Pitcairn a vzbura na lodi Bounty (1. časť)

Z cestovateľského hľadiska je Pitcairn aj dnes ultimátnym cieľom, jedným z najvzdialenejších ostrovov sveta, na ktorý sa nedá dostať. Verím, že tento blog a naša výprava nasmeruje slovenské cestovateľské reflektory smerom na túto exotiku. Veď tu nejde „iba“ o krásny ostrov, o najmenší národ sveta, ale o príbeh lásky, odvahy a cti.

Apropo, viete, kde je „koniec sveta“?

Je skoro ráno, 28. apríla roku 1789. Mladík, zástupca kapitána - Fletcher Christian - stojí na palube lode jeho veličenstva HMS Bounty a pozerá sa dole na more, kde sa hompáľa malá lodička, v ktorej sedí jeho mentor a priateľ, teda bývalý priateľ William Bligh. Fletcher teraz Bligha nenávidí do hĺbky svojej duše, do morku kostí. Nikdy si nepredstavoval, že to takto dopadne, no kapitán Bligh mu nenechal inú možnosť.

Kapitánova posadnutosť čistotou, pravidlami, tvrdé postihy celej posádky za minimálne prehrešky. Zakázal rum, odopieral posádke vodu, ktorú používal pre sadenice chlebovníka, šikanoval všetkých a hlavne jeho samotného za nepodstatné drobnosti.

Fletcher sa snažil svojho bývalého priateľa varovať, že ak to pôjde takto ďalej, stratí svoju loď, no on nepočúval. Obvinil ho zo zbabelosti a z toho, že ukradol kokosové orechy. Totálne absurdity a teraz je už neskoro.

„Dobrý bože, dajte nám aspoň nejaké zbrane,“ kričal Bligh hore na vzbúrencov. Tí odmietli, no Fletcher ako dobre vychovaný gentleman dole do člna hodil zopár mečov. „Do mesiaca si zostroja loď a dopravia sa domov,“ s nenávisťou štekali na Fletchera ostatní námorníci.

Ich pohostinnosť končila tým, že posádku vernú Blighovi vysadili a hotovo. No Fletcher im dal aj potraviny, aj vodu. Vzbúrenci si predstavovali popravu, no Fletcher by sa k takému niečomu neznížil.

No aj tak, na tom maličkom záchrannom člne Bligh nemal v obrovskom Tichom oceáne šancu. Problém bol aj v tom, že Fletcher sa prerátal a myslel si, že celá posádka je na jeho strane, no nebolo tomu tak. Lodička bola teraz preplnená stúpencami Bligha a ešte viacerí sa chceli do člna dostať, no už jednak nebolo miesto, jednak ich Fletcher potreboval na prevádzku veľkej lode.

Fletcher presekol lano a preplnený čln sa začal vzďaľovať od materskej lode. Posádka vzbúrencov sa začala smiať, oslobodili sa od nenávideného šéfa. No tí, ktorí boli nútení ostať, volali na kapitána, že to nie je ich rozhodnutie ostať na Bounty, a prosili ho, nech si to zapamätá:

„Spravodlivosti sa dostane zadosťučinenie akonáhle dosiahnem brehy Anglicka!“ kričal Bligh naspäť.

Fletcherovi bolo jasné, že za vzburu je trest jasný – obesenie. Po chvíľke bol čln iba bodkou na horizonte, potom zmizol z dohľadu.

Príbeh vzbúrencov z lodi Bounty som po prvý raz zhliadol vo filme Mutiny on the Bounty (1962). Charizmatický fešák Marlon Brando hrá mladého gentlemana Fletchera Christiana, vodcu vzbury.

Marlon Brando sa vo filme zamiluje do krásnej Tahiťanky a celkovo do Tahiti. Film mal veľký úspech, lebo Brando sa naozaj zamiloval. Kúpil v blízkosti Tahiti ostrov (smerujú sem jednodňové výlety katamaranom) a so svojou filmovou partnerkou mal dve deti.

Ešte pred týmto natočili v Hollywoode v roku 1935 veľmi úspešný film Vzbura na lodi Bounty, kde hral Flechera Christiana jeden z prvých celebritných hercov kinematografie - Clark Gable.

V neskoršom filme z roku 1984 ste mohli vidieť hrať kapitána Williama Bligha v podaní Anthonyho Hopkinsa. Záležalo to od režiséra, kto bol vo filme vykreslený pozitívnejšie - Fletcher (v roku 1984 Mel Gibson) alebo Bligh. To je na tomto príbehu to najzaujímavejšie. Dvaja muži, každý so svojimi pozitívami a chybami, dvaja veľkí hrdinovia.

Tato vzbura „spravila” z Tahiti a z Pitcairnových ostrovov (čítaj pitkernove) raj na zemi. Chlapec zo starej vzdelanej rodiny, ktorá holdovala poézii (Flecherovou vzdialenou rodinou bol básnik William Wordsworth) a celkovo elitní námorníci sa rozhodli vzdať sa výdobytkov najmocnejšej krajiny vtedajšieho sveta a ostali žiť u primitívov.

„Prečo???“ vŕtalo ľudom v hlave. „Prečo tam ostali? Bez kostolov, šiat, potetovaní?“ „Prečo?“... A domysleli si už sami, že zrejme preto, lebo na Tahiti je lepší život, šťastnejší život, práve tu sa na našej planéte Zem nachádza raj.

V upršanej Británii sa žilo ťažko, aby sa väčšina najedla, musela tvrdo pracovať a aj tak sa dostala iba k hnusnému jedlu. Zo správ, ktoré prišli z Polynézie, bolo zrejmé, že tu je jedla dostatok, všetko je čerstvé, všetko rastie navôkol, stačí natiahnuť ruku.

Je tu počasie, pri ktorom vám nikdy nie je zima a šaty nepotrebujete. Domorodci nie sú primitívni, naopak, majú svoju kultúru, sú priateľskí, žijú bez stresu a v celkovej pohode. Žiadne striktné britské pravidlá, slušnosť sa oplácala slušnosťou.

A ešte jedna vec - najkrajšie ženy sveta. Ženy, ktoré sa vedeli milovať lepšie než tie v prudérnom Anglicku. Smilstvo na Tahiti nebolo jednoducho hriechom. Všetko bolo tak prirodzené...

