Ostrovy Pitcairn - najmenšia demokracia sveta (2. časť)

Čo poviete? To je cestovateľská otázka. Najvzdialenejší a najizolovanejší ostrov? Odpoveď vôbec nie je jednoduchá.

Za rok 2023 som dal, každopádne, na túto otázku zopár odpovedí. Tristan da Cunha bojuje s ostrovom Gough (čítaj Gof) Island o to, ktorý z nich je najizolovanejší, teda najďalej od ďalšej civilizácie. Mám diplom aj o pokorení ostrova Inaccessible, ktorý ma nedostupnosť v názve, ale ten je neobývaný, a tak sa do „súťaže“ neráta.

Tento rok som sa doplavil okrem Tristan da Cunha aj na ďalšie vzdialené a obývané ostrovy ako napríklad na St. Pierre et Miquelon, Falklandy, Bermudy, najvzdialenejšie japonské ostrovy Ogasawara, dnes pre ekologické dôvody zatvorenú Južnú Georgiu a pre politické dôvody zatvorený ostrov Ascension.

Všetky tieto ostrovy majú meno ako nedostupné. Bol som na Markézskych ostrovoch, ktoré Wikipédia hodnotí ako jedny z najvzdialenejších ostrovov sveta.

Keď hovoríme o Pitcairnoch, je pravda, že tie sú bližšie k ďalšej civilizácii než Tristan. Najbližšie k Pitcairnu sú Gambierové ostrovy a k Tristranu je to ostrov, kde zomrel Napoleon Bonaparte - Svätá Helena.

Odhliadnuc od toho, že Gambierové ostrovy sú väčším zapadákovom než Svätá Helena, hlavne keď porovnám hlavné mestá Rikitea a Jamestown, je tu ešte jedna otázka.

Keby sme totižto nerátali najbližšiu dedinku, respektíve mestečko, ale brali blízkosť kontinentu = veľkej pevniny, tak Pitcairn je oveľa ďalej – je strašne ďaleko. To, že je najbližšie k oceánskemu pólu nedostupnosti, k bodu Nemo, hovorí za všetko. No a keď to porovnám pre nás Slovákov, tak sa Pitcairn nachádza presne na opačnej strane Zemegule.

Nie sú jasné pravidlá, a tak nie je jasný verdikt. Rozhodnite sa vy, kde je pravda. Toto nebude váš posledný verdikt v úlohe rozhodcu či sudcu. Ten ďalší sa týka toho či sme boli na Pitcairnoch prvými Slovákmi.

Keď sa pýtam obyvateľov ostrovov, či sú oni najďalej, odpoveďou je mi iba smiech. Neviem z nich získať jasné stanovisko ani opakovanými otázkami. Ako som to vnímal, Pitcairnčania nemajú o „nezmyselnú súťaž“ záujem, je im to jedno. O image ani o zápis v Guinnessovej knihe rekordov im nejde.

Možno je to počasím? Tristaňania žijúci v chlade boli takí suchári, no Pitcairnčania žijúci v tropickom raji majú omnoho svetlejšie, usmiatejšie a pohodovejšie povahy.

Naša loď bez stabilizátorov sa na dlhočizných vlnách kníše a Dandovi je zle. Tým, že ja som strávil tento rok na lodiach mesiace, tak mi už nie je ani šľaka a morskej choroby som sa zbavil. Ak máte problém s morskou chorobou, prečítajte si o nej môj blog, mám tam zopár trikov ako z toho von.

V noci zakotvíme pred Pitcairnom, nehostinná skala sa rysuje za svitu mesiaca. Nad hlavou milióny hviezd, keď zasvietime reflektormi do vody, okolo lode krúžia stovky žralokov. Modlím sa, nech je zajtra nízky „swell“, nech dnes v noci niekde na okolí nevznikne tropická búrka, ktorá rozhádže oceán a vysoké vlny nám znemožnia ranné vylodenie.

Berieme si iba najnutnejšie veci, ostatok nechávame na lodi, tá nás tu bude čakať. Ráno sa nám ostrov ukáže v plnej kráse. Je to holá skala, čistá skala so strmými útesmi.

Pitcairn bol nazvaný po pätnásťročnom plavčíkovi, ktorý ho v roku 1767 zazrel. Prístroje ešte neboli ideálne, a tak kapitán Philip Carteret zaznamenal poludník zle a minul sa o 330 kilometrov. Až tak, že Pitcairn neskôr nenašiel ani zdatný kartograf James Cook. A túto informáciu vedel Fletcher Christian, a preto sa pre Pitcairn rozhodol. Vedel, že ho Briti majú vo svojich mapách zle zaznačený, a tak je šanca, že ich nenájdu.

Bol to však ohromný risk. Po prvé, nájsť ostrov a po druhé, vylodiť sa, veď Carteretovej posádke sa to pre strmé útesy a silný príboj nepodarilo.

Deväť vzbúrencov a 18 Tahiťanov, z toho väčšina Tahiťaniek (6 mužov, 11 žien a jedno dievčatko) sa vylodila na ostrove 15. januára 1790. Zabili všetkých psov, aby ich brechot neprezradil a keď o niekoľko dní hlasovali o tom, čo urobia s loďou, ju jeden z námorníkov, Matthiew Quintal, jednoducho podpálil.

Dňa 23. januára loď HMS Bounty klesla ku dnu, a tým pádom bolo všetko jasné - ostávajú na ostrove. Je pravda, že zakotvená loď by ich mohla prezradiť, no aj tak toto rozhodnutie podpáliť loď muselo byť ťažké. Uvedomujem si to, keď sa teraz ráno na maličký ostrov rozlohy 4,5 km2 pozerám.

Od pobrežia k nám prichádza loď ako keby vystrihnutá z filmu o pirátoch. Stará, drsná, no evidentne neuveriteľne čiperná lodička s ohromným motorom. Na Tristane sme sa nevedeli vylodiť, tu nás zavesia za popruh a spustia dole na loď ktorá sa kymáca vo vlnách.

Tieto vlny nie sú menšie než na Tristane, ale tu majú výsadok lepšie vymyslený. O niekoľko dní príde k brehom Pitcairnu loď s asi 200 pasažiermi a im sa vysadnúť nepodarí. Aj v tomto je kargo loď lepšia – vysadnete drsne ako vzbúrenci, ale vysadnete.

