Tučniaky - pozorovanie najmilších zvierat sveta

Tučniaky, ktoré sa milujú opaľovať. Sú najľahšie dostupné, a preto dostali až desiate miesto, no sú rovnako zlatučké a ak to budú vaše prvé tučniaky, budete nadšení. Poľahky ich nájdete na jednodňovom výlete z Kapského Mesta, z jedného z najkrajších miest sveta. Vyrazíte smerom na Mys dobrej nádeje, dáte si vínko v najstaršej vinici Afriky, odkiaľ ho pil aj Napoleon Bonaparte a v druhom najstaršom meste Juhoafrickej republiky sa zastavíte na pláži Boulders Beach, kde tieto tučniačiky sídlia celoročne.

Ste v Afrike a vidíte tučniaky, to mnohým nejde dokopy. A naozaj, je tu bežne 27 stupňov Celzia. No vidíte, tak to je, a tučniaky sa prispôsobili. Žijú ich tu stovky, prechádzajú sa ťarbavo okolo vás, podpichujú sa, kričia a hádajú sa. Sú menšie ako ostatné, čo spomínam a neviete sa k nim dostať na pláž. Je tu predsa len veľa turistov, a tak ich sledujete z drevených mostíkov. No ste od nich na zopár metrov a všetky tieto fotografie sme urobili bežným fotoaparátom.

Túto pláž si tučniaky vybrali relatívne nedávno a vznikla tu najväčšia africká kolónia. Spôsobovali problémy v meste, a tak sa obyvatelia a autority rozhodli vytvoriť im chránené miesto, odkiaľ sa nedostanú tak ľahko do mestečka, aby miestnym komplikovali život. Stále tu však nájdete dopravnú značku "pozor tučniak".

Africký tučniak sa môže dostať na sever až do Namíbie či južnej Angoly, ale bol spozorovaný až v Cabinde, Gabone a Kongu. Vajíčka kladie medzi májom až augustom na skalnatých plážach s tým, že často využíva hniezda kačiek. V Simon's Town im na pláži Boulders vytvorili umelé hniezda z plastových barelov, a tým ich aj držia pod kontrolou na jednom mieste.

Sú dosť bežné v Patagónii, teda na južnom špici Južnej Ameriky, a to tak na atlantickej strane ako aj na strane Tichého oceána. Na Falklandoch ich volajú Jaka (Džaka) - niečo ako osol, lebo keď kričia, naozaj to pripomína híkanie somára.

Vyhrabávajú si do zeme dlhé nory. Samica kladie dve vajíčka od polovice októbra až do polovice novembra a sedí na nich 39-42 dní. Vyberajú miesta, kde je teplota vyššia, až 20°C. Samec odchádza na lov a vracia sa s kladením druhého vajíčka a vystrieda samicu pri sedení.

Druhé vajce je väčšie a má väčšiu šancu na vyliahnutie. Mláďatá opúšťajú hniezda po 60-70 dňoch. Za rybami, hlavonožcami a inou potravou sa ponárajú až do 50-metrovej hĺbky. Ich najbližšími príbuznými sú tučniaky okuliarnaté z južnej Afriky. Je jasné, že svoje meno dostali po moreplavcovi, ktorý viedol prvú výpravu okolo sveta a ktorý ich uvidel ako prvý, Fernãovi de Magalhãesovi.

My v BUBO za nimi robíme výlety z Punta Arenas, ale dajú sa vidieť aj z Ushuaia v okolí Beaglovho kanála. Svoje meno po moreplavcovi, ktorý prvý oboplával svet, si skutočne zaslúži, keďže niekoľko jedincov bolo nájdených až pri pobreží Nového Zélandu a Austrálie (7 500 – 9 500 km otvoreným oceánom).

Je najmenší z „chocholatých“ tučniakov (T.). Kolónie sú extrémne hlučné. Rozdelenie „chocholatých“ tučniakov nie je systematicky úplne doriešené a sú na to rôzne názory. V zásade sa delia na východné (T.ozdobný), severné (T.parochňový) a južné (T.skalný). Často nachádzame miešancov T.parochňových a T.vlasatých (Eudyptes chrysolophus). Nájdeme ich na východných Falklandoch (T.skalný).

Na exotickom súostroví Kerguelen, Crozet, Macquarie sa vyskytuje (T.ozdobný) a T.parochňového som zazrel na ostrovoch Tristan da Cunha a hlavne na najvzdialenejšej UNESCO pamiatke Gough Island. Taktiež ich nájdeme na ostrovoch ako Francúzske antarktické ostrovy a St.Paul Island. Tučniakov parochňových je približne 1,1 milióna párov. Sú výrazne monogamní, podobne ako tučniaci vlasatí a tvoria dlho trvajúce páry. Množia sa od októbra do marca.

Sú verní svojmu anglickému menu, hopkajú cez kamienky a sú ešte smiešnejšie než ostatné tučniaky. Zelenkasté, namodralé vajíčka kladú od polovice novembra a po 32 až 38 dňoch sa liahnu mladé. Prvé vajíčko je menšie a „kuriatko” väčšinou neprežije. Veľmi zaujímavé je spolužitie s albatrosmi, čo vidíme napríklad na Carcass Island na Falklandoch (fotografie nájdete v mojom blogu o Falklandoch). Po 66 až 73 dňoch mladé opúšťajú hniezdo. O mladé sa starajú obidvaja rodičia rovnako.

Hlavným miestom rozmnožovania je ostrov Tristan da Cunha a Gough Island (popis ostrova aj videa z neho nájdete na konci môjho blogu o Tristane).

A teraz trošku smutná správa. Za posledných 30 rokov ich počet klesol o cca 30 %, od roku 1956 do 2009 zaznamenali úbytok populácie 90 %. Existujúci druh „Východný Rockhopper“ (T.ozdobný) sa nachádza takmer výhradne na hyperexotických ostrovoch Gough a Tristan da Cunha. Ďalšími príbuznými sú tučniaci skalní, ktorých vedci len nedávno „oddelili“, aby vytvorili samostatný druh. Zistili, že sa značne líšia vo viacerých aspektoch morfológie aj spôsobu života.

Akoby sa neustále usmievali. Čierna čiara sa tiahne po bielom krku a vytvára zdanie úsmevu už u aj tak vtipných tučniačikov. Viac sa nachádzajú na juhu, na Sandwichových ostrovoch (1,5 milióna párov), ostrovoch Južná Georgia a na Antarktickom polostrove. Videl som, ako si kradnú kamienky. Tie samčekovia potrebujú na vystavanie hniezda.

Sú veľmi smiešni a ukradnutie kamienka je ako medzi ľuďmi ukradnutie peňazí, možno kedysi krádež koňa. Veľký prečin, ktorý sa však deje bežne. Pri veľkých kolóniách je totiž malých kamienkov nedostatok a musia za nimi chodiť ďaleko. Keď tak pozorujete kolóniu, vidíte, ako samček natešený donesie kamienok niekde zdola z pláže a ukáže ho svojej milej a tá iba flofne na neho s gestom jasne ukazujúcim „to nič lepšie nemáš?!”

 On sa celý schúli a vyberie sa opäť tou ťarbavou chôdzou späť dole na kamenistú pláž. Na Južnej Georgii ich priveľmi neuvidíte, lebo sú na južných, chladnejších plážach, kde lode bežne nepristávajú. Sandwichové ostrovy sú ťažko prístupné a teraz prístup absolútne zakázali. No na Antarktickom polostrove, kde som bol po prvý raz už v januári 2012 som "činstrapov" videl naozaj veľa.

Dve vajcia kladú koncom novembra a v decembri a po mesiaci či 39 dňoch sa z nich vyliahnu malé, ktoré rodičia kŕmia ďalších 50 dní. Často sa im to aj podarí a prežijú obe. Kolónie sa totálne vyprázdnia v polovici februára. Central Park ZOO v New Yorku urobila zaujímavý pokus a dvom samčekom tučniaka čiapočkatého (Roy a Silo) dala vajíčko a oni sa striedali a naozaj sa vyliahlo malé tučniačatko. Na motív tohto príbehu vyšla aj detská kniha.

Zaujímavý je u nich spánok. Spia približne 10 000-krát za deň (desať tisíc!) v maximálnej dĺžke 4 sekundy. Tento spánok môže byť bi-hemisférický (spia obe hemisféry) alebo uni-hemisférický (spí len polovica mozgu). Takto dokážu dopriať každej hemisfére mozgu oddych v celkovej dĺžke až 10-11 hodín denne.

