohltili Gangavadi (štát Mysore) a bohaté krajiny za hranicami Tungabhadra smerom na Dharwar a Raichur.

Pomohli im imperialistické programy Chalukyov z Kalyani, pretože za vládcov z dynastie Hoysala, Vinajaditya (vládol 1047 – 1098) a jeho vnuka Višnuvardhana (vládol 1110 – 1141), získali rozsiahle skúsenosti ako feudátorskí generáli.

Višnuvardhana získal veľa územia od húževnatého Kadambasa z Hangalu, ale za slabého vládnutia svojho syna Narasimha I. veľkú časť stratil. Višnuvardhanovi sa podarilo vyhnať Cholasov z náhornej plošiny. Jeho vnuka Ballala II. (vládol v rokoch 1173 – 1220) pozvali Cholasovia na pomoc do plání. Súhlasil, pretože severské zisky v rokoch 1189 – 1211 od dynastie Chalukya za samotnými riekami Malprabha a Krišna sa pod tlakom dynastie Yadava z Devagiri zmenšili. Podarilo sa mu rozšíriť svoje panstvo na sever od Mysore a poraziť Yadavov, čím sa dynastia Hoysala stala dominantnou mocnosťou južnej Indii.

Vnuk Ballalu II., Someshvara (vládol v rokoch 1235 – 1254) býval v kniežatstve na rieke Kaveri, ktoré Cholasovia darovali jeho synovi Ramanathovi (vládol v rokoch 1254 – 1295). Mohol tam zostať aj pandjovský cisár. Pri vysťahovaní sa pokúsil vziať náhorné kráľovstvo svojmu bratovi Narasimhovi III., a tým oslabil zdroje dynastie Hoysala. Ballala III. (vládol v rokoch 1292 – 1342) pomáhal sultánovi z Dillí proti Pandyovcom, ale svojimi márnymi ambíciami spôsobil pád dynastie. Dynastiu Vijayanagar následne nahradila dynastia Hoysala.

Hoysalská éra sa označuje za dôležité obdobie vo vývoji juhoindického umenia, architektúry a náboženstva. Kráľovstvo si dnes pripomíname predovšetkým vďaka hoysalskej architektúre.  Po celej Karnátake je roztrúsených 100 zachovaných chrámov.

Medzi známe chrámy, ktoré predstavujú to, čo historik Sailendra Sen nazval „úžasnou ukážkou sochárskej bujnosti“, patria chrámy Chennakeshava v Belure, Hoysaleswara v Halebidu a Chennakesava v Somanathapure. Tieto tri chrámy boli v roku 2023 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a my ich na našich BUBO zájazdoch exotickou Indiou pravidelne navštevujeme. Vládcovia Hoysaly podporovali aj výtvarné umenie a rozkvet literatúry v kannadčine a sanskrite.

Moderný záujem o Hoysalovcov je spôsobený skôr ich patrónstvom umenia a architektúry než ich vojenskými výbojmi. Rýchla výstavba chrámov v celom kráľovstve sa uskutočnila napriek neustálym hrozbám zo strany Pandyovcov na juhu a Seunas Yadavovcov na severe. Ich architektonický štýl, odnož západného štýlu Chalukya, vykazuje zreteľné dravidské vplyvy. Architektonický štýl Hoysalovcov sa opisuje ako karnátsky dravidský štýl, ktorý je odlišný od toho tradičného a považuje sa za nezávislú architektonickú tradíciu s mnohými jedinečnými črtami.

Charakteristickým znakom architektúry chrámu Hoysala je jeho dôraz na vynikajúce detaily a zručné remeselné spracovanie. Veža nad chrámovou svätyňou (vimana) je jemne dokončená zložitými rezbami, ktoré svedčia skôr o zdobení a prepracovanosti detailov než o jej forme a výške.