Obzeráme si domorodcov, oni si obzerajú nás. Zdá sa, že každý, kto je mladší, je na tejto lodičke. Prišla predsa len vzácna návšteva. Pripadá mi, že nás skúmajú, keby sme chceli obsadiť ostrov - či nás dajú dole, alebo ich dáme dole my.

Myslím si, že nás 7 by tu pokojne mohlo urobiť vládny prevrat, Pitcairny „oslobodiť“ od Veľkej Británie a pripojiť ku Slovensku. Je to paradox, ale vzbúrenci, ktorí dostali v Británii trest smrti, sa stali strategicky významným územím Veľkej Británie. Jedným zo štrnástich nezávislých zámorských území Veľkej Británie.

Lodička si to s istotou zamieri do prístavu s príznačným názvom Bounty Bay, skiper minie betónové mólo o 3 milimetre a ani brvou nehne. Nadskočíme na obrovských vlnách a vkĺzneme do prístavu úplne hladučko.

„Tam, asi 50 metrov vľavo, je potopená Bounty,“ iba tak mimochodom mi ukazuje miesto kúštiček od brehu Dennis Christian. „Každý rok 23. januára tu oslavujeme Bounty Day, kedy podpálime malú drevenú lodičku,“ vysvetľuje mi najmenší sviatok sveta, ktorý oslavuje každý Pitcairnčan a aj návšteva, no aj tak je ich menej než 50.

Dennisa neskôr stretnem na ostrove ako šéfa pošty a potom ako vodiča štvorkolky. Pracovné pozície sú na Pitcairne evidentne kumulované. Čoskoro zistíme, že všetko je tu obdobne poprepájané.

Vysadneme, máme na sebe modré tričká s nápisom „Byť prvý je vždy ťažké.“ Tričká s týmto nápisom, len žltej farby, som mal aj pri výstupe na Pico Neblina - najvyšší vrch Amazónie, kde sme boli prvou medzinárodnou výpravou. Sedím už na letisku a dostávam telefonát, že na Pitcairnoch už nebudeme prví Slováci, lebo tu bol známy slovenský fotograf prírody Kulišev.

Ihneď volám Filipovi a fakt, Filip tu bol na lodi Aranui. Dostávam od neho kontakt na manažéra, s ktorým sa neskôr v Papeete v reštaurácie Le Moana stretnem. No čo už, Filip nás predbehol o niekoľko mesiacov, bolo to tesné.

Urobíme si fotografiu dole v prístave s ceduľou Pitcairn Island, nasadneme na štvorkolky a terénnou cestou sa vydáme do svojej lodže. Je tu nádherne, prenádherne. Obrovské banjány spúšťajú nové korene desiatky metrov od materského kmeňa, kokosovníkových paliem sú stovky, je to krajšie, než som si dokázal predstaviť.

Neuveriteľne čisté prostredie a Pitcairnčania sa evidentne o svoj ostrov náležite starajú. Majú tu upratané ako v obývačke, ako u vás doma. Neskôr zistím, že doma tak čisto ako vonku nemajú.

Lodž je krásna, nemá síce klimatizáciu, ale zato je uložená dole pod jaskyňou Fletchera Christiana s ohromným výhľadom na šíry tmavomodrý oceán. Chce nás prijať starosta a stretnutie máme dohovorené priamo v parlamente. To je super, veď Pitcairny sú známe ako najmenšia demokracia sveta.

Simon Young je mladý sympaťák, každému nám podáva ruku. „Ste prví Slováci na Pitcairne, vítam vás,“ počujem prekvapene. „Ale nie, však som sa dozvedel, že už tu Slováci boli, pred niekoľkými mesiacmi,“ odpovedám. „Nemáme o tom záznam,“ odpovedá zasa on a ukazuje na tabuľu, kde sú zapísané mená nás siedmich s tým, že my sme súčasťou komunity.

Po jednej čínskej skupine sme zároveň najväčšou skupinou, ktorá kedy na Pitcairny prišla. Ani výpravy Britov neboli tak „obrovské“ – sedem ľudí. No hold, všetko má na Pitcairne iné rozmery. Young nám rozpráva, ako bol v Buckinghamskom paláci na korunovácii kráľa Karola III. a o tom, že po Brexite sa majú horšie, lebo im na Pitcairn prúdi menej peňazí a nemajú na opravu ciest.

Z jeho kancelárie vojdeme oproti do parlamentu, kde nám pod pitcairnskou vlajkou slávnostne podpíše a odovzdá diplomy o tom, že sme prvou slovenskou skupinou na Pitcairnoch. Podáme si ruky a spravíme si spoločnú fotografiu s vlajkami Slovenska a Pitcairnov.

Ešte to potom dlho preberáme aj s našimi domácimi. „Nie-nie, vy ste prví. Tí ľudia na zaoceánskych lodiach tam spia, nebývajú u nás, nejedia s nami, nežijú s nami, nič o nás nevedia. Vy ste prví! Vy ste určite prví.“

Po otázke, ktorý je najvzdialenejší ostrov sveta je tu teda ďalšia a opäť vyvstáva preto, lebo nie sú jasné pravidlá. Čo je to návšteva ostrova? Čo je to návšteva?

No ja si nemyslím, že sme prví, aj keď oficiálny diplom s pečiatkou vlastníme. V tejto chvíli sa na to treba pozrieť Pitcairnovskými očami s veľkým nadhľadom, veď tu je dôležité prežiť každý deň. Akýkoľvek problém, ktorý sa tu udeje, sa násobí nedostupnosťou ostrova. Pitcairnske ponaučenie je nezaoberať sa blbosťami.

Keby som sa mal však opäť rozhodnúť, tak idem opäť kargo loďou. To, čo sme zažili my, sa nedá porovnať s krátkou jednodňovou výsadkou turistických lodí. My poznáme všetkých domorodcov od starostu cez poštára, rybárov, predavačov v obchode, majiteľa jediného baru...

