Neznáma južná India

Už som sa „prelízal“ cez tú špinu, kŕče v bruchu, neustále klamanie Indov, mnohohodinové čakania a celkovú nefunkčnosť. Iba taká výmena peňazí v banke, do ktorej sa dostanete až po prekročení hrubej železnej reťaze na zarýglovaných dverách, keď sa dnu ledva pretisnete, trvá tri hodiny. Kým si vo Váránasí (Varanasi) vystojím hodinovú radu na lístok na vlak, vypadne elektrický prúd a musím prísť na druhý deň. No aj na druhý deň vypadne elektrický prúd…

Moje začiatky v Indii boli nič iné než veľký šok. S kamarátom – dvojmetrovým Rišom, ktorý pracuje ako lekár vo Švédsku – sme sedeli v indickom najsvätejšom meste na lavičke a obaja sme od vysilenia plakali. Boli sme úplne na dne, fyzicky aj psychicky, skosení chorobou, hladom, neznalosťou a ohromným sklamaním.

Asi sme v takomto stave neboli jediní, lebo sa pri nás zastavil rikšiar. Bol veľmi milý a hovoril perfektnou angličtinou: „Sir, každý vás tu klame, ja viem. Ľudia sú zlí, no to sa hromadí v ich karme a oni zle dopadnú. Ja som iný, ja verím v karmu. India vie byť dobrá,“ vysvetľoval presvedčivo. Otreli sme si slzy, nastúpili – a on si za zvezenie vypýtal desaťnásobnú cenu.

Nič z toho, čo som čítal o duchovnej Indii, neplatilo. India bola príliš veľkým chaosom, príliš špinavá, nezrozumiteľná. Príliš veľké sústo pre začínajúceho cestovateľa.

Volajú to štokholmský syndróm – keď sa obeť zamiluje do svojho únoscu, do svojho trýzniteľa. To sa s Indiou stalo mne. Veď kto by sa do tej špiny vrátil päťdesiatkrát? A pozrite sa – tu ho máte. Píšem pre vás blogy a objavujem ďalšie a ďalšie časti Indie. Juh je úplne iný než sever a všetkého je tu akosi viac.

Koľko ľudí sa napríklad zmestí na jednu motorku? Z koľkých písmen sa skladá jedno juhoindické slovo – napríklad názov chrámu? Koľko jedál dostanete ako bežný juhoindický obed? Vždy je toho akosi násobne viac, než by ste očakávali. Počet chrámov a ich dekoratívnosť presahujú aj tie najväčšie odhady. Čoho je prekvapivo málo, sú turisti. Vy ste teraz medzi prvými, ktorí sa dozvedia jedno veľké tajomstvo s názvom Južná India.

Skúste si vygoogliť, ktorý je najkrajší štát Indie. A ktorý je najkrajší štát Európy? Európska únia má 27 štátov, India 28. V Európe by výsledok jasný nebol. Podľa mňa by sa aspoň desať krajín bilo do pŕs, že práve tá ich je najkrajšia. Taliansko by sa nikdy nedohodlo s Francúzskom a sotva by ocenilo nekonečné lesy Fínska.

V Indii je to však prekvapivo jednoznačné. Keď sa pýtam miestnych, odpoveď sa opakuje: najkrajším štátom je Kérala na juhu India. Kérala – krajina, ktorú si pre seba stvorili samotní bohovia.

Dokonca aj v susednom štáte Tamilnádu (Tamil Nadu) mi hovoria: „Tamilnádu, to je krajina chrámov. Ale Kérala má krajšiu prírodu.“

Prechádzame Kéralou od severu na juh. Doleteli sme do najväčšieho mesta, obchodného a ekonomického sídla Kéraly, do mesta Koči (Kochi). Odtiaľ sme pokračovali až na najjužnejší bod pevninskej Indie – do Kanyakumari. Južnejšie sa už ísť nedá.

Úzke cestičky sa vinú pomedzi nekončiace dedinky a všade sú kokosovníkové palmy, more sýtozelených paliem. V preklade názov Kérala znamená „Krajina paliem.“

Prví moreplavci, od Vasco da Gama nazývali túto oblasť Malabarského pobrežia rajskou záhradou a záhradou korenín. Odtiaľto sa po stáročia vyvážalo to najlepšie korenie. Možno aj preto je tu obrovská hustota obyvateľstva a prakticky žiadny ťažký priemysel.

Kéralu obmýva more. Keď sa ma niekto spýta, či je čisté, odpovedám: „Nemá byť z čoho špinavé.“ Miestna vláda, výrazne ovplyvnená marxistickou ideológiou, presadzuje ekologický prístup – niekedy až príliš. Chýbajú tu diaľnice, a tak každá cesta trvá dlho. Je síce romantická, ale aj tak trvá dlhšie, než by ste chceli.

Na východe Kéralu lemujú hory Západný Ghát, potom prichádza pás paliem a napokon nekonečné Arabské more. Kérala je krásna, čistá, kultivovaná a vzdelaná. Raj na zemi.

Na území južnej Indie ležia štáty Andrapradéš, Kérala, Tamilnádu, Telengána, Karnátaka a zväzové územia Lakadivy a Pudučéri. Všetky som prešiel (poznámka redakcie: Ľuboš Fellner prešiel všetky tieto oblasti ako jediný Slovák) takže máte informácie z prvej ruky a k blogu prikladám aj originálne fotografie.

Pudučéri (kedysi Pondičéri) ako súčasť Francúzskej Indie a skladá zo štyroch oddelených častí. Dal som si dokonca tú námahu, že som sa dopravil až do Yanamu, exklávy Pudučeri vzdialenej od centra 800 kilometrov. Keď sa pozriete na mapu, zistíte, že je to poriadne ďaleko – no ja som túto trasu prešiel po zemi, mimo diaľnic.

Toto už nie je pre bežného cestovateľa. To je už vec fanatizmu a „zbierania“ exkláv a zvláštnych území. Boli sme štyria Slováci a zrejme nadlho zostaneme jediní, ktorí v Yaname boli. =)

Z Lakadív som bol nadšený a viac sa o nich dočítate z môjho blogu pláže južnej Ázie.

Karnátaka je najväčším štátom juhu (hoci Tamilnádu má viac obyvateľov). Jeho hlavným mestom je Bengalúr (Bangalore), ktoré roky nieslo prezývku Silicon Valley Indie. Dnes mu tento titul kradne Hajdarábad v Telangána a možno o pár rokov prevezme titul technologického lídra Visakhapatnam v Andrapradéši – najmä ak Google zrealizuje svoju 15-miliardovú investíciu.