Hviezdicovitý dizajn základne svätyne s rytmickými výstupkami a výklenkami sa prenáša vežou v usporiadanom slede zdobených úrovní. Sochy chrámu v Hoysale replikujú tento dôraz na jemnosť a remeselné spracovanie so zameraním na zobrazenie ženskej krásy, pôvabu a postavy. Umelci z Hoysaly to dosiahli použitím mastenca (chloritických bridlíc), mäkkého kameňa ako základného stavebného a sochárskeho materiálu.

Zatiaľ čo chrámy v Belure a Halebidu sú preslávené krásou svojich sôch, umenie Hoysala nachádza komplexnejší výraz v menších a menej známych chrámoch. Vonkajšie steny všetkých týchto chrámov majú zložitý rad kamenných sôch a horizontálnych vlysov (ozdobných líšt), ktoré zobrazujú hinduistické eposy. Tieto zobrazenia sú vo všeobecnosti v smere hodinových ručičiek, čiže v tradičnom smere obchádzania (pradakšina).

Belur je mesto v okrese Hassan, v štáte Karnataka v Indii. Je známy svojim chrámom Chennakeshava, ktorý je zasväteným hinduistickému bohovi Višnuovi. Predstavuje jeden z najlepších príkladov architektúry Hoysala a patrí k najväčším hinduistickým chrámovým komplexom, ktorý prežil z tradície Karnata-Dravida zo 14. storočia.

Historické miesto inšpirované učením Ramanujacharya bolo vaišnavským hinduistickým pútnickým centrom prinajmenšom od 12. storočia. Bolo to tiež prvé hlavné mesto dynastie Hoysala predtým než postavili Dwarasamudru (moderný Halebid).

Belur sa nachádza v blízkosti úpätia východne od Západného Ghátu, v nadmorskej výške 975 metrov. Belur a neďaleké Halebidu sú dobre spojené so severnou Karnátakou, západným Ándhrapradéšom a severným Tamil Nadu. V okolí tohto regiónu sa medzi 10. a 14. storočím dostala k moci dynastia Hoysaḷa, ktorej história je nejasná. Podľa nápisov z 11. a 12. storočia ich korene siahajú do rodiny spájanej s Krišnom-Baladévom a Yaduovcami z Maháráštry.

Sobášom sa stali súčasťou hinduistickej dynastie Kalyana Chalukya, ktorá je známa svojimi chrámami a umeleckou tradíciou. Niektorí historici dodnes spochybňujú spoľahlivosť týchto nápisov a považujú ich za potenciálnu mytologickú históriu. Podľa nich bola dynastia Hoysala miestnou hinduistickou rodinou, ktorá sa vyvinula z vrchného náčelníka zo Západných Ghátov. Jeho si pamätali najmä pretože zabil tigra alebo leva. Postupne sa táto rodina chopila moci a od 10. storočia začala s rozširovaním svojho územie.

Podľa legendy, vďaka ktorej vznikol samotný symbol dynastie/kráľovstva Hoysala, je samotný chlapec bojovník Sala, ktorý bojuje s mystickým zvieraťom podobným levovi (niekedy sa opisuje ako lev).

Belur vám na prvé počutie možno nepovie nič. No keď sa ocitnete v južnej Indii, bude patriť medzi najdokonalejšie prekvapenia tejto obrovskej krajiny. Ozdobou Beluru je unikátny chrám Chennakeshava, ktorý je dnes na čakacej listine, aby sa stal pamiatkou UNESCO. 

Belurský chrám uvidíte z diaľky, pretože ho prezradí žltá gopura (vysoká vstupná brána do chrámového komplexu). Ako v každom chrámovom komplexe južnej Indie si treba pred vstupom vyzuť topánky a potom môžete vojsť na kamenné nádvorie chrámu zasvätenému Višnuovi. Ten je ústrednou postavou na kamenných reliéfoch okolo chrámu, a tak sa stretnete s jeho reinkarnáciami, príbehmi, legendami a mýtmi.

Belur bol v 11. storočí, predtým ako postavili Dorasamudru (moderný Halebid), ranným hlavným mestom ríše Hoysala. Podľa tam objavených nápisov sa počas éry Hoysala nazýval Velur alebo Velapuri. Belur zostal neskorším hlavným mestom až do 14. storočia.