Mám s nimi najviac historiek. Tučniaky s tým červeným či oranžovým zobáčikom sú veľmi rozpoznateľné a keď som z Ushuaia niesol svojej vtedy 1,5-ročnej dcérke darček, tak to bol plyšový Gentoo. Neuveriteľne roztomilý. Predstavte si situáciu - jeden takýto roztomilý tučniačik a okolo 15 kosatiek, ktoré sa v angličtine nazývajú orca alebo killer whale - zabijácke veľryby.

Toto konkrétne boli kosatky antarktického typu B2, malý poddruh. Viem, že je to príliš zložité, ale na dlhých plavbách sa do detailnejších podrobností dostanete - či chcete a či nie. 15 kosatiek začalo tohto pekného malého tučniačika loviť. Nemá šancu, kosatky sú totižto veľmi inteligentní zabijáci, ktorých sa boja aj najväčší žraloci. Pri Kapskom Meste v mestečku Hermanus sme chodili pozorovať žraloky modré (veľké biele), v klietke sme čakali na tú ohromnú „zrúdu“, ktorej sa každý bojí. No potom prišli do Hermanusu kosatky a biele monštrá zmizli.

A teraz je 15 týchto múdrych monštier na jedného malého tučniačika, ale ten letí vodou, nepláva, ale tak, ako sa neohrabane pohybuje po pevnine, tu vo vode letí a mení smer a kosatky si ho nadháňajú a už-už ho majú. Nemôžeme sa na to pozerať...

Tu sa zrazu zjaví malá kryha a tučniačik na ňu v tej ohromnej rýchlosti vyskočí, a to je záchrana. No je príliš rýchly, a tak to neubrzdí a spadne opäť do studeného oceánu na druhej strane. Naháňačka à la Tom a Jerry sa začne opäť. Je to ohromná mela, no tučniak sa rozbehne k našej lodi. Loď je príliš veľká a nevyspytateľná pre „Orky”, veď nevedia, či tu nemáme harpúny, nevedia, že my sme turisti- ochrancovia zvierat, ambasádori ekológie. A tak 15 kosatiek nechá tučniačika tak a ten prežil.

Utiekol týmto beštiám. Utiekol týmto nádherným tvorom. Čo je zaujímavé, nikdy nikto na svete nepozoroval ani jeden prípad, že by v divej prírode kosatka zabila človeka. Pritom sú to jedny z najúspešnejších predátorov v oceánoch.

V kamennom hniezde sa tučniakovi bieloškvrnitému po 34-36 dňoch vyliahnu spravidla dve mláďatá. Keď vyrastú, príde rodič s potravou a lenivé decká, ktoré mesiace iba čakajú, kým niekto príde a nakŕmi ich, tak prídu, ale nedajú im nič a utekajú pred nimi a oni hladné utekajú za nimi - za potravou. A takto si budujú silu.

Ešte nemajú dospelácke vodeodolné perie a vbehnú do mora. Po prvý raz vidíte v ich očiach ten pocit studenej vody… Po zmene peria vo veku 80-100 dní odchádzajú po prvýkrát loviť na more.

Zažil som aj ďalšiu zaujímavú príhodu, keď tučniak vyšiel von z vody, okolo sa zbehli čajky a tučniak bieloškvrnový (Gentoo) zrazu začal dáviť kril. Čajky na to evidentne čakali, akokeby boli dohovorení. Teraz nenakŕmil mláďatá (to vracanie vidíte na mojich fotografiach nižšie keď tučniak okatý kŕmi svoje mláďatá) ale nakŕmil čajky. Išlo o akýsi barter? Hmm.

O tučniakoch sa vie, že ich nájdete na Antarktíde, pritom tam nájdete iba dva druhy, a to tučniaky obrovské (cisárske) a práve okaté - Adélie. Ďalšie tri druhy hniezdia na poslednom výbežku Antarktického polostrova, a tak to nepočítame ako skutočnú Antarktídu. Tučniak okatý má hniezdiská rozšírené po celom antarktickom pobreží a má veľmi krátke obdobie liahnutia, aby stihol krátke antarktické leto.

Mnoho tučniakov, ktoré spomínam, nájdete aj na Južnej Georgii aj na Falklandských ostrovoch, ale okaté tučniaky nájdete iba na Antarktíde. Ďalej je im nepríjemne teplo... Boli nazvané podľa manželky moreplavca, Adèle Dumont d'Urville, ktorý ju evidentne tak ľúbil, že si na ňu aj po mesiacoch plavby spomenul. Neviem, či Adele Dumontová bola potešená, keď ju prirovnal k tučniakovi. Hádam ocenila snahu, že je po nej pomenované milé zvieratko. No tu vonku v studenej Antarktíde je všetko trošku inak, inak veci vnímate, posunú sa vám priority.

Tieto vtáky vážia 4 až 8 kilogramov, teda až 8x menej ako tučniaky cisárske. Videl som ich skákať na vysokú kryhu, a to bolo neuveriteľné, lebo to bolo až 3 metre vysoko a vyzerali ako keby lietali. Aj tieto tučniaky sú si verné, ale iba ak bolo spolužitie úspešné, teda ak z tohto zväzku vzniklo vajíčko a zdravé tučniačatá. Ak nie, tak výmena partnera sa udeje až v 80 % prípadov neúspešných zväzkov.

Vtáky následne vyrazia na more, je zima a voda je studená (-2°C) a oni plávajú tesne pred zamŕzajúcim ľadom. Naplávajú až 25 000 km, toto je číslo, ktoré vieme teraz, no pokojne môžu preplávať aj dlhšie vzdialenosti. Často vedci chytia tých tučnejších, pomalších a tí šikovnejší im utečú a možno o niekoľko rokov zistíme, že preplávajú viac. Celú zimu trávia v mori a potom sa v lete opäť vracajú na Antarktídu.

Sú nádherne, kontrastne sfarbení. Napríklad tučniak dvojpásy (Magellanov) má „tvár“ bez peria, alebo tam nájdete iba pásy peria, kdežto tučniakovi okatému trčia iba očká a celú tvár má operenú krásnym čiernym perím. Žije v ohromnej zime, a tak to musí byť. Adelie je menší tučniačik, jednoduchý, celý čierny, prototyp designu, krásny. Vo všeobecnosti platí - čím južnejšie tučniaky žijú, tým majú černejší vrch tela a spodok biely. Čierna viac priťahuje slnko a lepšie hreje, čo je v extrémnych podmienkach Antarktídy veľká pomoc v akumulácii tepelnej energie.

Známy je fakt, že tučniaky žijú len na južnej pologuli. Každé pravidlo však má nejakú výnimku. Existuje druh, ktorý nájdete severne od rovníka, aj keď väčšina publikácií píše, že tučniaky sa nachádzajú na južnej pologuli. Galapágsky tučniak dokazuje, že jedna od druhej opisujú - a to chybne. Je to však len doťahovanie sa o detaily, nakoľko ani Galapágy celé neležia na sever od rovníka.

Tučniaky sa tu vyskytujú na ostrovoch Fernandina, Santiago, Bartolomé, Santa Cruz, Floreana a Isabela. Práve severný cíp ostrova Isabela siaha za rovník na sever a tu žijúce tučniaky sú teda tie, ktoré sú skutočne na severnej pologuli. Bol to jediný tučniak, s ktorým som sa kúpal. Je pravda, že som skočil do mora aj na Antarktíde a keď sme vybiehali, tak tučniaky práve skákali do vody. No v tej vode som bol iba zopár sekúnd. Kdežto na rovníku na Galapágoch sme sa normálne kúpali, mali sme šnorchle a zrazu sa pozriem vedľa seba a tam si to „mastí” tučniak. Pri šnorchlingu dosť nezvyčajný pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Plavbu cez rovník som dal medzi svoje najväčšie zážitky v Oceánii.

Galapágsky tučniak je taktiež jediným tučniakom, ktorý preperuje dvakrát za rok. Preperenie sa odohráva aj pred párením a zaberie približne 15 dní. Nechodí pre potravu ďaleko a loví prakticky hneď pri „svojom dome.” Práve nepravidelný prísun potravy spôsobuje možnosť mať mláďatá celoročne, hlavne v dobe „hojnosti“. Nakoľko žijú na rovníku, sú prispôsobené tomuto prostrediu.

