Vône Indie - je naozaj smradľavou krajinou?

Garantujem vám, že po pristátí na letisku v Dillí, respektíve akonáhle opustíte príletovú halu terminálu, nenastáva žiadne ohŕňanie nosom, slzenie očí či dávivý reflex.

Ak sa ale už zameriate na kvalitu ovzdušia svojim majestátnym detektorom lži, nepochybne budete schopní rozpoznať problém číslo jeden. Tým je znečistenie v dôsledku splodín z dopravy, priemyselnej výroby, neregulovaného spaľovania odpadu a odumretej vegetácie či nedostatku zelených plôch, ktoré ustupujú nepotlačiteľnej urbanizácii.

Pripočítajte k tomu faktory, ako sú poveternostné podmienky či okolitý zemský reliéf. Vezmime do úvahy aj pomer zaľudnenia v pomere k výskytu dopravných prostriedkov a rozvinutosti cestnej infraštruktúry.

Cestná sieť Indie s dĺžkou 6 300 000 km je druhou najväčšou na svete po Spojených štátoch amerických. Hustotou cestných sietí v pomere 1,94 km (dĺžky) na 1 kilometer štvorcový predbieha aj USA a Čínu. Odhadom sa v Indii nachádza 360 až 375 miliónov motorových vozidiel (súhrnný odhad počtu registrovaných aj neregistrovaných). Prevažná väčšina, okolo 260 miliónov, sú dvojkolesové vozidlá. A samozrejme si nedokážeme predstaviť Indiu bez jej ikonických auto-rikší.

Tieto čísla sa pretavujú do nelahodne prevísajúceho závoja smogu nad mestami ako Kalkata, Mumbai či Dillí. Práve motorky a auto-rikše patria medzi najbežnejšie dopravné prostriedky, nakoľko veľakrát predstavujú jediný, ekonomicky dostupný spôsob dopravy pre celé rodiny a zároveň sú v preexponovanej hustote premávky najefektívnejšie.

Jazda naprieč dopravnou špičkou tuk-tukom alebo v sedle motorky môže byť vynikajúcim adrenalínovým zážitkom, no zároveň predstavuje hazardovanie so zdravím, ktoré azda prevyšuje aj riziko úrazu v dopravnej nehode. Stráviť deň v Dillí a dýchať miestny vzduch experti na základe niektorých štúdií prirovnávajú k vyfajčeniu dvoch krabičiek cigariet.

Ak už sa na toto dobrodružstvo podujmete dobrovoľne či nedobrovoľne (zabudnete čas odchodu nášho autobusu), odporúčam vám prekryť si v premávke dýchacie cesty. Na konci cesty sa mi poďakujete.

Vyššie spomenuté fakty hádam argument o smrade síce zatiaľ nepopierajú, no aspoň vysvetľujú jeden z pilierov, na ktorých je tento celkový mýtus postavený. Pričuchnime bližšie k podstate veci a uistime sa, že tento blog nie je iba navoňanou zdochlinou.

Po opustení hlavného mesta začnete pociťovať úľavu z oslobodenia od všade prítomného chaosu, ktorý je jeho hnacím motorom a tiež cestovateľským lákadlom, a smogu, ktorý je, žiaľ, jeho produktom.

Pohľad do siahodlhých plání na horizonte pôsobí ako uvoľnenie zablokovanej nosnej dierky po niekoľkotýždňovej nádche. Napriek rednutiu industriálneho oparu sa nám stále zdá, že nad zemou visí hmla. Jej pôvod je však ukrytý inde, leží nám rovno pod nosom, organický, spätý so zemou a obživou, ktorú poskytuje.

Až 850 kilometrov dlhý úsek diaľnic z Dillí do Váránasí naprieč štátom Uttarpradéš lemuje premietajúca sa scenéria vyschnutých krovinatých stepí a kultivovaných polí slúžiacich na pestovanie poľnohospodársky význačných plodín, s ich priľahlými osídleniami, ktoré niekedy predstavujú spustnuté dedinky o počte troch chatrčí.

Inokedy zase malé až stredne veľké mestá, kde sa počty obyvateľov pohybujú v číslach od zopár tisícok po niekoľko miliónov, verne zoskupené na povodiach posvätných riek Yamuny a Gangy. Spoločnými menovateľmi tohto regiónu sú rovinatý terén, prevažne nízka vlhkosť vzduchu, slabý vietor, veľké suchá a horúčava.

