Rocinha - najznámejšia favela v Rio de Janeiro

Keď sa povie favela, človek, ktorý už čo-to o Brazílii počul, si automaticky predstaví totálnu chudobu a slovo favela je preňho synonymom nebezpečenstva hraničiaceho s takmer istou smrťou. Či to je ale naozaj tak, o tom sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Bezpečnosť je určite témou číslo 1 a každého v prvom rade zaujíma, či sa vôbec dá do favely ísť a, hlavne, či sa z nej dá aj vrátiť živý... Nuž, začal by som najprv takou všeobecnou cestovateľskou bezpečnosťou. 

Už v úvode by som chcel zdôrazniť, že Ria sa báť netreba. Často na zájazdoch spomínam klientom príhodu, ako som sám čelil napadnutiu. Moja mama o mňa má strach vždy, keď cestujem. Chápem ju, v jej očiach odchádzam ďaleko, do neznáma. V mojich očiach ale prichádzam. Či už je to na miesta, ktoré poznám, alebo na miesta ktoré iba objavujem a spoznať chcem. Vždy jej hovorím, že nieje dôvod na obavy, človeku sa môžu stať zlé veci kdekoľvek.

Moje slová sa potvrdili, keď som sa raz v noci, asi okolo jednej-pol druhej, vracal domov s kamarátom cez mesto. Boli sme si sadnúť na pivo, pozoprávať sa po dlhšej dobe, čo sme sa nevideli. Prechádzali sme dokonca popod okná bytu mojich rodičov, ktorí už dávno pokojne spali. O zopár desiatok metrov ďalej pri nás zastavilo auto, vodič stiahol okno a spýtal sa na cestu. My sme mu ochotne poradili, poďakoval a auto sa pohlo ďalej. Nevenovali sme mu viac pozornosť a nevšimli si, že sa na neďalekom kruhovom objazde otočilo a mierilo znova k nám. Znova pri nás zabrzdilo, no tentokrát sa v sekunde otvorili všetky dvere a z nich vyskočili štyria chlapci a okamžite sa po nás zaháňali. Kamarát to dostal prakticky hneď, mne sa podarilo uhnúť a uskočiť, odbehol som do bezpečnej vzdialenosti a vytiahol telefón. Kým som vytočil políciu, útočníci sa zobzerali, vyhodnotili situáciu, naskákali do auta a zmizli. Nič nám neukradli, viacmenej sme mali šťastie že som reflexívne uhol a uskočil, no mohlo to dopadnúť oveľa horšie ako s kamarátovou bolenou sánkou.

Celé sa to stalo pod bezpečnostnou kamerou mestskej polície. Na stanici sme zistili, že nefunguje, no vedeli to aj útočníci? Alebo im to bolo úplne jedno a ani kamerou sa nenechali odradiť? Čo tým však chcem povedať, je to, že sa to stalo približne 200 metrov od paneláku, kde som vyrastal - v meste, o ktorom si moja mama myslí, že tu som v bezpečí. Nebol som. Bol som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste alebo málo opatrný? Ťažko povedať, no podobné riziko sa vždy dá eliminovať.

Ak ste v Riu cez deň, na miestach, kde je okrem vás množstvo ľudí, naozaj sa nemáte čoho báť. O vreckároch sa nebavme, tí sú aj v Bratislave na vianočných trhoch, či v Košiciach pri nákupných centrách a rovnako aj v Riu či Paríži. Ak sa ale vyberiete pred polnocou sám cez tmavú uličku a drahým foťákom na krku, akoby ste ho ponúkali okoloidúcemu. Hoci v Riu žije množstvo ľudí, ktorých váš fotoaparát nezaujíma, žijú v byte trikrát tak drahom ako byt v centre Bratislavy, no žije ich tu aj veľa takých, ktorí to šťastie v živote nemali. 

V centre Ria de Janeiro žije približne 7 miliónov ľudí, v celej aglomerácii je to niečo cez 12 miliónov. Je to viac ako dve Slovenská. Koľko by ste na Slovensku našli takých ľudí, ktorí by boli schopní vás okradnúť, prepadnúť či inak ohroziť? Vynásobte si tento počet dvomi a predstavte tento počet osôb na ploche 1 200 kilometrov štvorcových. Pravdepodobnosť, že o fotoaparát či peňaženku v tmavej uličke o druhej ráno prídete, je teda pochopiteľne vyššia v Riu, ako napríklad v Banskej Bystrici, no ani v jednom z nich sa o druhej v noci s fotoaparátom na krku do miest, kde viete, že vám niečo podobné hrozí, nevyberiete. 