Garantujem vám, že ak doteraz Pitcairnčania o Slovensku nevedeli nič, odteraz vedia všetko. Zanechali sme tu silný dojem, to mi verte. Bolo to geniálne dobrodružstvo! Zároveň táto skúsenosť nastoľuje otázku: „Čo je to skutočná návšteva?“

Chcel som bývať s potomkami šéfa vzbúrencov, a to sa aj podarilo. Pani domáca aj pán domáci, Steve Christian a Olive Christian, sú jeho potomkami - obaja. Sú vzdialenými bratrancami. Na tak malom ostrove sú užšie príbuzenské vzťahy logické =)

Ich dom je obrovský, vzdušný a my u nich jeme celý čas a debatujeme dlho-dlho do noci. Obchod je tu otvorený iba zopár hodín týždenne a zisťujeme, že alkohol sa tu v Pamai center, ktorého výstavbu podporila EÚ, predáva bez dane a cena rumu je polovičná či dokonca tretinová oproti Gambierom. Ihneď skočíme aj vedľa na poštu.

„Pošta nie je otvorená, ale OK, otvorím ju pre vás,“ hovorí ako vždy s úsmevom Dennis Christian. O Pitcairnoch som napísal blog a chcel som ho publikovať v deň, keď príde pohľadnica. No sú to už tri mesiace a stále tu nie je. Podľa mňa z Tristanu došla pohľadnica skôr.

„Čo budete chcieť na, večeru boss?“ pýta sa ma Olive. „Niečo z mora, čerstvú rybu, chceme to, čo jete vy. Chceme žiť tak ako vy.“ Sú šťastní, že nemáme žiadne potravinové alergie a obmedzenia, o ktorých počujú, že to vraj v Európe existuje. Ihneď pošlú vnuka Tiaana vyloviť rybu. Chodí v tričku s veľkým nápisom Norfolk Island, ktorý je s históriou vzbury spätý.

Tiaan Christian sa na Norfolku narodil synovi Olive a Stevea a je to najmladší človek, akého som na Pitcairnoch videl. „Tiaan, ostaneš tu?“ pýtam sa ho, no viem, že by sa mu tu hodilo nejaké dievča, dvadsať až tridsaťročné. No také som tu nevidel. Odpovedá, že uvidí. A ja chápem, že by sa mu tu ťažko žilo bez partnerky.

Mám dojem, že Pitcairn vymiera a ostane bez Pitcairnčanov. Ich priemerný vek je podľa mňa niečo medzi 60 až 65 rokov. Oficiálny údaj z magistrátu je, že 1/3 obyvateľov má nad 65 rokov.

Z tohoto pohľadu je Tristan omnoho viac životaschopný. Čoskoro vidím, že vnuk Tiaan je už iný, zaujíma sa o svoje nové tetovanie a evidentne by najradšej surfoval a išiel na diskotéku.

Pýtame sa na Fletchera a sú to pikošky, čo sa dozvedáme. Niektoré veci, že bol potomkom kráľovskej rodiny, sú evidentne prehnané: „To fakt, myslíš, že je to pravda?“ pýtame sa Steva, keď nám ukazuje siahodlhý rodokmeň. Pozrie sa na nás a pokýva záporne hlavou „nie“ a zasmeje sa. Možno ostatní turisti na to skáču?

Páčia sa mi títo Pitcairnčania, sú prirodzení, priami, úprimní. Toto bola jediná vec, čo sa mi zdala byť za hranou a inak hovorili pravdu.

Rozprávame sa po anglicky a sú nadšení, ako dobre rozprávame. Podľa mňa hlavne  kvôli našim mladým „Fletcherovcom“, ktorí študovali v Londýne. Tiež Vlado žije v New Yorku asi posledných 20 rokov. No mne ich reč pripadá veľmi, veľmi fajn a nevnímam až tak inakosti.

O pitcairnčine, čo je zlomená gregoriánska angličtina s množstvom tahitských slov, sa hovorí, že sa jej nedá rozumieť. Londýnsky dialekt cockney je však horšia angličtina, to vám poviem.

Fletcher si Pitcairnov ostrov vybral naozaj dobre a dlho ostal neobjavený. Po prvý raz tu zakotvil až v roku 1808 Američan Mayhew Folger na lodi Topaz, 18 rokov po spálení Bounty.

Asi by ostrov ani neobjavili, keby k ich lodi na kanoe nevesloval snedý mladý svalnatý muž, ktorý prinášal ako dar kokosové orechy. Boli šokovaní, keď na nich  domorodec odetý v domorodej sukienke prehovoril perfektnou  angličtinou. „Kto ťa to naučil?“ pýtali sa. „Môj otec, plavil sa s kapitánom Blighom,“ vysvetľoval úprimne bez akýchkoľvek okolkov.

Keď vyšli na breh, našli komunitu, ktorá žila šťastným životom, ako keby v raji. Smiali sa, mnoho detí sa tmolilo po okolí, pestovali množstvo plodín a nikto netrpel podvýživou. Bola to komunita, kde si boli všetci rovní a všetci mali rovnaký majetok. Nikto nikomu nezávidel.

Okrem izraelského kibutzu som sa s niečím podobným stretol na najvzdialenejších miestach Afriky. Komunizmus v praxi.

Mayhew Folger zistil, že na ostrove žije John Adams, ktorý bol posledným pozostalým zo všetkých vzbúrencov.

Keď neskôr reportovali, že ho našli, Briti ho omilostili. Svetová politika sa zmenila, práve bojovali s Francúzmi a nemali čas riešiť drobnosti.

Je to práve Adams, od ktorého máme informácie, čo sa na ostrove po vylodení vzbúrencov dialo. A to sa vôbec nepodobalo na raj, skôr na peklo.

Lesk Fletchera Christiana sa rýchlo vytratil. Nechcel po vzore Bligha držať posádku nakrátko pevnou rukou, no chlapi sa zmenili na divé neovládateľné šelmy. Zo vzbúrencov sa vyklala lúza, ktorá neprijímala žiadne morálne pravidlá a desatoro akoby neexistovalo.

Mali ohromné šťastie, že ostrov Pitcairn bol neobývaný, a tak sa nestretli so žiadnymi domorodcami, s ktorými by museli bojovať o zdroj obživy. No zároveň mali šťastie, že tu stovky rokov pred nimi kedysi dávno domorodci žili. Polia, sady stačilo teda „iba“ zrevitalizovať.

