Najväčšie osobnosti v dejinách Vietnamu

My máme Milana Rastislava Štefánika, Ľudovíta Štúra, Alexandra Dubčeka, Jozefa Miloslava Hurbana a Andreja Hlinku! Samozrejme, máme aj množstvo ďalších, historicky nezabudnuteľných, mien, ktoré sa zapísali do našej „kroniky“ a budú zvučné ešte v ušiach detí našich detí. Koho ale má Vietnam? Schválne, poznáme niekoho ďalšieho okrem Ho Chi Minha? Mimochodom, ten sa tak v skutočnosti ani nevolal.

Hneď na začiatok venujme krátku pozornosť tomu, čo máme, alebo lepšie povedané – mali sme – spoločné s Vietnamom. Ako bývalé Československo sme mali od začiatku 50. rokov 20. storočia blízke politické a ekonomické vzťahy, ktoré sa rozvíjali počas studenej vojny a pokračujú v rôznych formách aj dnes, avšak len medzi Vietnamom a Českou republikou.

Diplomatické vzťahy medzi Vietnamom a bývalým Československom boli oficiálne nadviazané už 2. februára 1950, keď Demokratická republika Vietnam a Československá republika potvrdili svoju spoluprácu. Boli sme v tom čase významným partnerom Vietnamu najmä počas vietnamskej vojny, kedy dodávalo vojenskú techniku a zbrane Vietnamskému severu a Vietkongu (automatické pušky Vz. 58, samopaly a iné zbrane vyrábané v ČSSR).

To bol ten údajný „demokratický Vietnam“, kde je dodnes komunizmus. Okrem vojenskej pomoci sa rozvíjala aj spolupráca v oblasti vzdelávania – už od 50. rokov prichádzali do Československa vietnamskí študenti a pracovníci, aby sa vzdelávali a získavali odborné skúsenosti, ktoré potom prinášali späť domov.

Po rozdelení Československa v roku 1993 zdedila Česká republika tieto historické vzťahy a postupne ich rozvíjala. U nás predovšetkým poznáme hlavne vietnamskú komunitu v gastro oblasti.

Toto je 5 osobností Vietnamu, ktoré sa zapísali do vietnamskej „kroniky“.

Hồ Chí Minh (čítaj Ho Či Min, rodným menom Nguyễn Sinh Cung) je meno, ktoré sa nedá nespomenúť, keď sa rozprávame o Vietname. Narodil sa 19. mája 1890 v malej dedinke Hoàng Trù, v provincii Nghệ An v strednom Vietname, v čase, keď krajina bola pod tvrdou nadvládou Francúzov. Už od detstva bol svedkom nespravodlivosti koloniálneho systému, keď jeho otec, úradník v koloniálnej správe, založil svoju hodnotovú orientáciu na odpor voči Francúzom.

Jeho cesta však viedla ďaleko za hranice Vietnamu. Mladý Nguyễn Sinh Cung odišiel do Francúzska, kde sa zoznámil s radikálnymi ideami komunistického hnutia. Počas svojho ponorenia do politických bojov v Európe a Ázii využíval množstvo pseudonymov, a teraz pozor – ich počet sa odhaduje medzi 50 až 200 mien.

Konečnú prezývku „Hồ Chí Minh“, čo v preklade znamená „Ten, kto osvetľuje cestu“, prijal až neskôr, keď sa stal lídrom vietnamského oslobodzovacieho hnutia.

Po mnohých rokoch v exile a politických aktivitách sa vrátil do Vietnamu v roku 1941 a založil Vietnamský nezávislý front – Viet Minh. Bolo to v čase, keď japonská okupácia vážne ohrozovala vietnamskú pôdu. Po kapitulácii Japonska, 2. septembra 1945, práve on stojí na námestí Ba Dinh v Hanoji a vyhlasuje nezávislosť novej Vietnamskej demokratickej republiky.

Na našom BUBO zájazde Vietnam zo severu na juh sa týmto námestím spoločne prejdeme a budeme cítiť tú pravú nefalšovanú komunistickú atmosféru. Jeho slová neznejú len ako revolučný prejav, ale takmer ako americký manifest o právach človeka, citovaný z Deklarácie nezávislosti Spojených štátov. Veľkou zaujímavosťou je, že práve na deň osláv nezávislosti, 2. septembra 1969, umrel vo veku 79 rokov. Oznámené to bolo neskôr, aby to nenarušilo priebeh osláv.