Akékoľvek pachy vypudzované v tejto stagnujúcej atmosfére do ovzdušia zostávajú visieť nad danou oblasťou, dotvárajú jej celkový charakter a nostalgicky evokujú návštevu vidieka, salaša alebo farmy.

Z bohato zavlažovaných ryžových polí sa k nám nesie hutná vôňa úrodnej pôdy, podtrhovaná zelenými tónmi bujnejúcich ryžových klasov. Na prelome sezón, po zbere, roľníci zase spaľujú prebytočnú vymletú masu a vháňajú tak do vzduchu ďalšie príznačné rustikálne akcenty spálenej slamy, trochu štipľavé, subtílne sladkasté.

Krajnice nekonečných, neupravených diaľnic prenechávajú na milosť a nemilosť nánosy mikroskopického poprašku uháňajúcim nákladiakom TATA s nápisom: „Milega muqaddar" – Nájdem svoj osud.

Všetkému sa prizerajú pasúce sa stáda kráv, byvolov a kôz. Nafta, sadze, prašný piesok, hnojivo. Azda predzvesť toho, čo nás bude vítať, keď dosiahneme hranicu najposvätnejšieho mesta hinduizmu – Váránasí.

Mýty ho opisujú ako sídlo boha Šivu, mesto večné, týčiace sa na prostrednom hrote jeho emblematického trojzubca. Pulzuje v tepne pretekajúcej Gangy, má pretrvať temný vek Kálijúgu a povstať z popola apokalypsy ako bájny fénix, pretože je svojimi základmi votkané do samotnej matriky existencie, postavené mimo premenlivý čas a pominuteľný priestor.

Na zvažujúcich sa brehoch koryta, ktoré boli kedysi svahmi pokrytými rozsiahlym zeleným hájom pomenovaným Ánandavana – Les blaženosti, dnes nájdeme gháty – schodiská, pri ktorých ústia krivolaké uličky voňajúce po miestnych delikatesách, masale, smažených pakodách a samósach alebo sladkom džalebi, a čím bližšie sa dostávame k rieke, tým viac sa tieto chutné vône prelínajú s tými éterickými, spirituálnymi.

Zo stoviek domácností, osobných oltárov, na ktoré naďabíme za každým rohom, malých a veľkých chrámov, k nebesiam stúpajú v nepretržitých vláknach dymu arómy vonných tyčiniek a kadidla. Gáfor, santalové drevo, jazmín, ružové kvety a komplexné zmesi Nag Champa (čampa) alebo Havan Samagri.

Tu sa to všetko mieša. V meste, ktoré je prahom medzi poslednou zastávkou na pozemskej ceste a nadpozemskými sférami 330 miliónov božstiev, z ktorých každé obľubuje svoj unikátny parfém.

Váránasí je azda najznámejšie práve ako mesto, kde sa otvorene konajú kremácie zosnulých. Tieto kremačné miesta nájdeme na dvoch povestných ghátoch – Manikarnika a Harishchandra (Hariščandra). Počas ich návštevy nachádzame priestor na introspekciu tvárou v tvár vlastnej smrteľnosti, otvárajú nám dvere k pochopeniu časti života, ktorá je u nás na západe mnohokrát tabuizovaná, v intenciách existenciálnych, racionálnych aj iracionálnych, duchovných a metafyzických.

Kremácie na Manikarnika gháte prebiehajú 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Drevené hranice, na ktorých spočinie každé jedno telo pri svojej poslednej rozlúčke s týmto svetom, sú zapaľované plameňom z večného ohňa. Verí sa, že tento oheň planie tisíce rokov, nepretržite udržovaný kastou „pohrebárov“, takzvaných Domov. V blízkosti pohrebísk sú navŕšené mohutné stohy dreva, celé kmene stromov, ktoré sú postupne kálané na menšie kusy.

Priamo tu si ich rodinní príslušníci môžu zakúpiť s úmyslom poskytnúť dôstojný a požehnaný odchod nebožtíkov na druhý svet. Na jednu kremáciu sa v priemere spotrebuje 200 kilogramov dreva. Hmotné telo sa v priebehu dvoch hodín mení na popol a prach, duša dosahuje mókšu – oslobodenie sa z neustávajúceho sledu prevtelení a znovuzrodení.