Takéto informácie dorazili do Európy po tom, čo Tahiti objavili prví moreplavci. No v príbehoch o vzbúrencoch z Bounty, ktorí sa stali celebritami svojej doby, správy o rozkoši a láske preleteli Európou ako hurikán.

Tahiti je ďaleko, presne na opačnej strane Zeme, málokto vedel vyvrátiť čokoľvek, čo sa o tejto oblasti povedalo. Ako sa ešte dozvieme, mnoho vecí o vzbure nie je úplne jasných a nejasnosti vytvárajú priestor na špekulácie a dovoľujú fantázii pracovať naplno.

Musím konštatovať, že v tomto prípade nie je fantázia ďaleko od pravdy. Ja som bol na Tahiti po prvý raz v roku 2002, bežal som tu vtedy Tahiti Nui marathon, desaťročia sem poriadame zájazdy, do Polynézie sa pravidelne vraciam a bol som tu aj koncom roka 2023. Musím skonštatovať, že mnoho vecí o Tahiti, Francúzskej Polynézii a a Pitcairnoch je platných do dnešných dní. Jednoducho raj na zemi.

Cesty do Polynézie sú cestovateľským snom mnohých. Hotely na Bora Bora sú luxusnejšími Maldivami s lepším jedlom s francúzskym šarmom a zanietenými someliermi. Dnes hovoríme o turistickom raji, za ktorý sa však platia doslova nekresťanské peniaze.

Ostrovy Pitcairn, kde vzbúrenci založili najmenší národ sveta, boli ďaleko v danej dobe a sú nedostupné aj dnes. Nedá sa sem doletieť a musíte sa iba doplaviť. Nikdy neviete, či to vyjde a aj dnes ide o ultimátne cestovateľské dobrodružstvo.

Zažijeme Pitcairny ešte neskazené - s potomkami vzbúrencov s veľkým srdcom, aké majú iba piráti, lupiči a vzbúrenci? Stávalo sa to cestovateľom už od čias Marca Pola. V Kurdistane ho cez deň okradli o všetko a večer, keď došli vyčerpaní a hladní do dediny, ich tí istí ľudia s otvorenou náručou pohostili. Počul som, že Pitcarinci sú takí istí, nezlomný národ so svojimi vlastnými pravidlami.

Už som sa plavil päť týždňov južným Atlantikom po jedných z najizolovanejších ostrovoch planéty. „Ľubo, Pitcairny - to je úplne čosi iné než Tristan da Cunha, úplne iné a oveľa lepšie,” vysvetľoval mi Arvinder Bahal, chlapík s turbanom na hlave, ktorý prešiel všetky krajiny sveta. „Pitcairn je u mňa na úplne prvom mieste zo všetkého, čo som vo svete zažil...” zaveroval na moje počudovanie svoje nadšenie.

Arvi dobyl severný aj južný pol, skydivoval nad Mount Everestom, zažil teda už všeličo a dať Pitcairnove ostrovy na prvé miesto, tak to už čosi musí byť. Vtedy, po tomto rozhovore, som sa rozhodol - idem!

„No, Ľubo, ja som nebol na zaoceánskej lodi, ale na takej malej kargo lodi. Tá chodí iba dva razy za rok a teraz už dva roky nešla. Hádzalo to, bolo to drsné, oveľa horšie more než máme tu na našej plavbe krížom cez Atlantik, ale to vydržíš a potom na samotnom ostrove to bude paráda. To je ti raj!“

Na Tristane som bol začiatkom apríla 2023 a chcel som Pitcairny stihnúť ešte v ten istý rok. Plavbu krížom cez Atlantik si cestovatelia zaplatili pred piatimi rokmi a aj na Pitcairnove ostrovy sme mali kargo loď už zajednanú, ale nezaplatenú. Arvi mal pravdu a dva roky sa nešlo.

Na Pitcairn dorazil covid ako na predposledný ostrov na planéte – posledným ostrovným štátom sveta bolo Tokelau - a preto nás netlačia do platby. Inak aj na Pitcairny musíme myslieť zopár rokov vopred.

Začiatok roka 2023 bol, čo sa týka cestovania, ešte chaotický. Veď aj Čína ešte bola zatvorená a Japonsko sa iba začalo otvárať.

Vedel som, že raz sem musím ísť a teraz som to chcel už naozaj veľmi. K rozhodnutiu prispelo aj to, že sa mi podarilo zvíťaziť nad morskou chorobou.

Keď chytím signál na ostrove Svätá Helena, zavolám Tomášovi Hušekovi do BUBO Base Campu na Dunajskej ulici: „Zaplať to – zober celú loď – risk ide na mňa. Ja si spoľucestovateľov zoženiem.“ Volám s nadšením, ovplyvnený Arvim „a nikomu o tom Tomáš nehovor, vieš, že naše nápady ostatní iba kopírujú. Chcem byť prvý!“

Zaplatili sme teda extrémne drahú loď, zobrali sme všetky miesta a nastal problém. Bolo treba vystaviť (opäť extrémne drahé) letenky už na konkrétne mená. Mangareva, odkiaľ loď vyráža, leží na Gambierových ostrovoch a sem sa nelieta denne, plus ide o malé lietadielka, kde je náročné získať miesto. Pri návšteve Pitcairnov musia veci sadnúť dokopy, náročný let na extrémne vzdialené ostrovčeky s harmonogramom zásobovacej lode.

Potrebujem mená, ale zároveň nechcem, aby moja expedícia vyšla „von“ a aby ma niekto skopíroval.

Ešte zo Svätej Heleny som o expedícii povedal zopár ľuďom, predstavil som to ako tajnú expedíciu – takú, čo robievam vždy raz za rok. Po týždni som sa dostal opäť k signálu, no nikto nezabral, nikto nezareagoval, Pitcairn nebol pre nich z cestovateľského hľadiska sexi.

Chýbalo mu to, čo má Petra, Taj Mahal či Machu Picchu. Som zvyknutý, veď keď som bol po prvý raz v Petre v roku 1995, pri Taj Mahale v roku 1995 a na Machu Picchu v januári 1999, tak to tiež nemali... Boli sme pred týmito dnes tak vychytenými pamiatkami úplne sami.