Mesto si ríša Hoysala vážila a v neskorších nápisoch ho označovala ako „pozemskú Vaikuntha“ (višnuov príbytok) a „Dakšina Varanasi“ (južné sväté mesto hinduistov). Hinduistický filozof Ramanujacharya je známy svojimi myšlienkami o šrí vaišnavizme. Vďaka nemu sa povedomie o meste Belur zvýšilo a mesto sa stalo významné práve vďaka vaišnavským chrámom a kláštorom. Dodnes zostáva pútnickým centrom vaišnavských hinduistov.

Vo vnútri hlavného chrámu nájdete rôzne podoby hinduistického boha Višnu – toto náboženstvo sa radí za jedno z najstarších a najkomplikovanejších na pochopenie, no na prehĺbenie svojich vedomostí si prečítajte náš blog Hinduizmus do vrecka pre neveriacich.

V samotnom chrámovom komplexe Chennakeshava sa nachádza okrem hlavného chrámu so svätyňou pár ďalších chrámov zasvätených rôznym božstvám.

Tento chrám zasvätený bohyni Andal je lokálne známy aj ako chrám Ranganayaki. Bol postavený počas obdobia Vidžajanagara použitím materiálov zozbieraných zo zrúcaných chrámov Hoysala. O tom svedčia sochy na vonkajšej stene chrámu. Je orientovaný na východ a v pôdoryse má garbhagrihu (svätyňu), navarangu (stĺpovú sieň) a otvorenú stĺpovú mandapu, cez ktorú sa vstupuje do chrámu.

Exteriér chrámu pozostáva z adhisthany (podstavca), bhitti (steny) a chadya (odkvapu). Adhisthana má lišty, ktoré zahŕňajú vlysy slonov a zvitkov. Bhitti má v najnižšej časti veľké sochy bohov umiestnené na zdobených podstavcoch a orámované baldachýnmi s vynikajúcim spracovaním.

Horná časť má kuta-stambhy (miniatúrne chrámové veže) zobrazené a podopreté stĺpmi, z ktorých niektoré uctievajú božstvá, ako napríklad Lakšmí, Mohini, Venugopála, Lakšmínarajana, Trivikrama a Varaha. Dve postavy na južnej stene majú podpisy Bechamy a Madhuvany – sochárov, ktorí ich vytvorili. Dekoratívny vlys s prevažne puránskymi výjavmi oddeľuje dolnú a hornú časť bhitti. Nad ním sa nachádza čadja, ktorá nadstavbu podopiera.

Chrám ekakuta (jednobunkový chrám) zasvätený Višnuovi bol postavený približne v 12. storočí. Postavili ho na vyvýšenom pódiu (džagati) a má v pláne garbhagrihu (svätyňu), antaralu (predsieň) a navarangu (stĺpovú sieň) s orientáciou na východ a západ. Keďže chýba mukhamandapa (vstupná hala), do chrámu sa vstupuje z východu, cez dvere v navarange.

Vonkajšie steny sú rozdelené do troch častí – adhisthana (sokel), bhitti (stena) a chadya (odkvap). Adhisthana má lišty, zatiaľ čo bhitti má sochy bohov, bohýň, sprievodcov a nebeských bytostí umiestnené na podstavcoch a orámované pilastrami a baldachýnmi. Niektoré sochy sú orámované pilastrami a modelmi šikhár v štýle vesara vo vysokom reliéfe. Sochy sú prevažne od Višnua a jeho podoby a zahŕňajú aj Kali, Chamundi, Šivu a Párvatí.

Garbhagriha hlavnej svätyne má na svojich svetových stranách výklenky s obrazmi. Čadya, ktorá sa tiahne pozdĺž celého chrámu, slúži ako deliaca vrstva medzi bhitti a nadstavbou chrámu. Šikhary (veža), ktoré kedysi zdobili chrám, sú teraz stratené.