Ľudia, ktorí v Riu majú na to, aby si kúpili drahý byt v meste, nebudú striehnuť na neopatrných turistov. Tí žijú na periférii, v okrajových štvrtiach mesta, kde je aj bývanie podstatne lacnejšie. A, áno, žijú aj vo favelách. Tu však treba zdôrazniť - a teda dostávame sa pomaly k jadru veci - že ani vo favelách nie je bývanie práve najlacnejšie. Náš miestny sprievodca Marcío hovorieva, že by oveľa radšej žil vo favele ako v niektorej z okrajových štvrtí Ria. Skôr, než si povieme, prečo, bude najlepšie, ak si vysvetlíme, čo vlastne favely sú a ako vznikol ich názov. 

Brazília je od roku 1889, kedy prišlo k zvrhnutiu monarchie, federatívnou republikou zloženou z 26 štátov. Jedným z nich je štát menom Bahia. Koncom 19. storočia sa v tomto štáte, na protest proti systému zdaňovania, sformovala komunita, ktorá sa spočiatku usídlila na opustenej farme a založila malú usadlosť. Tá sa však vďaka ďalším nasledovníkom rozrastala, až sa z naj stalo mesto menom Canudos. Členovia tejto komunity, silne - dalo by sa povedať, že až fanaticky - veriacej, však ignorovali oficiálnu menu, nedodržiavali zákony republiky, uplatňovali spoločné vlastníctvo, skrátka žili podľa svojich vlastných pravidiel.

To bolo tŕňom v oku nielen vláde štátu Bahia, ale aj federálnej vláde, považovali Canudos za nepriateľa a tlejúce ohnisko problému. Rozhodli sa mesto zlikvidovať násilím - pomocou vojakov. Prvé tri útoky na mesto však obyvatelia Canudosu odvrátili a vojakov vďaka presile porazili. V roku 1897 bola teda sformovaná neporovnateľne väčšia vojenská jednotka a napadla mesto štvrtýkrát. Už v prvej fáze útoku sa im podarilo zabiť kľúčovú osobu, zakladateľa komunity - Antônia Conselheira - vlastným menom Mendesa Maciela, čo pravdepodobne taktiež prispelo k nasledovnej rýchlej porážke celého mesta. Podľa očitých svedkov vojaci neušetrili žiaden život a komunitu zrovnali so zemou. Vojakov, ktorí mesto dobyli, armáda prevelila do Ria de Janeiro, kde im prisľúbila nový život. Nemala však pre nich žiadne príbytky, a tak im aspoň venovala pozemky na kopci v meste, ktorý sa volal Providência.

Počas pobytu v štáte Bahia vojsko bývalo na miestnom vŕšku prezývanom Morro da Favela (Favelový vrch). Slovo Favela označovalo strom, dráždivý pre ľudskú pokožku (Cnidoscolus quercifolius), ktorý tu hojne rástol a podľa ktorého tento kopec dostal aj svoju prezývku. Keď sa vojaci usadili v Riu, začali “svoj” vŕšok volať rovnako - Favelový vrch. Vybudovali si tu skromné príbytky, založili rodiny a žili v relatívnom pokoji. Po ich vzore začali ďalšie podobné osady vznikať aj na ďalších miestach nezaujímavých a ťažšie prístupných pre bohatých mešťanov. Väčší rozmach nastal v 90. rokoch 19. storočia, kedy do mesta prúdilo množstvo migrantov za prácou, no na príbytky v meste nemali dostatok financií. V tomto čase zľudovel aj názov týchto rýchlo pribúdajúcich osád, ľudia ich volali jednoducho - favely.

V roku 1937 tento názov použili aj v oficiálnych dokumetoch vydaných mestom, ktoré si začalo všímať favely a ich rozmach. Najväčší boom prišiel v 40. rokoch kedy v meste nebolo dostatok možností bývania a kríza vyhnala chudobnejších ľudí na strmé úbočia okolitých kopcov - do jednoduchých príbytkov. Favely pribúdali obrovskou rýchlosťou a tento rozmach sčasti zastavilo až premiestnenie hlavného mesta do novozaloženého mesta Brasília. Dnes je v Riu faviel viac ako 600 a zďaleka nie sú už len o jednoduchých príbytkoch a chudobe. 

Favely sú dnes mestami v meste a žijú tu desaťtisíce ľudí. Odhaduje sa že dokopy vo všetkých favelách Ria žijú až 2 milióny obyvateľov. 

Žijú tu ľudia, ktorých v meste denne stretávate. Prinesú vám v reštaurácii obed, prípadne vám ho aj uvaria, odvezú vás v taxíku, vynášajú vaše odpadky, čistia ulice, pracujú v hoteloch ako chyžné, skrátka mnohí zamestnaní v rôznych službách a sú to slušní a pracovití ľudia a ich deti chodia do školy. Ako turista ich v meste nerozoznáte od “normálnych” ľudí.