Pozýval som teraz ľudí na prvú slovenskú expedíciu zameranú vyslovene na putovanie po stopách vzbury na lodi Bounty. „Nie, nebude to povrchné prejdenie okolo, nepôjdeme turistickou loďou, chceme spať u domorodcov, preniknúť hlbšie, do podstaty Pitcairnu. Cez Arviho, Sikha, ktorý cestuje po celom svete, mám kontakt na priamych potomkov Fletchera Christiana a budeme žiť s nimi!“ s nadšením som vysvetľoval svoj zámer.

Rozposlal som správu ďalším kamarátom a za ďalší týždeň, čo som mimo signálu, sa nazbiera 7 odvážnych, ktorí do risku idú. Ešte z Praia, hlavného mesta Kapverd, kúpim aj vzácne letenky na Gambierové ostrovy a vec je jasná. Prekvapil ma môj syn a jeho dvaja najlepší kamaráti, ktorí boli prvými prihlásenými. Neskôr som ich nazval „Fletcherovci”, lebo títo dvadsiatnici mali toľko rokov čo Fletcher Christian v čase vzbury.

Následne sa prihlásili starí, kde rátam aj seba a my sme boli „Blighovci”. Bligh je vo väčšine filmov portrétovaný ako starý morózny chlap, no v skutočnosti bol od Fletchera starší iba o 10 rokov a v čase, keď výprava vyrazila z Plymouthu, mal iba 33 rokov. Teraz môžeme vyraziť aj my.

Najviac som sa bál, že už ideme neskoro. Za svoj cestovateľský život som videl veľa destinácií, ktoré sa z panenských zmenili na príliš turistické instagramové pasce. Možno aj vo vašej rodine si pamätáte Prahu pred tridsať rokmi a teraz. Sú to ako keby dva svety. Samotní Pražania sa svojmu centru vyhýbajú a aj do dobrej hospody musíte dnes z hlavných turistických ťahov vybočiť.

Čím menšie mesto, tým s náporom turistov bojuje ťažšie, tým skôr ho turistický valec zrovná do globálnej formičky. No a Pitcairny sú najmenšie, ide o najmenšie spoločenstvo. Hovorí sa o najmenšom národe Zeme.

Úprimne si myslím, že by to nemuselo byť s Pitcairnmi najhoršie. Počas covidu boli roky zatvorené a všetky tie roky predtým sa tam prakticky nedalo dostať. Isabelle býva na Tahiti od roku 2001, je to Švédka, jachtárka a jej snom je Pitcairn, ale za celé tie roky to nedala.

Vedela, že to nejde. Aj ja som to takto mal v hlave. A zrazu sa Pitcairn v tomto roku otvoril a bolo mi jasné, že treba ísť ihneď. Keď sa raz takáto destinácia otvorí, tak to turisti zničia - tých 47 domorodcov nedokáže s nadšením zvládať davy turistov. Stane sa to neúprimné, strojené, antipitcairnovské.

Za výlety sa začne vyberať ako na Tristan da Cunha, kde už náznaky komercie dorazili. „Sám na tu vyhliadku nemôžeš ísť, je to zakázané, musíš mať lokálneho guida,” počúvam od Conrada, ktorý robí na Tristane policajta. V preklade to znamená, že chcú, aby som zaplatil za hodinovú prechádzku.

„Keď si vytkneš nohu a pôjdeš bez nášho sprievodcu, poistka neplatí,“ vydiera Conrad ďalej. Ťažko sa baviť so slovenským policajtom, no policajt na Tristane s vrodenou záťažou je nepriechodná cesta. Vzdávam to. Arvi tvrdí, že Pitcairn je iný, je ešte skutočný.

Je jasné, že takéto cesty sú určitým riskom. Na Pitcairny sa nedá doletieť ani lietadlom, ani vrtuľníkom. Ak sa „niečo“ stane, môžete byť poistení akokoľvek, nič vám nepomôže. A na takýchto expedíciách sa vždy niečo stane.

Trištvrte roka od môjho vylodenia sa na Kapverdoch ubehlo ako voda a teraz, keď toto píšem, sedím v  malom v lietadle a letím päť hodín z Mangareva do Papeete. Kapitán hlási turbulencie, ale ja ťukám a ťukám, všetko mám ešte totálne čerstvé.

Dnes ráno sme sa vylodili na ostrovčeku v Tichom oceáne, strávil čas v Rikitea, dokúpili perly, ktorých ceny sme mali predjednané. Natrhali sme si posledné liči priamo zo stromu, vykúpali sa v tyrkysovej lagúne…

Strašne to v tomto lietadle hádže. Minulý mesiac som letel z Markézskych ostrovov a bolo to podobné, ale predtým som roky takéto búrlivé lety ako tu nezažil. Tí, ktorí chcete ísť na Pitcainy, musíte zvládnuť všeličo.

Celý predošlý týždeň som nenapísal ani čiarku. Väčšinou píšem, ale teraz som chcel vnímať a iba vnímať, nechať sa Pitcairnmi presiaknuť. Pitcairny sú veľkým cestovateľským snom, dobrodružnou a náročnou cestou bez jasného výsledku.

Myslím si, že tak, ako sme ich prežili my, sa o chvíľu stratia. Preto chcem naše zážitky zachytiť čo najvernejšie, aby tu s nami ostali, aj keď už domorodci na Pitcairnoch nebudú žiť.

Teraz píšem vyše päť hodín v lietadle všetko, čo sme spoločne zažili a snažím sa zachytiť pocity, genius loci, naše očakávania, sklamania a nadšenie. Tak poďme na to!

Náš dobrodružný príbeh začal úplne nudne a, ako inak, išlo o peniaze. Británia poverila Williama Bligha, aby doniesol z Tahiti chlebovník do Karibiku.

Chlebovník bol objavený v roku 1769 výpravou Jamesa Cooka, pod ktorého vedením slúžil aj Bligh. Dňa 4. júla 1776 sa USA „Deklaráciou nezávislosti“ odrhli od Británie a prestali dodávať to nekonečné množstvo potravín do britského Karibiku. V Karibiku medzi otrokmi prepukol hlad. Kohosi napadlo, že chlebovník by mohol vyriešiť problémy s kŕmením otrokov, ktorí tam pracovali na plantážach.