Tento chrám zasvätený Soumyanayaki alebo Sridevi bol postavený počas obdobia Vidžajanagara, použitím materiálov zozbieraných zo zrúcaných chrámov Hoysala. Je orientovaný na východ a na pôdoryse má garbhagrihu (svätyňu), antaralu (predsieň), navarangu (stĺpovú halu) a otvorenú stĺpovú mandapu so schodmi na východe a juhu. Má tiež stĺpovú verandu, neskoršiu prístavbu postavenú členom rodiny Dalavayi z Kalaly.

Stĺpová veranda má 10 stĺpov so štvorcovým prierezom z neskoršieho obdobia, zatiaľ čo otvorená stĺpová mandapa má 22 sústružených stĺpov z obdobia Hoysala. Exteriér chrámu na stĺpovej mandape a navarange pozostáva z adhisthany (podstavca) a bhitti (steny). Adhisthana má jednoduché lišty. Časť bhitti v navarange je hladká. Okrem pilastrov sú na severnej strane dve kamenné zásteny, ktoré boli zrejme pridané neskôr. Exteriér garbhagrihy je bez adhisthanových lišt a bhitti je hladká okrem pilastrov a je zakončená nagara shikhara.

Tento dvikuta (dvojbunkový chrám) z 12. storočia, zasvätený Višnuovi, je postavený na vyvýšenej plošine (jagati) a má hviezdicovitý pôdorys bez rôznych zdobení. Hlavná garbhagriha (svätyňa) na západe uchováva obraz Višnua a jej podstavec nesie nápis zaznamenávajúci zasvätenie božstva Chennakeshavu kráľovnou Šantaladéví. Druhá garbhagriha je otočená na sever a má modlu Venugopálu. Hlavná svätyňa má antaralu (predsieň), zatiaľ čo druhá je bez nej.

Antarala svätyne sa otvára do navarangy (stĺpovej haly). Vyvýšená stredná časť navarangy má štyri stĺpy a každý z nich podopiera postavu madaniky, z ktorých sa dodnes zachovali iba tri. Navaranga má na severnej a východnej strane mukhamandapy (vstupné haly) a do chrámu sa vstupuje cez ich dvere. Vonkajšie steny navarangy a mukhamandapy majú lišty, nad ktorými je umiestnené kakshasana (sedenie so šikmým operadlom) a džali (kamenné zásteny).

Vonkajšie steny garbhagrihy majú lišty a nezdobenú bhitti. Garbhagriha hlavnej svätyne má na svetových stranách výklenky s obrázkami. Čadja (odkvap), ktorý sa tiahne pozdĺž celého chrámu, slúži ako deliaca vrstva medzi bhitti a nadstavbou chrámu. Šikhary (veža), ktoré kedysi zdobili chrám, sú teraz stratené.

Halebid, historické miesto a moderná dedina, sa nachádza v juho-centrálnom štáte Karnataka, na juhozápade Indie. Halebid sa nachádza severozápadne od mesta Hassan.

Toto mesto bolo postavené vedľa veľkého umelého jazera známeho ako Dorasamudra (Dvarasamudra), ktoré pravdepodobne vytvorili Rashtrakutas v 9. storočí. Začiatkom 12. storočia z neho urobila dynastia Hoysala svoje hlavné mesto a asi dve storočia bolo známe pre svoje bohatstvo a nádheru. Moslimovia ho dvakrát vyplienili – v rokoch 1311 a 1326.

Mesto bolo obklopené veľkým kamenným múrom a priekopou, ktorej ruiny sa zachovali, aj keď vo vnútrozemí sa vykonalo len málo vykopávok. Okrem zachovaných chrámov sú tam početné ruiny, z ktorých boli vykopané len máloktoré. Hlavným chrámom je Hoysaleshvara, postavený okolo roku 1121 a zdobený množstvom sôch. Chrám Kedareshvara, postavený asi o storočie neskôr, je rovnako očarujúci. V oblasti je možné nájsť množstvo džinských pamiatok a iných zaujímavých chrámov.