Zrejme to bude aj tým, že sú rovnako normálni ako ostatní. Iba nemajú taký príjem a možnosti, aby bývali priamo v najdrahších častiach mesta. Áno, vo favelách žijú aj nebezpeční ľudia, díleri drog, no nežijú takí aj vo vašom meste? Každé mesto má svoje miesta, o ktorých sa rozpráva potichu, do ktorých sa nechodí... Áno, aj favely ich majú, no veľká väčšina ľudí, ktorí tu žijú, nemajú a nechcú s nimi mať nič spoločné. Chcú žiť v pokoji, vychovávať svoje deti, živiť rodinu. 

My v BUBO podporujeme zodpovedné cestovanie, snažíme neubližovať turizmom planéte, prírode, ani žiadnej komunite. To isté platí aj pokiaľ ide o favelu. Ja ako sprievodca a cestovateľ sa sem nepotrebujem prísť pozrieť na chudobu a fotiť si utrpenie. Naopak, do favely som sa chcel ísť pozrieť preto, aby som videl, ako naozaj títo ľudia žijú a zažil takzvaný realistický turizmus. Ak v meste navštívite tých top 10-15 miest ako každý návštevník, vidíte de facto to pozlátko, taký ten turizmus, kde je všetko perfektné a vy si hovoríte, že tu by ste aj žili.

Realita však býva často iná a pochopíte ju až pri opakovaných cestách a hlbšom spoznávaní krajiny. A práve favely sú odraz toho, aká je priemerná životná úroveň v Brazílii. Áno, priemerná, pretože sú tu, samozrejme, miesta a ľudia s oveľa vyšším životným štandardom, no takisto aj s oveľa nižším a práve toto je pointa, prečo by náš lokálny sprievodca žil radšej vo favele ako napríklad niekde na periférii mesta. Napriek tomu, že favely majú medzi turistami povesť toho najhoršieho, čo v Brazílii môžte vidieť, vôbec to tak nieje. Ukazujú realitu každodenného života obrovskej časti národa, taký ten priemer medzi tými najbohatšími a tými najchudobnejšími.

A práve preto sa sem oplatí zájsť. Nie preto, aby sme sa priblížili pre nás nepredstaviteľnej chudobe a niekde hlboko v sebe sa tešili, že sme sa narodili na Slovensku, ale preto, aby sme pochopili, že favely sú de facto mestami, kde žijú takí istí ľudia ako my. Majú svoje každodenné starosti i radosti. Po práci si zbehnú nakúpiť do miestnych potravín, ostrihať sa ku kaderníkovi, dámy si dajú spraviť manikúru, páni si dajú drink s kamarátmi či susedmi. Prípadne si spolu pozrú futbal, ktorý tu pozerá snáď každý. K tomu všetkému sa ale dostaneme, poďme po poriadku, povedzme si bližšie o mojej návšteve favely.

Výlet som si dohodol s jedným z našich miestnych sprievodcov. Marcío sa narodil v Riu a pozná tu naozaj každý kút. Vo favele bol veľakrát a hoci ho neponúka v štandardných programoch, po dohode a krátkom brífingu sa s ním dá dohodnúť. Musí však zavolať našj spojke priamo do favely a všetko dohodnúť. Takýto výlet si, samozrejme, treba aj zaplatiť, potrebujeme auto s vodičom a Marcío ide s nami tiež. Potrebujeme nielen tlmočníka, ale hlavne záruku bezpečnosti a človeka znalého pomerov.

Nasadáme pred hotelom do rezervovaného vanu a náš sprievodca volá našej spojke. Zdá sa že nedvíha, nuž uvidíme. Po zopár minútach prichádzame k hranici, kde končí mestská štvrť Gávea a začína favela Rocinha. Zastavujeme pri vjazde do jedinej súkromnej americkej školy menom Escola Americana do Rio de Janeiro. Areál je obohnaný hustým ostnatým drôtom a vjazd stráži nie práve priateľsky vyzerajúci strážnik. Marcío znova volá našej spojke, tentokrát už úspešne, no dozvedáme sa, že bude trochu meškať.

Marcío nám zatiaľ, kým čakáme, rozpráva o americkej škole. Chodia sem deti bohatých obyvateľov Ria a rodičia ich každý deň vozia do školy aj zo školy. “Neviem prečo,” hovorí náš sprievodca, “ale tu v Riu majú ľudia taký zvláštny zvyk nevyužívať školské autobusy, ale voziť deti do školy autami. Viete si predstaviť, koľko áut tu stojí v kolóne každé ráno a zase po obede po vyučovaní?” Pri pohľade na ostnatý drôt rozmýšľame, že rodičov asi aj chápeme...