V Bengalúre som pristál trikrát a zakaždým ma privítali dopravné zápchy. Mesto leží na Dekanskej náhornej plošine vo výške 900 metrov nad morom, klíma je tu príjemná a okrem moderného letiska ponúka aj výborné tradičné trhy. Je to mesto záhrad, startupov a mikropivovarov. Prechodil som jeho okolie aj chrámy na severe smerom k vrchom Nandi Hills.

Keď sme vyšli zo štátu Odiša (patrí k severu Indie) a prišli sme na juh, môj partner z Dillí sa ocitol v rovnakej situácii ako kedysi ja. Jeho znalosť severoindických jazykov mu bola zrazu nanič. Ako šibnutím čarovného prútika nerozumel ani slovo. Základnými jazykmi juhu sú drávidské jazyky – telugčina, tamilčina, kannadčina a malajamčina. Uvádzam ich podľa počtu hovoriacich. Drávidov spomínam nižšie v blogu.

Najmenej navštevovaným štátom juhu je Andrapradéš. Turisti často ani nevedia, prečo by sem mali prísť. A práve to bol dôvod, prečo som Andru prešiel zo severu na juh. A áno – je to veľké prekvapenie.

Chrám Tirupati, venovaný reinkarnácii boha Višnu, je jedným z najúžasnejších a vraj najnavštevovanejším v Indii (ale nie zahraničnými turistami). Pri prechode štátom sme križovali druhú a tretiu najdlhšiu rieku Indie (po Gange), rieku Godavari, nazývanú Ganga juhu, a mystickú rieku Krišna.

Po tom ako sa moslimská a technologicky vyspelá Telegana odtrhla od agrárneho Andrapradéšu sa zdalo, že to tento štát zabilo. Andra sa rozhodla bojovať a ukázať, že dokáže konkurovať aj Hajdarábad.

No opak je pravdou a Andra sa rozhodla bojovať a ukázať že Hajdarabád porazí. Na severe štátu som spal v dvoch najväčších mestách V tom najväčšom Visakhapatname, ktorému domáci nepovedia inak než Vizag. Ide o jeden z najdôležitejších prístavov Indie a sídlo indického námorníctva v Bengálskom zálive.

Prekvapili ma krásne pláže a príjemná riviéra. Na juhu ma naopak privítala drsná priemyselná zóna.

Najviac ma však nadchli prastaré budhistické pamiatky z čias, keď o budhizme v Číne či Japonsku ešte ani nechyrovali. V meste Vijayawada ma šokovala socha Lenina a oproti, cez rieku Krišna, nové hlavné mesto štátu – Amarávatí.

Prekvapilo ma aj neturistické mesto Nellore, ktoré je naozaj odbočkou od hlavných trás. Zažili sme tu vítanie boha Slnka – Surju – a bolo to silné.

V Andrapradéši sa vyhnete overtourizmu. A také miesta sú dnes na našej planéte čoraz vzácnejšie. Prikladám niekoľko fotografií pre vašu predstavu.

Verili by ste, že v Indii existuje miesto, kde ľudia vyznávajú viac Ježiša Krista než Šivu, Višnu a Brahmu? A pritom ide o také významné miesto – miesto, kde sa v jednom bode stretáva Indický oceán, Bengálsky záliv a Arabské more.Pri objavovaní Južnej Indie som sa zastavil aj na tom najjužnejšom bode v Kanyakumari.

Cesta na absolútny juh je cestou juhom Kéraly, kde o diaľnici nikto nepočul. Kanyakumari sa dnes nachádza už v štáte Tamilnádu, ale nebolo tomu vždy tak a ešte nedávno patrilo toto miesto a mestečko do silného štátu kráľovstva Travancore (1729 až 1949).

Platilo sa tu Travancorskou rupiou a štát bol bohatý, prosperoval z obchodu s korením. 

Prejdeme krížom cez špinavú pláž plnú rybárov a zamierime do najväčšieho kostola – katedrály. Tu sa s nami chcú fotiť všetci, vrátane farára. O najjužnejšom bode Indie som napísal separátny blog, a ak sa sem chcete vybrať, prečítajte si ho, prosím.

Navštevujeme tu jeden z 52 šaktistických chrámov, kde sa má nachádzať ľavé rameno bohyne Šakty. Odkladáme si topánky a bosí vchádzame dnu. Ale pozor – najprv dole tričko! Čosi podobné som zažil v Jaffne na opačnej strane mora, na severe Srí Lanky a v niekoľkých chrámoch Tamilnádu. Vo väčšine prípadov však tričko dole nechceli, tu je to povinnosť. Takže, ak sem chcete ísť, trošku sa vyrysujte, nech si neurobíte hanbu.

Pozor – chrámy sú tu na juhu často počas obeda zatvorené, a aj tento je od 11:00 do 16:00 zatvorený.

Vyrážam z obrovského Čennai (kedysi Madras), štvrtého najväčšieho mesta Indie a hlavného mesta najľudnatejšieho štátu juhu, Tamilnádu.

Na letisku je jediná zmenáreň, a nachádza sa ešte vo vnútri. Keď vyjdem von, už nič nie je, tak sa vraciam dnu – bez problémov ma pustia a vymením si eurá, hoci za strašne zlý kurz, o 25 % horší, než som očakával. No potrebujem hotovosť na zaplatenie šoféra. Je ráno, no ja som letel cez Dubaj celú noc, prakticky som nič nespal, a teraz mi hlava padá do kolien. Jedine správy od Jančiho ma vždy prebudia.

 „Choď na pláž! Pozri si Krišnovu hrudu masla!“ Jančiho som vzal do BUBO, stal sa u nás „konzulom“ a za tie roky vybavil našim klientom tisíce víz do celého sveta. Začal behávať – behy od Tatier k Dunaju, ktoré sme spoločne začali. Pomáhal rozbehnúť aj krásnu bratislavskú akciu Transdanube swim. Každý v BUBO musí mať rád cestovanie a Janči prepadol Indii.

 „Každý deň sa snaž urobiť jeden dobrý skutok,“ hovorieva – to, čo ho India naučila. Klienti ho milovali, vždy ich vedel vtiahnuť do deja. Ich nadšenie z južnej Indie vidno na referenciách z Indie, ktoré nájdete na BUBO cestovateľskom fóre. Janči, rovnako ako ostatní BUBO sprievodcovia, dával do sprevádzania svoje srdce, celého seba. Vracal sa zo zájazdov úplne vyšťavený, no naši klienti sa vracali šťastní a obohatení, a tak to má byť. To je dôvod existencie BUBO.