Preto v máji roku 1787 britská vláda kúpila starú loď a premenovala ju na HMS Bounty. Všetci pritom vedeli, že premenovať loď prinesie zaručené nešťastie. Nikdy to neurobte!  Na jej čelo postavila vláda Williama Bligha a ten si ako prvého člena posádky vybral Fletchera Christiana, ktorý pod ním už slúžil a osvedčil sa. Bligh poznal dokonca aj jeho rodinu.

Chlebovník sa dnes berie za superfood a extrémne zdravú stravu. Je to obrovitánsky strom s plodmi, ktoré pripomínajú veľké zelené golfové loptičky, sú veľké ako hádzanárska lopta a ich chuť vraj pripomína chuť čerstvo upečeného chleba. Hmm. Jedol som ho mnoho ráz. Po prvý raz na Cookových ostrovoch pred 20 rokmi a chutil vždy mdlo. Najlepší som jedol na ostrove Savai’i v krajine Samoa.

Tam bol pečený. Za rok zo stromu viete zozbierať stovky kilogramov a, áno, bola by to úžasná strava, ktorá by nakŕmila všetkých. No otroci, aj keď boli akokoľvek hladní, o zopár desaťročí odmietli chlebovník jesť.

Otrokári ho ochutnali a zhodnotili, že chutí ako lepidlo na tapety a prestali ich nútiť. No toto Bligh nevedel a náruživo sa na svoju prvú samostatnú výpravu pripravoval. Oficiálne kapitánsku hodnosť nemal, no sľúbili mu, že ak bude misia úspešná, tak ju dostane.

Bol to chaos, začiatok výpravy sa odďaľoval a zo Spitheadu vyrazili neskoro - až v novembri. Smerovali podľa plánu na juh Južnej Ameriky a pokúšali sa obísť Cape Horn. Bligh slúžil pod kapitánom Jamesom Cookom a chcel sa veľmi naňho podobať.

Cook však pochádzal z chudobných pomerov a všetko si vydobyl sám, svojou prácou a nadaním. Bligh bol z vyšších kruhov, muži z jeho rodiny boli po mnoho generácií primátormi. Mal od detstva vydláždenú cestu.

Bligh kopíroval správanie svojho vzoru - Jamesa Cooka, no chýbala mu charizma a aj keď bol vynikajúcim navigátorom, ťažké rozhodnutia nezvládal.

Ísť k Hornovmu mysu bola hlúposť, mesiac sa pokúšali prekonať ho, no nepodarilo sa im to. Stratili mnoho času.

Hornov mys je unikátnym cestovateľským skalpom, je o 2 400 km bližšie k južnému pólu než Mys dobrej nádeje. Tri razy som sa plavil okolo a nič. „Cabo Horno je tam vpravo, vidíš?!“ ukazovali mi, keď sme míňali ostrov. Bola hmla, aká tu býva vždy a ja som nevidel nič. Naša loď aj tak nemala právo tu zastaviť a ani sme sa nemohli priblížiť.

Na tretí raz sa hmla začala rozostupovať, ako keď si dievča začne vyhŕňať sukňu. Moja túžba dostať sa tam iba narastala. Pochopil som, že Hornov mys sa nedá zrealizovať ako bokovka, táto nedobytná dáma si zaslúži absolútne nasadenie. A tak sa mi až na štvrtý raz podarilo na túto skalu vystúpiť.

Bligh kapituloval, Horn neobišiel, otočil loď na východ a rozhodol sa ísť okolo Afriky cez Mys dobrej nádeje. Táto cesta išla ľahko a HMAV Bounty, teda ozbrojená loď jeho veličenstva, pristála na Tahiti po desiatich mesiacoch, 26. októbra roku 1788. Bligh prezrel genitálie všetkých námorníkov, či nepriniesli pohlavne prenosné choroby a zakotvil tam, kde na svojich troch plavbách okolo sveta aj James Cook, a to v Matavai Bay.

Na Venušinom bode viete aj dnes pozorovať nádherný západ slnka a my sme sa tu s chalanmi taktiež zastavili. Táto výprava nie je iba o Pitcairne, ale celkovo ideme po stopách vzbury na Bounty a Tahiti k tomuto príbehu patrí.

Tahiti prijalo Bligha s otvorenou náručou, veď náčelník Pomaré I. si ho pamätal ešte z Cookovej poslednej (tretej) výpravy. Bligh kráľovi zamlčal, že Cook bol na Havaji zavraždený (Bligh bol očitým svedkom) a rýchlo sa s ním dohodol.

Veď Briti nič nechceli, iba sadenice chlebovníka, ktorého bolo všade dostatok. Naopak, Pomaré mal z priateľstva s Britmi výhodu. Polynézania nepoznali železo a zbrane a takto vyzbrojený Pomaré vedel významne rozširovať svoje panstvo a vplyv.

Bligh mal v tíme botanikov pridelených štátom a tí čoskoro zistili, že teraz nie je vhodné obdobie a musia počkať päť mesiacov. No a tu nastal problém. Tvrdo pracujúci chlapi prichádzajúci z chladného puritánskeho prostredia sa stretli v prekrásnom tropickom prostredí s prebytkom všetkého.

Nemuseli pracovať, nebola im zima, mali dostatok jedla a, čo bolo najlepšie, aj super sex. Tahitský sex je doteraz preslávený, na všetko sa ide pomaličky, presný opak rýchlovky v plymouthských bordeloch. Najprv bozkávanie nosmi, potom letmé dotyky... možno je to známe u nás ako tantra, no vidíte, že takáto prax nebola iba v Kamasutre, ale aj v iných kútoch sveta.

Ženy boli krásne, s veľkými tmavými antilopími očami, boli akosi oblejšie a chodili polonahé. Cudzinci, aj tí škaredší, ich prekvapivo veľmi priťahovali. Chudobnejší Briti mali doma problém nájsť si ženu, no tu to nehralo rolu a každý mal nie jednu, ale viacero Tahiťanhiek, lebo aj takáto prax tu bola povolená. Pre námorníkov to bol jednoducho raj na zemi.