Ďalšia vec, na ktorú nás Marcío upozorňuje, je modrá tabuľa s nápisom UPP. Je to znak toho, že favela je pod kontrolou polície a je teda bezpečné ju navštíviť. Ak pri vstupe do favely uvidíte toto logo, môžte byť pokojní, miera nebezpečia je tu minimálna.

Program UPP - Unidade de Polícia Pacificadora - bol predstavený bývalým primátorom Ria Sérgiom Cabralom. Jeho cieľom bolo zastaviť nezmyselné a nič neriešiace prestrelky, pri ktorých zomieralo veľa nevinných ľudí. Každá favela totiž mala svoju ozbrojenú stráž a keď prišlo na raziu policajné komando neohlásene, okamžite sa strhla prestrelka. Strážnici mali o prichádzajúcich policajtoch často dokonalý prehľad, vďaka pohľadu zhora, zatiaľčo polícia často nevedela, odkiaľ streľba prichádza a kryli sa streľbou na v podstate náhodné ciele. Pri takýchto prestrelkách často “zablúdené guľky” zranili alebo zabili úplne nevinných ľudí, mnohokrát napríklad cez okno či tenké dvere.

Pointa programu UPP spočívala v tom, že sa policajné akcie vo favele začali ohlasovať vopred. Mesto jednoducho oznámilo dátum a čas, kedy sa bude konať policajná razia a umožnilo ľuďom, ktorí sa nechceli do ničoho zapliesť, bezpečne opustiť favelu. Mesto rovnako prisľúbilo tým, ktorí sa vzdajú, pomoc a šetrné zaobchádzanie. Prvýkrát program aplikovali na favelu Santa Marta v roku 2008. A, čuduj sa svete, fungoval. Rovnako fungoval aj v ďalších favelách, ktoré nasledovali. Spočiatku mesto nechávalo jednotky vo favelách natrvalo, no z personálnych dôvodov nebolo možné zabezpečiť každej favele vlastnú policajnú jednotku, v dnešnej dobe vo favelách ktoré spadajú pod ochranu UPP dávajú na bezpečnosť pozor mobilné ozbrojené hliadky.

Napriek ochrane tu však funguje jedno základné a najdôležitejšie pravidlo - vzájomný rešpekt. Mesto o drogovom kartele vie, ale zároveň vie, kde sú hranice favely, po ktoré je pre hliadku bezpečné zájsť. Kartel zase vie, ktoré územia má pod kontrolou polícia a drží sa späť. Aktuálne je pod ochranou UPP niekoľko desiatok faviel a označené sú práve tabuľami, aká je aj na začiatku Rocinhe. 

Do telefónu konečne dostávame pokyn, že sa máme pohnúť ulicou hore, až kým nestretneme našu miestnu spojku. Plní očakávaní a zmiešaných pocitov kráčame ulicou. Za niekoľko metrov nám už máva vysmiaty chlapík v slnečných okuliaroch a červenom pulóvri, oblepený akýmisi kruhovými nálepkami. Priateľsky nás privíta a pozýva ďalej do jeho rodnej favely.

Nasledujeme ho do jednej z prvých uzučkých uličiek strmými schodami nahor. Obchádzame malé domčeky, ktorých dvere buď ústia priamo na schodisko, alebo majú len naozaj malé priedomia. Prvé momenty sú naozaj silné, obzvlášť ak neviete, čo čakať. Skúsenejšiemu cestovateľovi môže favela evokovať "klasickú dedinu na Sicílii" - ako povedal jeden môj priateľ, ktorý v Taliansku žil veľa rokov. 

Elektrina je tu ťahaná v nekonečných speltiach káblov a drôtov, ktoré už asi nikto nikdy nerozmotá. Zhruba v polovici stúpania chlapík zastaví a zoznámi sa s nami. Volá sa Roberto a v dome, pri ktorom stojíme, údajne žije jeho rodina. Rozpráva portugalsky, po anglicky vie iba veľmi málo. Marcío nám tlmočí. Pôsobí však priateľsky a usmieva sa, čo prináša citeľné uvoľnenie nás všetkých. Stúpame ďalej, schody sú naozaj strmé a pri pohľade dolu sa človeku hneď zatočí hlava. 

Príbytky sú skromné, no každý dom je poschodový, má minimálne tri až štyri poschodia. Žijú v nich väčšinou celé rodiny, viaceré generácie, ale v dnešnej dobe už sa stretnete aj s nájomnými domami, kedy každé poschodie obýva niekto iný. Na mnohých je vidieť, ako boli stavané postupne v priebehu mnohokrát aj niekoľkých desiatok rokov, resp. generácií.