V BUBO patríme k najscestovanejším Slovákom a snažíme sa vám pripraviť tú najlepšiu zmysluplnú dovolenku. Cesty s BUBO vám dokážu zmeniť život. Ak sa nám to podarí a klient o zážitkoch ulovených na našich zájazdoch rozpráva ešte o rok či aj desaťročia svojim vnúčatám, to je to, čo chcem. Sám si človek netrúfne vojsť niekam do toho chaosu, aj mne to trvalo zopár rokov. Postupne som sa naučil vstúpiť dnu a potom som to naučil ďalších sprievodcov, ktorí zas naučili ďalších.

Na Slovensku nie sme zvyknutí vážiť si svojich učiteľov. Ja však svojich starých sprievodcov volám guru. Tak to je. Tí skúsení prechádzajú Indiou ako Mojžiš cez Červené more a naši klienti to môžu využiť a pustiť sa po skratke – priamo do vnútra, do stredu hyperexotickej mandaly.

UNESCO má pravdu, keď tieto kamenné chrámy južne od Čennai zobralo pod svoje krídla. Medzi Veľkým slaným jazerom a plytkým Bengálskym zálivom sa rozprestiera malá plocha, kde sa dynastia Pallava rozhodla v 7. a 8. storočí postaviť svoje chrámy. Sú vytesané z extrémne tvrdej žuly a do dnešných dní hrdo stoja na horúcom slnku. Tá horúčava je neuveriteľná.

Do „mesta veľkej sily“ idem autom s vlastným šoférom. Nemám silu riešiť to inak – lacnejšie by to možno bolo, no stálo by ma to omnoho viac, než turistov, ktorí idú na zájazd do Indie s BUBO. Šofér vie anglicky ledva päť slov, a tak mám informácie iba od Jančiho, ktorý mi pred cestou dal zopár tipov.

Najprv sa zastavím kúpiť si SIM kartu. Bolo to v čase, keď som doletel do Čennai po prvý raz, a vtedy sa SIM karta ešte kupovala fyzicky. Pred týždňom som odlietal z Čennai piatykrát, no táto príhoda veľa hovorí o tom, ako sa cíti sólo cestovateľ na juhu Indie. Na letisku nemali žiaden obchod so SIM kartami. V 4. najväčšom meste Indie letisko vyzeralo, akoby ani nerátalo so zahraničnými návštevníkmi.

Teraz sedím v obchodíku v centre Mahabhalipuramu oproti policajnej stanici, ktorá vyzerá ako gýčový hinduistický chrám. Do obchodíku vchádzajú ľudia, aby si doplatili euro či euro a pol ako kredit na telefonovanie. Väčšina žien v pestrofarebnom sárí je bosá. Tu v Tamilnáduako je to akoby sa od čias dynastie Pallava nič nezmenilo..

Po dvoch hodinách sa postavím a poviem obchodníkovi, nech si nechá môj iPhone, že si idem pozrieť pamiatky a vrátim sa neskôr. Po návrate tu sedím už iba hodinku. Obchodník nemal kód na otvorenie iPhonu, a tak nič nerobil. Dnes už je situácia lepšia, na letisku v Čennai majú metro a pešo sa dostanete do nákupného centra, kde na hornom poschodí nájdete food court a môžete si tu kúpiť darčeky či suveníry pred odletom domov.

Po tom, čo som prvýkrát išiel do Mahabhalipuramu bez sprievodcu, som sa sem ešte raz vrátil – bol som úplne nadšený! Druhýkrát som išiel so sprievodcom BUBO a dokonca som prespal priamo v Mahabhalipurame. Naozaj sa to oplatí!

„Toto je druhý najdlhší kamenný reliéf na svete, hneď po tom z Angkor Watu v Kambodži,“ vysvetľuje mi lokálny sprievodca. Skalný reliéf má 42 × 14 metrov a ide o Ardžunovo pokánie (z eposu Mahabharata), alebo sa hovorí aj o Zostúpení Gangy.

Pre Mahabharatu hovorí reliéf napríklad o bohu Šivovi, ktorý pomáha Ardžunovi napnúť čarovný luk a tým získať ruku kráľovskej dcéry. Pre zostúpenie rieky Gangy na Zem zobrazuje malý pramienok, ktorý steká úzkou štrbinou po reliéfe. Vychudnutá postava pôstiaceho sa Ardžunu, meditujúceho pod horou Kailaš, tu stojí už 1 400 rokov. To je jednoducho neuveriteľné.

Náš BUBO hotel má geniálnu polohu a pri skale sa zastavujem (vstupné sa neplatí) pri západe aj východe slnka – práve vtedy je reliéf nádherne nasvietený. Ten rozdiel uvidíte aj na fotografii, ktorú prikladám nižšie.

Ardžunovo pokánie je nádherné. Výhľad z miestneho majáka patrí k najkrajším v južnej Indii, no romantickejšie je sedieť priamo na pláži a sledovať horizont. Juh Indie je pomerne rozvinutý región – Bangalore, centrum indického IT a často nazývané „Silicon Valley Indie“, je asi sedem hodín jazdy autom. Napriek tomu tu na pláži možno stále nájsť drevené, takmer prehistorické rybárske lodičky, ktoré sa za stáročia takmer nezmenili.

Po druhýkrát prichádzam na pláž pri západe slnka a stretávam stovky pútnikov v červených šatách. Mahabhalipuram je skvelým miestom pre milovníkov histórie aj pre fotografov – kamenné chrámy, more a svetlo vytvárajú jedinečnú atmosféru.

Aj gurmáni majú možnosť uloviť si svoje gastronomické zážitky. Čerstvé morské ryby, tigrie krevety či homáre sú výborné. Mahábalípuram je miesto, kde sa naozaj oplatí prespať – pokoj, história aj chuť Indie sú tu zoskupené v jednej vrstve.

Hlavný chrám sa nachádza pri mori. Treba vidieť 7 pagod, veď takto sa kedysi Mahabhalipuram aj volal – „Mesto 7 pagod“. Následne je tu chrám zasvätený Brahmovi, Šivovi a Višnovi, čo je v Indii zriedkavé – a ešte k tomu s 1 300-ročnou históriou.

A potom je tu Krišnova hrudka masla – bizarná, instagramová atrakcia, kde sa ľudia fotia s obrovským balvanom, ako by držali tiaž celého sveta, podobne ako Atlas z gréckej mytológie.

Krišnova hrudka masla je taký bizár, instagramová fotografia, kde sa ľudia fotia s tým, že držia tiaž tohoto sveta, veľký balvan ako Atlas z gréckej mytológie.

Vstupné pre zahraničných turistov je 15-násobkom toho, čo platia Indovia, ale oplatí sa. Veď nebuďme malicherní. Keby za vstup do bratislavských múzeí niektorým Slovákom platili, aj tak do Bratislavy neprídu. 