Chrám Hoysaleswara, na trávniku v tvare hviezdy, je architektonickým zázrakom. Tento chrám s dvoma svätyňami je možno najväčším chrámom Šivu, ktorý postavila dynastia Hoysala. Jeho základ tvorí osem radov vlysov so slonmi, levmi, koňmi a kvetinovými zvitkami. Jeho steny zdobia zložito vyrezávané hinduistické božstvá, mudrci, štylizované zvieratá, vtáky a vlysy zobrazujúce život kráľov Hoysala.

Obrazy z najznámejších hinduistických eposov, ako sú Rámájana, Mahábhárata a Bhagavadgíta, zdobia vonkajšie steny vysoko zdobených chrámových dvier. Verí sa, že žiadny iný chrám v krajine nezachytáva indické eposy tak elegantne ako chrám Hoysaleswara.

Nandi Mantapa je umiestnená priamo pred chrámom, kde sa nachádza obrovská socha býka Nandi. Tá je bohato zdobená kamennými ozdobami. Za ňou sa nachádza svätyňa zasvätená Suryovi s obrazom vysokým dva metre. Aj v interiéroch chrámu sú nádherné rezbárske práce. Najvýraznejším prvkom sú vysoko leštené sústružnícke stĺpy.

Tento chrám je možné navštíviť zvnútra, ale rovnako sa treba pred vstupom na prvý schod napravo vyzuť – topánky vám postrážia a na konci sa odporúča nechať za stráženie malú finančnú pozornosť, pretože to je jediný príjem človeka, ktorý to má na starosti.

Taktiež je chrám Hoysaleshwara z vonkajšej strany plný rôznych božstiev, zvierat a príbehov, do ktorých skúsený BUBO sprievodca vdýchne dušu a príbeh, ktorý vám priblíži bývalú slávu tejto dynastie a povie vám aj príbehy hinduizmu, v ktoré dodnes hinduisti pevne veria.

Bittiga (neskôr sa stal Višnuvardhana), je považovaný za najväčšieho vládcu Hoysala kráľovstva a bol džinista až do roku 1115. Neskôr, pod vplyvom hinduistického svätca Ramanujacharya, konvertoval na vaišnavizmus. Stále však uznával džinizmus na rovnakej úrovni ako hinduizmus. 

Počas ich režimu koexistovali hinduizmus a džinizmus v maximálnej náboženskej harmónii. Višnuvardhanova manželka Shantala Devi zostala stúpencom džinizmu. Tieto chrámy neskôr udržiaval maharadža z Mysore. V tomto komplexe sú tri basádi: 

Parshvanatha Basadi postavil Boppadeva v roku 1133 počas vlády kráľa Višnuvardhanu. Boppadeva bol synom významného Gangaraja, ktorý bol ministrom za kráľa Hoysala Višnuvardhana. Stavba chrámu sa časovo zhodovala s víťazstvom Narasimhu I. ako kráľovského následníka trónu. Božstvo sa preto nazýva Vijaya Parsvanatha (rozsvietené, „víťazný Parsvanatha“).

Shantinatha Basadi bola postavená okolo roku 1192, za vlády Veera Ballala II. 

Adinatha Basadi je najmenšia z jainských basadi. Bola postavená v 12. storočí. Monolit Bahubali, ktorý bol prítomný v tomto chráme, je momentálne vystavený mimo múzea Halebidu.

Chrámy spolu s hlavným mestom boli dvakrát vyplienené a zničené. Zničili ich Malik Kafur, generál Alauddina Khaljiho, počas obliehania Dwarasamudry v roku 1311 a sultán Muhammad bin Tughluq v roku 1326. Wodeyar z Mysore a Ummathur (1399 – 1610), Nayakas Keladi (1550–1763) boli nepriateľskí džinisti. V roku 1683 vytlačili symbol linga do hlavného basati džinistov v Halebide a džinisti boli nútení vykonávať obrady Šivy.

Komplex Jain Basadi v Halebidu, okres Hassan, pozostáva z troch Jain Basadis (Basti alebo chrámy) zasvätených džinistickým Tirthankarom Parshvanatha, Shantinatha a Adinatha. Komplex sa nachádza v blízkosti chrámu Kedareshwara a jazera Dwarasamudra. Súčasťou chrámového komplexu je aj stupňovitá studňa s názvom Hulikere Kalyani.

