Prečo je v Tibete voda zelená?

Po troch dňoch opúšťame hlavné mesto Tibetu a vyrážame na juhozápad. Máme pred sebou 260 km, ktoré prejdeme s mnohými scénickými zastávkami približne za deväť hodín. Ak ste si ešte nezamilovali Tibet, teraz sa to určite zmení. Pripravte sa na nádherné prírodné divadlo, na ktoré budete ešte dlho spomínať.

Spočiatku nás čaká tá istá cesta ako prvý deň po prílete, akurát opačne. Rozlúčime sa s Potalou a užívame si výhľady na žeriavy a na rastúce sídliská v zaujímavom čínsko-tibetskom slohu, ktoré tvoria tzv. novú Lhasu. Po prechode z mosta ponad rieku Lhasa, odkiaľ je posledný výhľad na palác Potala, sa napojíme na kvalitnú novovybudovanú diaľnicu.

Infraštruktúra v Tibete je z roka na rok na lepšej úrovni. Diaľnica je po dĺžke niekoľkých kilometrov z oboch strán lemovaná žiarivými čínskymi vlajkami. Tých si v Tibete užijeme ešte dosť. Nemyslím si, že je miesto na svete, kde by ich bolo viac ako práve v Tibete. 

Keď vyjdeme z tunela, prechádzame cez ďalší most, pod nami sú stovky zeleno-žltých briez a pomedzi ne sa vinie nenápadná rozvetvená rieka. Aspoň na prvý pohľad tak pôsobí. Až neskôr, keď pri jej brehoch zastavíme, vidíme jej mohutný tok. Je to Brahmaputra - najposvätnejšia rieka Tibeťanov, matka riek, ktorej vďačia za svoju existenciu. Údolie rieky vždy bolo a je kolískou tibetskej civilizácie.

Rieka pramení na podhorí Himalájí, 1 000 km na západ, neďaleko nepálskych hraníc. Jej celková dĺžka je 3 000 km, čo z nej robí 15. najdlhšiu rieku na svete. Je to zároveň najčistejší veľtok v celej Ázii. Dáva život nielen podstatnej časti Tibeťanov, ktorí ju volajú Yarlung Tsampo, ale aj Indom v štátoch Arunachal Pradesh a Assam, no najmä Bangladéšanom, ktorí ju nazývajú Jamuna.

Na krátku prestávku zastavujeme na jej brehu a kto sa cíti, môže si v jej posvätnej vode omočiť prsty. Skákať do nej neodporúčame. Je studená a už pri brehu sa tvoria značné víry. Ktovie, či by vás neuniesla až do Bengálskeho zálivu...

Približne po ďalšej hodine zastavíme pred veľkou bránou. Ide o vstup do Národného parku posvätného jazera Yamdrok. Turizmus je v Tibete čoraz výnosnejším biznisom. Vstupy do pamiatok sú tu o dosť drahšie v porovnaní so zvyškom Číny. Aj samotní čínski turisti, ktorých je hlavne v období sviatkov čoraz viac, sa na to sťažujú.

Tibet je, čo sa týka turizmu, asi najdrahšia časť Číny. Dvestoyuaonový (27 €) lístok do Potaly sa ešte dá pochopiť. Je to predsa len najvýznamnejšia tibetská pamiatka. No 100 % navýšenie na 120 yuanov (16 €), ktoré súdruhovia pýtajú za prejazd okolo jazera, už chápem trochu ťažšie. Nič sa nedá robiť, iná cesta nie je, zaplatiť musíme. Na samotné jazero si však ešte počkáme, najprv sa vyberieme zdolať náš dnešný prvý priesmyk. 

Ešte predtým, ako začneme stúpať, prechádzame nefalšovaným tibetským vidiekom. Pozdĺž ciest sa rozprestierajú nekonečné pasienky a jačmenné polia. V závislosti od ročného obdobia prevláda zelená, žltá alebo hnedá farba. Všade navôkol sa pasú kravy, vo vyšších polohách chlpatejšie a tmavšie jaky, alebo ich kríženec - Dzo. Vyzerá skoro ako jak, ale je vzrastom menší a menej chlpatý. 