Po piatich mesiacoch naložili sadenice na loď a tie zapratali značnú jej časť. Námorníci sa ťažko lúčili, mnohí mali tahitské tetovania, zžili sa s domácimi, ktorých život sa im páčil. Teraz boli na lodi stiesnené podmienky a Bligh začal kopírovať Jamesa Cooka a chcel v rozbujarenej skupine zdivočelých námorníkov nastoliť poriadok.

Vyrazili 1. apríla, tak, ako prišli - smerom na západ a začal na mužstvo tvrdo. Keď priplavili k Priateľským ostrovom, tak Bligh vyslal skupinu námorníkov pre čerstvú vodu a čerstvú poživeň, no zakázal im vziať si muškety.

Bligh robil chybu za chybou a mužstvo ho prestalo brať vážne. Na čele tejto skupinky bol Fletcher Christian, ktorý sa stal hlavnou postavou a lídrom vzbúrencov.

Fletcher Christian pochádzal z rodiny sudcov na ostrove Man a už pod Blighom na lodi slúžil. Teraz sa na výpravu na HMS Bounty prihlásil s tým, že nebude poberať plat, ale Bligh mu ho vybavil a zobral ho do posádky ako prvého. Bol o desať rokov mladší, mal nižšiu hodnosť než Bligh, ale tvrdo pracoval, snažil sa. Fletcher bol opakom Blihga, bol to vysoký, tmavý, pekný muž s vlasmi uviazanými do copu, osobnosť.

 Muž medzi mužmi.

Na Tahiti sa zamiloval do dcéry náčelníka. Bola veľmi milá, krásna, vychovaná, mala spôsoby šľachty. Fletcher mal 23 rokov a tá láska bola silná a skutočná. Keď sa prehŕňate v spisoch a detailoch vzbrury, dozviete sa, že Isabell, ako Mauatua či Maimiti Fletcher nazval, bola námorníkmi považovaná za najkrajšiu Tahiťanku - vysoká a štíhla.

Keď po piatich mesiacoch vyrazili, plavili sa tri týždne na západ. Tu Fletcher viedol výpravu mužov na ostrov, kde mal nabrať vodu a potraviny. Nesplnil úlohu a agresívni domorodci ich zahnali späť na loď. Bligh ho nazval zbabelcom.

Nevie sa presne, čo medzi týmito dvoma bolo. Jedna hypotéza tvrdí, že Bligh Fletcherovi  požičal ešte na začiatku plavby peniaze a potom mu to neustále vyhadzoval na oči. Mnohí historici práve hádkou o peniaze vysvetľujú značne nelogický počin Fletchera.

Hovorí sa tiež o tom, že mali spolu milenecký vzťah a Bligh žiarlil na Mauatua. To vyplývalo z toho, že Bligh si asi ako jediný na Tahiti nezadovážil ženu. No podľa mňa skôr žiarlil na prirodzenú autoritu mladého dôstojníka, ktorú Bligh jednoducho postrádal.

Určite to bolo viac dôvodov dokopy a k tomu láskou popletená hlava mladého v živote neskúseného Fletchera. Tu na Priateľských ostrovoch nastala vzbura. Fletcher si myslel, že za jeho názorom stojí celá posádka, no nebolo tomu tak. Viac ako polovica verila Blighovi.

Keď sa malá lodička s Blighom stratila na horizonte smerom na západ, Fletcher sa poobzeral naokolo. Námorníci, ktorí s ním ostali sa smiali, popíjali alkohol priamo z fľaše. Zdalo sa, že si nikto z nich neuvedomoval, čo sa práve stalo. Tým, že prevzali loď jej veličenstva, išlo o krádež, o vlastizradu a za to bol jediný trest. Trest smrti. Fletcher to vedel. Otočil loď a vydal sa smerom späť na východ.

Vzbura na lodi Bounty je nádherná v tom, že má vlastne dvoch veľkých hrdinov. Každý mal svoje muchy, svoje slabosti, každý urobil svoje chyby, ale v podstate to boli hrdinovia.

To, čo dokázal Bligh na malej lodičke v Tichom oceáne, sa nikdy nikomu už nepodarilo. Preplavil sa tým odkrytým člnom smerom k Austrálii a popri Veľkom bariérovom útese na sever a prieplavom Endevaour až na Timor. Ten patril vtedy Holanďanom.

Bligh bol skúsený navigátor s veľkým zmyslom pre detail. Vyzbrojený magnetickým kompasom, 10-palcovým sextantom, kvadrantom a dvoma knihami obsahujúcimi matematické, astronomické a geografické informácie, sa jemu a jeho mužom podarilo preplávať západný Pacifik.

Najprv zamierili na ostrov Tofua, aby doplnili svoje skromné ​​zásoby. Tu - na Tonge, v jedinom aj dnes funkčnom kráľovstve Polynézie, som bol priamo v kráľovskom paláci odovzdať pamätnú mincu s Milanom Rastislavom Štefánikom.

Štefánik tu 29. apríla 1911 pozoroval úplné zatmenie slnka, ktoré domorodci nazývali „smrť slnka.“ Zápisky z mojej cesty do kráľovstva Tonga nájdete na našom cestovateľskom fóre z Tongy z apríla a mája roku 2015. Spomínam si, žeodporúčaný dress code na vstup do paláca bol "lounge suite." Tonga má vo svete reklamu "krajina kde čas začína" no mne sa zdalo, že tu čas skôr stojí.

Lodička navigovaná Blighom následne z Tongy pokračovala ďalších 47 dní na ostrov Timor v juhovýchodnej Ázii. Za 6 týždňov podnikli plavbu dlhú 3 618 námorných míľ a na Timore pristáli v nedeľu 14. júna 1789. Rovnakú plavbu v obdobných podmienkach chceli po ňom zopakovať pred zopár rokmi mladí silní Austrálčania, boli namakaní, no v prostriedku to vzdali. Blighovi ľudia sa živili iba tým, čo chytili - ryby, čajky...

Chytili ich a vysali z nich krv, inak pili iba keď pršalo. Vraj celý ten čas iba močili (málo), ale ani raz neboli na veľkej potrebe - všetko strávili. Túto cestu, čo sa týka neuveriteľnej obťažnosti, prirovnávajú iba k plavbe polárnika Ernesta Shackletona.