Bolo tu taktiež dostatok nasadených a vykultivovaných plodín. More v okolí ostrova, ktorý je ďaleko od všetkého, je plné rýb aj do dnešných dní. Málokde nájdete na ryby tak bohaté vody ako tu.

Tak ako dnes dobiehal vzbúrencov veľmi nízky počet ľudí. Briti aj tahitskí muži začali na ostrove spoločne žiť, no čoskoro sa ukázala pravá tvár belochov,  ktorí domorodcov podceňovali a mysleli si, že budú ich otroci. Neuznávali im žiadne práva - ani právo na ženy. Boli zároveň hrubí k svojim tahitským ženám, ktoré brali ako kus mäsa a správali sa k ním ako k slúžkam.

Nútili ich variť stále čosi nové, čo bol s obmedzenými zdrojmi a variabilitou potravín problém, na ostrove sa rozmohol alkoholizmus. Keď jedna Tahiťanka zomrela, „vdovec - vzbúrenec“ prišiel za tahitskými mužmi a zobral im ženu s tým, že má na ňu právo. Nikto sa nikoho nepýtal, nechcel sa deliť, jednoducho si novú ženu vzal.

Na ostrove prevládol teror a primitivizmus. Bounty bola potopená a nedalo sa odtiaľto dostať. Fletcher Christian už zrejme viac ráz oľutoval, čo spravil. Utiekal sa do svojej jaskyne hore nad ostrovom, kde pozoroval, či neuvidí loď a zrejme rozmýšľal, čo ďalej. Okolo Pitcairnov prešla prvá loď 27. decembra 1795, druhá a tretia v roku 1801, no ani jedna sa nezastavila.  

Tým, že bývame u potomkov Fletchera Christiana hneď pod jaskyňou, sľúbia nám, že nás tam zoberú. Tak ako všetko na Pitcairne, aj toto je drsný a nebezpečný výstup. Stúpame kolmo hore a potom ide doslova o ľahké lezenie. Naozaj si neviem predstaviť scenár, keby sa niekomu vytkla či nebodaj zlomila noha. Keby niekto padol, tak je to jednoduchšie, pod nami je totižto obrovská priepasť. Máme dron a pri tých záberoch každý zdúpnie.

Sedíme vysoko na skalisku na vrchole ostrova a rozmýšľame, o čom asi rozmýšľal Fletcher Christian. Zrejme mu došlo, že Bligh sa koniec koncov správal logicky a opakom poriadku a progresu je chaos a úpadok. Sloboda neznamená, že si môžeme robiť hocičo. Sloboda je o absencii nátlaku, no tu na Pitcairne zavládol nátlak - teror, ktorým si primitívi získavali nepatričné výhody.

Hovorí sa, že život bez slobody je ako telo bez ducha. Sloboda je o ľudskej dôstojnosti. No na Pitcairne sa sloboda vytrácala. Na tom ostrove sa nedalo žiť a nedalo sa z neho ani utiecť. Bolo to ako vo väznici, neustála šikana.

Situácia sa Fletcherovi vymkla spod kontroly, na ostrove vládla anarchia a právo silnejšieho a bezškrupulóznejšieho. Na tento druh ľudí, na drsných námorníkov, platila iba pevná ruka a Fletcher to jednoducho nezvládol. Musel byť nešťastný.

Tahitskí muži sa vzbúrili proti neprávosti a napadli vzbúrencov a pozabíjali mnohých z nich. Možno to, že nezaujal jasné stanovisko, spôsobilo, že zabili aj Fletchera. John Adams tvrdil, že ho zastrelili zozadu. Bohvie, ako to vôbec bolo, je jasné, že Adams chcel vyznieť v tomto príbehu pozitívne. Adams však odmietol ukázať hrob Fletchera, a tak pochybnosti pretrvávajú.

Každopádne, Fletcher Christian skončil svoj život ako 28-ročný, na ostrove v Tichom oceáne, zbytočnou smrťou tak ako James Cook či Fernao Magellan pred ním.

Belosi, ktorí jatky prežili, sa schovali pred Tahiťanmi v džungli a začali viesť partizánsku vojnu, ktorá trvala dlhočizné tri týždne. Tak ako všetko vo svete, aj tento spor rozhodli ženy. Tahiťanky sa pridali na stranu belochov a zavraždili všetkých tahitských mužov. Ak boli Tahiťania krutí a zabili Fletchera zozadu, toto vraj bolo ešte horšie a ženy tahitských mužov zabili v spánku kameňmi a motykami a bola to krvavá „mäsiarčina“.

Všetci Tahiťania boli mŕtvi a na ostrove teraz ostali štyria belosi a desať Tahiťaniek. No nebolo to dobré ani naďalej. Jeden z nich sa skoro upil k smrti a v delíriu spáchal samovraždu. Námorníkovi, ktorý podpálil Bounty, umrela žena, bil ju, v opitosti jej odkúsol ucho a ona padla z útesu, keď pre neho zbierala vajcia.

Matthew Quintal sa rozhodol, že si miesto nej vezme ženu Neda Younga. Bol to psychopat, ktorý neustále robil problémy. Young bol intrigán, mal chabé zdravie a obrátil sa na silného Adamsa o pomoc. Pozvali ho do Adamsovho domu na debatu, opili ho, Adams následne Quintala držal a Young ho zabil sekerou. John Adams a Ned Young sa uchýlili k Biblii, ktorú zachránili z horiacej Bounty a začali viesť „boží život“ v mieri.

Young čoskoro umrel na astmu a Adams viedol komunitu ako jediný dospelý muž. Rozprával im príbehy o mystickej krajine Anglicko a učil ich angličtinu + čítať a písať. Staršie Tahiťanky sa nechceli vracať do minulosti a mladí o násilí nevedeli nič.

Po jedinom preživšiom vzbúrencovi, Johnovi Adamsovi, je dnes pomenované jedno z najexotickejších hlavných miest sveta: Adamstown. Adams má taktiež jediný náhrobný kameň zo všetkých vzbúrencov na ostrove.

Po Fletcherovi Christianovi neostalo nič, teda okrem troch deti s krásnou Maimiti a tohoto príbehu. Najslávnejší vzbúrenec skončil značne neslávne.