Nemajú tukovú vrstvu ako ich príbuzní z južných, mrazivých oblastí a cez deň sa skrývajú v tieni pod skalami a kríkmi. Týmto kontrolujú svoju telesnú teplotu. Vody v okolí ich ostrovov sú ovplyvnené studenými prúdmi, a tak si prídu na svoje a môžu sa schladiť. Predsa len je to tučniak...

Ich populácia je silne ovplyvnená systémami La Niña a El Niño. Pri otepľovaní bol zaznamenaný až polovičný pokles bežného prírastku. Chladnejší systém zasa napomáha udržať studené vody bohatšie na potravu, a tak aj vhodnejšie pre približne 1 500 galapágskych tučniakov. Páry ostávajú neustále v blízkosti svojho hniezda, kde nakladú vajíčka. Ideálna vonkajšia teplota je 17-22°C, pri kontinuálnych teplotách nad 25°C sa mláďatá nevyliahnu.

Obaja rodičia sa striedajú pri hniezdení a mláďatá sa liahnu po 38-40 dňoch. Jeden z rodičov je niekoľko dní sám s vajíčkami alebo mláďatami, pokiaľ je druhý na love. Po dvoch mesiacoch je mláďa samostatné a ide na svoj prvý lov. Malá populácia galapágskych tučniakov trpí na problémy spojené s urbanizáciou a turizmom. Nakoľko žijú relatívne ďaleko od obývaných oblastí, sú ohrozovaní nepriamo, aktivitami ľudí žijúcimi, alebo prichádzajúcimi na krátku návštevu.

Ničenie prostredia, či už pevnej zeme alebo oceánu je viditeľné na strádajúcej populácii. V roku 1959 bola podpísaná medzinárodná dohoda o ochrane všetkých druhov tučniakov, vrátane galapágskych. Boli tu zriadené morské rezervácie a čím ďalej, tým viac sa tlačí na ochranu týchto najsevernejších tučniakov.

S tou šticou vyzerajú ako grázli, ale sú presne opační - tieto tučniačiky sú veľmi verné. Na Antarktíde, na Halfmoon Island, je jedna veľká kolónia tučniakov bieloškvrnových (Gentoo) a medzi nimi je jeden Macaroni. Vždy pripláva na tú istú pláž aj keď jeho kolónia si už našla inú pláž. Stále čaká na tú svoju, že sa vráti, že nájde ich spoločnú pláž, kde toľko toho spoločne zažili. Nevie, že ona je mŕtva, zomrela už dávno...

Tučniaky sú veľmi zlaté a veľmi romantické, hovoril som vám. Tučniaky vlasaté patria spoločne s ostatnými z rodu Eudyptes medzi takzvané tučniaky „chocholaté“. Kladú dve vajíčka, kde je prvé o 15-40 % menšie než druhé a málokedy sa z neho niečo vyliahne. Jedno vajíčko teda väčšinou zničia, alebo keď sa vyliahnu dve mláďatá, tak jeden tučnaičik zahynie od hladu - dvoch by neuživili. Vo vajíčku je toľko žĺtka, že ostáva nejaké aj po vyliahnutí. Často slúži pre mláďa ako potrava počas prvých dní.

Taktiež je zaujímavé, že samček sa stará o novonarodeného tučniačika - vtedy drží hladovku a oboch kŕmi samička, ale prevažne malé. Sexuálnu zrelosť dosahujú po 5-6 rokoch a tučniaky vlasaté bielolíce (Royal) kladú vajíčka až po 7-9 rokoch. Väčšinou sa potápajú do 20 metrov, ale výskumníci zachytili prípad ponoru až do hĺbky 115 m. V dobe párenia je obdobie antarktického krilu (Euphausia superba), kedy táto zložka tvorí až 90 % potravy. Lovia ho hlavne v noci, kedy vypláva k povrchu. Okrem toho sa živia aj inými kôrovcami, hlavonožcami a rybami.

Sú najrozšírenejším tučniakom na Južnej Georgii a aj keď ich počet za posledných 30 rokov klesol na polovicu, stále ich je najviac (5-7 miliónov párov). Rozoznáte ich podľa farebného peria na hlave. V 18. storočí nazývali mladých fešákov v Londýne „macaroni”, ich meno je práve odtiaľto. Hniezdia na strmých svahoch a vajíčka na Južnej Georgii kladú v októbri a novembri. Mladé sa liahnu koncom decembra a opúšťajú hniezdo už začiatkom marca.

Tento cyklus je omnoho kratší než u tučniakov veľkých (King), ktoré popisujem neskôr. Tučniakov vlasatých je tak veľa, a predsa ich považujeme za ohrozené. Prečo? Ide o to, že veľké kolónie sídlia na ostrove McDonald a ak ostrov vybuchne, čo sa očakáva, všetky tučniaky tu zahynú. Okrem tohto ostrova je ďalších viac ako 200 hniezdnych kolónií na 50 miestach, druh tak bude v bezpečí, ale výrazná časť na McDonald Island ubudne.

Po prvý raz som ich videl iba ďalekohľadom, bolo to na ostrovoch Južnej Georgie, bolo otrasné počasie a nevylodili sme sa. Prvýkrát som sa ich teda „dotkol” až na Falklandských ostrovoch. Dlho som na ne čakal a tešil som sa, a priznám sa, bol som totálne nadšený. Z malého letiska pri hlavnom meste Falklandských ostrovov, zo Stanley, som odletel malým modrým vrtuľníkom. Leteli sme okolo bývalého hlavného mesta Francúzov, okolo Port Louise a pristáli sme na lúke plnej borievok.

Tu nebolo nič iba ukazovateľ vetra a ten ukazoval, že riadne fučí a myslel som že sa odtrhne. Prešli sme zopár sto metrov okolo nôr tučniakov dvojpásych a už z diaľky som začul prekrikovanie sa kolónie tučniakov. To sú oni, vedel som to. Ešte sto metrov a už som ich cítil, no priznám sa, nie je to nepríjemné, mne to vonia. Všade naokolo boli tučniačie kostičky, ich zvratky (sú tuhé a sú v nich nestráviteľné zvyšky ako napríklad pancier krevety, klepietka a pod).

No a potom kolónia túliaca sa k sebe. Huňaté hnedé mláďatká, ktoré sú väčšie ako väčšina ostatných tučniakov, a dospelí, v krásnych frakoch, s dlhočizným kráľovským zobákom a žltým polmesiacom na sluchách, na krku a zobáku. Sú krásne, naozaj sú krásne. Chodia neuveriteľne vystreté a akosi prirodzene. Kým tučniak bieloškvrnový (Gentoo) sa kolíše a chôdza mu nesvedčí, kráľovský tučniak akoby sa mal pohybovať iba takto.

V kolónii jasne vidieť, že kráľovský tučniak si nestavia hniezda, ale vidieť tučniakov sedieť na vajci, ktoré „schovávajú” v kožnom záhybe. Vajce majú na svojich nohách, aby nebolo v styku s chladnou zemou. Taktiež v kolónii vidíte malých tučniakov, ktorí sú ako hnedé chlpaté gule.

Tučniaky veľké, druhé najväčšie po obrovských (cisárskych), sú úžasní plavci a z Falklandov či z Južnej Georgie plávajú rodičia stovky (!) kilometrov, aby získali pre svoje ratolesti dostatok potravy. Jedia lampovníky (druh ryby), hlavonožce a kril, ktoré často nachádzajú v hĺbke vyše 300 metrov (výška Eiffelovej veže, alebo 9 petržalských 12-poschodových panelákov na sebe). Keď sa otec či matka vrátia z lovu, majú v bruchu 4 či 5 kíl rýb, vidieť to na tučnom bruchu. Zastane pred kolóniou a zakričí.

Kráľovské tučniaky majú veľmi rozsiahlu slovnú zásobu, čo ma fascinovalo. Zakričal a mláďa sa z toho húfu ozvalo späť a on išiel za ním dovnútra do škôlky. Niektoré mladé boli na okrajoch, no keď bol rodič preč, tak sa „zašili” dovnútra kolónie. Teraz sa s ohromnou radosťou mláďa vrhne na rodiča a on ho kŕmi čerstvými rybami, ktoré práve nahltal v mori. Dojemné.