Domčeky sú jednoduché, postavené zväčša z hliny, pomaľované typicky na bielo s čiernym pásom okolo okien. Dvere sú väčšinou hnedé a nádherne zdobené tradičnými vzormi. Sú dve veci, ktoré si určite všimnete. Farebné vlajky na strechách a hnedé koláčiky na stenách domov.

Vlajky sú dvoch druhov - farebné modlitebné, ktoré si dali ľudia na strechy dobrovoľne a čínska červená s piatimi žltými hviezdami, ktoré sme už mohli vidieť pri odchode z Lhasy. Čínska vlajka je predpísanou a povinnou ozdobou každého tibetského domu. To aby bolo každému jasné, kde sa po celý čas nachádza.

Nelamentujeme zbytočne nad vecami, s ktorými sa nedá nič robiť a pozorujeme ďalej. Druhou výraznou ozdobou sú hnedé koláčiky, ktorými sú polepené steny domov, prípadne sú naukladané na plotoch, alebo strechách. Samozrejme, že nejde o nič iné ako o uťapkaný kraví/jačí/dzočí trus (často je vidieť odtlačky dlane), ktorý tiež slúži ako výborné palivo.

Pomaly začíname stúpať hore priesmykom Kamba la. Cesta je nová a kvalitná a vládne na nej čulý dopravný ruch. Na okolitých kopcoch je len minimum vegetácie, a kde tu môžeme pozorovať pasúce sa jaky.

O Tibete sa hovorí ako o ríši snehu, no nie je to úplne tak. Minimálne nie tu v okolí Lhasy. Zrážok je tam minimum a sneh sa väčšinou drží len na vrcholoch hôr. Na tomto konkrétnom úseku som zažil najviac snehu prekvapivo v máji (v zime je Tibet pre cudzincov zatvorený). 

Na každej z dnešných zastávok bude možné zakúpiť si rôzne miestne suveníry. Prvá možnosť príde po výhľade na údolie a kľukatú cestu, ktorú sme práve absolvovali.

Stoly sa prehýbajú pod zbierkou náramkov, náhrdelníkov, príveskov, amuletov, prsteňov, náušníc, sošiek, alebo aj nožov, zvieracích kostí a spievajúcich misiek. Predavači na vás vyťahujú ich znalosť angličtiny, ktorá sa väčšinou začína pri “luki luki” a “čipa čipa”, končí pri “yak bone”. 

Jedným z hlavných ťahákov tohto dňa bude rozhodne fotenie sa s miestnou faunou. Už počas stúpania sme mohli popri ceste pozorovať veľké huňaté psy. Ide o Tibetského mastifa, ktorý je jedným zo symbolov Tibetu a čoraz žiadanejším vývozným artiklom. Číňania na východe krajiny sú ochotní dať za kvalitného mastifa nekonfuciánske peniaze.

Najdrahšieho psa predali v roku 2014 za dva milióny dolárov. A celkový trh s mastifmi sa odhaduje na viac než 300 miliónov. Číňania trochu s nadsázkou (ale zároveň aj vážne) hovoria, že keď nemôžu chovať tigra ani pandu, tak aspoň mastifa. V modernej a konzumnej Číne je to symbol statusu a moci.

Tu v Tibete sú to stále výborné strážne psy, ale čoraz častejšie sa angažujú aj v turizme. Čo sa od nich očakáva? Nič, len pokojne sedieť a sem-tam sa odfotiť s turistom. Ideálne so slnečnými okuliarmi a umelou hrivou, ktorá ho urobí ešte mohutnejším. Niežeby to potreboval, veď taký dospelý samec môže vážiť vyše 70 kg. 