Tieto chrámy boli postavené v 12. storočí za vlády dynastie Hoysala. Spolu s chrámom Kedareshwara a Hoysaleswara boli vyhlásené za svetové dedičstvo UNESCO. Archeologický prieskum Indie zaradil všetky tri basadi v komplexe do zoznamu Must See indického dedičstva a sú tiež zapísané ako jeden z Adarsh Smarak Monument.

Chrám Kedareshwara (tiež známy ako „Kedaresvara“ alebo „Kedareshvara“) sa nachádza neďaleko od slávneho chrámu Hoysaleswara. Dal ho postavil kráľ Hoysala Veera Ballala II. (1173 – 1220 n. l.) a jeho kráľovná Ketaladevi. Hlavným božstvom bol Ishwara (iné meno pre hinduistického boha Šivu). Chrám je chránený ako pamiatka národného významu Archeologickým prieskumom Indie.

Podľa historika umenia Adama Hardyho bol chrám postavený pred rokom 1219 n. l. a je postavený z mydlového kameňa. Použitie mydlového kameňa bolo prvýkrát spopularizované západnými Chalukyasmi, predtým, ako sa stalo štandardom u architektov Hoysala z 12. a 13. storočia.

Chrám stojí na plošine nazývanej jagati. Tá je zvyčajne vysoká jeden až dva metre a je možné sa na ňu dostať po schodoch. Podľa historika Kamatha ide o inováciu Hoysala. Chrámy Hoysala zvyčajne neposkytujú cestu na obchádzanie (pradakshinapatha) okolo vnútornej svätyne (garbhagriha).

Okrem toho platforma poskytuje divákovi dobrý výhľad na nástenný reliéf a sochy. Výklad hlavnej svätyne (Vimana) je hviezdicovitý (hviezdicový) s dvoma menšími svätyňami, ktoré majú po stranách perforované okná (nazývané Jali, v preklade „sito“).

Podľa historika umenia Gerarda Foekemu sú plány chrámu v tvare hviezdy alebo „rozloženého štvorca“ (alebo kríža v štvorci) celkom bežné medzi stavbami Hoysala, ktoré vytvárajú viaceré výstupky a výklenky vo vonkajších stenách. V týchto projekciách vytvorili architekti Hoysala opakujúce sa dekoratívne sochy a reliéfy nazývané „architektonická artikulácia“.

Keďže chrám má tri svätyne, kvalifikuje sa ako trikuta – stavba s tromi svätyňami. V trikutách má často iba centrálna svätyňa vežu, zatiaľ čo bočné svätyne sú prakticky skryté za hrubými vonkajšími stenami. Vyzerá to, akoby boli súčasťou samotnej sály. Napriek tomu, že ide o chrám Shaiva (súvisiaci s bohom Šivom), je dobre známy svojimi vlysmi a panelovým reliéfom, na ktorých sú vyobrazenia z legendy Shaiva a Vaishnava (súvisiace s bohom Višnuom). Tieto tri svätyne sú spojené rozloženým štvorcovým (odsadeným) centrálnym sálom (mahamantapa) pomocou jednotlivých vestibulov nazývaných sukanasi. Veranda spája centrálnu sálu s nástupišťom.

Základy múru chrámu (adhisthana) okolo spoločnej sály a dvoch postranných svätýň tvoria lišty, ošetrené reliéfnymi vlysmi. Na nich sú zobrazené zvieratá a epizódy z hinduistického učenia (purana). Historik Kamath to nazýva „horizontálna liečba“. Obraz bohoslužobného božstva chýba vo všetkých troch svätyniach a nadstavba nad nimi je stratená. Medzi pozoruhodné sochy, ktoré stoja za zmienku, sú tancujúci Bhairava (forma Šivu), Govardhana (boh Krišna dvíhajúci horu), boh Višnu ako Varadaraja a lovkyňa.