Miroslav Zikmund dnes zomrel

Zikmund a Hanzelka; ich filmy a knihy boli v čase môjho dospievania tým, čo ma pritiahlo k cestovaniu. Naša planéta je predsa tak fascinujúca. No bolo to v socialistickom Československu a cestovať sa nemohlo, bolo to zakázané. Mali sme chatu v dedinke Devín pri Bratislave, pri hrade, kde sa stretávali Štúrovci. Vlieva sa tu rieka Morava do Dunaja a na druhom brehu je Rakúsko - kapitalistický nepriateľ. Každý krát, keď som tam išiel, ma preverovali vojaci so samopalmi a nemeckými ovčiakmi. Je pravda, že nám nikdy nič z chaty neukradli... ale bola to takáto, pre dnešných mladých, nepredstaviteľná doba.

Jediné správy zo sveta sme mali z ORF (Rakúska televízia), z magazínu National Geograpfic a potom od Zikmunda a Hanzelku. Internet nebol, ale svet týchto cestovateľov bol fascinujúcejší než čokoľvek na  Youtube. Boli jediní.

Na Tatrovke prešli pol Zemegule a podávali o tom neuveriteľné správy. Jiří Hanzelka bol tým energických chlapíkom, ktorý posúval veci vpred. Miroslav Zikmund bol systematikom, ktorý všetko perfektne zaznamenával. Keď som sa s ním zopár razy rozprával o určitých oblastiach, bolo zaujímavé, ako to má všetko zoradené. Každý film mal popísaný, zaevidovaný, uložený. Posledné roky s ním pracoval Petr Horký, ktorého tiež dlho poznám, a aj od neho viem o Zikmundovi veľa. Posledne keď som bol v Prahe, som si kúpil aj ich knihu. Teraz to bude vzácnosť.

Zikmund vošiel do Nepálu rok potom, čo toto kráľovstvo otvorili. Ja som zasa zažil, keď kráľovský syn vystrieľal polovicu kráľovskej rodiny. Nepál je aj dnes úžasnou krajinou, a viete si to predstaviť vtedy? To musela byť nádhera. Veľmi by som tam vtedy chcel byť. 

Vtedy vyrazili na cestu a boli mimo akýkoľvek kontaktov s domovom. Žiadne telefonáty, žiadny Instagram či Whatsapp. Maximálne raz za čas napísali pohľadnicu či list. Ja si takéto doby taktiež pamätám. V Lehu, tibetskej časti Indie, som čakával na voľný telefónny aparát hodiny, a keď prišiel na mňa rad, tak vypadla elektrina či nebol signál a musel som prísť na ďalší deň. To si dnes už nevieme predstaviť, ale cestovanie bolo omnoho omnoho náročnejšie. Na nostalgiu vtedy nebol čas, vtedy išlo o život.  Dnes hodíte destináciu do googlemaps, či GPSka; vtedy bola celý deň rozložená mapa na kolenách a bolo potrebné správne odbočiť. Nebol čas myslieť na domov.

"To musíte mať v krvi, tú radosť z vetra vo vlasoch, niečo, čo vás ženie vpred" hovorieval. Keď boli v roku 1948 v Kongu, nastal u nás komunistický puč. Neskôr, keď sa Zikmund začítal do Orwelovej knihy 1984 a našiel tam „ministerstvo lásky“, tak vedel, že takto teraz vyzerá jeho rodná komunistická Zem. Komunisti ich považovali za špiónov, ale aj na západe to isté, boli nedôveryhodní. V Líbyi ich nechcel britský guvernér pustiť krížom cez krajinu a zdá sa, že Briti na Hanzelku so Zikmundom spáchali atentát, a oni tu na severe Afriky mali škaredú havárku. "Niekto" im prerezal brzdové lanká. Paradoxom je, že boli poistení u Britskej poisťovne Loyd, ktorá im to komplet preplatila. Tajná služba USA ich nechala v Kostarike zavrieť na týždeň za to, že „vykrádajú kostoly“, čo bola samozrejme absolútna hlúposť. Do kostarickej väznice tiekli splašky, celú noc každých desať minút bachari búchali po akejsi koľajnici, aby nemohli spať. No oni aj z tohoto vyviazli a s ostatnými väzňami spísali ich príhody a mali o jeden obrovský zážitok naviac.  Zikmund navštívil lovcov lebiek, bol fascinovaný domorodými zvykmi a nikdy som u neho necítil rasizmus, ale naopak pokoru a úctu. Nevyvyšoval sa nad ostatných ľudí, ale hovoril o sebe ako o človeku s cigánskou dušou, no od neho ani toto nikdy neznelo rasisticky. Bol antirasista ako len môže byť cestovateľ, ktorý prešiel celý svet.