Tu na západnom Timore v Kupangu sa aj dnes pláž volá Bounty Beach a nájdete tu Bounty múzeum. Z tohoto je taktiež nepriamo jasné, o akej slávnej udalosti píšem.

Blighovi ľudia sa tu dva mesiace dávali dokopy, aj keď ostrov bol plný tropických chorôb a botanik výpravy tu zomrel na maláriu. Píše sa, že si postavili väčší škuner, ale keď som bol na Timore, dozvedel som sa, že ho Bligh jednoducho kúpil a pomenoval HMS Resource.

O dva roky sa na pláž v zapadnutom Kupangu, ktorý je mimochodom dnes veľký ako Bratislava, doplazil kapitál Edward - kapitán lode Pandora, ktorá mala na palube časť vzbúrencov z Bounty, ktorí boli teraz zajatcami. O ďalší rok tu zastal opäť Bligh na svojej druhej „chlebovníkovej“ plavbe.

Teraz svoj malý záchranný čln priviazali za veľký škuner a o niekoľko týždňov sa doplavil do Batavie (dnes Jakarta). Po príchode do Británie všetko rozpovedali a po stopách vzbúrencov vyrazila trestná výprava, spomínaná loď Pandora.

Bligh sa stal guvernérom Nového Južného Walesu a vládol v Sydney. Je zaujímavé, že aj tu zažil druhú vzburu vo svojom živote. Tento chlapík bol evidentne odľud bez akejkoľvek charizmy a emočného kvocientu.

Fletcher Christian po vzbure zamieril na ostrov Tubuai. Ostrov objavil James Cook, pri hľadaní Južnej Zeme  - Terra Australis a zistil, že ostrov je obohnaný kol dokola koralovou bariérou, ktorá ho chránila lepšie ako hradný val a priekopa stredoveké hrady.

Ostrov bol nedobytný s uzučkým prieplavom, ktorý sa dal ľahko brániť. Aj keď si ostatní vzbúrenci mysleli, že Bligha sa nadobro zbavili, Fletcher poznal jeho kvality a tušil, že po ich stopách vyšlú trestnú výpravu. Tubuai si vybral zámerne.

Na ostrovy Austral som doletel desať dní pred skupinou, s ktorou vyrážame na Pitcairny. Mojím úmyslom je prebádať hŕstku ostrovov na úplnom juhu Francúzskej Polynézie, kde je Tubuai tým hlavným.

Málokto o týchto ostrovoch vie a Austral je popri Gambierových ostrovoch najmenej navštevovanou časťou Francúzskej Polynézie. Na takéto cesty chodím sám, lebo nie je vôbec jasné, čo sa dá očakávať a ja nechcem nikomu privodiť rozčarovanie.

Keď sa prechádzam po plážach ohradených nepriechodnou koralovou bariérou a ohromným speneným príbojom, uvedomujem si, že Fletcher Christian bol mladé ucho plné hormónov, no nebol to debil. Ihneď po vzbure si uvedomil, čo urobili a čo ich čaká. Vydal sa preto na miesto, ktoré si trúfal brániť, aj keby ich trestná výprava Británie našla.

Vzbúrenci sa vylodili na Tubuai, no už James Cook zistil, že domorodci z juhu nie sú takí priateľskí ako na Tahiti. Keď prechádzam ostrovmi, zisťujem že ich najväčšou zábavou je okrem pestovania tara dvíhanie ťažkých balvanov. Sú to najväčší siláci Francúzskej Polynézie a známi bitkári. Nechceli sa s prisťahovalcami o nič deliť.

Fletcher nechal posádku na Tubuai a so zopár ľuďmi sa vydal na sever - na Tahiti s cieľom doniesť zásoby, zvieratá, posily.

Fletcher tu hral hru, ktorú začal Bligh s tým, že ju ešte vylepšil. Kráľovi Pomaré I. tvrdil že Bligh a Cook sa spoločne snažia vytvoriť na Tonge novú osadu, nové zázemie. Nová kolónia bude spolupracovať s kráľom a pomôže mu rozšíriť jeho panstvo. Zabralo to, Cook a Bligh mali dobré meno a Fletcher dostal zvieratá a potravu.

Na lodi usporiadal oslavu a potom v prostriedku noci vyplávali a takto tahitské ženy aj mužov vlastne uniesol. Fletcher sa vrátil na Tubuai s tým, že všetko vyriešil, no problémy pokračovali. Ako som spomínal, sexuálne tabu okrem incestu medzi Tahiťanmi príliš neexistovali, no medzi námorníkmi pretrvávala európska morálka.

Keď jeden námorník našiel „svoju“ ženu milovať sa s tahitským mužom, vystrojil strašnú scénu, zničil jeho chyžu, zničil mu veci, pobili sa... Políčka, ktoré dostali od domorodcov, sa ukázali ako planá pôda, kde nič nerástlo, a tak námorníci začali potravu kradnúť z políčok domorodcov. Všetko kvasilo a tahitskí muži sa spojili s Tubuajcami a po troch mesiacoch zaútočili.

Európania mali technologickú prevahu a vznikla strašná vojna. Na bielej pláži ostalo ležať 66 krvavých mŕtvych tiel. Bol to masaker a Fletcher so vzbúrencami vedel, že musia odísť. Bola len otázka času, kedy sa domorodci pomstia a žiť v tejto neistote, kedy vás niekto ovalí zozadu kameňom, sa nedalo.

Nasadli na Bounty a vydali sa so sklopenou hlavou na Tahiti. Druhá zastávka na Tahiti už nebola taká úspešná, lebo náčelníci sa dozvedeli, že klamal. Napriek tomu ich tu prijali a väčšina vzbúrencov na Tahiti ostala.

Je pre mňa zaujímavé, že trestná výprava lode Pandora ich do jedného pochytala. Tahiti je veľký dvojostrov s vysokými, doslova neprebádanými horami, kde sa dalo dobre skryť. No ľudia kapitána Edwarda ich aj tak do jedného našli, pochytali a odviezli v putách domov, kde mali súd. No ani táto časť nebola priamočiara, ako píšem a neuveriteľný príbeh pokračuje.