Na Južnej Georgii sa liahnu od polovice januára a do mája ich rodičia musia poriadne vykŕmiť. Od mája do augusta (zima) si berú zásoby zo svojho tuku, lebo potravy je málo aj pre rodičov. V tejto dobe sa zoskupujú do „klbiek” ktoré sa volajú „crèche“, aby im bolo teplo. Jesť začnú v septembri-októbri, kedy je opäť veľa rýb. Mladé sa zbavia detského peria a ako pravé tučniaky koncom septembra kráčajú po prvý raz k moru.

Ich rodičia taktiež smerujú do mora, kde sa poriadne najedia, naberú tuk a následne sa na brehu zbavia starého peria, ktoré „vymenia” za nové a začína plodenie. Vajíčka sa neliahnú každý rok, ale 2x za tri roky, takže rok majú pauzu. Dlho žijúce vtáky ako tučniaky či albatrosy sú si verné po celý život. Kráľovské tučniaky však nie a je tu vysoká „rozvodovosť” a dôvodom je to, že majú určité zásoby tuku a tie nemôžu premrhať čakaním na partnera, ktorý mešká.

Po tom, ako skočia v septembri do mora, sa nevidia a každý si loví po svojom. Keď začína sezóna párenia, vrátia sa na „svoju” pláž a čakajú na partnera. Ak sa ten však neobjaví, tak si nájdu iného. Často som videl samčeka s dvoma samičkami, a to vtedy, ak si samček nájde novú partnerku a pôvodná dorazí neskôr.

Na Falklandoch sa kúsok od kolónie kráľovské tučniaky sprchovali, tu nelovia, ale sa iba močia a čľapkajú, robia blbosti. Hrajú sa. Vidieť to. Tu si uvedomím, že keď som nevidel milión tučniakov, tak ani jedného. No aj keď tieto sú už cez milión, stále ma veľmi bavia. Tučniak je jedno z naj zvierat na pozorovanie na prírodnom safari. Neutečie vám, naopak, príde za vami, keď ticho sedíte, príde si vás okuknúť. Sú smiešne, aj keď v tejto zime je prežitie určite bojom o život.

Potom preletíme s Tomom na inú lokalitu a tu kráľovské tučniaky lovia. Bielulinká falklandská pláž, ktorá keby bola v Karibiku, je preslávená. A na nej malá skupinka cca 50 tučniakov sa chystá do mora. Vedie ich líder, no ako tam naskáču, a ja si myslím, že ich stratím z dohľadu, sa prekotene vracajú na breh. Je to až smiešne, ale tu ide určite o život. Niečo ich zastavilo.

Tam vzadu lietajú vtáky a Tom hovorí, že tam sú zrejme tulene a čakajú na to kým, tučniaky vojdú do mora. Boj o život. Ich hlavnými nepriateľmi v dospelosti sú tulene leopardie a kosatky. Oba sú obrovskí a úspešní predátori antarktických morí. Tučniaci sú výborní plavci a idú do mora ako húf, aby zmiatli prípadného útočníka, ale aj tak. Na brehu ich predsa čaká ich ratolesť.

V minulosti boli lovení kvôli tuku, oleju a periu. Teraz sú rovnako ako aj ostatné plne chránené a k radosti ochranárov ich populácia rastie. Najväčšie hniezdiská sa nachádzajú na Crozet Islands (455 000 párov), ostrove Princa Edwarda (280 000 párov) ale aj Južná Georgia (100 000 párov). Celkovo sa populácia odhaduje na 2,23 milióna párov a stále stúpa. Dožívajú sa 26 rokov a dospelými sa stávajú v 7 rokoch.

Najväčšie, najunikátnejšie, najťažšie dostupné. Jednoznačný víťaz v mojej tabuľke. Ako jediný veľký živočích prečkáva na Antarktíde zimu. Ostatné tučniaky odplávajú do teplejších vôd, no tučniak obrovský uloží vajce do záhybu na svojich nohách, aby sa nedotýkalo studeného ľadu, obalí vajce kožou svojho „pupka“ a ohrieva ho.

Keď sa z vajíčka vyliahne malý tučniačik, tak sa matka s otcom striedajú v kŕmení. Matka sa vydá na dlhočiznú cestu k moru, a v tom snehu, ľade, pri mínus päťdesiat, ide týždne a týždne. Skočí do mora, nesmú ju zožrať tulene, a naje sa. Keď sa poriadne nakŕmi, zoberie do žalúdka čo najviac potravy a vydá sa späť nakŕmiť mláďa. Vystriedajú sa a otec sa teraz vyberie k moru, na rovnakú púť. Často je už tak vyšťavený, že tam nedôjde... Je to ohromný príbeh lásky. Popri Rómeovi a Júlii a Titanicu možno ten prírodne najkrajší.

Tieto stvorenia presne 12. januára 1915 objavila vo Wedellovom mori Shackletonova výprava. Zazrieť ich je celkom problém. Nežijú totiž bezprostredne pri mori ako ostatné tučniaky, ale hlboko na ľade, vo vnútrozemí. Vraj sa takto bránia proti napadaniu wedellovými a leopardími tuleňmi.

Za cisárskymi tučniakmi som letel na Antarktíde lietadlom. Z Krajiny kráľovnej Maud sme odleteli a pristáli pri Nemeckej Antarktickej báze na polostrove Neumayer. Skoro sa naše lietadlo prevrátilo, tá pristávacia dráha bola v zlom stave. Preto sme následne nevedeli odletieť, čakali sme hodiny, kým dráhu upravia - lopatami sme hádzali sneh a na Atraktíde sme sa riadne zapotili.

Potom sme pokračovali skútrami. Ide o obrovské tučniaky, ktoré sú od druhého najväčšieho, kráľovského, celé väčšie o 30 %. Výškou, ale aj telesnou schránkou, váhou, všetkým.

Tento výlet, už keď ste na Antarktíde, stojí často 15 000 USD, a tak sú to okrem najnedostupnejších aj „najdrahšie” tučniaky. A preto viem, že moje filmy a fotografie sú poriadne vzácne. Keď sa za nimi vyberiete, aj vy sa dostanete medzi TOP 10 Slovákov, ktorí ich videli.

Tučniaky obrovské vám môžu pripadať nemotorné na pevnine ale, v mori sú neuveriteľní. Krídlami pod vodou „trepocú“ 25-50x za minútu a dokážu sa potápať do hĺbky 500 m a vydržať pod vodou 20 minút. Rekordný ponor bol zaznamenaný v roku 1995 v hĺbke 564 m (viac ako One World Trade Center v New Yorku – 541 m, alebo viac ako 15,5 petržalských panelákov na sebe) na dobu 21,8 minúty. Je však možné, že sa ponárajú aj hlbšie.

Celkovo je ich život a správanie veľmi zaujímavé a unikátne. Predsa len, život na niekoľko kilometrov hrubom ľade je sám o sebe výnimočný. Ich organizmus sa tomuto spôsobu života prispôsobil. Kvôli hlbokým ponorom majú pevné kosti (lietajúce vtáky majú kosti ľahké a duté), hemoglobín je štruktúrovaný inak, aby vedel pracovať aj s nízkym obsahom kyslíka, majú schopnosť znížiť metabolizmus a „odstaviť“ niektoré orgány. A toto sú len niektoré z ich schopností a vedci dochádzajú stále na nové a nové.

Žijú v niekoľkotisícových kolóniách v antarktickom vnútrozemí 50-120 km od pobrežia. V marci a apríli je doba párenia. Samce a samice predvádzajú tance za „spevu“. Keď samica opätuje hlbokú poklonu počas svadobného tanca, príde k spáreniu. Na rozdiel od ostatných tučniakov nie sú striktne monogamní na celý život. Iba 15 % párov sa k sebe vráti ďalší rok. V týchto podmienkach by to bolo veľké „plytvanie“ príležitosťami. Po úspešnom spárení samica v máji nakladie jedno vajce, ktoré sa liahne po 65-75 dňoch inkubácie.

V porovnaní s telom matky je najmenšie zo všetkých vtákov - len 2,3 % objemu tela matky a je veľmi pevné, aby nedošlo k nechcenému rozbitiu. Pokiaľ sa vajíčko rozbije, je nadobro stratené a obaja sa vyberú k moru do lovísk. Samica odovzdá vajíčko (zaujímavým spôsobom) samcovi a ten ho dva mesiace ohrieva v koženom vaku pod bruchom, medzi svojimi nohami. Samica energeticky vyčerpaná po znáške odchádza za potravou.