A nábrežia Váránasí voňajú po spálenom dreve. Táto vôňa pre mňa predstavuje živú spomienku na jedno jedinečné mesto. Stačí BUBO opekačka v Drietome alebo obdobie Svätojánskej noci a vďaka špecifickej vôni dreva horiaceho za teplých letných večerov som schopný preniesť sa v zlomku sekundy do Indie.

Počas dôležitých sviatkov a osláv, ako napríklad Kumbha Mela spomedzi tých najznámejších, lemujú gháty stany, ktoré si tu rozkladajú sádhuovia a sádhví – svätí muži a ženy – členovia asketických rádov vyznávajúcich rôzne božstvá a praktizujúcich nespočetné doktríny rozmanitého nábožensko-filozofického systému, akým je hinduizmus.

Impozantne a naozaj ako z iného sveta pôsobia sádhuovia z rádov Aghori alebo Naga. Na znak rozluky so všetkým svetským, často zoblečení donaha, celé telá pokryté len popolom – vibhuti. Tento sa získava z ohniska, ktoré je ústredným dejiskom každého dôležitého rituálu. Oheň – Ágni, ako jeden z prvotných elementov a personifikované božstvo, všetko očisťuje.

Je zapaľovaný pomocou usušených „koláčov“ kravského trusu s pridaním prečisteného masla ghí a hŕstky surovej ryže. Ich výhodou je, že prekvapivo nemajú nežiaduci zápach a pri spaľovaní neprodukujú takmer žiadny dym. Výsledný jemný prášok sa potom zbiera a ďalej využíva s vyššie spomenutým úmyslom.

V niektorých prípadoch sú popolom potreté iba určité časti tela, ako čelo alebo hruď. Verí sa, že poskytuje spirituálnu ochranu pred negatívnymi silami. Má symbolizovať odosobnenie sa z iluzórneho sveta. Stretneme sa aj s tvrdeniami, že pôsobí antisepticky alebo spĺňa funkciu repelentu proti dotieravému hmyzu či prírodného antiperspirantu, a to práve vďaka obsahu kravského trusu.

Možno o trochu zaujímavejšie, a teda viac neuveriteľne, znie povera, že telo naozaj realizovanej bytosti, jogína či mystika, vďaka dosiahnutiu karmickej, mravnej a duchovnej čistoty nadobúda schopnosť šíriť okolo seba vábne vône, ba dokonca je samo schopné vylučovať posvätný popol či vonné oleje.

Okrem vyššie spomenutých kvetinových a korenistých vonných esencií je v blízkosti sádhuov možné zacítiť závan marihuany či hašišu. Rastlina konopy je považovaná za posvätnú, je zasvätená Šivovi.

Ako prvý jogín – Adiyogi, v jednej zo svojich mnohých foriem požíva túto rastlinu v rámci svojej meditačnej praxe. Zmienky o nej nachádzame už v súbore starých textov Rig Véda, vo svojej ústnej forme datovaných do 2. tisícročia pred naším letopočtom.

Spomína sa tu ako ingrediencia posvätného nápoja Sóma, ktorý svojim užívaním predlžuje život. Marihuana je v Indii oficiálne klasifikovaná ako droga, ktorej kultivácia, produkcia, prechovávanie, predaj a užívanie sú zakázané a nelegálne.

Pritom je verejným tajomstvom, že užívanie medzi populáciou duchovných, svätcov, mystikov, jogínov a spirituálnych šarlatánov je bežne rozšírené a praktizované aj na verejnosti. Je to len jeden ďalší z paradoxov tejto úžasnej krajiny.

Je veľmi ľahké podľahnúť blúzneniu, aké navodzuje prevaha zmyslových, nie však len tých čuchových podnetov v indických uliciach. A paradoxne, vzápätí nebýva núdza ani o kultúrny šok, ktorý nás razom vracia do reality.

Počas toho, ako opúšťame gháty a opäť sa predierame spletitým labyrintom, máme možnosť začuť výstražne znejúce pokriky. Ľudia sa rozostupujú, vytvárajú koridor, pokiaľ to tesná zástavba dovoľuje. Netrvá dlho, spoza najbližšieho rohu sa nám naskytuje udivujúci pohľad. Pohrebná procesia trúchliacich.