Pandora na Veľkom bariérovom rífe stroskotala a 31 námorníkov sa utopilo a Edward sa ledva doplavil na Timor. Desiati vzbúrenci, čo sa dostali do Anglicka, mali vojenský súd. Štyria boli oslobodení spod obžaloby, traja boli omilostení a traja boli obesení. Skupina Fletchera Christiana zostala na Pitcairne neobjavená až do roku 1808, kedy zostal nažive iba jeden vzbúrenec - John Adams.

Trestná výprava Pandory nevedela, že ostatní odišli na Pitcairn, plus ten ostrov bol v mapách zle zaznačený a aj tak by ho nenašli. Admirál Edward Edwards znovuobjavil Ducie Island, ktorý dnes patrí pod súostrovie Pitcairn, ale samotný ostrov Pitcairn nenašiel. Pitcairn sa nedal nájsť a aj dnes sa sem ťažko dostať.

Ležím v moskytiere na ostrove Rurutu a zobudím sa o pol tretej ráno, neviem spať, „niečo je zlé“, premkne ma tušenie. Pozriem sa na mobil, kde mám odkaz od predsedu jednej pravicovej politickej strany s tým, že by rád s nami vybehol Kilimandžáro.

„Som na Rurutu,“ odpovedám. „Aj ja by som bol najradšej na Rurutu," odpovedá vtipne a naráža na mediálny hejt, ktorému politici často v dnešnej dobe čelia. O tri minúty dostávam správu, že dvaja chalani neodleteli, lebo ich nepustili vo Viedni do lietadla, nemali náležité dokumenty. Do riti, tá Bounty je naozaj zakliata. Problém za problémom.

Takéto výpravy sú extrémne drahé a teraz všetko prepadne. Letenka cez pol sveta na Tahiti je ešte maličkosťou v porovnaní s ostatnými výdavkami. Do prdele. Už nespím a riešim do svitania. Je nedeľa 10. januára, ale u nás v BUBO robíme 24/7 a 365 dní v roku, a tak aj teraz. Neviem si predstaviť, ako by sa bez veľkého tímu profesionálov, ktorí sa u nás v Base Campe stretli, dali obdobné krízové situácie zvládať.

Všetko sa našťastie vybaví, chalani odletia do Amsterdamu a tam prespia. Radšej, veď je zima a toto letisko zvykne neprijímať pre fujavicu. Čo sa aj mimochodom stalo a keby prespali doma, Amsterdam ráno neprijímal a Pitcairn by zmeškali. Takto už o polnoci v Papeete popíjame tahitský rum a z prúseru je vtipná cestovateľská historka.

Vždy sa bojím, že sa pri týchto výpravách niečo pokazí. Tie chýbajúce papiere boli mojou chybou, cesta išla mimo kanceláriu a tam by na to dozreli. Tajná výprava mimo systém si vyžiadala svoju daň. No nejde iba o papierovačky. Pred ostrovom Tristan da Cunha sme tento rok kotvili päť dní, kým sme sa vylodili. Viete si to predstaviť - päť dní čakania? Na jednom mieste...

Okolo vašej lode krúžia kladiváky a na breh sa teda ani nedá preplávať. S takýmito problémami rátam aj tu. Keď som letel na Markézske ostrovy, prehodili mi let a ja som ho tým pádom zmeškal. Čo ak prehodia let na Gambierové ostrovy a my zmeškáme našu kargo loď? Čo ak bude príliš drsné more a my to nedáme. Čo ak sa nevylodíme? Čo ak sme čosi zabudli?

Na Južnú Georgiu teraz kvôli ekologickému zaťaženiu nepúšťajú turistov. Tí si plavbu zaplatili pred rokmi a teraz sa k ostrovu doplavia a nepustia ich na pevninu. Na ostrov Ascension, kde som bol v apríli, nepúšťajú nikoho a nedajú vám povolenie na vstup. Dôvodom nie je ekológia, ale vojenské záujmy a strategická poloha Ascensionu.

Rozmýšľam, mám všetko? Nezabudol som na nejakú maličkosť? Chýbajúce papiere chalanov boli poslednou obetou, ktorú sme priniesli cestovateľským bohom?

Každopádne, viem, že vždy sa objaví čosi nové, čo nečakáte a vtedy musíte rýchlo a správne zareagovať. Aj tejto výprave sa také čosi objavilo... No nechcem predbiehať.

„Nemáš potápačské okuliare u seba?” pýta sa môj syn Dando. „Ty kokso, zabudol som ich,“ ešte boli zatvorene v krabici. Kúpil som si profesionálne potápačské okuliare  v Papeete, aby som sa mohol potápať na Pitcairne a na Gambieroch.

Na Pitcairne je jediná pláž, na ktorú musíte ako keby zlaniť a v mori je strašne veľa žralokov. No Gambierové ostrovy môžu byť na potápanie taktiež super. Moria v týchto končinách sú čisté a od civilizácie tak vzdialené, že tu nájdete to, čo inde nie.

Na Gambieroch, v lagúne atolu Mangareva, ide väčšinou o malé rífové žraloky, ale videli tu aj bieleho. „Vieš, tu sa ľudia potápajú za perlami denne, a teda denne vidia aj tigrích žralokov. Áno, priamo v lagúne,” pritakáva Iolanie, pekná Gambierčanka, keď sa divím, že väčšinou sa tigrie žraloky nachádzajú v hlbokom oceáne.

Stretávam ju na jedinom letisku Gambierov, kde po turbulentnom lete z Papeete pristávame po 5,5 hodinách. Toto letisko je vo Francúzskej Polynézii najďalej a let stojí vyše 800 eur.

Neviem, čo by sme robili, keby nám let zrušili či bol overbooking. Palubenky mám vopred, posledné týždne som pristál v Papeete tri razy a poznám zákutia letiska ako svoje boty. Na letisko som prišiel v bojovej nálade, prebiť sa s mojou malou výpravou do lietadielka za každú cenu. Neraz sa mi to už podarilo.

Každopádne, táto časť prebehne dobre. Ja sedím úplne vzadu, chalani úplne vpredu. Vykúpili všetko pivo v lietadle, spolu päť kusov, no odmietajú im ho servírovať „až o deviatej ráno,“ vysvetľuje exotická letuška.