Samec chráni a ohrieva vajce počas 60-75 dní v tme a ukrutných mrazoch. Samce sa túlia k sebe vo veľkých skupinách a postupne sa striedajú, aby boli aj uprostred aj na okraji, kde je zvonka takáto skupina šľahaná ľadovým vetrom, často s rýchlosťou 200 km/h. Vedci vypočítali, že osamotený jedinec v týchto podmienkach spáli ohrievaním svojho tela až 200 g tuku za deň, v takomto zhluku však menej ako 100 g. Po dvoch mesiacoch sa samica vráti a prevezme čerstvo vyliahnuté mláďa.

Často sa vyliahne ešte pred príchodom matky, a tak ho samec kŕmi pudingovou hmotou s vysokým obsahom proteínov a tukov (zo žartu sa mu hovorí tučniačie mlieko). Mláďa sa liahne len s tenkou vrstvou páperia, a tak je aj naďalej odkázané na ohrievanie od rodičov. V tomto momente je samec bez potravy už približne 120 dní a stratil 50 % svojej váhy. Z bežnej váhy 40 kg má iba 20 kg. A to ho teraz čaká cca 100-kilometrová cesta (oteplilo sa  ľad trošku rozmrzol a tak to má bližšie než samica) k oceánu, kde sa bude 3-4 týždne vykrmovať...

Mláďa je 45-50 dní po vyliahnutí pripravené s ostatnými rovesníkmi vybudovať crèche, akúsi škôlku, kde sa ohrievajú navzájom. Od novembra začínajú preperovať a po dvoch mesiacoch získajú dospelácke perie. Rodičia ich aj počas tejto doby ešte kŕmia. V decembri až januári sa vydávajú na svoju prvú cestu k moru a na svoj prvý lov. Živia sa ako aj iné tučniaky rybami, krilom a inými kôrovcami, hlavonožcami.

Pokiaľ by ste chceli tieto tučniaky vidieť mimo Antarktídy, museli by ste navštíviť niektorú z mála zoo v severnej Amerike alebo Ázii. Celkovo sa tento druh chová zriedka. Je potrebné im zabezpečiť chladený pavilón so špeciálnou klimatizáciou a filtráciou vzduchu. Filtrácia je kľúčová, nakoľko vzduch v našich končinách je plný prachu a drobných častíc, ktoré antarktický vzduch nemá a tučniaky často hynú na následky problémov s pľúcami.

Podarilo sa však viacero odchovov aj v týchto podmienkach. Najznámejšie chovy sú v San Diegu, v čínskom Daliane alebo v japonskej Nagoji a Wakajame neďaleko Osaky. Pokiaľ však skutočne chcete vidieť tieto tučniaky a vyhnúť sa priamo „najdrahšej“ Antarktíde, existuje jedna kolónia, ktorá je dosiahnuteľná luxusnou plavbou z Ushuaie. Ak máte záujem, neváhajte kontaktovať BUBO, radi vám túto cestu zorganizujeme.

Dnes poznáme okolo 17 - 20 druhov tučniakov zaradených do približne 28 druhov a poddruhov. Záleží, či napríklad chocholatých rozdelíte na viac poddruhov. Kedysi ich bolo oveľa viac a fosílie nám ukazujú približne 40 druhov, z toho sa 14 našlo na Novom Zélande. Boli vysoké až 1,5 metra a najväčší rod Kumimanu z Nového Zélandu pravdepodobne vážil až 160 kg a meral 177 cm. Slušný vták.

Najstaršie nálezy sú staré až 60 miliónov rokov. Kedysi vedeli lietať, ale boli aj dobrí plavci. Sú blízki príbuzní albatrosom, najlepším letcom na svete. Vo všeobecnosti ich radíme do 6 rodov.

Tučniaky (niektoré druhy) sú neuveriteľne dobre prispôsobené vydržať studené počasie na zemi aj v mori. Je veľmi málo dnešných druhov, ktoré dokážu prežiť takéto chladné podnebie. Veľký objem tela pridáva k schopnosti udržať teplo v tele. Tučniaky obrovské napríklad majú špecifické usporiadanie krvného obehu, aby povrchové vrstvy neboli príliš prekrvené, a tak nestrácali drahocenné teplo, ale sú dostatočne prekrvené, aby boli ohriate do miery proti omrzlinám.

Je viacero prispôsobení sa chladnému prostrediu, ktoré sa dajú zhrnúť do niekoľkých kategórií:

1. izolačná ochrana - tučniaky majú špecifickú tukovú vrstvu, ktorá je prekrvená. Podľa oblasti výskytu je táto vrstva hrubšia alebo tenšia. Chráni ich predovšetkým v studenom oceáne, na suchu ich chráni perie. Tento tuk u niektorých druhov môže tvoriť až 30 % celkovej váhy. Na suchu ich chráni perie, ktoré je dokonale prispôsobené podmienkam. Veľa sa popísalo o hustote peria, nie je to však založené na pravde, že tučniaky majú najväčšiu hustotu peria. Mýtus vyvrátili v laboratóriách National Geographic, kde spočítali pierka. U tučniakov napočítali 9 na cm², u malého vtáčka vodnára potočného až 6x viac. U tučniakov obrovských našli špecifické pri-páperie, ktoré je napojené na hlavné pierko okrem samotného páperia. To vytvára ďalšiu, špecifickú izolačnú vrstvu. Zaujímavým spôsobom vyriešili aj miesta, ktoré nie je tak jednoducho možné ochrániť pred chladom - krídla a nohy. Vyriešili to jednoducho, v exponovaných častiach nôh a krídiel nie sú svaly, sú akosi na diaľku ovládané šľachami napojenými na kosti prstov. Tučniaky dvojpáse sú napríklad schopné kvôli vysokej teplote prísť o určitú časť peria, ktorá sa obnoví s klesajúcimi teplotami. Je to vidieť najmä okolo očí. Tie, ktoré žijú v oblastiach, kde teploty nestúpajú príliš vysoko, túto schopnosť nemajú.

2. cirkulačné prispôsobenie - okrem chladného vzduchu sa väčšina tučniakov potýka so studenou vodou. Opäť sú dokonale prispôsobení hlbokým ponorom pri teplote -1,9°C (teplota vody v oceáne tesne pred zamrznutím). Srdce zníži tep na 12-20 za minútu a niektoré orgány odstaví a nie sú zásobované. Ich hemoglobín a myoglobín sú schopné prenášať kyslík pri nízkej koncentrácii krvi. Iné živočíchy by pri tomto stratili vedomie. Cievy sú tak uspôsobené, že napríklad do nôh prúdi teplá krv, ale nedostane sa až dolu do samotnej nohy. Aby nebol veľký prestup tepla medzi teplou nohou a ľadom, do nohy vojde krv čiastočne ochladená. V akomsi „výmenníku“ krv z tela odovzdá teplo tej, čo ide z nôh a do samotnej nohy ide „vlažná“. Noha neodmrzne, ale nie je prehriata a nestráca sa cez ňu ťažko nadobudnutá tepelná energia. Podľa potrieb toto vedia „ovládať“ a vyhriať nohy na požadovanú teplotu. Druhy žijúce na ľade často chodia po „pätách“ a prstami sa nedotýkajú snehu. Na udržanie rovnováhy, aby sa neprekotili na chrbát, využívajú pevný a tepelne dobre izolovaný chvost. Nohy vedia schovať pod telo do tepla a ohrievať ich v perí. Taktiež majú schopnosť pri prehrievaní sa dilatovať (rozšíriť) cievy v koži, čím umožnia väčšiemu prietoku krvi, a tým pádom aj „strate“ tepla a príde k ochladeniu organizmu. Toto je bežný spôsob aj u iných vtákov a cicavcov (napríklad sa to deje keď beháte a sčervenáte).

3. metabolické - obrovský (cisársky) je metabolicky neutrálny v obrovskom rozsahu teplôt od -10°C do 20°C. Pod túto teplotu už musí svoje teplo ohrievať. Najbežnejšie spôsoby sú aktívny pohyb alebo svalový tras. Ak ani toto nezaberá, prichádza k štiepeniu tukov za pomoci enzýmu glukagón. Zvieratá sa vo všeobecnosti chladia ústami/zobákmi. Aj ľudia v zime z úst vypúšťajú paru - strácajú vodu a teplo. Toto tučniaky nerobia, šetria oboma veličinami a nestrácajú ani vodu, ani teplo. Ak sa potrebujú ochladiť, zdvihnú krídla, kde je veľmi malá vrstva peria. Rýchlejšie to ide napríklad na ľade, tak ako to robia tučniaky bieloškvrnové (Gentoo). Po sekvenovaní DNA tučniakov boli objavené zaujímavosti. Majú napríklad viac génov dohliadajúcich nad kvalitou peria (aby bolo krátke, pevné, husté, vode odolné) ako ktorékoľvek iné vtáky. Rovnako majú aj špecifický gén DSG1, ktorý je zodpovedný za ich hrubú kožu (u ľudí spôsobuje ochorenie zhrubnutej kože napríklad na dlaniach).