Ako predvoj štyria muži nesúci nosidlá s nebožtíkom prikrytým oranžovým hodvábnym súknom, ovenčeným girlandami pestrofarebných kvetov. „Rám nám satja hai!“ kričia. Idú ráznym krokom, takmer poklusom. Z očí im srší zvláštna zmes emócií, rozhorčenie nad stratou blízkeho, až horúčkovitý ošiaľ, naliehavosť a do neba volajúce presvedčenie.

Rám nám satja hai! Meno Rámovo je pravda. Aj okolostojaci v úcte odriekajú túto mantru. Azda iba drobná pripomienka toho, čo nám je všetkým dané rovnakou mierou. Procesia mizne v ďalšej zatáčke. Život sa opäť pohne ďalej. Na blatistej dlažbe presiaknutej vlahou z Gangy zostáva pár udupaných kvietkov.

Čerstvé kvety sú neodmysliteľne späté s každodennými záležitosťami, ktoré hýbu indickým svetom. S pozdravom „Namasté – welcome to India“ (vitajte v Indii) sa vám od nášho partnera Ravindera hneď po vašom príchode dostane aj pocty v podobe girlandy zavesenej okolo krku.

Okrem šťastných príchodov a osudových odchodov kvetiny okrášľujú všetky významné okamihy, počnúc oslavami narodenín (ako ľudí, tak aj bohov a bohýň), cez svadby, rituály a náboženské sviatky.

Svojou krásou a vôňou slúžia ako obetný dar či dotvárajú výzdobu svätýň, oltárov, chrámov, svadobných kočov alebo tradičného oblečenia nevesty a ženícha. Nejde pritom o kde-tu rozostavané vázy s kyticami, ale o doslovnú záplavu, ktorá má názorne aj symbolicky predstavovať bohatosť a hojnosť života.

Počas našich zájazdov v malých skupinách sa sami presvedčte návštevou miestnych trhov s čerstvými kvetmi, ako napríklad toho v Kalkate, že ide o vskutku prekvitajúci biznis. Ide o krásne fotogenické miesta a jeden z nezabudnuteľných zážitkov, ktorý si opäť vďačne môžete kedykoľvek privodiť a vyvolať vo svojej pamäti. Sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii vám rád pomôže.

Kvety sa tu predávajú rezané, tkané do spomínaných girlánd či vencov, prípadne aranžované v podobe diadémov a koruniek pre nastávajúce nevesty. Rozpoznávame tu najpopulárnejšie ruže, karafiáty, gerbery, ľalie, orchidey, jazmín či tuberózu.

Blog venovaný vôňam Indie chcem jednoznačne zavŕšiť zopár slovami o koreninách. Samozrejme, s koreninami sa spája chuť, zmyslový vnem, ktorý iste patrí k obšírnejšej téme kuchyne a otázke, či všetko, čo si nájdete na tanieri, je štipľavé a pikantné. Zjavne tu dochádza k prelínaniu, presakovaniu a zlievaniu jednotlivých zmyslov.

Dokonca sa neštítim tvrdiť, že nastáva akási synestézia – jav, kedy vnem pôsobiaci na určitý zmyslový orgán vyvoláva aktiváciu ďalšieho zmyslového centra a môže sa prejaviť napríklad ako vnímanie „farby hudby“. Takéto vnímanie, respektíve rozptyl pozornosti vás tu bude sprevádzať na každom kroku a budete mať pocit, že hlava na krku sa vám chce otočiť o 360 stupňov.

Pri pohľade na prestretý stôl, centrom ktorého sú soľnička a korenička, mnohých omína pocit prežitku. Považuje sa dokonca za urážku kuchára, ak si jedlo dodatočne prichutíme. V známej rozprávke sa však jasne potvrdzuje, že „soľ je nad zlato“.

A čo také čierne korenie? Napadne vám, odkiaľ vlastne pochádza? A že sa mu kedysi hovorilo „čierne zlato?“

Čierne korenie (Piper nigrum, lat.), známe ako „Kráľ korenín“, pôvodom zo štátov Kerala a Karnataka na západnom pobreží indického subkontinentu, bolo už v antickom svete najviac obchodovanou koreninou. Postupne nahradilo aj svojho bratranca, Indické dlhé korenie (Piper longum, lat.), ktoré obľubovali starovekí Rimania.

Dopyt po ňom v Európe 15. storočia bol jedným z prominentných dôvodov, ktoré spustili rozsiahle námorné výpravy, akou bola aj tá do Indie v roku 1497 pod vedením Vasca da Gama. Táto vytýčila prvú výhradne námornú cestu z Európy do Indie oboplávaním afrického Mysu dobrej nádeje.