To, že som sa do Mahabhalipuramu vrátil so skúseným BUBO sprievodcom, vyškoleným v BUBO Cestovateľskej Akadémii, bolo skvelé rozhodnutie. Chýbal mi niekto, kto by mi dal veci dokopy. Keď som tu bol prvýkrát, dve krásne pamiatky vynechal – jednoducho som ich nenašiel. Mahabhalipuram sa často nazýva „múzeum pod šírym nebom“ a aj vy tu budete kráčať okolo vytesaných chrámov z tvrdej žuly s obrovským nadšením.

Kančipuram ma nadchol. Nie je to klasika pre bežného turistu, ktorý chce navštíviť tisíc chrámov, čo sa ani nedá. Skôr to je mesto pre tých, ktorí už Indiu poznajú, čosi už vedia o brahmánoch a kvalitnom sárí a chcú sa do Indie ponoriť viac.  

Nie je to veľké mesto. Má 235 000 obyvateľov, čo je na indické pomery nič, no je rozťahané a medzi Šivaistickou (na západe mesta) a Višnuistickou časťou (na východe mesta), a tak sem musíte ísť rikšou, taxíkom či na motorke, pretože pešo je to priďaleko. Mesto ma až natoľko nadchlo, že som sa sem vrátil a napísal o Kančipurame separátny blog.

Ako vznikol názov Kančipuram a čo znamená? Kanči = brahma a Puram = mesto. Som rád, že práve ja som Kančipuram dostal do našich itinerárov. Keď si pozriete fotografie ihneď pochopíte, prečo toto miesto pri návšteve Indie nemôžete vynechať.

Keď sem prídete, budete mať pocit, akoby celé mesto žilo v inom, dávnom storočí. Kančipuram turisti navštevujú pre mystiku a exotiku – a najmä tí, ktorých zaujíma elitný vajšnavizmus tak ako mňa.

Najviac chrámov zasvätených bohu Višnu som kedysi našiel na vtedy najväčšom jazernom ostrove Majuli v štáte Assam. Medzitým sa jeho brehy rozpadli pod tlakom majestátnej Brahmaputra a už neplatí, že ide o najväčší riečny ostrov sveta. Vajšnavisti tu však zostali.

Kančipuram patrí medzi sedem najposvätnejších miest (tirtha) pre vyznávačov boha Višnu. V jednej z kníh, ktoré mám, sa píše, že vajšnavizmus je v podstate odlišným náboženstvom než šivaizmus či šaktizmus. Súhrnne ich nazývame hinduizmus, no podľa niektorých autorov je to skôr zjednodušenie než presná definícia.

Preto som najprv zamieril do „malého Kanči“ na východe mesta – do centra brahmánov, ktorí uctievajú boha Višnu. Tu sa duchovná tradícia neprezentuje ako atrakcia, ale ako každodenná realita.

Podľa Vajšnavistov je Kančipuram jedným zo siedmych brodov – miest stretnutia. Zo 108 višnuistických chrámov na obrovskom indickom subkontinente je 15 v tomto malom meste. Už názov mesta naznačuje, že je to mesto brahmánov. Kanči, respektíve Ka, znamená v tamilskom jazyku brahmán.

Okrem tisícok chrámov je Kančipuram známy tkaním tých najlepších a najkvalitnejších hodvábnych sárí. Tu nenájdete bavlnené sárí ako v Manešware či Maduraji, ale tu ide o jemný luxusný hodváb. Hodváb berú zo susediaceho štátu Karnataka, ktorý prezývajú „zelenou záhradou Indie“, ale fabriky na výrobu a ohromná tradícia pochádzajú práve odtiaľto.

Obrovská rôznorodosť textúr, farieb a vzorov hodvábneho sárí Kanjivaram (Kandživaram) je neuveriteľná. Jednoduché sárí sa dá vyrobiť približne za 10 až 12 dní. Ozdobné však vyžadujú až 20 dní spracovania. Kandživaram sú na indické pomery drahé a môžu stáť medzi 2 000 až 50 000 rupii. Cena sárí závisí od množstva zari (výšivky) prepletených s jemným hodvábom. Čím viac zari votkáte, tým drahšie bude sárí.

Tieto sári nie sú také drahé ako Paithani z Aurangabadu - mesta, ktoré spomínam v súvislosti s jaskyňami Adžanta a Elora v inom blogu. Kančinápurské sári je však vyhľadávané po celej Indii a je to značka najvyššej kvality.

Strávim veľa času v obchode a dielni v Kančipurame a dostávam aj pozvanie na svadbu – konkrétny chrám, 5.00 ráno a aj ku svadobnému stolu.

V dlhých rozhovoroch dozvedám, že aj keď je Kančipuram vyslovene hinduistické mesto, tak tu existuje aj budhistická tradícia. Podľa ľudovej legendy bol Bodhidharma, budhistický mních z 5. až 6. storočia a zakladateľ kláštora Šaolin a jeho bojového umenia Kung fu, tretím synom pallavského kráľa práve z Kančipuramu. Počuli ste už o kalari? Najstaršom bojovom umení sveta? V blogoch nás cestovateľov z BUBO sa vždy dozviete veci, ktoré iní nevedia. Neopakujeme dookola to, čo sa nosí, ale sme nadčasoví.

Prajem vám príjemné zmysluplné čítanie zvyšku môjho blogu.

Tamilnádu je štátom chrámov. Mesto Kančipuram som rozobral zvlášť, no tých miest a mestečiek je tu neuveriteľne veľa. Za minimálne spomenutie stojí zlatý chrám Sripuram vo Vellore. Zastavil som sa tu, keď som išiel autobusom z Kančipuramu do Bangalúru. Vo Vellore ma však viac prekvapil hrad s masívnou vodnou priekopou.

Ďalej treba spomenúť najbohatší chrám sveta Chrám Sree Padmanabhaswamy, ktorý sa nachádza v hlavnom meste Kéraly, v Thiruvananthapuram (bývalé Trivandrum). Bol postavený v Drávidskom juhoindickom štýle a zasvätrný bohovi Višnu.Za „najbohatší“ sa považuje práve preto, lebo uschováva neskutočné množstvo pokladov. Dodnes ho spravuje kráľovská rodina – maharadža z Travancoru. Mne prekáža to, že cudzinci majú vstup zakázaný. Dovnútra sa jednoducho nedostanete.

Chrám má celkové aktíva v miliardách, konkrétne sa hovorí o hodnote 90 000 crores (900 000 000 000) vrátane zlata, zlatých idolov, starožitného striebra, smaragdov, diamantov a iných drahých kameňov. Súčasťou pokladu sú aj dve zlaté kokosové škrupiny posiate drahokamami.

Chrám má šesť trezorov, pričom posledný nikdy neotvorili. Miestne legendy hovoria o hadích strážcoch a o tom, že jeho otvorenie by prinieslo potopu sveta. Paradoxne, počas pandémie covidu, keď bol chrám zatvorený, sa dostal do finančnej straty a musel žiadať o štátnu podporu.