Ďalším veľkým obľúbencom je, samozrejme, najväčšia tibetská klasika - Jak. Ozdobený farebným sedlom a strapcami na rohoch. Kto má z veľkých zvierat rešpekt, nemusí zúfať. Vynaliezaví Tibeťania spravia fotogenickú atrakciu aj z malého kozliatka. Dávajte si ale pozor, aby vám ho nasilu nestrčili do náručia. Určite to nebude zadarmo.

Štandardom je platiť 10 yuanov za človeka. Fotiek už potom môžete robiť koľko chcete. Na fotenie sa na jakovi však ešte chvíľu počkajte, tie najfotogenickejšie zábery ešte len prídu. 

Obed bude dnes neskorší, takže pokojne ochutnajte miestnu klasiku - vyprážané hranolky s čili, ktoré vám budú slečny ponúkať pod názvom Chips. Čerstvé chutia naozaj delikátne.

Na samotný vrchol priesmyku potrebujeme ešte asi pol hodiny. Zaparkujeme na priestrannom parkovisku vo výške skoro 4 900 metrov nad morom a pred nami sa ukáže vskutku dychberúci pohľad. Zopár stoviek metrov pod nami sa rozprestiera posvätné jazero Yamdrok so svojou až gýčovo tyrkysovou modro-zelenou vodou. Tak ako pohoria a rieky, tak aj jazerá sú v Tibete posvätné. Prebývajú v nich duchovia a je zakázané v nich plávať.

Jazero Yamdrok je so svojou rozlohou 640 km² najväčším v južnom Tibete a patrí medzi najposvätnejšie v krajine. Všetci od obyčajných roľníkov po Dalajlámu k nemu putujú a uctievajú ho. Hovorí sa, že ak raz jazero vyschne, život v Tibete skončí. Jazero je jedinečné aj tým, že ho nemožno vidieť celé. Vďaka jeho jedinečnému tvaru zakliesnenému v okolitých skalách pripomína skôr rieku. Jeho kompletný tvar si vieme pozrieť na informačnej tabuli pri jazere. 

Jazero má priemernú hĺbku 30 metrov a maximálnu 60. Je domovom mnohých rýb, ktoré ale na tibetskom stole nájdete len veľmi výnimočne. Dôvodov je viac, väčšina z nich je náboženského pôvodu. Za prvé, ryba je jedným z ôsmich šťastných symbolov budhizmu, a tým pádom posvätná.

Tibeťania taktiež praktizujú “vodný pohreb”, čo je obdoba nebeského pohrebu, kde namiesto dravých vtákov sa o telo zosnulého postarajú ryby. Ľudia by preto mali pocit, že s rybami jedia aj zosnulých.

Ďalší zaujímavý dôvod súvisí s reinkarnáciou a nenásilím, ktoré sú s budhizmom úzko späté. Tibeťan radšej zabije veľkého jaka a “obetuje” jednu dušu, ako by mal obetovať niekoľkonásobne viac duší v rybách. Tibeťania sú extrémne veriaci a poverčiví, toto je toho len malá ukážka. 

Ak nám vyjde počasie, v diaľke za jazerom máme možnosť zazrieť našu prvú “sedemtisícovku” - Noijin Kangsang s výškou 7 206 m. Bližšie sa k tomuto majestátnemu ľadovcu dostaneme poobede. 

Nasadáme naspäť do auta a serpentínami sa blížime k jazeru, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 4 441 metrov. Opäť zastavíme na parkovisku, z ktorého je to ešte asi 3 minúty chôdze k jazeru. Cesta je lemovaná ďalšími suvenírmi, takže niekomu to môže trvať aj dlhšie. Z blízka obdivujeme trblietajúcu hladinu krištáľovo čistého jazera.

Posvätnú atmosféru trochu narúšajú len majitelia jakov, ktorí vás volajú na fotenie. Gýčovejší Tibet ako toto by ste ťažšie hľadali. Čaká nás ešte približne hodinová cesta pozdĺž jazera, kým prídeme na obed. Na brehu sa pasú jaky a kone a zavše vám cestu skríži stádo oviec - úplná idylka. 

