Návšteva v Lisabone po 25 rokoch

Opeknel. Už mi nepripadá, že vojna tu skončila včera, budovy sú opravené, mesto pôsobí luxusne a romanticky, omnoho viac sexi ako akékoľvek anglosaské. Nadýchnem sa s privretými očami či sa mi aspoň takto v mojej pamäti spoja vnemy. Čakám vzduch plný soli premiešanej so smogom a prachom, čakám, že si spomeniem. Nozdry sa mi rozšíria, naberiem vzduch do pľúc a ucítim marihuanu. Uff otvorím oči.. “Čau kámo, ako to ide?” osloví ma počerný mladík a mieri na mňa kamerou z asi pol metra. Páči sa mu môj fotoaparát a ako kameraman vidí prečo som tu zastal, že vidím to čo on: západ slnka a partu skateboardistov, ktorá skáče okolo pamätníka Dom Joáo I. (na námestí Figueira v štvrti Rossio). Fakt romantické. Títo chalani zrejme nežili, keď som tu bol po prvý raz. “Paráda. Vitaj!” podáva mi ruku a vyfúkne opäť dym smerom k môjmu nosu “dáš si?” ponúka ma šúlancom. Odmietam s tým, že ja mám namierené za Alentejo . Toto víno som pil v novembri v Bissau a teraz chcem svoju skúsenosť dotiahnuť do konca. 

Skateboardisti z Lisabonu, Madeiry, Maputa ci Luandy mi zapózujú a ja naskakujem (s hordou turistov) na žltú drevenú električku č. 28, nemám lístok podobne ako pred 25 rokmi. Vtedy som na neho nemal, teraz je to iba pre pasiu, mám väčšiu radosť z jazdy. Stúpame na jeden z lisabonských kopčekov na Senhora do Monte. Je to paráda, síce omnoho viac Nepálcov, Indov a čínskych reštaurácii ako si pamätám kedysi, no stále fajn. Vyskakujem skôr na vyhliadke a potom prejdem k terasám kostola Santa Luzia a urobím tu klasickú lisabonskú panorámu pri západe slnka v pozadí s riekou Tejo. Už je to kúštiček dole kopcom ku katedrále Sé. Tak toto si pamätám dokonale, ako keby sa tu nič nezmenilo a ono sa ani nič nezmenilo, to je fakt. Niet čo meniť. Jednoduchší dizajn si neviem predstaviť a to sa potom meniť nemusí. Miniem odbočku na Alfamu. Volal som s Mišom Gajom, našim sprievodcom, architektom, bonvivánom, on sem chodí často a hovorím mu, chcem zažiť super večer a Mišo ma jasne nasmeroval na to najlepšie - choď do Alfamy, Ľubo choď do Alfamy. No OK, ja som tu s Mišom vtedy pred 25 rokmi aj bol. Karosa bola neklimatizovaná a tak sme mail predné dvere otvorené a niekde tu na juhu Iberského polostrova nám ich odtrhli. 

Alfama je stará arabská štvrť a zemetrasenie v roku 1755 ju nezničilo. Je noc a ja prechádzam cez úzke uličky, iba si tak blúdim z krčmy do krčmy. Dám si svoje obľúbené bacalhau, tresku a krevety a k tomu mnoho sort z oblasti Alenteju. Ktorá sa nachádza dole na juhu pri Evore. Oproti Douro je víno silnejšie s plným telom. Všade spievajú fado a ja sa vždy stretnem s majiteľom a pokecám čo a ako. Do jednej krčmičky nakuknem a chcem ísť preč no speváčka vykríkne až sa zľaknem, rozbehne sa ku mne a zdrapí ma za ruku a rozkáže “sadni” Dostanem 3dcl vína a musím sa zaradiť k ostatným. Kamenné steny, jednoduché drevené stoly s pekným bielomodrým obrusom, kedysi tu musela byť rybárska reštaurácia. Speváčka má tak šesťdesiat, možno tridsať, ale vyzerá na šesťdesiat, no temperament má ako bratislavská puberťáčka. Volajú ju “Lisabonská Shakira” a ja som ešte nikdy nevidel spievať krčmu cudzích ľudí, no ona to zariadila. “Keď poviem a a a, tak budete ukazovať to čo ja, inak zaplatíte trojitý účet, je to jasné” hovorí plynulou portugalčinou. Pochopí to aj suchý Brit, Francúzi a Taliani sa šúľajú a s radosťou naskočia na jej hru – starých tradičných portugalských piesní. Je dosť opitá, ostrých rysov a každých 5 minút predvádza oplzlé gestá, všetky jej piesne majú evidentne sexuálny podtón a ide naplno. Ja som jej padol vhod. Oproti domácim Portugalcom som obor, som svetlejší a ona sa mi vybrala ako súčasť svojho vystúpenia. Tancuje okolo mňa, vrtí sa a ostatní turisti majú úžasnú zábavu. No má talent lebo vždy tu prízemnú zábavu stopne kedy má a nikto počas celého vystúpenia kedy jej museli odísť hlasivky nikto neodišiel, krčma je totálne plná. Pripíjam si na vás ginjinhou! 

A keď chcete zažiť Lisabon s nami, vyberte si ktorúkoľvek z našich ciest do Portugalska.