Na juhu Indie však treba vidieť aj ďalšie chrámy – napríklad v Rameswaram, Madurai, Tiruchirappalli (Triči) či Thanjavur. V štáte Tamilnádu ich nájdete tisíce.

Mne sa páčil napríklad chrám v mestečku Sučindram. Patrí medzi 108 najdôležitejších chrámov zasvätených Šivovi v celej Indii. Chrám je dokonca zasvätený všetkým trom najdôležitejším bohom – Brahmovi, Višnovi aj Šivovi.

V chráme Thanumalayan v Sučindrame sa nachádza 6,7 m vysoká socha opičieho boha Hanumana, o ktorej domáci tvrdia, že stále rastie. Táto socha z jedného kusa žuly sa stratila – zakopali ju, aby ju ochránili pred nájazdníkmi, a na jej polohu sa zabudlo. Neskôr ju znovuobjavili a dnes sa jej môžete dotknúť.

Neďaleko stojí aj obrovská socha býka Nandiho (na ktorom jazdí Šiva) dlhá 6,4 m – jedna z najväčších svojho druhu. Hanuman je ale o niečo krajší.

Stĺpy v chráme sú vytesané z jedného kusa kameňa a pri poklepaní vydávajú tóny hudobnej stupnice Do – Re – Mi – Fa- So -La- Si – Do. Chrám Thanumalayan je miestom, kde sa oplatí zastaviť. Opäť platí pravidlo: Tričko dole! No ak sa sem rozhodnete prísť, budete nadšení. Hrať tentoraz schody som počul v chráme Airavathesvara, ktorý opisujem nižšie.

Znie to neuveriteľne, ale náš sprievodca Mutu mi objasňuje: „Sri Ranganathaswamy Temple je naozaj najväčší doposiaľ plne fungujúci chrám sveta. Angkor Wat je síce rozlohou väčší, no dnes už je len historická pamiatka. Tu sa žije. V areáli býva približne 25 000 ľudí, z toho asi 20 000 brahmánov (ľudí z najvyššej kasty).“

Najprv mierime na riečny ostrov Srirangam, ktorý vytvára prirodzenú vodnú priekopu. Postupne prechádzame prvou, druhou, treťou aj štvrtou bránou. Chrám je obohnaný siedmimi sústrednými múrmi – prakarami – a až keď ich všetky prejdete, dostanete sa k samotnému srdcu, k sanctum sanctorum. Tam spočíva boh Višnu v podobe Ranganátha, ležiaci na hadovi Adi Shesha.

Medzi vonkajšími múrmi pulzuje život. Je to mesto v meste, s obchodíkmi, domami a silnou atmosférou. Mám krátke nohavice, a tak si v jednom stánku kupujem sarong, aby som si zakryl nohy – stojí ma len euro.

Následne vchádzame dnu. Vo vnútri vidím asi tridsať ľudí čakajúcich na pracovný pohovor. Najväčší aktívny chrám sveta potrebuje množstvo zamestnancov. O kúsok ďalej je miesto, kde veriaci vešajú malé provizórne kolísky. V niektorých ležia plastové bábätká. Na prvý pohľad to vyzerá ako hračka, no ženy ich sem prinášajú s nádejou, že otehotnejú. Také indické IVF centrum.

Mutu tu má kamaráta a ten nám dovolí vyjsť na strechu chrámu. Odtiaľ vidíme všetkých 21 gopuramov ako na dlani. Najvyššia veža meria 73 metrov, čo je ďalší rekord, hoci dnes už vraj existuje o meter či dva vyššia.

Na stenách chrámu si všímame znak v tvare „V“. Práve tu si vysvetlíme dve odnože vajšnavistov. V Kančipuram vyznávajú Vadakalai – „severné umenie“ – a na čelách veriacich vidíte znak v tvare „U“. Tu na juhu prevláda Tenkalai – „južné umenie“ – reprezentované tvarom „V“.

Rozdiel nie je len v symbole. V Kančipurame veria, že k božej milosti musí prispieť aj človek vlastným úsilím. Používajú prirovnanie malej opičky, ktorá sa pri prenášaní drží matkinej srsti sama. Na juhu hovoria, že všetko je výlučne v Božích rukách. Ako mačiatko, ktoré matka prenáša z miesta na miesto bez jeho pričinenia.

Višnu v garbhagriha (lone domu) je v ležiacej polohe, čo je nezvyčajné a pozerá sa na juh smerom na Srí Lanku, kde Avatar boha Višnu, hrdina Ráma zabil démona Ravanu. Srí Lanka je kúsok a tento chrám má podľa legiend  s príbehom aj blízku skúsenosť. Ranganatha je jedna z najvznešenejších podôb boha Višnu, ktorý leží na kozmickom hadovi predstavujúceho nekonečno.

Chrám je jedným z Divya Desam, teda najsvätejších višnuistických chrámov. Mutu mi vysvetľuje, že ide o vôbec najsvätejšie miesto zasvätené Višnuovi. Neviem, či by s tým súhlasili v chráme Jagannath Temple, no všeobecne sa o tomto mieste hovorí ako o „nebi na zemi“ – Bhooloka Vaikuntha.

Chrám funguje nepretržite tisíc rokov. Bol korunovačným a rituálnym centrom dynastií Čóla, Pandja a dokonca aj Vijajanagar.

Najunikátnejšia je jeho silná atmosféra a práve to, že ide o živý chrám. Je to najväčší chrámový komplex sveta.

Tamilnádu (Tamil Nadu) prezývajú aj Temple Nadu, pretože ide o štát chrámov. Sú tu tisíce chrámov, ale skoro žiaden turista v dohľade. V tomto vyniká kráľovské mesto Tandžavúr a jeho okolie.

Chrámy dynastie Čola sú originálne, pod patronátom UNESCO a je až zarážajúce, že túto krásu – ktorú verím, že uvidíte na mojich fotografiách – turisti (zatiaľ) opomínajú.

My, ľudia, sme sociálne tvory a ženieme sa všetci rovnakým smerom. Iba hŕstka ľudí – lebo moje blogy číta iba promile Slovákov – teraz objaví krásu – doslova architektonický zázrak. Na začiatku blogu hovorím, že v južnej Indii je všetkého akosi viac. Na bežný obed dostanete 10 mištičiek, ryžu a Malabar parathu a kúsok nad Tandžavúrom som navštívil chrám s názvom Gangaikondacholapuram, ktorého názov sa skladá z 21 písmen.

Všetkého je tu v Tamilnádu viac, len turistov menej.