Ostrov je prekrásny tropický raj. Musím povedať, že toto som nečakal. Pri výpravách na najvzdialenejšie ostrovy sveta ide skôr o cestovateľský skalp ako o krásu. Tu však sadli obidve veci dokopy.

Na najvzdialenejšie body ostrova ideme štvorkolkami. Je to cool, dobrý zážitok, tieto vyjdú aj na najvyšší bod ostrova, ktorý je rovinou s výhľadom do nekonečna a s ceduľou ukazujúcou, ako ďaleko sa nachádzame. New York je 9 322 km, Tokio 11 593 km a Londýn 14 821 km.

Ostrov ďaleko od všetkého je malý, ale je značne zvlnený a v tom teple je to makačka chodiť tu pešo. Štvorkolky, ktoré sú pre dnešný Pitcairn tak typické, boli teda veľmi, veľmi fajn.

Následne sa vydáme smerom dole do údolia. Páči sa mi, kde skladujú odpad a ich zameranie sa na ekológiu. Až som bol prekvapený, že sa na tak vzdialenom mieste, kde to svet nevidí, venujú ekológii takto poctivo. Celkovo mi pripadali Pitcarinčania ako inteligentní a veľmi fajn ľudia.

Neviem sa ostrova dofotiť. Obrovitánske banány, banánovníky, kokosové palmy, liany, v lese sme našli „pani T“, čo je obrovská korytnačka z Galapág, ktorú nakŕmime. Najviac sa mi páčil výhľad na Adamstown, najmenšie hlavné mesto sveta, ktoré je hlboko pod nami.

V meste navštevujeme múzeum, malé ale pekné s pozostatkami z Bounty a artefaktmi z daného obdobia a so vzácnymi známkami, po ktorých by chmatol každý zanietený filatelista. Oproti múzeu je kanón, ktorý vylovili z dna Bounty Bay v roku 1997 a pred parlamentom je obrovská kotva. Architektúra Adamostownu je svojská a veľmi, veľmi príjemná.

Ak sa chcete okúpať, musíte zliezť strmým kopcom k jedinej pláži. Ide tesne vedľa útesu, kde sa zabila Tahitčanka hľadajúca vtáčie vajcia. Druhou možnosťou je prírodný bazén Svätého Pavla (St. Paul's Pool). Vykúpať sa v ňom však vôbec nie je samozrejmosťou. Miesto je neuveriteľne scénické, Tichý oceán tu buši do skál a všade je ohromný hluk.

„Je dobrý čas, dá sa kúpať. Skúsite to?“ pýta sa ma Dennis. „Tak čo, riskneme to, chlapi?“ a vidím, že ani nečakajú na odpoveď a vyzliekajú sa. Je to krása - plávať v mori, kde viete, že za skaliskami, ktoré oddeľujú váš prírodný bazén, sú obrovské žraloky a vy ste tu chránení. Plávam až na koniec a tam dostávam z príboju fajn masáž.

Vyjdeme von, po skaliskách sa vyštveráme späť hore. Otočím sa a vidím, že príliv sa zdvihol, a to miesto, ktoré ma tak prijemne masírovalo, je totálne zatopené a keby som tam bol teraz, tak ma vlna rozmliaždi o skalu a ostane po mne červený fľak. Tak teraz už chápem, že v tomto „bazéniku“ nie je kúpanie sa samozrejmosťou.

Na takýchto neturistických miestach si musíte sami nachádzať aktivity, čo robiť. Nedajú sa tu kúpiť fakultatívne výlety a vlastne ani domáci nevedia, prečo ste sem prišli, čo očakávate. Snažia sa, ako keď príde americký turista na Kysuce, ale vlastne ani nevedia, či robia správne.

Chalani idú na rybačku. „Je to legálne, veď Pitcairn, to je morská rezervácia?“ pýtam sa.  Páči sa mi totižto, čo robia a nechcem porušovať pravidlá. Okolo Pitcairnu je 840 000 km2 vôd, kde je zakázané čohokoľvek sa dotknúť. „To je v pohode,“ mávne rukou Steve a vysvetľuje mi, že pre osobné účely hŕstky domorodcov zákony ochranárov neplatia.

V rozlohe rezervácie som nespravil chybu a naozaj sa nachádza na ploche 17x väčšej než je plocha Slovenska. Pitcairnove ostrovy z tejto perspektívy dostávajú iný strategický rozmer, však.

Naši „Fletcherovci“ zbehnú dole do prístavu, kde sme vystupovali z lode, hodia z betónového móla do vody hák, ktorý majú zavesený na lanku, žiadna udica, nič. Chytia asi 20-kilovú rybu, ktorú potom surovú zjeme. Treba si tu dávať pozor na chingiueteru.

Na Gambieroch a aj tu sa hojne vyskytuje a vy sa teda požitím nakazenej ryby môžete otráviť. Poznám to už z Vanuatu a zopár iných ostrovov a poznám aj trik ponúknuť mäsko ryby psovi, mačke a najlepšie mravcom. Ak mravce mäsko ryby obídu, nejedzte ho ani vy.

Tým, že sme taká veľká partia, môžeme robiť veľké veci. Oficiálne prijatie našej „delegácie“ v parlamente je iba jednou z toho. Už pred cestou som vedel, že sa tu tenis pokúsim hrať. Tenis je britský šport a akosi sa sem do britského zámorského územia dostal.

Plánoval som iba zopár úderov, no zišlo sa tu viac náruživých tenistov a niekto navrhol zorganizovať turnaj.

Ihrisko v Aute Vally je betónové, sieť padnutá, evidentne sa tu nehráva. Domáci nám požičali rakety, tenisové loptičky som zobral z domu. Provizórne sme ihrisko opravili, pozametali. Betónový povrch sa opäť natiahol v máji roku 2013 a bol slušnej kvality, čiary bolo vidieť perfektne.

Hrá každý s každým a potom finále Viktor vs. Dando a Dando už za tmy vyhráva s obrovským pokrikom. Nasleduje grilovačka priamo na kurtoch. Jeme jahňacie z Nového Zélandu, kde vo Wellingtone, dva týždne plavby, sedí guvernér ostrova, ktorého volí Británia ako jej hlavného politického zástupcu.