Bez čierneho korenia si dnes sotva vieme predstaviť prípravu väčšiny našich obľúbených pokrmov naprieč kuchyňami celého sveta. Okrem jeho kulinárskych kvalít si ho mnohí panovníci považovali aj pre jeho afrodiziakálne účinky.

Za „kráľa korenín“ je považovaný zelený kardamóm (Elettaria cardamomum, lat.). Drobné zelené tobolky v sebe ukrývajú čierne semienka s iskrivou arómou, ktorá korunuje sladké pokrmy, dezerty a nápoje. Ide tiež o tretie najdrahšie korenie (na váhu) po vanilke a šafrane. India si v jeho produkcii držala prvenstvo až do začiatku 20. storočia, kedy ju predbehla Guatemala. Pestuje sa prevažne v štátoch Kerala a Tamil Nadu, ktoré, samozrejme, v BUBO tiež navštevujeme už desiatky rokov.

Medzi ďalšie nezameniteľné stálice spomedzi endemických druhov korenín patrí kurkuma z rastliny kurkumovníka dlhého (Curcuma longa, lat.), indický bobkový list (Cinnamomum tamala, lat.) alebo čili paprička Bhut Jolokia (But džolokia), v angličtine známa ako Ghost Pepper, 400-krát pálivejšia než omáčka Tabasco a jedna z najpálivejších na svete vôbec.

Kurkuma je jednou zo základných ingrediencií pri príprave karí (curry) spolu s mletými semienkami koriandru a s prídavkom čierneho korenia. Toto je základná zmes, ktorú si bežne zakúpime aj u nás doma.

Existuje však aj rovnomenná rastlina karí (Bergera koenigii, lat.), ktorá tomuto pokrmu či omáčkam prepožičiava svoj názov a lahodné citrusové tóny. Pri varení sa najčastejšie používajú sušené lístky. Veľakrát sa nepridáva ako hotová ingrediencia, ale slúži na ochutenie základu, kedy sa lístky smažia v prepustenom masle, prípadne na oleji, spolu s ďalšími koreninami (napr. rímska rasca, koriander).

Po ich odobratí sa takto ochutené maslo alebo olej môžu využiť ako zásmažka, ktorej sa hovorí tadka/tarka a často sa používa na prelievanie cez šošovicový prívarok daal, alebo sa následne do základu postupne pridáva konkrétna zelenina a ďalšie suroviny, ktoré vyžaduje recept.

Pravdou je, že karí sa sotva vyhnete, či už vám chutí, alebo nie. Budete však iste príjemne prekvapení, keď miestnu kuchyňu ochutnáte, že nie všetko sa točí okolo karí, respektíve zistíte, že recepty a ich chute sa budú líšiť doslova od dverí ku dverám. Na severe krajiny je v porovnaní s juhom pálivosť jedál miernejšia. Na severe sú častejšími prílohami chlebové placky naan, chapati alebo roti, na juhu je naopak bežnejšou ryža.

Korenisté zmesi, ktoré sa nazývajú masala, sa vskutku môžu počítať v miliónoch. V Starom Dillí vás vezmeme na fantastické miesto neďaleko presláveného obchodného bulváru Chandi Chowk (Čandi Čovk), kde na vlastné oči (a nosy) zakúsite fascinujúci svet korenín. Okrem návštevy autentickej predajne našich dlhoročných priateľov sa prejdeme priamo pomedzi desiatkami vôňou prekypujúcich vriec.

Kilá a kilá sušených čili papričiek. Citlivejším tu opäť odporúčam prekrytie dýchacích ciest. Komicky pôsobí pohľad na predavačov, ktorí slzia, kýchajú a kašľú, a nepochopiteľne pôsobí pohľad na psíka, ktorý sa medzi nimi vyhrieva, roztiahnutý v poludňajších lúčoch slnka.

Tak čo, myslíte si aj po prečítaní tohto blogu, že India je krajinou, ktorá smrdí? Verím, že som vás dokázal presvedčiť o opaku, prípadne aspoň donútiť k zamysleniu sa. Vôňa korenín je tu azda najvýraznejšia na svete a nemusí sadnúť každému, najlepšie je však presvedčiť sa o tom na vlastný čuch.