Chrámy Tamilnádu sú staršie než Angkor Wat a práve v tomto najjužnejšom štáte Indie nájdete 8 z 10 najväčších hinduistických chrámov sveta.

Tamilnádu je domovom jednej z posledných žijúcich klasických civilizácií sveta s vyše 3 700 rokmi nepretržitej kultúrnej histórie. Tamilčina má jednu z najstarších kontinuálnych literárnych tradícií na svete. Kým sa v mnohých častiach Európy ešte iba formovali prvé písomné systémy, v južnej Indii už prekvitala poézia, filozofia aj mestská kultúra zapísaná do kameňa i na palmové listy.

Jedna z jeho najslávnejších dynastií – Čólovci, talasokratické kráľovstvo, ktorého vplyv siahal do mnohých oblastí Juhovýchodnej Ázie a na Srí Lanku, vládli až do 13. storočia. Čolovci boli nielen mocnými panovníkmi, ale aj veľkými staviteľmi a štedrými podporovateľmi umenia. Ich niekdajšie hlavné mesto Gangaikonda Cholapuram bolo postavené po tom, ako dobyli Indiu na sever až ku rieke Ganga. Dnes ide o pokojnú dedinku, no ak zazriete chrámy, hneď uvidíte stopy dávnej veľkoleposti.

Medovo sfarbená socha usmievajúceho sa býka Nandiho, posvätného sprievodcu boha Shiva, je umiestnená tak, aby odrážala slnečné lúče do vnútra chrámu. Vonku sa nad starostlivo udržiavanými záhradami týčia bohato vyrezávané postavy božstiev, ktoré akoby dodnes strážili slávu dávnej ríše.

Ak zvládnete tú horúčavu, odporúčam zastaviť sa aj v ďalších chrámoch Čóla, ktoré sú taktiež pod ochranou UNESCO. V chráme Airavathesvara ma uchvátila otvorená hala so 100 úžasne vyrezávanými (z kameňa) stĺpmi a Adhikumbeswaraswany opäť s klasickým nevysloviteľným menom.

Najviac ma však nadchol chrám Brihadisvara v centre Tandžavúru. Tento chrám, točiaci sa okolo čísla 9, je obrovský a fascinujúci v mnohých ohľadoch.

Zaujímavé pre vás môže byť aj to, že zatiaľ čo vstupné do najväčšieho hinduistického chrámu sveta, do Angkor Watu, sa z roka na rok zvyšuje, vstup do chrámov dynastie Chola vrátane chrámu Brihadisvara je zadarmo. Tento tisícročný chrám je pritom starší než Angkor a je plný pútnikov, čo miestu dodáva skvelú atmosféru. Je skutočne obrovský, hodný kráľovského mesta, a jeho veža (vimána) je najvyššou historickou chrámovou vežou v celej Indii.

Keďže v Tandžavúre spíme, môžeme si chrám vychutnať večer až do západu slnka a potom znovu ráno pri východe. Fotografi pochopia prečo, romantici takisto.

Vyrazili sme kúsok na juh do Francúzskej Indie do Pudučéri. Podobne ako je Goa portugalská, Pudučéri je ovplyvnené francúzskou kolonizáciou, a je to veľmi zaujímavé.

Pod patronátom UNESCO nájdete v Tamilnádu aj zopár pevností. Najväčšia je pevnosť Gingee (Džindží).

Z bohatého Koči smerujeme kúsok na juh. Je to pastva pre oči, všade sladká voda a zeleň. Vskutku ohromne bohatá krajina. Rovnaký pocit mal aj prvý Európan, ktorý sa sem doplavil a ktorý je v Koči aj pochovaný – Vasco da Gama. Koči je veľmi kultivované mesto, kde kaviarne vyzerajú ako v Európe.

My však ideme vyskúšať jednu z hlavných atrakcií Kéraly – plavbu na historických lodiach. Keď ste v Kérale, tak toto je „must do“ aktivita.

Kettuvallam je houseboat – široko používaný práve tu – v indickom štáte Kérala. Tieto tradičné lode, ktoré kedysi prevážali ryžu, koreniny či iné materiály, majú slamené strešné kryty, pritom loď je ručne vyrezávaná, celá drevená.

Elektrina cez deň nejde, ale na večer ju pustia a každá izba mala klimatizáciu. Každá izba mala WC európskeho štýlu a funkčnú sprchu. Musím povedať, že to bolo fajn a mojim klientom sa tento zážitok páčil minimálne ako National Geographicu. Niektorí dali práve tieto lodičky na prvé miesto v ankete, ktoré vypisujeme vždy na konci zájazdu.

Vyzdvihovali to, že sa dostali do veľmi úzkeho styku s domácimi. Zakotvili sme totižto ďaleko od akejkoľvek civilizácie a tu sme mali možnosť vidieť ten pomalý život na vidieku. Všade ryžové polia, dobytok a chrámiky. Žiadne pouličné osvetlenie, ale pohoda, na akú sme my už aj zabudli.

Po tom, ako sme nasadli, sme sa plavili po nehybnom zrkadlovom povrchu lagún lemovaných palmami a trblietavými riečkami. Ide o čarovný zážitok. Slnko padalo dole, zrazu bolo príjemne a vtáky sa rozospievali a na chvíľu bol v okolí ruch. Ľudia sa presúvali hore-dole a my sme si načali fľašku Kingfishera a namiešali Gin tonic. Na večeru sme mali čerstvo nachytané tigrie krevety, a potom sme pustili hudbu. Všetci sme naskákali na náš houseboat a bola diskotéka, tancovalo sa dlho do noci a bolo to jednoducho super. Konečne oddych!

A zrazu počujem zvony a trúby a viem, že je pudža. Zoberiem deti a ideme. Práve tu, pri najväčšom jazere celej Indie – jazere Vembanad – sa zároveň nachádza najnižšie položené miesto celej Indie a sme dva metre pod hladinou mora.

Prechádzame mostami po uzkých kľukatých chodníčkoch. Asi keby som nebol toľkokrát v Indii, netrúfo by som si na to! Ideme za zvukom a je to dosť ďaleko – asi tri kilometre, tak sa to rozlieha tichým okolím. Modlitba je malá, ale som rád, že naše deti ju zažili. Je to iný svet. Ľudia nás vzali medzi seba, núkali nás sladkosťami a brahmán nás vysvätil.

Ideme späť úplnou tmou a ja viem, že deti na toto nikdy do konca života nezabudnú. Inakosť bude u nich tolerovaná, predsudky sa odsunú nabok. Mojím najväčším úspechom bude, ak niektoré z týchto detí urobí s jeden a pol miliardovou Indiou biznis, výskum či akýkoľvek spoločný projekt.