Ležíme v tráve a pozorujeme hviezdy na jednej z najtmavších nočných oblôh sveta bez svetelného smogu, veď Pitcairny sú oficiálnym členom International Dark Sky Sanctuary. Domáci sú z nás nadšení, totálne s nami omladli, chce sa im žiť. Žijeme my, hráme tenis, hádame sa, kričíme, bojujeme a toto v potomkoch Fletchera Christiana opäť prebudilo temperamentné gény vzbúrencov.

Na druhý deň dostávame diplomy o účasti na Pitcairn Open. Domáci sú nadšení a v kancelárii „predsedu vlády“ a „šéfa parlamentu“ sa náš turnaj značne rozoberá. „Mohol by to byť ďalší ťahák pre turistov...“

Po tom, čo som odohral na Svätej Helene golfové ihrisko, som dostal diplom z najvzdialenejšieho golfového ihriska sveta. Toto je najvzdialenejšie tenisové ihrisko sveta. Teraz nešlo iba o odohranie zápasu, toto bol zrejme prvý turnaj na Pitcairne =).

Uvidíme či sa toto zopakuje, s Pitcairnčanmi som stále v kontakte. Aj dnes sa naše rozprávanie s domácimi predĺži hlboko do noci. Pýtam sa na detaily vzbury, na život na Norfolku, na vzájomné vzťahy dnes a aj na kauzu znásilňovania maloletých dievčatiek.

Okrem naddimenzovaného obchodného centra Pamai či kostola, kde kraľujú adventisti siedmeho dňa, na Pitcairne nájdete aj školu, ktorá je však zatvorená, lebo by to musela byť škola pre seniorov. No a nájdete tu aj relatívne novo postavenú väznicu.

Väznicu pri 47 obyvateľoch, ktorí sú si poväčšine rodina? „Ako to bolo s tým znásilňovaním?“ pýtam sa nášho domáceho. No on iba naštvato mávne rukou: „To je zasa propaganda, išlo totálne o politiku.“ V čase tejto kauzy bol on najvyšším predstaviteľom štátu a vysvetľuje mi, že ho do kauzy namočili. „Chcú náš národ zlikvidovať,“ vysvetľuje mi teóriu, ktorá je považovaná za konšpiračnú.

Išlo o to, že na Pitcairne bol sex akosi voľnejší a dievča po prvom menzese bolo považované za ženu. Dočítate sa aj o vynútenom sexe či orálnom sexe u nezletilých a o inceste. „To, čo píšu, nie je pravda. Chcú, aby sme odišli. Však väčšina po tejto kauze aj ostrov opustila...“ odmlčí sa.

„Výsluchy prišli robiť sem a mnoho znásilnených žien (a vo vzduchu oboma ukazovákmi naznačí úvodzovky) nás chlapov bránila. Incest, pch...“ A je jasné, že téma mu je nepríjemná. No už sa na druhej strane poznáme, kecáme o všetkom a zdá sa mi, že sme si aj za tak krátky čas našim zanietením aktivitou u nich vybudovali dôveru.

Plus sa možno aj chce niekomu vyrozprávať. „Vieš, my tu nechápeme hnutiu Mee too a tomu, že byť transvestitom je dnes v Londýne móda. Toto nám pripadá zvrátené... a tebe?“

„Vidíš, Steve, že som otvorený človek, myslím si, že cestovanie ma zbavilo mnohých predsudkov, no poviem ti, že tak ako som cítil pred 30 rokmi radosť zo slobody, tak teraz vlastne nemôžeš - aspoň u nás v Európe - povedať svoj názor. Teda môžeš kričať na rohu Hyde Parku a vyznieš ako blázon... Seriózne médium iný názor dnes už neuverejní. Prestalo sa diskutovať.“

V mojom hlase cíti asi smútok. „Až tak zlé to je?“

„Môžeš povedať svoj názor, ale iba vtedy, ak je v súlade s mainstreamom a naratívom médií. Žil som za komunizmu a vtedy to bolo zlé, no nikto sme tej propagande neverili. Po revolúcii bolo prvých 10 rokov nádherných a cítil som ohromnú slobodu. Dnes ju necítim. Ak máš iný názor si ostrakizovaný, tvoj názor je konšpirácia, si označený za agenta.

Väčšina politikov so svojimi mediálnymi poradcami sú buď hlúpi, alebo ide o vypočítavcov. Dlhodobejšia vízia neexistuje. Áno, podľa mňa je to chyba a cesta do pekla.

„No, Steve, to je iná téma, musím ti povedať, že znásilnenie v žiadnom prípade ani na tak vzdialenom mieste odobriť nemôžem.“

„Vieš, to je ako keď v polovici zápasu zmenia pravidlá a pranierujú ťa za niečo, čo neplatilo.“ Snaží sa ešte osvetliť dané súdne spory.

Proti znásilňovaniu žien treba bojovať, no treba bojovať aj proti znásilňovaniu pravdy. Ak sa na čelo západu budú dostávať blbci, budeme padať ešte rýchlejšie než doteraz. Myslím si, že iba skutočná elita má šancu zmeniť dané status quo. Profesionáli vo svojich oboroch, tí najlepší, najvzdelanejší a najbohatší. To je menej ako 1 % dospelej populácie. Ak sa títo ľudia neobetujú, Západ čoskoro zanikne.“

Tento večer neskončil smiechom, no nie všetko v živote je vtipné a sú tu aj vážne veci, ktoré treba riešiť.

Každopádne, všetci dotknutí si už tresty odsedeli a je po všetkom. No nie úplne, lebo ostrov sa následne vyľudnil a zdá sa, že ani rôzne iniciatívy nedokážu pritiahnuť mladých ľudí. Nikto sa sem nechce vrátiť.

Na obranu pitcairnských mužov musím konštatovať, že ich ženy majú najdlhšie kontinuálne fungujúce právo voliť. Čo som stretol Pitcarnčanky, boli to sebavedomé a tvrdé ženy plné humoru a života.

Ďalšia príhoda je možno dnes vtipná, no nemuselo to tak byť. „Je tu covid,“ dozvedám sa predposledný deň pobytu. „Všetci sme zdraví, sme všetci zaočkovaní,“ reagujem späť. Ako cestovatelia sme sa zaočkovali všetci, aj keby sme to kvôli zdraviu nepotrebovali.“ „Včera sme hrali ten tenisový turnaj. Boli ste tam, nikto ani nezakašľal.“ pokračujem. „Boss, dajte sa otestovať, všetci, ktorí žijú na Pitcairne, idú na test a vy tu žijete teraz tiež.“

„OK, v pohode, dáme sa otestovať,“ veď sme túto nepríjemnú procedúru podnikli desiatky ráz.

