Daiquiri - spomienky na Hemingwaya

Opäť a znovu, ako to už pri legende takéhoto formátu býva, koluje nespočetne veľa povier o tom, skadiaľ a ako sa vôbec daiquirí zrodilo. Tie najznámejšie tvrdia, že pochádza z nápoja s názvom compuesta, ktorý si s obľubou objednávali americkí inžinieri, ktorí pracovali po roku 1898 na východe ostrova v medených baniach. Compuesta alebo po slovensky zmiešanina sa rodila vo veľkých kadiach ako osviežujúci, alkoholický nápoj, ktorý domáci na rozhorúčenom východe pili odjakživa miešajúc všetko, čo príroda ponúka. Nemenným základom bol vždy ľad, s ktorým to ale nebolo také jednoduché, lebo toto čaro zimy prichádza oficiálne na Kubu až koncom osemnásteho storočia, kedy Francisco de Arango dostáva povolenie na jeho dovoz z Bostonu a Veracruzu. Aj keď ozajstným kráľom ľadu sa stáva Američan Tudor, ktorý začiatkom devätnásteho storočia dostáva licenciu na jeho výrobu na samotnom Ostrove Slobody. Možno dnes sa nám to zdá až príliš triviálne, ale na Kube bol ľad doslova bohatstvom. V krajine, kde teploty len tak ľahko neklesajú a kvapky potu vám tancujú po celom tele od rána do večera má obyčajná voda v tuhom skupenstve cenu zlata.

Prvýkrát bol asi namiešaný tento nápoj v čo najvernejšej podobe s dnešným daiquirim baníckym inžinierom Jennings Coxom, ktorý raz hostil svojich amerických kolegov a vraví sa, že mu došiel gin alebo whisky, čo práve všetci Američania podľa módy popíjali a aby neostal v hanbe zabehol do miestneho obchodu, kde ale jediným alkoholom bol domáci rum. Cox sa obával možného trapasu, a tak ešte po ceste zohnal pár limetiek a vzácny ľad, že keď to náhodou nebude lahodné, tak ten ľad aspoň osvieži a limetky prerazia všetky pachute. Výsledok bol prekvapujúci a nový drink dostal názov rum sour podľa obľúbeného vtedajšieho americky módneho whisky sour.

Vraví sa, že názov vymyslel pre zmenu taliansky banícky inžinier, ktorý prišiel na návštevu za Coxom. Po práci sa ale treba osviežiť a Giacomo Pagliuchi pomenoval nový kokteil podľa miestnej pláže iba niekoľko kilometrov na východ od druhého najväčšieho mesta ostrova, Santiago de Cuba. A nový drink bol na svete.

Iné jazyky tvrdia, že Cox aj Pagliuchi pracovali spolu v baniach pri pláži Daiquirí a spoločne vymetali miestne bary, kde im dochádzali compuestas a raz nadránom, keď už nebolo čo piť nachádzajúc sa na pláži po vyprahnutej noci ostala iba fľaška rumu a limetky... a bolo rozhodnuté.

Daiquirí si potom pravdepodobne našlo dve cesty. Jedna ho vďaka námornému lekárovi Lucius W. Johnsonovi zaviedla do Washingtonu, kde zachutila vojenskej smotánke a druhá cesta nemohla minúť formujúce sa najväčšie centrum zábavy v Karibiku. V Havane nabralo na kráse, vážnosti a kulte osobnosti. Spočiatku sa podávalo ako novinka a prekvapenie jedného z najznámejších kokteilových výmyselníkov tej doby. Emilio Gonzáles, pre priateľov Maragato, ho každé pobedie pripravoval miestnej smotánke v známom Hotel Plaza. Jeho tajomstvo zostane asi navždy utajené. Drobnoľad, aký dokázal nakrájať tento kuchár miešaných nápojov je čarovne neopísateľný.