Takto odkáže ostatným, že India nie je krajinou tretieho sveta, ale že časy sa opäť menia a nebude to dlho trvať a India nás predbehne. Pozrite si naše zájazdy pre rodiny s deťmi, ktoré ja veľmi veľmi odporúčam.

Jedlo je v Južnej Indii úplne iné. Na juhu je všetko iné. Rozdiel je ako medzi rakúskym rezňom a talianskymi špagetami a omnoho väčší. Na severe máte rôzne placky ako čapati, roti, nan– naozaj vynikajúce. Na juhu jedia viac ryžu. Na severe nájdete vynikajúcu baraninu a kuracinu, no keď sa pozriete na stehienko, zdá sa vám, že to kura umrelo od hladu. Na juhu je strava omnoho viac vegetariánska, ale toho sa nebojte. Ja nie som vegetarián a juhoindickú stravu si vychutnávam, je úžasná! Určite je jedným z dôvodov, prečo sa na juh Indie oplatí vypraviť.

Juhoindickú kuchyňu nájdete v piatich južných štátoch - Karnatáka, Andrapradéš, Tamilnádu, Telangána a Kérala. Všetky som prešiel a pridávam vám sem moje odporúčania. Tieto jedlá jednoducho musíte vyskúšať.

Raňajky sú na juhu Indie veľmi dôležité. Nie je to iba kávička a croissant, také odfláknuté „nejedlo“. Tu na juhu je to silná súčasť dňa. Nie je tu až tak teplo, a tak sa viete najesť kvalitnejšie. Na obed je príliš teplo, a preto sa počas obeda je menej.

Na raňajky si objednáme u kuchára, ktorý pripravuje aj omelety na mieru, masala dosa. Je to akási palacinka, ktorú zrolujú a naplnia napríklad zemiakovým mixom. Je to geniálne. Tá palacinka je tenšia než papier, nádherne sa láme a je chrumkavá. Môžete si objednať aj „plain masala dosa“, čiže čistú masala dosa, ale lepšie je nechať si to pripraviť celé tak, ako to jedia Indovia – aj s kokosovým chutney (vyslov čatny).

Môžete si dať aj idli a sambar a k tomu kokosové chutney a rajčinové chutney. Ja to milujem. Sambar je riedka polievka zo zeleniny. Je trošku štipľavá, no pre mňa ide o ideálny rozbeh dňa. Idli sú z ryže. Je to trochu bez chuti, ale ak dobre namiešate sambar a čatni, spolu to chutí skvelo.

Na idli si nalejte aj trošku kokosového oleja a na to nasypte takzvaný „gun powder“, čiže strelný prach. Indovia to v domorodom jazyku volajú Idli Milagai Podi a ide o perfektnú zmes korenia – červené čili, urad dal, čana dal, sezamové semienka a hing. Nie je to pikantné, všetky chute spolu pekne ladia.

Masala dosa je, čo sa týka konzumácie, ľahká záležitosť. Je dobrá hneď a je sa presne tak, ako to dostanete. Idli si musíte dochutiť a musíte ho so sambarom dobre namixovať, ako aj popisujem.

Vadas je podobné ako idli, ale tmavé a opäť bez výraznejšej chuti. Tu si všetko musíte dochutiť, tento základ je taký nijaký. No vadas, podobajúci sa na malý bagel, nájdete taktiež v hoteloch na väčšine raňajok.

Indický čaj masala, alebo si dajte kaapi, čo je filtrovaná káva z hôr Nilgiri tu z juhu. Jednoducho čerstvá káva z okolitých hôr, a to je jednoducho cítiť.

Na obed či večeru sme mali parota (malabarskú) s hovädzím. V Indii a hovädzie? Tu v Kérale je to normálne. Upma je druh hustej kaše z nasucho opraženej krupice alebo hrubej ryžovej múky. Na výrobu mnohých variácií sa pridáva zelenina, korenie, karí listy a mleté ​​orechy. V južnej Indii sa je rukami a jedlo sa doma servíruje na banánových listoch. Dokonca aj na svadbe.

Biryani je klasika – rizoto pochádzajúce niekde zo Strednej Ázie (pilaf). Aj keď neexistuje jediný juhoindický štýl biryani, najlepšia ryža je práve odtiaľto, a preto to má svoj dôvod dať si biryani práve tu. Mne najviac chutilo biryani, ktoré som jedol v Hyderabade, tzv. Hyderabadidum biryani, typické jedlo Nizaskej kuchyne pomenovanej podľa bývalých vládcov, Nizamov.

Viac korenisté je Malabar biryani z Kéraly alebo Thalasserybiryani, pobrežný variant Bhatkalibiryani v Karnatake, Dinidgulbiryani v Tamilnádu atď.

Tamilnadu má čettinadskú kuchyňu, možno najohnivejšiu zo všetkých indických jedál. Tento štýl je prevažne vegetariánsky. Pokým sever Indie je spojený s mäsom, juh je naozaj skôr mnoho mištičiek „tali“ a omnoho viac vegetariánskych jedál, a pritom, ako už píšem vyššie, geniálnych. Na thali je zvláštne to, že ide o rôzne jedlá na jednom tanieri. Je to ako bufet na jednom podnose!

Thalí je najlepší spôsob, ako vyskúšať rôzne juhoindické špeciality. Ešte lepší spôsob je ísť na zájazd do Južnej Indie s BUBO, kde praktizujeme niečo ako dramaturgiu v gurmánstve a postupne predostierame klientom to naj. Tu na juhu pri mori odporúčam rybacie curry. Krevetové curry, krabov, či homára. Ide o úplne bežné jedlá.

Bývali sme vo veľmi dobrých hoteloch. Práve tu pôsobia najlepší kuchári, a tak sme vyskúšali všetko. India je dnes taká a v celej obrovskej krajine nájdete minimum top reštaurácii, ktoré sa nenachádzajú v luxusných hoteloch.

Vyskúšajte jedlo na ulici (dodržiavajte moje rady na zdravé cestovanie a pozrite si krátky film Ako bezpečne cestovať?), ale určite zavítajte aj do tých najluxusnejších reštaurácií, kde je jedlo delikátnejšie. My v BUBO spávame v najlepších hoteloch, a tak to máme už automaticky. Poviem vám, je to ohromný ulovený zážitok!

„Pred 3 500 rokmi prišli na indický subkontinent Árijci, boli to vegetariáni vyznávajúci nenásilie, vzdelanci s bielou pokožkou prichádzajúci niekde z Perzie. Usadili sa v horách a na brehoch riek severu, kde založili ašramy, chrámy a žili v mieri. No postupne začali mať potrebu brániť sa, a tak sa dali dokopy s jednotlivými domorodými náčelníkmi. Bol to vlastne barter, oni učili deti náčelníkov vzdelaniu, čítať a písať, vedy... A náčelníci, bojovníci, vtedajšia šľachta, ich za to ochraňovala.