Moja odpoveď je jasná, no zároveň mi preblesne hlavou, čo by sa stalo, keby sme boli pozitívni. Nechali by nás v izolácii? Nezobrali by nás na loď a nechali tu? Loď by odišla, letenky z Gambierov späť do civilizácie by prepadli. Všetky lode a lietadielká sú mesiace vopred vypredané. Doslova neriešiteľná situácia.

Som zaočkovaný tri razy, no covid som nemal ani raz a ani nikto z mojej rodiny. Cez pandémiu som štyri mesiace pracoval v Ružinovskej nemocnici na červenom oddelení - tam kde boli hospitalizovaní tí najťažší pacienti.

Od Vianoc 2021 som chodil v bielom skafandri a naozaj som videl otrasné prípady, pacienti sa dusili, otrasný pohľad. Nastúpil som v deň, keď britský Guardian napísal, že Slovensko je najhoršou krajinou sveta, čo sa týka covidu. Covid som našťastie od žiadneho pacienta nedostal.

No teraz musím niečo urobiť, všetci vyzeráme zdraví ako buk, ale človek nikdy nevie.

Prídem k miestnemu lekárovi, ktorý sa narodil na Novom Zélande, ale teraz žije v buši severnej Austrálie. Doktorovi Petrovi Adamovi  navrhnem, že svojich ľudí otestujem sám. „Robil som to tisíc krát,“ vysvetľujem. Je to pravda, bol som ako dobrovoľník testovať aj v Žiline, testoval som našich nosičov pod Kilimandžárom, no hlavne to bolo počas tých štyroch mesiacov na covidovom oddelení v nemocnici.

Pitcairnský lekár si vydýchne, je rád, že mu veci uľahčím, vidím, že má dosť. Má plný ostrov seniorov, no hlavne ide o izolovaný ostrov, kde majú obyvatelia  s imunitou vždy problém. Každá choroba, nie to covid, je na izolovaných ostrovoch o to závažnejšia. Na „susedných“ Markézskych ostrovoch po príchode belochov zo 100 000 obyvateľov ostalo iba okolo 2 000. Obava na Pitcarnoch je teda opodstatnená.

Dostávam sedem testov a ideme do nášho bungalovu a otestujem všetkých výterom z nosa. Otestujem aj seba, moc som hlboko s tou paličkou nešiel. Všetci sú našťastie negatívni a zrazu pozriem na svoje políčko a do prdele, však tam mám dve čiarky, však tam mám pozitivitu! Čo teraz?

Čo by ste urobili? Ak sa priznám, budem odkázaný na rozhodnutie „dedinského“  lekára z Pitcairnu? Je to sympaťák, no čo by som urobil, keby som tu bol lekárom ja? Musel by som informovať loď a a kapitán by sa rozhodol, či ma naloží. OK, keby išlo iba o mňa, no ako sa budú správať k ostatným chalanom, ktorí boli so mnou v kontakte? Izolácia pre všetkých?

Nebolo mi nič, ale teraz ma začala bolieť hlava, svaly, bol som akýsi slabí, išla na mňa viróza. Podobalo sa to na covidové príznaky, dokonca sa mi zdá, že menej cítim. „To je psychika, Ľubo, toto nemôže byť pravda. Preber sa,“ hovorím si. Vyhrať športku je pravdepodobnejšie.

„Nemal som covid v nemocnici pri tých najťažších prípadoch Slovenska a teraz ho dostanem tu na Pitcairne? To je blbosť.“ No my starší vieme, že v živote sa stávajú tie najmenej pravdepodobné veci.

Rozhodol som sa logicky. Nikomu nič nepovieme, izolujem sa od ostatných, dávam si rúško, idem si ľahnúť a dať sa dokopy. Neviem, či mal niekto covid jeden deň, no ja som sa vyspal a na druhý deň som bol OK. Čuch sa mi vrátil, hlava ma bolieť prestala.

„Podarí sa nám odplávať?“ pýtam sa, pozerám predpoveď počasia, pozorujem príboj, rozmýšľam, aké problémy nás môžu ešte dobehnúť. Ak sa nenalodíme, zmeškáme let a ten jednak stojí 800 eur, ale ďalší let pôjde o týždeň a je určite preplnený.

Objednali by sme privat jet z Tahiti? No to by sme sa museli dostať na Gambiery. Ako dlho nás bude loď čakať, či sa more umúdri? Pýtam sa asi ako idiot lebo mi hovoria, že v pohode, všetko je fajn.

Chýba nám posledná atrakcia najmenšieho spoločenstva ľudí sveta. Je malé, ale každé kresťanské spoločenstvo musí mať okrem kostola čo? Krčmu. A tak zamierime k pirátovi Pawlovi a jeho novozélandskej žene.

Bývajú hore nad múzeom v hnedom dome, no popŕcha a ja mám stále taký neistý pocit „čo s nami bude“. Pawl ho však rýchlo rozptýli. Dávame si pivko z Nového Zélandu pod vlajkou Nemecka a USA.

„Slovensko, wow, viem, že ste Slováci. Všetci na ostrove to vedia. Ste najväčšou skupinou, ktorá tu bola. Teda raz tu boli Číňania a tých bolo viac, ale tak OK, ste druhou skupinou.“ Darujeme na ostrov slovenskú vlajku a vylobujeme pre ňu najlepšie miesto, hneď na prvom mieste nad vlajkou USA. Naša vlajka je veľká a tróni v jedinej krčme Pitcairnu. „To musíme zapiť!“ rozhodne Pirát Pawl.

„Ok, ale ja chcem ten pohár zo zubu veľryby,“ hovorím a Pawl sa smeje a vidí, že mám naštudované aj detaily. Vorvaň sa naozaj neživí planktónom, ale loví veľké sépie a tie musí zabiť svojimi veľkými zubami. Paul zopár takýchto zubov má. Naleje mi do toho akúsi hnusnú whisky a ja ju pred slovenskou vlajkou, deklarujúc večný mier a bratstvo medzi Slovákmi a Pitcairnčanmi, kopnem do seba.