Cestou stretávame zopár miestnych, Roberto sa tu s každým z nich pozdraví a prehodia zopár slov v portugalčine. Vraj sme stretli jedného z jeho bratrancov, ktorý nás takisto vítal s úsmevom. Zdolávame posledné schody a pred nami sa otvorí malé nádvorie. Nad ním na zatrávnenej vyvýšenej platforme pobehujú sliepky. 

Roberto hovorí, že ich vlastne vôbec nejedia, ani vajíčka nezbierajú, chovajú ich len preto, že to je akási tradícia ich predkov, ktorá pretrvala dodnes. Nad hlavami sa nám týči najvyšší rad budov, vrchol Rocinhe, Roberto nás s úsmevom popoháňa, pôjdeme na strechu jeho domu, užiť si výhľad na celú favelu. 

No ešte predtým sa ocitáme na pomerne rušnej ulici plnej zaparkovaných áut a motoriek a víta nás hlasná hudba z neďalekého snack baru. Dizajnový interiér za ktorý by sa nehanbila ani reštaurácia v centre akéhokoľvek hlavného mesta. 

Keďže reštaurácia bola plná miestnych a, ako som spomínal, ich fotenie nie je práve najlepším nápadom, fotky reštaurácie som nerobil. Predsa len, rešpekt voči domácim a ich pravidlám by mal mať každý cestovateľ, to ja osobne považujem za absolútny základ. No ak sa na ňu pozriete zozadu, vidíte kryté detské ihrisko a pozorné oko vie aj nakuknúť do kuchyne. Čo poviete, takto nejako ste si to tu predstavovali? Zrejme nie... 

Oproti pokoju v strmých uličkách, tu je naopak veľmi rušno. Najviac sa tu premávajú mototaxíky - chlapi na motorkách označení žltou vestou a číslom vás zoberú tam, kam potrebujete. V strmých uličkách faviel je to veľmi efektívny spôsob prepravy, motorka sa dostane aj na menej dostupné a strmšie miesta, rozhodne bližšie k dverám vášho domu ako auto. 

Nestačíme robiť fotografie, no po chvíli sa musíme pohnúť ďalej. Pokračujeme za Robertom a kráčame ulicami ako z iného sveta. Pred vchodom do reštaurácie sa nám otvorí vchod na terasu a z nej nádherný výhľad na Rio. 

Z terasy vidno aj graffiti nápis, ktorý vás v Rocinhi víta. Ľudia tu chápu, čo im turizmus prináša a pomaly sa mu otvárajú. Aj Roberto patrí k tým, ktorí chcú zmeniť názor návštevníkov a ukázať im, že sa tu nemajú čoho báť.

Roberto okolo nás veselo pobehuje a rozpráva nám o zajtrajších voľbách - tak preto tie nálepky. Všímam si ale, že za ten krátky čas pije už asi tretiu vodu, keď si k tomu pridáme to meškanie a jeho zvláštnu “premotivovanosť”... Dá sa tušiť, odkiaľ vietor fúka. Nie je žiadnym tajomstvom, že sú tu drogy pomerne ľahko dostupné. “Môžme fotiť?” pýtame sa Roberta. “Ok, ok!” odpovedá už asi na treťom mieste. Marcío sa ku mne nakloní a hovorí mi: “Nie som si dnes istý, že mu na 100 % dôverujem”.. Viem, ako to myslí, dnes by nám Roberto mohol sľúbiť v dobrej viere aj nesplniteľné...

Každopádne, vo favele platí základné pravidlo: nefotiť ľudí. Aj keď Roberto povie, že je to ok, nikdy neviete, na koho fotoaparát namierite a či sa to dotyčnému bude páčiť. Ak chcete fotiť ľudí alebo konkrétnu osobu, je potrebné sa s ním/ňou vopred dohodnúť. Pokiaľ si fotíte ulicu či výhľad, nikomu to, samozrejme, nevadí, no pri ľuďoch to môže byť problém. 

Marcío spomína na príhodu, kedy si raz jeden jeho klient bezohľadne fotografoval ľudí, až to jeden z nich nevydržal, pribehol k nemu, vytrhol mu z ruky telefón a začal mu nadávať. Nebyť toho že Marcío pozná miestne pomery a má tu dobré kontakty, konflikt by mohol eskalovať a v tom momente už vám vaše bezpečie nikto nezaručí... Preto nazoaj zvážte, kam svojím fotoaparátom či telefónom mierite. 