Takto sa vytvorili vlastne prvé dve kasty, kasta vzdelancov - brahmánov a druhá kasta v poradí, kasta bojovníkov - kšátrijov. Aby ich mal kto zásobovať zrnom, ryžou a inými produktami, vytvorili tretiu kastu vajšov, čo sú remeselníci, roľníci a obchodníci. Šúdrovia sú vytvorení vraj z chodidiel, a to je posledná kasta sluhov. 

Pôvodní domorodí čierni obyvatelia, boli zaradení ako bezkastoví, niekedy nazývaní aj nedotknuteľní. Toto je to, čomu veria na severe Indie. Na juhu to prezentujú ako koloniálnu rozprávku Britov, aby mohli rozdeliť sever a juh Indie a takto ľahšie ovládať znepriatelenú krajinu.

Každopádne, ľudia juhu sú naozaj omnoho černejší - sú to Drávidi a sú úplne, ale úplne iní než severania. Ich jazyky - tamilčina, telugčina, malajalamčina, kannadčina, nemajú s indoeurópskymi jazykmi (severu Indie) absolútne nič spoločné. Pre mňa je toto fascinujúce, lebo v absolútnych základoch ľudstva nachádzam najväčšie odlišnosti. A aj keď sa povrch snaží pôsobiť rovnako (globalizácia sa o to snaží), ta prapôvodnosť jednoducho nepustí.

Dnes je táto téma v Indii neželaná. Hovorí sa o „vedeckom rasizme“ a o tom, že Indovia sú rovnakí a Árijci a Drávidi sú vymyslené pojmy. „Árijci ani Dravidi nezaložili našu krajinu!“ počúvam. „Briti na nás skúšali teóriu rozdeľuj a panuj, a preto vytvorili Árijcov a Drávidov. Každopádne, dnes sme spojení jednotnou ústavou!“

Árijci s bielou pokožkou priši niekde z Perzie, a Dravidi prišli z Elamu, čo bolo kráľovstvo v blízkosti dnešnej irackej Basry, ale na Iránskej strane. A do Elamu prišli z Etiópie, ale odtiaľ sme prišli všetci.

Drávidi boli v Indii prví, no oni dnes tvrdia, že nie Árijci im priniesli náboženstvo, oni ho už mali predtým a, paradoxne, sa hrdia tým, že oni už mali kasty predtým. Samozrejme, chcú tým vyvrátiť tézu, že Drávidi sú tými bezkastovými zahnanými múdrymi Árijcami na juh subkontinentu. Najznámejší drávidský boh je Murugan, boh vojny. Tvrdí sa, že je to syn boha Šivu a jeho krásnej partnerky Parvati.

Boh Višnu sa tu na juhu nazýva Maalon alebo Thirumal. Toto je krása hinduizmu, spájať nespojiteľné. Tu na juhu vyznávali ľudia akéhosi Murugama? Ok, urobíme z neho dieťa našich bohov, a tým všetkých veriacich inkorporujeme do seba. Viera v reinkarnácie dáva tomuto triku nedozerné možnosti, a tak Budhu považujú za deviatu reinkarnáciu (avatara) boha Višnu. Preto je vlastne budhizmus iba inou formou hinduizmu. Aspoň takto to vnímajú hinduisti...

Poznám osobne mnohých Drávidov, sú to moji dobrí známi a dlhoroční kamaráti. Sú pracovití, múdri a dobrí ľudia. Keď zistíte, že nie sever Indie, ale práve južné štáty majú vyššiu gramotnosť a celkovú vzdelanosť, tak téza o „čiernych hlúpych Drávidoch“ rozhodne v praxi neplatí. Drávidov je asi 250 miliónov, čo vytvára už silný kultúrny blok.  

Inak sa obliekajú, inak rozprávajú a inak sa aj správajú než severania. Aj toto je jasný dôvod na dovolenku v južnej Indii, ktorá bude zaručene úplne iná než na severe, ktorý poznáme omnoho viac.

Moja žena síce po prvej návšteve – po prvom zájazde s BUBO v Kašmíri – povedala NIKDY VIAC, ale odvtedy som ju sem dostal viac ráz a naposledy to bola cesta na juh Indie, z ktorej bola nadšená.

„Už si sa to naučil robiť, konečne,“ sucho zhodnotila, ale vidím, že je rada kam sa BUBO za tie roky pohlo. Hovorí mi, že je to jej zásluha a v niečom má aj pravdu. Však preto som tu na juhu kúpil teraz sochu Ardhanarišvara, kde je polovica tela muž – Šiva a polovica tela žena - Parvati. Muž a žena, ak to vyjde, sú neoddeliteľní, pomáhajú si a podporujú sa. Sú jednou bytosťou, ktorá je neporaziteľná. Vidíte, že India vie byť aj romantická. Tá južná rozhodne – je tu viac mora a dlhočizných pláží - podobne ako v Taliansku. Južania sú aj v Indii otvorenejší, usmievavejší a pohostinnejší.

Keď sa ma kedysi redaktori pýtali na moju najobľúbenejšiu krajinu, tak som hovoril, že to je dosť ťažké. Keď naliehali, tak som odpovedal, že India. Práve tá inakosť, komplexný neuveriteľný chaos, ktorý spolu akosi nakoniec ladí. Je to ako cesta rikšou, kde si pripadáte, že toto prežiť nemôžete.

Indiu som prešiel od indického Tibetu (Ladakhu) a Kašmíru na severe, po jej najjužnejší bod. Bol som šéfom expedície, počas ktorej sme ako jedni z prvých na svete prešli takzvaných Sedem sestier severovýchodne od Indie. Prešiel som horský Sikim, Dardželing, chudobný Bihar, kmene štátu Odisha a Čatisgart. Zopár Andamanských ostrovov v Bengálskom zálive, ale aj zopár ostrovov Lakadív na druhej strane krajiny.

Bol som v Indii, keď zomrela Lady Diana a kládol som kyticu k hlave práve zomrelej Matky Terezy priamo v Kalkate. Zažil som tu tucet svadieb a festivalov. Posledné roky objavujem juh Indie, kde sa iba v jednom štáte – Tamilnádu – nachádza 8 z 10 najväčších hinduistických chrámov planéty.

Juh Indie je bez turistov. Budete sa tu cítiť ako hollywoodska hviezda, lebo Indovia si budú chcieť s vami urobiť veľa selfiečiek.

Myslím, že som lásku k Indii vlial do sŕdc mnohých sprievodcov BUBO a do mnohých sŕdc našich klientov. Možno sa v Indii nabudúce aj stretneme priatelia. A to práve tu – na neznámom juhu.