Krčma tu je vraj dôležitejšia než parlament či kostol. Slovenská vlajka zaviala na Pitcairne po prvý raz, na jeho najvyššom bode, pred parlamentom, ale som rád, že sme jej vylobovali najlepšie miesto v najdôležitejšej inštitúcii ostrova.

Potom je tu súťaž, kto ošúpe ako prvý kokosový orech. Celkovo sa skvelo bavíme. Je to fajn a aj keď ešte nebol obed, máme čoskoro veselú náladu. Striedavo svieti slnko a prší.

Pawl mi vysvetľuje: „3. mája 1856, teda 66 rokov po tom, čo moji predkovia prišli na ostrov, sa všetkých 193 osôb presídlilo na ostrov Norfolk - východne od Austrálie. No ja som sa vrátil späť!“

Na obed si dávame rybu, ktorú sme ulovili a ktorú už druhý deň jeme.

Všetko je OK, búrka nehrozí, príliv je tiež v poriadku a nikto nezistil, že som poslal dva testy s tým istým číslom. Lekár tvrdí, že tí, čo sú pozitívni, sú stabilizovaní a majú sa dobre. Rúško pre istotu nosím, a tak nie je vidieť môj úsmev. 

Nasadneme na štvorkolky, v chladničke nechávame ešte nejaké pivká, ani sme všetko nevypili, urobíme si posledné selfie dronom, všetci pred naším bungalovom. Nasadneme na štvorkolky a vezieme sa poslednýkrát cez Adamstown dole do prístavu.

Poznáme tu každý meter, sme tu už ako doma. Kývame ľudom a oni nám späť. No nakoniec aj tak prídu dolu do prístavu. Zdá sa mi, že všetci. Je to veľká udalosť a prišli nás vyprevadiť ako svoje deti, ako svojich príbuzných na ďalekú cestu. Je to až dojímavé.

Nasadli na našu loď a odišli domov. Po dvoch týždňoch som sa s kanceláriou starostu skontaktoval a písal som s malou dušičkou. „Ako to vyzerá u vás, čo covid?“ a dostávam odpoveď, že všetci sú zdraví a že doktor tvrdí, že to posilnilo ich imunitu.

S Gordonom si píšem aj po polnoci 9. marca. Všetkým je jasné, že sme covid nedoniesli my, ale dostali to z tej veľkej zaoceánskej lode. Turisti síce z lode nevystúpili, ale zopár Pitcairnčanov k nim prišlo na palubu. Chvalabohu to nehádžu na nás. Z chalanov taktiež nikto neochorel.

Doma som si urobil kontrolný test a bol negatívny. Myslím si, že to nebol covid, ale falošne pozitívny test. No keby tento, aj keď falošne ale pozitívny test, videl lekár ostrova, tak musí jednoznačne podniknúť kroky a ja by som bol možno na Pitcairne doteraz.

Deväť vzbúrencov a 18 Tahiťanov pod vedením Fletchera Chrtistiana založilo na najvzdialenejšom ostrovčeku sveta s rozlohou 4,5 km2 nový národ.

Nevyhli sa mu kauzy, rasizmus, ľudská zloba, no mali silu vytvoriť tu najmenšiu demokraciu na svete a hlavne prežiť. Je to paradox, ale vzbúrenci, ktorí dostali v Británii trest smrti, sa stali jedným zo 14 nezávislých území Británie a možno tým najstrategickejším.

Vzbura na lodi Bounty je romantickým príbehom elitných námorníkov, ktorí sa rozhodli ostať v raji a nevrátiť sa do vtedy najbohatšej krajiny sveta. Vzbura na lodi Bounty je z tých príbehov, o ktorých si ľudia myslia, že ide o hollywoodsku fikciu.

No ten príbeh sa naozaj stal. Naozaj existovali dvaja muži William Bligh a Fletcher Christian, ktorí sa hrátkou osudu vydali opačným smerom. Stalo sa to tak ďaleko a tak dávno, že tie spomienky sú zahalené slanou hmlou a vysokými vlnami najväčšieho mora sveta.

Preto sme sa Tichým oceánom plavili, aby sme sa dostali čo najbližšie a mohli sa na tento príbeh pozrieť z blízka. Preto som bol na Tonge, Timore a Tubuai.

Expedícia na Pitcairnove ostrovy je aj dnes náročná, ide o výpravu na kraj sveta, na osamotené legendárne ostrovy, kam nevedie žiadna cesta.

Celý život som sa snažil byť prvý, nič nekopírovať a ísť vlastnou cestou. V praxi vyskúšať či sa to oplatí a či nie, byť sám sebou.

Musím konštatovať, že je stále ťažšie byť niekde ako prvý Slovák. To je pre náš malý národ dobrá správa, lebo Slováci sú stále lepší a lepší cestovatelia.

Je Pitcairn najvzdialenejším ostrovom? Boli sme na Pitcairne prví? To sú „problémy“ ľudí, ktorí sa majú príliš dobre. Pitcarinčania, ktorým ide o život každý deň a ochorieť na bežnú chorobu tu znamená boj o život, na takéto hlúposti nemajú čas. Žijú naplno, smejú sa, sú neuveriteľne vitálni, no je ich stále menej a menej.

Ak sa britskej vláde nepodarí dostať na Pitcairn nových osadníkov, tak o chvíľu s vymretím jeho obyvateľov, potomkov vzbúrencov, úžasný príbeh zanikne. Ostanú iba filmy, naše spomienky a tento blog.

Inak, snažiť sa o to byť prvý, odporúčam. Keď sa o to nepokúšate, nikdy prví nebudete. Túžba byť najlepším ma ženie vpred a ženie vpred aj celé BUBO.

Som vďačný, že sme sa na zopár dní mohli stať súčasťou komunity ostrovanov a prežiť príbehy vzbury na Boutny na vlastnej koži. Som vďačný, že sme mali možnosť zažiť unikátny národ a ostrovy, ktoré v blízkej budúcnosti skončia zrejme vyľudnením.

Musím opäť konštatovať, že naša planéta je o to zaujímavejšia, čím ďalej sa dostanete. Šťastné cesty prajem!