Neskorší obed máme v malom mestečku Nagarze. Zvykneme si tu pochutiť na špecialitách ako vyprážaná ryža či cestoviny s jakom, prípadne ľahká zeleninová polievka. Jedlo je jednoduché, rýchlo hotové no výborné.

Po obede sa pri nás pristaví starší pán so zvláštne vyzerajúcim náramkom. Je to sušený jačí syr na špagátiku. Vždy jeden zoberiem a podelím sa so skupinou. Sprvu to nikoho neláka, no väčšina si nakoniec výborne zgustne a pýta dupľu. 

Pred nami je náš druhý priesmyk Karo la. Na to, že po prvý raz stúpame nad 5 000 metrov, je stúpanie až podozrivo mierne. Žiadne serpentíny ako pred jazerom. Po stranách sa nám ukazujú prvé ľadovce na “šesťtisícovkách”. Príroda okolo je drsná, minimum zelene, občas črieda divokých kôz. 

Dorazíme na vrchol, kde nás víta nápis z kameňov oznamujúci, že sa nachádzame v svetovom meste jačmeňa. Priesmyk Karo la prechádza rýchlymi zmenami. Doslova z mesiaca na mesiac pribúdajú nové budovy a staré miznú. Celkovo je po celej trase vidieť snahu o poľudštenie a poturističnenie. Potvrdzujú to aj ceny za vstupné, ktoré rastú a pribúdajú každým rokom.

Prechod cez priesmyk vás vyjde 50 yuanov. Za odmenu ale máme jeden z najkrajších výhľadov dnešného dňa. Obrovskú Nonjin Kangsang s ľadovcom na vrchole máme priamo pred sebou. Pred ňou je malá biela stupa a farebné tibetské vlajočky - ďalšie ideálne fotogenické miesto. Niektorým sa vo výške 5 036 metrov síce trochu krúti hlava, ale určite to stojí za to.

Náš posledný priesmyk prichádza približne o hodinu. Tentokrát nás čaká nádherný výhľad na priehradu Man La. Veľmi podobný pohľad ako na jazero Yamdrok, akurát voda má trochu tmavšiu farbu. Zatiaľ čo Yamdrok balansuje medzi modrou a zelenou, Man La je už poctivý tmavý zelený tyrkys. Presne taký, aký vám ponúkajú v prsteňoch a náušniciach tety so suvenírmi.

Pravý Tyrkys je skutočne nádherný a Tibeťania ho milujú. Ja mám tiež jeden. Darček od nášho sprievodcu Thondupa. Určite si vylezte hore schodmi na menší kopček vedľa parkoviska. Pohľad z hora ponúka jeden z najkrajších výhľadov na okolitú krajinu. Pri lepšom pohľade zbadáme na sútoku dvoch riek malú vežu - je to pozostatok bývalej pevnosti.

Do mesta Gyantse je to už len hodina cesty. Pred vstupom do mesta, tak ako je to v Tibete zvykom, nás čaká ešte jedna kontrola. Thondup vyzbiera pasy a ide aj s permitom do malej búdky. O niekoľko minút je von a môžeme pokračovať. Neskôr v meste počas prehliadky ešte musí zájsť na policajnú stanicu a zaregistrovať nás. Nič sa nedá robiť, takto to v Tibete skrátka chodí.

Po chvíli sa nám v diaľke na kopci ukáže majestátna pevnosť - Gyantse dzong - odetá do typických červeno-bielych farieb. Je to znak, že sa blížime do Gyantse - tretieho najväčšieho mesta tibetskej autonómnej oblasti a kedysi významného obchodného mesta.

Úžasná cesta sa končí, veľké dobrodružstvo však nie. Tak teda dal vám tento článok odpoveď na základnú otázku z titulku - prečo je voda v Tibete zelená? Ja verím, že teraz vám je to už jasné.