4. prispôsobenie správania - tučniaky si vyvinuli spôsoby, ako narábať s teplom. Tie, čo žijú v teplejších oblastiach (Afrika, Galapágy), majú nohy bez peria a chodia tak, aby sa cez nohy ochladzovali. Či je to chladenie sa galapágskeho pod skalami, vyhrievanie sa okatého a vystavovanie najtmavšieho peria slnku, alebo tvorenie tesných skupín, ktoré sa navzájom zohrievajú a znižujú únik tepla zo svojho povrchu tela, vždy ide tučniakom o to isté. V poslednom prípade túlenia sa, sa pozície neustále menia a výmena miesta pri zrýchlenom zábere vyzerá ako krútenie sa dymu. Tí, čo boli vonku, sa pomaly dostanú dovnútra, aby boli po čase zase „vypľutí“ na vonkajší okraj.

Sú úžasní potápači. Okrem toho, že majú telo prispôsobené vode a majú veľa hemoglobínu, vedia ovplyvniť aj svoju frekvenciu srdca. Frekvencia srdca im klesne až na 3 údery (bežne 12 úderov) srdca za minútu (tulene majú dokonca 1x za minútu). Je to ako maratónski bežci, ktorí majú v pokoji tep 40/minútu. Potopia sa do hĺbky zopár desiatok metrov, no čím väčší tučniak, tým dokáže ísť hlbšie a obrovský (cisársky) až do 550 či 600 metrov. Tam dole je ešte väčšia zima.

Tučniaky sú na zimu uspôsobené a 30 % ich telesnej hmotnosti tvorí nie klasický tuk ale „blubber“ (vaskularizovaný tuk). No navzájom sa mažú olejom. Ako väčšina vodných vtákov, aj tučniaky majú pri chvoste žľazu, ktorá produkuje tento olej. Každý tučniak si sám rozotiera tento olej po celom tele, alebo si pomáhajú navzájom a olej si natierajú jeden druhému. Robia to hodiny a dokonca aj priamo vo vode. Je to ako keď si ja pred ťažkou expedíciou sprejujem svoje veci aby získali nepremokavosť. Je to to isté a svoje perie robia opäť vodotesným. 

Perie je u tučniakov v zásade rovnaké ako u ostatných vtákov, no má špecifiká. Skladá sa z keratínu (podobnému ako sú ľudské nechty a vlasy), vláknitého proteínu, ktorý sa tvorí v kožných bunkách a mení sa na pevný a pružný polymér. U tučniakov sú známe tri druhy peria: krycie (viditeľné, povrchové perie), páperie (jemné perie ako izolačná vrstva) a extra páperie upnuté na stvol (pevná časť pierka z ktorej vychádzajú tie „chĺpky“). Toto extra páperie je kľúčom k extra izolácii a je špecifické pre tučniaky z najchladnejších oblastí. Výskumníci sa snažia implementovať unikátnosť tučniačieho peria do moderných technológií.

Farba peria je tiež výborným prispôsobením sa prostrediu. Zvrchu sú tučniaky čierne a keď sa na nich pozerá zo vzduchu dravý vták, vidí čierneho tučniaka na čiernom pozadí mora. Zospodu sú tučniaky biele a leopardí tuleň opäť nevidí proti slnku nič, respektíve vidí biele na bielom pozadí hladiny a oblohy. Keďže tučniaky žijú semiakvatickým životom už viac ako 60 miliónov rokov, prispôsobil sa tomu aj ich zrak. Majú binokulárne videnie (ako človek), čo im umožňuje vidieť hĺbku a tak dobre odhadnúť vzdialenosť. Tučniaky výborne vidia vo vode aj na zemi a vedia ovládať zrenicu. Ich rohovka je rovná a nespôsobuje zakrivenie obrazu ako je to u ľudí (vidíte to, keď skúšate niečo vybrať z dna kýbla plného vody).

Ohýbanie svetla tak prebieha až v zreničke. Práve táto vymoženosť im umožňuje vidieť rovnako dobre na suchu aj vo vode. Druhy, ktoré sa ponárajú do väčších hĺbok (tučniak veľký, obrovský), majú väčšie zrenice a výrazne vyšší počet tyčiniek v oku, čo umožňuje lepšie videnie po tme, alebo za zhoršených svetelných podmienok. Toto je kľúčové pre druhy z Antarktídy (tučniak obrovský, okatý), ktoré sa potýkajú s polárnou nocou.

Majú prekvapivo dobrý sluch a každý tučniak má iný hlas a na pláži, kde je kolónia státisícov tučniakov, nájdu svojho partnera alebo svoje mláďa. Videl som to mnoho ráz, ako vyjdú z vody s plným bruchom, zdvihnú hlavu a zakričia a z toho obrovského davu sa im ozve späť hlas a oni sa za ním vydajú. Je to až dojemné. Aj keď je mláďa niekoľko sto metrov ďalej, nájdu ho. S týmto súvisí aj čuch, ktorý je prekvapivo dobrý. Využívajú ho na rozpoznanie partnera na hniezde, ale aj ich prirodzenej koristi a dobrých lovísk.

Tučniaky trávia veľkú časť života vo vode, niekedy dni až týždne. Sú preto prispôsobené na konzumáciu slanej vody a prebytočnú soľ z tela vypudzujú za pomoci špeciálnej žľazy podobne ako albatrosy. Žľaza za okom odseparuje soľ a cez kanálik ju cez nozdru vylúči na zobák, odkiaľ odkvapne.

Správanie tučniakov je neustále sledované a vedecky skúmané. Rôzne druhy majú rozličné správanie a špecifiká chovania. Sú však všeobecné pravidlá, ktoré sa dajú povedať o všetkých tučniakoch. Môžeme ich zhrnúť do základných skupín:

• Všeobecné správanie, kam sa radí správanie jednotlivca ako napríklad starostlivosť o perie, spánok, kŕmenie sa, udržiavanie sa v teple. 
• Ofenzívne a defenzívne správanie, kam sa dá zaradiť interakcia v rámci kolónie, druhu ale aj voči iným druhom nielen tučniakov, či už je to bežný narušiteľ bez postranného úmyslu (turista s fotoaparátom), alebo predátor.
• Partnerské správanie. Sem spadá hľadanie partnera, lákanie samičky, spoločný čas, stavanie (príprava) hniezda, párenie.
• Vychovávanie potomstva je poslednou kapitolou, pri ktorom sledujeme špecifické správanie voči potomstvu a naopak.

Aj samček aj samička sedia na vajíčkach. Vyzerajú rovnako, u väčšiny druhov sú minimálne odlišnosti medzi pohlaviami - pohlavný dimorfizmus. A čo "ľudské" správanie? Je pozorovateľné u tučniakov? Hádajú sa? Môžu to byť dve samičky, ale k veľa hádkam a konfliktom prichádza počas stavby hniezda, kde si navzájom kradnú kamienky a podobne. 

U niektorých tučniakov nie je zdokumentovaná presná dĺžka života. Vo všeobecnosti platí, že najmenšie druhy žijú kratšie (6-8 rokov), stredne veľké 15-20 rokov a najväčšie druhy 20 a viac. Objavujú sa informácie až o 50 rokoch. No nevieme presne. Majú oveľa vyššiu úmrtnosť ako iné vtáky a do prvého roka uhynie až 50 %,  hlavne okatých (Adélie), ktoré sú dobre zdokumentované. Niekde sa uvádza, že tretieho roka sa nedožije až 75 % vtákov, čo je doba, kedy by mohli mať svoje prvé mláďatá (väčšina malých a stredne veľkých druhov).

Potrava tučniakov je viac menej podobná, líši sa podľa veľkosti druhu, lokality a obdobia. Vo všeobecnosti sa orientujú na ryby, hlavonožce (kalmáre, sépie) a kôrovce (hlavne kril). Kril je skupina kôrovcov, ktorých početnosť závisí od ročného obdobia a počas miestneho leta je tu obrovský boom.