Strýčko „Ho“ nebol len svätcom oslobodenia. Jeho vláda a politika boli často kontroverzné. Počas jeho vedenia prebehla tvrdá pozemková reforma, ktorá stála život tisíce nevinných a vyvolala politické čistenia. Jeho podpora komunistického režimu znamenala dlhoročný konflikt s Francúzskom a neskôr s USA, čo vyústilo do dlhej a krutej vojny, ktorá zanechala Vietnam rozdelený a zranený. V jednoduchosti existovali ľudia, ktorí ho mali radi, a ľudia, ktorí ho nechceli ani vidieť.

Jeho miesto v modernej vietnamskej histórii je nespochybniteľné – je otcom nezávislosti, symbolom revolúcie, ale aj postavou, ktorá priniesla veľa utrpenia. Mesto Saigon, bývalé hlavné mesto juhu, bolo po zjednotení v roku 1976 premenované na Ho Chi Minh City, čo len podčiarkuje jeho trvalý vplyv na krajinu.

Tento chlap, ktorý poznal svet ďaleko za hranicami svojej dedinky, je kľúčom k pochopeniu Vietnamu, akým ho dnes poznáme. Študovať by ste ho museli roky. Historicky ho prirovnávajú k Mao Ce-tungovi, Gandhímu, Leninovi či dokonca Titovi. Bol lídrom s veľkým významom v boji proti kolonializmu a za komunistickú revolúciu. Bez Hồ Chí Minha by Vietnam nebol tým, čím dnes je.

Na druhé miesto môžeme pokojne dať výrazného generála (čítaj Vô Ngujen Žjap). Rezonuje v srdciach Vietnamcov rovnako silno ako Hồ Chí Minh. Narodil sa 25. augusta 1911 v provincii Quảng Trị na juh od hlavného mesta Hanoj. Už od mladosti bol plný ideálov a túžby po národnej slobode, no na rozdiel od svojho predchodcu nebol žiadny starý pán s prísnym výrazom. Pôvodne učil dejepis a právo, čo sa neskôr ukázalo ako neoceniteľný základ pre jeho strategické myslenie.

Vô Nguyên Giáp bol vojenským géniom, čo dokázal aj bez formálneho výcviku. Jeho meno sa stalo legendou počas prvých desaťročí boja za nezávislosť Vietnamu. Bol tým, kto premenil roztrúsené, zle vyzbrojené odbojové skupiny na disciplinovanú armádu, schopnú poraziť oveľa lepšie vybaveného nepriateľa (a v tom bola vietnamská sila).

Najslávnejšou kapitolou bol jeho triumf v bitke o Điện Biên Phủ v roku 1954, kde pod jeho velením vietnamské jednotky obkľúčili a nakoniec porazili francúzsku armádu. Doslova si spravili z ich zúfalých parašutistických zásob terče, obmedzili im zásobovanie, jednoducho geniálne. Tento moment znamenal koniec francúzskej koloniálnej éry v Indočíne a prvý veľký moment nezávislosti. V tomto čase už mal Vietnam za sebou teda druhú francúzsku koloniálnu éru.

Okrem svojej schopnosti viesť vojenské kampane bol aj hlavným architektom legendárnej cesty, ktorá dnes nesie meno Ho Chi Minh Trail – logistickej trasy, ktorá umožnila presun zbraní, vojakov a zásob z komunistického severu na juh, cez nehostinné hory a džungle Laosu a Kambodže.

O tomto chodníku sa dozviete viac, ak sa pridáte k nám na zájazd do Vietnamu, pretože práve Ho Chi Minhova cesta má zakončenie v Cu Chi oblasti, ktorú navštevujeme na love za zážitkami neďaleko Ho Chi Minhovho Mesta. Táto výnimočná vojenská inžinierska práca bola kľúčovým faktorom v boji proti silne vyzbrojenej americkej armáde (sever s Vietkongom proti juhu s USA).

Aj keď bol Vô Nguyên Giáp oslavovaný ako hrdina a nazývaný „Červený Napoleon“, nevyhol sa kontroverzii. Prísna taktika a rozsiahle vojnové kampane priniesli obrovské straty na životoch, vrátane civilistov. Nie vždy sú vojenské víťazstvá nekontroverzné, a jeho rozhodnutia sa dodnes diskutujú medzi historikmi a verejnosťou.