Z terasy s úžasným výhľadom pokračujeme len kúsok a Roberto nás opäť s úsmevom zastavuje. Tentokrát pri stánkoch so suvenírmi, nie sú to však klasické, podľa môjho názoru často gýčové suveníry, aké si môžete zakúpiť kdekoľvek v meste, ale obrazy, ktoré maľovali miestni umelci. Väčšinou s motívmi favely alebo Brazílie, no rozhodne zaujímavé. 

Aj toto miesto vás donúti sa zamyslieť a prehodnotiť názory, ktoré ste mali na favely ešte donedávna. Aj tu pochopíte, že ľudia ktorí tu žijú, nie sú o nič iní ako my, ako vy. Odrazu by chcel každý z nás mať niekde doma na stene peknú pamiatku na Rocinhu. Nie preto, aby sme z ľútosti podporili miestnych chudobných obyvateľov, ale jednoducho preto, že sa nám ich diela páčia. 

Roberto tu založil umelecký krúžok pre nadané deti, ktoré sa učia kresliť, maľovať, tvoriť. Raz z nich budú umelci, ktorí budú maľovať rovnako pekné obrazy ako tie, na ktoré sa pozeráme. Roberto je o tom presvedčený. Je vidieť, že ho tu v komunite poznajú. Odrazu nás celý šťastný ťahá za rukáv, zohnal ďalšie nálepky - prekladá nám Marcío - a chce nám ich darovať, alebo skôr oblepiť aj nás. 

Keď už sme s Robertom strávili trochu času a videl som, že je priateľský, dovolil som si počas nášho stúpania úzkym schodišťom na strešnú terasu ho požiadať, či si ho môžem cvaknúť. Okamžite súhlasil a dokonca zapózoval. Všimnite si gestá, ktoré obomi rukami ukazuje. “L” je jednak symbolom kandidáta na prezidenta menom “Luiz Inácio Lula da Silva” a jednak Robertovho známeho, človeka na nálepke vpravo, kandidujúceho za ekvivalent nášho “župana”, ktorý sa volá Leo Comunidade, preto to druhé “L”. 

O voľby je prekvapivo veľký záujem aj tu vo favele. Leo je údajne veľkým podoporovateľom miestnej komunity a má tu množstvo fanúšikov. Roberto opisuje, ako dostal prvú legálnu prácu za slušný zárobok, práve od neho. Nechal tiež prerobiť bývalý hotel na okraji favely, hneď za cestou, na edukačno-pomocné centrum pre miestnych obyvateľov. Ak si chce niekto v Rocinhi otvoriť napríklad reštauráciu, predajňu potravín, čokoľvek, tu ho naučia základom podnikania a ukážu mu legálnu cestu. 

Ak niekto z favely potrebuje právnika, tu ho nájde. Pomáhajú tu ľuďom s vecami, ku ktorým vo favele až tak prístum nemajú. Keďže ide o bývalý hotel, Leo tu nechal niekoľko miestností v pôvodom stave, teda ako hotelové izby. Tu sa môžu dievčatá a ženy naučiť všetko, čo potrebujú pre prácu chyžnej či pomocné práce v hoteli. Otvárajú tu možnosti mladým ľuďom, ktorí chcú so svojím životom niečo urobiť.

Práve preto je tento kandidát Robertovou jasnou voľbou. S až detinskou radosťou nás nimi tiež poobliepa a sám si ešte zopár nálepiek pridá. Zďaleka však dnes nie je na ulici jediný, sú skrátka voľby a obyvatelia svoj upríslušnosť k tej či onej strane chcú dať najavo. Označení sa presúvame ďalej - až k domom, ktoré majú v Rocinhi najvyššie strechy. Na tú "našu" vedú opäť veľmi strmé a úzke schody. S priestorom je tu skrátka problém. 

Na terase nás čaká Robertov kamarát, s úsmevom sa presunie za skromný bar, pripravený nám naliať ovocnú šťavu či "caipirinhu". Na vedľajšom stole má na predaj aj zopár suvenírov. Miestni sa jednoducho snažia privirobiť si tam, kde sa dá. Kto vie, ako bude Rocinha vyzerať za 10-20 rokov... My si drinky nateraz odpustíme a kocháme sa výhľadmi z terasy.

Terasa je niečo, čo by vo favele chcel mať každý, no ak už ju aj máte, nemusí vám vydržať dlho. Nie preto, že by vám ju niekto vzal, ale, ako som spomínal vyššie, domy vo favelách sa kontinuálne pristavujú o ďalšie a ďalšie poschodia. Dnes teda terasu máte nad vašim bytom, zajtra z nej môže byť byt vášho bratranca,alebo nájomný byt, ktorý vám prinesie zárobok. A terasa bude zase o poschodie vyššie. Terasy však často bývajú spoločné, a tak jediné, čo sa pre vás zmení, bude počet schodov, ktoré musíte zdolať.