Len o pár krokov ďalej stál iný podnik Piña de Plata, alebo strieborný ananás, ktorý mení svoj názov na Florida, keďže v Havane je čoraz viac Američanov a Florida má špeciálne spojenie s Kubou, lebo administratívne patrí pod správu Havany. Kubánci však s obľubou používajú zdrobneniny a tak sa staronovému podniku na začiatku obchodnej ulice a výkladnej skrine Obispo ani inak nepovie ako Floridita. Práve sem prichádza v roku 1914 z Lloret de Mar Constantino Ribalaigua Vert, ktorý sa o štyri roky neskôr stáva aj právoplatným majiteľom baru. Jemu vďačíme za tak nenapodobiteľné daiquirí, ako ho poznáme dnes. Daiquirí môžete ochutnať všade na svete, ale len jedno sa vám navždy zapíše do zmyslov ako to najunikátnejšie, najoriginálnejšie, najtajomnejšie, najchutnejšie, najnenapodobiteľnejšie...skrátka najlepšie. Skúste Constantinovo daiquirí vo Floridite a na všetko ostatné zabudnite. Takto sa pravdepodobne zaľúbil aj velikán svetovej literatúry, ktorý preslávil tento nápoj po celom svete. Ernest Hemingway býval len o pár krokov nižšie v Hoteli Ambos Mundos a takto na neho spomína Antonio Meilán, jeden z mála žijúcich barmanov, ktorí ho obsluhovali: raz, podľa mňa náhodne, vošiel do nášho podniku. Ešte slnko riadne pálilo a papa bol už vo vynikajúcej nálade. Ponáhľal sa na toaletu a keď spokojne vyšiel, sadol si za bar a zadíval sa na práve sa pripravujúci nápoj. Hneď si aj jeden objednal, ochutnal, privrel oči a zahlásil akoby v polospánku...hm, vynikajúce, dajte mi to ešte raz, ale bez cukru a s dvojitou dávkou rumu. Constantino mu ho podal so slovami nech sa páči papa a papa daiquiri bolo na svete.

Nikto dodnes nevie, v čom presne spočíva tajomstvo daiquirí vo Floridite, ale každý kto ho ochutná už nikdy nenájde pokoj vo svojej duši. Niektorí vravia, že je niečo medzi nebom a zemou, čo si dáva stretávku práve v momente, keď mohutní barmani v skoro až muzeálnych červených sakách akoby nejakého starého luxusného klubu otvoria s úctou každú fľašku Havana Club, zapnú ale veľmi potichučky a opatrne špeciálne mixéry, do ktorých potajme pridajú za lyžičku cukru, kvapku limetovej šťavy a veľa veľa ľadu. Stlačia ako v nejakom starom santerijskom rituáli gombík on a z výšky, aby každý videl dolievajú biely alkohol.

Niektorí, parametre hľadajúci dychtivci tvrdia, že za všetko môžu špeciálne mixéry značky Flak Mak, ktoré si dal voľakedy z Ameriky priniesť samotný Constantino a ktorým špeciálne upravil sekajúce nože, aby ľad v daiquirí, čo najviac pripomínal osviežujúce vrcholky hôr a aby čo najlepšie absorboval všetky prísady, z ktorých sa musí stať jedna. Dajte si daiquirí hockde na svete a uvidíte, ako sa vám po chvíľke stratí zladenosť, ako sa vám oddelí rum od ľadu, ako vám vypláva na povrch kyslá limetková zložka, ako sa vám v slamke zasekne kúsok ľadu...a potom si dajte daiquirí vo Floridite. Úplne iná kategória. Môžete prečítať Starec a more a daiquirí vám zostane tak dokonalo spojené, akoby vám ho práve namiešali. Tak jednoduché a zároveň tak nedosiahnuteľné. Iní hľadači pokladov vravia, že tajomstvo spočíva vo vopred predsekanom ľade. Constantino naň vymyslel špeciálne kovové nádoby s otvormi, kde ľad dokáže dýchať a zároveň ostáva dokonale suchý. Ďalší experti prišli na to, že za všetko vlastne môže kombinácia trojročného Havana Club, ktorý svojou konzistenciou a s kvapkou Marasquino sa spojí s ľadom do neuveriteľného a večného priateľstva, do ktorého drzá limetka zjemnená kubánskym oslnivým cukrom vkĺzne ako sexi kubánka prechádzajúca sa po malecone a čakajúca na svojho milenca, zasnená, s pohľadom upreným na sever, na iba pár kilometrov vzdialenú Floridu a mysľou s našpúlenými perami za barom Floridita objímajúc svoj večný sen o vášni.