Hoci sa jeho meno viaže viac na sever krajiny, preslávil sa v celom Vietname. Už jeho prezývka napovedá, ku komu by sme ho mohli prirovnať. Napoleon Bonaparte bol tiež veľmi silný stratég, ktorý svojou výbornou taktikou vedel využiť geografické a ľudské zdroje a viesť armádu k víťazstvám aj proti technologicky alebo početne silnejším nepriateľom.

Správnou výslovnosťou „Trin Kong Son“, bol síce narodený 28. februára 1939 v Dak Lak (juh Vietnamu), ale vyrastal v meste Huế, ktoré bolo kedysi hlavným mestom cisárskeho Vietnamu a stále dýcha výnimočnou atmosférou starej kultúry a umenia.

S lovcami zážitkov navštevujeme aj architektonicky zaujímavú citadelu v centre mesta Hue so zakázaným mestom. Naspäť ale ku Trinovi, jeho rodina pochádzala z vtedajšieho Saigonu, kde získal prvé impulzy pre svoju budúcu citlivú dušu umelca.

Na rozdiel od politikov a vojenských veliteľov, Trịnh Công Sơn bol básnik, hudobník a skladateľ, ktorého piesne pozná takmer každý Vientamčan. Jeho skladby sa stali hymnou lásky, mieru a smútku v období, keď krajina bola rozdelená vojnou. Nesie na svojich pleciach bremeno doby plnej bolesti, kde jeho texty prezrádzajú túžbu po pokoji a zjednotení. V roku 1968 napísal slávnu pieseň „Nối vòng tay lớn“ („Spojme veľký kruh rúk“), ktorá volala po zjednotení severu a juhu a dodnes je symbolom národnej solidarity.

Jeho pesničky boli počas vojny cenzurované najprv južanským režimom a neskôr aj vládou severného Vietnamu. Nevybral si ani jednu stranu na plnú podporu, a to mu prinášalo nepriateľov na oboch frontoch. Po zjednotení krajiny v roku 1975 sa dostal na niekoľko rokov do pracovného tábora na tzv. „preškolenie“, hoci jeho rodina emigrovala do Kanady.

Napriek tomu sa jeho pieseň o nádeji a láske nikdy neprestala šíriť. Jeho hudba dodnes rezonuje nielen v hudobných kluboch Ho Chi Minh City, Hue alebo Hanoj, ale aj medzi diasporou (rozptýlení Vietnamci) po celom svete. Skladby nájdete aj vo vietnamských obľúbených filmoch. Napísal viac ako 600 piesní a prirovnať by sme ho mohli ku Bobovi Dylanovi, a áno, tiež dostal svoju prezývku vo Vietname ako „Vietnamese Bob Dylan“. Umrel 1. apríla 2001 v Ho Chi Minhovom Meste.

Narodený priamo v srdci Saigonu 3. marca 1930, kde aj umrel 1. augusta 2023 v štvrti Phú Lâm, v rodine s čínskymi koreňmi. Jeho otec bol remeselník, matka pracovala kde sa dalo, aby rodine zabezpečila živobytie. Už ako šestnásťročný nastúpil do sveta bretónskych listov a poštových známok v malej miestnej pošte, pričom v roku 1948 sa stal oficiálnym zamestnancom centrálnej pošty v Saigone.

Túto poštu spoločne s lovcami zážitkov pravidelne navštevujeme, odosielame z nej pohľadnice a čakáme na prekvapenie, či dôjdu alebo nie. Napriek tomu, že pracovníčky pošty povedia, že do Slovenskej a Českej republiky nedoručujú, my máme inú skúsenosť.

Jeho životná misia bola písanie listov – nie hocijakých, ale tých verejných, ktoré pomáhali tisícom ľudí, ktorí nevedeli písať, potrebovali pomoc s cudzími jazykmi alebo boli hendikepovaní. Dương sa naučil plynule nemecky, francúzsky i anglicky, aby mohol písať a prekladať listy pre rôznych zákazníkov.

Jeho pracovný stôl na konci dlhého chodbového krídla centrálnej pošty v Saigone sa stal ikonickým miestom, kde sa stretávali príbehy ľudí z celého sveta, ktoré on svojím perom prepojoval a dával do slov. Dodnes na tejto koloniálnej pošte môžete nájsť jeho obrovský niekoľko metrový obraz, ktorý je viditeľný hneď po vstupe do budovy.