Toto "nekonečné" nadstavovanie domov však môže byť aj problémom. Obzvlášť pri "špekulantoch", ktorí stavajú nájomné byty. Áno, aj tento typ biznisu tu funguje. Ak staviate ďalšie poschodie v rámci rodiny, pre svoje deti, brata či sesternicu s rodinou, dáte si záležať a investujete do kvalitnejšej stavby, navyše rátate s tým, že o 10-15 rokov možno budete stavať ďalej. Ak však stavia "bytovku" niekto pre zisk, samozrejme, chce ušetriť a stavbu postaví nekvalitne z lacných materiálov. Nie je nič výnimočné, ak sa takáto stavba zrúti, aj toto je problém faviel..

Ďalším fenoménom faviel je odpadové hospodárstvo. Funguje to tu trochu inak ako v bežných mestách. Aj keby sa vám na prvý pohľad mohlo zdať, že je tu množstvo odpadkov, realita je trochu iná.

V princípe ide o to, že v "klasických" mestách a obciach, ktoré majú ulice prístupné pre smetiarske autá, ste zvyknutí na to, že smetiari chodia vysýpať koše v konkrétny deň v týždni. Vo favelách, ktoré sú spravidla postavené na strmých, pre autá nedostupných miestach, to však musí fungovať inak. Systém je tu nastavený tak, že sú určené miesta, kam obyvatelia favely nosia odpadky a tie chodí smetiarska služba dennodenne odpratávať. Môže sa teda zdať, že sa tu odpad kopí, ale v skutočnosti je to jeden kolobeh kopenia a odpratávania. 

Keď si uvedomíte, že vo favele, akou je Rocinha, žije odhadom až 100 000 ľudí (aj keď oficiálne čísla hovoria o 60-70 000), môžete si predstaviť, aký objem odpadu sa tu vyprodukuje. Ak by sa odpad čo i len jeden deň neodpratal, verte, že by to tu vyzeralo úplne inak. 

Kráčame "hlavnou" ulicou Rocinhe ďalej a obdivujeme miestnu "architektúru". Prichádzame k domu, ktorý je už na prvý pohľad iný a je jasné, že patrí - na tunajšie pomery - bohatej rodine. Svedčí o tom jednak fakt, že je celý obložený kachličkami a jednak je postavený v rovnakom štýle, čo zase napovedá tomu, že bol postavený naraz. Ak by takýto dom staval ziskuchtivý investor, určite by neplýtval prostriedkami na drahý materiál, je teda jasné, že toto je projekt dobre situovanej rodiny.

Marcío nám tlmočí Robertove slová, ktorý si všimol že "haciendu" obzeráme. "Do hora má len tri poschodia, no z druhej strany má minimálne štyri ešte smerom dolu," vysvetľuje náš sprievodca. Vďaka strmému kopcu, na ktorom stojíme, vidíme z našej strany tú menšiu časť domu. Keď ale nakukneme z boku, vidíme, že dom sa naozaj ťahá do svahu a je neuveriteľne široký. Jedno poschodie musí mať vcelku štedrú rozlohu a pokojne na ňom môžu byť aj viaceré bytové jednotky. Je skrátka jasné, že toto má od chudoby naozaj ďaleko. Dôkazom je aj priľahlý oplotený pozemok, mať vo favele dvor takejto veľkosti je naozajstným luxusom.

Ďalším dôkazom o tom, že favela nie je miestom, kde žije totálna chudoba, je fakt, že aj tu chovajú obyvatelia domácich miláčikov. A nekŕmia ich zvyškami z kuchyne, ale krmivom, ktoré si môžu kúpiť v miestnych "pet shopoch". Aj to svedčí o životnej úrovni miestnych obyvateľov, ak tu vidíte obchody s chovateľskými potrebami, je to logicky známkou toho, že si ich môžu dovoliť. Najčastejšie sú to psy a mačky a tie, aj keď ich stretnete na ulici, sú v prekvapivo dobrom stave. Čisté, zdravé, prítulné, dobre živené. Asi ako keď stretnete susedovu mačku či psa u vašej babky na dedine. 

My sa pomaly vyberáme dolu brehom a Marcío navrhne, že zavolá vodiča, aby sme nemuseli celú trasu zošľapať po vlastných. Súhlasíme, pretože si chceme pozrieť mesto aj z perspektívy auta. Kým my pomaly kráčame a fotíme si Rocinhu, naše auto nám ide naproti, dolu zase vystúpime a prejdeme si ešte okrajovú, najživšiu časť favely. Fotiť sa, samozrejme, dá aj z auta, dokonca je to možno aj "bezpečnejšie".