Z jeho rozprávaní je krásne, aký bol vtedy svet iný. Keď mi hovoril o Somálsku, kde boli ešte za čias, kedy ho kolonizovalo Taliansko, hovoril o bezpečnej krajine, kde klany žili jeden vedľa druhého bez väčších problémov. A hovoril, že dnes by sa tam nevybral ani za svet. Čosi podobné sa stalo mne a tým, čo sme začali cestovať po roku 1989  v Sýrii a Jemene či Etiópii. V 90. rokoch išlo o bezpečné krajiny, ktoré sú ale dnes v občianskej vojne.
 
Zikmund nemal rád počítače, zdalo sa mu, že svet oberajú o ľudskosť. Deti sa už nehrajú vonku a „nevyvádzajú rošťárny“, ale sú navesené na mobil. Nepokladal digitalizáciu, ako CEO's zo Silicon Valley, za záchranu ľudstva, ale naopak za jeho skazu.

Rok 1968 bol pre Československo slobodným nadýchnutím. Môj otec si napríklad urobil Phd v Nórsku. Následne nás opäť nepriedušne zatvorili a Zikmund hrdinsky vystúpil proti režimu a ten mu to spočítal. Začalo to už pri ich nelichotivej správe zo Sovietskeho zväzu, ktorý precestovali krížom-krážom. Zakázali im cestovať, čo teraz cítim aj ja pri nelogických vyhláseniach našej pandemickej komisie (viď. príspevky zo Slovenska). Pre cestovateľa je to ako keby vám vylúpli oči.

 Zikmund tvrdil, že bežní Rusy sú zrejme najlepšími ľuďmi na svete. Môj otec aj moja žena neznášajú Rusov a vnímajú ich cez útlak ktorý sme tu mali počas Československa. Otec môjho otca platil milionársku daň a všetko mu vzali. Dedovi mojej ženy v rámci B akcie vzali dom, ktorý práve postavil a urobili v ňom policajnú škôlku. No ja musím povedať, že mám s bežnými Rusmi veľmi fajn skúsenosti a súhlasím so Zikmumdom.
 
V januári 1948 Zikmund a Hanzelka vyniesli na vrchol Kilimandžára československú vlajku. V roku 1962 na Československej ambasáde v Tokiu podali prihlášky do komunistickej strany. V roku 1968 odmietli vstup sovietskych vojsk do Československa a v roku 1969 ich z KSČ vylúčili.

 
 V Tatre prešli 112 krajín celého sveta a boli extrémne populárni. Veď cestovali v dobe kedy sa to ešte nedalo.  a natočili 11 kilometrov filmu a dodali nám, malým chlapcom v Československu, túžbu spoznávať zakázaný svet.

Pán Zikmund, som rád, že som mal tú česť sa s vami zopár razy rozprávať. Som rád, že som Vám mohol pogratulovať osobne k vašej stovke.To, že ste sa dožil stodva rokov mi iba potvrdzuje moje presvedčenie, že cestovanie je zdravé =)

Pán Zikmund, nikdy na Vás nezabudnem! Česť vašej pamiatke