„Na Gambieroch je posnutý čas, tam už je 9 a my sme už bližšie k nim,“ vysvetľujú letuške v kvietkovaných šatách s bielym kvietkom za pravým uchom. Tá sa smejká, ale pivo je tu až o deviatej. Aby ste nás neodsudzovali, že pijeme tak skoro, na Slovensku je už 20.00 h.

Letisko na Archipel des Gambier sa nachádza na motu, na ostrovčeku obkolesenom prekrásnym tyrkysovým morom. Na hlavný ostrov sa preplavíme trajektom za ¾ hodinku. Tu sa stretneme s ľuďmi z našej kargo lode, všetko sa zdá, že klaplo. Námorník z Litvy má na hrudi obrovské tetovanie.

Na otázku, ktorým smerom je hlavné mesto, vysvetľuje, že tu nie je, to je na druhej strane ostrova, hodiny peši. Toto je iba prístav a nezaujímavá bezmenná osada. Nezdá sa mi to, vyberiem sa so Stanom vľavo a prekvapí nás veľká katedrála a historické budovy naokolo. Také niečo som nikde, nielen vo Francúzskej Polynézii, ale vlastne ani v celej Polynézii, nevidel.

Katolícky misionár, páter Honoré Laval, tu v hlavnom meste Rikitea vytvoril akúsi teokratickú republiku a chválil sa, že za deň spálil 40 domorodých sošiek. Na druhej strane „vyhubil“ kanibalizmus, ktorý sa tu praktizoval. Prinútil domorodcov postaviť z koralov biele krásne budovy.

Pozerám sa naokolo: tyrkysové more, vysoké sopečné vrchy Mount Duff a Mokoto, stromy chlebovníka a liči obsypané červenými zrelými plodmi. A v tejto nádhernej prírode nádherné budovy, ktoré sú však schované v tropickej zeleni a z prístavu ich nevidieť. Kostol, ktorý je aj dnes najväčším v južnom Pacifiku, začali stavať 50 rokov po vzbure na Bounty.

Je šokujúce, že Litovčan sa ani nepokúsil nič objaviť. Opúšťame Francúzsku Polynéziu, zámorské územie Francúzska, a tak musíme ísť na políciu pre výstupnú pečiatku. No majú zatvorené.

Je mi to jedno, som šťastný, toto bola jedna z vecí, ktorej som sa bál, aby klapla. Nepredvídateľný let a nepredvídateľná plavba a obidve musia sadnúť, aby sme sa stretli, a to sa práve dnes podarilo. Je nás sedem a na lodi by malo byť okolo desať miest či koľko.

Tie informácie nie sú jasné a zdá sa mi že loď tí, čo ju predávajú, nikdy nevideli. Podobne ako Litovec, presné informácie tu nikto nepokladá za dôležité, problémy sú väčšie - ako obrovské vlny Tichého oceánu, loď chodí iba zopár ráz do roka a malichernosti sa neriešia.

Nakupujeme ešte fľašky rumu a čierne perly pre naše rodiny. Stano zaplatí za krásny náhrdelník 100 eur, no v prístave nás dobehne majiteľka „klenotníctva“ s tým, že jej zamestnankyňa nevie rátať a že cena je 1 000 eur.

Teplota lagúny v Mangareva je taká dokonalá, že práve na Gambierových ostrovoch produkujú tie najkrajšie a najvzácnejšie čierne perly na svete. Čierna perla nemá nič spoločné s Jackom Sparrowom, hoci, keď sa pozriem okolo, to tu podobne ako vo filme o pirátoch vyzerá.

Je tu sranda, je nám fajn. Na Gambiery som sa potom ešte vrátil a napísal som o nich viac v blogu Francúzska Polynézia, kde odporúčam prísť sem vlastnou jachtičkou a stráviť tu zopár týždňov.

Z cestovateľského hľadiska sú aj Gambiery totálnou špecialitou, kde sme boli zrejme prvými Slovákmi vôbec.

Poobede nasadneme na lodičku, odvezieme sa k našej „veľkej“ červenej kargo lodi, zakotvenej hlbšie v lagúne, ktorá sa stane našim domovom. Strávime tu celkovo štyri noci. Silver Supporter registrovaný v Gibraltári má 51 metrov a je to drsný, doslova „antituristický“ výrobok.

Na lodi sme nakoniec samy, kajuty sú podľa mňa luxusné, sú určite lepšie, než som čakal a máme aj tri jednotky. Ja som v kajute so synom Dandom.

Kapitán sa vraj s turistami nerozpráva, no keď zistíme, že je to Sergej z Kaliningradu a že prvý dôstojník je z Litvy, sa dávame ako „východný blok“ rýchlo dokopy a na kapitánskom mostíku medzi mapami a prístrojmi trávime veľa času.

Plaví sa s nami iba Škót Paul, ktorý ide na Pitcairne žiť zopár mesiacov. Má naštudované stovky strán zo súdnych sporov, vie o vzbure na lodi Bounty zdá sa, že všetko a hlavne mnoho pikošiek, o ktoré sa s vami teraz delím. Bounty je jeho celoživotné štúdium.

Prekročili sme obratník Kozorožca a plavíme sa k Bodu Nemo – ide o najvzdialenejší bod na Zemi. Je najďalej od akejkoľvek pevniny. Sme naozaj ďaleko, nikde nič... Je to krása a my sa cítime ako objavitelia kedysi, ako vzbúrenci. Ich bolo iba deväť, nás je sedem.

Dnes väčšina turistov, bohužiaľ, prichádza na Pitcairny na veľkých zaoceánskych lodiach s dvetisíc pasažiermi. Logicky, títo sa nevylodia. Potom sú tu menšie turistické lode - no predstavte si, že sa na jeden deň vylodí 200 pasažierov a obyvateľov Pitcairnu je 47... Z toho predsa nič nemáte.

My to chceme poňať inak. Sedem statočných – Slováci, ktorí chcú zažiť dobrodružstvo ako vzbúrenci pred 230 rokmi. Žiť s domorodcami, stať sa na chvíľu súčasťou ich komunity. Preniknúť do príbehu vzbury na lodi Bounty hlbšie.

A presne to sa nám podarilo! Ale o tom až v druhom diele, priatelia ;)

Poznámka: ak nechcete premeškať možnosť kvalitného čítanie, objednajte si blogy Ľuboša Fellnera.