Čaká nás posledný úsek, najrušnejšia časť favely. Nájdete tu nielen pouličných predajcov, ale aj obrovské množstvo obchodov a služieb. Máte ešte pocit že favela = "no go zóna"? Pozrite si nasledujúce zábery a posúďte sami. Verím, že po predošlých riadkoch a fotografiách ste názor zmenili.

V najrušnejšej časti favely to naozaj vyzerá ako v bežnej štvrti veľkomesta. Reštaurácie, bary, kaderníctva, manikúra, pedikúra, plavky, oblečenie, optika, lekárne, mobilné telefóny, elektronika... Prakticky čokoľvek, čo si predstavíte, tu aj nájdete. Obchody vyzerajú prakticky totožne ako kdekoľvek inde, výklady, regále.. Myslíte si, že ak by tu bola nejaká vysoká miera kriminality, že by sa obchodníci vystavovali riziku?

Rocinha je dokonca ako jedna z mála faviel tak rozvinutá, že tu nájdete aj banky či lokálnych poskytovateľov káblovej televízie. Blížime sa ku hranici favely, ktorou je dvojprúdovka, za ňou už je štvrť São Conrado. Rocinhu opúšťame s úplne opačnými pocitmi s akými sme sem prichádzali. Obavy vystriedalo nadšenie z toho, že sme mohli nahliadnuť do naozajstného života mesta a na vlastnej koži zažiť, že sa tu návštevník nemusí báť.

Z tohto miesta je dobre viditeľná ešte jedna vec, ktorá stojí za zmienku. Pri výdatnejších zrážkach favely - ktoré, ako sme si spomínali, stoja na strmých kopcoch - ohrozujú prúdy stekajúcej vody, nie raz sa stalo, že prúd podmyl nie práve najkvalitnejšie postavené príbytky a tie nápor nevydržali. Aby sa zabránilo zbytočným obetiam na životoch, prišli obyvatelia s riešením, ktoré môžte vidieť na fotografii nižšie. Ide o pomerne jednoduchý betónový žľab, ktorý má odvádzať dažďovú vodu do oceánu. 

Že sa blížime k hranici favely, to prezrádza aj množstvo pekne zoradených mototaxíkov, ktoré tu čakajú na zákazníkov. Obyvatenia favely pracujúci v meste sa sem dopravia metrom, vystúpia na neďalekej zastávke a tu si vezmú mototaxík, ktorý ich rýchlo a pohodlne dovezie do ťažšie dostupných častí.

Čo dodať na záver?

Ak sa niekedy dostanete do Ria a budete mať čas a možnosť, rozhodne odporúčam návštevu favely. Pri dodržaní pokynov miestneho sprievodcu a zopár jednoduchých pravidiel si odnesiete zážitok na ktorý len tak nezabudnete. A, hlavne, zažijete tzv. "realistický turizmus", teda uvidíte, ako v skutočnosti žije väčšina národa v Brazílii. Bez pozlátka, bez kulís, každodenný život v najväčšej krajine Južnej Ameriky. A práve o to by malo každému cestovateľovi ísť.

Stále je tu však jedno veľké ALE. Treba jednoducho byť naozaj extrémne opatrný a zvážiť všetky riziká. Hoci napríklad konkrétne Rocinha sa turizmu veľmi zoširoka otvára a dokonca sú tu už údajne otvorené aj prvé hostely, v inej favele vám reálne stále môže ísť o život aj napriek značkám UPP. Aj napriek tomu, že vo favele Santa Marta sa nakrúcal videoklip k piesni Michaela Jacksona - They don't really care about us, aj napriek tomu, že favela Rocinha sa objavila vo filmoch ako The Incredible Hulk či Fast and Furious 5, stále vám tu nikto 100 % bezpečnosť nezaručí...

Vybrať sa do akejkoľvek favely na vlastnú päsť bez dohodnutého sprievodcu naozaj neodporúčam. Je možné, že o niekoľko rokov sa situácia zmení, no v tomto momente existuje stále určité riziko nepredvídateľných udalostí a aj z tohto dôvodu my v BUBO zatiaľ do favely návštevy neorganizujeme, problémom môže byť aj skupina nad 5 ľudí. Verme však, že sa situácia - aj vďaka ľuďom, ako je Roberto - v najbližších rokoch zmení k lepšiemu a my budeme prví, ktorí sem budú chodiť loviť zážitky. 

Dobrým znamením je aj fakt, že Rocinha má aj vlastnú web stránku https://rocinhafavela.weebly.com/ vďaka ktorej sa návštevníkom čoraz viac otvára.