To využívajú nielen tučniaky, ale aj mnohé ďalšie živočíchy, napríklad veľryby. Tučniaky veľké (kráľovské) a obrovské (cisárske) majú variabilnejší jedálniček a za potravou sa ponárajú najhlbšie. Podľa spôsobu ich môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

• Lovcov otvoreného mora (Offshore feeder) - napríklad obrovské, veľké, dvojpáse, čiapočkaté, vlasaté, skalné
• Lovci príbrežných oblastí (Inshore feeder) - napríklad bieloškvrnový, galapágsky, jednopásy

Počas lovu sa potápajú do rôznych hĺbok, podľa miesta lovu, druhu koristi a podobne. Tučniaky veľké sa ponárajú do hĺbky 350 m a obrovské až do 550 m. V týchto hĺbkach je zima a tma. Sú na toto výborne prispôsobení lovia napríklad bioluminiscentnú korisť. Tieto živočíchy v hlbinách a v tme produkujú svetlo, ktoré tučniaky dobre vidia aj v tomto prostredí.

Druhy, ktoré sú menšie a lovia plytšie sa ponárajú do hĺbok od 3-30 metrov. K lovu im pomáha aj prúdnicový tvar tela. Toto dokonalé prispôsobenie sa z nich robí výborných plavcov. Najrýchlejší pod vodou zo všetkých tučniakov je bieloškvrnový (Gentoo), ktorý dokáže vyvinúť rýchlosť až 35 km/h. Tak rýchlo dokáže bežať minimum ľudí na svete.

Počas rýchleho plávania a lovu vyskakujú nad hladinu. Jeden dôvod je dýchanie, keďže dýchajú pľúcami vzdušný kyslík a druhým je šetrenie energie. Pri výskoku a lete nad hladinou spotrebujú menej energie ako pri plávaní pod vodou. Ich krídla sa zmenili na akési plutvy, ktorými pod vodou mávajú a nohy s plávacími blanami používajú ako kormidlo.

Keďže mláďatá nemajú perie uspôsobené na plávanie a potápanie, sú závislé od svojich rodičov, ktorí ich musia kŕmiť. Podľa druhu chodia rodičia jednotlivo alebo aj naraz loviť, aby svojim potomkom zabezpečili dostatok potravy. Rodičia počas lovu uložia potravu do svojho žalúdka. Niektoré tučniaky ich majú dokonca dvojkomorové. Tu uložená potrava je niečo ako skladovaná v chladničke.

Tučniaky obrovské dokážu potravu pre mláďa v žalúdku udržať až tri týždne. Keď sa dospelý vracia s ulovenou potravou, potrebuje ju mláďaťu pripraviť a odovzdať. Mladé tučniaky, obzvlášť v ranejšom veku, nie sú schopné skonzumovať napríklad celú rybu alebo kalmára. Rodičia majú schopnosť potravu natráviť a túto kašu potom regurgitovať (spätný chod tekutín tráviacimi dutinami, ale nie je to zvracanie), a tak nakŕmiť mláďa.

Keď už sú väčšie, potrava nemusí byť natrávená a dospelí vyvrhnú korisť v celku a mláďa ju zhltne vcelu. Mladé až po preperení môžu ísť na lov a nakŕmiť sa sami.

Rozmnožovanie je u nich špecifikom a dosť sa líši od ostatných vtákov. Už len prostredie, kde svoje mláďatá vychovávajú je jedinečné. Všetko začína pytačkami. Samce si hľadajú samičky a samičky sa nechajú ohurovať, aby si vybrali samčeka. Navzájom posudzujú svoj vzhľad a schopnosti. Sledujú veľkosť potenciálneho partnera, vek, farbu, hlas a skúsenosti. Tie sa prejavujú tancom, spevom a schopnosťou postaviť hniezdo na dobrom mieste a z dobrého materiálu. Po vybratí partnera sa začne spoločný život a príprava hniezda. Záleží od druhu, vo všeobecnosti však platí, že pár nechce hniezdo príliš blízko mora a ani príliš ďaleko.

Často hniezdia na strmších skalách a na okraji je nebezpečie pádu dospelého, vajíčka aj mláďaťa. Ďaleko od mora značí prechádzať naprieč celou kolóniou a v prípade, že nesú potravu mláďaťu, môže cestou o korisť prísť. Iný tučniak ho olúpi. Samec nosí materiál na hniezdo a samička poďakuje, alebo sa naňho často pozrie spôsobom: „Toto je najlepší kameň, ktorý si našiel?” Hniezdo musí byť postavené tak, aby sa vajíčko nevykotúľalo, aj keď má u väčšiny druhov veľmi ostrú špičku, práve aby sa v podstate kotúľali dokola a nie mimo. Medzi tučniakmi je známa monogamnosť, ale záleží to od druhu.

Aby si zabezpečili vyššiu šancu na odchovanie mláďat, väčšina tučniakov kladie dve vajcia. Vyliahne, alebo prežije poväčšine iba jedno, často z druhého vajca. Tučniaky obrovské z antarktického vnútrozemia kladú iba jedno, keďže ho musia chrániť proti mrazu v kožnom záhybe medzi nohami, kde je miesto iba pre jedno. Bieloškvrnový (Gentoo) má zasa systém tretieho vajíčka, čím zvyšuje šancu na potomstvo. A kto sa stará o mladé? Je to 50 na 50 a my ľudia by sme si mali brať príklad. Teda ja určite. Pri cisárskych tučniakoch majú samčekovia najťažšiu úlohu, o tom som písal vyššie.

Je relatívne častým javom, že tučniaky z rôznych dôvodov opúšťajú svoje mláďatá. Niekedy je to dobrovoľne, keď príde krízová situácia a rodičia sa snažia prežiť. Toto správanie funguje u veľa živočíchov (aj u našej srny), kedy má dospelý jedinec väčšiu šancu na prežitie ako mláďa a dospelý môže mať opäť nové mláďa. Nedobrovoľne zasa prichádzajú o mláďatá vo veľkých kolóniách, kde sa rodičia s mláďaťom nevedia po návrate z lovu nájsť.

Takéto mláďa prežije zopár dní, nie však dlho. Tu prichádza ďalší fenomén a to je adopcia. Opustené mláďatá si často adoptujú iné dospelé jedince (najčastejšie samice). Percento skutočne adoptovaných a dochovaných do dospelosti je však veľmi nízke. Samice, ktoré o svoje vajíčka alebo mláďatá prišli, často prevádzkujú „násilnú adopciu“ a kradnú mláďatá iným samiciam priamo z hniezda. Galapágske sa potýkajú s problémom, ktorý je známy aj u nás, ľudí. Mladé, ktoré opustia hniezdo a spravia miesto svojim mladším budúcim súrodencom, sa často vracajú k rodičom a pýtajú od nich potravu.

Tí sa ho snažia odohnať, ale ak je dostatok potravy a nestrádajú, mladému-dospelému sa niečo môže ujsť a nakŕmi sa bez práce. Toto je dôsledok ich života, že sa v podstate od hniezda nepohnú. Toto je zaujímavá paralela so spôsobom života v mnohých krajinách v posledných desaťročiach u ľudí.

Rozvodovosť závisí aj na schopnosti splodiť potomstvo. Na Galapágoch žijú aj lovia tučniaky v podstate stále v blízkosti hniezda a rozvodovosť je tu na úrovni 5 %, najmenej spomedzi všetkých druhov. U bieloškvrnového (Gentoo) je to 5,5 % u okatého (Adélie) 20 % pokiaľ mali vajíčka, ak nie tak, až 80 %. Veľké a obrovské majú rozvodovosť na úrovni 80-85 %. U obrovských je dôvodom aj to, že v tých extrémnych podmienkach nemôžu čakať jeden na druhého, aby využili krátke „leto“. Pokiaľ sa samec alebo samica omešká, druhý si nájde nového partnera. Pokojne aj každý rok.

U niektorých druhov boli pozorované veľmi zvláštne až škandalózne správania. George Murray Levick, prírodovedec na výprave s Robertom Scottom (1910-1913), sledoval tučniaky okaté (Adélie) a niektoré veci ho priam šokovali. Sledoval u mladých samcom nekrofíliu (pokusy o párenie sa so samicami zamrznutými aj viac ako rok), homosexuálne správanie medzi samcami aj samicami, znásilňovanie a podobne.