V časoch, keď sa digitálna komunikácia začala rozmáhať, on zostával verný svojej práci, ktorú nevnímal len ako zamestnanie, ale ako poslanie. Svojím spôsobom bol mostom medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi vzdialenými rodinami a priateľmi od Kanady až po Japonsko. Dokonca po dosiahnutí dôchodkového veku pokračoval v písaní listov, zatiaľ čo jeho kolegovia už dávno odišli z práce.

Svoj post bránil až do roku 2021, až dokým mu zdravie nakoniec nedovolilo pokračovať. V roku 2023, vo veku 93 rokov, zomrel. Dương má oficiálny rekord – bol uznaný za „najdlhšie pôsobiaceho písacieho pisára na prenájom vo Vietname“ (teda najdlhšie pôsobiaceho verejného pisára v krajine). Tento titul mu udelilo Centrum vietnamských rekordov (Trung tâm Sách kỷ lục Việt Nam) v roku 2009 a opätovne v roku 2020.

Bol tiež považovaný za posledného verejného pisára vo Vietname, ktorý udržal túto tradíciu až do veľmi vysokého veku a písal listy aj v cudzích jazykoch pre klientov z celého sveta. Bol rovnako známym korešpondentom pre Vietnamcov ako John Steinbeck pre USA, ktorý tiež dostal napríklad Pulitzerovu cenu a aj Nobelovu cenu.

Nemožno nespomenúť aj zástupkyňu nežnejšej entity vo vietnamskej spoločnosti. Prirovnať by sme ju mohli ku našej Márii Kolíkovej (rezonujúca a odvážna politička). Ak vám tie mená nič nehovoria, tak najjednoduchšie bude prirovnať ju k Hillary Clinton z USA či Sirimavo Bandaranaike zo Srí Lanky.

Stelesnenie ženskej sily, vietnamského odporu a ikona politiky – Nguyễn Thị Bình (Ngajen Ti Bin) sa narodila 26. mája 1927 v okrese Châu Thành v provincii Đồng Tháp (v delte rieky Mekong, na juhu Vietnamu). Ide o jednu z najsilnejších žien vo vietnamskej histórii. Pochádzala z prostredia aktivistov – jej dedko bol významný národný líder Phan Chu Trinh.

Svoj detský život prežila čiastočne v Kambodži, kde študovala na univerzite Lycée Sisowath. Prestížna univerzita sa nachádza v hlavnom meste Kambodže, ktoré na našich BUBO zájazdoch Vietnam, Kambodža s najscestovanejšími Slovákmi tiež navštevujeme. Už ako mladá sa zapojila do odboja proti francúzskej koloniálnej nadvláde.

Nazývajú ju aj „Madame Bình“, čo odzrkadľuje úctu a obdiv k jej diplomatickému umeniu a pevnosti. Bola kľúčovou postavou Vietnamského frontu národného oslobodenia (áno, bola zástupkyňou Vietkongu) a jej meno sa spája najmä s rokovaniami o mieri, ktoré vyvrcholili podpisom Parížskych mierových dohôd v roku 1973 – je jediná žena, ktorá podpísala tento historický dokument.

Nguyễn zastávala post ministerky zahraničných vecí a neskôr aj ministerky školstva, kde mala vplyv na formovanie povojnovej vietnamskej spoločnosti – bola súčasťou zotavenia spoločnosti. Išlo o zotavenie, ktoré nasledovalo po „boji proti komunizmu“ USA. Počas svojej kariéry sa neodklonila od svojich ideálov a bola hlasom mieru v čase, keď Vietnam bol pretrhaný vojnovými ranami, keď prebiehala ekocída a už aj ľudia strácali dôveru v slová ako víťazstvo, pokoj, nádej či pravda.

Každá krajina má svojich hrdinov. Aj vo Vietname by ste ich našli oveľa viac, ako uvádzame. Občas môže byť ale náročné rozlišovať medzi tým, čo je pre krajinu skutočne správne a čo nie. Preto je dôležité kombinovať cestovanie s informáciami a novými vedomosťami, tak ako to zažívate na cestách so sprievodcami BUBO, ktorí sú vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémií, vďaka čomu vám poskytujú tie najlepšie poznatky.