Táto štúdia vyšla na povrch po sto rokoch a zaujala vedcov. V týchto ohľadoch sú asi najhoršie tučniaky vlasaté a čiapočkaté, ktoré sú najväčšími grázlami. Je to dané aj podmienkami a miestami, kde tvoria kolónie. Často je to na strmých skalnatých úbočiach, kde je málo „kvalitných“ miest na hniezdenie a tak vzniká extrémne množstvo problémov a sporov o miesto alebo materiál. Ich agresivita voči vlastnému druhu ale aj voči iným je na vysokej úrovni.

U niektorých sa naopak prejavuje dokonca medzidruhová náklonnosť a vznikajú páry, ktorým sa môžu vyliahnuť mláďatá, ako napríklad pri vlasatých, štetinatých, bielolícich, skalných a parochňových. Iné zasa majú snahu, ale žiadne potomstvo z týchto zväzkov nevzíde. To je prípad párov medzi bieloškvrnových a čiapočkatých, kde toto správanie bolo pozorované.

Takéto kríženie môže, ale nemusí byť výsledkom rôznych mutácií. Často (relatívne) vidíme leucistické jedince. Nie sú to albíni, nemajú červené oči. Leucismus je čiastočná strata pigmentu, ostávajú však stopy melanínu, a tak aj slabo zafarbené perie či oči. Oveľa zriedkavejší je melanismus, kedy sú jedince takmer celé čierne. Pigmentu sa v tomto prípade tvorí oveľa viac ako u bežného jedinca. V obrovských kolóniách často nájdete jedného, dvoch divne sfarbených.

Zvláštne správanie vykazujú tučniaky skalné na západe Falklandských ostrovov. Tu, na strmých brehoch v určitom momente zdieľajú svoje miesto na hniezdenie s albatrosom čiernobrvým. Albatrosy často žijú na vyšších miestach, kde sa dá dostať len pomocou krídel a letu a zasa tučniaci na dolných pozíciách blízko vody, kam sa ľahšie dostanú zasa dokonalí plavci bez schopnosti letu.

Na pol ceste medzi horšími a (pre tučniaka) vysoko položenými miestami, ktoré sú zasa nízko a nevýhodne položené pre albatrosy, sa stretávajú a hniezdia spoločne. Bijú sa tu o najlepšie miesta ako v rámci jedného druhu, tak aj druhy medzi sebou. Vedci z Planckovho inštitútu vydali správu, kde pozorovali, že dospelé albatrosy si adoptovali malého tučniaka a kŕmili ho.

Takéto situácie nie sú časté, ale určite nie ojedinelé. Tučniaky si takéto miesta hľadajú úmyselne, ťažko sa sem dostáva predátorom, či už z vody, zo zeme alebo zo vzduchu. Strmé skalné úbočia ich chránia. Okrem toho je to vhodnejšie aj počas dažďov, kedy voda stečie a nepodmáča pôdu pod hniezdom a mláďatá sú tak v relatívnom suchu.

Preperujú každý jeden rok (niektoré druhy aj dvakrát), potrebujú aby boli vode odolní. Toto trvá týždne a vtedy nemôžu ísť do vody. Niektoré druhy si pomáhajú a vytrhávajú si pierka, ale ostatné iba stoja a (zdanlivo) smutne čakajú na nový „kabát”. Mláďatá majú iba páperie, ktoré je len izoláciou proti vonkajším podmienkam, nie je však vôbec odolné voči vode.

Ak by mláďa vošlo do vody, po vyjdení na breh by bolo premočené na kožu, čo by za určitých poveternostných podmienok mohlo byť fatálne. Preto do vody chodia, keď už majú (takmer) všetko perie „dospelácke“. Nie všetky mláďatá sa dožijú tejto situácie. Dospelácke perie ich chráni voči vode, vetru ale aj predátorom, ako bolo vyššie spomínané.

Tučniaky sa radia medzi predátory živiace sa stredne veľkou potravou a sú aj sami korisťou, keďže sa nenachádzajú na vrchole potravinového reťazca. Väčšina dospelých sa nemusí obávať nebezpečia zhora, odkiaľ prilietajú oportunistické vtáky ako napríklad plavec veľký (víchrovník), niektorý z viacerých druhov pomorníkov, čajky ohrozujú vajíčka patagónskych druhov a v Austrálii dokonca orliak bielobruchý, ktorý loví najmenšie druhy tučniakov.

Na suchej zemi to môžu byť ďalšie predátory, ako sú líšky, importované lasice, kuny, potkany, psy, mačky a podobne. Proti týmto invazívnym druhom sa na dôležitých ostrovných miestach často vedci pokúšajú bojovať.

V mori majú tučniaky taktiež svojich nepriateľov, ktorí by ich radi videli ako svoju potravu. Patria medzi ne hlavne tuleň leopardí, uškatec antarktický, uškatec juhoamerický a kosatky. V minulosti tučniaky lovili aj ľudia. Pre pôvodných obyvateľov Nového Zélandu, Austrálie, Afriky aj Južnej Ameriky boli ľahkou korisťou.

Získavali z nich mäso, olej/tuk, kosti, perie, vajíčka aj kožu. V podstate vedeli zužitkovať celé zviera. Keď sa na scéne objavili komerční lovci tuleňov, na svoj zoznam pripísali aj tučniaky a predávali ich olej ako cenné palivo. Dohoda o ochrane tučniakov napomáha u viacerých druhov k miernemu zvýšeniu populácie, nie je to však tak u všetkých.

Tučniaky sú pre mňa najlepším pozorovaním zvierat na svete. Ak sa chcete za tučniakmi vydať a nechcete investovať do cesty na Antarktídu, máte viacero možností.

• Južná Amerika: tu ich nájdete v podstate v celej Patagónii, čo je región v Argentíne a v Čile a zaberá približne 1/3 juhu oboch krajín. Občas sa „chocholaté“ druhy od marca do septembra dajú vidieť ako návštevníci až tak ďaleko na sever, ako je brazílske mesto Recife (8° pod rovníkom). Na západnej strane sú to Galapágy, kde na viacerých ostrovoch tučniaky žijú.
• Južný a Atlantický oceán: tu sa nachádzajú ostrovy, ktoré sú ich hlavným domovom a tu ich nájdete milióny. Nie je to už tak jednoduché sa sem dostať, ale stále to možné je. Asi najjednoduchšie dostupné sú Falklandy, prípadne ostrovy smerom k Antarktíde, dostupné výletnými loďami z Ushuaie. Pozrite si ponuku na stránke BUBO. Ďalšie ostrovy sú už ťažšie dostupné, ako sú Južná Georgia, Sandwichove ostrovy, Tristan da Cunha, Gough Island a podobne.
• Indický oceán: veľmi ťažko dostupné ostrovy ako Francúzska južná a antarktická oblasť alebo Heardove a McDonaldove ostrovy.
• Austrália a Nový Zéland: toto sú krajiny, kde neočakávate zviera ako je tučniak. Aj napriek tomu tu žije niekoľko druhov. Sú to tučniak malý, modrý a austrálsky. Asi najjednoduchšie ich je vidieť na Phillip Island pri Melbourne (2 hodiny jazdy autom), kde je urobené hľadisko odkiaľ môžete každý večer sledovať tučniaky vracajúce sa na breh. Nový Zéland je takmer celý dokola domovom tučniakom a na západe Južného ostrova ich je možné so šťastím vidieť.
• Afrika: takmer nemysliteľná kombinácia, ale aj tu tučniaky žijú. Od Namíbie cez Juhoafrickú republiku až po hranice s Mozambikom. Najväčšia šanca je v Simon's Town pri Kapskom Meste.
• Antarktída: Nemusíte ísť hlboko do vnútrozemia, čo je omnoho drahšie. Celé pobrežie je domovom rôznych druhov. Príbrežné ostrovy sú cieľom výletných lodí z Južnej Ameriky, alebo zájdite na najdokonalejší zo zážitkov, za tučniakmi obrovskými (cisárskymi). To už ale musíte do skutočnej a drahej Antarktídy.

Poďakovanie: tento blog som písal na 5-týždňovej plavbe po najizolovanejších ostrovoch sveta. S korekciou a definitívnou verziou mi však výrazne pomohol náš odborník na prírodu Martin Karniš, ktorého blogy zamerané na prírodu vám odporúčam.